7 dní

1. deň: Nedeľa

Cesta vlakom mi ubehla rýchlo. Na to ako veľmi som sa na ňu netešil, sa to celkom dalo zvládnuť. Vlak mi nevadí a ani iný hromadný spôsob prepravy. Nemám to rád len vtedy, keď mám so sebou vybavenie, kufor, a aby toho nebolo málo, tak aj oblek. Stále nemôžem uveriť, že som sa nechal Marekom presvedčiť. Pevne som odolával jeho nátlaku a to sa ma snažil presvedčiť už minimálne 3 týždne. Mal som v úmysle odolávať aj naďalej a na svadbu doraziť až v piatok večer. Všetko som mal pekne naplánované. V piatok večer dorazím, v sobotu sa trocha opijem, samozrejme až potom, čo splním všetky svoje povinnosti svedka, a v nedeľu večer, poprípade v pondelok ráno (to závisí od množstva alkoholu, ktorý do seba dostanem) sa vrátim pekne domov.

Lenže nie, Marek musel vytiahnuť ťažký kaliber a prinútiť mamku, nech mi zavolá. Ešte stále počujem ten jej sklamaný tón, keď som sa snažil vyhovoriť na množstvo práce. Ale na jej argumenty typu: „Veď nemáš ďalšie fotenie a hrať s fotkami sa môžeš aj tu,“ alebo: „Daniel, naposledy som ťa videla na Vianoce a to len na Štedrý deň.“ Zbytočne som sa jej snažil vysvetliť, že vtedy som mal plný kalendár vianočného fotenia, hlavne keď napadlo trocha snehu. Ona si tiež predstavuje moju prácu jak Hurvínek válku. Podľa nej urobím pár fotiek, potom sa s nimi trocha „pohrám“ a mám hotovo. Všetko ostatné okolo toho nevidí.

Už len organizácia fotení mi zakaždým pridá na hlave pár šedivých vlasov. Našťastie to na mojej blonďavej hlave nevidno. Ďalšie šediny mi pridáva ateliér, ktorý musím pravidelne pripravovať, aranžovať, v kuse dokupovať nové a nové rekvizity, pretože každý chce mať jedinečné a originálne fotky – a hlavne budúce mamičky. Preto tehotenské fotenia robím len málo. A ani bábätka nefotím. Prv som mal „newborn“ fotenia celkom rád, než som začal fotiť do reklám a pre e-shop s oblečením. Som tak trocha detailista a pri bábätkách mi vadí, že ich neviem na fotku správne „uložiť“. S modelkou je to iné, pootvor ústa, vystrč bradu, nakloň hlavu… a fotka je na svete. Neznášam, keď musím fotiť rýchlo, využiť sekundu, keď sa dieťa na chvíľku usmeje. Svoju prácu milujem a nechcem si ju sprotiviť foteniami „nasilu“. Mamka si myslí, že život fotografa je gombička a ja mám čas na to, aby som prišiel na Marekovu svadbu o týždeň skôr a „pomáhal“ s prípravami. Lenže to jej: „Žení sa ti malý brat a ty si nevieš nájsť pár dní, aby si ho v jeho životnom rozhodnutí podporil…,“ ma nakoniec trocha nalomilo. Samozrejme, Marek je hajzlík, dobre vedel, že po maminom telefonáte budem ľahšie spracovateľný. Hneď ako som s prísľubom toho, že budem o tom premýšľať, položil mame telefón, mi volal. Chvíľu som sa ešte vyhováral, ale jeho prísľub, že ma vyzdvihne na stanici ma nakoniec zlomil.

Z vlaku sa mi nakoniec podarilo vystúpiť v rámci možností elegantne. S kufrom, oblekom a vybavením som čakal, že z vlaku proste vypadnem a niekde na koľajniciach ma so všetkými mojimi vecami Marek proste pozbiera.

„Preboha, čo to so sebou všetko vlečieš?“ privítal ma môj malý braček a hneď ma aj poriadne objal. Nevideli sme sa od Vianoc a už je skoro koniec leta.

„Čo by som vliekol? Handry na celý týždeň a foťák.“

„Sľúbil si mi, že foťák necháš doma. Ideš mi za svedka, na robenie fotiek nebudeš mať čas. A dobre vieš, že moja krásna nevesta si fotografa na svadbu vybrala, čiže tvoje služby nebudeme potrebovať. Teda až na ten podpis ako svedka.“

„Jasné, jasné, Simona mi asi mesiac v kuse posielala rôzne portfólia s tým, že sa mám na to pozrieť mojim odborným okom. Spolu sme vybrali skoro tak dobrého fotografa ako som ja.“ Snobsky som sa na Mareka usmial. „A len pre tvoju informáciu, foťák som doma nechať nemohol, pretože hneď ako som včera súhlasil, že dorazím skôr, tak naša milovaná mamička mi volala. A hádaj čo chcela?“

„Tak to teda netuším.“ Odpovedal mi, ale jeho výraz mi na 100 percent potvrdil, že keď ma včera presviedčali, stáli vedľa seba. Určite sa potom obaja tvárili, že si za svoj herecký výkon zaslúžia Oscara.

„Tak ja ti to teda poviem. Chcela, aby som u nej v klube pofotil výrobky, čo spolu s kamarátkami vyrábajú. Potom sľúbila nejakej známej, že jej nafotím fotky vnúčeniec. Asi 8-krát zopakovala, že prípravy na svadbu sú rovnako dôležité, ako svadba sama a bola by škoda prísť o spomienky na všetok ten zhon. Ale stále lepšie ako upratovať zubnou kefkou celý barák.“ Z chuti som sa zasmial, pretože svoju povahu mám práve po mame a zatiaľ čo ja som detailista pri fotení, tak ona pri upratovaní.

„Upratovaciu horúčku už máme našťastie za sebou.“ S úľavou odpovedal Marek a cestu využil na to, aby mi zrekapituloval program na celý týždeň. Na moje protesty, že niekde musím vopchať aj program, ktorý mi pripravila mama, a samozrejme mám ešte prácu s úpravou fotiek, len mávol rukou a pokračoval vo svojom vlastnom plánovaní.

