The Game Begins

1)

Nádherne jarné počasie! Také, ktoré pridáva na energii a optimizme všetkým ľuďom po dlhej a mrazivej zime. Príroda veselo rozkvitá a slnko sa dostáva každému pod kožu.

"Blbé slnko! Neznášam ho!" Marco zúrivo zatvoril knihu a pozrel von oknom.

Vlak, ktorým cestoval, prechádzal krásnou krajinou obklopenou horami a malými dedinkami, ktoré už len napohľad pôsobili ticho a neboli poznačené mestským zhonom. Marco rád cestoval. No omnoho radšej krajinou svojej fantázie a vytváral si tak svoj virtuálny, ale perfektný svet. Svet, v ktorom nie je vyvrheľ spoločnosti, v ktorom nie je obyčajný buzerant, ale normálny plnohodnotný gay so svojimi ideálmi a snami. V reálnom svete bol veľakrát odsudzovaný zato čim bol. No nikdy sa za seba nehanbil. Nikdy si nemyslel, že je iný ako heterák, a nikdy si nemyslel, že je niečo viac. Jediné čo chcel, aby ho ľudia brali takého, akým bol.

Ako tak premýšľal, bol to naozaj výnimočný chalan a na svoj vek toho okúsil už veľa. Ako 18 ročného ho rodičia vyhodili z domu so slovami: "Nikdy sa nám neukazuj na oči!" Táto rana ho však viac posilnila a povedal si, že všetko čo dokáže v živote, bude len jeho vlastným pričinením. Už nedôveroval nikomu a budoval si vlastnú budúcnosť. Až raz v Rakúsku, keď sa živil ako upratovač, zaujal jeden starší pár natoľko, že mu ponúkli prácu v jednej z ich kaviarní. Títo postarší "rakušáci" nemali žiadne deti. Marco bol dokonalá predstava ich vysnívaného syna a vôbec im nevadil ani fakt, že je gay. Faktom bolo, že aj Marco ich vnímal ako svojich blízkych, ako svojich "rodičov" a mal v nich dôveru. Raz večer, keď sa celá rodina vybrala najesť do jednej z luxusných rakúskych reštaurácií, ho "rodičia" vystavili nečakanému prekvapeniu. Predložili pred neho papiere, v ktorých sa jediným dedičom a majiteľom ich podnikov stáva práve Marco. S jeho inteligenciou a školou, ktorú mal vyštudovanú, mu bezvýhradne dôverovali. Požiadali ho, aby nestrácal čas na jednom mieste a išiel pozrieť svet, kým je mladý. Marco súhlasil a bol rád, že aspoň niekde ma oporu a domov. Mal mnoho plánov kde ísť, ani sám nevedel prečo, ale najskôr túžil prísť na Slovensko. Vyhliadol si malý, útulný domček ďaleko od ľudskej sprostosti, obmedzenosti a predsudkov. Kúpil si lístok a po rozlúčke s "rodičmi", hromade sľubov, ako im bude písať, dávať si pozor a predovšetkým, že sa vráti, nastúpil do vlaku a vybral sa na dlhú cestu.

2)

"Hmmm. Je tu voľné?" ozval sa hlas, ktorý Marca vytrhol so svojich myšlienok. Obzrel sa a videl ako chalan čaká na jeho odpoveď.

"Aha, jasné. Kľudne si sadni. Určené priamo pre teba!" povedal Marco s úsmevom a priateľským tónom.

Chalan si sadol oproti nemu, a tak mal Marco príležitosť skúmavo prezrieť spolucestujúceho od hlavy až po päty. Bol to pekný chalan, nie však Marcov typ, mal však niečo, čo Marca nútilo nespustiť z neho oči. Postavu mal peknú, nie extrémne štíhly alebo pri sebe. Oblečenie značkové, chlapec mal vkus, to sa vidí. Vlasy gaštanovohnedé a štýlovo upravené – Marco bol vždy zaťažený na blonďákov. Oči, oči boli krásne zelené a vyžarovali energiu a ľudskosť, to si Marco všimol už pri prvom pohľade. A krásny, široko-šibalský úsmev. Áno, to Marca na ňom priťahovalo, ten pohľad a úsmev. Taký, pri ktorom človek neodolá a za ktorý by zniesol tomu druhému aj modré z neba. Ich pohľady sa zrazu stretli a Marco si uvedomil, že sa znovu zasníval a čumí na neho dosť "hlačne".

"Haló. Si prítomný?" opýtal sa Marca.

"Čože? Ach áno, len som sa zamyslel," snažil sa Marco zachrániť situáciu. Mal nutkanie začať konverzáciu. Sám sa čudoval prečo, ale nebol čas na rozobratie faktov. Musel konať, ale ako?!

"Nevyzeráš tak "slovensky". Určite práve prichádzaš zo zahraničia. To sa na človeku rýchlo spozná," začal s dialógom chalan s krásnym úsmevom.

"Áno. Prekukol si ma. Idem zo zahraničia na mesiac spoznať tento kút Slovenska," povedal Marco a neskrýval nadšenie. Tento chalan síce nebol jeho typ, ale rád by si našiel nejakého kamaráta, keďže ozajstného ešte nikdy v živote nemal.

"Fíha, to znie naozaj tajne. Ako v nejakom filme. Si určite nejaký agent v utajení, či možno vrah. Mal by som sa báť!" povedal so smiechom a vtipne sa striasol.

"Som na úteku a pátra po mne pentagón. Dúfal som, že ma ukryješ u teba v pivnici," táto debata sa zdala Marcovi zábavná a úprimne bol rád.

"Máš smolu. Ja vrahov neukrývam. Nechcem mať pletky so zákonom. Prečo si sa vybral práve toto miesto? Ja tu už žijem 20 rokov a najradšej by som odišiel," povedal a Marcovi sa zdalo, že jeho úsmev na okamih strácal na optimizme a napovrch sa dostávali emócie, ktoré sa chalan snažil ukrývať. To Marca zaujalo, ale po piatich vetách nemôže povedať, aby sa mu otvoril a vyplakal na ramene.

"Potreboval som zmenu a vlastne ani sám neviem, aký dôvod mám pripísať, prečo tu vlastne idem," hovoril úprimne Marco. Nemal potrebu klamať tomuto chalanovi, chcel byť k nemu úprimný.

"Inak, ja som Laďo," usmial sa na Marca a podal mu ruku na zoznámenie.

"Ahoj Laďo. Ja som Marco. Teší ma!" a neklamal, potešilo ho to viac, ako by bol sám čakal. Asi už potreboval poznať aj niekoho, kto po ňom nejde len kvôli sexu. Všetci chalani, ktorých Marco spoznal, ho považovali len za sexuálnu korisť a tá druhá časť s ním nechcela mať nič, lebo bol gay. Laďo ho síce nepoznal, ale Marco by mu o svojej orientácii určite povedal hneď, ako by mal lepšiu možnosť.

Zvyšnú cestu spolu prekecali a bavili sa na vtipoch a spolucestujúcich, ktorých rozoberali.

"Ááá. No Marco, už budem vystupovať," povedal Laďo, na ktorom bolo vidno trochu sklamania, keď zaznela zvučka, ktorá sa ozvala vo vlaku.

"Myslel si si, že sa ma len tak ľahko zbavíš? Tu mám aj ja konečnú!" apeloval Marco a prechádzal ním pocit šťastia. Laďo bude bývať v rovnakej dedine ako ja! Opakoval si to stále dookola.

Laďo sa usmial ešte viac ako doteraz, zjavne aj jeho táto správa potešila. – "Fakt?! To som rád. Ešte nikdy sme nemali v dedine vraha na úteku," srandoval.

Obaja chalani vystúpili a Laďo pomohol Marcovi nájsť dom, v ktorom bude bývať. Potom sa rozlúčili so slovami – "Tak nabudúce!" a Laďo odkráčal uličkou preč.

3)

Marco sa zobudil do krásneho dňa. Vonku štebotali vtáčiky a pofukoval jemný vietor. Slnko hrialo príjemné a jeho paprsky sa predrali aj cez žalúzie, čím prekazili Marcov plán spať až do obedu.

"Blbé slnko!" vykríkol podráždene Marco a na tvári mu prebehol úsmev. Pomyslel si, že by nemal byť taký výbušný, a pozrel von oknom. Pohľad, aký sa mu naskytol, nevidel len tak často. Vo Viedni, kde býval, to bola samá stavba a dav vždy ponáhľajúcich sa ľudí za prácou, ktorý sa nevedia zastaviť a užívať život plnými dúškami. Marco taký nikdy nechcel byť. Vedel, že práca, ktorú má, ho napĺňa. Bol rodeným lídrom a samozrejme aj veľký workoholik. Lenže vždy si vedel povedať "STOP" a vychutnať si chvíľky oddychu a voľna. Vedel oceniť aj takéto krásy, ktoré mu Slovensko ponúkalo.

Zrazu jeho myšlienky nadobudli iný, očakávaný smer – Laďo! Jeho krásne zelené oči a ten úsmev, ten krásny široký úsmev, ktorý mu včera daroval niekoľkokrát. Ani sám nevedel, ako ho to napadlo, ale pristihol sa pri tom, ako sa usmieva do svojho matného odrazu v okne.

"Si blbý a naivný!“ povedal si sám pre seba a rozhodol sa, že po sprche sa vyberie obzrieť dedinu a niečo kúpiť.

Ako tak prechádzal ulicou s nádejou, vyzeral jednu osobu a premýšľal, v ktorom dome býva asi jeho nový kamarát. Uvidí ho vlastne? Možno ho Laďo už nikdy nekontaktuje. Možno mu bol nesympatický a celé to bolo len zo slušnosti. Prečo by práve on, čo nikdy nemal kamaráta, mal mať také obrovské šťastie hneď od začiatku? Jeho pesimistické a s istotou aj realistické myšlienky prerušil žalúdok, ktorý si žiadal o doplnenie. Pôjde si niečo kúpiť, navariť a potom na záhrade bude čítať svoju knižku. Marco miloval knižky všelijakého žánru. Vedeli ho vtiahnúť natoľko do deja, že sa veľakrát cítil ako hlavná postava a rád si rozširoval svoj intelekt.

Poobede sa vyvalil na lehátko, ktoré rozložil v tieni pod stromom, keďže slnko mu nebolo po vôli, a pustil sa do svojej fantasy knihy, ktorú mal načatú. Asi po 30 stranách čítania do neho niekto hodil kamienok a počul zapískanie. Keď sa otočil, videl, ako cez bránu prekúka hlava s úsmevom, ktorý už poznal. Laďo tam stál ako obvykle vysmiaty a pozeral sa na neho.

