Slohová práca

„Počuj, Timotej, bol si už niekedy zamilovaný?“ Mário vytrhol Tima zo zamyslenia. Každý týždeň spolu cestovali vlakom na internát. Tim tento rok končí strednú veterinárnu a Mário chodí na gympel. Mário je Tímov najlepší kamarát už od základnej školy. Keď sa Tim spolu s rodičmi presťahovali kvôli otcovej práci, najviac sa bál, že si nenájde žiadnych kamarátov. Hneď v prvý deň v novej škole ho Mário ponúkol jablkom, ktoré mal v krabičke nakrájané na desiatu. Od vtedy boli nerozlučná dvojka. Teraz sa stretávali už menej, veď obaja mali toho v škole veľa, ale párkrát do týždňa vybehli aspoň na korčule, alebo len tak von.

„Zamilovaný? Prečo sa pýtaš?“ Máriova obrázka ho popravde neprekvapila. Vždy hovoril to, na čo myslel…, a v jeho myšlienkach by sa človek nevyznal…, ani keby na to mal návod. „A nevolaj ma Timotej, vieš že to nemám rád“.

„Sorry Tim. Tak bol? Na slovenčinu máme napísať sloh na tému Prečo je krásne byť zamilovaný a ja som zamilovaný ešte nebol, teda aspoň o tom neviem…,“ Mário klamal, raz zamilovaný bol, teda je, ale to by Timovi nikdy nepriznal, pretože by ho Tim spovedal, do koho sa vlastne zabuchol. Raz sa preriekol, opäť sa to už nestane.

Mário mu nikdy nespomínal žiadne dievča, vlastne o babách sa spolu vôbec nebavili, ale predsa asi dva roky dozadu, čo to vypili (fľašu vína, ale keďže vôbec nezvyknú piť, obaja vyzerali pod obraz boží), tak vtedy raz niečo spomenul. Niečo o tom, že láska a priateľstvo majú medzi sebou tenkú hranicu. Timov podnapitý mozog to vyhodnotil tak, že sa musel Mário buchnúť do nejakej spolužiačky, alebo susedky, ktorú pozná dlhšie. Pár týždňov sa z neho snažil vydolovať, kto je tá šťastná, ale Mário mlčal, ako keby to bolo štátne tajomstvo.

„No ak by si bol zamilovaný, tak by si určite o tom vedel, však pozri si nejakú hlúpu, sladkú, zamilovanú komédiu a niečo si vymysli. Vieš vety typu, že všetko je krajšie, farby žiarivejšie, jedlo chutnejšie a podobné nezmysly.“

„To nie je také jednoduché, ten sloh má mať formu listu. Máme akože napísať list osobe, do ktorej sme zamilovaní, a ako keby jej vysvetliť, prečo je pocit zamilovanosti krásny, no proste nemám pri sebe zadanie, ale chápeš, ako to myslím?“ Mário sa snažil vysvetliť a pritom sa zamotával ešte viac a viac. Nakoniec zostal na Tima hľadieť svojimi veľkými sivými očami.

„To čo je za nezmysel?“ síce Tim pokrútil hlavou, ale hneď mu napadlo aspoň desať viet, ktoré by do takéhoto listu napísal. Určite by sa snažil opýtať na ten zvláštny pocit v podbrušku, keď sa na neho Mário pozrie tými svojimi očami. Mário ma najkrajšie oči na svete. Ale naozaj, sú najkrajšie, pretože sú sivé s jemnulinkým nádychom bledomodrej a k tomu má dlhé mihalnice, ktoré mu závidia všetky spolužiačky, myslel si Tim. Tie jeho oči dokonale sedia k svetlohnedým vlasom, ktoré nosieva rozlietané na všetky strany.

„Nevadí, to je jedno, ja už niečo vymyslím,“ Mário venoval Timovi široký úsmev a začal hádzať veci do tašky, pretože na ďalšej zastávke vystupujú. Ešte sa stihli dohodnúť na zajtrajšom korčuľovaní, potom vystúpili a každý sa vydal vlastným smerom.

Máriova otázka stále vírila v Timovej hlave. Celý deň sa nemohol sústrediť. S pár dievčatami už chodil, ale nikdy to nezašlo ďalej ako k bozku, čiže nikdy sa nezamiloval. Nakoniec všetky jeho vzťahy, ak sa to dá nazvať vzťahmi, skončili rozchodom. Nikdy mu to vlastne ani nevadilo, vždy trávil čas radšej s Máriom, ako so svojou „priateľkou“. Aj keď sa s ním rozišla Jana. Nahnevala sa, pretože Tim išiel radšej na korčule s Máriom ako s ňou na nejaký hlúpy film. Pri rozchode mu vykrikovala, že spolu aj tak netrávia žiaden čas a že by mal začať chodiť s Máriom, veď aj tak každú chvíľu trávia spolu, dokonca mu dala aj facku. Mário sa mu za tú facku strašne smial, ale poznámku o spoločnom chodení a vlastne aj pravý dôvod rozchodu mu Tim nepriznal.