Keď sme sa konečne dotrepali k našim domov, privítal som sa s nimi a rovno aj s budúcou švagrinou. Pamätám sa, keď mi ju Marek asi 3 roky späť predstavil. Prišiel som ho vtedy navštíviť na internát. So Simonou sa spoznali na vysokej. Hneď ako sme ju odprevadili na internát, sa na mňa obrátil s otázkou, čo si myslím o jeho budúcej manželke? „Úprimne, bráško, ak by som nebol na chlapov, tak ti ju určite preberiem. Simona je skvelá, vtipná a krásna. Mal by si sa jej držať ako kliešť.“ Využil som jeho dobrú náladu a zamilovanosťou zmagorený mozog, aby som po prvýkrát niekomu nahlas priznal svoju orientáciu. Vtedy na mňa len čumel s utvorenými ústami. Po dosť dlhej chvíli z neho len vypadlo, či to o mne naši vedia. Pokrútil som hlavou. Vtedy to bolo po prvýkrát, čo som to vôbec povedal nahlas. Potom to už malo rýchly spád. Povedal som to našim, dokonca som si našiel aj priateľa, s ktorým mi to vydržalo skoro rok. Naši to brali najprv trocha tragicky. Ale keď mamka zistila, že ju v klube považujú za super modernú, pretože to berie v „pohode“, tak potom to aj naozaj začala brať v pohode. Čo iné jej ostávalo.

Moja stará detská izba mi dopriala po dlhej ceste aspoň trocha pokoja. Pri večeri som sa s mamou dohodol, že zajtra pôjdem s ňou do klubu a nafotím oblečenie, ktoré tam vyrábajú. Sám mám doma minimálne 2 pletené svetre, 3 šály a milión ponožiek.

2. deň: Pondelok

Som ranné vtáča. Budík o 6:00 mi ale na dobrej nálade nepridal. Po rannom behu som sa pustil do práce a upravil fotiek z posledného fotenia. Potom som mame pomohol s obedom a so Simonou sme si naplánovali zajtrajšiu skúšku šiat. Sľúbil som, že jej budem robiť osobného šoféra. Nechápem, ako niekto v dnešnej dobe nemôže mať vodičák. Inak jedno Simone nezávidím. Nájsť si ženícha z druhého konca republiky je na prd. Všetci jej svadobní hostia dorazia až na svadbu. Teda okrem jej svedka, ten by mal doraziť zajtra. Podľa tradície by mala byť svadba tam, kde býva nevesta, lenže nás je viac, a tak sa budúci manželia rozhodli, že z logickej a ekonomickej stránky bude lepšie, keď bude svadba tu.

Fotenie v klube bola celkom zábava. Bolo príjemné sledovať mamine kamarátky, ako sa červenajú pri každej pochvale ich výtvoru. Pri pokusoch starších žien, ktoré sa ma taktne snažili opýtať, či som zadaný, som musel dusiť výbuch smiechu. „Bohužiaľ, zatiaľ som si nikoho nenašiel. Veď viete, všetci krásni muži sú buď zadaní alebo hetero.“ Z fotenia som si nakoniec odniesol takmer kompletný šatník pletených vecí.

3. deň: Utorok

Páni, nezávidím Marekovi. Keď je Simona nahnevaná, sopka je oproti nej nič. Prská a chrlí okolo seba a ten drevorubačský slovník. Hneď ako zistila, že šaty jej nesedia, nastal stres, chaos a panika. Pri toľkom strese zo svadby sa ani nečudujem, že sú jej šaty trocha väčšie. Takže, nádych, výdych, nahodiť čo najpokojnejší tón a ide sa krotiť divoká zver.

„No tak, Sima, upokoj sa. Majú tu krajčírku, ktorá ti šaty zúži. Vo štvrtok skočíme ešte na jednu skúšku a bude to v pohode.“ Po asi päťdesiatom uistení od pani zo salónu, že šaty budú vo štvrtok pripravené, sme konečne odišli. Z toľkej bielej sa mi začala točiť hlava. Nakoniec sme sa zastavili aj na obed. Ťažko si to priznávam, že predtým som sám sebe klamal. Marekovi jeho budúcu manželku trocha závidím. Trocha dosť. Simona je múdra, krásna a hlavne vtipná. Takú Simonu, len v mužskom prevedení, by som bral hneď.

„Sima, nevadí, keď ťa vyhodím u našich? Idem za pár kamarátmi zo školy a poznáš ma, po svadbe sa zas vytratím ako gáfor. Poprípade, môžem ísť s tebou vyzdvihnúť tvojho svedka a potom pôjdem…“

„Nie, pokojne ma môžeš nechať u vašich, Marek so mnou pôjde. Zabav sa.“ Aj pre toto mám Simonu rád, vždy si vie všetko zariadiť a Mareka má obmotaného okolo prsta.

Stretnutie s bývalými spolužiakmi a kamarátmi z detstva mi naozaj dobre padlo. Viac než polovica z nich je už ženatá s kopou detí. Nostalgická nálada, spomienky na detstvo a fakt, že niektorí mali voľný večer bez potomstva po milión rokoch, spôsobil, že sme čo to vypili. Ja som síce mal len víno, ale keďže alkohol pijem minimálne, dosť mi udrelo do hlavy. Vlastne pijem len vtedy, keď si potrebujem dodať trocha odvahy a uvoľniť sa. Preto sa plánujem aj na Marekovej svadbe mierne opiť. Ako svedok mám mať príhovor a samozrejme sa odo mňa očakáva, že vytancujem všetky tety a sestrenice. Lenže, ja som mizerný tanečník a ešte mizernejší rečník.

