Lavička

Ponáhľal sa. Vedel, že nemôže prísť neskoro, no napriek tomu meškal. Prešiel cez sklenené dvere a vyzliekol si kabát, ktorý prehodil cez operadlo kresla. V zrkadle skontroloval svoju tvár a vlasy. Pohľadom do vlastných zelených očí sa snažil upokojiť. Nemeškal by, ak by nenarazil na toho mladíka. Doslova. Prechádzal cez park a kontroloval telefón. Nevšimol si, že sa k nemu blíži postava. Postava, ktorá tiež nesledovala svoje okolie. Postava, ktorá mala oči plné sĺz, a tak nevidela muža pred sebou. Muža, ktorý je zahltený prípravou na pracovné stretnutie. Narazili do seba. Telo úspešného muža, mohutné a svalnaté sa stretlo s telom mladíka, ktorý donedávna bol chlapec, s telom štíhlym, až skoro chudým.

„Prepáčte, nedával som pozor,“ ospravedlnil sa muž nahnevane. Vedel, že to bola jeho chyba, mal sledovať cestu, miesto toho sledoval mobil. Mobil, ktorý spadol na chodník a displej celý popraskal. Zdvihol mobil a smutne si ho prezeral. Uvedomoval si, že táto škoda je jeho vina a neznámy, do ktorého narazil, za to nemôže, no napriek tomu sa hneval. Sám na seba, na svoju nepozornosť.

„Ja, ja som nechcel…, ne-nevidel som vás,“ skoro šeptom sa ospravedlňoval mladík a telo sa mu zachvelo strachom. Bál sa reakcie muža, ktorému zničil telefón. Za svoj život poznal len drsné zaobchádzanie a bitky. Všetko, čo kedy urobil, čo povedal, malo nakoniec dozvuk v podobe úderu, alebo v lepšom prípade nadávky. Rovnako ako dnes. Otčim ho päsťou udrel do žalúdka tak silno, že sa takmer povracal. Nestalo sa tak len preto, že dnes ešte nejedol. Ani nevedel prečo ho udrel. Možno na niečo zabudol, alebo niečo neurobil tak, ako mal. Napadlo mu, že si to asi zaslúžil. Podľa otčima je to vždy jeho vina.

„Nie je to tvoja vina, mal som dávať pozor,“ pokojnejším hlasom prehovoril muž, ktorý chlapca prezrel skúmavým pohľadom. Telefón vložil do vrecka a upravil si kravatu. Chlapec, do ktorého narazil, sa na neho pozeral uslzenými očami. „Naozaj sa nič nedeje, je to len telefón, nič hrozné sa nestalo, nemusíš kvôli tomu plakať,“ povzbudivo sa na chlapca usmial. „Som Dávid,“ vystrel ruku k chlapcovi. Lenže ten sa strhol a uskočil dozadu. Vyzeral, akoby očakával úder. Muža to prekvapilo, tak ruku rýchlo stiahol. Chlapec mal v očiach zdesenie, po líci sa mu skotúľala slza. „Hádam sa ma nebojíš?“ opýtal sa muž a zrak stále nespustil z vydeseného chlapca.

Mladík nevedel, čo má urobiť. Chcel utiecť, lenže oproti silnému mužovi pred sebou nemal šancu. Zničil mu telefón, zaslúži si trest. Otčim ho zbil už pre menej. Mohol by sa brániť, lenže vedel, že keď sa bráni, bitka je oveľa horšia. Trhavo dýchal, nevedel sa poriadne nadýchnuť. Rozhodol sa ostať a prijať svoj trest. Ak sa nebude brániť, možno to nebude veľmi bolieť.

„Hej, vieš vôbec rozprávať? Ako sa voláš?“ Dávid sledoval trasúceho sa mladíka. Pri detailnejšom pohľade si všimol podliatinu na pravej ruke. Chlapec bol útly a drobný. Črty tváre mal ostré a na oku už takmer zahojenú modrinu. Modrinu, ktorú na prvý pohľad takmer nebolo vidieť. Nos svedčil o tom, že už bol zlomený. Napriek tomu si Dávid uvedomil, že chlapec je pekný. Odrastené hnedé vlasy mu dokonalo sedeli k mandľovo hnedým očiam. Očiam plným strachu a sĺz.

„S-se-sebastian,“ odpovedal mladík a pripravoval sa na bolesť. Po tom, čo všetko už prežil, mal by byť voči bolesti imúnny. Nanešťastie bolesť bola súčasťou jeho každodenného života.

Dávid sa zamračil. Videl, že Sebastiánovi niekto ublížil. Reč jeho tela svedčila o tom, že je vydesený aj z neho. Pocítil obrovskú túžbu chlapca ochrániť, objať ho. Mimovoľne urobil krok k trasúcemu sa chlapcovi.

