Tyrkysový kočík

„Prečo zase musím ja?“ opýtal som sa trocha naštvane Kláry (mojej o 5 rokov staršej sestry), síce som hnev len predstieral, ale musel som použiť všetok svoj herecký talent, pretože keby som súhlasil bez frflania, nemala by potom pocit, že mi má byť za čo vďačná. Veď práve naopak, každý deň beriem prcka (moja sestra je ten typ, ktorý síce nespraví školu, ale za to si nájde dobre zarábajúceho muža, vydá sa a porodí dieťa, čiže sama najbližších 10 rokov pracovať nemusí a určite ani nebude) do parku, kde sa s ním minimálne hodinu prechádzam, aby konečne zaspal.

„Alex, už som ti to vysvetľovala, ja si potrebujem troch oddýchnuť a tá hodina, kým si s malým vonku, je pre mňa ako dar z nebies, stihnem upratať, navariť, sprchu a ešte si na pár minút vyložím nohy. Veď tebe môže byť jedno, či budeš hučať do toho telefónu a pochodovať po byte, alebo budeš chodiť hore dole cez park a malý si aspoň dobre pospí a veď aj tebe to dobre padne, budeš trocha na vzduchu, stále len telefonuješ a na nič iné nemáš čas.“

Len som prikývol, veď čo iné mi ostávalo, vzal som prcka, ktorý už bol nachystaný v kočíku, peňaženku, mobil a vyrazili sme. Klára má pravdu, stále som na telefóne, asi by som si aj ja mál nájsť bohatého manžela a vykašľať sa na robotu. Áno, manžela, som na chlapov…, už teraz to priznám. Nie, že by som mal potrebu vykričať to do sveta, ale ak by sa niekto opýtal, tak nemám problém ísť s tým von. Ale nik sa neopýta, nemá kto, nie že by som nevyzeral k svetu, pravidelne chodím plávať a každé ráno behať, problém je v tom, že keď pracujete z domu, nikoho nestretnete. K mojej práci mi stačí telefón, dohadujem podmienky nákupu a predaja pre rôzne firmy, zádrheľ je v tom, že sú to zahraničné firmy, mám na starosti Francúzsko, Belgicko, Nemecko a Rakúsko. Čiže v skratke, stále hučím do telefónu buď vo francúzštine alebo nemčine.

Veľmi rád chodievam s prckom do parku, občas sa pri nás zastavia staršie dámy, aby si malého prezreli, alebo sa niekedy dám do reči s ďalším „oteckom“, ktorý ma tiež za úlohu uspať dieťa, nech majú mamky aspoň pár minút samé pre seba. Na začiatku som mal všetkým potrebu vysvetľovať, že prcek je vlastne môj synovec, nie syn, ale po čase ma to prestalo baviť a už sa vždy len usmejem a poďakujem každému, kto sa ma snaží presvedčiť, že prcek je vlastne moja zmenšenina. Však čo, sme rodina, sme, podobá sa malý na mňa, podobá, veď je celá mama a ja a segra sme si dosť podobní. Ja mám trocha svetlejšie vlasy, tak to aspoň hovorí Klára, ale pravda je taká, že ja som čistý blond, zatiaľ čo ona má kde tu po hlave tmavé pramienky, nemôžem použiť slová „špinavý blond“, lebo by ma asi zaškrtila. Popravde, som na svoje vlasy trocha zaťažený, mám ich dlhé, asi pod lopatky a nosievam ich stiahnuté v takom tom strapatom cope. Spolu s potetovanými rukami a náušnicami v oboch ušiach vraj vyzerám „slobodne“.

