Vôňa

Zničene som sa zvalil na posteľ a márne sa snažil odohnať prichádzajúcu bolesť hlavy. S pocitom, že teraz, keď je všetko na svojom mieste, môžem začať konečne normálne fungovať. Sťahovanie ma vyčerpalo oveľa viac, než som čakal. Vedel som, že to bude náročné, len mi nenapadlo, že som vlastníkom toľkých vecí. Polovicu tvorili zbytočnosti, napriek tomu som nebol schopný vzdať sa ich. Celý posledný týždeň bol zničujúci. Naučiť sa orientovať v mojom novom byte ma stálo množstvo škaredých zranení. Celé nohy mám doudierané a o hlave a rukách ani nehovorím. Rodičia ma odhovárali, nech sa nesťahujem, ale ja som sa chcel osamostatniť. Doslova som to potreboval. Cítiť sa sebestačne, vedieť fungovať bez pomoci ostatných.

Tesne pred tridsiatkou už bol najvyšší čas. Rodičia ma trocha sklamali, čakal som, že ma budú viac podporovať, miesto toho mali samé obavy a odhovárali ma. Samé: čo ak sa ti niečo stane? Čo ak zablúdiš? Čo ak budeš hladný? Čo ak v novej práci nebudeš spokojný? Čo ak…? Pre boha, som slepý, nie retardovaný. Teda skoro slepý. Vlastne som slabozraký, ale to slovo nemám rád. Rozoznávam svetlo, tmu a farby. Tiež sa mi podarí rozoznať tvary väčších vecí, a ak si nasadím okuliare, tak rozoznám aj malé predmety, ale musia byť blízko. Veľmi blízko. Tie príšery takmer vôbec nenosím, len keď som fakt na niečo zvedavý, alebo na niekoho. Lenže chápete, ak si vás asi z 10 centimetrovej blízkosti prezerá chlap s okuliarmi pripomínajúcimi popolníky, veľmi rýchlo sa spakujete. Verte mi, mám to odskúšané. Nie, že by som sa za ne hanbil, to nie. Aj keď sú to skôr lupy na obruči než okuliare a som za ne vďačný, len… proste ich nemám rád.

Takýto som, odkedy sa pamätám. Na zrak som sa nikdy nemohol spoľahnúť a tak to málo, čo z neho mám, som sa naučil vyžívať. Okuliare mám krátko, zatiaľ som sa s nimi nenaučil fungovať a využijem ich vlastne len zriedka, pretože sú určené na používanie na blízko. Väčšinou oči schovávam za zrkadlovými slnečnými okuliarmi. Samozrejmé len cez deň a vonku, nepotrebujem, aby to každý hneď vedel. Keď to ľudia zistia, začnú sa ku mne chovať inak, ako… ako k malému decku. Vtipné je, že niektorí začnú hovoriť hlasnejšie, vtedy mám chuť nimi zatriasť a navrieskať na nich, že s ušami nič nemám. Viem, že ľudia sa snažia byť len ohľaduplní, ale aj tak ma to dokáže vytočiť, pretože… pretože v takých chvíľach sa cítim menejcenne. A pri tom, to že nevidím, tak ako väčšina, neznamená, že sa o seba nedokážem postarať, že nezvládnem to čo ostatný.

Už po prvom týždni môjho nového samostatného života, som mal chuť vrátiť sa k našim, schúliť sa do klbka a plakať. Lenže už mi neostali žiadne slzy. Všetky padli, keď sme sa s bývalým rozišli. Nehovorím to celkom presne. Hajzel, podvádzal ma, a keď som ho pri tom nachytal, snažil sa vyhovoriť, že som len zle videl. Bože, ako som sa v tej chvíli začal smiať. Že zle videl. Cítil som vo vzduchu pach sexu, a keď som vošiel do spálne, tak aj počul to rytmické plieskanie dvoch nahých tiel. Síce dokopy vidím figu makovú, ale obrys nahých postav som rozoznať dokázal. Viete, aké ťažké je niekoho si nájsť, keď ste gay? Polovicu populácie tvoria muži. Lenže koľko z tej polovice je teplých? A aká je šanca, že sa nejaký bude potĺkať práve vo vašom okolí? Bežný gay má problém nájsť si ďalšieho bežného chlapa s rovnakými záujmami. Tak si predstavte, aké nemožné to je, keď ste k tomu aj takmer slepý. Aspoň, že to, čo mi chýbalo na zraku, tak to mi bolo vynahradené výzorom. Ak by nie, doteraz by som bol asi panic. Než som sa narodil, otec pracoval ako delegát. Pobehal pol sveta a natrafil tam na moju matku. Krásnu mulatku, ktorá si po pár mesačnom vzťahu zbalila kufre a odcestovala s ním. O rok som sa narodil ja. Ďalšie deti už nemali, ja som vystačil za troch a k tomu môj zdravotný stav.

