Výnimočný

Amit sa krčil v rohu miestnosti a snažil sa potlačiť slzy. Zaprisahal sa, že nebude plakať, tú radosť správcovi neurobí. Stále nedokázal prijať to, čo sa dnes stalo. Ešte dnes ráno bol slobodný človek. Teraz má jeho život, jeho slobodu, rovnakú cenu ako dva kone a mešec zlata. Pri tejto myšlienke už nedokázal ďalej zadržiavať slzy, v srdci sa mu množila nenávisť. Nedokázal pochopiť, ako mu to mohol otec urobiť…, predať ho… ako nejakú vec… rovnako ako dýky, ktoré ešte dnes ráno priniesli na trh s úmyslom ich predať.

***

„Amit,“ prebudil spiaceho chlapca otec. Do mesta cestovali už pár dní. Chlapec celý rok pomáhal otcovi kovať a vyrábať dýky. Keď bol chlapec ešte malé dieťa, zomrel mu otec, jeho matka sa potom mnoho dní túlala, až ju nakoniec prijal kováč a jej dieťa vzal za vlastné. Amit si svojho pravého otca nepamätal, preto za otca považoval muža, u ktorého vyrastal. Muž sa k nemu nesprával zle, len inak ako k deťom, ktoré mal s jeho matkou. Chlapec musel vždy tvrdo pracovať a zaslúžiť si každý kúsok jedla, ktorý od otca dostal. Keď matka zomrela, správanie otca sa zmenilo. Bol na Amita prísnejší, nútil ho celé noci vyrábať dýky a nože a niekedy mu pár dní nedal jesť. Amit sa nikdy nesťažoval, mal otca rád a urobil by všetko, aby bol otec spokojný.

Keď konečne dorazili na trh, začínalo vychádzať slnko. Amit rozložil stánok a prichystal všetko na predaj. Otec odišiel zatiaľ pohľadať nocľah. Za zarobené peniaze chcel otec kúpiť kone – cesta na trh by trvala oveľa kratšie a otec chcel cestovať na vzdialenejšie trhy, kde by mohol ponúkať svoj tovar za vyššiu sumu.

Amit si zvedavo prezeral trh. Vo vzduchu sa miešali vône korenín zo stánku, ktorý stal vedľa nich, a vôňa rýb, ktoré predávala starena oproti. Na trhu bolo množstvo stánkov, ľudia sa navzájom prekrikovali. Chceli s obchodníkmi dohodnúť čo najnižšiu cenu, zatiaľ čo obchodníci sa snažili cenu vytlačiť čo najvyššie. Chlapec si všimol aj otrokára, ktorý mal pri sebe mladé ženy. Všetky ženy mali na nohe reťaz, ktorou boli pripútané k otrokárovmu stánku. Okolo nich sa krútilo množstvo mužov, obzerali si ženy, ktoré sa im snažili zapáčiť. Každá si uvedomovala, že čím bohatší ich nový pán bude, tým ľahší budú mať život. Tie, ktoré sa dostali do pánovho háremu, sa mohli tešiť na drahé, zlatom vyšívané oblečenie, voňavé kúpele, dobré jedlo…, museli len pána v noci uspokojiť… Nie je to život, aký by si dobrovoľné vybrali, ale buď ich otrokár predá na trhu, alebo do nevestinca a tam ich nič dobré nečaká.

Keď sa na trhu objavil sultánov správca, všetci obchodníci zbystrili pozornosť. Amitov otec dokonca vytiahol drahé dýky, ktoré mal prichystané len pre špeciálnych kupcov. Správca prechádzal od jedného stánku k druhému. Sluhovia odnášali do vozov všetko to, čo kúpil, a stráže dávali pozor na to, aby sultánov novo kúpený majetok bol v bezpečí. Správca kúpil aj pár otrokýň do sultánovho háremu. Postupne sa zastavil aj pri stánku s dýkami. Amit svedomite zabalil všetky dýky a nože, ktoré si správca vybral. Otec si odložil zarobené peniaze, a keď si všimol, že správca nepokračuje k ďalšiemu stánku, oslovil ho:

„Môžem pre teba ešte niečo urobiť, pane?“

Správca dostal od sultána zoznam vecí, ktoré mal kúpiť. Sultán síce miloval svoju manželku, ale mal rád krásne ženy. Jeho manželke to nevadilo, pretože sa vždy vracal do jej postele. Sultán mal veľký hárem, kde mal ženy z každého kúta sveta. Dovolil svojmu synovi, aby jeho hárem navštívil, ale ten odmietol. Časom sultán pochopil, že tak ako si on užíva spoločnosť krásnych žien, tak rovnako má jeho syn rád spoločnosť mladých mužov. Nevadilo mu to. Pár otrokov mu aj kúpil, ale žiaden jeho synovi neurobil radosť. Neeraj mal rád netradičnosť, chcel všetko to, čo bolo nejakým spôsobom výnimočné. Raz mu sultán kúpil otroka, ktorý mal biele vlasy aj pokožku. Neeraj bol s otrokom veľmi spokojný, páčil sa mu, ale časom mu dal slobodu. Otrok nemal rád spoločnosť mužov a Neeraj nemal potrebu si niekoho brať násilím. Ako sultánov syn mal nie len moc, ale aj bohatstvo. Keďže sa blížili Neerajove narodeniny, sultán poveril správcu, aby na trhu našiel výnimočný darček pre svojho syna. Správca už začínal byť zúfalý, otrokár mal síce krásne ženy, ale nič čo by potešilo mladého Neeraja. Keď si všimol mladíka, ktorý predával dýky, srdce mu radosťou poskočilo. Za takýto úlovok ho sultán určite odmení. Chlapec pred ním bol mladý, nemohol mať viac ako 20 rokov. Mal svetlohnedé vlasy a štíhlu postavu. Nebol chudý, bolo vidieť, že je zvyknutý pracovať, pretože na rukách sa mu rysovali svaly. Chlapec ho na prvý pohľad nezaujal, ale keď mu podával zdobenú dýku, všimol si jeho oči. Každé oko malo inú farbu. Pravé oko mal jasne zelené, zatiaľ čo ľavé bolo až tyrkysovo modré. Každé oko bolo samé o sebe krásne, tak výrazné farby… výnimočné – pomyslel si správca a rozhodol sa, že chlapca kúpi, veď všetko má predsa svoju cenu.

„Čo chceš za chlapca?“ opýtal sa správca. Amit sa pri jeho otázke strhol. Určite len zle rozumel, snažil sa upokojiť sám seba. Nebál sa, neveril, že by otec urobil niečo také. Bol len prekvapený, veď nie je žiaden otrok a predsa ho chcel otrokár kúpiť.

Otec zostal zo správcovej otázky zaskočený. Vedel, že na trhu sa predávajú aj otroci, dokonca si uvedomoval, že za mladú ženu dostanú otrokári dosť zlata. Nikdy by mu nenapadlo, že by mohol zarobiť aj na Amitovi. Chlapec bol zdravý, silný, veď ho dobre kŕmil. Jeho žena, Amitova matka, je mŕtva, on sám voči chlapcovi nemá žiadne záväzky. Doma ho čakajú jeho synovia a dcéry, o ktoré sa musí postarať. No zároveň si uvedomoval, že bez chlapca nedokáže vyrobiť toľko tovaru. Nakoniec sa rozhodol. Ak dokázal zaučiť Amita, tak dokáže zaučiť aj svojich synov, chlapec mu je len na príťaž…, vidina zárobku mu prekričala svedomie.

„Amit, choď a prines mi jedlo,“ prikázal otec.

Amit sa postavil, chcel počuť, čo otec správcovi odpovie, ale nikdy by si nedovolil neposlúchnuť otcov príkaz.

Muž počkal, kým chlapec odíde, a potom začal hru, v ktorej sú obchodníci najlepší – hru zvyšovania ceny. Porozprával správcovi, aké práce dokáže Amit zvládnuť, čo všetko vie vyrobiť, prízvukoval Amitov mladý vek a silu.