Takýmto slovom ma opísal počas výšky jeden „spolužiak“, vďaka ktorému som si uvedomil, že ja spolužiačky naháňať nikdy nebudem, za to rád by som trocha ponaháňal jeho. Volal sa Ondrej, bol to ten typický bifľoš, s veľkými okuliarmi a krásnym roztomilým úsmevom. S ním som prišiel aj o panictvo, nebudem klamať a rozplývať sa, aké to bolo krásne…, popravde, obaja sme boli čistí ako ľalie, čiže celý sex bol tak trochu nezohraný, s menšími trapasmi a hlavne rýchly…, aj sa hanbím priznať, že len čo som do neho zasunul, stačili 2 minúty a spravil som sa…, ale na moju obranu, ani Ondrej nevydržal o nič dlhšie ako ja. Počas výšky sme priebežne spolu „chodili“. Neviem, či sa to dá nazvať chodením, pretože okrem sexu parkrát do mesiaca sme spolu nerobili nič iné, ale nakoniec sme každý išli vlastnou cestou, proste sme sa zhodli na tom, že medzi nami nie je tá správna chémia. Od Ondreja som už s nikým ďalším nebol, hneď po škole som sa zamestnal a začal pracovať z domu, čiže som nemal ani veľmi kde niekoho stretnúť. Keď tak nad tým rozmýšľam, od školy je to už necelý rok…, pri tej predstave ma až striaslo…, keď si neviem nikoho nájsť, s nikým sa zoznámiť teraz, keď som ešte mladý (mám len 26, čiže sa ešte môžem považovať za mladého), tak ako si chcem niekoho nájsť, keď budem starý a miesto behania a plávania budem tráviť čas pozeraním počasia?

„Prečo prcek nie je ešte nachystaný?“ a potom mi to vlastne docvakne, dnes je utorok, čiže malý má očkovanie u lekára. Vonku je ale krásne a ja mám plno roboty a predsa do parku môžem ísť aj bez prcka, dám si slúchadlá, vybavím pár telefonátov a cestou z parku si trocha zabehám, spojím príjemné s užitočným.

Hotovo, poviem si sám pre seba, na dnes už žiadne ďalšie hovory, strávil som v parku 2 hodiny a telefón mám už skoro vybitý, radšej si ešte trocha zabehám nech si vyčistím hlavu.

„Kde si stratil dieťa?“ automaticky sa otočím za pekným hlasom, hlavou mi stihne prebehnúť myšlienka, že tento hlas znie tak mužne, proste chlapsky. Pomaly sa otočím a prvé, čo zbadám, je obrovský pes, taká ta bojová rasa, pravdepodobne nejaký doberman, alebo niečo podobné. Pes skáče a pobehuje okolo najkrajšieho chlapa, akého som kedy videl. A tento nádherný chlap stojí pár metrov predo mnou a usmieva sa. Má krásne biele zuby, tmavé, trocha dlhšie vlasy, ktoré sú jemne kučeravé a ktoré ma upravené na pravú stranu, a nádherne tmavé oči, vražedná kombinácia. Ten pes stále okolo neho behá a vyskakuje na neho, ale s ním to ani nepohne. Je trocha vyšší odo mňa a telo samý sval, nie žiaden kulturista, ale vidno, že na sebe maká a v posilke určite trávi dosť času. Oblečené ma len čierne tielko a športové tepláky, v ktorých vynikajú jeho svalnaté stehná a pekný zadok.

„Väčšinou ťa tu vídavam tlačiť kočík,“ znova sa na mňa usmeje, čupne si a dáva tomu psovi, ktorý má veľkosť menšieho koňa, na krk vodítko, pritiahne ho k sebe a rukou naznačí povel. Pes si automaticky sadne k jeho pravej nohe a rovnako ako jeho majiteľ pozerá mojim smerom.

„Ah, áno, prcek má dnes očkovanie,“ usmejem sa na neho, „vzala ho tam Klára,“ uvedomím si, že tento chlap nemá šancu vedieť, kto je Klára, „jeho mama,“ a zrazu mám veľkú potrebu mu dať nejako vedieť, že prcek je môj synovec, „moja sestra, jeho mama,“ zakokcem sa, celý očerveniem v tvári a radšej sa na neho už len usmejem. Určite si myslí, že som cvok, predsa sa ma na to nepýtal…

„Ja som Nikolas, ale mám radšej, keď ma volajú Niko,“ muž sa znova usmeje, urobí pár krokov smerom k Alexovi a vystrie ruku.

