Šťastie

„No tak, trieda, utíšte sa! Ako som vám hovorila na začiatku hodiny, budete pracovať v skupinách. Na ďalšej hodine bude mať každá skupina 10 minút na prezentáciu. Dajte si na tom záležať, blíži sa polrok a budem uzatvárať známky.“

Bože, neznášam, keď musíme byť v skupinách. A ešte k tomu biológia…, musím sa dohodnúť s niekým, kto sa aspoň trocha snaží. Naposledy som robil projekt s Paťom a takmer celý som ho nakoniec urobil sám.

„Trieda, ale naozaj, utíšte sa!“ chudák profka…, snaží sa nás prekričať, ale nemá šancu. Je nás v triede 17, takže stačí, ak dýchame, a už je v triede hluk. Pokúsim sa ju v tom hluku počúvať, ale nemá to zmysel. Akonáhle povedala, že budeme musieť byť v skupinách, každý si začal dohadovať, s kým bude pracovať. Bože, hlavne nesmiem nadviazať očný kontakt s Patrikom, lebo zas budem všetko robiť sám. Nie, že by sa minule nesnažil, ale je chudák tak trocha prisprostelý.

„Žiaci, ešte ani neviete, koľko členné skupiny máte vytvoriť, a už sa vzájomne dohadujete. Máme 6 tém, čiže 6 skupín. Jednu tému bude mať dvojica, ale keďže jej bude chýbať jeden člen, bude si môcť vybrať tému, ktorú spracuje. Ostatné témy rozdelím náhodne. A vlastne viete čo? Aj skupiny vytvoríme náhodne, nech sa nikto nemôže sťažovať,“ usmeje sa profka a je vidieť, že je maximálne spokojná s tým, že má nad nami navrch.

No super. Pri mojom šťastí budem ja jeden z tej dvojice a určite mi prischne Patrik. Profka na papieriky napísala čísla a každý sme si jedno vytiahli. Našťastie Patrik už svoju trojicu má, takže ktokoľvek bude v mojej skupine, bude to už len lepšie…, teda až na Adama. S ním by som fakt v skupine byť nechcel. Nie, že by mi nejako vadil, ale cítim sa v jeho prítomnosti divne. Adam je samé naj…, najlepší prospech, najrýchlejší bežec, najšikovnejší hráč, najkrajší úsmev… Rozčuľuje ma to. Je to na nervy, pretože on sa ani nesnaží, všetko mu ide tak ľahko, tak samo. Dokonca aj všetky baby sa mu hádzali k nohám. A on? On ich len prekračoval…, o žiadnu ani nezakopol. Vlastne nezakopol o nikoho v triede, takmer sa s nami nebaví. Prestúpil z inej školy len tento rok. Nechápem, že sa mu to na ten posledný rok vôbec oplatilo. Vždy, keď sa ho niekto niečo opýta, tak sa zatvári, ako keby ho odpoveď mala zabiť…, ako keby ho dotyčný prehrozne otravoval a zdržiaval. Nechápem, ako školu vlastne zvláda. Chodieva súťažne behať, čiže vždy, keď je nejaká súťaž, tak vymeškáva. Keďže reprezentuje školu a známky si udržiava, tak to vlastne nikomu nevadí. Asi len kvôli tomu by som sa dal na nejaký šport. Viac v škole nebyť, ako byť.

Zato ja som úplný opak. Známky mám dobré aj ja. No nebudem zbytočne skromný, druhé miesto v prospechu je moje. Opak Adama som v tom, že som totálny extrovert. V triede mám dobrú partu a stále sa niekde flákame. Nerobí mi problém dať sa do reči s kýmkoľvek a som ten typ, čo všade niekoho pozná, všade má známych. Len na Adama mám problém prehovoriť…, asi to bude tým, že sa mi tak trocha páči.

Ani dnes nebolo šťastie tak unavené, aby sa pri mne zastavilo. Jasné, že som si vylosoval číslo 17, čiže budem s niekým dvojica. No super…, 16–tku si vytiahol Adam. Veď by som si už mohol zvyknúť, že všetko vždy pre mňa dopadne najhoršie.

„Tááák, akú tému si vyberieme?“ sadol som si k Adamovi, pretože profka nám dala pár minút na to, aby sme si ako znevýhodnená skupina sami vybrali, ktorú tému spracujeme.