Sebastián spozoroval blížiacu sa hrozbu. Bolelo ho brucho, poslednú ranu od otčima stále cítil. Vedel, že nedopadol horšie len vďaka tomu, že otčim chcel cigarety. Do obchodu by chlapca s krvavou tvárou asi nepustili, preto ho udrel do žalúdka. Otčim vždy vedel kde a ako udrieť. Vydesene začal cúvať. Najprv neplánoval utiecť, bál sa, že ho muž chytí a bude nahnevaný ešte viac. Pud sebazáchovy ho však ovládol a Sebastián sa dal na útek.

„Počkaj, stoj!“ zakričal na neho Dávid a začal utekať za ním. Nevedel prečo. Nechcel mu ublížiť. Do mysle sa mu drala myšlienka, že ak chlapec utečie, už nikdy ho neuvidí.

***

Zo spomienok na stretnutie v parku ho prebralo zvonenie. Dávid vytiahol svoj zničený telefón z vrecka. Jeho myseľ bola pridlho stratená v spomienke na Sebastiána. Dávidovi sa chlapec v parku stratil. Ešte chvíľu sa ho bez úspechu pokúšal nájsť, lenže chlapec zmizol. Kvôli tomu vydesenému chlapcovi po prvýkrát prišiel neskoro na pracovné stretnutie. Nevadilo mu to. To, čo mu vadilo, bolo, že sa mu chlapca nepodarilo nájsť.

Zima sa pomaly menila na jar. Nielenže Dávid prišiel kvôli chlapcovi na pracovné stretnutie neskoro, ale prišiel aj o pokojný spánok. Príliš často sa mu snívalo o hnedých vydesených očiach. Nádherných očiach. Od stretnutia v parku Sebastiána nevidel. Chodil tou cestou pravidelne, dúfal, že ho opäť stretne. Nestretol. Tak začal opäť do práce jazdiť autom.

Sebastián sa parku vyhýbal, bál sa, že by mohol stretnúť toho muža. Cesta z brigády mu vždy trvala kvôli tomu trocha dlhšie. Na začiatku ho otčim za to zbil. Vykrikoval mu, že sa niekde fláka. Chlapec sa obhajoval, vyhováral sa na zasnežené chodníky v parku, no nepomohlo mu to. Skončil na pohotovosti zo zlomeným rebrom a výhovorkou o páde z bicykla. Sneh začal miznúť a chlapec vedel, že nemôže domov chodiť neskôr. Otčim nakoniec uveril tomu, že chodí z brigády rovno domov, len dlhšou cestou. Sebastián začal teda opäť chodiť domov cez park, na sneh sa ďalej vyhovárať nemohol. Najprv sa bál, no muža nestretol.

Dávid sa potreboval odreagovať. Vonku bolo krásne. Príroda sa prebrala do jarného počasia, rozhodol sa ísť do práce pešo. V parku zbadal postavu sediacu na lavičke. Útlu a drobnú. Hneď vedel, komu tá postava patrí. Sebastián sedel na lavičke s tvárou v dlaniach. Napriek teplému počasiu mal oblečené nohavice a tričko s dlhým rukávom. Dávid vedel prečo. Chlapec schovával svoje zranenia. Pomaly sa k nemu približoval. Nevedel, ako ho má osloviť, bál sa, že chlapec opäť utečie. Posadil sa teda na lavičku, ktorá bola oproti tej, kde sedel chlapec. Sebastián si ho zatiaľ nevšimol.

Sebastián premáhal plač. Prišiel o brigádu. Otčim ho za to zbil, ako keby to bola jeho vina. Nemohol za to. Otčim ale nechcel počuť chlapcovo vysvetlenie. Vyhodil ho z bytu. Zakázal sa mu vrátiť skôr, než si nájde inú prácu a donesie domov nejaké peniaze. Vynadal mu do príživníkov a udrel ho tak silno, že padol na zem a na chvíľu stratil vedomie. Ani to však nezabránilo otčimovi, aby do chlapca ešte párkrát kopol. Sebastián nevedel, čo má robiť. Bol na ulici, bez strechy nad hlavou a peňazí. Všetko čo si zarobil, musel odovzdať otčimovi. Neplakal. Bol zúfalý a unavený. Už dva dni spával v parku na lavičke. Predtým spal na autobusovej zastávke, lenže odtiaľ ho vyhodili. Všimol si pár zelených očí, ako ho pozorujú. Muž, do ktorého pred pár mesiacmi narazil, sedel oproti nemu na lavičke. Sedel a pozoroval ho. Muž sa na neho usmial. Chcel utiecť, ale lavička bola teraz jeho domovom. Kam inam by išiel?