Správcovi sa páčilo, čo počul, keď ho muž uistil, že Amit nikdy nebol so žiadnou ženou a ani mužom (táto otázka otca zjavne prekvapila, pretože sa najprv mlčky na správcu díval a nevedel, či svoju otázku myslí vážne), pretože žijú ďaleko od dediny a Amit dom opustil vždy len v sprievode otca. Vtedy sa správca rozhodol. Chlapec je výnimočný a ešte k tomu nedotknutý. Zaplatí aj cenu, ktorú si otec zažiada. Za útratu by síce kúpil dve otrokyne, ale sultán ho uistil, že pre syna chce len to najlepšie, a to, čo je výnimočné, má aj vysokú cenu.

Keď sa Amit vracal s jedlom pre otca, všimol si, že správca sa pri otcovom stánku už nezdržiava. Správca kúpil tie najkrajšie dýky a nože a posunul sa ďalej. Keď prišiel k stánku, otec len mlčky prijal jedlo, ktoré mu chlapec priniesol. Amit bol tiež hladný, dúfal, že otcovi ostanú nejaké zvyšky. Ostatok dňa prebehol rýchlo. Amitovi sa podarilo predať takmer všetok tovar. Keď sa začalo stmievať, otec mu prikázal zbaliť stánok. Amit všetko pobalil a spolu s otcom sa vydali do pohostinstva, kde otec zaplatil ubytovanie. Amit išiel najprv skontrolovať voz a koňa, ale v stajni ho prekvapili ďalšie dve nádherné zvieratá. Oba kone boli vôdzkou priviazané k otcovmu koču. Musela sa stať nejaká chyba – pomyslel si Amit a vydal sa za otcom. Pred stajňou zbadal otca, ako sa rozpráva so správcom. Správca podal otcovi mešec a prstom ukázal na Amita. Chlapec v sekunde pochopil to, čo sa pred ním odohralo. Rozbehol sa, chcel utiecť, ale správca mal so sebou vojakov, ktorí ho obkľúčili. Amit sa bránil, kopal nohami okolo seba, prosil otca, zaprisahával…, všetko bolo márne. Prišiel o svoju slobodu…, jeho život má cenu dvoch koní a mešca zlata. Pri tejto myšlienke sa prestal brániť a nechal sa vojakmi odviesť, na otca sa už viac nepozrel.

Spolu s otrokyňami chlapca odviedli do paláca. Miestnosti boli krásne, v každej boli drahé koberce, drahý nábytok. Správca nechal kúpený tovar odviesť do sultánovho háremu, kde prikázal otrokyne a Amita vykúpať. Všetci dostali nové šaty a odviedli ich do miestnosti, ktorú zamkli. Amit sa po celý čas triasol, snažil sa byť odvážny, ale strach sa ho zmocňoval čím ďalej, tým viac. Nechápal, prečo ho správca kúpil. Nepáčilo sa mu, že je medzi otrokyňami jediný muž. Rozhodol sa, že pri prvej príležitosti sa pokúsi utiecť. Na druhý deň odviedli všetky otrokyne a Amit zostal v zamknutej miestnosti sám. Mal dostatok jedla a vody, dokonca dostal aj nejaké ovocie. Po pár dňoch do miestnosti prišiel správca v sprievode nejakého muža. Muž bol oblečený v plášti, ktorý mal zlatom poprešívaný. Muž sa na Amita pozrel, obišiel ho, chytil ho za bradu a zadíval sa mu do očí. Amit vedel, že jeho oči sú iné, v detstve si kvôli ním vytrpel množstvo posmeškov od súrodencov. Muž sa na správcu spokojne usmial a Amit ešte započul, ako muž správcovi povedal, že Neeraj bude s darčekom spokojný. Ako sa Amit od vojakov neskôr dozvedel, muž, ktorý ho navštívil, bol sultán a Neeraj je jeho syn. O týždeň má narodeniny, bude mať 25 rokov a darček, o ktorom sultán hovoril, je ON. Bol kúpený pre sultánovho syna.

