Mriežkové tetovanie

Prológ

„Ale ja dievčatá nemám rád!“ Matka sa Tomáškovej reakcii len zasmiala. Vianočné vystúpenie v škôlke sa blížilo a jej malý syn odmietol nacvičovať program. Popravde sa tomu ani nečudovala, to, čo nerobil Majko, nerobil ani jej Tomáš. Chlapci boli nerozlučná dvojica už od plienok, takmer ako dvojičky. Obaja tmavovlasí, s rovnakým šibalským úsmevom. Dokonca mali aj rovnakú jazvu na dlani. Ešte ako 4-ročným im napadlo, že chcú rovnaké tetovanie. Chvíľka nepozornosti počas grilovačky zanechala na oboch chlapcoch rovnaký mriežkovaný vzor.   

„Ale zlatko, nevymýšľaj, tancuješ rád. A Eliška s Mirkou boli veľmi smutné, že s nimi s Majkom nechcete tancovať.“ Matka sa malého Tomáška snažila presvedčiť, ale jeho zamyslený výraz jej nedával veľkú nádej.

„Tak nech tancujú spolu. Ja budem tancovať s Majkom. Ani on nemá dievčatá rád.“ Päťročný Tomáš, spokojný so svojím návrhom, nedal matke možnosť ďalej riešiť vianočné vystúpenie. Matka sa celej situácii len zasmiala. Čo už s nimi, chlapcami nepodarenými.

***

„Ale ja ženy nemám rád a dobre to vieš.“ Tá veta jej bola povedomá, naposledy, keď ju počula, tak ju rozosmiala, teraz jej do smiechu nebolo.

„Tak prepáč, nemusíš byť hneď podráždený, len hovorím, že ak by si na to stretnutie išiel, mohlo by z toho niečo byť.“

„Mami, ja nepôjdem na žiadne rande s dcérou tvojej kamarátky.“ Tomáš nebol ani tak nahnevaný, ako frustrovaný. Matku mal rád, lenže mu stále dohadzovala dcéry svojich kolegýň a kamarátok. Asi si myslela, že svoju orientáciu chodením so ženami prebije. Alebo sa z nej vyspí ako z opice.

Tomáš nikdy nemal šťastie na vzťahy, či už partnerské, alebo kamarátske. Jeho posledný vzťah postupne chladol a dospel do takého štádia, že ani jednému nebolo ľúto, keď sa skončil. Na priateľov šťastie tiež nemal. Mal veľa známych a kamarátov, ale nikoho, komu by sa zdôveril. Vždy bol spoločenský a nechal sa nahovoriť na každú zábavu. Ale keď bol sám, chýbala mu osoba, s ktorou by mohol prebrať svoje problémy a starosti. Navonok zábavný a bezstarostný, no vo vnútri osamelý. Tomáš si končekmi prstov prešiel po dlani, robil to vždy, keď mal zlú náladu. Vďaka jazve si zakaždým spomenul na Maja. Od malička boli najlepší kamaráti, stále spolu. Celý prvý stupeň na základnej škole boli ako jeden, spolu vystrájali, spolu sa učili a navzájom zdôverovali. Síce len s detskými starosťami, ale v tej dobe pre neho veľa znamenalo, že sa na Maja môže obrátiť. Ako veľmi ho zasiahlo, keď sa s rodičmi musel odsťahovať. Chvíľu sa navštevovali, trávili jeden u druhého prázdniny, ale aj to prestalo. Ani jeho a ani Majovi rodičia neboli ochotní vyhovieť ich vrtochom a voziť deti cez celé Slovensko. Však čo, deti sú prispôsobivé a chlapci si nájdu iných kamarátov.