Dávidovi sa nepáčilo, ako chlapec vyzerá. Sebastián bol špinavý a vychudnutý. Na tvári mal podliatiny a modriny. Keď si chlapec Dávida všimol, venoval mu vydesený pohľad. Napriek tomu, že sa na neho povzbudivo usmial, chlapec mal stále v tvári až hrôzu. Telo mal napnuté a pripravené na útek. Dávid pochopil, že ak by sa k nemu pokúsil priblížiť, chlapec by zmizol. Vybral z tašky orieškovú tyčinku a fľašu minerálky. Položil ich vedľa seba na lavičku a pomaly sa postavil. Všimol si, že chlapec sa ešte viac napol. Dávid nechcel odísť, bál sa že chlapca vidí naposledy, no napriek tomu pomalým krokom odišiel.

Chlapec pozoroval postavu, ktorá sa postupne vzdialila. Pár krokmi prekonal vzdialenosť medzi dvoma lavičkami. V živote nejedol takú chutnú tyčinku a minerálka ho príjemne osviežila. Bol hladný. Posledné dni toho veľa nezjedol.

Dávid nedočkavo sledoval hodiny. Deň v práci mu ubiehal pomaly. Možno preto, lebo túžil byť v parku. Cestou do práce kúpil dve fľaše minerálky. Jednu pre seba a jednu pre chlapca. Dúfal, že ho opäť uvidí na tom istom mieste ako včera. Celý čas rozmýšľal nad Sebastiánom. Podľa toho, ako chlapec včera vyzeral, musel byť na ulici už niekoľko dní. Pri spomienke na to, aký bol chlapec zanedbaný a neskutočne vychudnutý, ho striaslo. Chcel mu pomôcť, len mu to musí chlapec dovoliť.

Dávid cestou ešte kúpil čerstvé sendviče a nejaké sladkosti. Krok mal rýchly, chcel sa čo najrýchlejšie dostať do parku. Keď sa blížil k lavičke, spomalil. Srdce mu nervózne bilo. Hneď ako zbadal útlu postavu sediacu na lavičke, jeho srdce vynechalo úder. Opäť zopakoval svoje včerajšie správanie. Sadol si na lavičku oproti, vyložil jedlo a minerálku. Chvíľu chlapca pozoroval, usmieval sa na neho. Sebastián bol opäť pripravený utiecť. Muža pozoroval s nedôverou. V jeho očiach sa mihlo aj niečo iné ako strach. Možno to bola radosť z toho, že muža vidí, možno nádej, keď zbadal jedlo… Dávid ten záblesk videl. Netrúfal si hádať, čo v tom utrápenom pohľade zbadal. Dúfal, že to tam naozaj bolo, že to nevidel len preto, že to vidieť chcel. Síce nerád, ale opäť odišiel. Nechcel, no vedel, že chlapec nie je pripravený na to, aby ho Dávid oslovil.

Chlapec každý deň očakával príchod muža. Už pár dní sa opakovala rovnaká situácia. Muž prišiel, nechal jedlo na lavičke a odišiel. Občas ostal trocha dlhšie. Vzájomne sa pozorovali. Chlapec bol zmätený. Celý život mu bolo len ubližované, nič iné nepoznal. Mal strach z muža, ktorý každý deň prichádzal, ale ešte väčší strach mal z toho, že by muž neprišiel opäť. Odhodlal sa preto sadnúť si na lavičku, kde sedával neznámy. Celé telo sa mu triaslo, bál sa, že mu muž ublíži. Upokojovalo ho len to, že ak by mu muž chcel ublížiť, už by to bol urobil. Mohol ho napríklad nadrogovať, veď každý deň zjedol všetko, čo mu muž priniesol.

Dávid chodil za chlapcom každý deň. Nosil mu jedlo, vodu a sladkosti. Chlapec začínal vyzerať lepšie. Jeho bledá pokožka dostala krásne ružovú farbu. Zanedbaný vzhľad a špinavé oblečenie muža utvrdil v tom, že chlapec žije na ulici. Rozhodol sa, že mu kúpi aj nejaké oblečenie. Jediné, čo ho na celej situácií tešilo bolo, že chlapcovi nepribudli ďalšie zranenia. Tvár mal takmer zahojenú, po modrinách ostali už len slabé náznaky, ktoré hýrili všetkými farbami.

Keď sa Dávid blížil k lavičke, pocítil vlnu sklamania a následne strachu. Sebastián tam nebol. Dávid sústredil celú svoju pozornosť na miesto, kde každý deň chlapec sedával, že si nevšimol postavu sediacu na lavičke, kde sedával on. 

Trvalo pár sekúnd, kým si Dávid všimol útlu postavu sediacu na jeho lavičke. V tej chvíli jeho telo naplnil pocit úľavy a srdce mu opäť začalo pravidelne biť. Sebastián sedel na konci lavičky a sledoval špičky svojich zničených topánok. Dávid bol prekvapený. Nedúfal, že by mu chlapec dovolil, aby sa k nemu priblížil viac, ako bola vzdialenosť dvoch lavičiek, ktoré delil chodník. 