"Netušil som, že aj vrahovia čítajú knihy. Alebo zbieraš inšpiráciu na ďalšiu akciu?" zasmial sa Laďo.

Marcovi sa tieto jeho srandičky o vrahovi páčili a vlastne sa mu páčilo všetko, čo mu Laďo doteraz povedal.

"Nie, teraz sa pripravujem na obzvlášť namáhavý čin. Aj by som ťa zasvätil, ale nie je to pre slabé povahy!" odpovedal Marco a vybral sa smerom k bráne, "Prišiel si na kávu? Poď dnu!"

"Nie, ty poď von, chcem ti niečo ukázať. Ale je to tajné, presne ako tvoja akcia!" povedal o trošku tichšie Laďo.

Marcovi to bolo jedno. Či dnu alebo von. Hlavne, že bude s Laďom, aj tak by sa tu len nudil. Bol rád, že Laďo prišiel. Teraz ho bral už naozaj ako kamaráta. Ako tak išli, premýšľal, kedy by mu mal povedať o tom, že je "iný". Aby sa Laďo nezľakol, že ho chce zbaliť. Na to Marco nemyslel, chcel len, aby boli dobrý kamaráti, najlepší kamaráti, ktorí si nič nebudú tajiť. Laďo ho viedol až na koniec ulice, z tade prešli na poľnú cestu, horou plnou mladých jedlí až prišli na tichú čistinku. Bola obklopená stromami, avšak pretínal ju potok, ktorého vodu zadržiaval múr, čím vytváral veľkú priehradu.

"Toto je môj svet, môj raj. Tu prichádzam vždy, keď potrebujem vypnúť, keď ma niečo trápi," povedal Laďo a znovu na ňom bolo bádať smútok. Tento raz si to ale Marco všimol lepšie. Netrvalo to len chvíľku ako včera. Laďovi zmizol jeho krásny úsmev a na čele sa mu zjavila obrovská vráska, ktorá mu aj tak pridávala na kráse. Marco už-už chcel niečo povedať, keď v tom mu Laďo skočil do reči: "Poďme sa okúpať!" povedal už opäť s úsmevom.

"Ja som si nezobral plavky," protestoval Marco.

"Načo ti budú? Nie si na pláži alebo plavárni. Si v prírode. Máš predsa trenky," hovoril Laďo popri vyzliekaní.

Jeho telo bolo prekrásne. Marco ho včera podcenil. Prešiel ho len zbežne, no teraz keď stál pred ním len v boxerkách, nevedel od neho odtrhnúť zrak. Laďo si to všimol. – "Ideš?" vyrušil Marca pri obvyklom zamyslení.

"Jasné! Ja, nejako som sa zamyslel," povedal Marco so sklonenou hlavou. Hanbil sa a bál, aby tým neodplašil jediného normálneho kamoša, ktorého doteraz mal. Už videl mnoho chalanov vyzlečených, dokonca aj nahých, a preto sám nechápal, čo ma toto jeho správanie znamenať. V poslednej dobe si telo robí s ním, čo chce!

"Stáva sa ti to teda naozaj často!“ povedal. "Tak ja idem, nečakám." Laďo sa otočil a odchádzal. Marco si vtedy všimol malé podliatiny na lýtku a na ramene. Rýchlo sa ale spamätal, aby ho Laďo znovu nepristihol, pritom ako si ho prezerá. No vedel, že k tomu sa ešte vráti.

Rýchlo sa vyzliekol, hoci sa trošku hanbil. Nebol dôvod prečo, lebo nebol práve z tých, ktorí sa majú začo hanbiť.

"Som čudný!" povedal si začudovane a vybral sa do vody, kde sa už Laďo bláznil ako malé dieťa.

"Poď, voda je super, a dokonca nie je ani hlboká," kričal a špliechal vodu všade na okolo, "cez leto, to by si kukal, je jej tu aj vyše dvoch metrov!"

"Je studená," kričal Marco, "určite prechladnem a budem celý týždeň na tabletkách! Ty nie si normálny!" sťažoval si Marco, aj keď si to začínal užívať.

"Ty si mi ale citlivka. Mešťan!" zasmial sa Laďo. Skočil na neho a začal ho topiť.

Strhla sa vodná bitka a chalani sa vybláznili ako malé deti. Potom si ešte trošku zaplávali a pokecali o tom, ako je super počasie a že sa im nechce z vody.

"Dáme si preteky," navrhol Marco, "s tým, že kto vyhrá, bude mať jedno prianie, ktoré mu musí porazený splniť."

"Som samé ucho," povedal Laďo a nahodil veľmi vážny pohľad.

"Víťaz je ten, kto vylezie na tamten výrez v múre," ukázal prstom na výrez, "samozrejme po týchto skalách," dokončil.

"Tak to si už rovno prehral! Žijem tu odmalička, myslíš si, že som to ešte nikdy neskúšal?" povedal Laďo so škodoradostným úsmevom.

"Ja som zas dobrý plavec," odbil ho Marco, "sily sú teda vyrovnané. Tak na tri. Jeden, dva a tri!" vykríkol a tým odštartoval preteky.

Po chvíľke sa už Marco usmieval na Laďa, ktorý za ním meškal nejaké tie tri sekundy. Laďo uznal svoju prehru a predsa len trošku ironicky sa poklonil Marcovi: "Aké bude mať mladý pán prianie?"

"Uvidíš," uzavrel Marco s trošku tajomným tónom.

Obaja sa vyvalili na skalu a ohrievali sa na slniečku. Popri tom sa rozprávali o všetkom, čo ich napadlo. Kamoši, hobby, škola alebo aj budúcnosť. Marco nepovedal o svojej náklonnosti k chalanom, a dokonca sa ani nespýtal na modriny, ktoré ma Laďo. Tváril sa, že ich nevidel. Vedel, že ten čas ešte príde. »Zvláštne, veď neznášam slnko,« pomyslel si Marco po chvíli, »niečo sa so mnou deje! « no neskúmal to a ďalej sa venoval Laďovi.

4)

Po krásne strávenom poobedí sa obaja vybrali domov. Laďo sa ospravedlnil, so slovami, že musí ešte niečo vybaviť, a opäť sa rozlúčili pri bráne Marcovho domu. Keď Marco prechádzal chodbou, zamyslel sa, prečo si vlastne nevypýtal od Laďa číslo. Takto by sa dohadovanie uľahčilo a mohli by spolu konverzovať aj neosobne. Vrátil sa na ulicu s tým, že Laďa dobehne a vypýta si číslo. Zrazu mal odvahu na všetko a pritom dnes na lúke sa bál opýtať na každú maličkosť. Po Laďovi nebolo už ani stopy.

Marco sa smutne vrátil do domu a dal si niečo pod zub. Ľahol na posteľ a premýšľal o tom, ako je mu zrazu krásne a ako dobre urobil, že odišiel od toho stereotypu. Spomenul si, že by mal asi "rodičom" napísať mail a taktiež odoslať pár pracovných mailov jeho zástupcovi a majiteľovi druhého baru, s ktorým spolupracoval. Premýšľal o tom, že hnedá je krásna, a videl pred sebou dvojo zelených očí, ktoré na neho hravo pozerajú. "Laďo!" to je to posledné, čo vyslovil predtým, než zaspal.

Zobudilo ho buchnutie okna. Chvíľu sa okolo seba obzeral. Vonku pršalo, dalo sa to po takom peknom, slnečnom dni aj očakávať. Májové počasie je bláznivé, ale tento dážď bol jemný a možno ho len tlmili stromy naokolo. Marco zatvoril okno, pozrel na hodinky a zistil, že spal štyri hodiny. Nevedel si spomenúť, nad čím premýšľal predtým, než zaspal, hoc vedel, že bol hrozne unavený. Ako tak išiel do kuchyni, spomenul si, že predtým, než išiel von s Laďom, si nechal knihu na lehátku. »Sakra! Určite bude celá premočená,« škaredo zaklial a vybral sa na záhradu, »už som ju dočítal,« dodal smutne. Našiel ju zatvorenú na lehátku a premočenú hoci, dala sa zachrániť. Strom sa stal veľkým záchrancom. Lehátko oprel pod striešku a vtedy niečo počul. Pripomínalo mu to plač človeka a ako keby ten človek bol u neho na záhrade. Poobzeral sa naokolo, no nikoho nevidel. Prešiel záhradou ku bráne a tam ho zbadal. Bol to premočený Laďo, ktorý sedel na schodíkoch pred dverami a plakal, nie veľmi, ale Marco si to všimol.

"Poď dnu!" zobral Laďa so sebou, prešli záhradou a vošli dnu do domu. Marco zamkol dvere, knihu položil na poličku a išiel s Laďom rovno do kúpeľne.

5)

Zatiaľ kým sa Laďo okúpal, Marco pre neho našiel nejaké oblečenie. Boli skoro rovnako vysokí, a preto by mu malo sedieť. Počkal na neho v kuchyni už s pripraveným horúcim čajom alebo kávou. Nevedel, čo mu viac chutí, a tak pre neho pripravil obe varianty. Laďo zišiel dolu schodmi a sadol si za stôl. Nič nepovedal, len pozrel na Marca a on hneď vedel, že mu je vďačný.

Keď si vybral čaj, Marco sa ho spýtal: "Dáš si do toho trochu rumu?"

Laďo prikývol a posunul šálku k Marcovi. Keď mu ju podával späť, ich oči sa stretli. Marcovi padol zrak na čerstvú ranu pod očami a na pere.

"Môžem ti to ošetriť?" ukázal smerom na ranu. No Laďo neodpovedal a otočil hlavu iným smerom. Marco pochopil a nechal to tak. Nevedel, čo má urobiť, ako sa ma zachovať. Dnes doobedu videl Laďa ešte usmiateho, plného elánu, bez starostí. A teraz tu pred ním sedí druhá osoba, tá ktorá sa za tým krásnym úsmevom skrývala, tá ktorá všetky tie starosti celý čas potláčala a ktorá sa bála zdôveriť.

"Nikomu nič nepoviem," začal opatrne Marco, "môžeš mi veriť, Laďo. Povedz mi, čo ťa trápi. Iba tak ti môžem pomôcť."

