Ahoj Koviďák

Tomu neverím…, veď mi skoro nič nie je…, zvýšená teplota…, ale to hneď nemusí znamenať, že… veľmi dobre viem, čo to znamená. Už pri oznámení telefónu, ktorý ma upozornil na nový e-mail, sa mi roztriasli ruky. Hlboký nádych a ide sa na to: otvoriť doručený e-mail. Výsledok COVID testu: pozitívny. Nádych, výdych. To zvládnem. Ani sám pred sebou si nepriznám, že ma takmer chytá panika. Keď to človek vidí v správach, tak je to… aspoň ja som to vnímal tak mimo mňa, akoby sa ma to netýkalo. A teraz bum… už to tak mimo mňa nie je. Ešte sa mi k tomu aj trasú ruky…, takto to číslo nikdy nevytočím.

„Dobrý deň, pán doktor, tak ako sa cítite? Je všetko v poriadku?“ takmer hneď sa ozvala Betka. Mám ju rád, lepšiu sestričku už nikde nenájdem. Je šikovná, pacienti ju majú radi a vie to s deťmi. Vďaka nej sa mi podarilo množstvo preventívnych prehliadok u detičiek, ktoré sa báli.   

„Betka, dobrý deň, bohužiaľ nie, tá pliaga sa nalepila aj na mňa. Volám vám, aby ste zrušili všetky objednávky na najbližších 14 dní. Po karanténe sa uvidí, čo ukážu testy,“ vysypal som zo seba na jeden nádych, lebo inak by určite počula tú paniku, kvôli ktorej sa čo chvíľa budem musieť zložiť do stabilizovanej polohy. Zabrať mi nedáva len panika z choroby, ale aj strach z ďalšej izolácie.

„Panebože, to ma mrzí, ako sa cítite?“ v jej hlase počuť, že má o mňa naozaj strach.

„Nie je to také zlé, mám trocha zvýšenú teplotu a bolí ma chrbát, ale inak som v poriadku. Teda až na tú nudu, tá ma určite zabije,“ skúsim odľahčiť situáciu, ale pravdou je, že do smiechu mi nie je. Ani trocha.

„To vám verím, veď 6 dní ste nevyšli z bytu, ak teda nerátame to včerajšie testovanie. Potrebujete niečo? Jedlo máte? Vodu?“ Hneď mám lepšiu náladu, Betka má potrebu starať sa o všetkých naokolo. Napriek tomu je dobré vedieť, že ak budem potrebovať priniesť potraviny, môžem sa na ňu obrátiť. Má vlastne pravdu, naposledy som vystrčil päty z bytu v piatok, keď som bol navštíviť známych. Krvi by sa mi nedorezali, keď mi v pondelok ráno volali, že jeden z nich je pozitívny. Hneď som si spomenul na Betku a jej vnúča a tiež na pacientov. V hlave mi stále behala myšlienka: čo ak. Čo ak som sa nakazil a nakazím aj moju sestričku a ona potom svoje vnúča. Čo ak nakazím nejakého pacienta a on potom svoju mamu, alebo starkú. Nie, to nebudem riskovať. Zavolal som Betke a poprosil ju, nech zruší všetkých pacientov na najbližších 5 dní. Urobím si dovolenku, otestujem sa a ak bude všetko ok, budem ďalej opravovať zuby, ako keby sa nič nestalo. Samého ma dosť prekvapilo, že som sa vtedy nebál ani tak toho, že som sa možno nakazil, ale skôr toho, že by som mohol nakaziť niekoho ja. No a tak som vlastne skončil zavretý 5 dní doma. Ale tak mi treba, čo mi to napadlo… že návšteva. Veď čo sa môže stať. Vždy sa chovám zodpovedne, prisahám. Rúško mam pomaly prirastené k tvári, ordináciu poctivo dezinfikujem po každom pacientovi. A rodičov som inak ako cez video videl naposledy 3 mesiace dozadu. No a zrazu mi napadne, že navštívim kamarátku. Nedávno sa vydala, kvôli opatrenia mala maličkú svadbu, chcel som jej len pogratulovať. A takto to dopadlo.

Včera som si spokojný vybehol na test, pretože som sa cítil dobre, nečakal som iný než negatívny výsledok. Dobrú náladu mi nepokazila ani tá babizňa, čo býva podo mnou. Keďže ma takmer celý týždeň počula, veď v paneláku máme papierové steny, neodpustila si zvedavé otázky. Spokojný výraz dosiahla až vtedy, keď zo mňa dostala, že som v dobrovoľnej karanténe a vraciam sa z testu. Hneď chcela vedieť výsledok, lenže ja som sa objednal radšej na PCR test, tie antigénové ma nejako nepresvedčili. Je mi jasné, že teraz, keď ďalších 14 dní nevyleziem z bytu, bude celá bytovka vedieť, že som pozitívny.