Dávid si pomaly sadol na opačný koniec lavičky. Tašku s jedlom a oblečením položil vedľa seba a opatrne ju rukou odtlačil do stredu lavičky, medzi neho a Sebastiána. Chlapec sa pri jeho pohybe strhol.

Sebastián sledoval svoje topánky, no napriek tomu periférne videl muža, z ktorého mal stále strach. Zároveň je ten muž jediný človek, ktorý sa k nemu správal dobre. Už nejakú dobu mu nosil jedlo. Vždy priniesol toľko jedla a sladkostí, že sa chlapec do sýtosti najedol a ešte mu aj ostalo.

„Ďakujem, pane,“ zašepkal sotva počuteľne Sebastián a tašku si pritiahol k sebe. Pri zvuku chlapcovho hlasu sa Dávidovi zachvelo vnútro. Snažil sa správať pokojne, ale najradšej by si chlapca pritiahol do náručia a objal.

„Som Dávid, nehovor mi pane,“ opäť sa chlapcovi predstavil a usmial sa.

Sebastián len letmo prikývol. Farba mužovho hlasu ho prinútila pozrieť sa na jeho tvár. Dávidov úsmev na neho pôsobil upokojujúco. Sebastián posmelený mužovým úsmevom vytiahol z tašky jedlo a pomaly začal jesť.

„Ty si Sebastián?“ opýtal sa Dávid aj napriek tomu, že odpoveď poznal. Chcel začať rozhovor, túžil sa o chlapcovi dozvedieť viac.

Prikývnutie.

„Dobre. Sebastián, ty žiješ na ulici?“ položil ďalšiu otázku, na ktorú už poznal odpoveď.

Opäť prikývnutie.

„Máš nejakú rodinu?“ konečne položil otázku, na ktorú nepoznal odpoveď. Predpokladal, že chlapec tentokrát neprikývne. Veď ako by mohla jeho rodina dopustiť to, aby bol chlapec na ulici.

Prikývnutie.

„Prečo teda nebývaš s rodinou?“ Dávid položil otázku, na ktorú začal tušiť odpoveď. Predtým si všimol na chlapcovi modriny. Chlapec bol dobitý, ale čistý, upravený. Naopak, teraz na ňom nevidel žiadne zranenie, no chlapec bol zanedbaný. Dávid si spojil súvislosti. Chlapcovi ubližoval niekto z rodiny a následne ho vyhodil na ulicu alebo chlapec utiekol. Keďže Sebastián mlčal, zjavne na otázku odpovedať nechcel, Dávid sa rozhodol v otázkach pokračovať.

„Môžeš sa vrátiť domov? Teraz je v noci teplo, ale dni utekajú a v zime nemôžeš spávať na ulici.“

Sebastián pokrútil hlavou a jeho ramená sa začali kvôli zadržovaným vzlykom dvíhať a klesať.

„Môžem ti teda pomôcť ja?“ Dávidovi nezáležalo na tom, ako chlapec odpovie. Pomôže mu tak či tak. Chcel mu pomôcť, chcel ho ochrániť. Dôležité bolo len to, aby Sebastián jeho pomoc prijal. Chlapec na jeho otázku nereagoval. Dávid teda uchlácholí sám seba, že žiadna odpoveď je lepšia ako záporná odpoveď.

Dávid sledoval Sebastiánov pohľad, chlapec sa celý čas pozeral pred seba, do zeme. „Akú máš veľkosť topánky?“ Sebastiánove topánky boli takmer zničené. Dávid cítil napätú atmosféru, tak sa rozhodol zmeniť tému, nechcel riskovať, že chlapca odplaší.

„41.“ Sebastiánov šepot sa zmenil na roztrasený hlas.

Ešte niekoľko minút sedeli obaja mlčky na lavičke. Dávid vedel, že musí odísť. Bol vďačný za to málo, čo medzi sebou so Sebastiánom mali. Dúfal, že chlapec mu časom bude veriť a dovolí, aby mu pomohol. Dobre vedel, že na neho nemôže tlačiť. Vďaka zážitkom, ktoré chlapec mal, bude trvať dlho, pokiaľ sa naučí niekomu veriť. Dávid bol odhodlaný počkať.

Dni ubiehali a v parku na lavičke sa každý deň stretávali dve postavy. Dávid sa so Sebastiánom zhováral a chlapec mu pohybmi hlavou odpovedal. Čím viac času ubehlo, tým boli chlapcove odpovede smelšie. Síce Dávidovi odpovedal len pár slovami, ale aj za to málo bol Dávid neskutočne vďačný. Sebastián už nesledoval svoje nové topánky, jeho hnedé oči sa vpíjali do hlbokých zelených. Dokonca aj vzdialenosť medzi nimi sa postupne skracovala. Zatiaľ čo na začiatku sedeli každý na svojom konci lavičky, teraz by Dávidovi stačilo natiahnuť ruku a mohol by sa Sebastiána dotknúť. 

