Záchranca

Posadím sa na asfalt. Cesta je zablokovaná policajnými autami. Neviem dostať pod kontrolu svoje dýchanie. Z nejakého dôvodu sa mi zrýchľuje dych a srdce mi bije ako o preteky. Hlavu si vložím medzi kolená a snažím sa upokojiť. Tvár si vložím do dlaní a cítim, že prsty mám studené, aj keď je vonku teplo. Niekto ma chytí za rameno. Policajt. Chce vedieť, či som v poriadku. Prečo by som nemal byť, mne sa predsa nič nestalo, lenže ten muž…

***

„Už som to hovoril vašim kolegom, hneď po tej nehode, nemôžete si to pozrieť v zápisnici? Pamätám si, že som ju vtedy podpisoval.“ Nervózne si prezriem policajta predo mnou. Nechcem tu byť. Nemám im viac čo povedať.

„Pán Ľubek, potrebujeme vašu výpoveď ešte raz. Je dosť možné, že ste boli v šoku. Vážime si vašu spoluprácu. Zopakujte nám všetko, čo si pamätáte.“ S pokojným hlasom na mňa hovorí policajt. Viem, že je to jeho práca, viem, že to musí byť. Lenže nechcem tu byť, nechcem na to už myslieť, kvôli tej nehode nemôžem normálne fungovať, stále musím myslieť na to… na tú krv… proste…

„Išiel som za tým Oplom, chcel som ho obehnúť, lebo išiel presne 50 km/hod. a to ma rozčuľovalo, ale s tým by som sa vám asi nemal priznávať,“ pousmejem sa nad policajtovým zdvihnutým obočím, „potom si už len pamätám náraz. Do auta predo mnou z bočnej cesty narazilo červené auto. Neviem, čo to bolo za značku, nepamätám sa. A zvyšok mám tak trochu v hmle, viem, že som vodičovi Opla poskytol prvú pomoc, ale detaily už neviem. To je všetko.“ Opäť podpíšem zápisnicu a pri odchode, keď som už takmer vonku z kancelárie, sa zastavím. Neviem, či chcem vedieť odpoveď. Bojím sa jej, preto som sa neopýtal hneď na začiatku.

„Prepáčte, ehm, ten vodič, myslím tej Astry, prežil to?“

„Áno, je dotlčený, a nemocnicu tak skoro neopustí, ale žije,“ odpovie mi policajt.

„To je dobre,“ poviem skôr sám sebe a odídem. Cítim nával úľavy. Som rád, že to zvládol. Na druhého vodiča sa nepýtam. Je mi ho ľúto, ale mal dať prednosť, bol predsa na vedľajšej ceste, musí niesť následky za svoje činy.

***

„Viktor, niekto ťa tu hľadá,“ vo dverách kancelárie sa objaví hlava mojej asistentky.

„Teraz? Ale ja som si na dnes nič neplánoval…, myslím. Pýtala si sa, či máme dohodnuté stretnutie?“ Som projektant, stretnutia s klientami sú u mňa na dennom poriadku. Ešte sa mi nestalo, že by som zabudol na stretnutie. „Kto to vlastne je?“

„Predstavil sa ako Patrik nejaký,“ ospravedlňujúco sa na mňa usmeje. Mám asistentku, ktorá si nepamätá mená, ale vyvažuje to svojim organizačným talentom, „vraj potrebuje s tebou súrne hovoriť. Nie ste dohodnutý. Mám ho poslať preč a dohodnúť stretnutie na inokedy?“

„Nie, to je v poriadku, priveď ho.“ Keď si dal tú námahu, že prišiel…, prinajmenšom ho vypočujem.

Za mojou asistentkou do kancelárie vstúpi mladý muž. Poznám ho, ale neviem odkiaľ. Je mi povedomý. Husté svetlé krátke vlasy, štíhla postava, takmer rovnako vysoký ako ja. Pekné šedé oči a plné pery. Na pravom obočí jazva, ktorá mu dodáva drsnejší vzhľad. Je nervózny, zrakom pozoruje chvíľu mňa a potom moju asistentku. Pochopím.

„Ďakujem Klára, ďalej to už zvládnem,“ moja asistentka sa usmeje a medzi dverami zotne ruky v päste a zdvihne palce. Výrazmi tváre mi naznačuje to, čo mi je jasné v sekunde, keď ten muž vstúpi. Je to výstavný kúsok. Aj za toto by som si inú asistentku nehľadal. Klára vie, aký som, a je s tým v pohode. Najprv sa dokonca snažila hrať na dohadzovačku, našťastie, tieto jej sklony ju rýchlo opustili.