„Mne je to jedno, vyber niektorú ty,“ odpovedal mi Adam, duchom neprítomný a s výrazom tváre, ktorý nahodíte, keď vám na dvere zaklope podomový predajca a snaží sa vám nanútiť vysávač.

Tak som vybral. Dohodli sme sa, že po škole príde k nám, a začneme.

Ešteže bývam tak blízko. Ďalších pár minút v trápnom tichu by som asi nedal. Adam ma počkal pred školou a spolu sme išli k nám.

„Čo si dáš na pitie? Kávu? Čaj? Colu?“ Adam si automaticky sadol za môj stôl a vytiahol svoj notebook.

„Minerálku, ak máš“.

Celkom dosť sme toho spravili. Názov našej témy bol: Srdce. Tak sme si najprv urobili menší prieskum a potom sme sa dohodli na tom, čo všetko do projektu zahrnieme. Adam sa už pri nejakej mojej otázke netváril tak, že by ho obťažovalo odpovedať. Dokonca sme sa trocha rozprávali aj o tom jeho behaní. Musím uznať, že nie je až taký namyslený, ako som si o ňom myslel. Zaslúži si prívlastok naj, čo sa týka prospechu, pretože má fakt prehľad. Keď už sa rozhodne rozprávať, tak to má hlavu aj pätu. Po dnešnom dni usudzujem, že Adam je celkom fajn chalan. Je len tak nejako uzavretý do seba.

„Dobre, tak, keď to spracuješ, pošli mi to a ja to dám dokopy aj s mojou časťou. Cez víkend by sme mohli dať ešte stretko a prejdeme si to celé,“ dohodol som sa ešte s Adamom a vyprevadil ho k dverám.

„Dobre… Kubo, som rád, že som v skupine s tebou. Popri behu toho veľa nestíham, a ak by som skončil s niekým, kto má miesto mozgu piliny, no proste… ďakujem a vidíme sa cez víkend,“ z ničoho nič to na mňa vybalil Adam. Na tvári mal výraz, že by sa pokrový šampión mohol strčiť do riti, potom sa na mňa usmial a odišiel. Dosť dlho som v tých otvorených dverách stál a spracovával. Ale už neviem, či ma ohromil ten jeho úsmev, alebo to, že ma považuje za niekoho, kto má rozum. Čiže si musel všimnúť, že v škole mi to celkom ide. V škole sa tvári tak, ako keby išlo všetko mimo neho…, myslel som si, že ma v škole neregistruje, nevie o mne.

Zvyšok týždňa sme si navzájom posielali rôzne články, ktoré by sme mohli do projektu zahrnúť. Mama mi v práci zohnala model srdca. Robí v nemocnici na personálnom, tak poprosila nejakú sestričku. Okrem projektu sme si písali aj o všetkom možnom, párkrát sme si aj volali. Najprv kvôli projektu a potom sme sa už len tak rozprávali.

S Adamom sme sa dohodli, že v sobotu po tréningu sa u mňa zastaví a prejdeme si celú prezentáciu. Projekt vyzeral fakt dobre a s tým modelom srdca máme dobrú známku istú. Už stačí, keď sa skoordinujeme pri prednese, a máme hotovo.

„Ahoj,“ pozdravil ma medzi dvermi. Bože, dnes vyzerá fakt dobre. Čierne rifle a biele tričko. Jednoduché, ale k nemu sa to perfektne hodí. Vlasy má mokré, a keď prechádzal okolo mňa, tak voňal šampónom, nejakým mätovým.

„Ahoj, niečo na pitie?“ zas chcel len minerálku. Ja som si dal Colu, ponúkol som ho, ale citujem: športovci sladké vody nepijú. Povedal to s tak vážnym výrazom tváre, že som sa musel rozosmiať. Adam sa najprv zarazil, ale potom sa začal smiať aj on. Bóže… ten je sexi, keď sa smeje…

„Ten model srdca je fakt super, kde si ho zohnal?“ opýtal sa ma Adam, keď sme skončili s prípravou na prednes. Keď prednášal svoju časť, tak chodil hore dole po izbe. Prezeral si pritom moje veci a niektorých sa aj jemne dotkol, alebo ich proste vzal do rúk a zamestnával svoje prsty. Vždy, keď sa niečoho dotkol, vyvolalo to vo mne taký zvláštny pocit vzrušenia. Asi by som fakt mal niečo so sebou robiť, keď som nadržaný len z toho, že sa Adam dotýka mojich vecí.