Laďo sa znovu pozrel na Marca. Váhal, premýšľal a nakoniec povedal: "Mne netreba pomôcť. Nikoho nezaujíma, ako sa cítim. Prečo by to malo práve teba? Cudzieho človeka?" skríkol Laďo.

To Marca ranilo. On Laďa ako cudzieho nebral, ale bral ho ako kamaráta a naozaj ho bolelo, že mu Laďo neverí. Veď mu len chcel pomôcť. »Za dobrotu na žobrotu,« pomyslel si a kukal sa na kyvadlo na kukučkových hodinách. Išlo byť pol deviatej. Premýšľal o tom, či Laďo nemusí ísť domov. Čo sa mu vlastne stalo a ako prišiel k tomu úrazu. Súvisia s tým aj tie podliatiny na tele.

Z myšlienok ho znovu ako v poslednej dobe vytrhol Laďo: "Prepáč," povedal úprimne, "ale nedôverujem ľuďom. Mám nato svoje dôvody. Ale tebe začínam veriť, nie si pre mňa cudzí. Za tieto dva dni si ťa vážim viac ako niektorých, ktorých poznám celý život. Naozaj ťa beriem ako kamaráta," skončil a sklopil svoj zrak do skoro vypitého čaju.

Marco si pomyslel, že možno na neho zaberá ten rum, ktorý mu tam vlial a nebolo ho málo. Predsa musí nejako rozviazať jazyk tomu chalanovi. No potešilo ho, čo povedal Laďo. Aj on ho berie ako kamaráta a to sa mu páčilo a ospravedlňovalo ten jeho menší skrat pred chvíľkou. S úsmevom sa znovu zapozeral na kukučkové hodinky. Boli naozaj fascinujúce. Galilei musel byť ozaj hlavička. Avšak vrátil sa do reality a kukol na Laďa, ktorý stále pozeral teraz už do prázdneho pohára. »Pripravím mu znovu čaj, alebo nalejem rovno pol deci?« premýšľal a pritom pozeral na Laďa.

"Vieš," začal Laďo pomaly a potichu, "chcem ti niečo povedať. Chcem byť k tebe úprimný a prosím ťa, nesúď ma zato a neodpisuj. Vypočuj si ma až do konca a neskáč mi do reči," pozrel s prosbou v očiach na Marca, ktorý keď videl jeho výraz, nezmohol sa ani na slovo, zabudol na jeho pohostinnosť a sadol si na stoličku. Mrkol na neho, čím mu naznačil, že môže začať.

"Asi by som mal začať tým, že nie som normálny chalan ako ty, alebo ostatní v okolí. Snažím sa pôsobiť normálne, ale niečo je na mne zlé. Zvrátenosť alebo choroba, ako to nazýva môj otčim s polkou mojej rodiny. Som gay!" pozrel na Marca, aby sa ho nesnažil rušiť, a Marco sa to ani nesnažil urobiť. Po prvé bol rád, že sa Laďo rozhovoril, a po druhé tešil sa, že bol gay. To si snáď ani nemohol viac prijať. Nechal preto Marca ďalej rozprávať. "Nežijem tu od narodenia. Sme z mesta, ale moja mama túžila bývať na dedine a častokrát sa kvôli tomu s ockom hádali. On bol mešťan a nikdy si nevedel predstaviť život na "lazoch", a preto od neho odišla. Zo začiatku to bolo dobré, lebo ocko nás chodieval navštevovať, ale nakoniec si mama našla nejakého sedláka, ktorý ju oblbol rečičkami, len aby sa mal on lepšie. Mama sa s ockom rozviedla a ostala žiť s otčimom." Marco si všimol, ako vyslovuje slovo otec pri oboch osobách. Raz je to s láskou a raz s nenávisťou priam odporom. Laďo bol však odhodlaný vyrozprávať mu všetko, preto nedával žiadne prestávky na diskusiu a otázky. "Keď som si začal uvedomovať, že sa mi páčia chalani, zdôveril som sa s tým môjmu ockovi na prázdninách u neho. On nebol zhrozený, nekričal na mňa, len bol smutný. Na druhý deň sa však so mnou porozprával, že to mám povedať mame, a bol rád, že som bol k nemu úprimný. Myslím si, že to náš vzťah ešte viac prehĺbilo. Mama reagovala trošku podráždene a urobila z toho scénu, no ale aj ju to po dvoch dňoch prešlo. Keď sme to oznámili celej rodine, súrodenci ma prijali normálne, len otčim ma znenávidel ešte viac, ako dovtedy. Mojím kamošom zo školy to nevadilo, robili si len vtípky z toho, že so mnou na žiadne rande nepôjdu a že azda nie sú môj typ. Tých, ktorým to vadilo, som ignoroval. No nikdy som si nenašiel osobu, ktorá by ma brala za najlepšieho kamaráta alebo s ktorou by som mal nejaký poriadny vzťah. V rodine to po čase začalo naberať na obrátkach a môj otčim proti mne poštval aj mojich súrodencov a dokonca aj mamu. Jediný človek, ktorý mi ostal, bol môj ocko. Chcel si ma vziať do starostlivosti, ale vždy to nejako padlo. Doma prišli hádky, a keď príde otčim pod parou alebo sa stane, že som niečo neurobil, vybíja si to na mne. Za tie roky som si už zvykol a sám neviem, prečo som ešte neodišiel, asi nemám guráž. Dokonca aj vzťahy, ktoré som mal, boli len plné sklamania. Viem, že toto nebudem znášať donekonečna, ale nemám kde ísť. Môj ocko si našiel novú rodinu v Česku a tam teraz žije. Ja som skončil strednú a neviem kam ďalej. Jediné, čo viem, je, že chcem odísť od ľudí, ktorí si ma nevážia a ktorí ma tu majú len na výpomoc a fackovanie," zrazu zmĺkol a sklonil hlavu. Marco sa bál niečo povedať, nevedel, či už skončil alebo ešte bude pokračovať. Laďo zdvihol hlavu: "Dnes som neprišiel domov načas, lebo som nechcel od teba odísť. Nie, nechcem ťa zbaliť a ani s tebou neflirtujem, ale bolo mi s tebou krásne ako s kamarátom. Nikdy som nikoho takého nemal a viem, že ty si to o mne nevedel a určite po tomto zmeníš na mňa názor, ale chcem ti poďakovať aj za tieto dva dni," usmial sa tak krásne, ako to vždy vedel, a z jeho očí išla úprimnosť, radosť a vďaka.

"Otec mi vykrikoval, že s kým sa kurvím, a vzniklo toto," ukázal na dve čerstvé rany, ktoré mu chcel Marco pôvodne ošetriť. "Stálo to však zato!" usmial sa a žmurkol na Marca.

"No dnes už zašiel priďaleko. Otvoril som si hubu a vykopol ma z domu. Viem, že ho to prejde, a budem sa môcť vrátiť. Túlal som sa ulicami, ako som to robieval často, a potom som si spomenul na teba. Nechcem ťa využívať, ale myslel som si, že by si ma prichýlil na pár hodín k tebe, kým by to doma neprešlo. Klopal som ti, no neotváral si, a tak som si myslel, že si niekam išiel. Začalo pršať, a tak som si sadol na schody, že na teba počkám. Ako som tak nad všetkým premýšľal, zistil som, že som obyčajná nula bez budúcnosti. To ma položilo. A v tom stave si ma našiel," Laďo dohovoril a opäť pozrel do prázdneho pohára.

Teraz bol rad na Marcovi. Laďo určite očakával reakciu a nie tak veľmi na jeho príbeh ako na to, čo povedal hneď na začiatku. Pozeral na Marca a čakal, kedy na ňom uvidí ten znechutený výraz, ktorým ho už viackrát ľudia odpísali. Marco sedel a pozeral raz na stenu a raz na Laďa. Marco nevedel, ako nájsť tie správne slová.

"Ach!" začal neohrabane a uvedomoval si to, "si neskutočne silný človek. Týmto si ma dostal a fakt ti vzdávam hold. Môžeš sa spoľahnúť, že to nikomu nikdy nepoviem, a môžeš mi plne dôverovať," odmlčal sa. Laďa to skutočne potešilo. Ešte stále však očakával reakciu na jeden spomenutý fakt. Chcel to nadhodiť, keď v tom sa Marco znovu ozval:

"A ohľadom toho, že si gay. Nie je to ani zvrátenosť, ani choroba. Je to niečo, s čím sa človek musí naučiť žiť, čo nikdy nemôže tajiť a čo si musí pripustiť. A čím skôr sa naučíme s tým žiť, tým skôr budeme šťastní a spokojní po boku nejakého super chlapa. A spoločnosť nás bude musieť brať takých, akými sme!" povedal Marco jasne.

"My? Nás? Počkaj, nechápem," pozeral trošku zmätene Laďo na Marca, "chceš tým povedať, že aj ty?"

Marco prikývol: "Že aj ja som gay!"

6)

Týmto Laďovím priznaním a monológom sa prelomili ľady a chalani sa ešte viac o sebe dozvedeli. Marco za oplátku povedal o svojej minulosti a aj o prítomnosti. Obaja sa vypytovali toho druhého na všetky detaily zo života, školy, vyrozprávali si o svojich partneroch a o tom, ako ozaj živo to prebiehalo pri ich comming out-e.

Možno sa obaja navzájom fyzicky nepriťahovali, možno nechceli spolu vzťah alebo sex, ale jeden druhému boli vďační, že sa spoznali a že v sebe navzájom našli dôveru. Týmto sa stali ozajstnými kamarátmi. No aj napriek tomu všetkému ich niečo spájalo a uvedomovali si to obaja. Obaja mali podobný osud s rodinou a obaja sa ocitli na dne, od ktorého sa odrážali.

"Nechoď dnes domov," prosíkal Marco, "je už neskoro a ja ťa nikde nepustím!"

"Ostanem," súhlasil Laďo.

Naliali si z otvorenej fľašky rumu a rozprávali sa do skorého rána, kým nezaspali vedľa seba na posteli.

Marco sa zobudil ako prvý, a keď zbadal, že vedľa neho leží aj Laďo, začal si opakovať, čo sa včera – dnes odohralo. Ešte nikdy sa nebudil vedľa nejakého chalana a toto bolo pre neho vzácne. Pozeral sa Laďovi do tváre. Bol naozaj krásny a ešte aj v spánku sa jeho tvár usmievala. Pri ranách, ktoré videl, vrela v ňom žlč. Uvedomil si, aký je zraniteľný, a zrazu mal o neho strach. Mal ho naozaj rád a chcel pre neho niečo lepšie, veď mal nárok na lepšiu budúcnosť. Opatrne sa postavil, aby skontroloval počasie vonku. Bolo nádherne. Vyšiel na záhradu a trošku sa prechádzal a nasával slnečné lúče. Čoraz viac sa mu dostávali pod kožu a nie len to!

