Úsmev

Arika

Musel som upokojiť svoju myseľ, aby som v tečúcej rieke videl niečo viac než len vlny a bielu penu. Tá sa vytvorila vždy, keď voda narazila do skál. Lov rýb je úloha pre chlapcov, nie mužov. Už som zabudol, aké náročné je uloviť rybu. Keď som bol chlapec, otec ma vzal k rieke a naučil ma, ako chytať ryby. Vtedy sa mi páčilo, že každý z nás má svoje miesto, svoju úlohu. Ženy a deti pestujú plodiny, mladší chlapci sa starajú o kone a starší chlapci – už nie deti, ale ešte nie muži – lovia ryby. Muži lovia divokú zver a držia kmeň v bezpečí.

Dnes mám naučiť mladšieho brata loviť ryby. Mal by ho to naučiť otec, lenže ten je mŕtvy. Zabili ho belosi. Keď som bol chlapec, ktorého úlohou bolo chytanie rýb, naši muži odišli chrániť územie, ktoré patrilo nášmu kmeňu. Usídlili sa na ňom belosi. Bojovníkov viedol môj otec, náčelník kmeňa. V ten deň sa podarilo pre náš kmeň získať množstvo koní a dobytka. Naši muži belochov pozabíjali, ochránili naše územie. Lenže zároveň v ten deň náš kmeň prišiel o náčelníka a ja o otca. A z chlapca, ktorý len chytal ryby, sa musel stať muž, ktorý bude nielen lovec a bojovník, ale zároveň aj náčelník. Odvtedy uplynulo už osem rokov. A tiež je to osem rokov, odkedy som sa naposledy snažil uloviť rybu. Našťastie, Twen je dosť šikovný a moju pomoc nepotrebuje. Bude z neho dobrý bojovník. Dobrých bojovníkov náš kmeň potrebuje. Belosi sú čím ďalej odvážnejší. Snažia sa prebrať naše územie, loviť v našich lesoch, chytať v našich riekach. Náš kmeň je silný. Tentokrát nebudeme čakať, pokiaľ sa belosi dostanú na naše územie. Šaman v noci vykoná rituál a my zaútočíme na skupinu bielych bojovníkov, ktorá sa usídlila neďaleko nášho územia. Blíži sa zima a kone, ktoré sme počas prieskumu videli, bude náš kmeň potrebovať. Pokiaľ boli belosi na svojom území, neútočili sme na nich. Lenže tentokrát oni plánujú zaútočiť na nás. Skupina bielych mužov sa pomaly približuje k nášmu územiu. Biely muž je hlúpy tvor. Nedokáže žiť v harmónii s prírodou. Myslia si, že o nich nevieme, že nás prekvapia. Les nám dávno prezradil ich prítomnosť a dal nám dosť času pripraviť sa.

Matthew

Neviem, či sa trasiem zimou, alebo strachom. Zatiaľ sme nevstúpili na územie divokých, no napriek tomu mám pocit, že každý tvor v lese, každé zviera o nás vie. Zvery sa na nás pozerajú ako na budúcu potravu. Nič iné pre ne nebudeme, pretože hneď, ako vstúpime na územie divokých, sme mŕtvi. Možno to bude tak lepšie, život, aký mám teraz…, to nie je život…, smrť by bola pre mňa vykúpením. Telo sa mi trasie ešte viac, ak je to vôbec možné. Prstami si zatlačím na oči, pretože sa márne pokúšam zahnať slzy.

„Prines mi vodu!“ zakričí na mňa jeden z mužov. Pomaly vstávam, pretože od včerajšej bitky sa nedokážem pohnúť rýchlejšie.

„Pohni si!“ zareve na mňa, a keď mi vytrhne pohár z ruky, zaženie sa a udrie ma po tvári. „Mali sme ťa tam nechať zdochnúť, si príťaž.“ Rukou si šúcham líce a snažím sa najrýchlejšie dostať čo najďalej od toho muža. Útočisko nájdem pri stromoch, ktoré rastú na okraji lúky. Dva veľké stromy, ktoré nepatria ani k lesu, ani k lúke. Chápem ich samotu. Schúlim sa pri jednom z nich, a zatiaľ čo sa snažím upokojiť svoje trasúce sa telo, pomaly zaspávam.

Zo sna ma preberie vlastný krik. Je už skoro ráno, slnko pomaly vychádza. Je to krásny pohľad, na chvíľu zabudnem, že ma každé ráno zobudí stále opakujúci sa sen, teda skôr spomienka. Spomienka na chorú matku, ako sa na mňa usmieva a stále opakuje, že sa nemám čoho báť, že všetko bude v poriadku. Spomienka na otca, ktorý má v rukách zbraň a snaží sa tých mužov vyhnať z nášho domu. Spomienka na náš horiaci dom a matkin krik. Muži, ktorí vtedy prišli, si so sebou vzali všetko. Kone, dobytok, jedlo. Matku a otca zabili, dom podpálili a mňa vzali so sebou. Chcel som od nich utiecť, lenže som nemal kam. Nemám nikoho, kto by mi pomohol. Sám by som zomrel hladom. Aj keď teraz by som si radšej vybral smrť a večný pokoj, ako neustále bitky.

Arika

V tichosti pozorujeme východ slnka. Sme pripravení zaútočiť. Zatiaľ čakáme, čakáme na slnečné svetlo. Belochov je viac a majú strelné zbrane, zatiaľ čo my máme luky a šípy. Tma je našim nepriateľom, hlavne na nepreskúmanom území. Srdce mi búši, ak zomriem, o kmeň sa bude musieť postarať Twen, je šikovný, zvládne to. Ešte raz sa poriadne nadýchnem, nasajem čerstvý ranný studený vzduch, ktorý mi dodá odvahu, a vydám povel.

Kone sa rozbehnú…

Bojovníci s výkrikom napredujú…

Belosi vyťahujú zbrane…

Vzduchom letia guľky… šípy…

Nastáva boj…

Niekoľko mužov z kmeňa padá na zem…, ich kone sa rozbehnú preč…, cestu domou nájdu samé…

Matthew

„Divokí,“ počujem zakričať jedného z mužov. Nedokážem vnímať nič, čo sa okolo mňa deje. Strach ochromil celé moje telo. Chcel som smrť, vykúpenie z môjho mizerného života, ale keď je na dosah ruky, uvedomím si, že chcem žiť. Prinútim svoje nohy pohnúť sa. Pomaly cúvam a sledujem boj predo mnou. Zdesene sledujem, ako muži prichádzajú o skalp a ako pár indiánov, ktorí predtým sedeli na chrbtoch koní, padajú mŕtvi k zemi. Nedokážem sa na to ďalej pozerať, otočím sa a utekám. Utekám smerom k lesu. Pľúca ma pália, nedokážem sa už ani nadýchnuť, no neprestávam bežať. Pred očami mám približujúci sa les a za sebou slabnúce zvuky boja. Čím je les bližšie, tým sú zvuky slabšie a slabšie, až nakoniec počujem len svoje srdce a piskľavý dych, ktorý sa mi derie z pľúc. Ale bežím ďalej, musím. Chcem žiť…

Arika

Víťazíme. Belochov postupne pripravíme o ich život a skalp. Padli aj niekoľkí moji bojovníci. Náš kmeň sa postará o ich telá a šaman o ducha. Moju pozornosť upúta kŕdeľ vrán, niečo ho vystrašilo a prinútilo vzlietnuť. Upriem pohľad na miesto, odkiaľ vtáky vzlietli. Hneď zbadám belocha, ktorý beží smerom k lesu. Je ďaleko, nebojoval, nemohol byť ani pri ostatných mužoch, pretože inak by bol už dávno mŕtvy. Musel byť pri stromoch…, ja ani moji muži sme ho nevideli. Biely muž je hlúpy tvor. Ak by ostal schovaný… Popoženiem svojho koňa a vyrážam za ním. Netrvá to dlho a som tesne pri ňom, keď vbehne do lesa. Mne ale neunikne, i keď hustý les a konáre mi nedovolia prenasledovať ho na chrbte môjho koňa. Beloch beží rýchlo, prediera sa pomedzi stromy, vie, že ho prenasledujem, cítim jeho strach.