„Mamka robí v nemocnici na personálnom a pozná tam sestričky,“ usmial som sa na neho. A keď si sadol na moju posteľ, prešla mnou vlna vzrušenia. „A čo vaši?“ snažil som sa udržať malé konverzačné okienko, ktoré Adam otvoril.

„Oco je zubár a mama je doma s dvojročným bratom.“

„Páni, už rozumiem tomu tvojmu dokonalému úsmevu. A tak malý brat, to musí byť sranda…, ja som jedináčik.“

„Nie je to sranda…, všade sú hračky a mama má tak zdeformovaný mozog, že používa zdrobneniny, aj keď sa rozpráva so mnou. Minule sa ma opýtala, čo chcem papať na obed.“ V ten moment som vyprskol smiechom a Adam sa ku mne pridal. Presunul sa trocha vyššie na posteli, podložil si za chrbát vankúš a sadol si do takého polo ľahu.

„Vieš, že aj tvoj úsmev je veľmi pekný?“ zasa ten výraz ala pokerový šampión. V tej chvíli som očervenel ako paradajka. Viem to, pretože som cítil, ako mi horia líca.

„Ehm…, ďakujem…," páni, takto ma ešte nikdy nikto nevykoľajil. Nikdy som nemal problém baviť sa s ľuďmi a pri tomto chalanovi mi zrazu dôjde reč.

„Prečo si vlastne zmenil školu? Nechcel si radšej ostať na intráku? Ja by som na ten posledný rok asi školu nemenil," snažil som sa rýchlo zahovoriť jeho kompliment. Cítil som sa trápne a mal som potrebu prerušiť ticho a nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo.

„Povedzme, že zo spolužiakov, ktorých som považoval za kamarátov, som sa s pár vecami v triede zdôveril…, proste, neboli až takí dobrí kamaráti, ako som si myslel…, a keď otec mal možnosť prebrať ordináciu, potešil som sa, že môžem zmeniť vzduch…, začať odznova… v škole, kde o mne nikto nič nevie…“

„Aha,“ rozmýšľal som nad tým, čo mi povedal, ale aj tak som to nepochopil.

„Preto sa s nikým v triede nebavíš? Zlé skúsenosti s bývalou triedou?"

„Neviem, asi som si povedal, že ak si žiadnych kamarátov nespravím, tak potom nebudem sklamaný…, keď sa už nebudú chcieť so mnou baviť…,“ zvláštne, vôbec neviem, o čom Adam hovorí.

„Prečo by sa s tebou nemali chcieť baviť, nechápem?“

„To je jedno, nechaj to tak.“

Asi som otvoril nejakú citlivú tému a zároveň definitívne zatvoril naše konverzačné okienko. Ešte raz sme si prešli prezentáciu a potom Adam odišiel.

Za projekt sme dostali plný počet bodov. Usmial som sa na Adama, ale on bol už zas v tej svojej bubline, do ktorej nikoho nepustí, pretože nik na to nie je dosť dobrý.

***

Už je skoro koniec roka a som celkom rád, že pôjdem na vysokú. Posledných pár mesiacov bolo dosť na hovno. Adam sa od toho nášho projektu ku mne správal dosť odmerane. No ani predtým sme sa spolu nebavili, pán dokonalý sa nebavil s nikým, ale od toho projektu ma začal totálne ignorovať. Najprv som bol z toho sklamaný, pretože Adam sa mi fakt páčil, a keď sme robili ten projekt…, no proste mal som pocit, že si celkom rozumieme. Našťastie už len pár týždňov a sú prázdniny. Čaká ma ešte maturita, ale tej sa nebojím. S učením nemám problém a známky mám dobré. Po maturite máme v pláne ešte koncoročný výlet. Dohodli sme sa na predlženom víkende v Tatrách. Nejaká turistika, bobová dráha a určite aj kúpalisko. Dosť sa na to teším.