„Ďakujem vám, Betka, zatiaľ nič nepotrebujem. Ak mi niečo bude chýbať, určite vás budem otravovať.“ Nemohol som sa priznať, že na začiatku som aj ja podľahol masovej hystérii a nakúpil pol tony múky a domácu pekáreň na chlieb. V poličkách mám zásoby minimálne na mesiac. Teda oprava, zásob múky a cestovín, minimálne na mesiac. Dokopy nič ďalšie nemám. Takmer všetko som stihol vyjesť. Predpokladal som, že dnes už budem môcť normálne fungovať. Predstava, že by som musel Betku otravovať a posielať ju kvôli mne do obchodu, sa mi veľmi nepáčila. Lenže naši bývajú 300 km ďaleko a to je trocha dlhá cesta kvôli zelenine a šunke. Proste to prežijem na cestovinách.

„Vy neotravujete, pán doktor. Ak budete niečo potrebovať, zavolajte. Liečte sa. Hneď obvolám pacientov,“ rozlúčim sa s Betkou a prepadne ma myšlienka, čo teraz. Byt mám uprataný, že by sa zo zeme dalo jesť. Navarené mám. Netflix. To je to správne. Filmy sú moja záchrana. Aspoň nepočujem vlastné myšlienky. Hádam to nejako tých 14 dní vydržím.

***

4-tý deň z 14-tich. Už len 10. Ráno sa donútim vstať z postele až okolo 11:00 ráno. Musím sa usmiať, takto dlho som nespal ani nepamätám. Dnes som v karanténe už 9 dní, keď k tomu pripočítam aj tých 5 pred testom. Nejako som sa vykašľal na svoju vlastnú úpravu a pri pohľade do zrkadla musím uznať, že strnisko mi pristane. Vyzerá to sexi. Určite to takto začnem nosiť, možno sa mi podarí konečne si niekoho nájsť. Veď nie som až taký stratený prípad. S mojimi 180 centimetrami a športovou postavou som celkom dobrý materiál. Čierne krátke vlasy, modré oči a teraz už aj brada. A k tomu som zubár, čiže peniaze mi nikdy nechýbali. Teraz sa uskromňujem, pretože si chcem kúpiť dom. No pri pohľade do zrkadla musím uznať, že som celkom dobrá partia. Starý ešte tiež nie som, veď nedávno som mal 32 rokov. Lenže celé dni sa skláňam nad chrupmi cudzích ľudí, miesto toho, aby som vyrazil niekam von a niekoho si našiel. Medzi pacientmi nemám šancu, do ordinácie za mnou nik rád nechodí…, a keď už sedia v kresle, skôr sa sústredia na zvuk vŕtačky ako na mňa. Smutné na tom je, že keď som bol nezadaný do teraz, tak v čase zákazu vychádzania a nosenia rúšok… pochybujem, že sa môj status v najbližšej dobe zmení.

Cestoviny s dusenou zeleninou, ktorá bola v mrazničke minimálne 2 mesiace, mi idú dole krkom ťažko. Môj boj zjesť, čo som si navaril, preruší klopanie. Zvláštne, určite už všetci od tej babizne vedia, že som v karanténe, tak kto čo chce? Cez kukátko nikoho nevidím. Otvorím dvere, či niekto nestojí na schodoch v bezpečnej vzdialenosti. Nikde nikoho, ale pred dverami je zohnutý papier. Niekto mi nechal odkaz.

Ahoj, Koviďák,

susedka z prízemia hovorila, že máš COVID, pretože si bol na testoch a od vtedy si nevyliezol z bytu. Jej pozorovacie schopnosti sú hodné detektíva. Napadlo mi, či máš čo jesť, poprípade či nepotrebuješ niečo z lekárne. Ak áno, nechaj na dverách odkaz a v rámci svojho nákupu môžem nakúpiť aj pre teba.

Susedská výpomoc, byt 312.

Najprv som sa z chuti zasmial nad oslovením a až potom som začal premýšľať. Byt 312, čiže 3. poschodie. Kto tam býva? Netuším. Ja fakt netuším, kto býva na 3 poschodí. Nie, ja netuším, kto býva v paneláku, kde žijem skoro 4 roky. Viem len, že suseda pod nami je tá babizňa a oproti nej býva bytový správca. Byt oproti mne je prázdny, ale to je tak všetko. Hanba mi. Čo teraz. Fakt by som potreboval nejaké potraviny. Hlavne nejakú zeleninu, mäso a čokoládu… a cereálie. No nič, vytiahnem pero a papier a napíšem zoznam. Nakoniec ho 2x zoškrtám, pretože tam mám minimálne 30 vecí. Podarí sa mi to skresať na 10. Zoznam dám do obálky a priložím peniaze. Veď ak ich aj niekto ukradne, poprípade chce niekto takýmto spôsobom zarobiť pár drobných…, čert to vem, za ten risk to stojí. S predstavou čokolády na jazyku pripevním obálku na dvere a opäť si pustím Netflix.

Klopanie. Počujem ho, aj keď som v sprche. Ako hovorím, papierové steny. Idem otvoriť len v uteráku. Teda v uteráku a rúšku. Nikde nikto, len taška s nákupom. Čokoládu rozbaľujem ako prvú. V taške je všetko, dokonca aj obálka so zvyškom peňazí a blok. A ešte niečo. Ďalší odkaz.