Dávid vedel všetko o chlapcovej minulosti. Postupne mu Sebastián porozprával o otčimovi a o tom, ako sa k nemu správal. Po prvýkrát v živote Sebastián niekomu veril natoľko, aby sa zdôveril. Jeho matka zomrela a otčim si kvôli peniazom zažiadal Sebastiána do náhradnej starostlivosti.

Dávid mal o Sebastiána strach. Pokiaľ bolo teplé počasie, chlapec spal vonku, ak pršalo prespával v útulku pre bezdomovcov. Pri každej príležitosti sa ho snažil presvedčiť, aby išiel k nemu. „Sebastián, už dlhšie nemôžeš spávať vonku. Začína byť zima, môžeš dostať zápal pľúc, alebo ťa niekto napadne. Dobre vieš, že môžeš ísť ku mne. Budeš mať vlastnú izbu, prisahám, že ti nijak neublížim,“ zopakoval Dávid zakaždým, keď sa s chlapcom lúčil. Tak ako vždy, aj dnes očakával odmietnutie.

Sebastián mal strach. Bál sa, čo s ním bude, keď príde zima. Život na ulici bol drsný, niekoľkokrát sa ho pokúsili iní bezdomovci okradnúť, dokonca sa viackrát stalo, že ho presviedčali desiví chlapi na prostitúciu. Našťastie vždy utiekol. Pri Dávidovi sa cítil bezpečne. Napriek tomu jeho ponuku vždy odmietol. Bál sa, čo od neho bude Dávid za svoju pomoc chcieť. Veď nič nie je zadarmo. Lenže z Dávidovho hlasu cítil, že má naozaj o neho strach a v očiach videl toľko nehy, že nedokázal odmietnuť.

„Dobre,“ odpovedal šeptom. Rozhodol sa, že pôjde s Dávidom. Muž mu zatiaľ nijako neublížil a v pohľade mal niečo, čo ho uistilo, že by mu ublížiť ani nedokázal. Mal Dávida rád. Okrem mamy, bol Dávid jediný, na kom Sebastiánovi kedy záležalo.

Síce Dávid dúfal, ale neveril, že by chlapec niekedy súhlasil. Vzal Sebastiána k sebe. Ukázal mu dom a jeho izbu. Sebastián mal strach z toho, čo bude Dávid za svoju pomoc chcieť. Nechcel nič.

Jediné, po čom Dávid túžil, bolo, aby bol chlapec v bezpečí. Chlapec ho najprv uhranul svojimi hnedými očami. Aj keď pri ich prvom stretnutí boli jeho oči plné sĺz a strachu, Dávidovi pripadali nádherné. To, čo bola na začiatku túžba pomôcť vydesenému chlapcovi, sa postupne zmenilo. Dávid si priznal, čo k Sebastiánovi cítil, ale nič nedal najavo.

Bývali spolu pod jednou strechou. Dávid chodil do práce a každý deň sa ponáhľal domov za Sebastiánom. Chlapec počas dňa upratoval a varil, chcel sa aspoň takýmto spôsobom Dávidovi odvďačiť. Síce to po chlapcovi nechcel, ale tešilo ho, že každý večer trávili spoločnou večerou. Dávid chlapca presvedčil, aby externe dokončil strednú školu. Sebastián najprv nechcel kvôli peniazom, lenže Dávid si to prial a on by urobil všetko, čo by mu na očiach videl.

Sebastián chcel byť užitočný, a tak si našiel brigádu. Pocit z prvej výplaty, ktorú mu nikto nevzal, bol neskutočný. Najprv chcel dať peniaze Dávidovi, ale ten ich odmietol prijať. Trval na tom, že si od neho nezoberie ani cent, pokiaľ nedokončí školu a nenájde si stále zamestnanie.

Obaja cítili k tomu druhému náklonnosť. Dávid nedal nič najavo zo strachu, že by mohol chlapca vystrašiť a prísť o neho. Sebastián sa neopovážil nič povedať, veď ako by mohol úspešný a príťažlivý muž, ako je Dávid, chcieť niekoho, ako je on. Jeho telo bolo pokryté mnohými jazvami, nemal vzdelanie, bol nikto, nepovažoval sa za hodného pre Dávida.

***

Dávid sa v práci nedokázal sústrediť. Objavil sa u neho zvláštny pocit nervozity. Nevedel sa Sebastiánovi dovolať, upokojoval sa, že je na brigáde a asi má telefón v skrinke. Pousmial sa pri spomienke na to, keď Sebastiánovi kúpil telefón. Chlapec ho odmietol prijať, dlho mu trvalo, pokým ho presvedčil. Rozhodol sa, že skončí v práci skôr a výnimočne pripraví večeru on. To, že dom nebol zamknutý, sa Dávidovi vôbec nepáčilo. Dostal strach. Sebastián mal byť na brigáde, niečo sa muselo stať. V nervozite ho držalo aj to, že mu Sebastián nedvíhal celý deň telefón. Čo ak od neho chce odísť? Čo ak ho chce opustiť? Vošiel do domu, ale nikoho tam nenašiel. Zaklopal teda na Sebastiánovu izbu.