Hotovo. Maturita v malíčku, veď nič iné som ani nepredpokladal. Nebudem klamať, že posledný týždeň som toho veľa nenaspal. Hrdinské reči o tom, ako sa nebojím, sa s blížiacim termínom skúšok stratili veľmi rýchlo. Našťastie všetko dobre dopadlo a ja budem ďalej hrať frajera a tváriť sa, že som nebol v strese ani len trošíčku.

3-hodinová cesta v autobuse vedľa vracajúceho Patrika… úžasné…, mal som na výber…, posledné dve voľné miesta boli buď vedľa Patrika, alebo vedľa Adama. A keďže Adamov výraz mi jasne napovedal, že radšej sa obesí, ako keby mal sedieť vedľa mňa, tak som si sadol k Paťovi. Razím teóriu, že raz si to šťastie sadne aj na mňa, ale začínam mať podozrenie, že zjavne dopuje, pretože stále má dosť energie, aby ma obchádzalo.

Aspoň, že penzión, kde bývame, je krásny. A tie hory… úžasné… no proste nádhera. Zrazu som tak nejako spokojný. Maturita hotová, na výšku som prijatý, týmto výletom uzavriem kapitolu a posuniem sa ďalej. Neviem prečo ma posadla takáto nostalgická nálada, asi to bude z toho kyslíkového šoku. Chápete? Ja mestský chalan som zvyknutý na vzduch s trochou toxických výparov.

OK, spokojnosť ma veľmi rýchlo prešla. Triedny nás po dvojiciach podelil do izieb. Keďže nás je nepárny počet, jeden z nás bude na izbe s ním. Prosím, nech to nie som ja…, nech to nie som ja, prosím…, prosím…

„Jakub,“ srdce sa mi zastavilo…, „ty budeš na izbe…,“ len nie so mnou, nech nepovie so mnou…, „s Adamom.“ Kur… nič, nechcel som byť s triednym? Nechcel! Splnilo sa mi to? Splnilo! Aj keď… počkám, kto dostane triedneho, a skúsim sa vymeniť. Nie, že by som mal s Adamom problém, to nie, ale on má zjavne problém so mnou. Normálne ho striaslo, keď triedny povedal, že máme byť na izbe spolu…, nechápem…, nepamätám sa, že by som urobil niečo, čo by ho mohlo nahnevať.

Čierneho Petra alebo skôr čierneho triedneho (nič rasistické za tým nehľadajte) dostal Patrik. Bol som za ním a poprosil ho, či by sme sa nemohli vymeniť. Najprv chcel, ale keď sa dozvedel, že môj čierny Peter je Adam, tak si to rozmyslel. Skúsil som ho trocha presviedčať, ale debatu uzavrel s tým, že Adam je divný a s ním na izbe nebude.

„Chceš posteľ pri okne alebo pri dverách?“ zo slušnosti som sa Adama opýtal, ale zas nechal výber na mne, tak som si vybral tú pri dverách, je bližšie ku kúpeľni.

Naše spolužitie s Adamom vyzeralo asi tak, že sme si večer popriali dobrú noc a ráno zas dobré ráno. Tým naša komunikácia končila.

Celý deň sme strávili na nohách. Neviem, či bolo rozumné naplánovať si 4 hodinovú túru hneď na prvý deň. Našťastie cestou naspäť sme si požičali elektro bicykle, lebo inak by som tam sedel doteraz. Večer sme si ešte zahrali bowling, ktorý mi absolútne nejde. Skončil som s najnižším počtom bodov, ale vôbec mi to nevadí, pretože som sa aspoň dobre zabavil. Hádajte, kto skončil s najvyšším počtom bodov…

Rýchlo som sa osprchoval a zaliezol do postele. Adam si ešte čítal a potom sa išiel tiež osprchovať. Zo sprchy vyšiel len v uteráku, ktorý mal omotaný okolo pása. Našťastie bola v izbe takmer tma, lebo inak by si určite Adam všimol, že mi tečú sliny. Viete si predstaviť, čo so mnou to jeho polonahé vyšportované telo urobilo? Keď som bol predtým nadržaný len z toho, že sa dotkol pár mojich vecí? Snažil som sa predstierať, že spím, ale pravdepodobne počkám, kým zaspí on, a potom si asi pôjdem dať studenú sprchu…, nie… čo si budem klamať…, to telo tak ľahko z hlavy nedostanem…, keď zaspí, tak si ho proste pôjdem do kúpeľne vyhoniť…

Keď človek predstiera spánok, niekedy sa stane, že aj naozaj zaspí. Zobudilo ma Adamove prehadzovanie sa na posteli. Zapol som lampu, pretože všade bola strašná tma. Adamovi sa asi niečo zlé sníva, pretože vidím, ako mu behajú oči pod viečkami. Opatrne ním zatrasiem, nech sa nezľakne.