Ahoj, Koviďák,

po toľkých dňoch zavretý v byte a tvoj nákupný zoznam obsahuje 10 položiek? Ja by som si toho určite nechal priniesť o dosť viac. Neviem ako ty, ale ja keď sa nudím, tak jem. Veľa jem. Ako zvládaš karanténu? Nemáš chuť sa ešte zastreliť?

PS: zajtra pôjdem opäť do obchodu. Očakávam oveľa obšírnejší a hlavne zaujímavejší zoznam. Chlieb, mlieko, mäso, maslo… NUDÁÁÁ… teda až na tú čokoládu, máš rád sladké?

PS1: Ak treba, vlastním zbraň. Síce len takú z jarmoku, na plastové guličky. Možno by si si s ňou vedel privolať aspoň bezvedomie. Aspoň by ti karanténa rýchlejšie ubehla.

Susedská výpomoc, byt 312.

Kútiky úst sa mi držali hore po celý čas, ako som čítal odkaz. Takže je to chlap, podľa toho nechal. Keď rozmýšľam ako rozmýšľam, nespomínam si, že by som vo vchode niekedy stretol väčšieho chlapa. Napísal, že keď sa nudí, tak je. Zjavne má rád jedlo, keď pôjde do obchodu aj zajtra. Alebo možno nevie nakupovať na viac dní. Ale skôr to bude tá prvá možnosť. Kto by chodil do obchodu pravidelne, keď musí čakať pred obchodom minimálne pol hodiny. Ten počet zákazníkov na meter štvorcový spôsobuje dosť dlhé rady a šialenstvo nakupujúcich. 

Večer som napísal ďalší nákupný zoznam. Tentokrát bol dosť dlhý. Polovicu tvorili veci, bez ktorých by som prežil. Priznávam sa, takmer polovica zo zoznamu boli sladkosti. Asi to jedenie a nuda majú niečo spoločné.

Susedská výpomoc, byt 312,

ďakujem Vám za nákup. Domáci chlieb a cestoviny nedám do úst minimálne… asi už do smrti. Prikladám nákupný zoznam. Z toho, že minimálne polovicu tvoria sladkosti, Vám určite bude jasné, že milujem sladké. Karanténa mi celkom ubieha, veľa spím a môj najlepší kamarát je v týchto ťažkých časoch počítač a filmy.

PS: Vážim si Vašu ponuku na zapožičanie zbrane, ale dúfam, že tie zvyšné dni zvládnem bez ujmy na zdraví.

PS2: Ešte raz ďakujem za nákup.

Kristián Emann.

Do obálky vopchám odkaz, zoznam a peniaze. Vzhľadom na to, že neviem, ktorý sused to je, rozhodol som sa radšej pre vykanie. Normálne sa mi trasú ruky, keď obálku lepím na dvere. Takéto vzrušenie som naposledy cítil, keď som na škole posielal lístočky spolužiačkam. Vtedy som nemal potuchy o tom, že nakoniec to budú spolužiaci, ktorí budú stredobodom môjho záujmu.

Obálku skontrolujem minimálne 10×. Stále je prilepená na dverách. Dobre, už je skoro večer, ešte ju tam chvíľu nechám a dám ju dole. Možno dnes do obchodu proste nepôjde. Skúsim ju tam dať zajtra.

Je preč. Veď som ju kontroloval pred chvíľou. Som idiot. Odkedy som si všimol, že tam obálka nie je, stojím pri dverách a čakám. Čakám na susedskú výpomoc s mojim nákupom. Nie že by som sa nevedel dočkať sladkostí, skôr ho chcem vidieť. Hnevá ma, že neviem, ako vyzerá a kto to je. Mal by som to vedieť, napísal mi číslo bytu. Veď musím vedieť, komu sa po karanténe mám ísť poďakovať. Aký trapas by to bol, ak by som ho stretol na chodbe a ani ho nespoznal. Nepoďakoval, lebo by som nevedel, že to je on.

„Kurva,“ zanadávam si pre seba. Cez kukátko vidím nákup, ale nikde nikoho, rýchlo otvorím dvere, či ho nestihnem aspoň zazrieť na schodoch, ale všade prázdno. Hrabem sa v taškách ako taká sliepka. Žiadne jedlo ma nezaujíma. Hľadám obálku. Je tu. Sakra, normálne sa mi trasú ruky. Peniaze a blok automaticky hodím na stôl. Tu je to…, toto som hľadal… ďalší odkaz.

Ahoj, Koviďák (teda Kristián),

tak za prvé: nie som žiaden senior, aby si mi vykal.

Za druhé: zjavne nevieš, kto som, keďže si mi vykal. (suseda z prízemia nie je jediná s deduktívnymi schopnosťami).

Za tretie: hanba ti. To nepoznáš vlastných susedov? (zároveň ti je odpustené, sám okrem tej otravnej susedy nikoho nepoznám. Teda až na teba. Teba je ťažké prehliadnuť.)

Za štvrté: druhý pokus, lepší pokus. Tento zoznam je zaujímavejší. Miluješ sladké až tak? Nevypadáš na to (to je pochvala).

PS: daj tip na nejaký dobrý seriál. Popri skúškach potrebujem niečo na odreagovanie.

