Ja sa o teba postarám

„Toto bude tvoj stôl, prvé dvere napravo je kuchynka a fajčiť chodievame zozadu, šéf nechce, aby sa postávalo pred budovou, vyzeráme potom ako banda flákačov, dokonca dal zozadu postaviť aj altánok, aby sa tam dalo byť, aj keď prší,“ staršia pani okolo 55 rokov sprevádzala Adama po celej budove, všetko mu vysvetlila a posadila ho za stôl. Bol jej za to vďačný, nemal náladu blúdiť po celej budove a hľadať, kam má vlastne nastúpiť. Skončil školu ako najlepší v ročníku, veď tvrdo pre to drel. Prácu sa mu podarilo nájsť okamžite, veď IT-čkarov hľadajú do každej väčšej firmy, a keď mu vychovávateľka priniesla zoznam firiem, kde hľadajú IT programátora, neváhal a poslal životopis.

V decáku nemohol dlhšie zostať. Akonáhle dokončil školu, dostal pár stoviek a musel vypadnúť. Nie, že by mu to vadilo, bol zvyknutý starať sa sám o seba. Do decáku sa dostal, keď mal 8 rokov, spolu s mladšími súrodencami ho odobrali rodičom, pretože sa o nich nestarali. Pamätal si, že často nemali čo jesť, a tak chodieval kradnúť, nehanbí sa za to, veď predsa, musel sa o seba postarať sám. So súrodencami sa nestretáva, nepokračovali v škole, postupne sa vrátili tam, odkiaľ ich sociálka odobrala. Adam taký život nechcel, chcel niečo dosiahnuť, celý život sa na neho pozerali cez prsty. Každý deň sa stretával so šikanou, v decáku bitky, ostatné deti ho často mlátili, mali svetlejšiu pokožku, čiže nezapadal. Niekedy mal pocit, že stačí, aby sa ľudia na neho pozreli a z očí mu vyčítajú, odkiaľ pochádza. Áno, mal tmavšiu pokožku, oči hnedé a vlasy čierne ako havran.

Postupne vyrástol, zmužnel, venoval sa rôznym športom, celé dni trávil na bicykli a nakoniec si na neho už nik netrúfol. Mal veľký problém nájsť si podnájom, cez telefón mu bývanie síce sľúbili, ale keď prišlo na osobné stretnutie, zvyčajne ho odmietli. Nakoniec sa mu podarilo nájsť si podnájom u jedného staršieho pána, síce musel zaplatiť 3-mesačnú zábezpeku, aby mal pán istotu, že ho neoklame, ale ani mu to vlastne nevadilo, pretože mal aspoň isté bývanie na prvé 3 mesiace.

Do práce sa Adam zaučil rýchlo, bol šikovný, pracovitý, najprv mali voči nemu predsudky, ale po pol roku vo firme ho dokonca povýšili. Už nemal len vlastný stôl, ale dostal vlastnú kanceláriu. K povýšeniu nepatril len vyšší plat, ale aj viac povinností. Každú stredu sa musel zúčastniť porady s ostatnými vedúcimi oddelení a každý mesiac veľkej porady s riaditeľom. Boli moderná firma, čiže nebolo neobvyklé, že sa v takom mladom veku stal vedúcim oddelenia, veď tvrdo pre to drel, bral všetky nadčasy, podarilo sa mu získať pre firmu aj pár veľkých zákaziek, čiže povýšenie bolo odmenou za jeho tvrdú prácu.

Na porady chodil rád, vždy sa skoordinoval postup všetkých oddelení a ostatní vedúci sa k nemu už teraz správali s rešpektom. Za to veľké porady neznášal, každý vedúci musel riaditeľovi firmy zreferovať prácu za minulý mesiac a popísať tú, ktorej sa venuje súčasný. Riaditeľ vždy len prikyvoval a niečo si zapisoval do papierov, Adam mal niekedy pocit, že nie vždy ostatných vedúcich počúva. Za to vždy, keď referoval on, riaditeľ odložil pero a pozeral sa priamo na neho. Adam sa vždy cítil zvláštne, nevedel z riaditeľových jasne zelených očí vyčítať, čo si myslí. Riaditeľ bol pekný chlap, to si musel Adam priznať. Asi o hlavu vyšší od Adama, vyšportovaná postava, tmavé strnisko a krátke hnedé vlasy, ktoré mal upravené na stranu. Možno aj to bol dôvod, prečo Adam veľké porady neznášal, riaditeľ sa mu páčil, a preto sa v jeho prítomnosti cítil nesvoj a tie jeho zelené oči, ktoré na neho upieral počas porady, mu nijako nepomáhali.

