I can´t: R U guys fuckin?

„Ženy, kedy sme boli spolu všetky naposledy? Chýbate mi. Mohli by sme dnes večer do mesta.“

„Som za.“

„Končím o hodinu, potom som celý víkend váš.“

Braňova otázka ma trocha prekvapila. Nie preto, že prišla nečakane, ale preto, lebo som nevedel na ňu odpoveď. To vážne sme sa tak dlho nevideli? Asi áno, keď nad tým musím rozmýšľať.

Náš štedrí šéf nás nakoniec pustil o polhodinu skôr z roboty, takže som mohol skočiť na byt a dať si rýchlo sprchu pred večerom s chalanmi. Cestou domov na mňa ľudia zazerali, čo určite nebolo tým, že som sa usmieval celý čas len tak ničomu.

„U koho spíme?“ nečakane prišla otázka od Martina. Ako by to nebolo jedno, napadlo ma. Stále sme skončili u toho, kto býval bližšie k baru, v ktorom práve boli. S Braňom sme ho obaja ignorovali.

„Ozaj, holenie alebo manscape-ing?“ od veci otázka prišla od Braňa. „Viem, že sme si ako tínedžeri všetci holili svojich vtákov, ale čo teraz? Časom sa naše preferencie menia. Či iba moje?“

„Vajcia oholené, ale inak stačí manscape-ing. Do postele chcem chlapa, nie dieťa,“ vyjadril sa bez rozmýšľania Martin.

Braňo s ním v podstate súhlasil. Jediné, čo bolo u neho iné, že vajcia si neholil, ale upravoval. Obaja čakali na moju odpoveď.

„Neriešim,“ prehodil som, len aby na mňa prestali zírať.

„Prepáč. Zabudli sme, že ty nespíš s nikým. A keď už aj áno, tak si ožratý a na druhý deň si nepamätáš nielen jeho meno, ale ani či ste vôbec spolu nakoniec mali sex alebo nie,“ tie kurvy si zo mňa začali uťahovať v strede reštiky. Ešteže okolo nás nikto nesedel a nepočuli, o čom sa bavíme.

Ostatní čas sme preberali, kto sa ako mal tých pár týždňov, lebo viac ako vypisovanie a vyvolávanie sme mali radšej osobné rozhovory.

„To isté?“ Martin sa vybral k baru už po piaty raz za poslednú hodinu, čo sme došli do jedného z gay podnikov v meste. Buď robil za pultom niekto, koho chcel dnes dostať do postele, alebo sa s Braňom dohodli, že ma dnes opijú.

„Musím na vzduch,“ povedal som Braňovi a vybral sa von pred klub trocha sa prevetrať. Skupinky chalanov stáli okolo vchodu, preto som radšej prešiel na druhú stranu ulice. Ako som tam len tak stál a pozoroval tie skupinky, snažil som sa odhadnúť, kto s kým chodí, ktorí chalani spolu spia a ktorí sú iba kamaráti.

„Myslím, že sa mu páčiš. Mal by si s ním prehovoriť,“ z ničoho nič sa pri mne objavili chalani.

„Prosím?“ nechápal som.

„Ale nerob sa. Všetci dobre vieme, o kom hovorím.“

„Páčiš sa tomu chlapovi s krátkymi vlasami, bradou, širokými ramenami v tielku, vďaka čomu vieme, že je chlpatý,“ objasnil mi situáciu Martin.

„Kvôli nemu tu slintáš so stoporeným penisom. Či nie?“ Braňo si zo mňa robil srandu.

„Neslintám a vták mi nestojí,“ utrel som si ústa a skontroloval, či mi fakt nestojí. „Usmieval som sa na každého, nielen na neho.“

„To, čo si práve spravil, nám len potvrdzuje našu pravdu.“

„Pozrite sa na tie skupinky. Kde vidíte toľko teplých na jednom mieste tak voľne sa baviť?“ snažil som sa zmeniť tému. Nepodarilo sa.

„Vypýtam ti jeho číslo?“ ponúkol sa Martin, aj keď ho o to nikto neprosil. Nečakal na moju odpoveď a vybral sa k jeho skupinke. Z hrôzou som sledoval, ako sa vracia bez čísla, ale s tým chlapom.

„Vraj sa ti páčim, ale bojíš sa prísť za mnou,“ nevedel som, či si zo mňa strieľa alebo nie. Viem si predstaviť, aké blbosti mu stihol Martin natárať za ten krátky čas, čo bol s ním. „Som Daniel, ale nik ma nevolá inak ako Dan,“ podával mi ruku pán usmievavý.