Matthew

Tlkot môjho srdca a splašený dych preruší dupot kopýt. Dupot je stále hlasnejší a hlasnejší. Nedokážem sa otočiť, no napriek tomu viem, že jeden z indiánov ide za mnou. Je takmer pri mne, počujem jeho koňa erdžať, keď sa mi podarí vbehnúť do lesa. Bežím ďalej, konáre ma udierajú po celom tele, tvár si chránim rukami… Kôň už za mnou nebeží, v lese nemôže…, ale počujem, že ten divoký ma ďalej prenasleduje. Každým zlomeným konárom, ktorý praskne pod váhou tela môjho prenasledovateľa, ma pichne pri srdci a zmocňuje sa ma čoraz väčší strach. Nezastavujem, bežím ďalej, lenže už nemôžem, nevládzem, svaly na nohách ma pália, pľúca nedokážu ďalej dýchať, pre slzy v očiach vidím všetko rozmazane… Zrazu padám, zem podo mnou zmizne, hýbe sa… okolo mňa…, pár sekúnd mi trvá pokiaľ si uvedomím, že stojím v rieke. Voda je pokojná, prúd nie je silný…, možno sa mi podarí preplávať na druhú stranu…, lenže breh je prudký…, ak aj preplávam, určite nevyleziem hore…, nie dosť rýchlo…

Arika

Beloch je rýchly, ale beží už dlho. Nebude mať dosť síl na to, aby predo mnou utiekol. Nemá zmysel, aby som sa ho pokúšal chytiť už teraz. Les je moje územie, poznám ho, viem, že čo chvíľa ho zastaví rieka. Kvôli hustým stromom ju nevidno, breh je prudký, odtiaľ hlúpy biely muž neutečie, bude v pasci. Padne dole brehom, skončí po pás vo vode. Ostanem stáť, čakám, čo urobí, možno bude bojovať, utiecť už nemá kam. Otočí sa. Nie, žiaden hlúpy biely muž, ale hlúpy biely chlapec. Vydesene sa na mňa pozerá, celý sa trasie a z očí sa mu prúdom tlačia slzy. Nemôže byť starší ako Twen, možno pätnásť, šestnásť ročný. Zoskočím z brehu. Voda obklopí aj mňa. Pomaly sa k nemu približujem. Začne cúvať, hlbšie a hlbšie do vody. Má oči farby oblohy. Vlasy má ako slnko, tvár a pokožku bledú. Nikdy som nevidel nikoho takého ako je on. Zrazu zastane, prestane cúvať, jeho oči prestanú roniť slzy, zavrie ich a usmeje sa.

Matthew

Nemám kam utiecť. Toto je koniec, tak dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že chcem žiť…, lenže je neskoro. Otočím sa a zbadám ho, ako ma z brehu pozoruje. Vysoký, možno o hlavu vyšší odo mňa, tmavá pokožka, tmavé dlhé vlasy. Je mladý, určite nemá viac ako 30 rokov. Mohutná postava, na chrbte luk a šípy, v ruke nôž. Pozoruje ma, náhle zoskočí. Ide smerom ku mne, pred očami mám len ten nôž…, cúvam…, voda je hlbšia a hlbšia, siaha mi už takmer po lopatky, zatiaľ čo on ju má niekde po pás, je vysoký. Toto je koniec. Zrazu sa nebojím, strach je preč, spomeniem si na matku, keď bola ešte zdravá. Na otca, keď som mu pomáhal s dobytkom a úrodou. Na náš dom, na môj život, keď som bol ešte dieťa. Spomienky ma napĺňajú šťastím. Zavriem oči a so spomienkou na rodičov čakám. Odovzdám svoj život do rúk divocha pred sebou. Môj osud už nie je v mojich rukách. Usmejem sa a čakám na koniec.

Lenže ten neprichádza. Cítim, že už je skoro pri mne. Chytí ma za ruku a vykrúti mi ju za chrbát. To isté spraví aj s druhou rukou a pevne mi ich za chrbtom zviaže k sebe. Cítim, ako sa mi lano zarezáva do zápästí. Otvorím oči a snažím sa brániť. Nejde to, je oveľa silnejší. Niečo mi hovorí, ale nerozumiem mu. Pokúšam sa utiecť, padnem do vody, ale so zviazanými rukami sa nedokážem sám postaviť. Nahltám sa pritom vody a takmer sa utopím. Postaví ma na nohy, zatrasie so mnou, aby získal moju pozornosť. Vytiahne nôž a priloží mi ho ku krku. Stŕpnem. Niečo mi opäť hovorí, no nerozumiem mu. Jeho hlas je nahnevaný, rýchlo pochopím, že sa nemám brániť. Prikývnem. Chytí ma za boky a prehodí si ma cez rameno. Ako keby som nič nevážil. Je silný.

Arika

On sa usmieva. Videl nôž v mojej ruke a aj napriek tomu sa usmieva. Nie je asi až taký hlúpy, vie, že nemá kam utiecť, vie, že by ma neporazil, prijal svoju cestu. Pomaly sa k nemu približujem a sledujem jeho tvár. Jemné črty, plné pery, ktoré má ale zranené. Modrina na oku, krk samá podliatina. Štíhle ruky, rovnako ako krk, sú pokryté modrinami. Nemôžem mu ublížiť, nedokážem mu vziať život. Je to ešte chlapec, skoro muž, no stále chlapec, rovnako ako môj brat. Jeho tvár a ruky sú dôkazom toho, že belosi sa k nemu správali zle. Ale prečo, prečo by ubližovali jednému z nich? Čo robí chlapec so skupinou tých mužov? Rozhodnem sa. Nezabijem ho. Vytiahnem lano a zviažem mu ruky, bráni sa, ale nemá dosť síl.

„Prestaň, pôjdeš so mnou. Prečo si v skupine s tými mužmi, keď ti ubližujú?“ stále sa bráni, snaží sa utiecť, padne pri tom tvárou do vody, trocha ho nechám, nech sa poriadne namočí, možno sa potom trocha upokojí. Pomôžem mu opäť sa postaviť, stále sa bráni tak s ním zatrasiem. „Prestaň, lebo ťa nechám utopiť sa. Neublížim ti,“ pozerá sa na mňa vydesenými očami, bojí sa ma, nechcem, aby mal zo mňa strach. Prikývne, viem, že mi nerozumie, ale pochopil, že sa nemá brániť. Prehodím si ho cez rameno. Je štíhly a vysoký približne po moje ramená. Trasie sa a podľa toho, ako ťažko dýcha, je na pokraji síl.

Odnesiem ho cez celý les až k lúke, kde na mňa čaká môj kôň. Postavím ho na nohy a potom vyložím na chrbát koňa. Vyskočím za neho a cvalom sa vydám k mojim mužom. Jednou rukou ho musím pridržiavať, pretože inak by spadol. Moji muži už na mňa čakajú. Zoskočím z koňa a idem smerom k nim. O život prišli štyria moji bojovníci. Telá bielych mužov nechávame ako varovanie každému, kto by chcel vstúpiť na naše územie. Moji muži chcú vedieť, prečo som chlapca nezabil. Neviem im odpovedať, sám sebe neviem na túto otázku odpovedať, možno kvôli tomu úsmevu. Neviem. Som náčelník, nik si nedovolí spochybniť moje rozhodnutie.