4. deň: Streda

Budík som tentokrát ani nepočul. Zobudil ma až Marek. Ak by nenechal otvorené dvere, určite ešte spím. Ten hajzlík dobre vie, že to neznášam. Ani ako decko som nezaspal, ak boli dvere čo i len pootvorené. S bolesťou hlavy som sa preplazil do kúpeľne, kde moju pozornosť upútala vlastná tvár v zrkadle. Je čas, aby som zo seba opäť spravil človeka a oholil sa. Mám síce blond vlasy, ale brada mi z nejakého nepochopiteľného dôvodu rastie ryšavá. Neznášam ju. Keď som sa tak na seba pozeral v zrkadle, na 29 vyzerám celom obstojne. Výška tak akurát a aj postava ujde. Tmavohnedé oči a dosť symetrická tvár. Robím s modelkami, viem, že čím symetrickejšia tvár, tým lepšie. Napriek tomu nikoho nemám. Hlad ma donútil opustiť izbu a nechať pochmúrne myšlienky v kúpeľni. V kuchyni som počul hlasy a išiel som za nosom, pretože v celom dome to už krásne voňalo.

„Daniel, konečne,“ usmiala sa na mňa Simona a ťahala ma k stolu. „Poď, predstavím ti môjho svedka a najlepšieho kamaráta. Daniel, toto je Šimon, Šimon, toto je Daniel, Marekov brat a tiež svedok.“

„Teší ma,“ zamrmlal som a potriasol mu rukou. Ničoho ďalšieho som nebol schopný. Musím sa spamätať, pretože mi takmer tiekli sliny. Predo mnou stál najkrajší chlap, akého som kedy videl. Bol odo mňa vyšší a aj svalnatejší. Sexi postava, taký športový typ. Nádherné zelené oči a hustá tmavá brada, ktorú mal dokonale upravenú. Moderné okuliare mu sakra pristali. Vlasy mal hnedé a po bokoch hlavy a zo zadu vystrihané úplne na krátko. Mal na hlave cop, ktorý bol tvorený z množstva malých vrkôčikov. Každý ten vrkôčik mal zviazaný tenučkou farebnou gumičkou a v niektorých vrkočoch mal vpletené farebné guľôčky. Bol približne rovnako starý ako Simona a Marek, čiže okolo 25-ky.

„Aj mňa teší,“ usmial sa na mňa a so svojím úsmevom by sa pokojne mohol stať modelom.

Na to, aký som bol hladný, som ani nevnímal, čo som vlastne obedoval. Nemohol som zo Šimona odtrhnúť oči. Bol vtipný a k tomu aj sexi. Robí niečo s počítačmi, vytvára internetové stránky a spravuje e-shopy a podobné technické veci. Ja rozumiem fotkám, ale počítačové veci sú pre mňa Španielska dedina. Som rád, že som sa naučil ovládať tých pár programov na úpravu fotiek. Sú chvíle, kedy ďakujem mame za jej zvedavosť. Drzo sa ho opýtala, či je zadaný.

„Zatiaľ som nenašiel tú pravú osobu,“ zasmial sa a bolo vidieť, že mamina otázka ho znervóznila. Lenže mojej mame takáto odpoveď samozrejme nestačila.

„A tá osoba, to má byť žena alebo muž? Pretože ak žena, Irenka z klubu má krásnu dcéru, bude z nej doktorka. Ale ak muž, tak náš…,“ ďalej som ju dohovoriť nenechal. Nešikovne som vylial pohár s vodou. Viem, že to bolo odo mňa odporné, ale nemohol som dopustiť, aby mi vlastná mama robila dohadzovačku.

„No hlavne ju musím ľúbiť a ona naopak mňa.“ Nakoniec podľahol tlaku maminho pohľadu a odpovedal jej. Ďalej ho mama už nespovedala, snažila sa zachrániť svoj obrus. Šimon si vydýchol, že je oslobodený od ďalších maminých otázok a s vďakou sa na mňa usmial. Snažil som sa v jeho očiach vyčítať, či je tam aj niečo viac okrem vďaky za záchranu. Nebudem klamať, ten chlap sa mi páčil. Najradšej by som mu nad hlavou videl také tie bublinky, čo sú v komiksoch, a v nich nápis: „Páčiš sa mi.“

Po obede som neochotne odišiel s mamou k jej známej na to sľúbené fotenie jej vnúčat. Párkrát som sa pristihol pri tom, ako rozmýšľam nad tým, aké by to bolo fotiť Šimona. Jeho by som nemusel nijako „nastavovať“ na dobrú fotku. S takou tvárou a postavou by mu stačilo stáť ako stĺp a fotky by sa robili aj samé.

Večera prebehla tiež celkom pokojne. S bratom sme si vypočuli monológ o tom, ako by aj mama už chcela mať vnúčatá. Dokonca priznala, že závidí niektorým svojim kamarátkam, čo celé dni kočíkujú bábätká svojich detí. Šimon sa nám celý čas smial a Simona, tá sa celá červená radšej do rozhovoru nezapájala. Nakoniec mamu spacifikoval otec. Lenže nespacifikoval len mamu, ale aj mňa.

„Drahá, daj im už pokoj. Marek sa ešte ani neoženil a Daniel nikoho nemá. A aj keby mal, tak ťažko skončí jeho partner tehotný.“ Takto elegantne otec ukončil debatu o vnúčatách a ja som si ešte stihol všimnúť, že Šimon sa skoro pri jeho poznámke zadusil špagetou.

Po večeri som sa pustil do práce, pretože som nechcel čeliť Šimonovmu pohľadu. Hneď ako otec utrúsil poznámku na moju orientáciu, sa na mňa Šimon začal zvláštne pozerať. Dúfal som, že budeme aspoň kamaráti, v nič viac som sa dúfať neopovážil. Lenže, vyzeralo to tak, že nemusí byť celkom OK s tým, že spí pod jednou strechou s niekým ako ja.

„Ďalej,“ reagoval som na klopanie s pohľadom stále namiereným na obrazovku.

„Nechcem ťa rušiť, len som myslel…, páni, to je ale foťák,“ s ohromeným výrazom Šimon prišiel ku mne a začal si prezerať všetko vybavenie, ktoré som si rozložil na posteľ.

„Nerušíš, pokojne sa posaď. Upravujem nejaké fotky z fotenia zimnej kolekcie.“

„Zimnej kolekcie? Veď ešte ani leto neskončilo,“ so záujmom sa presunul ku mne, pritiahol si stoličku a pozoroval ma pri práci.