„Štefan, teší ma,“ hlas mi preskakoval, akoby som práve mutoval.

„A?“ ruku mi nepustil, kým som mu nedal odpoveď. Musel som s pravodu von. Nielenže som mu priznal, že sa mi páči, ale dodal som aj to, že ho občas vídam v nákupnom centre, kde robím. Holt, alkohol a nervy robia svoje.

Nemohli sme kecať dlhšie ako desať minút, keď som si uvedomil, že chalani nás nechali samých. Ospravedlnil som sa Danovi, že musím nájsť tie svine, ale ten ma dovtedy nepustil, kým som mu nedal svoje číslo.

„Už by sme mohli ísť aj domov. Čo vy nato?“ zahlásil po ďalšej hodine na parkete Braňo.

Bez odpovede som sa vybral ku dverám. Len keď som bol vonku z baru, som si všimol, že chalani nie sú za mnou. Zato som videl Dana, ktorý akurát nasadal do taxíka s nejakým chalanom, ktorý vyzeral ako dieťa.

„And there goes another one,“ povzdychol som si nahlas.

„Je to jeho synovec,“ skoro som vyskočil z kože, keď sa Martin ozval za mojim chrbtom.

„A to vieš ako?“

„Sme buzny. Vieme všetko,“ zahlásil Martin, načo sa obaja začali smiať. Sledoval som ich s pozdvihnutým obočím. „Keď som došiel za nimi, tak mladý ho oslovil strýko,“ vysvetlil nám.

„Kde máš chipsy?“ prehrabával som sa v Braňovej kuchyni.

„Nikde, také pičoviny už nežerim.“

„Jasne, pán zdravo žijem. Prečo si potom pred desiatimi minútami tlačil do hlavy kebab s hranolkami?“ pripomenul mu Martin.

„Chcete tu spať, alebo ísť domov? S kľudným svedomím vás vyhodím takto neskoro v noci,“ postrašil nás Braňo. Všetci sme sa iba zasmiali.

„Neviem, ako ste na tom vy, ale ja na gauči nespím. Musel som na masáž, čo som na nej spal naposledy,“ zahlásil som im, keď sme sa dosmiali.

„Ja na ňom tiež nespím,“ pridal sa ku mne Martin.

„Tak budeme spať všetci na jednej posteli. Hádam si nemyslíte, že vo vlastnom byte ma vyženiete na gauč,“ prehlásil Braňo a bolo rozhodnuté. Vlastne nie. Mňa začala lákať myšlienka spánku na gauči.

S chalanmi sme si ľahli do postele, no nevedel som hneď zaspať. Prehadzoval som sa a hľadal si miesto. V hlave sa mi točili dookola pripomienky chalanov na môj ľúbostný život. Vážne som tak predvídateľný? Odkedy som sa stal takou netýkavkou?

Z postele som sa ľahko vyhrabal, keďže som ležal na kraji, aby som aspoň z jednej strany mal voľnosť. Vôbec ma nezaujímalo, že z nej môžem hocikedy spadnúť. Nikdy som nebol a vlastne doteraz nie som zvyknutý deliť sa o posteľ. Martinovi som ukradol jednu cigaretu a vyšiel si na balkón zapáliť si. Odtiaľ som sledoval svojich kamarátov, ktorý sa k sebe túlili ako pár.

Ak by som ich nepoznal a videl ich prvý krát, tak by som si pomyslel, že ním sú. V momente ako ma to napadlo, som sa zamyslel nad priebehom večera. Ani jeden z nich sa nelepil na nikoho, čo bol pri nich nezvyk, a domov odišli bez jediného telefónneho čísla. Až keď som si to celé dal dokopy, mi došlo, že medzi nimi vážne niečo bude. Musel som sa odvrátiť od okna a zhlboka sa nadýchnuť. Asi mi už prepínalo z celého večera, myšlienka, ktorá sa mi vkradla do hlavy, mi nedala pokoj. Vzal som si ďalšiu cigaretu a znova vyšiel na balkón. Keď som bol v polke druhej cigarety, som sa odvážil znova pozrieť na svojich kamarátov. Oči mi skoro vypadli a mozog sa mi na sekundu zastavil, keď som uvidel, ako sa bozkávajú.

Odkedy to ťahajú spolu a prečo mi to nepovedali? Cítil som sa zrazu podvedený. Dvaja ľudia, pred ktorými som nemal nikdy žiadne tajnosti a myslel som si, že ani oni nemajú žiadne predo mnou, to spolu ťahajú a nič mi nepovedali.