„Adam, si v poriadku?“ opäť s ním zatrasiem. „Adam, no tak zobuď sa,“ zrazu sa zobudí a rýchlo sa posadí. „Prepáč, asi sa ti niečo zlé snívalo.“

„Čo?“ Je zmätený, rozospatý, proste rozkošný. „Mal som nočnú moru. Snažím sa bežať, ale neviem sa pohnúť z miesta… a oni… oni sa mi smejú…, pretože…,“ nedohovorí, pretrie si oči a snaží sa zorientovať. Nakoniec len potichu poďakuje a opäť si ľahne spať.

„Kubo,“ normálne som sa zľakol. Som zvyknutý len na dobré ráno a dobrú noc a zrazu ma Adam osloví. Zvyšok noci sa mu už asi nič nesnívalo, teda aspoň som ho nepočul prehadzovať sa.

„Áno?“ opýtam sa ho, pretože len stojí a pozerá sa na mňa. Neviem identifikovať jeho pohľad.

„Ale nič.“ Tento pohľad už poznám, hovorí niečo v tom zmysle, že nestojíš mi ani za to, aby som sa ťa niečo opýtal…

„Čo máš za problém? Urobil som ti niečo? Povedal som niečo? Ja som si myslel, keď sme robili ten sprostý projekt, že sme kamoši. Že si celkom rozumieme…, ak som spravil niečo, čím som ťa nahneval, tak prepáč, ale mohol by si sa už správať normálne…, tak ako vtedy…,“ neviem, čo mi to napadlo…, mal som to nechať tak…, veď jednu noc by som ešte vydržal a potom sa ide domov.

„Ja… ja… ty si nič neurobil…, to ja… ja mám problém…, nie je to tvoja vina,“ po prvýkrát vidím, že sa pán dokonalý dostal do situácie, keď nekypí sebaistotu. No teraz to už tak nenechám, teraz už chcem vedieť, aký ma so mnou problém.

„Aký máš teda problém? Čo je na mne také neznesiteľné?“ teraz som výraz pokerového hráča nahodil ja.

„Keď ja sa nemôžem správať tak ako vtedy, pretože ja som ťa začínal mať fakt rád.“

Dobre a? No už mi to trocha dáva zmysel. Spomínal niečo o tom, že kamoši v starej škole sa k nemu nezachovali najlepšie…, ale kvôli tomu sa nemusí správať hnusne ku každému možnému budúcemu kamarátovi.

„Čiže sa správaš ku mne takto, pretože nechceš, aby sa z nás stali kamaráti? Dobre som to pochopil? V bývalej škole sa ti pokazilo pár kamarátstiev a teraz sa budeš správať ako vôl ku každému, kto sa chce s tebou kamarátiť? To nedáva logiku…, niekto tak múdry ako ty by si to mal uvedomiť…“

Adam sa na mňa díval a nervózne si pri tom žmolil prsty.

„Nie som jediný múdry…," naznačil prstami úvodzovky, „ktorý by si mohol pár vecí uvedomiť.“

„Teraz som sa už úplne stratil,“ len som sa na Adama pozeral a čakal na vysvetlenie. Nechápem, čo by som si mal akože uvedomiť.

„Nesprávam sa k tebe tak, pretože nechcem, aby z nás boli kamaráti. Správam sa k tebe tak, pretože, … pretože vtedy som chcel, aby z nás boli viac než kamaráti…, a zas by sa to o mne roznieslo… a už by si sa so mnou kamarátiť nechcel…, pretože nie si ako ja…, a ja som o teba nechcel prísť…, chcel som sa tomu celému vyhnúť…, tak som to proste robil tak…, aby… aby som k tebe nezačal nič cítiť…, ale na to už bolo neskoro…, no… a proste som si myslel, že keď sa nebudeme spolu baviť, tak ma to prejde…"

No tak toto by mi v živote nenapadlo. Asi som fakt idiot. Nie, on je idiot. Totálne niekoho ignorovať, pretože sa mi začína páčiť a bojím sa, že ten druhý to nemá rovnako, tak radšej zaklincujem akýkoľvek vzťah, aj obyčajné kamarátstvo…, no nejako to dáva a zároveň nedáva zmysel.