"Spomínal si, že slnko neznášaš," usmievavo spomenul Laďo, ktorý stál vo dverách a pozeral na Marca.

"Neznášam, vlastne už ani sám neviem. Asi budem chorý," uzavrel to Marco a znova sa zarazil nad sebou.

"Nezobudil si ma. Dúfam, že nie si dlho hore," Laďo sa zatváril trošku posmutnejšie, "vieš, ako tvoj dlžník som ti chcel prichystať aspoň raňajky."

"Nie si môj dlžník," trošku výhražne povedal Marco, "a chcel som ti ich pripraviť ja, len neviem, čo máš rád."

"Pripravíme ich teda spoločne," navrhol Laďo a zmizol vo dverách. Marco ho nasledoval. Ešte raz sa nadýchol čerstvého vzduchu a zatvoril dvere. Cestou zobral knihu, ktorá už bola viac-menej suchá, a išiel za Laďom do kuchyne.

Laďo pripravil skoro všetko sám a Marco ho pritom sledoval. Aby sa teda nepovedalo, upratal kuchyňu a vyhodil prázdnu fľašu. Keď si obaja sadli a začali jesť, Laďo chcel počuť, ako sa žije v zahraničí. Aj on mal sen, že raz zmizne zo Slovenska a usadí sa niekde v zahraničí. Miloval jazyky a dva ovládal na pokročilej úrovni. Keď dojedli, Laďo zobral riad a išiel ho umývať. Marco sa rozhodol, že mu s tým pomôže. Keď boli s tým hotoví, Laďo sa otočil k Marcovi, aby si podali ruku na znak šikovnosti a spokojnosti. Jeho hravý široký úsmev a oči naplnené radosťou spôsobili u Marca nečakanú reakciu. Roztvoril náruč a začal ho objímať. Laďo najprv reagoval nehybne, no nakoniec objal aj on jeho. Obaja to potrebovali ako soľ a zaslúžili si to na plnej čiare.

Laďo trošku spozornel, zrazu si uvedomil, že to precítil až moc. Snažil sa oddialiť aspoň jednu časť svojho tela od toho Marcovho. Začal sa hanbiť a nemyslieť nato, ale veď aj on je len chlap a priznajme si to, Marco ho fyzicky priťahuje. Marco zápasil s tým istým problémom. Bol nadržaný a uvedomil si, že Laďo ho musí podvedome priťahovať. Po kamarátskom objatí si sadli za stôl, nenápadne sa upravili a dopíjali kávu.

"Ostaň pri mne bývať," vyletelo z Marca nečakane.

"Prosím?" opýtal sa Laďo. "To určite nemyslíš vážne."

"Myslím!" trval si na svojom Marco. "Bolo by to super aj pre teba a aj pre mňa. Aspoň by som tu mal nejakú spoločnosť a ty by si nemusel znášať všetko to…," odmlčal sa.

Laďo premýšľal. Veľmi by sa mu to páčilo, ale nemôže to urobiť, nechce využívať Marca a vlastne ešte sa ani tak dlho nepoznajú, aj keď mu plne dôveruje. Lákalo ho to, ešte nikdy nedostal takúto možnosť a možno, celkom určite, ju už ani nedostane.

"Ale, určite to chceš," pokračoval Marco, keď videl, že Laďo nad touto ponukou uvažuje, "a ja by som bol naozaj rád, keby si tu bol so mnou," pozrel na neho smutnými očami.

"Nie," uzavrel to Laďo, "ďakujem ti za ponuku a veľmi si ju vážim, ale bude najlepšie, keď to necháme tak, ako to je," dohovoril a bolo to jeho definitívne rozhodnutie.

Marco bol sklamaný, ale nemohol nútiť Laďa do vecí, ktoré sám nechce, a tak akceptoval jeho rozhodnutie. Laďo videl jeho sklamanie a snažil sa otočiť tému:

"Čo dnes podnikneme? Urobíme si výlet do prírody, alebo si dáme znova preteky na múre?" opýtal sa Marca.

"Ani jedno, ani druhé. Dnes vymyslím program ja a ty sa nechaj prekvapiť," odpovedal Marco a žmurkol na Laďa.

7)

Po dlhom utajovaní sa Laďo dozvedel, že Marcov plán bol ísť do neďalekého mesta. Pobehať po obchodoch, sadnúť na obed, kávičku, popozerať chalanov a večer nejaká zábavka. Laďo s tým nemal ani najmenší problém, rodičia sa o neho nestarali a peniaze dostaval od ocka na účet, o ktorom doteraz nikto nevedel. Všetko to začalo už cestou vo vlaku, keď obaja vystrájali ako pojašení, až boli dvakrát upozornení sprievodcom. V meste sa to ale neskončilo. Na nákupoch stretli jeden gay párik, s ktorým sa pustili do reči o dnešnej móde, až to skončilo na káve.

"Sme radi, že sme sa s vami stretli chalani," povedal chalan č. 1.

"Ďakujeme, aj my sme radi," odpovedal zdvorilo Laďo, "nečakali sme, že tu na niekoho normálneho natrafíme."

"Už ste spolu asi dlho, však?" spýtal sa zvedavo Marco, načo Laďo len prikývol hlavou a spýtavým pohľadom pozrel na chalanov.

"Budú to tri roky," odpovedal chalan č. 2. "Už sme aj zasnúbení!" skočil mu do reči, tak trošku chválenkársky jeho priateľ a chytil ho za ruku.

To na Marca veľmi zapôsobilo a neskrýval radosť.

"Ale, aj vy ste krásny párik," povedal chalan č.2, "ste spolu už dlho?"

"Ehm. Ale my spolu nechodíme," odpovedal Laďo.

"Sme len skvelí kamaráti a poznáme sa vlastne tri dni," dodal Marco.

Chalani ostali zarazení. Nieže by to bolo faux pas, ale vzťah medzi Marcom a Laďom sa im pozdával viac ako len kamarátstvo. No, ale nechceli do toho vŕtať, a tak otočili tému iným smerom.

Po príjemnom posedení sa vybrali svojou cestou. Laďa napadlo ísť do kina, a keďže Marco mu nemohol protestovať, lebo jeho pohľad bol priam hypnotický, súhlasil s ním a kúpili si lístok na nejakú romantickú komédiu. Celý čas horlivo polemizovali o priebehu deja. Po kine si dopriali trochu odpočinku na terase pri zmrzlinovom pohári a premýšľali, kam by išli ďalej. Laďa opäť napadla prechádzka do prírody. Keďže v nej vyrastal, bola jeho vyhľadávaným miestom a taktiež mu dodávala pocit bezpečia, ktorý pociťoval aj pri Marcovi. Keď vykráčali strmým terénom, ocitli sa na krásnej lúke, z kade bolo vidieť na všetky strany. Pod sebou mali celé mesto, a dokonca sa pokúšali nájsť aj dedinu, v ktorej bývali. Na Marca to bolo dosť, a tak si sadol pod najbližší strom a v tieni oddychoval a trošku sníval. V hlave mal len jedného chalana, bol ním Laďo. Všade videl jeho tvár a úsmev. Zrazu na neho začalo niečo padať. Keď otvoril oči, videl, ako na strome nad ním Laďo so smiechom hádže po ňom lupienky rozkvitajúcej čerešne. Okomentoval to slovami: "Toto ti nedarujem!" a vyskočil na strom. Obaja spolu zápasili. Laďo bol jednoznačne slabší, no Marco ho nechával vyhrávať.

Potom už pokojne sadli do trávy a rozprávali o budúcnosti.

Marco je vlastníkom 4 barov a kaviarní v centre Viedne a práve rozbehuje projekt so svojím spoločníkom. Je to len v stave vybavovania, ale vie, že to bude mať úspech. Jeho "rodičia" sú na neho pyšný. Laďo chce skúsiť odísť do zahraničia. Chcel by začať ako pomocník v kuchyni a urobiť si pár kurzov, možno z neho raz bude šéfkuchár s Michelinskými hviezdičkami. Marco ho preskúšal z nemčiny a na jeho počudovanie ju Laďo ovládal perfektne. "Vôbec by si nemal problém!" vzdal mu poklonu.

Ako sa bavili, slnko pomaly zapadlo a na nebi sa objavili prvé hviezdy. Marco ukázal na tu najjasnejšiu a povedal, že odteraz sa bude ta hviezda volať Laďo. Ten sa len na neho spýtavo pozrel a Marco mu vysvetlil, že nikdy nevidel človeka z toľkým elánom a silou po všetkom, čo si vytrpel ako je on. A ako on dokáže rozžiariť jeho deň dobrou náladou, tak aj táto hviezda dokáže rozžiariť nebo. Po tomto Laďo nemal žiadne slová na jazyku. Zmohol sa len na silné objatie a takto pritúlení k sebe ležali dlhú chvíľu.

Natoľko zabudli na čas, že zameškali aj posledný vlak domov, a preto boli nútení ubytovať sa v hoteli, kde po narážke recepčnej na typ izby, trvali na veľkej manželskej posteli. Na izbe ešte dlho rozprávali, až nakoniec zaspali.

Druhý deň sa vyvíjal v duchu a atmosfére toho prvého. Obaja zabudli na svoje problémy a boli aspoň chvíľku dokonale šťastní. Po výdatných raňajkách a menšej kritike Laďa na kuchyňu hotela, v ktorom boli ubytovaný, sa rozhodli využiť bazén, ktorý mali v cene ubytovania. Nebola to taká zábava ako na priehrade, ale užili si vírivku a do sýtosti sa zasmiali. Stihli si dať ešte obed a už utekali na vlak domov. Cestou natrafili na rovnakého sprievodcu, ktorý už z diaľky pretáčal očami.

Tento raz dorazili pred Laďov dom a naťahovali rozlúčku ďalšiu polhodinku. Marco využil príležitosť a vypýtal si číslo. S tým, že ak mu bude chýbať, tak mu napíše SMS. Padlo krátke "Ahoj" a podanie ruky a Laďo zavrel dvere domu. Marco sa ešte chvíľu prechádzal okolo, v prípade, že by sa niečo stalo. Správal sa dosť čudne, ešte nikdy sa o nikoho nestaral, a dokonca nikoho neochraňoval. No teraz cítil akúsi potrebu byť Laďovi nablízku a chrániť ho, ako sa len dá. Po 5 minútach sa vybral smerom k domu, keď zrazu mu zazvonil mobil.