„Chlapec pôjde s nami, nik mu neublíži. Tak, ako ste vy po dnešnom boji vzali kone a majetok belochov, tak ja si vezmem chlapca,“ odpoviem. Žiaden z mojich mužov mi neodporuje. Nie som náčelníkom len preto, že mám v žilách krv môjho otca, ale aj preto, že v boji by ma žiaden z nich neporazil.

Chlapec stále sedí na chrbte môjho koňa a vydesene nás pozoruje. Preskakuje pritom pohľadom zo mňa na mojich mužov. Prídem k nemu a z koňa ho zložím. Niečo povie, ale nerozumiem mu. Opäť ho vyložím na koňa, ale tentokrát opačne. Vyskočím tiež na koňa a chlapca si opriem o hruď. Ak by bol ku mne otočený chrbtom, hneď, ako by sa kôň rozbehol, neudržal by som ho. Opretý hlavou o moju hruď mi ho stačí jemne pridržiavať a kôň môže aj bežať, chlapec mi nespadne.

Matthew

Celú cestu lesom ma nesie na chrbte. Potom ma vysadí na koňa a posadí sa za mňa. Jednu ruku drží na mojom bruchu a pridržiava ma, aby som nespadol. Vraciame sa k miestu, kde sa ešte pred pár minútami bojovalo… Vidím, že muži, ktorí podpálili náš dom, sú mŕtvi, aj niekoľko indiánov, lenže ich telá ostatní indiáni priviazali ku koňom. Divoký sediaci za mnou zoskočí a niečo hovorí ostatným. Moje telo sa začína opäť nekontrolovateľne triasť. Alebo sa možno trasie celú dobu, len som si to neuvedomoval. Divoký prišiel ku mne a z koňa ma zosadil.

„Prosím, neubližuj mi,“ viem, že nehovoríme rovnakou rečou, ale niekedy si ľudia medzi sebou porozumejú, aj keď nechápu významu slov. „Prosím, nechaj ma odísť.“ Otočí ma a opäť ma vyloží na koňa. Tiež vysadne a oprie si ma o hruď. Keďže mám ruky stále zviazané za chrbtom, rovnováhu dokážem udržať len tak, že sa celou svoju váhou o neho opriem. Chytí ma a moje nohy si prehodí cez svoje. Mám kolená prehodené cez jeho stehná a tvár mám schovanú na jeho hrudi. Kôň postupne zrýchľuje. Na svojich ramenách cítim jeho ruky, ktorými drží uzdu. Cítim jeho vôňu, a aj napriek dupotu koní a vetru, počujem jeho srdce. Zvláštne, na malú chvíľku sa cítim v bezpečí.

Arika

Chlapec sa o mňa opiera, nohy má prehodené cez moje stehná. Jeho blízkosť, vôňa svetlých vlasov a bledej pokožky vo mne vyvoláva zvláštny pocit. Cítim jemne chvenie, zvláštne vzrušenie, nie to, ktoré mojim telom prechádza pred lovom, ani nie to, ktoré mnou prejde pred každým bojom. Prechádzajú mnou jemné vlny vzrušenia, doposiaľ nezažitého, nepoznaného. Nikdy som nič podobné necítil.

Cesta ubieha rýchlo, môj kôň je statný a váha dvoch tiel mu nevadí. Chlapec je totiž štíhly. V tábore sa na belocha všetci so zvedavosťou pozerajú. Malé deti majú najprv z neho strach, ale keď vidia, že je zviazaný a nehýbe sa ani po tom, čo ho zosadím, postupne sa začnú osmeľovať a k chlapcovi približovať. Niektoré deti nikdy nevideli belocha, tie odvážnejšie pribehnú k nemu a zaťahajú ho za oblečenie, alebo sa ho len dotknú a potom opäť utečú. Vytiahnem nôž a výhražne sa na chlapca pozriem. Zľakne sa, mierne so sebou trhne.

„Nemáš kam utiecť, ak utečieš, zomrieš, ak niekomu ublížiš, zomrieš.“ Viem, že mi nerozumie, no napriek tomu ma pochopí, pretože prikývne. Otočím ho a nožom prerežem lano. Potom ho odvediem k ohňu a naznačím mu, nech sa posadí. Nechám ho tam sedieť a odchádzam za šamanom. Potrebujem, aby mi to vysvetlil. Potrebujem odpoveď na množstvo otázok. Chcem vedieť, prečo som ho nezabil, prečo ma jeho úsmev zastavil, prečo jeho blízkosť a vôňa vo mne vyvolali tie nepoznané pocity.

Matthew

Nedokážem sa sústrediť na čas. Neviem, či ubehli minúty, alebo hodiny. Opäť vnímať dokážem až potom, čo ma zosadí zo svojho koňa. Všade okolo mňa sú divokí. Cítim na sebe ich pohľady. Dívajú sa ma mňa s odporom, hnevom, ale aj so zvedavosťou. Nejaké deti sa k nám priblížia, nechcem ich vystrašiť, tak len stojím a čakám. Čakám na svoj osud. Cítim dotyk na chrbte, nejaké dieťa do mňa trocha strčí a potom sa so smiechom rozuteká preč. Po chvíľke sa osmelia aj ďalšie deti a začnú okolo mňa behať, strkať do mňa, dokonca ma jedno dievčatko potiahlo za vlasy. Mám ich svetlé, trocha odrastené, zatiaľ čo všetci divokí ich majú tmavé a dlhé. U menších detí preto neviem rozoznať, ktoré z nich je chlapec a ktoré dievča.

Divoký vytiahne nôž, jeho pohyb ma vystraší. Nemyslím si, že mi chce ublížiť, už by to bol dávno urobil. Niečo mi povie, roztiahne pri tom ruky do strán a obzrie sa okolo seba. Potom sa ku mne nakloní a desivým hrubým hlasom niečo dodá. Prikývnem, nerozumiem, ale pochopím. Mám možnosť si ho z blízka prezrieť. Oči už nie sú tmavé, z blízka sú orieškovo hnedé. Dlhé čierne vlasy a jemná pokožka na tvári. Nad hornou perou má malú jazvu. Je odo mňa takmer o hlavu vyšší. Široké ramená a svalnatá postava. Otočí ma, cítim jeho dlaň na svojom ramene. Cítim, že moje ruky sú voľné, pošúcham si odreté zápästia. Odvedie ma k ohňu, tlakom na rameno mi naznačí, že sa mám posadiť, a odíde.

Okolo ohňa sedí množstvo žien a mužov. Rozprávajú sa medzi sebou, mňa si nevšímajú. Sedím tam celé hodiny, divokí vedľa mňa postupne prichádzajú a odchádzajú. Začínam cítiť hlad. Nebojím sa. Viem, že mi tu nikto neublíži, pokiaľ neurobím nejakú hlúposť. Neviem, prečo ich volajú divokí. Správajú sa tak pokojne, v harmónií s prírodou, v harmónií jeden vedľa druhého. Menšie deti sa usadia vedľa mňa. Ženy, zjavne ich matky, nás chvíľu pozorujú, ale nakoniec pokračujú v rozhovore a v príprave jedla. Krásne to vonia. Spomeniem si na svoju matku, pozerala sa na mňa rovnakým spôsobom ako tieto ženy na svoje deti. Dievčatko, nemôže mať viac ako 7 rokov, podáva mi niečo ako bábiku. Telo má vyrobené z kože nejakého zvieraťa a vlasy z usušenej trávy. Usmejem sa na ňu a hračku si zoberiem. Ukáže svojim maličkým prštekom na seba a povie:

„Lima.“ Potom obráti prst na mňa a čaká. Chce vedieť moje meno.