„A prešlo?“ len raz, len jediný raz by si to sprosté šťastie mohlo povedať, že sa zastaví aj na takom zúfalcovi ako som ja. Len jediný raz.

„Nie,“ Adam sa červená, on sa normálne červená…, pán sebaistota samá. Tá červeň v jeho lícach…, páni…, je fakt krásny.

„Tak to je dobre,“ ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem šťastie.

„D-do-dobre?“

„Kto je teraz ten múdry, ktorému to dochádza fakt, že pomaly?“ usmial som sa na neho a čakal, kedy mu konečne dôjde, že aj ja by som s ním chcel byť viac než kamarát…, bože ako veľmi by som chcel…

„Zjavne ja,“ usmial sa na mňa tým svojím dokonalým úsmevom. Podišiel ku mne a chytil ma oboma rukami za vačky nohavíc a pritiahol si ma k sebe. Nič vzrušujúcejšie som doteraz nezažil.

„Keďže som zjavne jeden z tých menej chápavých, tak sa pre istotu pýtam, môžem ťa pobozkať?"

Neodpovedal som mu, omotal som mu ruky okolo krku a pobozkal som ho. A hneď na to mi ten bozk vrátil. Neviem, ako dlho sme sa bozkávali, ale bolo to úžasné. Až tak, že sa o pozornosť začal hlásiť ten dole, a tento problém som nemal len ja. Adam sa svojou panvou tlačil k môjmu bruchu, keďže je o trocha vyšší, a to, čo ma tlačilo, určite mobil ani kľúče neboli.

Adam ma začal bozkávať na krku a vyzliekol mi tričko. Normálne sa mi začali triasť kolená. Chytil som ho za ruku a priviedol k posteli, usúdil som, že ak mi dá ešte jeden taký bozk a ja nebudem sedieť, určite skončím na pohotovosti, pretože moje nohy ma už ďalej neunesú. Posadil som sa na posteľ a začal som bozkávať Adama na bruchu a postupne mu vyhŕňať tričko. Adam si ho nakoniec sám vyzliekol. Potom si kľakol medzi moje nohy a rozopol mi opasok. Nemusím vám hovoriť, že už by mi stačilo málo a urobím sa. Postupne ma bozkával nižšie a nižšie, až mi stiahol nohavice, rovno aj s trenkami.

Celá situácia mi prišla vtipná. Ešte pred pár minútami sa so mnou vôbec nebavil a ja som bol v tom, že ma neznáša, a teraz… teraz… pane bože… teraz má v ústach môjho malého kamaráta a snaží sa ma spraviť ústami. Jasné, že to dlho nevydržím, už po pár minútach sa urobím do jeho úst a on všetko prehltne. Teraz on. Bože to je vzrušujúce. Postavím ho na nohy. Rozopnem mu nohavice a stiahnem mu ich aj s trenkami ku kolenám. Malého Adama postaviť netreba…, ten stojí sám… pevne ako stĺp. Pomaly ho vezmem do úst a jazykom pri tom krúžim po špičke. Asi sme boli obaja rovnako nadržaní, pretože po chvíli cítim šklbnutie… a ďalšie…, až nakoniec aj on vykríkne a urobí sa mi do úst. Obaja sa usmievame a znova bozkávajúc si ľahneme vedľa seba na posteľ.

Škoda, že už máme len jednu noc… Zajtra sa koncoročný výlet skončí, ale potom začínajú prázdniny. Niečo mi hovorí, že si ich spolu užijeme… Je jasné, že kamaráti z nás už nikdy nebudú…, ale to vôbec nevadí, pretože obaja chceme byť viac než len kamaráti. Ležíme vedľa seba, bozkávame sa a ja nemôžem prestať myslieť na to, že predsa len si to šťastie od začiatku sadalo na mňa. Len ja „múdry“ som si to vtedy neuvedomoval.