Laďo J: "Dakujem za krasne dva dni. P.S. videl som ta pred domom L.J"

8)

Zbytok dňa strávil Marco sám. Stihol vybaviť pracovné záležitosti a napísal svojím "rodičom" o krásnej prírode, kde ich raz musí zobrať. Spomenul im aj kamaráta, ktorého si tu našiel, a pri opisovaní Laďa nešetril komplimentmi. Odignoroval a vymazal pár správ od chalanov, ktorí si na neho spomenuli určite len kvôli jednému dôvodu a vrhol sa do čítania vysušenej a trochu zvlnenej knihy.

Tú stranu čítal snáď už dvadsiatykrát. Stále myslel na všetko, čo za posledné dva dni zažil, a nato, kedy si to tí dvaja znovu zopakujú. Občas pozeral na mobil, či sa mu nerozsvieti hláška o novej SMS, no nič neprichádzalo.

»Neotravuj ho! Nebol doma dva dni, určite to musí vysvetliť,« premýšľal. »Dúfam, že mu ten otec nič neurobí, bojím sa o neho!« pri tomto slove sa zarazil. »Bojím?« Marco sa zamyslel nad všetkým, čo za posledných pár dni prežil, a skúmavo rozoberal svoje pocity. Zatvoril knihu, poobzeral sa po celej miestnosti, až nakoniec usúdil, že si pozrie nejaký akčný film. Nemôže byť predsa na Laďovi taký závislý.

Poobedie strávil pozeraní filmu a večer malou prechádzkou po dedine a útekom do fantázie. Rozmýšľal, kam by sa vybral po odchode z tadeto. Vždy ho to lákalo za "veľkú mláku". Amerika bola pre neho krásna krajina, konkrétne NY. Nepotreboval veľmi ten ruch veľkomesta, ale páčila sa mu tá sloboda a otvorenosť. Nikto na teba nepozrie len zato, že si iný. Predstavoval si, ako tam spozná svojho blonďáčika, po boku ktorého prežije báječný život. »Vlastne, prečo by to mal byť práve blonďák?« pýtal sa sám seba. »Hnedovlasí ľudia sú pekní. Napríklad, Laďo je sexi!«

Z myšlienok ho vyrušila kostolná veža. Marco pozrel na hodinky. Bolo deväť a ani nevedel, ako rýchlo mu prešiel čas. Poobzeral sa naokolo. Niekde v diaľke videl skupinku mladých ľudí čakajúcich na autobus, tri postaršie panie, ktoré klebetili a zjavne im nevadilo, že ich môže niekto počuť. Z druhej strany kráčal jeden zamilovaný párik, ktorý bol na prechádzke so psom.

Marco sa hlboko nadýchol. Sklamalo ho, že nevidel osobu, ktorú vidieť chcel. Pomaly kráčal domov a pozeral na mobil. Večer, pred spaním, ešte napísal Laďovi.

9)

»Je naozaj krásny!« pomyslel si Laďo po chvíľke. »Perfektný. Skutočný priateľ,« dodal.

"Ďakujem ti!" povedal potichu nad spiacim Marcom.

Ten, ako keby cítil spoločnosť pri sebe, rozospato roztvoril oči. Nad sebou videl usmiateho Laďa a dúfal, že nesníva.

"Dobré ránko, spachtoš," povedal Laďo a hravo mu zahrabol vo vlasoch, "síce si na dedine, no zamkýnať by si sa mal!"

"Som v šoku. Takéto krásne prebudenie som už dávno nemal," povedal Marco a rýchlo sa poobzeral, ako vyzerá. Jeho pohľad zamieril inde, predsa len ráno vstáva chlap aj tam dole. Našťastie bol prikrytý perinou.

"Poď so mnou!" pošepkal Laďo a pozrel na Marca. V jeho zelených očiach bolo vidno slovíčko – "Prosím!"

Marco sa nepýtal zbytočné otázky typu: Kam? Načo? Prečo? Vstal pomaly a s istotou, že všetko zakryje. Laďo sa na ňom len zasmial, chytil ho za ruku a viedol smerom do kuchyne.

"Zaviazal by som ti aj oči, ale nemôžeme preháňať," zasmial sa Laďo a Marco sa k nemu pridal.

Zrazu Marco zastal medzi dverami do kuchyne a pozeral na stôl. Laďo mu pripravil jeho najobľúbenejšie raňajky. »Ako si to mohol zapamätať? Toto urobil pre mňa? Ešte nikto si nedal námahu, aby mi niečo pripravil.« Marca to naozaj dojalo. Objal Laďa a obaja si sadli k stolu. Až vtedy zbadal akýsi balíček. Spýtavo pozrel na Laďa.

"Pre teba," odpovedal na jeho nevyslovenú otázku, "aby som ti vyjadril, že som ti za mnoho vecí vďačný," dodal.

Marco rozbalil balík a našiel v ňom tri knihy od jeho obľúbeného autora. Pozrel na Laďa s otázkou.

"…všimol som si tvoju bibliotéku," predbehol ho Laďo, "a vedel som, že ju nemáš kompletnú. Ráno som si privstal a bol som ti kúpiť knihy v meste. Tieto raňajky sú už len doplnok, keďže nevieš zamknúť," dokončil so šťastným výrazom na tvári.

"Som prekvapený a nesmierne šťastný. Neviem, čo ti mám povedať, ako ti to vynahradiť," začal premýšľať Marco.

"Nič! Nemusíš nič vravieť a ani to nijako vynahradzovať," zastavil ho Laďo a pohrozil mu ukazovákom, "a začni prosím ťa už jesť! Stojí to tu viac ako hodinu," ukázal na raňajky.

Marco na ne celkom zabudol. "To všetko pre mňa? Prečo?" opýtal sa Laďa.

"Lebo…," nedokončil vetu Laďo a pozrel na zem.

Marco začal jesť. Po chvíľke ponúkol Laďa, ktorý sa ešte stále pozeral na zem. Váhal, no nakoniec si zobral aj on a spoločne sa naraňajkovali.

Po skvelých raňajkách Marco umyl riad a obaja vyšli do izby. Laďo si zobral jednu z jeho kníh a vyvalil sa na posteli. Marco si ľahol k nemu a zapol si notebook. Automaticky bez rozmýšľania prebehol maily a pozeral na fotky pomaly rodiacej sa stavby, ktoré mu poslal jeho spoločník. Laďa zaujali a vypytoval sa na detaily tohto projektu. Marco bol v tejto téme diskrétny a odôvodnil to tým, že: "Nikdy nehovorí o niečom, čo nie je ešte dokončené." – toto bolo jeho pravidlo, ktorého sa vážne držal.

Zo všetkého ich prerušil hovor na skype. Boli to Marcovi "rodičia". Laďo navrhol, že odíde preč, ale Marco s tým nesúhlasil a povedal, aby ostal pri ňom. Odôvodnil to tým, že chce, aby si precvičil svoju nemčinu aj s naozaj nemecky hovoriacimi ľuďmi, ktorí mu po slovensky nebudú napovedať. Jeho skutočný dôvod však pred Laďom zamlčal.

10)

Telefonovali spolu už niečo vyše dvoch hodín a Laďo po celý čas odpovedal na spŕšku otázok, ktorými ho bombardovali Marcovi "rodičia". Marco bol prekvapený jeho skoro bezchybnou nemčinou. Laďo mal však aj povinnosti doma, a preto musel odísť.

"Entschuldigen Sie mich bitte!" ospravedlňoval sa Laďo.

"Kein Problem, Ladislav" odpovedala postaršia pani, "Es hat uns sehr gefreut!" pridal sa pán.

Laďo im zakýval, žmurkol na Marca a naznačil mu, že sa mu ozve. Potom už bolo počuť len jeho kroky a buchnutie dverí.

Marco ešte trochu pokecal so svojimi "rodičmi", ktorí Laďa chválili, a nakoniec svoj rozhovor ukončili vetou: "Er passt zu dir! Lass ihn nicht gehen!" a zložili.

Marco ešte dlho premýšľal nad všetkým, čo sa udialo za posledných pár dní. Toho chalana pozná len týždeň, no má ho rád. Je jeho najlepším kamarátom a urobil by pre neho všetko. Je predsa len jeho kamarát. »Povedali sme si žiadny vzťah, žiadny sex!« kričal na seba. Premýšľanie nad tým všetkým ho natoľko unavilo, že myseľ nedobrovoľne vypla. Bol unavený a jeho vedomie prehralo s podvedomím. Zaspával, no myseľ pracovala. Videl ten najkrajší úsmev, ktorý potreboval. Pozeral do úprimných očí, ktoré ho upokojovali. Vnímal dotyky, ktoré rozbúšili jeho srdce. Cítil jeho vôňu. Túžil byť s ním a objať ho. Túžil ho pobozkať.

Marco zaspal s úsmevom na tvári, lebo sa mu snívalo s človekom, ktorý ho robil šťastným.

Štyri dni. Štyri dni prešli odvtedy, čo Laďo odišiel. Odvtedy sa Marcovi vôbec neozval, hoc mu to gestom naznačil. Marco mal o neho naozaj strach. Po celý ten čas sa viackrát prešiel dedinou, klopal na dvere jeho domu, a dokonca mu aj písal SMS, či volal. Mobil ma zapnutý, no to bolo všetko. Chodil aj k priehrade, keďže vedel, že to bolo jediné miesto, kde sa Laďo cítil v bezpečí a utekal tam pred realitou.

Nevedel pochopiť jeho správanie. Premýšľal, čím to pokazil. Možno ho odstrašilo to, že volal s jeho "rodičmi". Určite tým zašiel priďaleko. Vyľakal ho. Laďo chcel byť s ním naozaj len kamarát a týmto si myslel, že Marco chcel prejsť na iný „level.“ »Nezmysel. To by neurobil. Vôbec som to tak nemyslel, veď je len mojím kamarátom,« opakoval si stále Marco.