„Hej, oblečenie sa fotí takto dopredu, nech si to stihnú dať na stránku a tiež kvôli reklame.“ Sedel tak blízko, že som mohol cítiť vôňu jeho parfumu. 

„Páni, tvoje fotky sú fakt super. Ani upravovať ich nemusíš.“ Viem, že som v mojej práci dobrý, ale pri pochvale z jeho úst, sa mi zas o niečo zdvihlo ego.

„Ďakujem. Ja tam vidím pár nedokonalostí, ktoré musím odstrániť, ale aj tak ďakujem.“

Šimon zostal pri mne ešte skoro hodinu. Rozprávali sme sa a ukazoval som mu fotky z rôznych fotení. Bál som sa, že bude mať problém s tým, že som gay, lenže on vyzeral byť úplne v pohode. Správal sa ku mne normálne a ja som sa s ním cítil fakt dobre. Keďže hľadá „ju“, ktorú bude ľúbiť, podarilo sa mi upratať si veci vo vlastnej hlave. Nebudem predsa nič skúšať na heteráka. Síce sa mi Šimon páčil, ale heteráci a zadaní sú pre mňa tabu.

5. deň: Štvrtok

Ráno som začal, ako vždy, behom. Upravil som fotky zo včerajšieho fotenia a dal som ich na USB. Viem, že by ma mama s tým otravovala, tak som to radšej spravil hneď. Potom sme so Simonou a Šimonom išli do salóna na druhú skúšku šiat. Simona bola v šatách nádherná, sedeli jej ako uliate. Urobil som aj pár záberov. Odfotil som aj Šimonov výraz, keď po prvýkrát uvidel svoju najlepšiu kamarátku vo svadobných šatách. Prisahal by som, že sa mu v očiach zaleskla slza. Keď si všimol, že ho fotím, sčervenel v tvári. To ma donútilo urobiť ďalšie zábery. Síce nerád fotím, keď nemám čas sa na fotku pripraviť, ale tú červeň v jeho lícach som si nemohol nechať ujsť. A aspoň budem mať na toho krásneho chlapa nejakú spomienku. A možno, ale naozaj len možno, mi napadlo, že by som tie fotky mohol použiť do časopisu pre dospelých. V duchu som si vynadal do nadržaného idiota a pokračoval som vo fotení. Moje presvedčenie o tom, že zadaní a heteráci nie sú nič pre mňa, ma z polovice veľmi rýchlo opustilo. Zadaní sú stále tabu, ale heteráci…

Po skúške sme ešte skočili na kávu a zákusok. Simona samozrejme zákusok vynechala, pretože podľa jej slov nebude riskovať, že by jej bolo treba šaty na poslednú chvíľu zasa rozšíriť. Ja som si dal koláč aj za ňu. Je pravda, že keď som nadržaný, tak sa rozožeriem. A od môjho zoznámenia so Šimonom som nadržaný stále. A keď som ho videl, s akou chuťou sa pustil do čokoládového koláča, musel som sa dokonca za svoje myšlienky hanbiť. Veľmi rád by som si tým koláčom vymenil miesto.

Rýchla sprcha a bol som pripravený vyraziť. Môjmu malému bratovi zostávajú posledné dva dni slobody, a tak si naplánoval pánsku jazdu. Keďže som nerátal s tým, že sa budem tejto maškarády musieť zúčastniť, musel som si požičať nejaké Marekove oblečenie. Dúfal som, že sa pôjde zabaviť s kamarátmi v jeho veku, a ja sa tomu vyhnem. Nakoniec som si požičal čierne rifle. Mal som ich trocha obtiahnuté, keďže som od neho vyšší. Natiahol som na seba ešte bielu košeľu a pri pohľade do zrkadla som si samoľúbo pripustil, že môj zadok v tých gatiach vyzeral fakt dobre. Náhodou ich Marekovi skonfiškujem, keď sa budem baliť domov.

Ak môj zadok v nohaviciach vyzeral dobre, tak k tomu Šimonovmu sa nebudem vyjadrovať. Perfektne padnúce modré nohavice a čierne tričko ma donútia vypustiť ďalšiu zásobu slín. Cestou v taxíku som si radšej sadol dopredu, pretože, ak by som sedel vedľa neho, určite mu ten zadok poriadne prehmatám. Neviem, či by s tým súhlasil. Vďaka mamke viem, že je nezadaný, a aj po otcovej poznámke o vnúčatách sa so mnou normálne baví, čiže zjavne mu moja orientácia nevadila. Lenže ako heterák by pravdepodobne z ohmatávania jeho zadku nebol nadšený. Za to mňa by to určite bavilo.

V bare sme sa stretli s ďalšími Marekovými kamarátmi a kolegami. Zišla sa dosť veľká banda. Šimon mi pomohol spojiť dva stoly, aby sme sa všetci zmestili.

„Takže, chlapi, prvé kolo je na mňa. Kto čo pije?“ Hneď som si uvedomil, že táto otázka bola chyba. Nemal som šancu zapamätať si ani polovicu z toho, čo mám objednať.

„Tak pekne pomaly a po jednom,“ zasmial som sa a všetky požiadavky si postupne zapísal do mobilu.

Keď som mal poznačené pitie pre každého, dopísal som tam ešte minerálku pre seba. Po včerajškom ráne som nechcel alkohol ani vidieť. Pri pohľade na zoznam alkoholu, ktorý idem objednať, som sa len uistil v tom, že niekto predsa musí mať rozum a na všetkých dohliadnuť. Simona by nás zabila, ak by Marek na svadbe nebol v 100% nepoškodenom stave.

„Dobrý večer,“ usmial som sa na barmana a pozdravom upútal jeho pozornosť. „poprosím vás, vlastne vás poprosím toto všetko.“ Znova som sa na neho usmial a otočil k nemu displej telefónu. Snažil som sa o čo najschopnejší úsmev, pretože fakt som mu nechcel celú objednávku čítať.