„Adam, volá ťa riaditeľ, máš prísť k nemu do kancelárie a vziať so sebou aj projekty pre tú novú automobilku, na ktorých vaše oddelenie robí,“ za Adamom prišla staršia pani, ktorá ho prvý deň sprevádzala po firme. Adamovi sa situácia vôbec nepáčila, nová automobilka už trikrát zmenila objednávku a celé oddelenie muselo ťahať nadčasy, aby stihli všetky termíny.

Adam zaklopal na dvere riaditeľovej kancelárie a vstúpil. Za stolom sedel riaditeľ v obtiahnutom zelenom tričku, ktoré zvýrazňovalo jeho oči. Adam bol z neho tak rozrušený, že si najprv nevšimol muža, ktorý sedel oproti riaditeľovi.

„Dobrý deň, pane, volali ste ma, tu sú projekty, ktoré som mal priniesť.“ Adam podišiel k stolu, podal riaditeľovi dokumenty a čakal. Riaditeľ mu gestom naznačil, kde sa ma posadiť, a začal študovať všetky papiere. Po dlhšej chvíli sa obrátil na muža, ktorý sedel vedľa Adama.

„Tak ako som vám povedal už pred chvíľou, naša firma dodržala všetky podmienky, projekt odovzdala na čas a podľa vašej objednávky.“

Adam sa pozrel na muža vedľa seba, ktorý zlosťou očervenel v tvári.

„Ak náš projekt mal na starosti tento tu,“ muž kývnutím hlavy ukázal na Adama, „tak sa nečudujem, že nie je podľa našich predstáv. Ako môžeme očakávať kvalitnú prácu, keď tu zamestnávate takýchto…“

„Takýchto čo?“ skočil mu do reči Adam. Mal plné zuby toho, ako ho ľudia odsudzujú len za farbu pokožky. Bol zvyknutý starať sa sám o seba a vedel, že sa musí brániť, pretože žiadnu chybu jeho oddelenie neurobilo. Už-už chcel muža poslať niekam a na špičke jazyka mal pekne štipľavú nadávku, keď ucítil, ako mu riaditeľ položil ruku na rameno. Automaticky sa otočil jeho smerom, ale keď zbadal v jeho oči, ostal len ticho stáť. Nedovolil si nič povedať, túto prácu potrebuje.

„Vaša objednávka bola zo strany oddelenia vybavená podľa vášho zadania. Adam sa postaral o to, aby bola vaša objednávka trikrát upravená a všetko skontroloval. V prípade, že máte nejaké pripomienky, obráťte sa na naše právne oddelenie a ešte jedna vec. Ak ešte raz slovne zaútočíte na nejakého môjho zamestnanca, budete znášať právne následky. Dovidenia,“ riaditeľ rukou mužovi naznačil, aby opustil jeho kanceláriu, zatiaľ čo druhú ruku mal stále položenú na Adamovom ramene.