„Matthew,“ odpoviem jej, pár krát jej ho musím zopakovať, snaží sa ho vysloviť, ale za každým ho len skomolí. Nakoniec mykne ramenami a osloví ma „Matt“. Páči sa mi to. Rovnako ako Lima, aj ostatné deti mi ukazujú svoje hračky vyrobené z dreva alebo kože. Občas ma zaťahajú za vlasy alebo sa ma dotknú. Musím sa nad tým zasmiať, som pre nich ako nejaký prízrak. Nečudujem sa im, veď vyzerám úplne inak ako oni. Mám svetlé vlasy a aj kožu, zatiaľ čo všetci okolo majú pokožku aj vlasy tmavé. Myslím, že ak by som sa pri svojom pokuse o útek v lese nebál o život, určite by som sa s rovnakým záujmom pozeral na toho divokého, čo ma priviedol, aj ja. O indiánoch som počul, muži o nich rozprávali, hovorili, že sú necivilizovaní, že žijú ako zvieratá… No z toho, čo som zažil a videl…, k zverom by som mohol prirovnať skôr mužov, čo zabili mojich rodičov a čo sa ku mne správali ako k tomu najposlednejšiemu psovi.

Z mojich myšlienok ma vytrhla hlinená miska s niečím voňaním. Mám už strašný hlad. Pozriem sa na ponúkané jedlo, ale skôr než sa odvážim ho prijať, prižmúrim oči na osobu, ktorá mi ho podáva. Za ten čas už stihla spadnúť tma a okolie osvetľujú len jazyky ohňa. Pomaly si od divokého, ktorý ma priviedol, alebo skôr priniesol, vezmem misku a usmejem sa, nezabudnem potichu poďakovať, pretože aj keď bola moja matka chorá a celé dni odpočívala v posteli, mala dosť síl na to, aby ma slušne vychovala. Divoký len prikývne a usadí sa vedľa mňa, začne jesť obsah svojej misky a pritom sa na mňa díva. Obaja v tichosti jeme, veď aj keby chceme niečo hovoriť, aj tak by sme si nerozumeli. Je zvláštne, že v jeho prítomnosti už necítim strach, nevyžaruje z neho žiadne nebezpečenstvo, skôr pokoj a autorita. Potom, čo divoký doje, podá svoju misku staršej žene, urobím to isté a znova poďakujem. Sedím vedľa neho v tichosti, no nie je to nepríjemne ticho. Niekedy je ticho ťaživé, vyvolávajúce v človeku nepokoj. Teraz to tak nie je, teraz je to ticho také, také upokojujúce. Ticho skončí, keď ma Lima osloví a ukáže prstom na svoju bábiku, ktorú mám stále položenú vedľa seba. Podám jej ju a ona sa rozbehne za ženou, ktorá na ňu čaká. Je už tma, deti a ženy sa pomaly vytrácajú. Ticho opäť preruší divoký vedľa mňa.

„Arika,“ trocha sa zľaknem, otočím sa k nemu a on len zopakuje, „Arika,“ a položí si ruku na svoju hruď. Potom svoju ruku položí na moju hruď a s otázkou v hlase povie: „Matt?“

„Matthew,“ opravím ho, je to dospelý chlap, hádam zvládne vysloviť moje meno. Usmeje sa a moje meno zopakuje. Tentokrát celé, neskomolené. Jemne mnou prejde chvenie, je zvláštne počuť svoje meno od niekoho ako je on.

Okolo ohňa ostali sedieť len staršie ženy, ktoré nemali pri sebe deti, a muži rôzneho veku. Rozprávajú sa, smejú. Postupne si medzi sebou podávajú väčšiu misku, z ktorej sa napijú a potom ju posunú ďalej. Všimnem si, že chlapci, trocha mladší odo mňa, sa obsahu misky nenapijú, len ju posunú ďalej. Rýchlo pochopím, že obsah misky nepatrí do rúk nedospelému. Chvíľku sa musím zamyslieť. Ako vlastne divokí určujú, kto už má vek na to, aby sa napil a kto ešte nie? Koľko rokov musí indián mať, aby bol považovaný za dospelého? A čo ja? Mám 17 rokov, v mojom svete ešte dospelý nie som, ale dieťa už dlho nie. Dieťa som prestal byť hneď, ako moji rodičia zomreli a musel som robiť a znášať všetko, aby som prežil. Staršia žena ma vytrhne z mojich úvah a podáva mi misku. Chcem sa napiť, ale Arika ma zastaví a misku mi odtrhne od úst. So smiechom sa napije a posunie ju ďalej. Nahnevane sa na neho pozriem, ale nemá zmysel nič hovoriť. Aj tak by mi nerozumel a je pravda, že nedostatok jedla spôsobil, že vypadám mladšie, než v skutočnosti som.

Arika sa nad mojim nahnevaným výrazom nahlas zasmeje a pokračuje v rozhovore s indiánom, ktorý sedí vedľa neho. Má pekný smiech, smiech, z ktorého sa mi na tele objavia zimomriavky. Moje telo sa zachveje. Nie zimou, ale z farby jeho smiechu. Z toho, čo som počul o indiánoch, myslel som si, že budú krutí, neľudskí, necivilizovaní. No sú pokojní, zžití s prírodou, a on je síce mohutný, no črty tváre ma jemné. Má v pohľade niečo, čo by odstrašilo aj divokú zver, a pritom má tak krásny smiech. Nechápem to, nechápem seba, nechápem ničomu. Arika vstáva. Týči sa nado mnou a z jeho tela vyžaruje sila…, široké plecia, svalnaté ruky, cítim, že mi horia líca, asi by som sa mal posadiť ďalej od ohňa. Osloví ma a naznačí, že mám ísť za ním. Doteraz som síce strach nemal, no teraz, keď kráčam za ním do tmavej noci…, strach sa ma opäť začína zmocňovať a ja postupne spomaľujem, až nakoniec ostanem stáť. Arika sa po chvíľke otočí, a keď zbadá, že stojím, dvoma krokmi prekoná vzdialenosť, ktorá medzi nami vznikla, chytí ma za zápästie a ťahá za sebou do úplnej tmy.

Arika

Šaman mi odpoveď na moje otázky nedá. Povie mi, že ako náčelník mám poslúchať svojho ducha a srdce. Veľkí duchovia mi nakoniec ukážu správnu cestu. Povie mi, že ak by duchovia chceli, aby chlapec zomrel, bol by mŕtvy mojou rukou. Duchovia jeho a môjho ducha spojili a ani náčelník sa nemôže brániť rozhodnutiu veľkých duchov.

Ostanem som so šamanom ešte niekoľko hodín. Hlad a stŕpnuté telo ma však donútia vydať sa k ohňu. Slnko ešte nezapadlo, ale jeho lúče už neposkytujú dostatok svetla. Všimnem si, že beloch už nesedí sám, ako som ho pri ohni nechal. Lima sedí vedľa neho a podáva mu svoju hračku. Lima je rovnako odvážna ako Twen. Veď všetci traja sme deti veľkého náčelníka. Srdce mi zatieni smútok pri spomienke, že moja sestra kvôli belochom nemala možnosť otca spoznať. Niečo ma núti ich pozorovať. Netrvá dlho a k Lime sa pridajú aj ďalšie deti. Behajú okolo belocha a ukazujú mu svoje hračky. Občas sa ho dotknú alebo zaťahajú za tie jeho slnečné vlasy. Pokrútením hlavy zaženiem pocit závisti. Aké to asi je cítiť medzi prstami tie jemné slnečné lúče. Belosi svoje vlasy skracujú. On ich nemá síce krátke, ale ani dlhé. Jeho vlasy sú rozlietané okolo jeho bledej tváre a siahajú až po jeho štíhly krk. Zasmeje sa. Chcem ho vidieť, keď sa smeje. Od matky si vezmem dve misky s jedlom a idem k nemu. Určite je hladný. Je taký útly, ako keby viac dní nejedol. Rukou odoženiem deti a podám mu misku. Vidím v jeho očiach strach, ale jedlo si odo mňa vezme a niečo povie. Myslím, že poďakoval. Usadím sa vedľa neho a konečne sa pustím do jedla. On urobí to isté. Vyzerá, že mu naše jedlo chutí, alebo je proste už veľmi hladný. Keď žena vezme prázdne misky, chlapec znova zopakuje to slovo, ktoré povedal aj mne. Zapamätám si ho, možno sa postupne naučím jeho reč alebo on tú našu. Sedíme vedľa seba v tichosti. Chcem o tom belochovi vedieť viac. Chcem vedieť, koľko má rokov, meno, ktoré mu dali rodičia. Chcem vedieť, kde sú, keď sa o chlapca nestarajú a nechali ho s bielymi mužmi, ktorí mu ubližovali. Belosi si navzájom ubližujú. My, my sa jeden o druhého staráme, sme jeden kmeň, jedna rodina.