„Hneď to bude.“ Barman mi našťastie úsmev vrátil a vzal si telefón k sebe. Rýchlo pripravoval pivá a medzitým nalieval panáky rôzneho alkoholu. Chvíľu som pozoroval jeho štíhle prsty. Kým sa sústredil na čapovanie piva, stihol som si ho obzrieť. Celkom pekný chlap. Síce o dosť starší, ale stále pekný chlap.

„A vy? Čo pijete vy?“ vytrhol ma zo zamyslenia a s pobavením sa na mňa pozeral. Musel si všimnúť, že si ho obzerám.

„Ja som dnes na minerálke, niekto na nich musí dať pozor.“ Hlavou som ukázal na skupinu chlapov, ktorí sa už dosť dobre a hlučno bavili. Vytiahol som peňaženku a zaplatil kartou.  

„Ale no tak, čo tak jeden panák? Veď jeden pohár ešte nikdy nikomu neublížil.“ Znova sa na mňa usmial a vrátil mi môj telefón. Pohladil ma pri tom po ruke. „Takže, čo povieš? Jeden panák na účet podniku?“ Plynule prešiel do tykania a naklonil sa cez bar bližšie ku mne. Z jednej strany ma tešil jeho záujem, veď je to celkom pekný chlap, ale na druhú stranu, mal som z neho divný pocit.

„Ja… možno neskôr,“ vykoktal som zo seba, vzal som tácku s pitím a s úmyslom, že do konca večera chodí pre objednávky niekto iný, som odišiel.

„Beriem ťa za slovo,“ ešte za mnou barman zavolal a ten jeho úsmev mi zrazu pripadal slizký.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa ma Šimon, keď mi pomáhal podeliť panáky.

„Hej,“ zamrmlal som. „Tak chlapi, pripime si na zdravie budúceho ženáča. Braček, nech si so Simonou šťastný. Mám ťa rád. Na zdravie.“ Vzájomne sme si pripili a na Marekov spýtavý pohľad na minerálku v mojich rukách som nereagoval. Veta: Na zdravie, zaznela v rámci večera ešte aspoň tisíckrát.

6. deň: Piatok

Sú už skoro dve hodiny ráno. V bare nás zostalo už len zopár. Samozrejme Marek o odchode domov nechcel ani počuť.

„Som predsa ženích, musím vydržať do samého konca a vy dvaja,“ môj malý braček bol totálne na mol a prstom udierajúcim striedavo do mojej a Šimonovej hrude „vy dvaja, ako svedkovia, máte povinnosť vydržať so mnou.“

„Jasné, ako traja mušketieri,“ smial sa Šimon a prehodil jednu ruku okolo mojich a druhú okolo Marekových ramien. Nebol síce tak opitý ako Marek, ale v nálade bol. Za to ja som už náladu nemal, bol som dosť unavený. Predsalen, mám skoro o 5 rokov viac ako oni. Jeden drink mi nakoniec neprišiel ako najhorší nápad. Hlavne, keď sa okolo našej skupinky začala motať skupinka žien. Na to som fakt náladu nemal.

„Tak dobre chlapci, ešte hodina, ale potom vás naložím do taxíka a ide sa domov, či chcete alebo nie. A to platí aj pre vás ostatných.“ Prezrel som si pár Marekovych kolegov a kamarátov, ktorí rovnako ako Marek, vyzerali, že už majú dosť. Za ich súhlasného prikyvovania som sa vydal k baru pre pohár niečoho silnejšieho.

„Už som myslel, že sa neukážeš,“ ozval sa barman s tým slizkým úsmevom. „Tak čo to bude?“

„Poprosím vás vodku a pomarančový džús.“ Tvrdé nepijem, ale dnes som potreboval niečo poriadne. Vytiahol som peňaženku s úmyslom zaplatiť, ale barman len pokrútil hlavou.

„Na účet podniku,“ barman na pult položil džús a dva poháre, do ktorých nalial hneď dvojitú vodku. Jeden z pohárov posunul ku mne a druhý si vzal on. „Tak na tykanie, ja som Milan.“

„Daniel a ďakujem.“ Nakoniec nám Milan nalial ešte dvakrát. Keďže nalieval dvojité panáky, začínal som cítiť, že mám dosť. Bol som unavený a vodka mi spôsobila mierne otupenie. Milan si sadol vedľa mňa s tým, že v bare zostala už len hŕstka ľudí. To mi už trocha vadilo. Začal byť nepríjemne dotieravý. Mohol byť o dobrých 15 rokov odo mňa starší, a aj keď bol celkom pekný chlap, ten jeho úsmev vo mne vyvolával divný pocit. Napadlo mi, že celý čas čakal len na to, kým začne vodka pôsobiť. Pretože hneď, ako sa mi začal pliesť jazyk, položil ruky na moje stehná a smeroval vyššie. V sekunde som vyskočil na nohy a svet sa so mnou trocha zatočil.

„Ja, prepáč, asi… ja… musím si odskočiť.“ Nič lepšie mi v mojej pripitej hlave nenapadlo.

V umývadle som si poriadne opláchol tvár studenou vodou a poriadne sa napil z kohútika, aby som aspoň trocha rozriedil vypitý alkohol. Za normálnych okolností by som mu slušne vysvetlil, že s ním nechcem nič mať. Poprípade by som mu jednu vrazil, ak by sa ma ešte raz pokúsil obchytkávať. Moja schopnosť reagovať bola však vodkou otupená. Keď som sa ako tak spamätal, zavolal som taxíky a namieril som si to rovno k Marekovi a ostatným. Na bar som sa radšej ani nepozrel.

„Koniec zábavy, odchádzame. Taxíky sú už na ceste. Kde je Šimon?“

„Čaká vonku, vyhodili ho, lebo sa trocha pobil s barmanom,“ zamumlal Marek a pomaly sa s ostatnými chystal na odchod.

„Čože? Čo sa stalo? Nebol som tu len 10 minút,“ obzrel som sa a videl som, že Milan si na líci držal vrecko s ľadom a nenávistne sa na nás pozeral. Podoprel som Mareka a spolu s ostatnými radšej vypadol. Čo sa stalo, môžem zistiť aj neskôr.