Vonku bolo chladno a od rána pršalo. Tomáš nemal dobrú náladu, snažil sa však neznepríjemňovať život ostatným. Tešil sa z povýšenia, tvrdo preto pracoval. Dostal vlastnú kanceláriu s počítačom a služobným telefónom. Lenže čo z toho, keď telefón nefunguje a počítač sa mu nepodarilo spojiť s tlačiarňou. Ako tak technicky zručný bol, programy a systémy si nainštaloval sám, ale tlačiareň ako napriek nefungovala. Vyskúšal všetko možné, ale nakoniec zaslal požiadavku na jej zapojenie. Prišiel mu aj e-mail o zaevidovaní požiadavky, lenže ako sa z neho dozvedel, technické zabezpečenie robí externá firma. Pokiaľ niekoho pošlú, prejde večnosť.

Aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď na druhý deň na dvere kancelárie niekto zaklopal. Spoza dverí vykukol od neho trocha mladší muž. Na sebe mal tričko a dobre padnúce rifle. Do prostredia plného kravaťákov nezapadal. Strapaté čierne vlasy a na tvári veselý úsmev. Tomáš mal hneď lepšiu náladu. Z toho muža sršala pozitívna energia a hneď ako vysvetlil, prečo prišiel, sa Tomášova nálada zlepšila ešte viac.

Tomáš mu uvoľnil miesto a technik, ktorý sa predstavil ako Mário, sa hneď pustil so práce. Za pár minút spojazdnil tlačiareň, ale s pripojením telefónu bojoval skoro hodinu. Z nejakých neznámych príčin nefungoval. Tomáš sledoval technika pri práci. Štvalo ho, že nedokázal tlačiareň zapojiť sám, preto sa to chcel naučiť. Po chvíli sa pristihol, že ho nesleduje len pri práci, ale obzerá si ho celého. Pozoroval jeho štíhle prsty ako behajú po klávesnici, jeho oči, ktoré rozjasnili celú miestnosť, keď sa ozval zvuk tlače. Dokonca aj jeho pekný zadok, keď pod stolom zapájal káble.

Mário bol najprv trocha zmätený, podľa čísla našiel kanceláriu, ale na menovke bolo ženské meno. Nesmelo preto zaklopal a nakukol dnu. Za stolom sedel tmavovlasý fešák s peknými hnedými očami, v ktorých bolo vidieť starosti. Ten pohľad ho zasiahol, chcel ho potešiť, nejako rozveseliť. Usmial sa na muža, ktorý sa musel v obleku narodiť. Potešilo ho, keď mu úsmev opätoval. Zjavne nepatril medzi namyslených úradníkov. Netrvalo dlho a spojazdnil všetko, čo bolo potrebné. Telefón mu dal síce trocha zabrať, ale nevadilo mu to. Aspoň sa mohol s hnedookým fešákom rozprávať. Mal v jeho prítomnosti dobrý pocit, ako keby sa poznali roky. Spolu sa bavili na protestujúcom telefóne a aj na nefunkčnom zariadení si dokázali nájsť niečo pozitívne. „Lepšie nefunkčné ako žiadne,“ smial sa Tomáš.

„Ďakujem ešte raz. Fakt som čakal, že budem čakať aspoň týždeň.“ Tomáš sa na Mária opäť usmial. Ten chlap sa mu páčil, až mu prišlo ľúto, že nič viac v kancelárii zapojiť nepotrebuje.

„Nie je začo. Kedykoľvek, stačí zadať požiadavku a som tu ako na koni.“ Mário mu úsmev oplatil. Už pri prihlásení do počítača si všimol, že tam má zastarané programy, ktoré bude treba preinštalovať. Pôvodne mal v pláne urobiť to hneď, ako vybaví požiadavku, lenže… Proste mu napadlo, že to neurobí. Bude mať aspoň dôvod opäť prísť. Nebolo to od neho pekné, dobre si to uvedomoval. Dokonca to mohlo byť aj zbytočné, taký chlap musí ženy od seba odháňať. Tmavovlasý, tmavooký s dokonale upravenou bradou a moderným účesom. Proste poriadny chlap.