Na piaty deň sa Marco rozhodol, že už mu nebude písať a ani volať. Nebude sa mu vtierať a možno práve tým ho odlákal, tou jeho otravnosťou. »Bojím sa o neho,« pomyslel si Marco, keď vymazával SMS-ku, ktorú mu chcel poslať. Hodil mobil na posteľ a nervózne kukol von oknom. Prišiel bližšie a pozrel sa vonku. Ulicou prechádzal zamilovaný párik a Marco len prevrátil očami. »Jasné. Sarkazmus. Ten ti nechýba, milý osud!« pomyslel nahnevane a pozrel sa na oblohu. Krásna a ani jediného mráčika, len slnko. Slnko! "Neznášam ho!" skríkol Marco a zatiahol žalúziu. Hodil sa na posteľ a zobral do ruky mobil.

Začal si prezerať fotky. Fotky na ktorých bol s ním. Ktoré mu pripomínali chvíle šťastia. Zrazu sa zastavil na jednej, ktorá sa mu páčila najviac. Bol na nej len on. S tým jeho širokým úsmevom, ktorý ho na ňom priťahoval od začiatku, sa pozeral priamo na Marca. Zelené očká boli naplnené radosťou a Marco vedel, že vtedy sa Laďo určite tak aj cítil. Pozeral na neho a uvedomoval si, že ten chalan mal pre neho veľkú cenu. Bol dokonalý a krásny a Marco sa s ním cítil bezpečne a bezstarostne. Laďo mu zmenil život.

Do reality ho prebudil pes, ktorý zavýjal cez celú ulicu. Marcovi zmizol úsmev, lebo si uvedomil, že ten chalan ho ignoruje a nemal o ňom žiadne správy. Bol bezradný, ale v podstate nemohol nijako konať. »Vlámať sa dnu do domu by bol asi trestný čin,« premýšľal, »a vlastne nemám nijaký dôkaz, že sa mu niečo stalo. Nikto neotváral a možno niekam odišli na dovolenku,« upokojoval sa. »Na dovolenku v Máji? Ty si ale dobrý pako!« začudoval sa nad svojou blbosťou. Otvoril knihu, ktorú dostal od Laďa, a začal čítať. Aspoň takto príde na iné myšlienky.

11)

Na druhý deň Marco venoval skoro celé poobedie práci s novým projektom a odbil si tým vybavovačky, ktoré odkladal už vyše mesiaca. Snažil sa nemyslieť pesimisticky a dúfal, že nakoniec mu to Laďo vysvetlí. »Určite bude na toto všetko dôvod. Nemohlo sa mu nič stať!« opakoval si dookola. Dvakrát sa vybral do obchodu, že si kúpi cigarety, hoci nefajčil, ale z počutia vedel, že to upokojuje nervy. Zakaždým však zlyhal a otočil sa obzerajúc, aby ho nikto nevidel. »Si debil, Marco, debil. Oni si to všimnú, nie sú slepí!« opakovali si pre seba.

Vážne premýšľal, že si skráti svoj pobyt a odíde už koncom tohto týždňa. Mohol by ísť pozrieť do Anglicka alebo jeho vysnívaný New York. »Áno. Idem tam,« pomyslel si a už išiel na stránku leteckej spoločnosti, aby si zarezervoval let začiatkom tohto týždňa, »a spoznám nových ľudí, nové prostredie a nový začiatok!« bol spokojný sám zo sebou. Nečakane zazvonil mobil – nová SMS.

Laďo J

"Potrebujem ta tu… pridi, prosim, hned."

Laďo sa konečne ozval. Jeho správa ale vyznela dosť naliehavo. Marco ničomu nechápal, len si ju čítal znovu a znovu. »Nie,« pokrútil zlostne hlavou a venoval sa ďalej internetu, »prečo by som mal prísť vtedy, keď sa to mladému pánovi zaumieni,« posmešne si to vravel sám pre seba.

"Nie som tvoj pes!" zdalo sa, že to hovorí mobilu.

Práve vypisoval kontaktné údaje, keď mu hlavou prebehol obraz čerstvých rán na tvári a podliatin na tele. Sám si nevedel vysvetliť, prečo práve teraz ho to napadlo, ale po chrbte mu prešiel mráz. Pýcha či hnev ho hneď prešli. Znovu dostal strach o Laďa. Potreboval sa uistiť, či je v poriadku a či sa mu niečo nestalo. Spomenul si, že nie je veľmi silný, a tak mu môže ublížiť ktokoľvek. Cítil, že ho musí ochraňovať, aj keď nebolo typ chalana, ktorý len tak chráni bezbranných. Marco však na blízkych nikdy nedopustil a ani na jeho kamaráta. Rýchlo sa obliekol a utekal cez ulice k Laďovmu domu.

Pred domom bolo ticho a nevyzeralo to, žeby sa vo vnútri niečo odohrávalo. Marco však nezvonil a nečakal na privítanie. Drzo otvoril dvere a čudoval sa, že neboli zamknuté. Skúšal ich otvoriť už niekoľkokrát, no márne. Pomaly vošiel dnu a inštinktívne sa vybral na poschodie.

"Čo som ti povedal, aby si sa nevláčil s chalanmi. Musíš nám robiť hanbu?" hovoril hlas, ktorý Marco nepoznal. "Musíš sa kurviť s každým, kto tu príde? Si horší ako zver!" kričal.

"Nestaraj sa! Nie si môj otec. Vráť sa do krčmy za tými nulami ako si ty!" kričal Laďo.

"Ešte si si dovolil aj zobrať mobil," vravel druhý hlas. Marco spoznal, že je to otčim, ale nezdalo sa, žeby bol opitý, "vari som ti niečo jasne nepovedal…"

"Rozkazuj si vo vlastnom dome," skočil mu do reči Laďo, "lebo tento ti nepatrí. Len si sa tu vtrel a nie a nie sa ťa zbaviť, ty sedliak!"

»Chalan ma guráž,« pomyslel si s obdivom Marco.

"Ty buzerant…, ukážem ti sedliaka… vi–díš…"

Hádka nabrala iný, agresívnejší smer a Marco si to okamžite uvedomil. Rozbehol sa do izby a odtrhol chlapa od Laďa, ktorý sa krčil na zemi. Postavil sa pred neho.

"Čo robíš v mojom dome?" vykríkol na Marca otčim. Marco si ho prezrel. Dnes bol skutočne triezvy. Bol to veľký chlap, ktorý bol plný sily a nie nejaký postarší, notorický alkoholik, ako si ho predstavoval, keď mu o ňom Laďo hovoril. Obdivoval Laďa, že sa mu dokázal postaviť a musel čeliť útokom z jeho strany. To mu však ešte viac dodávalo na odvahe a zlosti, ktorou prekypoval, – "A uhni mi z cesty, lebo schytáš aj ty dve-tri!"

"Nechaj Laďa na pokoji!" reval Marco a celý čas sa snažil byť v strehu.

"Čo si povedal, ty hajzel? Čo sa do toho staráš? Tam leží nula, to nie je človek, to je zver!" odpľul si a zatváril sa znechutene. "Uhni mi, lebo upravím ciferník aj tebe!"

Marco sa pozrel na Laďa, ktorý ešte stále ležal na zemi. To bola posledná kvapka a pohár trpezlivosti pretiekol – nervy povolili: "Môj chlapec nie je zver! Ty sedliak!" Marco sa rozbehol k chlapovi a začal ho udierať päsťami do tváre. "Ešte raz sa ho dotkneš, ty hajzel, a zabijem ťa!"

"Nechaj ho! Nechaj ho!" Laďo odťahoval Marca od chlapa.

"Ešte raz sa zaženieš na môjho chlapca!" skríkol znovu Marco a otočil sa k Laďovi.

"Môžem ostať pri tebe?" spýtal sa Laďo a prehadzoval si cestovnú tašku cez plece.

Marco neodpovedal. Porozhliadol sa po izbe, pozrel na otčima, ktorý stál pri dverách a utieral si krv z tváre, a potom na Laďa. Chytil ho za ruku a viedol preč z domu.

12)

Keď prišli k Marcovi, Laďo si to rovno zamieril do kúpeľne a Marco zatiaľ išiel do kuchyne. Pripravoval kávu a celý čas si v hlave rekapituloval, čo sa pred chvíľkou udialo. Ešte stále bol plný adrenalínu a zlosti. Mal chuť vrátiť sa do Laďovho domu a ukázať tomu sviniarovi, aby na vlastnej koži zažil, aké bolestivé a zničujúce je násilie.

Laďo zišiel do kuchyne už v novom oblečení a s malým náznakom úsmevu na perách. Sadol si na stoličku a premiešaval lyžičkou kávu v pohári. Bez slov pozrel na Marca, ktorým ešte stále lomcovala zlosť. Pri pohľade na Laďa prišiel pocit smútku a úľavy. Pozrel na krv, ktorá stekala z čerstvých rán, a zamračil sa.

"Môžem ti to ošetriť?" opýtal sa pokojnejšie.

Laďo neodpovedal, len prikývol hlavou. Marco vytiahol lekárničku zo skrine a pustil sa do čistenia a ošetrovania rán.

"Prepáč. Bolí ťa to?" povedal láskyplne a zmračil sa, ako keby prežíval bolesť s Laďom.

"Iba trošku," upokojoval ho Laďo a nahodil silený úsmev.

"Nechápem, nerozumiem…"

"…raz ti to vysvetlím," skočil mu do reči Laďo.

Potom, čo mu Marco ošetril rany a Laďo mu daroval vďačný úsmev, vybral sa do izby ľahnúť si na posteľ. Bol to pre neho ťažký deň a ubral ho o veľa síl. Po chvíli prišiel aj Marco. Ľahol si k Laďovi a prisunul k sebe notebook.

"Môžem pri tebe ostať, až kým neodídeš?" opýtal sa potichu Laďo so zatvorenými očami.

"Áno."

"Ďakujem. Zatiaľ vymyslím, kam pôjdem potom. Možno za ockom," premýšľal Laďo.

Nastalo ticho a bolo počuť len Marcove ťukanie do klávesnici.

"Bál som sa o teba. Chýbal si mi!" povedal Marco.

"Aj ty mne!" povedal Laďo ešte v polospánku.

»Musím zrušiť tú načatú rezervačku,« pomyslel si Marco, »nemôžem ho nechať samého. Potrebuje ma!« zamyslel sa: »Alebo ja potrebujem jeho?!«

Vymazal načatú rezerváciu a pozatváral všetky stránky. Nakoniec zavrel notebook a položil ho na zem, hneď vedľa posteli. Otočil sa smerom k Laďovi a chvíľku sa na neho pozeral.