„Čau, meškáš,“ Tim trocha nahnevane Mária upozornil. Mário na znak ospravedlnenia pokrčil ramenami a hneď sa začal prezúvať do korčúľ. Pridržiaval sa pritom Timovho ramena a Tim zas pocítil ten divný, ale príjemný pocit v podbrušku, ten, ktorý ním prejde vždy, keď sa na neho Mário pozrie tými svojimi úžasnými očami.

„Ehmm, už…, už si napísal ten sloh?“ zakašľal Tim a snažil sa odpútať svoju pozornosť od Máriovej ruky na svojom ramene. Cítil, že sa začína červenať, aj keď na to vlastne nemá žiaden dôvod, presviedčal sám seba Tím. Hlavou mu vírili myšlienky: „Sakra, čo to so mnou je? Že by na tej Janinej poznámke niečo bolo? Čo ak chcem byť s Máriom viac než len kamarát? Hlúposť. Mário je môj najlepší kamarát, to je všetko, nič iné medzi nami nie je…, hm… jasné, mám ho rád…, veľmi rád…, ale nič iné… proste kamarátstvo… nemôže byť…, pretože… pretože to by znamenalo…, znamenalo by to, že som teplý. Sakra, sakra, sakra…, ja som teplý. Sakra a ešte k tomu zamilovaný do najlepšieho kamaráta. Do riti, sakra…“

„Áno, už to mám hotové. Si v poriadku? Trasieš sa.“ Máriovi sa nepáčilo, ako Tim stuhol a z ničoho nič stratil farbu. Zrazu bol biely ako krieda a k tomu sa začal ešte aj triasť. Bál sa o neho, nechcel, aby bol Tim chorý, to by znamenalo, že nebude chodiť do školy a neuvidia sa. Samozrejme nechcel, aby bolo Timovi zle, ale rozhodol sa byť v tej chvíli sebecký a myslieť len na seba. A pre neho by bola najhoršia vec na tom, že je Tim chorý tá, že by nemohol byť s ním. Aj keď písal ten hlúpy sloh, myslel na Tima. Najprv sa bál, že nebude vedieť, čo má napísať, pretože je zamilovaný do chlapca… a aj on je chlapec. Bál sa, že už ani nevie, z čoho mal obavy, veď zamilovaný list môže písať aj chlapec chlapcovi. Stačí, keď v úvode napíše neutrálne oslovenie, a môže slohovú prácu odovzdať profesorovi na kontrolu.

„Čo? Áno, nič mi nie je. A teda, hm… dáš mi to… teda, chcel by som si to prečítať…, ak teda môžem.“ Tim by si veľmi rád prečítal zamilovaný list od Mária. Keď ho písal, určite si pritom predstavoval nejakú spolužiačku…, určite niektorú z tých, ktoré sa v kuse na neho usmievajú a snažia sa ho zaujať, aby si tie jeho oči a vysokú štíhlu, ale zato svalnatú… sakra svalnatú… postavu ukradli len pre seba, smutne uvažoval Tim.

„Nie, ja to ani nemám dokončené, musím…, musím tam ešte opraviť gramatiku a ehm… je to napísané len na zdrape papiera… a mám to len načarbané, neprečítal by si to po mne… a aj tak by ťa to nebavilo čítať,“ Mário sa začal zakoktávať a snažil sa vymyslieť čo najviac výhovoriek, aby nemusel dať Timovi sloh prečítať. A ani keby mu ho chcel ukázať, tak nemohol. Nemohol, pretože zatiaľ má len verziu, ktorú nikto okrem neho samého neuvidí. Verziu, v ktorej ešte nemá „neutrálne oslovenie“. V batohu má verziu, ktorej prvá veta začína slovami Môj milovaný Timotej.