Amit mal žalúdok ako na vode, čím bližšie bola oslava Neerajovích narodenín, tým väčší mal strach. Bál sa, čo s ním princ urobí. Na trhu počul reči o tom, ako niektorí bohatí páni pre zábavu namiesto zveri lovia otrokov. Alebo ako sa bavia tým, že ubližujú a nakoniec aj otroka zabijú, len tak, pre zábavu. Deň pred oslavou sa pokúsil utiecť, ale keď sa to dozvedel správca, nechal Amita zaviesť do hladomorne. Keď Amit videl zomierať hladom väzňov, a dokonca bol svedkom popravy sluhu, ktorý sa pokúsil okradnúť sultána, prisahal, že už sa o útek nikdy nepokúsi.

Správca videl, že Amit je dostatočne vydesený zo zážitku v hladomorni, a tak sa rozhodol, že ho za útek nepotrestá. Keby nebola oslava už na druhý deň, určite by ho nechal zbiť palicou, rany sa predsa zahoja, no deň pred oslavou nechcel princov darček poškodiť.

Neeraj si oslavu narodenín užíval. Otec nechal pripraviť samé špeciality, pozval množstvo hostí, ktorí mladému princovi priniesli hodnotné dary. Neeraj bol rodičom vďačný, mal ich rád. Sultán bol prísny vládca, ale jemu splnil všetko, čo mu na očiach videl. Neeraj bol najmladší zo všetkých sultánových synov, čiže nebolo potrebné, aby zabezpečil pokračovanie rodu. Keď mu otec dovolil navštíviť jeho hárem, uvedomil si, že ho prítomnosť žien neteší. Radšej trávil čas s vojakmi, poprípade inými pomocníkmi, ktorí pracovali pre jeho otca. Sultán si záľuby v mužoch u svojho syna všimol, a dokonca mu daroval pár otrokov. Žiaden z nich nebol ale pre Neeraja zaujímavý. Keď mu otec daroval otroka bieleho ako sneh, veľmi sa potešil. Mal otroka rád, lenže otrok k nemu cítil len strach a neskôr vďačnosť za to, že ho k ničomu nenútil. Neeraj sa rozhodol dať otrokovi slobodu. Občas sa v jeho posteli ocitol nejaký mladík, ale princ túžil po niečom výnimočnom. Túžil mať niekoho, komu môže dať svoju lásku, niekoho, kto bude patriť len jemu, niekoho, kto mu bude CHCIEŤ patriť.

„Neeraj,“ oslovil princa sultán, „si spokojný s oslavou?“

„Veľmi,“ usmial sa princ na otca. Oslava trvala dlho do noci, a keď začal byť Neeraj unavený, rozhodol sa z oslavy odísť. Hostia môžu na jeho počesť oslavovať do rána aj bez neho. Neeraj pobozkal matku na líce a objal otca. Ešte raz sa mu poďakoval za oslavu a chystal sa odísť do svojich komnát. Otec ho ale zastavil a zvláštne sa na neho usmial.

„Dúfam, že nie si veľmi unavený, v tvojej izbe máš darček. Viem, že máš záľubu vo výnimočných veciach, tak som poveril správcu, aby ti na trhu kúpil to najzaujímavejšie, čo nájde. Ver mi, že budeš milo prekvapený. Nie len že je tvoj darček výnimočný, ale nikto okrem teba sa ho predtým nedotkol, ty budeš prvý,“ pousmial sa sultán a pohladil svojho syna po tmavých vlasoch.

Neeraj cestou do svojej izby premýšľal, aký darček mohol strážca na trhu kúpiť. Pri vstupe do izby ním jemne prešlo vzrušenie a snáď aj náznak neistoty. Mladý princ zavrtel hlavou, je predsa sultánov syn, nemá prečo cítiť neistotu a stráže má hneď za dvermi, ak by ich potreboval.