Úspešne sa mi podarilo dostať zvyšných chlapov do taxíkov. Šimon mal rozbitú peru, ale nebolo to nič vážne. Na otázku, prečo sa s Milanom pobil, len nahnevane zavrtel hlavou. Keď ešte pred hodinou vyzeral byť mierne pripitý, tak teraz vyzeral úplne triezvo. Spolu sme naložili Mareka do auta a tiež mi ho pomohol dostať do postele.

„Šimon, môžeš mi už konečne povedať, čo sa stalo v bare?“ postavil som sa medzi dvere a tým mu zabránil vojsť do jeho izby.

„Chcel si vziať niečo, čo má byť moje,“ odpovedal nahnevane. Rukami sa zaprel o moju hruď a doslova ma vtlačil do jeho izby.

„Nechápem, on ťa chcel okradnúť? Zle ti spočítal účet?“ Vodka spravila svoje, nedokážem poriadne premýšľať.

„Nie, proste nemám rád, keď sa niekto dotýka niečoho, čo patrí mne.“ Nechápem, o čom hovorí.

„Poď, ošetrím ti tie ústa,“ viac sa Šimona radšej nepýtam, je nahnevaný a rovnako ako ja trocha opitý. K tomu sú skoro 4 hodiny ráno a zajtra je svadba. Nemá zmysel sa v tom ďalej pitvať.

V kúpeľni sa mi podarilo nájsť dezinfekciu a vatové tampóny. Šimon sedel na posteli a poslušne čakal, kým som si všetko pripravil. „Pripravený? Možno to bude štípať.“ Dopredu som ho radšej upozornil. Dezinfekciu som si prichystal k posteli a kľakol som si pred neho.

„Áno.“ Šimon vyzeral, že ho to vôbec nebolí. Napriek tomu sykol, keď som mu na pery priložil tampón s dezinfekciou. Keď som mu ranu vyčistil, ukazovákom som mu za bradu pridvihol tvár a ranu si prezrel. Takto vyčistená vôbec nevyzerala tak zle. Trocha ľadu a zmizne mu aj opuch. Vďaka rane vyzerala jeho tvár tak… sexi drsne. Dobre, Daniel, vzchop sa. Musel som odtiaľto vypadnúť, pretože by to nemuselo dopadnúť dobre.

„Tak teda, hm, donesiem ti ľad, malo by to byť v poriadku. Na svadobných fotkách budeš vyzerať dobre, neboj sa.“ Rýchlo som sa postavil a išiel pre ľad. Kľačať pri jeho posteli dlhšie, asi to nevydržím. Keď som sa vrátil aj s ľadom k Šimonovi, už ležal na posteli. Mal na sebe len tričko a trenky. Pri pohľade na jeho vyšportované telo… a na tmavé chĺpky vykukujúce spod trička… naozaj musím odtiaľ rýchlo vypadnúť.   

„Ehm, prosím, tu máš ten ľad.“ Podal som mu ho a čo najrýchlejšie som z jeho izby odišiel. Počul som, že za mnou ešte zavolá moje meno. Dobre som si uvedomoval, že ak by som tam zostal, Šimon by si všimol moju erekciu a to by sa fakt ťažko vysvetľovalo. Musím so sebou niečo urobiť, veď toto so mnou nemôže robiť len pohľad. Som nadržaný, to bude tým. Lenže, ak by som bol naozaj taký nadržaný, tak prečo som nechcel toho barmana? Ja vlastne nechcem žiadneho iného chlapa. Ja chcem Šimona. Toto vôbec nie je dobré, hneď po svadbe vypadnem a na všetko pekne zabudnem. Zahľadieť sa do hetero chlapa. Som idiot.

„Zlato, vstávaj, už je skoro obed,“ zobudil ma mamin hlas. Najradšej by som zostal v posteli až do zajtra. V kuchyni som zhltol obed a s radosťou od mamy prevzal zoznam vecí, ktoré treba ešte dokúpiť. Čím viac času strávim mimo domu, tým lepšie. Po včerajšku si uvedomujem, že k Šimonovi niečo cítim. Je vtipný, múdry a sexi, ale hetero…, aký by bol svet krásny, ak by neexistovalo to „ale“.

Keď vidím, koľko príprav zaberie svadba, tak sa radšej nikdy… čo vlastne, prvé mi napadlo slovo neožením. Nevydám? To tiež nie je to správne slovo. Neomužím! Áno, to je to správne slovo. Nahlas som sa zasmial nad vlastnou detinskosťou. Celé popoludnie som behal hore-dole a zháňal veci z maminho zoznamu. Nikdy by som neveril, aké ťažké je zohnať konfety. Našťastie už mám všetko. Už len vyzdvihnúť tortu a odviesť ju do hotela, kde bude svadba.

Torta vybavená a konečne zaparkujem pred domom. Už som hladný a nohy ma kvalitne bolia. Skôr než stihnem vystúpiť, k autu príde Simona, mama a Šimon so škatuľami v rukách.

„Zlatko, prosím ťa, mohol by si ešte odviesť toto do hotela. Sú to darčeky pre hostí a z hotela volali, že to potrebujú ešte dnes, aby to vedeli pridať ku prestieraniu na stoly.“ Mama dobre vie, ten jej psí pohľad ma donúti urobiť všetko, čo chce.

„Jasné,“ počkal som, kým naložia škatule, a už som bol na odchode, keď sa dvere spolujazdca otvorili a Šimon nastúpil.

„Pôjdem s tebou a pomôžem ti,“ oznámil mi a už si zapínal pás.

„Ja to zvládnem aj sám, nie je to ťažké,“ snažil som sa ho nejako dostať z auta, lenže on nevyzeral, že by chcel vystúpiť. Keď na moju poznámku nijako nereagoval, naštartoval som a vyrazil k hotelu.

„Dnes si nebol vôbec doma,“ prerušil ticho Šimon a ja periférne vidím, že sa na mňa pozerá.