„Jaj, tak keď to budeš mať prepísané, určite si to rád prečítam. Som zvedavý, ktorej spolužiačke si adresoval ten zamilovaný list,“ sprisahanecky na neho žmurkol Tim a usmial sa, aj keď pri pomyslení na to, že Mário napísal list nejakému dievčaťu, nejakej spolužiačke, úprimne, niekomu inému ako jemu…, sa mu usmievať vôbec nechce. Ale keď nad tým tak premýšľal, tak včera Mário povedal, že nikdy zamilovaný nebol. Táto úvaha ho zároveň potešila a sklamala. Zvláštne… ako môže jedna informácia v mysli človeka vyvolať dvojaký pocit. Potešilo ho, že Mário nie je do nikoho zamilovaný, pretože to znamená, že žiadna jeho spolužiačka mu ho neukradne, ale zároveň to znamená, že nie je zamilovaný ani do… do neho.

„Ja som nepísal žiadnej spolužiačke,“ automaticky odpovedal Mário, ale hneď ako to z neho vypadlo, oľutoval, že vôbec otvoril ústa.

„Nie? Tak komu si písal?“ hneď sa chopil príležitosti Tim.

„Nikomu…, to je jedno…, poď, prišli sme sa predsa korčuľovať a nie robiť detailný rozbor mojej domácej úlohy.“ Mário párkrát potiahol nohami a získal dosť veľký náskok. Tim sa chcel zamyslieť nad tým, akému inému dievčaťu by mohol byť adresovaný Máriov list, ale už mu na to neostal čas, pretože Máriov náskok sa čím ďalej tím viac zväčšoval. Prestal sa tým radšej trápiť a rozišiel sa za Máriom.

„Do riti…, auuu…, ktorý blbec nechal v strede dráhy konár?“ stihol ešte skríknuť Mário, predtým než sa skotúľal do trávy. Pamätáte si tie scény z akčných filmov, kde sa scéna, pri ktorej hlavný hrdina padá a robí pri tom saltá a kotrmelce, tak tá scéna sa spomalí? Tak presne toto sa nestalo. Mário sa potkol o konár a spadol tak rýchlo, že Tim nestihol ani žmurknúť. Jediné čo si stihol uvedomiť, bolo to, že ruksak, ktorý mal predtým Mário na chrbte, sa ho snažil predbehnúť…, všetky jeho veci sa rozleteli okolo neho…, všade lietali papiere a nejaké zošity. Keby sa o Mária nebál, určite sa začne strašne smiať. A tak len prikorčuľoval k nemu a začal mu pomáhať na nohy.

„Nič mi nie je, len trocha koleno…, tečie mi krv…, oškrel som si ho…, blbý konár.“

„Poď, pomôžem ti sadnúť si na lavičku,“ Tim načiahol k Máriovi ruku, ten sa ho chytil a opatrne sa nechal vytiahnuť na nohy. Keď je človek zamilovaný, je pre neho maximálne vzrušujúce aj to, že tú osobu…, v Timovom prípade Mária…, podopiera a pomáha mu prejsť tých pár krokov k lavičke. Mário má pritom ruku prehodenú okolo jeho krku a Tim zas má jednu ruku na jeho chrbte a druhú mu jemne pridržiava na jeho bruchu…, pevnom bruchu… len tak mimochodom…, prebehlo hlavou Timovi… Sakra, ja som si nikdy neuvedomil, akú sexi postavu vlastne má…, tie korčule nám obom prospievajú…, usmieval sa Tim a divil sa, aké myšlienky mu víria hlavou. Opatrne posadil Mária na lavičku a skontroloval mu koleno.

„Ako budúci doktor usudzujem, že budeš v poriadku,“ prehlásil rozhodne a pre istotu pohľadom skontroloval celé Máriovo telo…, čisto profesionálne…, síce z neho bude zverolekár, ale pri odretom kolene lekár ako lekár.

„Ha ha ha, že doktor,“ rozosmeje sa Mário. „No ja už na dnes s korčuľami končím…, budem rád, keď doskáčem na zdravej nohe k intráku,“ znova sa rozosmial. „Podáš mi prosím tenisky?“

Mário hlavou naznačí smer, kde sú stále v tráve porozhadzované jeho veci. „Jasné, hneď to pozbieram…, nie že to vietor roznesie… a ja budem potom po celom parku naháňať tvoje poznámky,“ Tim sa otočil, podišiel pár metrov a začal zbierať Máriove veci…, rovno mu ich dával do ruksaku, veď uložiť si ich môže neskôr aj sám. Pár metrov ďalej našiel pravú topánku, otočil sa na Mária, a keď videl, že ho vníma, topánku po ňom hodil, rovnako aj ľavú. Postupne pozbieral všetky veci, zošity a papiere. Na jednom z papierov bolo jeho meno. Ľudský mozog si niektoré veci uvedomí nejako sám, podvedome, tak ako teraz…, nemal v úmysle prečítať si Máriove poznámky…, ale jeho mozog to urobil za neho…, automaticky prečítal svoje meno na jednom z papierov. Ostal stáť, všetky ostatné papiere vopchal do ruksaku a začal čítať.