Adam sa riaditeľovi páčil hneď od začiatku, vlastne už z fotky na životopise. Z tých jeho hnedých očí vyžarovala sila a odhodlanie bojovať proti celému svetu. Keď potom Adama stretol prvýkrát na veľkej porade, nemohol od neho odtrhnúť oči. Vždy si zapisoval, čo mu podriadení referovali, mal rád, keď mal vo všetkom prehľad, len keď rozprával Adam, nebol schopný nič písať, pretože nedokázal z neho spustiť oči. Mladý štíhly muž s vyšportovanou postavou a tmavými hustými vlasmi. Od svojej asistentky si o Adamovi zistil všetko to, čo sa nedočítal v jeho životopise. Len jednu odpoveď na otázku, ktorá ho zaujímala najviac, nie, a to aké pohlavie Adama priťahuje. Najprv ho chcel pozvať na drink, poprípade aspoň obed, ale keďže Adam vždy uhol jeho pohľadu, domyslel si, že asi o neho nemá záujem. Veď prečo by aj mal mať, bol viac ako o 13 rokov starší, síce v posilňovni strávil každý deň aspoň hodinu a na svoj vek nevyzeral, ale predsa len, bez 2 rokov mal už skoro 40, zatiaľ čo Adam len 25. Keď mu dnes ráno do kancelárie nakráčal nahnevaný klient so sťažnosťou na Adamove oddelenie, bol si istý, že chyba musela nastať niekde inde. Na porade Adam o tomto projekte rozprával a jeho oddelenie spravilo všetko tak ako malo. Keď však ten idiot chcel vinu zhodiť na Adama len kvôli tomu, že je mladý a pravdepodobne aj kvôli odtieňu pokožky, veľmi sa nahneval. Mal čo robiť, aby toho somára nevyhodil z kancelárie oknom. Ale v kútiku duše bol za celú situáciu aj trocha rád, pretože sa aspoň na chvíľu mohol Adama dotknúť.

„Ďakujem, pane, ale viem sa o seba postarať aj sám,“ s trocha chrapľavým hlasom nakoniec ticho prerušil Adam, keď muž nahnevane odišiel. Adam sa síce dokázal brániť sám, ale po prvýkrát v živote sa ho niekto zastal. Nedokázal popísať pocit, ktorý práve prežíval, nie len že sa ho práve niekto zastal, ale dokonca sám riaditeľ. V Adamovi celá situácia vyvolala ešte väčší zmätok, uvedomil si, že ten zvláštny pocit, ktorý v ňom vyvoláva prítomnosť riaditeľa, je vlastne príťažlivosť. Chlap, ktorý stojí na opačnej strane stola a má ruku na jeho ramene, v ňom vyvoláva túžbu. Túžbu po možnosti schovať sa do jeho náruče a po prvý raz v živote nemusieť byť ostražitý. Chcel, aby ho riaditeľove ruky objali a dali mu pocit, že už nemusí byť sám proti celému svetu.

„Erik,“ povedal len riaditeľ a pomaly spustil ruku z Adamovho ramena.

„Prosím?“ nechápavo sa opýtal Adam.

„Som Erik, nevolaj ma pane a tykaj mi. Viem, že sa dokážeš o seba postarať aj sám, ale za svojimi zamestnancami si stojím, hlavne keď viem, že urobili kus dobrej práce. To bude z mojej strany všetko, môžeš sa vrátiť k práci“.

„Ďakujem pane, teda Erik“, vykoktal zo seba Adam a rýchlym krokom opustil jeho kanceláriu.

Pár nasledujúcich nocí sa Adam nevyspal, stále musel myslieť na Erika. Vedel, že žiaden iný vedúci oddelenia si s Erikom netyká. Prečo práve jemu povedal, že ho má volať menom, prečo len pri ňom nepíše do tých svojich papierov a prečo sa stále na neho tak zvláštne pozerá? A prečo ho všetky tieto otázky vlastne tešia? Odkedy sa ho riaditeľ zastal pred tým nepríjemným klientom, nemôže na neho prestať myslieť.

Rovnako aj Erik stále myslel na Adama. Na jeho svalnatý chrbát a ramená, ktorých mal možnosť sa dotknúť, na jeho mladé štíhle telo, dokonca aj na jeho hnedé oči plné hnevu, keď ho začal klient urážať.

Ďalší mesiac sa firme podarilo získať veľkú objednávku, a preto museli všetci ťahať nadčasy. Adamovi to nevadilo, aspoň si zarobí viac peňazí, chce si kúpiť auto. Už ho nebaví stále cestovať vlakom, a keď pracuje dlhšie, musí cestovať autobusom a ešte k tomu aj prestupovať. V lete sa to dá zvládnuť, ale teraz v zime je to o nervy, hlavne keď husto sneží tak ako dnes.