„Mama mi dala asi kilometrový zoznam vecí, ktoré bolo treba dokúpiť.“ Ani za nič by som nepriznal, že som sa mu vyhýbal. Je to vlastne blbosť, pretože jediný dôvod, prečo sa mu snažím vyhýbať, je, že sa v jeho prítomnosti cítim fakt dobre. Poznám sa, viem, že by som sa do neho veľmi rýchlo zamiloval a nakoniec dopadnem tak, že sa budem trápiť. Vlastne už som tak aj dopadol.

Šimon mi pomohol vyniesť škatule do hotela. Už len cesta domou a do zajtra nevyleziem zo svojej izby. Bože, chovám sa ako decko.

„Daniel, som hladný, čo keby sme sa zastavili niekde najesť? Môžem ťa pozvať na večeru?“

Pri tom, ako som ho počul vysloviť moje meno, som skoro zabudol šoférovať. Večera? Sami dvaja? To nie je dobrý nápad. To v žiadnom prípade.

„Jasné, aj ja som už hladný,“ dostanem zo seba. Mozog hovorí jedno a ústa druhé. Prečo si to robím, zbytočne sám seba trápim.

„Tak, pán fotograf. Povedz mi niečo o sebe,“ Šimon na mňa namieril vidličku, na ktorej mal kus mäsa. 

„Čo chceš vedieť? To, že som fotograf, vieš, aj to, že som nezadaný, a to je o mne asi všetko. Okrem práce a behu nič iné nerobím.“ Keď sa nad tým zamyslím, je to dosť smutné. Musím so sebou začať niečo robiť. „A ty? Práca s počítačmi, to už viem a vďaka mame viem, že správne dievča si si zatiaľ nenašiel. Prezraď mi niečo ďalšie.“ Šimon sa usmial tým svojím reklamným úsmevom. V tom úsmeve bolo niečo zvláštne. Rana na pere je malá, takmer vôbec ju nevidno.

„Som na tom podobne, práca a telocvičňa. Dosť cvičím, dobíjam tak energiu. Moja záľuba je box a potom ešte plávanie.“

„Veď to na tebe aj vidno,“ poviem nahlas a najradšej by som si nafackoval. Šimon sa len usmial, nijako moju poznámku neokomentoval. Zvyšok večere sme sa rozprávali o svadbe, o detstve, Šimon mi porozprával o jeho rodine. Zistil som, že nebývame ani tak ďaleko od seba. Napriek tomu, že som neplánoval ho po svadbe ešte niekedy vidieť, ma to potešilo.

„Takže, čo tá bitka včera? Čo sa vlastne stalo?“ Po večeri som nás doviezol domov a usadili sme sa na terase. Ostatní išli riešiť ešte výzdobu do kostola, tak som to využil s tým, že ho trocha vyspovedám.

„Keby ten barman svojimi špinavými rukami nechytal to, čo nemal, tak by nedopadol tak, ako dopadol.“ Šimon mal v tvári vážny výraz a pohľadom sa pozeral priamo do mojich očí. Až mi zvláštne zovrelo žalúdok.

„Nechápem.“ Fajn, včera ma s mojej nechápavosti ospravedlňoval alkohol, ale dnes…

Šimon trocha zvýšil hlas. „Čo na tom nechápeš, bol som opitý a žiarlil som. To je celé.“

„Žiarlil? Ty? Prečo?“ začal som sa smiať. „Ja to stále nechápem, veď ten barman bol určite gay. Ten by ti žiadnu babu neprebral. Teda, ani som si nevšimol, že sa ti tam nejaká páčila.“

„Nepáčila,“ nahnevane odvrkol a prudko sa postavil. Ten rýchly pohyb ma automaticky donútil postaviť sa tiež. Simon dvomi krokmi prekonal vzdialenosť medzi nami, chytil ma zozadu za krk a pritiahol si ma k sebe. Ešte nikto ma tak nepobozkal. Bol to majetnícky, doslova až živočíšny bozk.

„Už chápeš?“ opýtal sa ma hneď potom, ako sa naše pery oddelili. Nebol som schopný nijako reagovať. Len som stál, ruky som mal opreté o jeho hruď a splašene som dýchal. Skôr ako som sa stihol spamätať, nás vyrušil zvuk prichádzajúceho auta. Stihol som len tak-tak od Šimona odskočiť, inak by nás naši pristihli. Zvyšok večera som strávil zavretý v izbe, vyhovoril som sa na únavu a Šimona nechal napospas mojej mame. Potreboval som to nejako spracovať.

7. deň: Sobota

Nastal deň D. Všetko bolo dokonale naplánované a perfektne zorganizované. Šimon, ako Simonin svedok, sa staral o prichádzajúcich hostí z jej strany a ja som mal na starosti zasa celú našu stranu rodiny. Celé doobedie sme sa síce stretávali, ale nemali sme čas sa porozprávať. Pritom som na ňom videl, že očakáva nejakú reakciu z mojej strany. On ma pobozkal a ja by som mal nejako reagovať, logické. Problém bol v tom, že som nevedel ako. Šimon sa mi páčil, viac než páčil, lenže… lenže ja nemám chuť byť niekto, s kým si vyskúša, aké to je. Je heterák a možno má pochybnosti, alebo je len zvedavý, alebo… Možností je množstvo a mne chýbalo málo, aby som sa do neho zamiloval. Zlomilo by mi srdce, keby ma časom odkopol s tým, že to skúsil a nie je to ono. Rozhodol som sa preto nechať to tak, užiť si svadbu a čo najskôr sa vrátiť domov. Zamestnám sa prácou a všetky pocity v sebe zadusím.

Simona bola krásna, Marek fešák a svadobný obrad dojemný. Možno mi ušla aj nejaká tá slza. Počas príhovoru sa mi podarilo rozplakať mamu a Marekovu svokru a prichystal som si aj pár totálne strápňujúcich príbehov o mojom malom bratovi. Tak som sa toho príhovoru bál a nakoniec nie a nie skončiť. Nakoniec som ho ukončil prostým: „Na novomanželov“, pretože sa slzy tlačili do očí aj mne. Opäť.