Pohľadom prebehol po celom jeho tele a prešiel ním akýsi pocit. Jeho pohľad zastavil na tváril. Laďo spal a jeho starosti vyprchali. Už nemal tvár zamračenú a smutnú, ale videl v nej malý nádych spokojnosti a radosti. Marco zdvihol ruku a jeho dlaň položil na Laďovu tvár. Jemne ho hladkal palcom po líci a detailne ho popri tom skúmal. Laďo bol naozaj krásny – ešte v živote nevidel krajšieho chalana. Bol dokonalý! Marco sa usmial. Teraz to už vedel, teraz si to uvedomoval. Všetko mu to dalo význam a bolo to jasné ako facka. On toho chalana ľúbil! Ľúbil ho celým svojím srdcom a obetoval by pre neho vlastný život.

"Ľúbim ťa!" pošepkal potichu, no jasne a s citom, ktorý sa nedal poprieť.

Pritisol sa k nemu, prikryl ho perinou a zaspával ako nikdy predtým. Lebo zaspával vedľa človeka, na ktorom mu naozaj záleží.

13)

Marco sa otáčal na posteli a rukou sa snažil nahmatať niekoho vedľa seba. Otvoril oči, rozhliadol sa okolo seba, ale nikoho nevidel. Pozrel von oknom – svietilo slnko a štebotali vtáčiky. Hodinky ukazovali pol dvanástej. Vstal a zamieril do kuchyni, no Laďa tam nebolo. Jediné čo zbadal, bol lístok na stole:

"Išiel som sa poprechádzať. Hneď sa vrátim! L J"

»Dobre,« pomyslel si Marco a položil lístok späť na stôl, »počkám na neho aj s raňajkami. Teda obedom,« opravil sa, keď znovu pozrel na hodinky.

Marco sa zatiaľ okúpal, poriadil izbu a vyvetral. Tešil sa z pekného dňa, aj keď vedel, že večerom bude určite pršať. Tie mračná, ktoré sa k ním približovali, veštili prichádzajúcu búrku. Znovu pozrel na hodinky a povzdychol si. »Nemôžem na neho viac čakať. Musíme sa porozprávať,« pomyslel si a už sa vyberal von.

Vyšiel pred dom a porozhliadol sa naokolo. Videl pár ľudí, no nikto z nich nebol Laďo. Premýšľal, akým smerom sa vybrať a kde ho hľadať. Netrvalo dlho a jeho cieľ bol jasný. Kráčal dlhou ulicou a premýšľal nad tým, ako mu všetko povedať. »Musím byť k nemu úprimný ako vždy,« obával sa, že sa Laďo nazlostí, že utečie a preruší s ním kontakt. Bál sa, že ho definitívne a navždy stratí! Ako tak nad všetkým premýšľal, ani si nevšimol, že asfaltová cesta sa zmenila na poľnú, že prešiel pomedzi mladý les a objavil sa na lúke. Oslepilo ho slnko odrážajúce sa od vody a tým ho vrátilo do reality. Poobzeral sa okolo seba a zbadal ho tam. Sedel vo výreze skalnatého múru a močil si nohy vo vode. Voda za ten čas stúpla o dobrý meter a bolo vidno, že začali kvitnúť aj dve čerešne, ktoré prednedávnom ešte nepútali Marcovu pozornosť.

Laďo tam sedel a tváril sa dosť vážne. Nad niečím určite premýšľal. Marco pomaly prišiel a prisadol si k Laďovi. Ten na to nereagoval, len pozeral do hlbín vody. Ticho sa naťahovalo a ani jeden z nich ho neprerušil. Marco sa pozeral na rozkvitajúce čerešne a občas jeho zrak prebehol na Laďovu tvár. Rany už neboli také nápadné a liečili sa, čo robilo Marcovi nesmiernu radosť.

"Ďakujem," prerušil toto ticho Laďo. Marco na neho pozrel, kývol hlavou a chytil ho za rameno.

"To, ako si ma včera u nás doma pred ocom nazval, bolo krásne," usmial sa Laďo, "môj chlapec…," vyslovil to a pozrel na oblohu. Marco sa zahanbil, "…ešte nikto v živote mi tak nepovedal," zosmutnel Laďo.

Marco pozrel na Laďa, ktorý stále pozeral na oblohu, a videl, ako sa v jeho lesklých očiach odráža slnko. "Neklamal som!" povedal úprimne Marco.

"Vážim si, čo si pre mňa urobil," pokračoval Laďo: "Pri tebe sa cítim v bezpečí. Napĺňaš ma radosťou a láskou. Si zmysel môjho života…"

Marco chytil Laďa za ruku, ktorý sa na neho pozrel, a skočil mu do reči: "Ľúbim ťa!" povedal.

Ich pohľady hovorili za všetko. Laďo vedel, že to, čo mu práve Marco povedal, myslel naozaj úprimne a vážne. Marco nepochyboval o svojich citoch a z Laďových očí vyčítal, že sú vzájomné.

"Ľúbim ťa, Laďo. Si človek, ktorého som hľadal. Potrebujem ťa," opakoval Marco.

"Aj ja teba ľúbim," povedal Laďo, "už dlhší čas!" dodal.

Marco tieto slová adresované práve jemu ešte nikdy nepočul. To, čo sa mu odohrávalo v hlave, je len ťažko opísať. Laďo bol skutočne šťastný a usmial sa na Marca. Jeho úsmev ho priťahoval presne ako prvý deň vo vlaku. Pohladkal ho po líci. Pomaly sa k sebe približovali a dedilo ich len pár centimetrov. Cítili dych toho druhého na tvári a treli sa navzájom nosmi. Chvíľka sa začala naťahovať a akoby všetko čakalo nato, čo príde. Laďo sa priblížil k Marcovim perám a začal ho nežne bozkávať.

Ohňostroj! Tak by opísal bozk Marco. Nebol to jeden z tých všedných, bol plný emócií a vášni. Cítil Laďove srdce, ktoré mu bilo rýchlo a silno. Objal ho tak pevne, ako len mohol. Laďo ho ískal vo vlasoch a bozkával stále intenzívne.

Jeden druhého sa nevedeli nabažiť. Po chvíľke bozkávania a túlenia sa k sebe ešte sedeli na múre a pozerali na prírodu vôkol nich.

"Vieš, že si sa mi páčil hneď od začiatku?" nadhodil tému Laďo. "Si taký môj vysnívaný typ."

"Ty si bol opak môjho ideálu," zasmial sa Marco. Laďo sa zamračil, "ale teraz zbožňujem na tebe všetko. Dokonca neviem, čo som videl na blonďákoch," usmial sa a nežne ho pobozkal.

"Somár!" vykríkol Laďo a akože sa začal od neho odsúvať. Marco si ho prisunul ešte tesnejšie k sebe a začal mu o všetkom hovoriť. O tom, ako ho priťahoval jeho krásny úsmev, o tom, ako nechápal niektoré zmeny na sebe, ale postupne mu to všetko zapadalo. Laďo ho počúval a obdarovával ho tým najkrajším úsmevom na svete. Taktiež mu povedal všetko od začiatku. Rozprávali sa spolu, navzájom sa dobiedzali a obdarúvali bozkami či objatím.

Zahrmelo a Laďo pozrel na oblohu. Usúdili, že lepšie bude ísť pomaly domov. Kráčali ruka v ruke vedľa seba, no potom Laďo vyskočil Marcovi na chrbát a takto ho odniesol až domov.

14)

Laďo navrhol, že pripraví na večeru špecialitu, ktorú mal najradšej. Zapojil do toho Marca, ale už po chvíli to začal ľutovať. Ten namiesto pomoci len provokoval alebo sedel na stoličke a sledoval kuchára v akcii.

"Nie som typ človeka, ktorého baví varenie," obhajoval sa, "ja to radšej riadim zhora."

"Si jednoducho rozmaznaný!" dodal Laďo.

Večera bola skutočné výborná a Marcovi naozaj chutila. Niekoľkokrát mu zložil kompliment a pýtal si dupľu. Po večeri obaja ľahli na posteľ a kukali do notebooku. Marco ukazoval Laďovi fotky z mladosti, až prišli k tým, na ktorých boli obaja spolu.

"Hodíme sa k sebe," došiel k záveru Laďo, "sme jednoducho pekný pár," dodal neskromne.

"Najkrajší!" doplnil ho Marco.

Vonku hlasne zahrmelo a po chvíľke sa rozpršalo. Laďo sa pritúlil k Marcovi a pobozkal ho. Pomaly prešiel k jeho krku. Marco sa išiel rozplynúť od rozkoše. Laďova ruka zablúdila pod Marcove tričko, odtrhol sa od neho a dal mu ho dole. Marco začal odopínať Laďovu košeľu a celý ten čas ho zahŕňal bozkami. Potom si ľahol na chrbát a Laďa si pritiahol k sebe. Ich telá sa o seba treli a Laďo prechádzal rukou nižšie a nižšie. Marco sa na neho prevalil a jazykom si vytváral cestičku smerom dolu. Prešiel po krku a zastavil sa na jeho hrudi, kde ho pobozkal, a pokračoval stále nižšie. Rozopol mu opasok a stiahol nohavice. Laďo urobil to isté a strhol mu nohavice – ostali len v spodnom prádle. Marco zakryl Laďa svojím telom, pričom sa drsne obtreli o rozkrok. Jeho ruka zablúdila k Marcovím boxerkám a vošla dnu, on zašiel na oplátku do tých jeho a začal pohybovať rukou známym smerom hore-dole. Navzájom si strhli posledné kusy oblečenia. Nahé tela vyvárali ešte väčšiu rozkoš. Marcove nohy sa omotali okolo Laďovho pásu. V hĺbke ich očí bolo cítiť túžbu, vášeň a príťažlivosť.

Celú noc strávili milovaním sa. Nebol to len obyčajný sex, či „rýchlovka“, ktoré doteraz poznali z vlastných skúseností. Bola to tá najkrajšia chvíľka v živote, na ktorú nezabudnú. Zaspali v objatí, Marco mal hlavu na Laďovej hrudi a ešte chvíľku počúval tlkot jeho srdca. Vedel, že je naozaj ten pravý.

Ráno nebolo v ničom horšie ako večer. Obaja sa zobúdzali do krásneho rána vo vzájomnom objatí.

"Dobré ránko, miláčik," povedal Laďo a nežne pobozkal Marca.

"Aj tebe, láska," odpovedal Marco, "premýšľaj, čo budeme dnes robiť!"