Amit sedel na koberci a kolená si tlačil k brade. Večer ho znova prinútili okúpať sa a navoňali ho olejom. Potom ho vojaci odviedli do krásnej izby. V izbe bol drahý koberec a ešte drahší nábytok. V strede miestnosti bola obrovská posteľ s baldachýnom. Správca ho upozornil, že ak neurobí všetko to, čo mu princ prikáže, skončí ako zlodej, ktorého popravu sledoval. Správca Amitovi povedal, že ak urobí čokoľvek, čo sa princovi nebude páčiť, tak sa postará o to, aby sám prosil o smrť. Amit vedel, že správca myslí každé svoje slovo vážne, uveril, že by ho mohlo stretnúť niečo horšie, ako je smrť.

Amitovi sa po lícach kotúľali slzy. Cítil strach a poníženie. Na rukách ho otláčalo lano, ktorým mal zápästia pevne zviazané k sebe. Na krku mal kožený remienok a tenkou reťazou pol pripútaný k posteli, reťaz nemohla byť dlhšia ako 3-4 metre. Amit mohol síce urobiť pár krokov, ale na kľúč od reťaze, ktorý bol položený na stojane, nedočiahol. Čakal v miestnosti sediac na zemi niekoľko hodín, bol unavený, oči sa mu pomaly zatvárali, ale vždy keď ich zavrel, prepadol ho pocit hrôzy. Hrôzy z toho, že nevedel, ako bude jeho život vyzerať ďalej, čo s ním bude a či sa vôbec dožije rána…

Keď Amit pred miestnosťou započul zvuky, rýchlo si chrbtom ruky utrel slzy. Počul, že niekto vošiel, ale neodvážil sa zodvihnúť zrak. Len si tesnejšie pritisol kolená k telu a schúlil sa, čo najviac sa dalo.

„Postav sa!“ prikázal Amitovi prísny hlas. Chlapec sa pri zvuku hlasu strhol, bál sa tak veľmi, že nebol schopný pohybu. „Nepočul si? Povedal som, že sa máš postaviť,“ opäť prikázal hlas, teraz už trocha jemnejšie.

Neeraj cítil chlapcov strach. Keď sa chlapec strhol, princ sa rozhodol byť trocha miernejší. Bol na chlapca zvedavý, chcel si ho prezrieť. Videl, že chlapec je mladý a má peknú postavu, no zatiaľ si na ňom nevšimol nič výnimočné. Prikázal mu teda, nech sa postaví. Chlapec sa pomaly začal dvíhať na nohy, aj z diaľky Neeraj videl, ako veľmi sa chlapec trasie.

Amit zavrel oči a pomaly sa postavil, hlavu mal stále sklopenú. Chcel vedieť, ako muž, čo vstúpil, vyzerá, ale strach bol silnejší ako jeho zvedavosť.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa Neeraj. Chlapec sa mu páčil, bol taký nesmelý, tvár mal síce sklonenú, ale princ si všimol, že chlapec je veľmi pekný.

„Amit, pane,“ potichu odpovedal chlapec.

„Pozri sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam. Ja som Neeraj, tak ma budeš aj volať. Môj otec je sultán. Koľko máš rokov?“ Princ pocítil vzrušenie, keď chlapec prehovoril, mal pekný hlas a meno sa k nemu hodilo.

Amit otvoril oči a pomaly zodvihol zrak. Nesmelo sa na Neeraja pozrel a potichu odpovedal:

„Dvadsať.“ Potom rýchlo opäť sklopil zrak, ale oči už nezavrel. Amit si všimol, že princ je od neho trocha vyšší. Na rozdiel od jeho štíhlej postavy, je princovo telo mohutnejšie, svalnatejšie. Princ mal tmavé dlhšie vlasy, ktoré sa mu jemne vlnili. Pokožku mal opálenú a Amit si ešte stihol všimnúť tmavé oči.