„Ehm,“ odkašlem si, aby som získal jeho pozornosť, „čo pre vás môžem urobiť?“

„J-ja, volám sa Patrik Stelka a, teda, ja…," koktal, „vy si ma nepamätáte?“ položí mi otázku a prepaľuje ma svojimi šedými očami. Pri pozornejšom pohľade vidím, že jeho oči majú modrastý nádych.

„Mrzí ma to. Mal by som? Ste klientom našej firmy?“ opýtal som sa ho, ale s istotou viem, že našim klientom nie je. Jeho oči a tento pohľad by som si určite pamätal. Lenže jeho tvár mi je povedomá. Odkiaľ ho poznám?

Chvíľu si ho prezerám. Je fakt veľmi pekný a mladý…

„To, to ste vy, tá nehoda… spred roka… vtedy, vtedy ste mali iné vlasy…,“ boli červené, to si pamätám. Párkrát som sa snažil spomenúť na tvár muža, ktorého som vytiahol z toho auta. Aj keď od tej nehody ubehol skoro rok, stále mám ten deň akoby v hmle. Až teraz, keď ho vidím stáť predo mnou, dokážem si spomenúť na jeho tvár. Tvár pokrytú krvou od rozbitého obočia, kde teraz vidieť len malú jazvu. Mozog si spojí dve a dve dokopy a uvedomí si, že vlasy mal vtedy pokryté krvou, preto boli červené…, a oči…, ak by ich bol vtedy otvoril, aspoň na pár sekúnd… také nádherné oči. Celý ten čas mi stačilo vedieť, že tú nehodu prežil, až teraz, keď ho vidím pred sebou… Už mi nestačí vedieť, že žije, chcel by som sa o ňom dozvedieť viac.

„Á-áno, to som ja. Chcem, chcem sa vám poďakovať, bez vás … zomrel by som.“

„To by predsa urobil každý…,“ chcem ho zaraziť, ak by som mu prvú pomoc nepodal ja, tak by to určite urobil niekto iný. Lenže mi skočí do reči a s upreným pohľadom do tých mojich pokračuje.

„Zachránili ste mi život, ak by ste vtedy tak rýchlo nezareagovali…, určite by som… už nebol na tomto svete. Ja, ja chcel by som vás pozvať aspoň na obed.“ Objaví sa po roku a pozve ma na obed. Zvláštne. Ako ma vôbec našiel?

„To nemusíte,“ nič mi nedlhuje, urobil som len to, čo by na mojom mieste urobil každý. Napriek tomu som rád, že ma našiel, aspoň vidím, že je v poriadku.

„Lenže ja chcem. Prosím.“ V hlase má naliehavosť a v jeho pohľade vidím, že dúfa v môj súhlas.

„Dobre teda,“ usmejem sa na neho a on mi úsmev vráti. Ak som si doteraz myslel, že tento mladý muž je výstavný kúsok, tak teraz nemám slov. Najradšej by som ho niekam zatvoril, aby sa nikto iný, okrem mňa, na ten úsmev pozrieť nemohol.

***

„Aj dnes máš rande s Patrikom?“ Medzi dverami opäť vykukne hlava mojej asistentky.

„To nie je žiadne rande, sme kamaráti. Ideme do divadla.“ Od kedy ma Patrik vyhľadal, aby sa mi poďakoval…, stretávame sa pravidelne. Neplánoval som to. Na obede mi bolo s ním tak dobre, bol milý, príjemný a veselý. Nechápem, ako môže niekto, kto strávil v nemocnici aj s liečbou skoro pol roka, byť tak pozitívny. Pri nehode utrpel závažné zranenie hlavy, k tomu sa pridalo pár zlomených rebier, vykĺbené rameno, zlomená kľúčna kosť a odreniny po celom tele. Po prepustení z nemocnice prešiel mesiacmi rehabilitácií. Napriek tomu všetkému si Patrik dokáže užívať život plnými dúškami. Vtedy, na tom obede, sme si spolu dobre rozumeli, tak som ho požiadal o číslo a on mi ho dal. Neviem, či to bolo z vďačnosti, alebo sympatie boli vzájomné… Od toho obeda spolu trávime dosť času… ako priatelia. Patrik sa mi páči. Lenže trávi so mnou čas, pretože chce? Alebo preto, že má pocit, že by mal? Kvôli tej nehode… Neznášam pocit, že je so mnou len preto, že sa cíti byť mojim dlžníkom…

Spomienka na náš prvý obed a naše prvé stretnutie ma úplne pohltila. Nevnímal som nič okolo seba, pretože zo zasnenia ma prebral až Patrikov hlas.