Môj milovaný Timotej,

vieš, čo je najkrajšie na tom byť zamilovaný? Pre mňa je to cesta vlakom, tie dve hodiny, ktoré môžem stráviť s tebou. Ten čas, ktorý spolu trávime, rozhovory, ktoré spolu vedieme, plány, ktoré si spolu vytvárame. Rozhodol som sa venovať tento list tebe, pretože viem, že nikdy nenaberiem dosť odvahy na to, aby som ti do očí povedal, čo k tebe cítim. Chcel by s…

„Toto si nemal vidieť,“ keď si Mário pri pohľade na Tima uvedomil, že číta jeho slohovú prácu…, jeho list, ktorý napísal jemu…, zamilovaný list…, zabudol na bolesť v kolene, zabudol na to, že si stihol obuť len jednu topánku…, pár skokmi pribehol k Timovi a list mu z rúk doslova vytrhol. Najprv chcel utiecť, nedokázal si predstaviť, že by mal čeliť Timovmu pohľadu. Celým telom mu prebehol pocit hrôzy, panika z toho, že práve prišiel o najlepšieho priateľa. Nevedel síce, čo všetko si stihol Tim prečítať, ale stačí, ak si prečítal prvú vetu. Tim už určite nebude chcieť mať s ním nič spoločné. Tak strašne chcel utiecť, ale zakázal si to. Musí ostať…, ak utečie, ta… veď možno… možno aj Tim… možno cíti…, no proste, nie nadarmo sa hovorí, že nádej zomiera posledná.

Viac si Tim prečítať nestihol. Mário stál pred ním so slzami v očiach, zrak sklopený do zeme. V jednej ruke držal list a v druhej topánku, zatiaľ čo Tim na neho z otvorenými ústami doslova zazeral. Náhodnému okoloidúcemu celá táto situácia musí pripadať komická. V hlave mal Tim doslova výbuch atómovej bomby. V hlave sa mu búrili myšlienky: ja… ja… no proste… Mário napísal zamilovaný list MNE…, nie žiadnej spolužiačke…, nie žiadnemu inému dievčaťu…, mne…, ale to znamená, … že … Mário je ako ja…, že sme s Máriom rovnakí…, rovnako teplí…, pri tejto myšlienke sa musel Tim pousmiať. Jeho mozog ale pokračoval v úvahách ďalej: Sakra, ale to však znamená…, zamilovaný list sa píše len niekomu, koho miluješ…, čiže mi z toho logicky vyplýva, aj keď pri mojom momentálnom stave mysle asi nedokážem rozmýšľať, a už vôbec nie logicky…, no vyplýva mi z toho…, že Mário je zamilovaný do MŇA… sakra… áno, áno, áno… Všetok zmätok, strach, neistota z Tima opadla, ostala len tá posledná myšlienka: Mário je do mňa zamilovaný… a ja ho milujem tiež. Prijemný pocit v Timovi sa vytratil a vystriedal ho strach a neistota, do mysle sa mu tlačili ďalšie myšlienky: sakra, on to ale nevie…, ja som mu žiaden list nenapísal…, nič som mu nepovedal… On len stojí predo mnou, po líci sa mu kotúľa slza… a čaká…, čaká v úplnej neistote…

„Mário,“ najprv Tim zašepkal jeho meno, Mário sa pri zvuku jeho hlasu trocha strhne…, stále pozerá do zeme…, líca sa mu postupne červenejú… Tim sa jemne pousmeje nad tým, aký je Mário rozkošný…, „Mário, rád by som si ten list dočítal,“ Mário len pokrúti hlavou…, „prosím,“ potichu zašepká… Mário znova pokrúti hlavou, ale tentokrát mu list podá. Nepozrie sa pritom na Tima, ale Tim vidí, že je nepokojný…, nevie, čo má robiť…, a tak len stojí a pozerá stále smerom na zem. Tim si list zoberie a číta tie najkrajšie slová…, úprimné vyznanie lásky…, má v rukách dôkaz toho, že aj ten najúžasnejší pocit, ktorým je láska, sa dá zhmotniť na papier.