„Alexander, teda Alex,“ usmejem sa. Spolu s Nikom ku mne prišiel aj ten jeho mini kôň, je celkom prítulný, vrtí chvostom, najprv ma ovonia a potom sa nechá dokonca pohladkať.

„Toto je Bela, zjavne sa jej páčiš,“ a nie len jej, pomyslí si Niko. Tohto mladého muža si všimol už niekoľko dní dozadu. Veď krásny mladý chalan, s dlhými vlasmi a potetovanými rukami, čo tlačí tyrkysový kočík, musí upútať pozornosť každého. Niko chodieval do parku každé ráno trocha prebehnúť Belu, ale odkedy zbadal mladíka s tyrkysovým kočíkom, chodil do parku aj počas obednej prestávky, ako riaditeľ právnickej firmy si to mohol dovoliť. „Vyzerá strašidelne, ale je to taký veľký maznák.“

Niko má pevný stisk, pridrží moju ruku trocha dlhšie a svojim úsmevom ma znova odzbrojí, opäť začínam cítiť, ako sa mi červenajú líca, a snažím sa o čo najschopnejší úsmev, pretože, pretože tento chlap sa mi fakt páči a podľa toho, že si všimol, že bežne chodievam do parku s prckom a moju ruku mi stále nepustil, tak možno sa páčim aj ja jemu. Je to skôr zbožné prianie, pretože chlapi ako on nevyhľadávajú spoločnosť iných chlapov, skôr sú obletovaný mladými a dosť vyzývavými ženami, ktoré sa tešia nie len dobre vyzerajúcemu partnerovi, ale aj jeho bankomatovému kontu. A tento chlap zjavne nemá núdzu ani o pozornosť žien, a ani o to konto. Na ruke drahé hodinky a na sebe síce tielko a tepláky, ale na oboch je vidieť drahú značku.

Niko si uvedomuje, že už by mal Alexa pustiť, ale neurobí to. Má už plné zuby toho, že stále stráca čas s nedorozumeniami. Má predsa už 36 rokov. V práci sa naučil, že treba dať jasne na javo, čo chceš, lebo inak to nedosiahneš. Tak ako si išiel tvrdo za svojim, keď chcel prevziať právnickú firmu, tak si pôjde tvrdo za svojim aj teraz a tomuto mladému, sexi chlapcovi dá jasne najavo, čo chce. A to, čo chce, je Alex. Keď ho oslovil a z Alexa vypadlo, že dieťa, čo kočíkuje, nie je jeho, čiže je šanca, že je nezadaný, rozhodol sa tejto šance chytiť. Mal partnera, ale ten ochorel, rakovina…, boli spolu 7 rokov…, už sú to 2 roky, čo zomrel. Odvtedy nikoho nemal, nikto ho nezaujal až dovtedy, než zbadal Alexa. Prvé, čo ho napadlo, bolo, že chlapec si určite musí život užívať, vyzerá tak voľne, slobodomyseľne, vyšportovaná opálená postava jasne hovorí o tom, že sa o seba stará. S tými dlhými vlasmi, tetovaniami a náušnicami, ktoré predtým z diaľky nevidel, mladík vyzeral tak slobodne… proste ako niekto, s kým chcete sedieť na záhrade, v hojdacej sieti a užívať si život. Niko pri pohľade na Alexa cíti v podbrušku jemné chvenie, má chuť si ho za ruku pritiahnuť k sebe a zastrčiť pramienok neposlušných blond vlasov za jeho ucho. Má proste pocit, že ho chce chrániť, nevie pred čím, proste pred svetom, aby sa nik iný na neho už nepozrel, nik iný sa ho už nedotkol…