Neeraj sa jemne zachvel. Jeho pozornosť hneď upútali chlapcove oči. Jedno oko krásne zelené a druhé výrazne modré. Nie len že majú chlapcove oči výraznú farbu (tak krásnu zelenú a modrú Neeraj ešte u nikoho nevidel), ale sú aj rozdielne. Neerajovi by stačilo, ak by mal chlapec oči modré, pretože modrejšiu modrú ešte nevidel, alebo ak by mal chlapec oči zelené, pretože by mali rovnakú farbu ako tá najzelenšia tráva. Lenže chlapec má každé oko iné, inak zaujímavé, inak nádherné. Princ hneď vedel, že tohto chlapca sa nevzdá. Chlapec patrí len jemu a on sa bude do jeho očí môcť pozrieť vždy, keď po tom zatúži jeho srdce.

Princ podišiel k Amitovi. Jemne ho chytil za bradu a prinútil chlapca, aby sa mu pozrel do očí. Amit takto zblízka videl, že princove oči sú tmavo hnedé. Princ sa na neho pozeral s úžasom v tvári, usmieval sa a z blízka si prezeral chlapcovu tvár a oči. Amit cítil princovu vôňu a jeho dych na svojej tvári. Chlapec sa prestal triasť, pomyslel si, že ak by mu chcel princ ublížiť, určite to už urobí. A tak len stál a pozeral sa do tmavých očí. Uvedomil si, že princ je veľmi pekný a dotýka sa ho tak jemne, že ledva na brade cíti jeho prsty.

Neeraj bol Amitovými očami unesený, chlapec sa mu veľmi páčil. Princ pocítil túžbu, chcel sa s chlapcom milovať, no nechcel ho do ničoho nútiť. Od otca vedel, že chlapec ešte nikdy s nikým nebol, a to ho vzrušovalo ešte viac. Rozhodol sa, že počká. Amit má z neho strach a on nechce, aby sa ho bál. Opatrne chlapca pohladil po tvári, ale keď sa chlapec strhol, princ svoju ruku stiahol.

Neeraj uvoľnil chlapcovi ruky, ale tenkú reťaz mu z krku neodomkol. Prikázal chlapcovi, aby išiel do postele, vyzliekol sa a ľahol si vedľa neho. Nebol nahý, prirodzenie mu prekrývala tenká látka, ktorá ale nebola dostatočne pevná a bolo cez ňu jasne vidieť, ako veľmi je princ vzrušený.

Keď princ prikázal Amitovi, aby si ľahol do postele a sám sa začal vyzliekať, chlapec až vtedy pochopil, prečo ho správca kúpil. Amit mal strach, nikdy so žiadnou ženou nebol a o mužoch takýmto spôsobom nepremýšľal. Chlapec nebol hlupák, vedel, čo od neho bude princ chcieť, lenže on to nechcel. Bál sa toho. Len nevedel, čoho sa bojí viac, či strážcu a následného trestu, keď nebude princ spokojný, alebo spoločnej noci s princom.

Neeraj jemne hladil Amita po vlasoch a končekmi prstov začal hladiť jeho kľúčnu kosť. Keď si všimol, že z chlapcových nádherných očí sa kotúľajú slzy, prestal chlapca hladiť a začal mu rozprávať o svojom dni. Princ sa rozhodol, že chlapec bude jeho, ale nie takto, nie násilím, nechcel, aby Amitove prvé milovanie bolo spojené so strachom. Chcel, aby to chcel aj Amit, a tak sa s chlapcom len rozprával. Nad ránom obaja zaspali. V jednej posteli vedľa seba ležali bohatý a mocný princ a chlapec, ktorý nemal nič, ani len vlastnú slobodu.

***

Každý večer sa Neeraj s Amitom stretávali v posteli. Na začiatku rozprával len princ, chlapec ho len ticho počúval. Časom zvykol pár slovami odpovedať, už neplakal ani sa netriasol. Neeraj občas chlapca pohladil po tvári alebo ho jemne hladil po chrbte a pritom rozprával. Rozprával Amitovi, čo v ten deň zažil, opísal mu každú miestnosť v paláci, dokonca mu sľúbil, že ho so sebou vezme do záhrady.