Obaja sa navzájom rozlúčili, no ani jeden toho druhého nevedel dostať z hlavy. Mário každý deň kontroloval stav nových požiadaviek a zakaždým bol sklamaný. Vedel, že Tomáš, zistil si jeho meno, je technicky zručný, veď mu aj povedal, že niektoré programy si inštaloval sám. Napriek tomu dúfal, že sa vytúžená požiadavka objaví. Tomáš nemohol prestať myslieť na úsmev krásneho informatika. Dokonca skontroloval celé svoje oddelenie, či niektorý z jeho zamestnancov nepotrebuje niečo opraviť alebo nainštalovať. Chvíľami rozmýšľal ako sabotovať svoj počítač, aby mohol Mária opäť vidieť.

Po upozornení počítača o potrebe aktualizovať systém mu srdce nadšene poskočilo. Ľavou zadnou by to zvládol aj sám, na notebooku doma to už robil. Nadšene zadal požiadavku. Na druhý deň nervózne čakal, ale technik neprišiel. Prišiel až na ten tretí. Tmavé nohavice a čierne tričko ladili k jeho havraním vlasom. Na tvári veselý úsmev a v očiach iskričky.

„Zdravím,“ Mário sa na Tomáša usmial. Hneď si všimol, že nemá kravatu a prvé tri gombíky na košeli mal rozopnuté. Pokožku na krku a hrudi, aspoň tá časť, ktorú bolo vidieť, mal krásne svetlú, slnkom nedotknutú. Mário mal chuť sa jej dotknúť, aspoň končekmi prstov pohladiť pokožku na kľúčnej kosti. Aj keď v Tomášovej tvári bolo vidieť únavu, priťahovala ho ako magnet.

„Dobrý deň,“ odzdravil Tomáš a automaticky uvoľnil svoje miesto. Po celý čas, čo Mário aktualizoval jeho počítač, sa rozprávali. Prekvapilo ho, že sú s Máriom v rovnakom veku, široký úsmev a veselé oči ho robili mladším. Páčilo sa mu, ako na neho Mário pôsobil. Priateľský, veselý, presne ten typ, pri ktorom nie je možné, aby nastalo trápne ticho. Celú dobu, čo boli spolu v kancelárii, si našli tému, o ktorej sa rozprávali. Neboli to tie silené témy o počasí, Mário mal rozhľad, bolo vidieť, že nie je len krásna tvár.

Keď Mário uvoľňoval miesto za počítačom naspäť Tomášovi, cítil sa ako nejaký zločinec. Systém bol aktualizovaný, všetky programy bežali tak, ako mali. Už nemal dôvod opäť prísť. Pár klikmi odinštaloval potrebný, ale nie nevyhnutný program. Mal pri tom výčitky svedomia, lenže… lenže inak Tomáša opäť neuvidí.

Opäť sa rozlúčili. Máriovi sa nechcelo odchádzať, utešovala ho istota, že za pár dní Tomáša uvidí. Avšak rovnakú istotu mal aj Tomáš. Keď predtým rozmýšľal, že by sabotoval svoj počítač, teraz to už vedel s istotou. Bor rozhodnutý celý systém zmazať, len aby mohol Mária opäť vidieť. Jediný problém mal len s tým, že ako dlho má počkať. Nechcel, aby to bolo až tak nápadné.

Keď Tomáš hľadal, ktorý program vymazať, aby nenapáchal škody, ale aby bolo potrebné na opravu zadať požiadavku, zistil, že predsa nebude musieť svoj počítač trápiť. Prišiel na to, že mu jeden program chýba. Bol síce presvedčený, že ho sám predtým inštaloval, ale keď Mário nahral nový systém, mohol sa stratiť. Veselo zadal požiadavku a uvedomil si, že odkedy mu Mário chodí opravovať počítač, nemal zlú náladu. Rozhodol sa, že keď sa Mário objaví, zamieri rozhovor na trocha osobnejšiu tému a zistí, ako na tom Mário je. Mal obavy z toho, že by mohol počuť niečo, čo nechce. Strašila ho myšlienka, že by mohol byť Mário ženatý alebo zadaný. Napriek tomu mal pocit, že musí niečo urobiť. Cítil z neho zvláštne vibrácie. Niečo ako… ako súznenie. Nikdy na nikoho nemyslel takým spôsobom ako na Mária. Mário mu pripadal… proste krásny, dokonalý. Havranie vlasy, v ktorých sa odrážali slnečné lúče a prekrásne oči. Oči, čo rozžiarili celú miestnosť, a vždy, keď sa na neho pozreli, cítil príliv tepla. 