Susedská výpomoc, byt 312.

Popri skúškach? Preboha, koľko má ten chlap rokov. Teda chlapec. Bude pravdepodobne na vysokej. Na základnej a strednej sa píšu písomky, skúšky sú až na vysokej. Nie je to až tak dávno, čo som sa nimi trápil aj ja. Ale aj tak. Najmenej 19, najviac 25. Takže chlapec. Počkať, počkať, počkať. Je ťažké ma prehliadnuť… tým myslel akože čo?! Nevyzerám na to, že mám rád sladké? A ešte aj napíše, že to má byť pochvala…, neskutočne ma hnevá, že on vie, ako vyzerám, a ja o ňom neviem nič. Teda až na to, že je to možno ešte decko a ja som starý… teda oproti nemu. Veď ak má 19, tak to je medzi nami 13 rokov. Ale ak má 25, tak len 7. Len 7?! To je aj tak veľa. A vlastne, na čo nad tým vôbec premýšľam. Som idiot. Napíše mi pár odkazov a mne sa hneď klepú kolená. Slušne mu poďakujem za nákup a tým to končí.

2 dni si dodávam odvahu mu odpísať. Najprv som mu chcel odpísať len poďakovanie, ale nejako som sa k tomu nedokopal a teraz mi je to už trápne. Veď možno moju odpoveď ani nečaká. Ale chcel poradiť nejaký seriál… Do konca karantény mi ostáva ešte týždeň, to sa mu môžem ísť poďakovať aj osobne… Kristián, ty idiot, vážne si myslíš, že nejaký vysokoškolák bude mať čas a chodiť kontrolovať tvoje dvere, či sa mu náhodou pán doktor uráčil odpísať… Teda uráčil, len či si on dá tú námahu a aj po dvoch dňoch sa pozrie, či na dverách pre neho nečaká odkaz.

Ahoj, nájomník bytu 312,

prechádzam teda plynule do tykania. Prichytený pri čine, netuším, kto si. Máš pravdu, hanba mi. Moje deduktívne schopnosti usúdili, že si vysokoškolák. Dobrý seriál ti neporadím, ja mám Netflix pustený skôr ako kulisu. Musím sa priznať, že málokedy sledujem to, čo si pustím. Skôr nemám rád ticho. Upokojuje ma to, keď si čítam. Poprípade niečo sledujem a po chvíli si to musím vrátiť, pretože vlastne ani neviem, čo pozerám.

Mám na teba dve otázky.

Prvá otázka: ako sa voláš? (oslovovať ťa číslom bytu nie je ono, hlavne keď ty moje meno poznáš a vieš, ako vyzerám. Nenápadne nadväzujem na tvoju pochvalu a… ďakujem, zjem kilo čokolády na posedenie, ale následne hodinu cvičím…, chápeš… výčitky svedomia).

Druhá otázka: koľko máš rokov? Hádam, že je to v rozmedzí 19 až 25. Mýlim sa?

PS: čítam väčšinou články o zuboch a inovatívnych opravách zubných kazov, čiže ani knihu ti neviem odporučiť.

PS2: o 7 dní mi končí karanténa. Rád by som ťa, ako poďakovanie, pozval na obed. Čiže mám aj tretiu otázku. Tretia otázka: pôjdeš so mnou na obed? (samozrejme až potom, čo si nechám strčiť paličku až do mozgu. Síce mi pravdepodobne už nič nie je, ale svoj negatívny výsledok by som veľmi rád videl).

Kristián.

Odkaz som zložil a prilepil na dvere. Ak som sa niekedy v živote správal ako idiot, tak na dnešné chovanie to nemá. Pritiahol som si stoličku a stôl ku dverám a pekne sa usadil. Som odhodlaný tu presedieť do konca karantény. Veď možno si ten odkaz všimne a odpíše mi. Nerád by som to zmeškal.

Idiot. Len idiot dokáže sedieť celý deň natlačený na dvere, pri každom buchnutí vyskočiť ako srna a nalepiť sa na kukátko a aj napriek tomu potom zaspať. Hneď ako som sa prebral, som skontroloval dvere a odkaz tam už nebol. Nebudem si klamať, potešilo ma, že ho našiel. Ak ho teda našiel on. Veď mohol ísť okolo hocikto a natrafiť naň. Na druhú stranu, moje poschodie je vďaka susede určite označené za morovú oblasť, čiže kto iný by tu chodil. Zmením taktiku. Natlačím oko na kukátko a budem proste čakať.

Vyzerám ako zúfalec. Nie… ako šialenec. Keby ma teraz niekto videl. Vyvádzam ako nadržaný puberťák. Až na to, že puberťák už dávno nie som. Nadržaný to áno. Ale puberťák to nie. Musím zmeniť taktiku po druhýkrát. Oči mám už červené a každé uteká do inej strany, dôsledok dlhodobého škúlenia do kukátka. Nová taktika je, že sa začnem správať primerane veku a proste počkám, čo a či vôbec mi odpíše. Ak bude súhlasiť s obedom, tak ho proste uvidím za pár dní, a ak nie, tak… uvidím ho aj tak, lebo mu pôjdem zaklopať. Musím ho vidieť. Chcem vidieť, kvôli komu sa mi trasú ruky, potia dlane a mám stan v nohaviciach. Je mi jedno, ako bude vyzerať. Podľa tých odkazov je vtipný a sympatický a ani hlúpy nebude, keď je na vysokej. Aj tak je to všetko len v susedskej rovine. Je to mladý chalan, teda predpokladám. Poďakujem sa mu a hotovo.