Adamovi sa konečne podarilo dokončiť súbor. Všetko uložil, poriadne si pretiahol chrbát, obliekol bundu, čiapku a vyrazil na zastávku. Pred budovou spravil len pár rokov, keď sa ocitol na zemi. Podarilo sa mu stúpiť na zľadovatený schod, noha mu utiekla a on už nedokázal udržať rovnováhu. Chvíľu ešte vnímal studenú zem a sneh všade okolo seba, ale potom omdlel.

Erik akurát vychádzal z parkoviska, keď zbadal pred budovou Adama. Vedel, že Adam do práce cestuje vlakom, a tak sa rozhodol využiť situáciu a ponúknuť mu odvoz autom. Skôr než sa mu podarilo k nemu dostať, skončil Adam na zemi. Erik automaticky pribehol k Adamovi, a keď videl, že Adam nevníma, vzal ho do náručia a naložil do auta. Po ceste zatelefonoval svojmu bratovi, ktorý pracuje ako primár v nemocnici, a dohodol sa s ním, že Adama k nemu privezie, aby ho mohol vyšetriť.

Adam začal vnímať až v ordinácii. Našťastie nemal nič zlomené a utrpel len slabší otras mozgu. Erikovi a jeho bratovi sa poďakoval za pomoc, ale keď sa priznal, že býva sám, lekár mu nechcel dovoliť opustiť nemocnicu. Odôvodnil to tým, že by mu mohlo v noci prísť zle a nemal by mu kto pomôcť. Nakoniec mu Erik navrhol, že by mohol ostať túto noc u neho, býva v dome sám a aspoň by mohli spolu pokonzultovať nový projekt, kvôli ktorému trávia v práci toľko času.

Adam najprv ponuku odmietol, ale Erik bol neodbytný a Adam si musel priznať, že ho tešia Erikove starosti o jeho zdravie. Adam mal pocit, že Erikovi na ňom naozaj záleží, a preto nakoniec súhlasil.

Keď dorazili k Erikovmu domu, Adama prekvapilo, kde vlastne Erik býva. Čakal veľký moderný dom v najlepšej štvrti mesta. Erik naopak býval v peknom prízemnom dome za mestom. Okrem jeho domu bolo v okolí len pár domčekov.

Adam dostal od Erika čistý uterák a nejaké suché oblečenie. Erik mu ukázal, kde si môže odložiť veci, a odprevadil ho do kúpeľne. V kúpeľni bola obrovská vaňa, na ktorú sa Adam túžobne pozeral. Erik zachytil jeho pohľad a najprv mu celým telom prešlo vzrušenie. Keď si predstavil Adama nahého vo svojej vani, srdce mu na chvíľku zabudlo biť.

„Pokojne si napusti vaňu, ak chceš. Potrebuješ sa trocha zohriať. Ja zatiaľ uvarím niečo na večeru.“ Erik sa musel premáhať, aby Adama nechal samého. Adam bol z celej situácie nesvoj. Zjavne nevedel, čo si o tom všetkom má vlastne myslieť, a ešte k tomu si udrel aj hlavu. Musel byť poriadne zmätený. Keď tak nad tým Erik premýšľal, doslova Adama donútil ísť k nemu domov a tiež ho vlastne tlačí k tomu, aby sa vyzliekol a okúpal sa v jeho vani. Erik potriasol hlavou, do ničoho Adama nenútil, ak by nechcel, nešiel by s ním.

„Ďakujem pane, teda Erik…, prepáč, nejako si neviem zvyknúť.“ Adam sa zohol, aby pustil napúšťanie vane. Rýchly pohyb Adamovi neurobil dobre, hlava sa mu zatočila a už-už by bol spadol, ale podarilo sa mu zachytiť Erikových rúk, ktoré mu vyšli na pomoc.