„Nechceš, teda nechcel by si si so mnou trocha zabehať? Nie že by si to potreboval, to nie, ja len, že som sa chystal trocha prebehnúť, vyvetrať si hlavu, a ak by si chcel, mohol by si bežať so mnou, teda ak behávaš, vyzeráš, že áno, teda…, hm…,“ radšej sa budem pozerať na Belu, ktorá stále vrtí chvostom, pretože pred týmto chlapom som sa strápnil viac ako dosť…

„Rád,“ povie Niko a pomaly pustí Alexovu ruku. Podľa reakcie je príťažlivosť obojstranná. Alex je rozkošný, ako sa zamotáva a snaží sa vykoktať…, a červeň v jeho tvári krásne zvýrazní jeho svetlé jemné vlasy. Alex sa na neho opäť usmeje a pomaly sa rozbehne parkom. Niko beží popri ňom, medzi ním a Alexom beží ešte Bela.

„Už nemôžem, môžeme sa na chvíľu zastaviť?“ Niko gestom naznačí, aby sa presunuli k lavičke, je trocha spotený, nie veľmi, vládal by behať ešte raz toľko, ale on nechce, chce Alexa a ťažko sa s ním porozpráva pri behu. Alex sa na neho opäť krásne usmeje, znova tie motýle v podbrušku…, vlasy má rozlietané okolo celej hlavy, rozpustí si ich, prehrabne rukou a opäť zviaže do už upraveného copu. Niko si sadne na lavičku, odopne Bele obojok, pretože v okolí nik nie je, bežali cez park až k jazeru, kde veľa ľudí nechodieva.

Alex si sadne vedľa Nika, dosť ďaleko na to, aby mu dal priestor, ale dosť blízko na to, aby mu dal najavo, že je mu jeho prítomnosť príjemná. Bože, ako ho priťahuje tento chlap, je síce od neho trocha starší, ale vyzerá tak mužne a tie jeho široké ramená a brada…, má na tvári jemné strnisko, pár milimetrové, proste poriadny chlap.

„Čím sa živíš, Alex?“ preruší tok jeho myšlienok Niko. A tak sedeli na lavičke, okolo nich pobehovala Bela a rozprávali sa. Niko bol milo prekvapený, keďže Alex nie je len krásna tvár, ale ovláda dva jazyky a je vzdelaný. On zas rád Alexovi porozprával o svojej právnickej firme, o Bele, bavili sa o dobrom jedle, o rodine, Niko sa Alexa priamo opýtal, či je zadaný, a odpoveď ho veľmi potešila, mal potrebu Alexovi povedať, že je na tom rovnako. Bol voči Alexovi úprimný, porozprával mu o svojom predchádzajúcom vzťahu a dal si záležať na tom, aby Alex pochopil, že mal vzťah z mužom. Alexovi bolo ľúto, ako dopadol Nikov vzťah, no zároveň ho potešilo, že čo sa týka orientácie, sú na tom s Nikom rovnako.

Postupne sa začalo stmievať, až padla úplná tma. Svietili len malé lampičky popri bežeckom chodníku. Alex začal pociťovať hlad, lenže sa mu nechcelo od Nika odchádzať.

„Vieš, bývam tu neďaleko, mohol by som nám niečo uvariť, teda ak si hladný, hm…, nejaké cestoviny na rýchlo…, alebo ak chceš, mohli by sme si niečo objednať, ja už začínam byť dosť hladný,“ opýtal som sa Nika a uvedomil som si, že ešte nikdy som nebol tak vďačný za tmu ako teraz, pretože aspoň nevidno, ako mi postupne červenajú líca.

„Rád a nebude to tvojej sestre vadiť, predsa len je so mnou aj Bela,“ Alex Nikovi rýchlo vysvetlil, že Klára býva o dve poschodia v byte pod ním, žije sám, keď sa narodil prcek a na dverách bytovky našiel oznam, že je tam voľný byt, neváhal ani chvíľku a byt kúpil. Nie, že by mu s Klárou, jej mužom a prckom nebolo dobre, ale predsa len, každý potrebuje trochu súkromia.