Mário nedočkavo očakával požiadavku. Trocha sa bál, že Tomáš na všetko príde a zistí, že program vymazal schválne. Nevedel si pomôcť, fakt sa kvôli tomu cítil zle. Celé doobedie bol v teréne, a keď sa vrátil na firmu, našiel si požiadavku. Bol prekvapený, že ju kolega nešiel vyriešiť, keďže on sám mal inú prácu. Rozhodol sa nezisťovať dôvod a rovno sa vydal za Tomášom. Síce už bolo poludnie, ale vedel, že by do zajtra nevydržal. Možno by mohli spolu ísť aj na kávu. Kravaťáci určite nie sú v práci dlhšie ako do tretej, štvrtej poobede. Mohol by mu nainštalovať program, ktorý mu predtým vymazal, a pozvať ho niekam do kaviarne. Opäť mu počítač ničiť nebude, na to odvahu už nemal.

Tomáša vyrušilo klopanie. Ledva stihol zodvihnúť zrak od monitora a zbadal opäť ten nádherný úsmev. Nečakal, že by mohol Mário prísť, vždy chodil len doobeda. Keď sa neukázal ráno, Tomáš bol sklamaný. Nepáčilo sa mu, že bude musieť čakať celý víkend, kým Mária uvidí.

„Dobrý deň, som tu zas.“ Mário si cestou k stolu, ktorý mu Tomáš uvoľnil, prezrel jeho postavu. Tentokrát mal lepší výhľad, pretože Tomáš mal miesto košele tričko s dlhým rukávom. Svetlohnedé, ktoré mu ladilo k očiam.

„Mrzí ma, že vás stále otravujem. Tá technika sa proti mne asi spikla,“ ospravedlňujúco sa Tomáš usmial, ale popravde mu to ľúto nebolo. Ak by sa program nestratil sám, určite by ho vymazal on. Či už tento konkrétny, alebo iný.

„Neotravujete,“ so širokým úsmevom sa Mário posadil za stôl a sám pre seba zamrmlal, „ja sem rád chodím.“

„Prosím?“ Tomáš ho započul niečo povedať, ale nerozumel.

„Nič, to len… niekedy si mrmlem sám pre seba.“ Nič iné mu v tej chvíli nenapadlo.

Počas inštalácie programu Tomáš Máriovi navrhol tykanie a ten ho s radosťou prijal. Rozprávali sa nenútene ako dlhoročný známi. Mário najprv chcel pozvať Tomáša na kávu, ale nakoniec mu ju Tomáš uvaril v kancelárii. Aj keď bol počítač už dávno hotový, obaja sedeli a rozprávali sa. Mali veľa spoločných záujmov. Tomáš si víkendy krátil turistikou a Mário zas na chalupe po starých rodičoch. Obaja radi trávili čas v prírode dlhými prechádzkami.

„Tomáš, ďakujem za kávu, ale už musím ísť.“ Máriovi sa nechcelo odchádzať, lenže musel vrátiť služobné auto. „Napadlo mi, že by sme mohli niekedy spolu zájsť na kávu, oplatil by som ti pozvanie, teda, ak budeš mať č…“

„Rád.“ Mário nestihol poriadne ani dohovoriť.

Keď si Mário obliekal bundu, nemotorne sa otočil a udrel rukou do regála. Stihol len syknúť bolesťou a hneď zbadal, že mu na ruke ostal škrabanec.

„Si v poriadku? Ukáž.“ Tomáš sa načiahol po Máriovej ruke.