„Opatrne,“ zašepkal Erik a pritiahol si Adama do náručia. Erik si sadol na vaňu a Adama si o seba oprel. Adam sa párkrát zhlboka nadýchol. Závrat ho prešiel. V polosede na Erikovom stehne sa hlavou opieral o jeho hlavu a ruku mal prehodenú okolo jeho krku. V tej chvíli pocítil neskutočné vzrušenie. Na svojim stehne cítil, že nie je sám, čo je vzrušený. Erik ho začal jednou rukou jemne hladiť po chrbte a druhou zašiel rukou pod Adamove tričko.

„Ako sa cítiš?“ skoro šepky sa opýtal Erik.

„Už mi je oveľa lepšie,“ rovnako šepky odpovedal Adam a užíval si vôňu Erikových vlasov.

Erik jednou rukou zastavil napúšťajúcu sa vaňu a znova sa vrátil k hladeniu Adamovej hladkej horúcej kože na hrudi a bruchu.

Erik sa opatrne postavil, zatiaľ čo Adama stále držal v objatí. Dlaňou pohladil Adama po tvári a zahľadel sa mu do nádherných hnedých očí. „Ja sa o teba postarám, zostaneš so mnou.“

Táto veta v Adamovi vyvolala obrovský strach. Nikdy nemal nikoho, kto by sa o neho staral, na koho by sa mohol spoľahnúť, vždy si myslel, že nikoho ani nepotrebuje. Lenže teraz chcel, aby sa o neho Erik staral, chce, aby už nemusel byť na všetko sám, chce Erika, chce ostať s ním, lenže má strach, má strach niekomu dôverovať.

„Prečo…, prečo mi pomáhaš?“ opýtal sa Adam, aj keď mal strach z odpovede.

„Pretože ťa milujem,“ odpovedal Erik z istotou v hlase. „Páčil si sa mi hneď, ako si nastúpil do firmy, a časom som sa do teba zamiloval. Nechcel som dať nič najavo, pretože som pre teba príliš starý, ale už viac nechcem predstierať, chcem, aby si vedel, čo k tebe cítim, a pochopím, ak budeš chcieť odísť.“ Na konci už Erikov hlas stratil všetku istotu. Bál sa, čo Adam urobí, najväčší strach mal z toho, že Adam kvôli nemu odíde z firmy a on ho už nikdy neuvidí.

Adam nevedel, čo má povedať. Jeho život zrazu nabral iný smer. S Erikom zažil pocity a situácie, ktoré predtým nikdy nezažil. Erik sa ho ako prvý zastal, pri Erikovi mal prvýkrát pocit, že nie jej sám, Erik mu ako jediný človek povedal, že ho miluje. Adam nikdy v živote tieto slová, ktoré by mali byť adresované jemu, nepočul.

Príliš starý? Veď Erik je len o pár rokov starší a vyzerá tak dobre. Myslel si, že Erik na neho tak zvláštne pozerá kvôli…, ani vlastne nevedel, čo si má myslieť. Ale nikdy by mu nenapadlo, že Erik niečo k nemu cíti.

Adam nevedel, čo ma povedať, a tak sa rozhodol konať. Priložil svoju ruku na Erikovu, ktorou mu Erik hladil tvár, postavil sa na špičky a druhou rukou zašiel Erikovi do vlasov. Jazykom si navlhčil pery a Erika pobozkal. Najprv jemne, ich pery sa dotkli len na okamih. Adamom prešla obrovská vlna vzrušenia a druhý bozk, ktorý dal Erikovi bol dlhší, vášnivejší. Zrazu pre oboch prestal čas existovať. Bozkávali sa, ich jazyky spolu tancovali a postupne sa navzájom zbavovali oblečenia. Keď boli obaja nahí, spolu ruka v ruke vošli do vane plnej horúcej vody a bubliniek. Erik ležal vo vani, zatiaľ čo Adam ležal na jeho tele a rukami navzájom hladili každučký kúsoček roztúženého tela toho druhého. Dlho sa vzájomne hladili, bozkávali, až došli do chvíle, keď zatúžili vzájomne splynúť. Adam sa posadil obkročmo na Erika a opatrne dosadol. Vo vode sa milovali dlho, až kým sa z horúcej vody nestala teplá a aj tá nakoniec vychladla. Ani jednému to však nevadilo, zohrievali sa vo vzájomnom objatí, ich telá sa o seba treli. Už v studenej vode nakoniec dosiahli spoločne vrchol, Adam vypustil bielu hustú tekutinu na Erikovu hruď, zatiaľ čo Erik vyvrcholil do tela muža, ktorého miloval.