Lima pribehne k nám a belocha osloví. On jej podá hračku a s úsmevom ju pozoruje, ako beží za matkou. V tvári má smútok a bolesť.

„Arika,“ preruším ticho a čakám, kedy sa na mňa chlapec pozrie. Keď vidím, že ma počúva, zopakujem svoje meno a ukážem na seba. Potom položím ruku na neho a zopakujem meno, ktorým ho oslovila Lima.

„Matthew,“ potichu povie a ja jeho meno celé zopakujem. Pod rukou cítim, že sa zachvel. Nemusí mať zo mňa strach, ja mu neublížim. Duchovia chceli, aby sa naše cesty spojili. Od dnes patrí Matthew do môjho kmeňa. Ja svoj kmeň chránim, je to moja povinnosť ako náčelníka. Od dnes chránim aj jeho, od dnes je moja rodina.

Slnko vystriedal mesiac a bez ohňa by nás pohltia tma. Noci pri ohni mám rád. Každý máme svoju úlohu a každý si zaslúžime odpočinok a trocha zábavy. Okolo ohňa začína kolovať nápoj, ktorý je síce sladký, ale pomotá hlavu. Chlapci vedia, že pokiaľ lovia ryby, nemôžu sa napiť. Až lovci divokej zveri a bojovníci môžu ochutnať. Misku s nápojom dostane do rúk aj Matthew. Keď vidím, že sa chce napiť, vytrhnem mu ju. Musím sa smiať. Neviem, koľko má rokov, ale sám seba považuje za muža, zatiaľ čo ja vedľa seba vidím ešte chlapca. Napijem sa a nevšímam si jeho nahnevaný pohľad. Trasie sa. Sedíme dosť blízko ohňa, ale on je štíhly, drobný, jeho telo ho zjavne pred chladom nechráni tak dobre ako moje vie ochrániť mňa. Je načase ísť spať. Oslovím ho a naznačím mu, že má ísť za mnou. Chvíľu sa na mňa nechápavo pozerá a jeho líca dostanú farbu ohňa. Hlavou mi prebehne myšlienka, že je krásny. Postaví sa a ide za mnou. Počujem, že kráča za mnou, lenže po chvíli zastaví. Vrátim sa k nemu, chytím ho za ruku a ťahám za sebou. V jeho očiach som zbadal strach. Len dúfam, že to nie je strach zo mňa. Nechcem, aby sa ma bál.

Po chvíľke dokráčame k môjmu típí. Je ďalej od ostatných, rovnako ako típí, ktoré patrí šamanovi. Mám rád svoj kmeň, zomrel by som zaň, ale chcem svoj pokoj, svoju chvíľku samoty. Chlapca nasmerujem do môjho típí a posadím ho na kožušinu. Potom založím malý oheň. Pre seba ho nepotrebujem. Ja sa dokážem po pamäti orientovať aj po tme. Lenže Matthewovi bola zima a všetko je pre neho nové, nepoznané. Je zvláštne, že aj keď môj duch má rad samotu, chce mať chlapca pri sebe. Neviem, či je to kvôli strachu z toho, že by sa mu mohlo niečo stať, alebo zo strachu z toho, že utečie a ja ho už neuvidím, ale svoju kožušinu rozprestriem pri vstupe do típí a ľahnem si. Ľahnem si tak, aby sa nikto a nič nedostalo dovnútra, ale zároveň ani von. Svoje konanie ospravedlňujem slovami šamana. Veľký duchovia chceli, aby sa naše duše spojili, a kto som ja, aby som tomu bráni.

Matthew

Arika ma dotiahne až k príbytku, ktorý je postavený z drevených stĺpov, na ktorých sú natiahnuté zvieracie kože. Vyzerá to ako stan. Moje oči sa snažia prispôsobiť tme, ale ak by ma Arika nedržal za zápästie, určite by som sa každých pár metrov o niečo potkol. Divokí zjavne dokážu vidieť v tme. Arika ma zavedie do príbytku a posadí na mäkké kožušiny. Po ceste som si všimol, že ostatné príbytky sú blízko pri sebe, len tento a ešte jeden ďalší sa nachádzajú dosť ďaleko od ostatných. Moje oči konečne začnú rozoznávať okolie, pretože Arika zapálil menší oheň. Je mi trocha zima, tak sa prikryjem kožušinou, na ktorú ma Arika posadil. Kožušinu si pritiahnem takmer po bradu a v šere ho pozorujem. Vyzlečie si horný odev a odhalí hruď. Rovnako ako jeho ruky, je aj jeho telo svalnaté. Tmavá pokožka sa napína na jeho svalmi pokrytom bruchu, a keď si ľahne na svoju kožušinu, prikryje sa len po pás a nechá svoje telo odhalené. Uloží sa pri východe z príbytku. Aj keby som chcel utiecť, nemal by som možnosť. Lenže ja utiecť nechcem. Chcem ostať tu. Vlastne nie. Zaspávam s pocitom, že nezáleží na tom, kde budem, ale na tom, s kým budem.

Arika

Počujem ho pravidelne dýchať. Spí. Posadím sa a vďaka tlejúcim uhlíkom ho môžem pozorovať. Matthew je beloch, ale je iný. Cítim sa s ním zvláštne zviazaný. Nie, prepojený, to je to správne slovo. Moje telo koná samo. Potichu k nemu prídem a posadím sa vedľa neho. Chcem sa ho dotknúť. Moja ruka ho jemne pohladí po slnečných vlasoch. Pousmejem sa, pretože jeho vlasy žiaria aj v tme. Nedokážem môjmu telu prikázať, aby sa vrátilo do svojej kožušiny. Prstom sa dotknem jeho tváre, pohladím lícnu kosť a pomaly prejdem až k brade. Jeho tvár je taká jemná a vyžaruje z nej teplo. Chlapec sa ale mračí, jeho sny sú nepokojné. Keď sa v spánku pomrví, rýchlo sa vrátim do svojej kožušiny, nechcem ho vydesiť, ak by ho sny vytrhli zo spánku.

Krik. Vydesený, bolestivý krik. Spánok na mňa v noci dlho nevie prísť. Vždy, keď zavriem oči, vidím chlapcov úsmev, ktorý mi v rieke venoval, keď očakával smrť. Dlho trvá, kým nad mojou mysľou vyhrá únava a zaspím. Z tvrdého spánku ma vytrhne Matthew so svojím výkrikom. Viem, že jeho sny boli nepokojné. Sen, čo ho prebudil, nie je sen, ale nočná mora. Tak zúfalý krik. Prídem k nemu a jemne s ním zatrasiem. Chcem mu pomôcť. Vytrhnem ho zo spánku. Rýchlo a nahlas dýcha, odstrčí ma a vyskočí na nohy. Je oproti mne taký štíhly, no odsotí ma s neuveriteľnou silou.