„Sebastián, si tam?“ začul pohyby v izbe a mierne sa upokojil. Sebastián bol doma, nikam neodišiel.

„Á-áno, nechoď sem,“ odpovedal chlapec. Muž počul v jeho hlase strach a bolesť. Potreboval chlapca vidieť, uistiť sa, že je v poriadku.

„Sebastián, otvor dvere. Prosím,“ zúfalstvo v Dávidovom hlase prinútilo chlapca otvoriť.

„Preboha, čo sa ti stalo? Kto ti to urobil?“ Dávid sa zhrozene díval na opuchnutú tvár a rozrazené obočie, z ktorého tiekol pramienok krvi.

„Stretol som po ceste z brigády otčima. Ja-ja som sa bránil, prisahám, ale vzal mi mobil aj peňaženku. Chcel vedieť, kde teraz bývam a odkiaľ mám peniaze na nový telefón a oblečenie. Kričal, že sa mám vrátiť domov, že bude všetko tak ako predtým. Vyhrážal sa mi, že ak neprídem domov a nezačnem nosiť peniaze, tak si ma nájde a ublíži mi. A nielen mne, vravel, že ublíži všetkým, s ktorými žijem. Dávid, ja sa tam musím vrátiť. Nedovolím, aby ti ublížil, ja j-ja mám ťa rád. Viac než rád. Ja, ja ťa milujem,“ so slzami v očiach priznal Sebastián. V tej chvíli cítil väčší strach, ako pri hociktorej bitke od otčima. Desil sa toho, ako bude Dávid reagovať.

Dávid pocítil obrovský hnev, no zároveň cítil, ako sa mu z hrude rozlieva horúčava do celého tela. Vedel, že Sebastián k nemu cítil vďačnosť, ale netrúfal si dúfať, že by mohol jeho city opätovať. Pri pohľade na chlapcovu dobitú tvár cítil hnev. Zúrivosť na muža, ktorý ublížil Sebastiánovi, ho pohlcovala. Jediný dôvod, prečo sa ovládol, bolo Sebastiánove vyznanie.

„Nikam nepôjdeš. Ochránim ťa. Postarám sa o to, aby ti ten sviniar už nikdy neublížil. Pôjdeme spolu na políciu a všetko nahlásime. Sebastián, ja,“ v hrdle mal hrču, no cítil, že nastala pravá chvíľa, aby sa aj on vyznal zo svojich citov, „ja, od kedy som do teba v parku narazil, nemôžem na teba prestať myslieť. Keď som ťa potom videl na tej lavičke, bol som šťastím bez seba. Bolelo ma odchádzať od teba, desila ma predstava, že ťa tam ďalší deň už nenájdem. Viem, čo všetko si v živote prežil, nikdy ťa nebudem k ničomu nútiť. Milujem ťa.“ Vyslovil všetko to, čo sa skrývalo v jeho srdci. Neopovážil sa chlapca objať. Vedel, že chlapec pozná dotyk v spojený len s bolesťou. Napriek tomu neodolal a chrbtom ruky pohladil chlapca po líci. Sebastiánovi stekali po tvári slzy šťastia, neveril, že by Dávid mohol stáť o niekoho ako je on. Keď videl s akou opatrnosťou a nehou sa približuje Dávidova ruka, zavrel oči a čakal na dotyk. Dotyk, ktorý prišiel, spôsobil jeho telu zachvenie. Nebolo to chvenie sa strachom, ale chvenie sa vzrušením. Sebastián pocítil túžbu po Dávidových dotykoch. Nestačilo mu len letmé pohladenie. Priblížil sa teda k silnému telu a schúlil sa mu do náručia.

Dávida chlapcova reakcia prekvapila. Nezaváhal a Sebastiána jemne objal. Sklonil sa a nosom nasával vôňu chlapcových vlasov. Pocítil, že sa Sebastián trocha odtiahol. Hneď ruky spustil, nechcel, aby mal chlapec pocit, že mu bráni odtiahnuť sa. Sebastián zodvihol pohľad a vrúcne sa zadíval so zelených očí. Dávid sa sklonil a jemne perami pohladil tie chlapcove. Opatrne ho pobozkal a stále mu dával priestor na to, aby sa mohol odtiahnuť. Keď cítil, že chlapec mu jemné dotyky pier opláca, pobozkal ho intenzívnejšie. Snažil sa do svojho bozku preniesť všetku lásku a nehu, ktorú k Sebastiánovi cítil. Sebastián jemne pootvoril ústa a dovolil mužovi, nech mu do nich vkĺzne jazykom. Stáli vo vzájomnom objatí, nevnímali čas ani priestor. Sebastián zatiaľ nebol pripravený na ďalšie dotyky, preto sa schúlil v mužovom náručí. Dávid vycítil jeho neistotu, privinul si ho k sebe a do ničoho ho nenútil. Nikdy by mu nebol schopný ublížiť.