Mário nevnímal, očami doširoka otvorenými pozoroval veľký škrabanec. Postupne, ako prvotný šok opadol, sa na jeho ruke začali objavovať drobné kvapôčky krvi.

Tomáš, s rukou stále načiahnutou, sledoval, ako Mário zbledol. Zranenie na ruke nebolo nijako vážne, nemohlo ani veľmi bolieť. Lenže Máriova tvár bola takmer biela a v očiach nebol ani náznak po hrejivých iskričkách. „Mário, si v poriadku? Niekde tu mám lekárničku, ukáž.“ Tomáš jemne chytil Mária za zápästie a nasmeroval ho do kresla. Bál sa z neho spustiť oči.

„Ja… ja nemám rád krv. Ja, prepáč, už už…“ Mário sa zhlboka nadýchol, hanbil sa za svoju reakciu, lenže, jeho telo reagovalo tak, ako reagovalo. Snažil sa na Tomáša usmiať, videl v jeho hnedých očiach starosť. Sústredil sa na Tomášove rýchle pohyby. Napriek vysokej a dobre stavanej postave sa Tomáš pohyboval elegantne. Posadil sa a spolu s kreslom si ho pritiahol oproti sebe. Behom chvíľky mu poranenú ruku vydezinfikoval a zalepil. Mário po celý čas sledoval jeho tvár, nemohol sa zbaviť myšlienky, pocitu, že… ani ho nevedel definovať. Ako keby ten sústredený výraz poznal.

Opatrne držal Máriovu ruku, poslednýkrát skontroloval náplasť a zdvihol pohľad k jeho tvári. Mário ho zamyslene pozoroval. Do tváre sa mu vrátila farba a ešte pred chvíľou takmer biele pery mali jahodový nádych. Mário si zahryzol do spodnej pery, hlavu mierne naklonil. Vráska na čele prezradila, že nad niečím rozmýšľa. Tomáš sa pousmial, takto si predsa hrýzol peru aj…

„Majo???“ šokovane zašepkal Tomáš.

Máriom prešlo Tomášove oslovenie ako mráz. Nikto ho tak dlhé roky neoslovil, naposledy… Bezmyšlienkovite sa načiahol pre Tomášovu ruku. Na jeho dlani zbadal dobre známy mriežkovaný vzor. Nechápal, ako je možné, že ho nespoznal hneď. Veď sa na svoje detské ja aj podobal. Bolo to síce už… koľko? Možno aj dvadsať rokov. Naposledy sa videli ešte na základnej škole. Mário automaticky otočil svoju ruku, kde mal takmer totožný mriežkovaný vzor.

„To snáď… to nie je… tomu neverím,“ Tomáš nebol schopný nájsť vhodné slová. V Máriovej tvári už teraz videl črty chlapca, na ktorého si spomenul vždy, keď potreboval povzbudiť.

„Tak to sme dvaja.“ Stále držiac Tomášovu ruku sa Mário široko usmial. Automaticky si pritiahol Tomáša k sebe a objal ho. Medzi jeho najobľúbenejšiu detskú spomienku patril spoločný tanec na vianočnom predstavení, ešte v škôlke. Vždy si na to spomenul, keď sa ho niekto opýtal na detstvo. Tá spomienka sa mu vynorila aj vo chvíli, keď objímal Tomášove široké ramená.

Tomáš pod svojimi rukami cítil Máriove pevné telo. Uvedomoval si, že by mal svoje zovretie povoliť, pustiť ho zo svojho objatia. Rozmýšľal, ako dlho ho môže ešte objímať? Ako dlho je dovolené objímať kamaráta z detstva, bez toho, aby to bolo… divné?