„Matthew,“ oslovím ho. Pozrie sa na mňa. V jeho očiach vidím strach, jeho telo sa opäť trasie. „Upokoj sa, už si bdelý, už ťa nemôžu trápiť tvoje sny,“ hovorím potichu a snažím sa o čo najpokojnejší tón hlasu. Pomaly sa k nemu približujem. Začína dýchať pokojnejšie, strach z jeho očí sa pomaly vytráca. Som čoraz bližšie a bližšie. Jemne ho pohladím rukou po tvári, je stále rovnako jemná. Matthew ma pozoruje, ale nestiahne sa, neuhne pohľadom. Pomaly si jeho telo priviniem k sebe a do slnečných vlasov mu šepkám upokojujúce slová. Cítim na páse jeho ruky. Jemne sa ma pridržiava a po chvíli jeho stisk zosilnie. Viem, že nerozumie mojej reči, ale dúfam, že cíti, že mu neublížim. Chcem, aby pochopil, že je jedným z nás, my sme odteraz jeho rodina. Veľký duch jeho cestu spojil s mojim kmeňom a ja, ako náčelník, musím svoj kmeň chrániť a starať sa oň.

Matthew

Matkin úsmev…

…otec…

…oheň a náš dom v plameňoch…

…matkin krik…, ktorý sa mení na môj…

Rovnaká spomienka ma prenasleduje stále dookola. Skôr, než ma stihne prebudiť vlastný krik, cítim na ramenách tlak a náhly pohyb mojim telom. Otvorím oči a nado mnou zbadám týčiacu sa mohutnú postavu. Divoký. Odstrčím ho a snažím sa čo najrýchlejšie postaviť. Nemôžem si spomenúť, kde som. Hľadám spôsob ako uniknúť.

„Matthew,“ počujem svoje meno. Počujem jemný a pokojný hlas. Nerozumiem mu. Arika. Moja myseľ sa vďaka jeho hlasu upokojí. Spomeniem si, viem, že mi neublíži. Arika sa ku mne pomaly približuje a stále na mňa hovorí. Dotkne sa ma. Rukou ma pohladí po tvári. Na mieste, kde sa ma dotkol, stále cítim jeho teplo, aj keď sa jeho ruka už odtiahla. Jeho ruky sa obtočia okolo mňa a on si ma pritiahne do náručia. Cítim vo vlasoch jeho horúci dych a počujem upokojujúce slová. Po tvári mi tečú slzy. Pevnejšie sa k nemu priviniem, nechcem, aby ma videl plakať. Odkedy rodičia zomreli, nikto ma nepohladil, neobjal.

***

Matthew

Už je to viac než rok, čo sa zo mňa stal divoký. Moja pokožka je vďaka slnku trocha tmavšia, ale vlasy mám stále rovnaké. Vždy, keď sú dlhšie ako po ramená, poprosím Liminu matku, aby mi ich nožom skrátila. Už viem, že Lima, Twen a Arika sú súrodenci. Ich otec bol rovnako ako Arika náčelník. Zabili ho belosi. Za ten čas, čo som tu, som sa prestal považovať za belocha. Odkedy ma Arika počas mojej prvej noci v kmeni objal, nebudím sa na vlastný krik. Spomienky na matku sa mi v snoch vracajú, ale sníva sa mi vždy len to dobré. Dokážem sa už s ostatnými rozprávať. Síce nerozumiem všetkému, možno ani polovici nie, ale zato sa každý deň niečo naučím. Môj jazyk som sa snažil naučiť Twena a Ariku. Twen to po pár týždňoch vzdal, no Arika sa stále snaží. S ním jediným sa dokážem naozaj porozprávať, pretože mi najviac rozumie. Čo nedokážem povedať slovom, to sa snažím Arikovi ukázať a on mi vždy povie, ako sa to povie v jeho jazyku. Prvé týždne som pomáhal Arikovej matke a Lime na poliach. Pestovali sme zeleninu, zbierali lesné plody a starali sa o jedlo. Rýchlo som pochopil, že to je práca pre ženy a deti. Tak som sa začal starať o kone. Keďže som to robil aj predtým, než som prišiel sem, alebo ma skôr priniesli, nebol pre mňa problém postarať sa aj o tie divokejšie zvieratá. Po pár mesiacoch ma Twen naučil loviť ryby. Veľmi mi to nešlo. V tečúcej rieke je veľmi ťažké rybu zbadať, nieto ešte chytiť. Dnes mi stačí pár minút a dokážem chytiť rybu aj v nepokojnej rieke. Twen mi povedal, že Arika si svoje típí postavil ďalej od ostatných, pretože má rád samotu a pokoj. Cítil som sa zle, že narúšam Arikov pokoj, ale keď som si chcel postaviť vlastné típí, Arika len pokrútil hlavou a povedal, že môj domov je tu a moja prítomnosť mu nevadí. Neviem, či ma viac potešilo to, že konečne mám domov, aj keď je tvorený len z dreva a kožušín, alebo to, že nemusím od Ariku odchádzať. Dlho som Ariku presviedčal, aby ma vzal so sebou na lov. Keď sa mi ho konečne podarilo presvedčiť, celý čas ma sledoval a kontroloval. Podarilo sa nám uloviť pár srniek a diviaka. Mne sa podarilo uloviť menšiu srnku, za čo ma Arika pochválil a večer pri ohni mi s úsmevom podal misku s nápojom. Niečo tak odporne sladké som ešte nepil. V ten večer sa ku mne miska dostala ešte párkrát a v noci ma musel Arika podopierať, aby som dokázal prejsť do nášho típí.

Arika

Matthew sa snaží byť užitočný. Pomáha matke a ostatným ženám pestovať zeleninu a zbierať plody. Po pár týždňoch sa vzdorovito pridáva k mladším chlapcom a stará sa o kone. Vždy, keď na jeho tvári zbadám ten vzdorovitý výraz, prebehne mnou nepokoj. Nepokoj z toho, čo si ten chlapec zasa vymyslel. Starostlivosť o kone mu ide veľmi dobre. So vzdorom v tvári sa mu podarí skrotiť aj divoké žrebce. Jeho telo už nie je také útle. Je stále štíhly, ale jeho telo začínajú pokrývať svaly. Pravidelné jedlo a pohyb pri koňoch mu prospievajú. Mladšie ženy z kmeňa sa začínajú v jeho blízkosti čoraz viac usmievať. Večer pri ohni sa zhovárame. Matthew síce ešte všetkému nerozumie, ale rýchlo sa učí. Vždy, keď ho naučím nejaké nové slovo, naučí ho aj on mňa v jeho jazyku. Jeho reči trocha rozumiem len ja a o niečo menej Twen. Síce sa Twen tvári, že ho Matthewova reč nezaujíma, ale pravidelne, ak sa naučím nové slovo, musím ho potom naučiť aj Twena. Keď si Matthew chce postaviť vlastné típí, prepadne ma na chvíľu strach. Nechcem, aby odo mňa odišiel. Rád ho pozorujem pri jase mesiaca, ako spí. Občas sa dotýkam jeho tváre alebo hladím jeho slnečné vlasy. Hnevám sa na neho vždy, keď si ich nechá matkou skrátiť. Najradšej by som mu to zakázal, ale sú to jeho vlasy, jeho rozhodnutie. Twen sa snaží Matthewa naučiť chytať ryby. Ak by sa náš kmeň mal spoľahnúť na jeho lovecké schopnosti, pomrieme hladom. Matthew si nasadí ten svoj vzdorovitý výraz a nosí ho na tvári dovtedy, pokiaľ nie je schopný chytiť rybu v akejkoľvek časti rieky a za akéhokoľvek počasia. Jeho telo opäť trocha zmohutnelo a z chlapca sa časom stal muž. Svalnaté ruky, štíhly pás, pevné brucho a mohutnejšie ramená. Kým sa predtým ženy z kmeňa na neho usmievali, teraz už ceria svoje zuby a nie len to. Hneď, ako v jeho tvári zbadám ten jeho typický výraz, viem, že sa mi to nebude páčiť. Matthew sa chce pridať ku mne a mojim mužom na lov. Hneď mu to zakážem. Lov je nebezpečný. Divoké jelene, diviaky a medvede by ho mohli pripraviť o život. Ten vzdorovitý výraz má potom dovtedy, pokiaľ s jeho prítomnosťou na love nesúhlasím. Matthew sa hnevá, že ho neustále kontrolujem, lenže ja sa nedokážem od neho vzdialiť. Za ten čas, čo je v mojom kmeni, získal silu, ale nemá žiadne skúsenosti s lovom a ja nemôžem riskovať, že mu môže nejaké divoké zviera ublížiť. Radosť v jeho očiach, keď sa mu podarí uloviť srnu, je neskutočná. Víťazný úsmev, ktorý mi venuje, vo mne všetko spáli. Ten úsmev sa spolu s jeho tvárou objavuje v mojich snoch a kradne mi spánok. Šaman mi nedokáže pomôcť. Povie mi, že môj duch sa rozhodol a ja mu nemám brániť. Že veľkí duchovia sa už rozhodli, aký bude môj život, a ani ja ako náčelník nemám právo do toho zasahovať. Večer pri ohni podám Matthewovi misku s nápojom a nechám ho, nech spečatí svoj prechod od chlapca k mužovi. Nikdy ma neomrzí výraz tváre chlapcov, ktorí dychtivo očakávajú, kedy budú konečne môcť okúsiť nápoj pre mužov, a zistia, že tá chuť je odporná. Matthew nebol výnimka. Nakoniec vypije toho toľko, že mu musím do típí pomáhať. Opiera sa svojim telom o to moje a ja som pod rukami cítim, ako sa za ten čas zmenil, ako zmužnel.