Ošetril chlapcove zranenie a celý čas na polícii, a následne aj u lekára, mu bol oporou. Trvalo mesiace, kým otčim pristúpil pred súd a za svoje činy bol odsúdený. Dávid so Sebastiánom spolu trávili každú voľnú minútu. Chlapec mal stále v očiach nedôveru, veril len Dávidovi. Len pri ňom mu z očí zmizol strach a naplnili ich dva plamienky. Letmé dotyky, nežné bozky a objatia sa stali súčasťou ich života. Sebastián nemal z Dávidových dotykov strach. Dokonca ich sám vyhľadával. Vždy sa k Dávidovi jemne privinul a ten ho schoval vo svojom objatí. Po čase cítil, že je pripravený na niečo viac, ako sú nežné objatia a jemné bozky. Chcel viac, ale nemal odvahu niečo naznačiť.

Dávid po chlapcovi neskutočne túžil. Chcel mu ukázať, že dotyk môže byť aj príjemný. Videl, že Sebastián sa jeho bozkom a objatiam poddáva. V očiach nemal ani známku po strachu a čoraz častejšie to bol práve Sebastián, ktorý svoje telo schovával do Dávidovho objatia.

***

Ubehol presne rok, odkedy si muž priviedol chlapca domov. Napriek tomu, že sa vzájomne zo svojich citov vyznali, ani jeden neprekročil hranicu nežného bozku, objatia, či letmého pohladenia.

„Som doma!“ zakričal Dávid medzi dvermi. „Aký si mal deň?“ Dávid vošiel do kuchyne, pobozkal Sebastiána do vlasov a nakukol pod pokrývku hrnca. „Mňam, tak na to sa teším. Dám si sprchu a hneď som tu,“ opäť pobozkal chlapca do vlasov, pohladil ho po chrbte a odišiel do kúpeľne. Na schodoch sa za chlapcom otočil, napadlo mu, že takto vyzerá šťastie. Môcť prísť domov a nájsť tam osobu, ktorú miluje najviac na svete.

Sebastián bol šťastný. Ten pocit, že sa Dávid každý deň vracal za ním, že ho automaticky pobozkal, pohladil, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete…, cítil sa úžasne. Vďaka Dávidovi bol šťastný. Chcel, aby bol aj Dávid šťastný. Rozhodol sa prekonať svoje obavy a urobiť to, po čom túžil. Vyzliekol sa ešte pred dverami kúpeľne. Bál sa, že ak by ho Dávid pri tom videl, stratil by odvahu. V kúpeľni počul prúd vody dopadať na Dávidove telo. Trasúcimi rukami odhrnul záves a potichu vkĺzol dnu. Mal strach. Bol to ale príjemný strach. Ešte nikdy sa ho nikto takým spôsobom nedotkol. Chcel, aby bol Dávid jediný, komu to dovolí. Dávid bol k nemu otočný chrbtom. Horúca voda padala na jeho široké ramená a stekala jeho telom. Sebastiána ovládlo vzrušenie a muža pred sebou zozadu objal. Dávid sa najprv zľakol. Keď si uvedomil, čo sa deje, svoje ruky položil na chlapcove a zaklonil hlavu. Potreboval cítiť jeho telo, že tam naozaj je, že sa mu to len nesníva.

„Nemusíš robiť nič, čo nechceš. Ja počkám. Aj keby som mal čakať do konca života,“ Dávidov vzrušením zhrubnutý hlas sa ozýval miestnosťou.

„Chcem, aby si sa ma dotýkal. Milujem ťa.“

Dávid nepotreboval ďalšie uistenie. Chcel dopriať Sebastiánovi rozkoš. Rozkoš z dotykov. Chcel mu prostredníctvom dotyku ukázať svoju lásku. Otočil sa a vzal chlapcovu tvár do dlaní. Sebastián ho stále držiac okolo pása prepaľoval pohľadom. Postavil sa na špičky, aby prekonal tú malú vzdialenosť medzi ich perami. Dávid sa na oplátku sklonil a vášnivo chlapca pobozkal. Navzájom sa hladili, skúmali rukami telo toho druhého. Dávid jemne hladil Sebastiána na chrbte a pomaly spúšťal ruky na jeho zadok. Celý čas pozorne sledoval chlapcove reakcie, bol pripravený hneď skončiť, ak by spozoroval čo i len náznak nesúhlasu. Lenže chlapec sa mužovým dotykom poddával. Tlačil svoje telo na to jeho a rukami vošiel Dávidovi do vlasov. Dávid neodolal, zohol sa v kolenách, aby Sebastiána nadvihol. Ten mu okamžite obmotal nohy okolo pása. Dávid zastavil vodu, ktorá obmývala ich horúce telá, a s chlapcom v náručí smeroval do svojej spálne. Zanechávali za sebou mokré stopy. Opatrne chlapca položil na posteľ a priľahol ho celou váhou svojho tela. Sebastián necítil ani náznak strachu, celým jeho telom prúdilo vzrušenie a váha Dávidovho tela z jeho hrdla dostala vzrušený vzdych. Dávidovi chlapcov vzdych spôsobil zimomriavky.