Už len päť dní a odpoveď žiadna. O pol noci som ešte skontroloval dvere, no nič tam nebolo. Dnes sa objednám na testy a zavolám našim. Dosť sa o mňa boja, našťastie mám ľahký priebeh. Mal som trocha teplotu, ale to bolo všetko. Našťastie. Iní toľko šťastia nemajú. Klopanie. Panebože, niekto klope. Vyskočil som z gauča ako strela. Narazil som si nohu o stôl, ktorý som si tam dotiahol. Oko na kukátko a… nič… Ak by som nenarazil do toho stola, tak to stihnem. Otvorím dvere. Som vzrušený a nadšený zároveň. No popravde aj dosť vyklepaný. Čo ak mi odpíše, že na obed ísť nechce, čo ak chcel byť len priateľský a tie odkazy som si len zle vyložil…, čo ak…, najlepšie to vyriešim tak, že si to prečítam. 

Ahoj, Kristián (Ahoj Koviďák),

prepáč, že odpisujem až dnes, ale mal som skúšku. Podarila sa. Čo podarila, dal som to na A. Pomohla náhoda a obrovský kus šťastia, pretože som si vytiahol tému, ktorú som si ráno ešte opakoval. Ale aj tak sa to ráta.

Máš pravdu, mal by som sa predstaviť. Alan Nikolas Bielik, k Vašim službám. (viem, zvláštne meno. Mama miluje telenovely… viac sa k tomu vyjadrovať nebudem). Čiže odpoveď na tvoju prvú otázku je: Alan.

Bol by z teba dobrý detektív. Aj keď to, že som študent, je nad slnko jasné. Odpoveď na tvoju druhú otázku je: 25. Tento rok končím magistra a bude zo mňa právnik. Teda dúfam. Potom mám na pláne koncipientsku prax. Ak všetko pôjde tak, ako má, na konci zo mňa bude advokát. Chcem sa zamerať na rodinné právo. Uvidíme.

Mrzí ma to, ale odpoveď na tretiu otázku ti dať nemôžem. Neviem, či si si všimol, ale je núdzový stav (podpichujem ťa) a všetky reštaurácie sú zavreté. Z toho vyplýva, že ak by som aj chcel ísť s tebou na obed, nemôžem, pretože nemáme kam.

PS: knihy o zuboch by ma určite nebavili. Zato zubári, to už je niečo zaujímavejšie. (Takto okato sa ťa snažím baliť. Vieš, je to celkom sranda, teda pre mňa, keďže viem, ako vyzeráš, a to, čo som videl, sa mi páčilo. Pre tvoju informáciu, susedka z prízemia ma po mojom nasťahovaní informovala o všetkých obyvateľoch paneláku. Hovorila mi aj o tebe, pekný pán doktor, ktorý stále pracuje. Hovorila mi, že ti chcela dohodiť svoju neter. Ale nevyšlo to, pretože jej neter nie je tvoj typ, ale synovec by mohol byť. No stará dáma chce pre svoju rodinu len tú najlepšiu partiu, to sa jej musí uznať.

PS2: Škoda tých reštaurácii (trocha provokácie na záver).

Alan.

Srdce mám v krku. Nikdy som nemal problém pôsobiť sebavedomo, ale z tohto chlapca mám mozog na kašu. Chcem ho vidieť. Nech vyzerá, ako chce. Nech má aj 150 kíl a vyrážky po celej tvári. Je mi to jedno. Nezáleží na tom. Som idiot, ktorý je pobláznený do chlapca z odkazov. To ale nahlas nepriznám. Pekne mu odpíšem až zajtra. Som idiot a chovám sa ako decko.

Ahoj, Alan,

na začiatok gratulujem ku skúške. Páni, právnik. Keď raz budem mať nejaký problém so zákonom, bude fajn poznať nejakého právnika. Môžeme si navzájom pomáhať. Ja skontrolujem tvoje stoličky a ty ma vysekáš z problémov.

Tvoje meno je krásne. Originálne, také ako ty (vraciam okaté balenie). Som rád, že už máš 25. No napriek tomu je medzi nami dosť veľký vekový rozdiel. Ja už mám 32, čiže skôr by si mal vykať ty mne, pretože oproti tebe začínam byť senior (rovnako vraciam podpichnutie).

Pamätám si na susedu, keď som sa nasťahoval. Neter mi nútila dosť tvrdo. Chudák dievča. Ale to bolo nič oproti jej synovcovi. Chudák chlapec. Suseda ho narvala do košele a predvádzala mi ho ako výstavné zvieratko. Ten chlapec bol červený až za ušami a k tomu ani nebol gay. Len tak pre uistenie. Vieš, že ja som gay?