Matthew

Prvý a poslednýkrát som prijal ponúkaný nápoj pri ohni. Na druhý deň totiž nie som schopný jesť ani piť. Môj žalúdok je v kŕči a hlavou mi dookola pulzuje bolesť. Arika sa mi smeje, ale v jeho tvári je vidieť znepokojenie. Celý deň ma chodí kontrolovať, a keď ma večer prinúti niečo zjesť, má výraz ako po úspešnom love. Odvtedy misku vždy len posuniem ďalej, už len z vône toho nápoja sa mi búri žalúdok.

Dnes je jeden z horúcich dní, a tak sa ideme s Twenom vykúpať k rieke. Vezmeme so sebou aj Limu a ostatné deti. Nakoniec sa k nám pridajú aj nejaké mladšie ženy a muži. Poslal som Limu, aby zavolala aj Ariku, lenže ten je so šamanom a toho sa Lima bojí. Nečudujem sa jej, aj mne naháňa strach.

Voda je príjemne osviežujúca. Deti sa navzájom naháňajú a oblievajú. Muži naháňajú ženy a dávajú im najavo svoju náklonnosť. Do tejto hry sa nezapájam. Občas mi do tváre vyprskne pár vĺn vody, ale s úsmevom sa vydám po prúde rieky. Voda nadnáša moje telo a vďaka prúdu plávam rýchlejšie. Viem, že cestou naspäť budem musieť plávať proti prúdu, ale ten pocit ľahkosti mi za to stojí.

Doplávam až k mŕtvemu ramenu rieky. Voda je pokojná, takmer sa nehýbe. So zavretými očami plávam na chrbte. Vlastne ležím pohltený vodou. Uši mám pod vodou, počujem len šum rieky a vlastné srdce. Zrazu moju tvár prekryje prúd vody. Zľaknem sa. Trocha vody mi vbehne do nosa a hrdla, rozkašlem sa a snažím sa plávať. Narazím nohami o dno, voda nie je hlboká, siaha mi po pás. Krásny smiech. Arika. Znova vodná vlna zasiahne moju tvár. Tentokrát si tvár chránim rukou a druhou sa snažím nabrať čo najviac vody, aby som ňou mohol Ariku pokropiť.

Arika

Strávil som so šamanom pár hodín. Slnko svojimi lúčmi trápi všetko živé. V tábore Matthewa nikde nevidím. Rovnako Lima a Twen sú preč. Matka mi povie, že išli k rieke. Rozhodol som sa ísť za nimi. Rieka dokáže schladiť rozpálené telo každého tvora. Matthew nie je spolu s ostatnými, plával dole prúdom. Chvíľu Limu i ostatné deti vyhadzujem do vody, a keď sa so mnou Twen vymení, plávam po prúde rieky za Matthewom.

Matthew pláva na chrbte a uši mal ponorené vo vode. Nepočuje ma, ako sa blížim. Nahnevá ma to, pretože ak by som medveď alebo beloch, mohol by som ho ľahko zabiť. Vyprsknem mu vodu do tváre. Trhne sa, rozkašle a snaží sa v tejto malej vode plávať. V tvári vzdorovitý výraz. Nie je to tak dávno, čo sa v jeho tvári objavoval len strach. Teraz je srdcom a dušou jedným z nás. Odvážny, silný a tak nádherný. Pri poslednej myšlienke mnou prejde hanba. Moje pocity zmetie malé množstvo vody, ktoré sa mi Matthew snaží vmiesť do tváre. Smeje sa. Žiari. Jeho úsmev. Slnečné vlasy. Mokrá pokožka, na ktorej sa lesknú kvapky vody.

Neovládam už viac svoje telo. Veľkí duchovia za môjho ducha už rozhodli a ja im nebudem brániť, nebudem im vzdorovať. Môj duch vie, po čom túži. To, čo urobí Matthewov duch, je v rukách veľkých duchov.

Urobím pár krokov k nemu. Matthew o pár krokov cúvne. Na tvári sa mu mihne strach. Zastavím sa, nemôže sa ma báť. Nikdy by som mu neublížil. Spomeniem si na naše prvé stretnutie. Rovnako ako teraz, aj vtedy sme stáli vo vode. Vtedy som vykročil smerom k nemu s úmyslom ho zabiť. Ako veľmi sa moje pocity voči nemu zmenili. Ostanem stáť. Nedokážem sa prestať na neho dívať. Je horúco a on sa trasie. Je taký krásny v objatí vody, v tvári už nemá strach, ale výraz, ktorý som u neho nikdy nevidel.

Matthew

Šplechnem trocha vody Arikovi do tváre. Hneď pochopím, že to nebol dobrý nápad. Je nahnevaný. Ide smerom ku mne. Zľaknem sa. Viem, že by mi neublížil. Lenže toto všetko vo mne vyvolá spomienku. Spomienku, ako som pomaly ustupoval pred Arikom, pretože sa ma chystal pripraviť o život. Spomienku na to, že keď som si konečne uvedomil, že chcem žiť, mal som jeho rukou zomrieť. Moje nohy sa pomaly od blížiacej sa hrozby začnú vzďaľovať. Arika zastane. Díva sa na mňa zvláštnym pohľadom. Moja myseľ konečne ovládne aj moje telo a prestanem cúvať. Moje telo chcelo utiecť, lenže hlava si uvedomuje, že mi žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Chvejem sa. Prečo? Strachom? Nie. Vzrušením. Arika sa predo mnou týči, mohutný, silný. Telo pokryté svalmi, na širokých ramenách sa od vlhkej pokožky odrážajú slnečné lúče. Pramienok vody steká z jeho mokrých vlasov po hrudi, svalnatom bruchu až nakoniec skončí v pokojnej vode rieky.

Opäť spomienka. Tent krát na pocit. Zažívam rovnaký pocit, ako keď som odovzdal svoj život do rúk indiána. Indiána, ktorý ma prenasledoval a ktorý mal ukončiť môj život. Pocit, že môj osud je už spečatený a len on rozhodne, aký bude. Ten pocit ma prinúti sa usmiať a zavrieť oči.