„Mám prestať?“ Dávid sa potreboval uistiť. Chcel Sebastiána tak veľmi, až ho bolelo celé telo, ale potreboval počuť, že Sebastián ho chcel tiež.  

Sebastián sa vzrušením celý triasol, zmohol sa len na pokrútenie hlavou, ktoré povzbudilo Dávida k ďalším bozkom.

Sebastián cítil váhu Dávidovho tela, cítil jemné a nežné dotyky na svojom nahom tele. V hlave mal zmätok. Fyzický dotyk mal vždy spojený s bolesťou, lenže Dávid sa ho dotýkal s takou nehou, takmer až so strachom, akoby bolo jeho telo zo skla a Dávid sa bál, že by ho svojimi dotykmi rozbil. Lenže to sa nestane, pri Dávidovi nie. Sebastián vďaka Dávidovi konečne pochopil, že dotyk môže byť aj príjemný. Túžil tieto príjemné pocity zažívať ďalej. Ďalej a viac. Dotyk, ktorého sa do teraz stránil, mu v tej chvíli nestačil. Rukami sa zaprel o Dávidovo telo a trocha ho odsunul.

Dávid sa automaticky nadvihol. Sľúbil si predsa, že akonáhle spozoruje z chlapcovej strany nejaký nesúhlas… Chcel sa ho dotýkať, chcel sa s ním milovať, lenže Sebastián to musí chcieť tiež. Ak by v tejto chvíli vyvinul na Sebastiána nejaký nátlak, prišiel by o dôveru, ktorú sa mu postupne podarilo vybudovať.

„Dávid, ja… ja… s-som ešte nikdy…,“ síce Sebastián nebol schopný vetu dokončiť, obom bolo jasné, čo chcel povedať.

„Ja viem,“ Dávid sa povzbudivo na chlapca usmial, pretože v jeho očiach videl nervozitu. Nervozitu a túžbu. „Nemusíš robiť nič, čo nechceš. Ja počkám. Nezáleží na tom, ako dlho a či vôbec… Moje city k tebe to neovplyvní,“ ubezpečil Sebastiána rozhodným hlasom, pretože každé svoje slovo myslel vážne. Bol ochotný počkať, aj keby to malo byť navždy. Stačila mu Sebastiánova prítomnosť. To, že ho pri návrate z práce našiel u nich doma, to, že sa spolu každý večer rozprávali, to, že mu dovolil ho pohladiť, pobozkať.

„Nie… ja, ja len mám strach. Chcem byť s tebou,“ Sebastiánovi sčerveneli líca. Dávidov dotyk bol pre neho príjemný, túžil po ňom. Chcel len, aby Dávid vedel, že je to pre neho po prvýkrát. Nechcel, aby Dávid prestal, aby čakal. Chcel ho.

„Budem opatrný. Prisahám, že ti neublížim.“ Sebastián mu veril. V jeho zelených očiach videl len lásku. Ten pohľad ho uistil o tom, že všetko, čo s Dávidom zažije, všetko, čo bude pri Dávidovi cítiť, mu prinesie len potešenie.

Dávid svoj sľub dodržal. Svojim dotykom spôsobil Sebastiánovi milión pocitov, okrem jedného. Jediný pocit, ktorý Sebastián z Dávidovej strany nikdy nepocítil, bol pocit bolesti. A to bol len začiatok, začiatok ich spoločného života, ktorý bude prepletený láskou a dotykmi. Začiatok života do ktorého bolesť nepatrí.

Epilóg

Sebastián prichystal do košíka sendviče a termosku s horúcou kávou. Prihlášku na vysokú vyplnil hneď ráno, tak ako sľúbil. Po úspešnom zvládnutí strednej si prisahal, že ďalej v škole pokračovať nebude, koncoročné skúšky boli… ťažké. Lenže Dávid ho presviedčal dovtedy, kým nesúhlasil. Bez jeho pomoci by to nezvládol. Nie len školu, ale všetko. Sebastián zatriasol hlavou, nevedel si ani predstaviť, ako by jeho život vyzeral, ak by si Dávid na tu lavičku v parku nesadol. Chlapec rýchlo skontroloval čas, vzal košík s jedlom a rýchlym krokom smeroval do parku. Vedel, že čo chvíľa bude mať Dávid obedovú prestávku a že ho na tej lavičke v parku bude čakať.