"Hmmm a čo tak len ležať, túliť sa k sebe a bozkávať?" navrhol lenivo Laďo a pritiahol sa ešte tesnejšie k Marcovi. "Nemusíme byť predsa stále takí aktívni. Teda aspoň jeden z nás," zasmial sa a žmurkol na neho.

"Mám ja ale múdreho chlapa! Myslím, že ten tvoj nápad sa mi páči," povedal a už ležal pritisnutý na Laďovi.

"Ľúbim ťa," šepkal mu do ucha Laďo.

Chalani preležali spolu celé dopoludnie. Po výbornom obede "šéfkuchára" Laďa sa dohodli, že sa pôjdu prejsť po dedine a Laďo to tu Marcovi detailnejšie poukazuje.

"Taká romantika!" poznamenal Laďo s úsmevom a ukázal na zapadajúce slnko.

Marco si ho pritisol k sebe a pobozkal ho. Laďo pokračoval vo výklade a znovu celý čas prudko gestikuloval. Marco ho so záujmom počúval. Naozaj toho chlapca miloval, jeho úsmev, gestá a vôbec jeho prítomnosť vzbudzovali v ňom doteraz nepoznané pocity. Všetko bolo ideálne, všetko až na jedinú vec. Desila ho budúcnosť a predstava, že ich čas sa kráti.

Ďalšie dni plynuli rýchlo a chalani boli po celú tu dobu stále spolu. Dvakrát stihli pobehať po meste a nakúpiť darčeky pre Marcových "rodičov" a skoro každý deň sa kúpali pri priehrade. Vždy večer sa ruka v ruke prechádzali uličkami tichej dediny a nakoniec sa rozprávali dlho do noci, teda ak nemali na práci nič iné…

Posledný týždeň sa blížil ku koncu. Síce to nedal ani jeden z nich najavo, obaja boli z toho nešťastní a konverzácií na túto tému sa vyhýbali. Marco nechcel prezradiť, že už ma kúpenú letenku, lebo videl, že Laďov úsmev sa pomaly strácal. Jediné, čo ho tešilo, bol business, ktorý mal rozbehnutý vo Viedni. Projekt bol v konečnom štádiu, no ešte stále o ňom neprezradil Laďovi ani slovko.

"Prečo sa usmievaš?" prerušil chod Marcových myšlienok Laďo. "Sledujem ťa už dobrú chvíľku."

"Prečo by som sa nemal, miláčik?" povedal Marco a pokračoval v písaní mailu. "Keď sa usmievaš ty, si sexy! Chcem sa ti páčiť."

"Páčiš sa mi aj bez neho, láska."

"Ľúbim ťa!" uzavrel dialóg Marco.

Laďo zavrel knihu a pritisol sa bližšie k Marcovi, "Už iba zajtra budeme spolu," povedal potichu, smutným hlasom, "a potom mi odídeš! Už iba jeden deň budem s človekom, ktorého milujem viac ako vlastný život. Prežil som s tebou najkrajšie chvíle a…"

"Nehovor tak," prerušil ho Marco, "veď neumierame," pohladil ho po tvári a pobozkal.

"Ja len, aby si vedel, že…"

"Ja viem, miláčik!" znovu mu skočil do reči.

15)

Človek by si myslel, že ráno, do ktorého chalani vstanú, sa bude niesť v zlej nálade a depresii. No opak bol pravdou. Chalani, ako keby zabudli na všetko, čo ich malo najbližších 24 hodín očakávať. Najprv sa spoločne naraňajkovali a potom pri pití kávy na záhrade preberali plán na celý deň. Laďova originalita nejako chradla, a tak Marco vymýšľal program za neho. Po celý ten čas obaja nešetrili dotykmi a náklonnosťou k tomu druhému. Užívali si posledné chvíľky.

"Prídeš cez leto za mnou do Viedne?" opýtal sa Marco, ktorý už nemohol okolo tejto témy kľučkovať. "Ukázal by som ti tam všetko, a čo je najdôležitejšie, boli by sme spolu."

"Neviem," odpovedal prekvapene Laďo, "s týmto som vôbec nepočítal."

"Hádam si si len nemyslel, že na teba zabudnem. Toto nie je len mesačný flirt. Ja ťa naozaj milujem a nechcem, aby sa medzi nami niečo zmenilo!" povedal vážne Marco.

"Nikdy som predsa nepovedal, že toto je len chvíľkové poblúznenie," opravil ho Laďo a nežne ho chytil za ruku. "Už včera som ti povedal, že ťa milujem viac než môj život," a pobozkal ho na udobrenie. "Ešte si to premyslím, ale nevidím prekážku."

"Už teraz sa teším," povedal Marco a s úsmevom si ľahol do trávy. Začal premýšľať.

"Toto sa mi páči," povedal zrazu Laďo a pozeral na bezoblačnú oblohu nad nimi.

"Čo také?" opýtal sa ho nechápavo Marco.

"Predsa, takýto bezproblémový život. Odkedy si tu, odkedy spolu chodíme a máme jeden druhého, ma nič netrápi. Je mi s tebou krásne. Až ma bolí pri predstave, že zajtra budeš letieť domov a ja s veľkým predpokladom sedieť vo vlaku do Prahy. Vzdialenosť medzi nami sa bude zväčšovať a paradoxne naša láska silnieť…," stíchol.

»Má pravdu,« pomyslel si Marco. »Zajtra obaja budeme cestovať domov…«

"Nie som moc sentimentálny," ozval sa znovu Laďo, "ale navrhujem, aby sme dnes skončili tam, kde sme aj začali," a potmehúdsky sa usmial na Marca. Jeho tvár sa len spýtavo pozrela na Laďa. – "Predsa pri priehrade," odpovedal mu na nevyslovenú otázku.

"Ideálne!" stručne a potešene odsúhlasil Marco.

Ešte nejakú chvíľku chalani strávili na záhrade a potom sa obaja presunuli do izby. Laďo pomohol Marcovi s balením a snažil sa oživiť náladu vtipkovaním. Marcove dráždenie vyvrcholilo vankúšovou bitkou a nakoniec obaja skončili vyčerpaní na posteli. Ticho v izbe prerušovalo len tikanie hodín z vedľajšej izby. Obaja boli ticho a ani jeden z nich nechcel prerušiť tento moment. Marco si ľahol na Laďovu hruď a prstom na jeho bruchu si niečo kresli. Laďo premýšľal nad všeličím a pritom ískal Marcove vlasy.

Hodiny odbili celú a Marco sa zdvihol dobaliť ešte posledné veci. Laďo odbehol do kuchyne. Po chvíli prišiel aj s ruksakom, do ktorého sa pokúšal niečo zabaliť.

"Beriem nám niečo na jedenie," odpovedal potom, čo pozrel na Marcovu spýtavú tvár. "Ideme predsa na tú priehradu. Pomyslel som si, že si tam urobíme malý piknik," prezradil jeho malý nápad.

"Som za!" súhlasne prikývol Marco. "Plavky som si už zabalil…"

"Och, ty moja citlivka," zasmial sa Laďo. "Presne ako prvýkrát. Myslím, že trenky ti postačia, a aj keby si šiel nahý," žmurkol a vyplazil na neho jazyk, "vôbec by mi to nevadilo."

"Tebe nie, miláčik. Ale, čo ak tam bude ešte niekto?"

"To by som žiarlil! Hádam, by som ho aj zbil," buchol si päsťou do ruky Laďo.

"Aký silák, aby sa ťa všetci v dedine začali báť," zasmial sa Marco.

"Rob si srandu! Chytaj!" povedal naoko urazený Laďo a hodil ruksak po Marcovi.

Pri priehrade nebolo živej duše, čo chalanom samozrejme vyhovovalo. Obaja sa v príjemnej vode vybláznili a potom to výborne zakončili na rýchlo zabaleným jedlom. Takto dobre najedení sa vyvalili na deku. Marco sa po chvíli pozrel na Laďa, ktorý spal. Nechcel ho budiť, a tak opatrne vstal a skočil do vody. V hlave mu prechádzalo mnoho myšlienok. Ako tak premýšľal a kontroloval Laďa, ktorý ešte stále nehybne ležal na deke, sumarizoval svoj mesiac. Od začiatku až po dnešok. Vyliezol na známy výrez a znova ho pohltil svet jeho nekonečnej fantázie.

"BU! Vyľakal som ťa?"

"Nie, ja som len…"

"…premýšľal. V poslednej dobe to robíš dosť často," povedal trošku utrápene Laďo. "Stalo sa niečo? Mne to môžeš povedať. Som tvoj frajer."

Marco pokrútil hlavou – "Nie. Všetko je v poriadku," a pobozkal Laďa.

"Keď myslíš," povedal Laďo. "Poď do vody, lebo čoskoro pôjdeme domov," ťahal Marca za ruku.

»Teraz je ten najideálnejší moment,« prebehlo Marcovou hlavou. »Marco, musíš teraz!«

– "Vlastne. Chcel by som ti niečo povedať," zatváril sa vážne Marco.

Laďo spozornel potom, čo videl Marcovu vážnu tvár. "Počúvam ťa."

"Premýšľam nad tým už dlhšie. A už nie je čas, aby som to odkladal ďalej," začal pomaly.

"Znie to vážne. Azda sa nechceš so mnou rozísť."

Marco len pokrútil hlavou na znak toho, že práve toto v úmysle nemá. Prisunul sa bližšie k Laďovi, ktorému sa znova vrátil úsmev na tvári.

"Všetko to, čo si mi hovorili – ako by nám bolo dobre spolu a ako budeme zajtra cestovať každý niekam inam…," Marco sa trochu pomrvil na mieste a viac stlačil Laďovu ruku. "Pamätáš sa, ako sme si tu skoro pred mesiacom dali preteky?" opýtal sa Marco.

"Áno. A ty si vyhral. Ale, ako to súvisí s tým, čo mi chceš teraz povedať," nechápavo sa pýtal Laďo.

"A ja som vyhral," prikývol Marco. "Vyhral som jedno prianie, ktoré mi musíš splniť. Už som si ho premyslel a chcem, aby si mi ho ešte pred odchodom splnil."

Laďovi sa rozjasnila tvár. "Vieš, že som už na to skoro aj zabudol? A čo si bude pán víťaz priať?" opýtal sa veselo. – "Bozk? Objatie a či vernosť, kým nebudeme spolu?"

Marco len krútil hlavou. – "Ani jedno z toho," šepol. "Prajem si a chcem, aby si odišiel so mnou do Viedne!"