„Čo robíš?“ spozorneli obaja, keď som sa snažil v rýchlosti pozbierať svoje veci zo zeme.

„Idem domov,“ povedal som trasľavým hlasom a slzami na kraji.

„Teraz? Prestaň vyvádzať a ľahni si späť do postele,“ Braňo nadvihol paplón a uvidel som, že obaja sú nahý.

„Ako dlho ste… prečo ste mi nič nepovedali…,“ začal som koktať.

„Nie sme spolu,“ Braňo sa tváril, akoby sa pred chvíľou neolizovali.

„Občas spolu spíme, nič viac,“ ozrejmil mi situáciu Martin.

„Ak by sme vedeli, že ti to bude až tak vadiť, nespravili by sme nič. Alebo by sme ti aspoň niečo povedali. Vlastne čo ti teraz vadí viac? Že spolu spíme, alebo že sme ťa z toho vynechali?“ pridal sa Martin, ktorý sa postavil z postele a snažil sa ma objať. Bol rovnako nahý ako Braňo ležiaci v posteli.

„Mohol by si sa obliecť?“ vystrel som ruku a otočil hlavu bokom.

„Čo ti vadí? Veď si ma už videl nahého. Vlastne oboch si nás videl nahých,“ pripomenul mi Martin leto, kedy sme náhodou zablúdili na nudapláž. Boli to oni dvaja, čo sa vyzliekli donaha, kým ja som si nechal na sebe plavky.

„Neviem, čo mi vadí. Asi to že som nevedel o vás dvoch,“ pozrel som na stenu za Martinom.

„Občas si spolu užijeme, to je všetko. Sme kamaráti, máme sa radi, tak prečo nie,“ už pri nás stál aj Braňo. „Si to ty, kto stále hovorí, že potrebuješ lásku a nie iba nezáväzný sex. Potom sa raz za čas opiješ a nájdeš si niekoho na jednu noc, po čom si spytuješ svedomie dovtedy, kým sa to znova nezopakuje. Kedy si mal naposledy sex bez alkoholu len tak pre radosť? Lebo čo viem, tak naposledy to bolo pred rokmi,“ slzy sa mi tlačili do očí pri Braňových slovách.

Mal pravdu. Nepamätám sa, že by som si niekedy len tak užil sex bez alkoholu. Ba čo viac, už si nepamätám ani to, kedy som si ho užil s alkoholom. Preto ma vzali dnes von, aby som si s niekým užil?

„Poď sem,“ bez čakania si ma Martin pritiahol k sebe a objal ma. Braňo nezaostával a tiež sa pridal k nám.

Celá tá vec s chalanmi mi pripadala absurdná a zároveň pri nej sa vynorili otázky, na ktoré som nepoznal odpoveď. Nevedel som rozmýšľať, no potreboval som to celé prejsť v hlave a nejak to pochopiť. Vymanil som sa z ich objatia a presunul sa do obývačky na gauč. Vedeli, že ma nemajú nasledovať a budem potrebovať trocha času, aby mi to celé začalo dávať zmysel.

Do rána som nezatvoril oči, iba som zíral pred seba na vypnutú telku a snažil sa zrovnať si v hlave, čo som sa práve dozvedel. Braňo s Martinom, pre mňa najbližší ľudia, spolu spia a ja som doteraz nevedel o ničom. Jedine, čo mi nedávalo zmysel, bola ich reč tela. Keď si mysleli, že sú sami a nikto ich nevidí. Aj slepý by videl, že sa milujú, iba oni si to nechcú pripustiť. Pri ich doterajšom nešťastí s láskou sa im však ani nečudujem. Otázkou zostáva, či sa mi ich podarí presvedčiť, že sú si súdený.

Z plánov, ako dať dokopy chalanov, ma vyrušila správa z neznámeho čísla.

„Čo by si povedal dnes na obed?“ nemal som poňatia, od koho je, tak som namiesto odpovede iba napísal chalanom odkaz na papier, že sa uvidíme, a zavolal som si taxík.

Pri vystupovaní z taxíka mi prišla ďalšia správa z rovnakého čísla: „Zabudol som sa podpísať. Dano z klubu“. Už len toto mi chýbalo. Rýchlo som zablokoval jeho číslo, aby ma nenapadlo mu odpísať v takomto stave. Do postele som si ľahol vo svojich smradľavých veciach a od vyčerpania hneď zaspal.