„Ahoj Viktor, môžeme ísť? Pripravený?“ Patrikova farba hlasu mi zrýchlila tlkot srdca. V čiernych nohaviciach a tmavo modrej košeli vyzerá nádherne. „Vieš, napadlo mi, že po divadle by sme sa mohli ísť ešte najesť, čo povieš?“

Naposledy, keď sme boli spolu na večeri, vybral Patrik čínsku reštauráciu, chcel ochutnať suši. Vzal som ho do svojej obľúbenej. Objednal som, poveril ma úlohou, aby som vybral niečo dobré. Keď nám priniesli paličky, Patrik len pozdvihol obočie a poprosil čašníka o vidličku.

„Skúsiť sa má všetko, lenže vypichnúť oko si fakt nepotrebujem," zareagoval na môj tlmený smiech. Vo chvíľach, ako bola táto, som si uvedomoval, aký je mladý. Nikdy nejedol suši, nikdy nebol pri mori, v divadle, na opere… Napichol suši na vidličku a s očakávaním ochutnal.

„Tak?" bol som zvedavý, či mu chutí. Mykol plecom, napichol ďalší kúsok a s plnými ústami zamrmlal.

„Ak by tú rybu dobre dochutili a upiekli, bolo by to lepšie". To už som vybuchol od smiechu a upútal na seba pozornosť celej reštaurácie.

„Jasné môžeme,“ vrátim sa myšlienkymi späť, „pohľadám na internete nejakú dobrú reštauráciu, keď sme sa už takto nahodili.“ Patrik vyzeral úžasne a ani ja v tmavohnedých nohaviciach a bielej košeli nevyzerám najhoršie. Biela farba sa mi hodí k odrasteným čiernym vlasom a trocha tmavšej pokožke. Klára hovorí, že som taký taliansky typ, vraj vyzerám ako z telenovely…, to ale ja neviem posúdiť, nikdy som žiadnu nevidel. Aspoň si na žiadnu nepamätám. Obaja dnes vyzeráme dobre, chcelo by to nájsť nejakú luxusnú reštauráciu a dopriať si fakt dobré jedlo. Raz za čas si treba dopriať… a pre Patrika chcem to najlepšie.

Nemal by som mať takéto pocity. Stali sa z nás dobrí priatelia. Nechcem kvôli mojim pocitom zničiť to, čo medzi sebou máme. Nedalo by sa to vrátiť späť. Nechcem o neho prísť. Lenže on mi to neuľahčuje. Vždy, keď sa na mňa usmeje… alebo, keď sa ma občas nechtiac dotkne…, venuje mi pohľad… V tých chvíľach mám pocit, že mám dosť odvahy na to, aby som mu povedal, čo k nemu cítim. Lenže nemám. Čo som to za chlapa…, dokážem dať masáž srdca, ale vysloviť pár slov… to nedokážem.

„K tebe domov? Víno? Lenže ja budem potom šoférovať.“ Patrik býva trocha od ruky. Ešte som u neho nebol. Toto nebolo po prvýkrát, čo ma k sebe pozval. Párkrát som ho odviezol domov, keď mu nešiel vlak, lenže pozvanie na kávu som vždy odmietol. Byť s ním… úplne sám… neviem, či by som sa ovládol. Je taký krásny. K nemu domov je to skoro hodina, vždy sa na to sťažuje, keď sa stretneme. Musí ísť vlakom a časť cesty taxíkom alebo autobusom. Od tej nehody sa vyhýba šoférovaniu. Raz som sa ho na to opýtal a ešte aj vtedy mi sebavedomo odpovedal, že sa na šoférovanie zatiaľ necíti.

Mal by som sa sústrediť na to, čo sa deje predo mnou, na Patrika čakajúceho na jednoznačnú odpoveď. Miesto toho som sa v myšlienkach a hlavne v spomienkach strácal.

Jeho pohľad ma opäť vrátil do súčastnosti. Nemôžem ísť k nemu domov… dať si víno, aj keď by som veľmi chcel. Pretože, pretože, ako sa potom dostanem domov? Vlak večer už nejazdí. Potrebujem sám seba presvedčiť, že aj keby som chcel ísť, nejde to.

„Áno ku mne domov,“ jeho hlas znie opäť tak rozhodne, tak sebaisto, tak… Patrikovsky. „Viktor, tebe to stále nedochádza? Ja… záleží mi na tebe. Snažím sa ti to naznačiť už dlhšie. Páčil si sa mi hneď od začiatku, preto som vtedy nebol schopný súvislej vety. Nevedel som, či to tak máš tiež… Od Kláry už viem, že ani ja ti nie som ľahostajný.“

Stojím pred ním ako obarený. Doslova som skamenel. Myslel som si, že sa tak správa z vďačnosti. Má za to, že som mu vtedy zachránil život. Asi by sme sa mali porozprávať o tom jeho naznačovaní, mal by na tom zapracovať. Z môjho pohľadu to vyzeralo ako vďačnosť. Vďačnosť, ktorá prerástla do priateľstva. A on tu teraz stojí predo mnou a hovorí, že mu na mne záleží. Čo to vlastne znamená?