Ani jeden nevedeli nájsť vhodné slová, keď sa vyslobodili zo vzájomného objatia. Pohľad do očí toho druhého nahradil tisíc slov. Tomáš mal v hlave zmätok, jedno však vedel určite. Maja sa opäť nevzdá. Keď mu ho osud po toľkých rokoch nahnal priamo do náručia…, jednoducho sa rozhodol chytiť sa príležitosti. Jemne, končekmi prstov pohladil Mária po tvári, v očiach snáď len nádej a túžba. Na neistotu alebo strach jednoducho neostal priestor. Mário sa jeho dotyku nebránil. Opäť si zahryzol do spodnej pery, robil to vždy, keď premýšľal. Teraz ani tak nepremýšľal, ako nemohol uveriť. Síce prišiel s tým, že Tomáša pozve na kávu, naznačí, že… čo vlastne? Že má o neho záujem? Nie len to. Tomáš ho zaujal hneď na prvý pohľad. Teraz, keď vedel, kto je…, nedokázal si ani predstaviť, že nebudú spolu. Keď si ho pritiahol do náručia, aby ho mohol objať, už s istotou vedel, že mu zlomí srdce, ak nebude ani malá šanca, že by mohli byť viac než kamaráti z detstva. Pod Tomášovým pohladením sa doslova rozpúšťal. V jeho hnedom pohľade videl presne to, čo túžil vidieť. Mário privrel oči, pridvihol bradu a svoje pery ponúkol Tomášovi. Ten svoje ruky ľahučko položil na Máriove boky a pobozkal ho. Hneď ako sa ich pery dotkli, ovládla ich vášeň. Mário opäť obmotal svoje ruky okolo Tomášovho krku a prehĺbil bozk. Svoj jazyk vsunul do Tomášových pootvorených úst, vychutnával si jeho blízkosť a teplo šíriace sa z jeho tela. Trvalo dlho, kým boli schopní navzájom sa od seba odpútať.

„Čo keby sme išli na tú kávu hneď?“ Tomášov vzrušením zastrený hlas sa ozval ako prvý.

„Rád.“ Tentokrát Mário takmer nenechal Tomáša dokončiť otázku.

Keď Tomáš zamykal kanceláriu, takmer sa mu nedočkavosťou triasli ruky. Tešil sa na spoločný čas s Máriom. Túžil sa o ňom dozvedieť všetko. Za tie roky, čo neboli spolu, sa v ich životoch veľa udialo. Mário sa na Tomáša usmial, dohodli sa, že spolu odnesú jeho služobné auto a kávu mu uvarí u seba na chalupe. Potrebovali si toho veľa povedať, ale hlavne, chceli byť spolu.

Epilóg

Tomáš pohladil chladný kov, ktorý sa postupne v jeho rukách zohrieval.

„Niečo na tento štýl, len…  chcel by som tam vygravírovať jeden vzor, takúto mriežku,“ Tomáš podal zlatníčke nákres, „bolo by to možné?“

Staršia pani sa najprv zarazene pozrela na kresbu, ale potom sa široko usmiala. Automaticky jej skĺzol pohľad na Tomášove ruky. On si to však nevšimol, stále si obzeral zlatý krúžok.

„Samozrejme.“ Zlatníčka mu odpovedala s istotou, vedela, že to nebude problém, dokonca vedela, že prsteň bude vo výsledku krásny a originálny. Vedela to, pretože podobnú žiadosť mal pred nedávnom iný zákazník. Vtedy ju zvedavosť premohla a opýtala sa na pre ňu zvláštnu požiadavku. So záujmom počúvala mladíka, ktorý jej zo zápalom rozprával o grile a nápade na spoločné tetovanie. S obrovskou láskou v očiach mladík opisoval, ako sa mu podarilo nájsť lásku jeho života, dokonca sa jej priznal, ako schválne sabotoval počítač, len aby mohol svojho milého opäť vidieť.

„Prsteň by mal byť hotový do konca mesiaca.“ Opäť sa na Tomáša usmiala. Dobre vedela, že sa blíži ich výročie, aj to jej mladík prezradil. Tomášov úsmev a zasnený pohľad ju uistil v tom, že títo dvaja svoje prstene budú nosiť navždy.