Niko zapískal na Belu, ktorá hneď pribehla, čupol si k nej a zapol ju na vodítko. Potom sa spolu s Alexom vydali smerom k mestu. Kráčali vedľa seba, občas sa ich ruky jemne dotkli, prvýkrát náhodou, znova si Niko dal záležať na tom, aby sa jeho ruka jemne dotkla Alexovej akože „náhodou“. Keď videl, že sa Alex neodtiahol a dotyk ruky mu zjavne neprekáža, jemne uchopil Alexovu ruku a preplietol si svoje prsty z jeho.

Alexovi začalo biť srdce tak silno a tak hlasno, že to musel počuť aj Niko. Cítil v ruke jeho veľkú teplú dlaň a prvý krát v živote mal pocit, že chce, aby ho niekto ochraňoval. Nie, necítil sa slabý, alebo bezmocný, proste chcel mať pocit, že môže byť uvoľnený, nemusí dávať pozor, pretože niekto sa o neho postará. Nie niekto, Niko. S Nikom ten pocit mal.

Mlčky prišli až k Alexovmu bytu. Hneď ako sa otvorili dvere, vbehla Bela dnu a ľahla si pod stôl. To robieva aj doma, pousmial sa Niko. Byt bol útulný, pekný, všade bolo čisto a veľa rastlín a strašne veľa kaktusov. Nika hneď napadlo, že byt sa k Alexovi hodí.

Alex si všimol, ako si Niko prezerá byt. Cítil sa v je ho prítomnosti príjemne, mal pocit, že Niko k nemu domov proste patrí, veď aj Bela si hneď našla miesto pod stolom. Alex stále držal v ruke Nikovu dlaň, pomaly ho viedol do obývačky, ale skôr než sa stihli posadiť, sa Niko zastavil, silnejšie zovrel Alexovu ruku a pritiahol si ho k sebe.

Stáli len pár centimetrov od seba, Alexovo srdce bilo ako splašené, Niko krásne voňal, bolo ho cítiť voňavkou, ktorá sa zmiešala s jemnou vôňou potu. Rovnako Niko jemne vdychoval vôňu mladého muža, ktorý stál pred ním. Niko pomaly pustil Alexovu ruku a položil si svoju pravú ruku na Alexove lopatky, zatiaľ čo ľavou rukou ho chytil zozadu za krk a prstami jemne vošiel do jeho hebkých vlasov. Pomaly sa k nemu naklonil, dával Alexovi čas utiecť, nechcel urobiť nič, čo chlapec nechce. Alex položil obe ruky Nikovi na boky a privrel oči, jemne pootvoril ústa, a keď na svojich perách pocítil Nikove mäkké pery, zovrel ruky, pevne uchopil tielko, ktoré mal Niko na sebe, a privinul si ho k sebe ešte tesnejšie. Alex nedokázal uveriť, že takýto pocit v ňom vyvolal jemný bozk, nedokázal si ani predstaviť, čo s ním spraví, keď ho Niko pobozká vášnivejšie, žiadostivejšie, nedokázal myslieť na nič iné, len na Nika, na jeho telo, ktoré je tesne pri ňom, na jeho vôňu, na jeho vzrušenie, ktoré cítil na svojom stehne.

Rovnako aj v Nikovi vyvolal bozk pocity, ktoré si myslel, že už nikdy cítiť nebude. Začal Alexa bozkávať intenzívnejšie, jeho jazyk vošiel do pootvorených Alexových úst. Svoju ruku z lopatiek presunul pod mladíkove tričko a jemne hladil horúcu jemnú kožu. Ich bozky boli postupne odvážnejšie, vzrušujúcejšie. Alex sa vymanil z Nikovho objatia, chytil ho za ruku a ťahal ho za sebou do ďalšej miestnosti. Niko sa nebránil, obaja vedeli, čo chcú… Niko chcel Alexa, mladého muža, ktorý srší slobodou, voľnosťou. Alex chcel Nika, poriadneho chlapa, v ktorého prítomnosti sa cíti v bezpečí, chlapa, z ktorého vyžaruje mužnosť a sila.