PS: okrem opravovania zubov dokážem aj iné veci. Napríklad variť. Čiže ti opäť dávam otázku, tentokrát trocha pozmenenú: Prídeš ku mne na obed?

PS2: čo by som videl, keby som ťa videl? (chcem vedieť, ako vyzeráš, a takto nevhodne sa ťa snažím prinútiť k opisu samého seba). A vlastne videl som ťa už niekedy? (Hlúpa otázka, bývam tu už dosť dlho…, ale… na moju obranu… hanba mi, nepoznám vlastných susedov).

Kristián

Odkaz poskladám a prilepím na dvere. Je mi jasné, že on vie, že som gay. Istota je guľomet. Alan sa mi páči. Teda neviem, ako vyzerá, ale jeho osobnosť sa mi fakt páči. Z jeho odkazov viem, že to je fajn chalan. Síce pre mňa mladý, no vzhľadom na to, že sa mi z tých jeho odkazov a osobnosti z nich sršiacej pomotala hlava, je mi jedno, koľko má rokov a aj ako vyzerá. Teraz je to na ňom. Možno mi odpíše, že s takým starým capom (oproti nemu) nechce nič mať. Test mám pozajtra o 9:00. Večer, najneskôr na ďalší deň budem mať výsledok. Potom sa uvidí, či nakúpim potraviny a vykúzlim dobrý obed, alebo kúpim len fľašu niečoho dobrého, slušne sa poďakujem a pravdepodobne sklamaním nevytiahnem päty z bytu ďalší týždeň. Záleží od Alanovej odpovede.

Fúha. Keď si človek zvykne dlho spať, ťažko sa mu potom vstáva na budík. Rýchla sprcha a hurá na test. Moja nosná dierka sa „neskutočne teší“. Jediné, čo mi zodvihlo náladu, je odkaz v mojom vrecku. Ráno som ho našiel na dverách, ale nestíham si ho pozrieť.

Tentokrát bola sestrička jemná a takmer vôbec ma nos nebolel. Kecám, až mi slzy vybehli, tak bola hlboko. Už mi ostáva len počkať na výsledok. Sakra, odkaz. Toľko stresu z testovania ma donútilo naň zabudnúť. Zasa sa mi trasú ruky. Síce už nie som dávno puberťák, ale momentálne sa tak správam. Kútiky úst mám niekde pri ušiach, tak veľmi sa usmievam.

Ahoj, Koviďák? Je toto oslovenie ešte vôbec aktuálne? Tak radšej inak…

Ahoj, Kristián,

dúfam, že ťa nikdy z problémov ťahať nebude treba. V každom prípade ti budú moje právnické služby k dispozícii. Samozrejme až po úspešnom zvládnutí skúšok.

Veľký vekový rozdiel? To snáď myslíš ako vtip. Budem to tak aj brať a nevyjadrím sa k tomu. Chudák chlapec, to máš pravdu. Je síce pravda, že za tebou sa obzerajú aj heteráci, za takou postavou musia. A áno, je mi jasná tvoja orientácia. Som trocha sklamaný, dúfal som, že na základe mojich správ, ti dôjde, že sa mi páčiš. Páčiš sa mi nie len vizuálne, ale TY sa mi páčiš. Chápeš, ako to myslím? Asi nie som až taký spisovateľ, ako som si o sebe myslel.

O tom, čo vieš variť, sa chcem presvedčiť osobne. Všetko je teraz v rukách osudu… a tvojho výsledku na COVID. Rád by som ťa spoznal aj osobne.

No a odpoveď na tvoju otázku: Čo by si videl, ak by si ma videl? Nie som taký vysoký ako ty. Spomínal som, že keď sa nudím, tak jem. Nudím sa často, som tak trocha hyperaktívny. Starká hovorí, že mám v žalúdku dieru, zjem toho za troch a napriek tomu to na mne nevidno. Som tak trocha opak teba. Svetlé vlasy, ktoré nevideli nožnice ani nepamätám. Rozhodol som sa hrať na Tarzana a nechať si ich narásť. Toto rozhodnutie som učinil asi pred pol rokom, čiže zatiaľ nie sú až také dlhé a žijú si vlastným životom. Vidieť si ma ani nevidel. Nestretli sme sa na chodbe, ani nič také. Ja som sa prisťahoval pred pár týždňami, párkrát som ťa videl z ulice vchádzať do vchodu, chcel som ťa osloviť, lenže ver tomu, či nie, nemal som odvahu.

Momentálne ti prajem všetko negatívne a budem čakať na podanie správy o stave výsledku.

Alan.

Najradšej by som mu odpísal, niečo v tom zmysle: aj ty sa mi páčiš. Som rád, že nemáš 150 kíl, nie že by mi to vadilo. Fakt mám z toho chlapca pomotanú hlavu. Počkám na výsledok a odpíšem mu.

Znova to upozornenie, ktoré hlási nový e-mail. Síce som dúfal, že výsledok bude už včera večer, ale nevadí. Stále stíham skočiť do obchodu a uvariť obed. Fakt sa na Alana teším. Viem, že na živo si nemusíme tak dobre rozumieť, ako takto cez odkazy. No napriek tomu dúfam, že budeme aspoň kamaráti.