Celý večer som si plnil povinnosti a poctivo som vytancoval všetky tety, sesternice a družičky. Síce nie som dobrý tanečník, ale ani jedna sa nesťažovala. Všimol som si, že Šimon sa svojej úlohy zmocnil rovnako ako ja. V obleku bol fakt sexi a vždy, keď sme sa na parkete míňali, tak sa na mňa usmial. Popravde, mäkli mi z toho kolená a bol som z toho zmätený čím ďalej viac a viac.

Postupne sme sa z večera prepracovali až k polnoci, nechýbalo odčepčenie, únos nevesty a samozrejme svadobné hry.

Pri jednej zo svadobných súťaží DJ poveril nevestu a ženícha, nech si každý vyberie 5 párov z jeho strany rodiny. Simona si vybrala štyri páry a ako piaty si vybrala mňa a Šimona. Obhájila to tým, že ako svedkovia sa musíme zapojiť do každej aktivity. Neušiel mi jej šibalský úsmev a žmurknutie. Nakoniec sme spolu s ďalšími svadobčanmi stáli oproti sebe a čakali, akú úlohu dostaneme. Prvý z dvojice dostal golfovú loptičku a jeho úlohou bolo, čo najrýchlejšie ju dostať cez partnerove nohavice na druhú stranu. Proste, vopchať loptičku zdola do nohavíc, cez nohavice ju po kolene a stehne posúvať vyššie a vyššie, presunúť na druhú stranu a opačným smerom loptičku dostať zas von a posunúť ďalšiemu páru. Všetko čo najrýchlejšie, pretože každá strana rodiny súťažila za svojho novomanžela. Keď sa ku mne dostala loptička, prsty sa mi doslova triasli. Neviem, či adrenalínom zo súťaže, alebo tým, že som za povzbudzovania stovky ľudí ohmatával Šimonove svalnaté nohy. Posunul som loptičku až k malému Šimonovi. Tam som sa snažil dotýkať len loptičky cez nohavice, čo najrýchlejšie som ju odtiaľ presunul na druhú stranu a vytiahol z druhej nohavice. Podarilo sa nám to skôr ako párom, ktoré súťažili za Marekovu stranu. Šimon sa po celý čas smial, a keď našu stranu DJ vyhlásil za víťazov, objal ma, zodvihol a zatočil sa. Vo chvíli, keď ma položil zas na nohy, sa mi zakrútila hlava. Nie z toho, že sa so mnou točil, ale z jeho blízkosti. Cítil som jeho vôňu zmiešanú s vôňou parnému a v tej chvíli som už s istotou vedel, že som zamilovaný. Potreboval som ísť na vzduch. Vykrútil som sa z jeho objatia a s výhovorkou na teplo vybehol von. Vonku bolo pár fajčiarov, tak som sa rozhodol trocha vzdialiť. Potreboval som pár sekúnd ticha.

„Tak tu si. Hľadal som ťa.“ Všade bola tma, takže ma Šimon trocha vystrašil. Oprel sa o zábradlie vedľa mňa a celý čas ma pozoroval, cítil som jeho pohľad. „Daniel, ja… ja sa ti chcem ospravedlniť. Prepáč, nechcel som na teba nejako tlačiť.“ Šimon sa poriadne nadýchol. Bolo vidieť, že chce ešte pokračovať, len nevie nájsť správne slová. Nechápavo som sa na neho pozeral. Prečo sa ospravedlňuje? „Keď som videl toho barmana, ako sa ťa dotýka, hnevalo ma to. Páčil si sa mi hneď od začiatku, lenže si o mňa nijako neprejavoval záujem, tak som si myslel…, že asi nie som tvoj typ…, a bol som trocha opitý… a on na teba dával ruky…, prepáč, ja… nemám právo žiarliť. Zachoval som sa nevhodne…, došlo mi to, keď si sa mi včera celý deň vyhýbal. Lenže som si nemohol pomôcť, chcel som byť s tebou…, proste, prepáč za ten bozk. Nechcel som, teda chcel…, len… prepáč.“

Neprejavoval som o neho záujem? Veď prečo aj. Hneď na začiatku pri maminom výsluchu povedal, presne si tú vetu pamätám: … hlavne ju musím ľúbiť a ona naopak mňa…

„Šimon, ja to nechápem, teraz mi hovoríš toto všetko a pritom… pritom…,“ teraz som zasa ja nevedel nájsť tie správne slová.

„Pritom čo?“ Naklonil trocha hlavu a opäť mi venoval svoj hlboký pohľad.

„Pritom si mame povedal, že…, že hľadáš ženu, ktorú budeš ľúbiť a ona zasa teba.“ Fakt som tomu celému nerozumel.

Šimon sa široko usmial a rukou ma pohladil po tvári. „Osobu. Myslel som, že hľadám osobu, ktorú budem ľúbiť. Aj keď to už nie je celkom pravda.“ Postavil sa predo mňa a chytil moju tvár do dlaní. Srdce mi doslova prestalo biť. „Už ju nehľadám, už som ju našiel.“ Keď mi doteraz srdce nebilo, po tejto vete sa rozbehlo ako o preteky. V tej chvíli mi nezostalo nič iné, len zavrieť oči a poddať sa okamihu. Na rozdiel od nášho prvého bozku, bol tento pomalý a nežný a romantický a rozhodne nie náš posledný.

Epilóg:

Otočil som foťák na naše tváre a stlačil spúšť. S typickým zvukom sa z Polaroidu postupne vysunula fotka.

„Nemusíš fotiť všetko,“ zasmial sa Šimon a zozadu ma objal. Cítil som teplo sálajúce z jeho tela, otočil som sa a venoval mu rýchlu pusu.

„Musím,“ vykrútil som sa z jeho objatia a začal hľadať fixku. „Láska, nevieš v ktorej škatuli skončili písacie potreby?“

„To fakt netuším,“ zúfalo rozhodil rukami a ukázal na množstvo škatúľ.

„Mám ich.“ Zatiaľ čo Šimon poctivo vybaľoval všetko ostatné, ja som vybalil fotoalbumy. Opatrne som ich zoradil na poličku a do posledného založil práve urobenú fotku. Pekne s popisom. Som predsa detailista.

212. deň: Sťahovanie