Obaja zadýchaní a zlepení nie len potom sa ešte dlho spamätávali z tohto zážitku. Rýchlo sa vzájomne osprchovali a Erik Adama zaviedol do svojej postele.

„Ľahni si, objednám niečo dobré na večeru a môžeme sa najesť v posteli.“ Nakoniec si objednali pizzu. Spoločne sa najedli, celý čas sa vzájomne dotýkali, hladili a bozkávali. Dlho do noci sa rozprávali. Adam porozprával Erikovi o tom, ako vyrastal a odkiaľ pochádza. Erik si uvedomil, prečo je pre Adama také dôležité vedieť sa postarať sám o seba. Celý čas Adama hladil po chrbte a odprisahal si, ak mu to Adam dovolí, už nikdy nebude musieť byť na všetko sám.

„Ja sa o teba postarám,“ nakoniec zašepkal Erik niekde do Adamových vlasov a silnejšie si ho pritiahol k sebe.

Adam to chcel. Chcel byť s Erikom. Chcel mať vedľa seba osobu, na ktorú sa môže spoľahnúť.

„Ľúbim ťa, Erik,“ so strachom, ale presvedčením, zašepkal Adam. Nikdy v živote k nikomu necítil nič také ako cíti teraz k Erikovi. Musel sa zasmiať, s Erikom zažíva samé, „po prvýkrát.“

Nakoniec zaspali vo vzájomnom objatí.

Epilóg:

Adam sedel v Erikovej kancelárii na stole. Na sebe mal tesné čierne nohavice a biele tričko. Erik mal rád, keď Adam nosieval svetlé farby, vynikla tak jeho tmavšia pokožka. Vo firme sa hneď prevalilo, že s Erikom tvoria pár. Do práce chodili spolu autom, a tak sa začali kanceláriami šíriť reči. Erik sa najprv Adama opýtal, či chce, aby o nich v práci vedeli. Adam Erika miloval, chcel, nech o tom vie celý svet, len mal trocha obavy, pretože predsa len Erik je riaditeľ. Nechcel, aby sa niekto Erikovi posmieval za to, s kým chodí. So svojimi obavami sa Erikovi zdôveril, ten ale považoval Adama za výhru v lotérii. Nechápal, prečo by sa mu mal niekto posmievať. Veď predsa má vedľa seba sexi a o viac ako 10 rokov mladšieho chlapa. Počas obedovej prestávky proste Erik nakráčal do bufetu, postavil sa za Adama, ktorý čakal v rade, zozadu ho objal okolo pása a nežne pobozkal do vlasov. Všetkým zamestnancom takmer oči z hlavy vypadli. Doteraz sa s Adamom smejú na niektorých výrazoch tváre.

Teraz sedel Adam v Erikovej kancelárii, pri dverách nachystané boxy na oblečenie. Po práci mu pôjde Erik pomôcť dobaliť zvyšné veci, Adam odovzdá byt a oficiálne sa k Erikovi nasťahuje. Oficiálne preto, lebo aj u Erika od ich prvej spoločnej noci býva. Erik nechcel, aby Adam od neho odišiel, a tak si Adam postupne prenášal svoje veci k Erikovi, až mu v jeho byte ostalo len pár kusov oblečenia. Erik ho dlho presviedčal, aby sa k nemu presťahoval úplne, čo znamenalo aj odovzdať podnájom. Adam mal z toho najprv strach, bál sa, že nebude mať kam odísť, ale Erik ho presvedčil o svojej láske a Adam si uvedomil, že nikam odchádzať nebude musieť.

Erik mal ešte nejaké pracovné stretnutie, a tak sa dohodli, že ho Adam počká v kancelárii. Adam sa už nevedel dočkať, kedy pôjdu s Erikom ruka v ruke domov a zas si napustia vaňu plnú horúcej vody a postupne ju nechajú vychladnúť.