Celé to mám od znova. Nádych, výdych. Výsledok COVID testu: negatívny. Bože. Fajn, teším sa, ale som z toho nervózny. Čo uvarím? Čo ak sa mu nebudem páčiť? Blbosť, vie, ako vyzerám. Čo ak sa on nebude páčiť mne? Ešte väčšia blbosť. Ak bude aj na živo taký ako v odkazoch…, páči sa mi, viem, ako to myslel. Srdce mám v krku. OK… je 7 hodín, musím ísť do obchodu a musím sa oholiť. Nie, bradu si nechám, vyzerá na mne dobre. Dúfam, že sa bude páčiť aj Alanovi.

Ahoj, Alan,

alebo inak:

Vážený pán Alan Nikolas Bielik, vzhľadom na negatívny výsledok testu ste očakávaní dnes o 13:00 na ďakovný obed.

Teraz vážne. Rád by som ťa dnes o 13:00 pozval na obed. Chcem ti poďakovať, lebo bez teba by som síce hladom nezomrel (domáca pekáreň by ma udržala pri živote), ale celkom určite by som sa zbláznil nudou. Vďaka tvojim odkazom sa mi podarilo zvládnuť karanténu bez ujmy na psychickom zdraví.

PS: chápem, ako to myslíš. Síce som ťa nevidel, ale Alan z odkazov sa mi páči.

PS2: Tarzan??? Som zvedavý.

Kristián

Obliekol som sa a vyšiel o poschodie vyššie. Byt 312 som našiel hneď. Odkaz som prilepil na dvere a zaklopal. V byte bolo ticho. Najprv som chcel nalepiť odkaz a utiecť, lenže keď už som prišiel k bytu, ruka zaklopala bez toho, aby jej to mozog povedal. Rovnako aj nohy ostali stáť, miesto toho, aby sa dali na útek. Nik neotvoril. Dúfam, že odkaz nájde.

V obchode som nakúpil všetko potrebné. Urobím domáce hamburgre. Dúfam, že také Alan jedáva. Zeleninu mám načistenú a mäso prichystané. Upečiem ho až vtedy, keď Alan príde. Neviem, ako prepečené mäso má rád. Klopanie. Pane bože, on je tu…, skontrolujem sa v zrkadle. Čierne tričko a rifle. Bradu som si upravil a na vlasy použil trocha gélu. Pousmejem sa pri predstave, že som sa normálne vyparádil. Ako puberťáčka.

Nádych, výdych. Otvorím dvere.

Asi by som mal zavrieť ústa, lenže mozog ma nepočúva. Predo mnou stojí blonďavý anjel. Nižší odo mňa, svetlé strapaté vlasy, plné pery a nádherné čokoládové oči. Oči sú obkolesené dlhými mihalnicami a na čele malá jazva, ktorá jediná svedčí o tom, že predo mnou nestojí nebeská bytosť. Malá chybička krásy, vďaka ktorej je ešte krajší.

„Alan, teší ma,“ podáva mi ruku. Potrasiem mu ňou a rukou naznačím, aby vstúpil. Páni, je nádherný, štíhly…, taký krásny. Obíde ma a vojde do bytu a pritom sa na mňa usmeje. On má v lícach jamky, keď sa usmieva. Ja zošaliem.

„Ehm… si… v poriadku? Ty… ty si sklamaný?“ opýta sa ma a v jeho čokoládových očiach sa mihne strach. To myslí vážne?

„To myslíš vážne?“ zopakujem svoju myšlienku nahlas a neveriaco krútim hlavou. „Veď ty vyzeráš ako…,“ nedopoviem. Nemôžem chlapcovi, s ktorým sa stretávam prvýkrát v živote povedať, že vyzerá ako, ako… proste anjel.

„Ako?“ očakáva odpoveď a pritom sa nervózne hrá s rukávom trička. Má na sebe biele tričko s dlhým rukávom a čierne rifle. Má ich dosť tesné, a tak vyniká jeho štíhla postava. Je neskutočne sexi a štíhle boky v tých nohaviciach…, neviem si predstaviť ten zadok… Nie, on nie je anjel, on je diabol s tvárou anjela.

„Anjel,“ odpoviem mu a usmejem sa. Musím dávať pozor, aby mi netiekli sliny. Alan si ma premeria pohľadom a začne sa smiať.

„Tak toto mi ešte nikto nepovedal. Takže anjel? Čiže nie si sklamaný? Vieš, ja som sa bál, že sa ti nebudem páčiť. Ty si sexi a vysoký a ramená máš široké ako letisko… a si doktor. Pre mňa to bolo ako rande naslepo. Popravde, stále mám v hlave katastrofický scenár, že ma odtiaľto vyhodíš, pretože, pretože som chudý… a…,“ nenechám ho dohovoriť. Vadí mi ten jeho nervózny výraz a strach v očiach. Strach z odmietnutia. Lenže nič také nehrozí, z mojej strany určite nie.