Amit trávil väčšinu času v princových komnatách. Ruky mu princ znova nespútal, no reťaz z krku mu dole nedal. Odpútali ho len vtedy, keď sa išiel vykúpať alebo keď ho spolu s otrokyňami vzali na prechádzku po paláci. Amitovi nič nechýbalo, mal dostatok jedla, drahé šaty a postupne sa na večery s princom začal tešiť. Okrem jeho matky sa k nemu nik nesprával tak jemne ako teraz princ. Aj matka ho občas pohladila po tvári, ale to bolo iné pohladenie. Princ sa ho dotýkal s nehou, možno dokonca s láskou a Amit si uvedomoval, že ani jemu nie je princ ľahostajný.

Neeraj svoj sľub dodržal a chlapca vzal do záhrady. Princ vedel, že Amit nemá kam utiecť, a tak sa rozhodol, že mu z krku reťaz zloží. Celý deň potom strávili spolu v záhrade, ležali pod stromom, rozprávali sa. Amit princovi dôveroval, na útek ani nepomyslel. Neeraj sa Amita vypytoval na jeho rodinu, ale keď videl, že sa pri spomienke na otca chlapec trápi, viac túto tému nespomenul. Miesto toho mu chlapec rozprával o tom, ako vyrábal dýky, kde všade ich potom predával a čo všetko videl na trhu. Ležali vedľa seba a Amit nechal princa, aby sa jemne dotýkal jeho vlasov a krku. Keď sa spolu neskoro večer vrátili do princovej komnaty, chlapec čakal, že ho princ opäť pripúta, ale Neeraj to neurobil.

Od toho dňa princ chlapca už nikdy nepripútal. Každý večer trávili spolu. Stále častejšie brával princ chlapca do záhrady, a ak nemal Neeraj cez deň žiadne povinnosti, trávil aj tento čas s Amitom.

Amit si všimol, že princ je v poslednej dobe nejaký smutnejší, zamyslenejší.

„Neeraj, je všetko v poriadku?“ opýtal sa chlapec, ale odpoveď nedostal. Princ sa na neho len usmial a začal mu rozprávať o svojom dni. Rozprávali sa dlho, až nakoniec chlapec zaspal. Lenže na princa spánok neprichádzal. Opatrne sa priblížil k Amitovi, dosť blízko, aby mohol cítiť vôňu jeho vlasov, ale dosť ďaleko, aby chlapca nezobudil. Princ ležal veľa neho a vdychoval jeho vôňu. Potichu plakal. Hneď na prvý pohľad sa zamiloval do Amitových očí. Ale Amita netvoria len nádherné oči, Amit je nádherný celý. Jeho povaha je taká nevinná a tvár jemná. Oči sú len ozdobou na dokonalej duši a tele. Princ sa postupne do chlapca zamiloval. Každý deň cítil, ako sa jeho láska voči Amitovi prehlbuje. Tak veľmi Amita miluje, nedokáže si predstaviť čo i len jeden deň bez neho. Miluje ho viac než vlastný život. Preto sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Neeraj chce, aby bol Amit šťastný. Daruje mu slobodu.

Pred pár dňami sa Neeraj rozprával s otcom a poprosil ho o majetok pre Amita. Sultán sa čudoval synovmu rozhodnutiu. Pozná vlastne dieťa a vidí, že sa Neeraj do toho otroka zamiloval, ale rešpektoval jeho rozhodnutie. Ak chce dať Neeraj tomu otrokovi slobodu, pomôže mu.

„Amit,“ oslovil princ chlapca a pri tom ho neprestával hladiť po chrbte. Amit sa otočí a pozrie sa svojimi dvojitými očami na princa. Amit už dlhšiu dobu cítil, že niečo nie je v poriadku, ale aj keď sa na to Neeraja opýtal, nedostal odpoveď.

Amit mlčal, čakal na to, čo mu chce princ povedať.

„Amit, zajtra odídeš z paláca,“ princa zradil hlas a vedel, že nemôže pokračovať ďalej, pretože by neudržal slzy.