Keď konečne dočíta to najromantickejšie vyznanie lásky, opatrne list poskladá a vloží si ho do vrecka. Mário napísal list predsa pre neho. Ľudská bytosť je ten najzložitejší tvor na svete. Tim vo svojom vnútri viedol dialóg, dialóg sám so sebou, potreboval si všetko v sebe ujasniť: som nadšený, pretože Mário ku mne cíti oveľa, oveľa viac, ako len kamarátstvo. Som dojatý, pretože Mário ma miluje, teda, z listu je to jasné ako facka. Som zmätený, pretože nikdy nedal nič najavo, nikdy nič nenaznačil. Som vystrašený, pretože milujem Mária a chcem mu to povedať…, a ešte k tomu som doslova vydesený, pretože sa ho chystám pobozkať a bojím sa jeho reakcie. Zhlboka sa nadýchol, ako keby chcel vytiahnuť všetku svoju odvahu až z končekov prstov na nohách, a urobil prvý krok smerom k Máriovi. Mária pohyb zjavne vyľaká, pretože rýchlo zodvihne zrak zo zeme a vystrašene sa na Tima pozrie. V tých nádherných sivých očiach sa mu lesknú slzy. Prvý krok Timovi dodal odvahu a teraz už vie, že aj keby práve nastal koniec sveta a z neba by začali padať horiace asteroidy, nič by mu nezabránilo v tom, aby dal Máriovi najavo, že… že ho proste MILUJE.

Tim pomaly pristúpi tesne ku chlapcovi, ktorého miluje. Obe ruky mu položí na líca a jemne ho pobozká. Zľahka, kratučko…, necháva mu možnosť reagovať…, ale Mário stále len stojí…, tak ho pobozká znova… ešte jemnejšie ako po prvýkrát… a zrazu ucíti, že mu ten bozk vrátil… a ten ďalší mu už dá on…, ale ten už nie je krátky. Pobozká Tima vášnivo, jeho jazyk sa cez pootvorené pery dostane do Timových úst…

Stoja tesne pri sebe, rukami sa navzájom hladia. Mário má obe ruky na Timovom chrbte, zatiaľ čo Tim mu jednou rukou zájde do vlasov a druhú má stále na jeho červenajúcom sa líci. Vymieňajú si navzájom bozky a objatia. Tim by tam stál hodiny, stačí, že bude Mário v jeho objatí. Lenže Mário sa po chvíli odtiahne a pozrie sa Timovi do očí. Vidieť v jeho úžasných očiach otázku…, otázku čo teraz…, čo to vlastne znamená… ten bozk…, vidieť v jeho očiach strach, nervozitu…

„Mário, si môj najlepší kamarát už od základnej školy,“ Tim v krku cíti hrču, prehltne, znova sa zhlboka nadýchne…, vytiahne zo špičiek nôh zvyšok svojej odvahy a…, „nemal som odvahu ti to povedať skôr…, bál som sa, že… že nie si ako ja… a prídem o teba…, o naše priateľstvo…, ja… ja… MILUJEM ŤA…,“ konečne to zo seba dostane a teraz je Tim ten, ktorý má hlavu sklonenú do zeme a uhýba pohľadom.

„Timotej, aj ja ŤA MILUJEM, každé písmeno v tom liste myslím vážne…,“ Mário nedokázal uveriť tomu, čo práve počul, keď písal list…, písal ho proste s vedomím, že Tim si ho nikdy neprečíta, a preto bol úprimný…, napísal presne to, čo cítil…, a teraz tu stoji s jednou topánkou, špinavý a doudieraný, ale šťastný. Šťastný, pretože chlapec, ktorého miluje, chlapec s nádhernými čiernymi kučeravými vlasmi…, ahhh… ako zbožňuje tie jeho kučery…, tak tento chlapec mu práve povedal, že ho miluje.

„Vieš…, ja som celkom rád… za ten konár na ceste…, chápeš, lebo, ak by si nespadol, tak ten list nenájdem… a ty by si mi ho určite prečítať nedal…,“ po Máriových slovách sa už Tim nepotreboval znova zhlboka nadýchnuť, nepotreboval v sebe hľadať odvahu. Proste cítil, že je všetko tak ako má byť. Pozrel sa na Mária, ktorý sa na neho usmieval, a chytil ho za ruku. „Poď, musíme ti to koleno zalepiť“ jemne ho pobozkal a ruka v ruke išli späť k lavičke.

„Áno pán skoro-doktor,“ Mário sa zasmial, vo svojej ruke zvieral horúcu dlaň chlapca, ktorého miluje, a v duchu aspoň 1000x poďakoval stromu, z ktorého odlomený konár skončil na ceste a dopomohol k tomu, aby si list, ktorý nikdy nebol odoslaný, našiel svojho príjemcu.