Obaja sa vzájomne hladili, bozkávali, Niko začal Alexa bozkávať na krku, vyzliekol mu tričko a rukami prešiel po jemnom svalnatom bruchu. Svetlý pásik jemných chĺpkov smeroval od pupka dole a mizol v rifliach. Niko pokračoval v bozkávaní Alexovho krku a postupne smeroval nižšie a nižšie. Jemným tlakom na Alexovu hruď prinútil chlapca posadiť sa na posteľ. Alex vzrušením zabúdal dýchať, rukami hladil Nikov chrbát, krk a tmavé vlasy. Alex sedel na posteli, zatiaľ čo ho Niko bozkával na hrudi. Neskutočná túžba po dotykoch, bozkoch spaľovala Alexa, chytil Nikove tielko a rýchlo mu ho pretiahol cez hlavu, chcel cítiť jeho nahé svalnaté telo.

Niko bozkával Alexa stále nižšie a nižšie. Postupne mu rozopol rifle a spolu s trenkami mu ich stiahol. Alex bol neskutočne vzrušený, a keď ho Niko vzal do úst, zavzdychal a pevne zovrel prameň Nikových vlasov. Alex sa cítil úžasne, s Nikom cítil tú správnu chémiu, úplný ohňostroj citov a vášne. Pocítil obrovskú túžbu mať Nika v sebe, patriť mu. Chytil Nika za ramena a pritiahol si ho k sebe. Niko ho opäť vášnivo pobozkal. Muž a mladík sa s prepletenými jazykmi presunuli vyššie na posteľ. Niko si ľahol celou svojou váhou na Alexa, chcel ho cítiť na každom centimetri svojho tela. Rukou mu rozpustil vlasy, ktoré sa rozutekali na všetky strany. Niko vycítil, čo od nech Alex chcel, chcel to tiež, nechcel však chlapcovi nijako ublížiť, nijako ho odstrašiť.

„Si si istý, že to chceš?“ opýtal sa Niko chrapľavým vzrušeným hlasom.

„Chcem ťa,“ dve slová, ktoré Alex vyslovil, boli pre Nika doslova elektrizujúce. Alex ešte viac rozkročil nohy a Niko do neho opatrne vnikol. Obaja hlboko dýchali vzrušením a Niko začal po chvíľke opatrne prirážať. Najprv jemne, pomaly, ale postupne ho Alexove vzdychy utvrdili v tom, aby zrýchlil.

Vrchol dosiahol prvý Alex, Niko do neho prirážal, zatiaľ čo mal jeho penis v ruke a dlaňou po ňom prechádzal. Nika Alexov vrhol ešte viac vzrušil a po chvíli aj on dosiahol uspokojenie. Alex cítil, ako Niko dosahuje vrchol, zatiaľ čo je stále v ňom, neskutočne ho to vzrušovalo a mal pocit, že sú s Nikom spojení, nie len fyzicky ale aj duševne.

Epilóg:

Niko nedokázal stále uveriť, aké mal šťastie. Alex, mladý muž, mu každý deň dokazoval, že k nemu cíti to isté ako on. Miloval ho, a keď Alex súhlasil, že sa k nemu nasťahuje, nemohol byť šťastnejší. Už je to skoro osem mesiacov, odkedy sa mu prvýkrát prihovoril v parku. Od prvej spoločnej noci vedel, že sa Alexa nevzdá, zamiloval sa. Na vianočnom večierku Alexa všetkým kolegom predstavoval ako svojho priateľa a bol na neho hrdý. Veď všetci mu ho môžu závidieť, mladý muž s nádhernými vlasmi a telom ako… Niko zavrtel hlavou, musí sa sústrediť, musí vybrať tie najkrajšie prstene. Uvedomuje si, že na to ide rýchlo, ale Alexa miluje, nechce strácať čas. Vie, že chce na ďalšom vianočnom večierku všetkým Alexa predstaviť ako svojho manžela.