Raz ma v kine chytil za ruku. Na plátne bola akurát nejaká strašidelná scéna. Patrik sa zľakol, nadskočil, vysypal časť pukancov a chytil ma za ruku. Chvíľu mi ju držal a pri každej strašidelnej scéne mi ju silnejšie stlačil. Dovtedy som horory neznášal, odvtedy vždy, keď sme išli do kina a dávali horor, išli sme naň. Myslel som si, že to bola len reakcia jeho tela na adrenalín, že ma za tú ruku vzal mimovoľne… žeby nie?

„Viktor!“ osloví ma hlasnejšie, pretože na jeho predchádzajúce oslovenia som zjavne nereagoval. „Urob už niečo, povedz niečo…,“ sebaistotu v jeho hlase vystrieda najprv hnev a následne neistota, „…keď už si si ma vtedy zachránil.“ Posledné slová, už hovorí pošepky.

Poslúchol som ho. Nechávam svoju myseľ, nech sa spamätá, a dovoľujem svojmu telu, nech urobí to, po čom už dlho túži. Pár krokmi obídem stôl a prídem k Patrikovi, chytím jeho tvár do dlaní a pobozkám som ho.

Do toho bozku dávam všetko. Svoju náklonnosť, svoj obdiv, svoju lásku. Áno, lásku. Aj keď som si stále nahováral, že sme len kamaráti, svoje srdce som neoklamal. Ľúbim ho.

Patrik omotá svoje ruky okolo môjho pása a náš prvý bozk ešte prehĺbi. Začína mi dochádzať dych, ale som rozhodnutý nepustiť ho, ani keby som sa mal zadusiť. Deje sa niečo, v čo som ani nedúfal. Nepreruším to, kvôli potrebe dýchať. Presuniem svoje ruky na Patrikov chrbát, jemne ho hladím a náš vášnivý bozk sa postupne zmení na pomalé, nežné bozky plné nehy.

Patrik sa odo mňa trocha odtiahne, stále sme vo vzájomnom objatí. Pozerám sa do nádherných šedo-modrých očí a neodolám pokušeniu jeho krásnu tvár pohladiť. Teraz už môžem.

Patrik sa na mňa usmieva a rukami, ktorými objímal môj pás, sa presúva k môjmu krku. Obmotá ich okolo neho a párkrát sa zhlboka nadýchne.

„To znamená, že pôjdeš ku mne na tú večeru?“ Šibalsky na mňa žmurkne a ja s úsmevom na perách a pocitom šťastia prikývnem.

„Viktor,“ osloví ma, v hlase má vážny tón, „musíš vedieť, teda chcem, aby si vedel, že ťa mám viac než rád. Po tej nehode, proste sa snažím žiť svoj život naplno. Pri tebe som bol opatrný, bál som sa, že to nemáš rovnako. Na moje náznaky si nereagoval… Zveril som sa Kláre. Povedala mi, že žiť život na plno znamená ísť za tým, po čom túžiš. A ja túžim po tebe… Preto chcem, aby si vedel, že… že ťa milujem.“

Skloním sa k nemu a opäť ho pobozkám. V očiach ma pália slzy.

Keď môže byť odvážny on, tak musím byť aj ja. Nedovolím, aby kvôli mne cítil nejakú neistotu alebo pochyby. „Keby mi vtedy niekto povedal, že z toho rozbitého auta vyťahujem lásku môjho života… Patrik, ľúbim ťa, bál som sa, že so mnou tráviš čas z nesprávnych dôvodov… kvôli pocitu vďačnosti, alebo niečo podobné. Preto som nič nepovedal, nič nenaznačil. Tvoje náznaky som si zo strachu asi nechcel pripustiť… Ľúbim ťa a chcem byť s tebou dovtedy, pokiaľ mi to dovolíš.“

Slzy nám obom stekajú po tvári. Stojíme vo vzájomnom objatí a plačeme. Slzy radosti, dojatia, šťastia. Kotúľajú sa po mojej tvári a vďaka nežným bozkom sa spájajú s tými Patrikovými.

Niekedy má niečo zlé za následok niečo dobré. Nehody sa stávajú… každý deň… Podarilo sa mi zachrániť ľudský život…, podarilo sa mi zachrániť lásku môjho života. Nehody sa stávajú…, vďaka jednej z nich som teraz šťastný. Chytím Patrika za ruku a spolu vyrazíme, nech stihneme predstavenie a potom… potom si dáme večeru u neho doma. Nemôžem sa dočkať.