„Čože?“ so strachom a zúfalstvom v hlase sa opýtal Amit. „Ty ma chceš predať?“ chlapec začal plakať. „Ale… ale ja nechcem odisť,“ vzlykal chlapec a posadil sa na posteľ. „Ja… myslel som…, že… ty… že ma máš… že…“ Amit nedokázal nič viac povedať, plakal a pozeral sa pritom na princa. Bál sa sám sebe priznať, že má princa rád. Neeraj bol k nemu vždy dobrý, k ničomu ho nenútil, trávili spolu veľa času. Amit si už nevedel predstaviť deň bez toho, aby nepočul o princovom dni a nechal sa pri tom hladiť po vlasoch.

„Predať? Nie, to v žiadnom prípade. Amit, ja ti dávam slobodu. Zajtra budeš môcť robiť, čo chceš, ísť kam chceš, budeš slobodný človek. Dostaneš zlato a kone,“ na jeden nádych odpovedal princ a musel premáhať sám seba, aby chlapca neobjal. Bolí ho, keď vidí Amita plakať.

„Čože? Prečo?“ chlapec nedokázal uveriť tomu, čo počul. Neeraj už s ním nechce tráviť čas, hneď mu prebehlo hlavou. Princ je dobrý človek, miesto toho, aby ho predal, mu radšej dá slobodu a majetok a takýmto spôsobom sa ho zbaví – pomyslel si chlapec. Lenže Amit nechcel slobodu. Na čo mu je sloboda, keď nemôže byť s niekým, po kom túži jeho srdce. A nie len srdce, chlapec si uvedomil, že po princovi netúži len jeho duša, ale aj jeho telo. Keď sa ho Neeraj dotýkal, cítil Amit jemné vzrušenie a mravčenie v podbrušku. Niekedy bol ten pocit taký silný, že sa mu krv naliala medzi nohy a on zmohutnel. Vtedy predstieral spánok, hanbil sa a nechcel, aby si to Neeraj všimol.

„Budem môcť ísť, kam chcem?“ opýtal sa chlapec. Neeraj pri jeho otázke pocítil bodnutie do srdca, mal strach, že bez Amita jeho srdce pukne žiaľom.

„Áno,“ potichu odpovedal.

„To znamená, že budem môcť zostať aj tu? Pri tebe?“ Amit sa musel opýtať. Nedokázal by sám so sebou žiť, ak by nemal úplnú istotu, že ho princ pri sebe už nechce. Ak existuje nejaká šanca, že by mohol zostať z Neerajom, musí to skúsiť.

„Ty by si chcel?“ princ už nezadržiaval slzy. Prepadol ho obrovský pocit šťastia. „Moje srdce patrí len tebe, budem najšťastnejší človek pod slnkom, ak sa rozhodneš pri mne zostať.“ Neeraj načiahol ruku k Amitovi a stiahol ho do svojho náručia. Nežne ho hladil po tvári, prstom prešiel po plných perách, zavrel oči a pobozkal ho.

Amit cítil vlnu vzrušenia, celé telo sa mu chvelo. Neeraj ho nežne bozkával a pritom opatrne a pomaly hladil chlapcovo telo.

Chlapec sa rozhodol poddať pocitom. Uvedomoval si, že k princovi cíti úprimnú lásku, a chcel sa mu odovzdať. Chcel mu patriť. Doteraz ho princ vlastnil, pretože mu bol darovaný ako dar. Odteraz mu chcel patriť, pretože ho miluje. Amit miloval Neeraja a vedel, že tak ako on bude do konca svojho života patriť princovi, tak princ bude patriť jemu.

Chlapec sa jemne odtiahol od princových pier a pošepkal len jedno slovo. Slovo, ktoré naplnilo Neeraja pocitom šťastia.

„Chcel,“ po tomto slove sa chlapec s princom po prvýkrát milovali a od tej noci sa milovali ešte mnohokrát.

***

Slobodný muž – Amit sa rozhodol, že svoj život, svoju slobodu prežije po boku princa. Princ pochopil, že vďaka Amitovej výnimočnosti našiel niekoho, komu môže dať svoju lásku. Niekoho, kto mu patrí. Patrí mu, pretože to sám CHCE.