„Sklamaný, sakra Alan, ty zjavne nemáš predstavu, ako na ľudí pôsobíš. Si krásny, čo krásny, to je slabé slovo, si nádherný. S tvojou postavou, si štíhly a sexi a…,“ nahnevalo ma, že ten chlapec si čo i len na sekundu myslel, že by som mohol byť sklamaný, „…a páčiš sa mi…, chápeš…, obe tvoje TY sa mi páčia.“ Alan sa usmeje. Z očí mu zmizne neistota a na lícach sa opäť objavia jamky. Ako zhypnotizovaný urobím pár krokov k nemu. Pohladím ho prstom po tvári a objímem ho. Nos mu zaborím do vlasov. Môj anjel krásne vonia. Cítim, že sa jeho ruky obmotali okolo môjho pása.

„Koviďák,“ osloví ma. Musím sa nad jeho oslovením zasmiať. „Vieš, že aj ty sa mi páčiš?“ Odtiahne sa trocha odo mňa a pozrie sa na mňa krásnymi čokoládovými očami. Neodolám. Skloním sa k nemu a pobozkám ho. Viem, že na to idem rýchlo, ale nemôžem si pomôcť. Najprv jemne obtriem svoje pery o tie jeho. Plné vankúšiky má tak jemné a horúce. Jemne sa jazykom dotknem jeho spodnej pery. Síce sa vidíme prvýkrát, ale ja mám pocit, že ho dokonale poznám. Neodtiahne sa, bozk mi vracia a cítim, že sa jazykom dobýja do mojich úst. Už nie sú naše bozky jemné, opatrné, bozkávame sa vášnivo. Jeho telo je také horúce, jemne sa chveje. Ja mám pocit, že mi srdce vyskočí z hrude a ja sa čo chvíľa zosypem. Rukou ho hladím po chrbte a cítim, že jemné chvenie jeho tela zosilnie a on sa začne triasť. Jeho blízkosť, vôňa, teplo šíriace sa z jeho tela…, je to také intenzívne. Toto chcem zažívať každý deň. Chcem ho. Je krásny a sexi a ja ho chcem celého. Chcem ho pri sebe dnes, zajtra, navždy.

Alan preruší náš bozk a zloží si hlavu na môj hrudník.

„Tak, Koviďák, čo dobre si pre nás uvaril?“ je taký krásny a vtipný a je môj.

„Dúfam, že anjeli jedia hamburgre,“ usmejem sa a s rukou prehodenou okolo jeho ramien ho vediem k stolu.

Usadím ho.

„Bál som sa, či nájdeš odkaz. Klopal som, ale nebol si doma,“ usmejem sa na neho a chystám panvicu na mäso. „Ako veľmi prepečený chceš svoj hamburger?“

„Úplne, nezjedol by som surové mäso,“ tiež sa na mňa usmieva tým nádherným úsmevom s jamkami v lícach a vyťahuje niečo z vrecka. „Vieš, nebol som doma, lebo som sa bol testovať. Neprišlo mi fér nakráčať si k tebe na obed s možnosťou, že by som mohol byť pozitívny. Našťastie korona ma zatiaľ obchádza,“ vysvetlí a ukáže mi výsledok antigénového testu.

„To mi nenapadlo. Teším sa, že si zdravý, aj keď…,“ nedohovorím, otočím sa k sporáku a pokračujem v príprave jedla. Zrazu pocítim, ako ma jeho ruky zozadu objímajú okolo pása. Položí si hlavu medzi moje lopatky a zhlboka sa nadýchne. Jeho blízkosť mi spôsobuje závrat.

„Aj keď čo?“ šeptom sa opýta. Cítim jeho horúci dych na mojom chrbte.

„Viem, že takéto reči nie sú správne. Beriem situáciu s COVIDom vážne. Mal som neskutočné šťastie, že som to zvládol bez väčších ťažkostí… len…, napadlo mi…, že ak by si zdravý nebol, museli by sme ostať v karanténe ďalších 14 dní… a to by som veľmi rád… tú karanténu, nie aby si nebol zdravý. Teda karanténu s tebou…,“ zamotávam sa do svojich myšlienok. Dúfam, že chápe, ako som to myslel. Nemám odvahu sa otočiť a pozrieť sa mu do tých hlbokých čokoládových očí.

„To by bolo skvelé, tá karanténa, nie choroba,“ v hlase počujem, že sa usmieva. Neodolám, otočím sa k nemu a jemne ho pobozkám. Chcem byť s ním, chcem viac, ale ovládnem sa. Uvedomujem si, čo k nemu cítim, nechcem to pokaziť. Naozaj mi na ňom záleží. Odtiahnem sa, pohladím ho po líci, venuje mi krásny úsmev.

„Pomôžem ti,“ začne chystať zeleninu na taniere. Cítim sa s ním tak prirodzene. Nechcem to pokaziť, nechcem na neho tlačiť.

Máme sa seba kopec času. V tomto zákaze vychádzania si určite vymyslíme vlastný program. Navyše, v rádiu hovorili, že si máme vytvoriť bubliny v rámci sociálnych kontaktov a stretávať sa len s nimi. A on je moja bublina. Môj anjel. Môj Alan.