Arika

Rovnaký úsmev, ktorý mi zabránil ublížiť mu. Úsmev, ktorým prevzal kontrolu nad mojim srdcom a mysľou. Úsmev, ktorý mi kradol spánok a nútil ma ho za svitu mesiaca pozorovať. Tak ako vtedy, tak aj teraz Matthew zavrie oči. Viem, že on na veľkého ducha neverí, napriek tomu čaká, aký život si pre neho veľký duch vybral. Viem to. Priblížim sa k nemu. Počuť len žblnkot vody, ktorú rozrážam svojim telom.

„Matthew,“ otvorí oči. Cítim, že naši duchovia sa konečne spojili. Každý z nás hovorí inou rečou, no napriek tomu stačia pohľady a vzájomne si rozumieme. Vojdem mu oboma rukami do slnečných vlasov. Sú stále mokré a jemné. Jednu ruku nechám v jeho vlasoch a druhou ho pohladím na chrbte. Voda mu siaha takmer po lopatky. Krásne vonia. Cítim, že jeho ruky obtočia môj pás. Skloním sa k nemu. Načiahne sa a zakloní hlavu. Pobozkám ho.

Matthew

Aj napriek zatvoreným očiam viem, že Arika stojí tesne predo mnou. Cítim jeho prítomnosť. Vo vzduchu cítim jeho slnkom rozpálenú pokožku. Jeho hlas ma prinúti otvoriť oči. Nedokážem slovami opísať svoje pocity. Nedokážem to, nielen kvôli tomu, že nepoznám dobre jeho jazyk, ale aj kvôli tomu, že jeho prítomnosť vo mne vyvoláva pocity, ktoré som do teraz nikdy nezažil. Pohladí ma vo vlasoch a rukou skĺzne po mojom chrbte. Chcem sa ho dotýkať. Potrebujem sa ho dotknúť. Ruky priložím na jeho pás. Jeho pokožka je horúca a telo pevné. Držím ho presne na mieste, kde je hranica medzi hladinou vody a vzduchu. Nakloní sa ku mne a ja sa musím postaviť na špičky nôh a zakloniť hlavu, aby som dočiahol svojimi perami tie jeho. Pobozkám ho.

Matthew a Arika

Prechádza svojimi perami po tých mojich.

Cítim jeho mäkké pery a nemôžem odolať tomu, aby som mu do úst nevnikol jazykom. Opäť neovládam svoje telo, moje ruky ho hladia. Potrebujem sa dotknúť každého kúska jeho tela.

Cítim na sebe jeho dotyky v ústach jeho jazyk. Moja myseľ sa asi pomätie. Pod rukami cítim to, čoho som sa mohol dotýkať len pohľadom. Mohutné, svalnaté telo, ktoré sa ma dotýka s rovnakou vášňou, akou sa ja dotýkam jeho.

Naši duchovia sú prepojení. Teraz sa chcú prepojiť aj naše telá. Ani ja a ani Matthew sa tomu nebránime. Vezmem ho do náručia. Svoje nohy obmotá okolo môjho pásu a rukami objíme môj krk. Snažím sa jednou rukou vyzliecť jeho spodný odev. Nejde to. Látka povolí a ja ju z neho strhnem. Zasmeje sa. Má krásny smiech.

Arika mi roztrhne odev. „Lúka,“ zašepkám a naznačím smerom k brehu. Pochopí, čo od neho chcem, a zamieri von z vody. Bozkávam jeho krk, dlhé čierne vlasy si obmotám okolo ruky a pobozkám jeho ucho. Z úst sa mu vyderie vzdych.

Položím ho do trávy. Leží na chrbte a ja nad ním. Hlavu mám stále zaklonenú, pretože ma drží za vlasy a na krku cítim jeho jazyk. Chytím jeho ruky a pridržím mu ich nad hlavou. Matthew púšťa moje ruky a ja sa na jeho nahé telo konečne môžem pozrieť. Je nádherný.

Pridržiava mi ruky nad hlavou a bozkáva moje telo. Postupne bozkáva moju hruď, boky, brucho. Uchopí ma do ruky a moje telo sa zachveje, vzrušenie ma prinúti prehnúť sa v páse a ísť mu bokmi naproti. Chcem ho vidieť. Vyslobodím si ruky, ktoré mi jednou rukou pridržiava, zatiaľ čo druhou opatrne pohybuje smerom hore, dole. Posadím sa a prinútim ho tlakom rúk ľahnúť si.

Ruky sa mu chvejú, ale podarí sa mu vyzliecť môj spodný odev. Prezerá si ma a hladí moje telo. Rukou sa zastaví v lone a opláca to, čo som ešte pred malou chvíľou robil ja jemu. Toto dlho nevydržím. Chcem moje telo konečne prepojiť s jeho telom. V mojom pohľade hneď spozná, akú veľkú túžbu vo mne vyvoláva.

Už dlhšie nechcem čakať a Arikov pohľad ma uistí v tom, že ani on nie. Prehodím nohu cez jeho pás. Rukou ho neprestávam hladiť a nasmerujem ho tak, aby mohol pomaly vniknúť do môjho tela. Cítim len bolesť. Opatrne sa začnem pohybovať a bolesť postupne prebíja túžba a vzrušenie. Arika ma chytí za boky a pomáha mi pohybovať sa. Bolesť úplne zmizne a nahradí ju len slasť.

Matthew si ma osedlal ako žrebca. Dokázal skrotiť aj najdivokejšieho koňa a mňa skrotil jediným úsmevom. Posadím sa a pevne ho objímem. Naše telá sa pohybujú v rovnakom rytme. Neodolám a rukou opäť vkĺznem do jeho slnečných vlasov. Už mu viac nedovolím skrátiť si ich nožom. Je môj. Druhou rukou ho opäť uchopím a v rovnakom rytme, ako sa pohybujú naše spojené telá, hýbem rukou.

Telom mi prechádza vlna vzrušenia. Cítim, že je čoraz silnejšia a silnejšia. Arika mi potiahnutím za vlasy zakloní hlavu a bozkáva krk. Druhou rukou ma dráždi. Moje telo sa začne triasť. Je na hrane. Pocítim výbuch. Vlna mnou prejde a pokryjem Arikovo telo hustou tekutinou.

Matthew ma pokropí a ja cítim, ako sa jeho telo na mne sťahuje. Jeho dych, vôňa, tekutina, prinúti moje telo, ktoré sa pohybovalo ako divoká rieka, zmeniť na vodopád. S posledným pohybom vypustím svoju tekutinu do jeho tela. Obaja zhlboka dýchame a naše srdcia splašene bijú. Opäť ho pobozkám a v jeho pohľade vidím všetko to, čo si kvôli našim rozličným rečiam nevieme povedať.

Arika ma chytí jednou rukou za pás a druhou si pomôže, aby sa mohol postaviť. Obmotám svoje nohy a ruky okolo jeho tela. Opatrne so mnou vojde do rieky a nechá vodu, aby nás očistila. Je stále v mojom tele, a až keď mu voda siaha po ramená, pomaly z môjho tela vystúpi.

Matthew

Usmejem sa na neho, pretože rovnako ako vtedy, tak aj dnes som odovzdal svoj osud do jeho rúk. Arika mi daroval život, domov, rodinu a aj to najcennejšie, čo má. Daroval mi SEBA.

Arika

Úsmev.

Úsmev, ktorý dokáže rozhodnúť o živote a smrti.

Úsmev, pre ktorý som ochotný položiť život.

Úsmev, ktorý mi už nebude kradnúť spánok, pretože moje sny sa práve stali. Veľkí duchovia našich duchov, naše srdcia a naše telá spojil dohromady. Šaman mal pravdu, ani náčelník sa nemôže brániť rozhodnutiu veľkých duchov. Rozhodnutiu, že práve ja uvidím ten ÚSMEV, ktorý zmenil moje srdce.