Čiže, aby som to zhrnul, gény z matkinej strany spôsobili, že som vysoký, celkom dobre stavaný s čiernymi typickými vlasmi a tmavou pokožkou. Jediné, čo je dobré na mojich očiach, je ich farba. Nepodedil som matkinu hnedú farbu, ale otcovu modrú. Bol som so svojim životom spokojný. Mal som priateľa, ktorého som mal rád, nudnú prácu, ale lepšie než žiadnu a svoj priestor v rodičovskom dome. Lenže po kopanci od života som sa rozhodol svoj život zmeniť. Nechcel som byť len spokojný, chcel som byť šťastný. Niečo mi chýbalo a potreboval som prísť na to čo. Našiel si prácu, ktorá by ma mohla baviť, vlastný byt a k tomu si zadovážil vodiaceho psa, ktorý sa volá Zeus. Doteraz som vedel fungovať aj bez neho, ale to som žil na rovnakom mieste s rovnakými ľuďmi a hlavne mi pomáhali rodičia. Teraz žijem sám, na cudzom mieste, s novými ľuďmi a k tomu sa musím starať ešte aj o ďalšiu živú bytosť.

***

Spolu s Diom a s hodinovým predstihom som zamkol byt. Prvý deň som do práce nechcel prísť neskoro. Pozícia na ekonomickom úseku pre Úniu nevidiacich a slabozrakých bola pre mňa ako stvorená. Privolal som si výťah a spolu s Diom nastúpil. Prekvapila ma príjemná korenistá vôňa. Ten, čo sa viezol predo mnou, krásne voňal. Určite to bol muž, pánsky parfum nebolo ťažké rozoznať. Musel som vyzerať ako idiot, keď som celou cestou nasával zmyselnú vôňu. Niektorí ľudia roky používajú ten istý parfum, až nám ostatným príde, že je to ich prirodzená vôňa, že tak proste vonia daný človek. Ja mám tak rôzne vône spojené s konkrétnymi ľuďmi. Vdychoval som vôňu parfumu a premýšľal nad osobou, ktorej asi patrila. Ten chlap mi prišiel príťažlivý, svieži a zároveň mužný, pretože jeho vôňa taká bola.

Cestu z práce som si predĺžil cez park. Zeus sa potreboval trocha vybehať. Bol som vyčerpaný, ale spokojný. V práci boli všetci super. Kým sa zaučím, ešte to potrvá, ale jednoznačne to zvládnem. Cestou vo výťahu som opäť cítil tú vôňu. Tentokrát nebola až tak výrazná ako ráno. Vytvoril som si svoj stereotyp. Pred prácou som vyvenčil Dia, vyrazil do práce, už v normálnom čase, nakúpil, uvaril, opäť vyvenčil Dia a išiel spať. Ja viem, nuda, ale mne to tak vyhovovalo. Na začiatok.

„Počkajte!“ počul som zakričať, keď sa výťah zatváral. Automaticky som načiahol ruku a dvere sa zas otvorili. Niekto nastúpil.

„Ďakujem,“ ozvalo sa udýchane. Usmial som sa pred seba a posunul sa, nech si neznámy môže zatlačiť poschodie. V malom výťahu som hneď zacítil tú vôňu. Svieži korenistý parfum, zmiešaný s jemnou vôňou potu.

„To je krásny pes, ako sa volá?“ prerušil ticho neznámy a vyrušil ma pri nenápadnom nasávaní jeho vône.

„Zeus,“ opäť som sa usmial. „Som Dario, nedávno som sa prisťahoval.“ Vystrel som ruku pred seba. Rozhodol som sa predstaviť ako prvý. Jeho vôňu som cítil takmer každé ráno pred cestou do práce. Čiže mi došlo, že budeme susedia. Chcel som sa vyhnúť tomu trapasu, keď sa predstaví ako prvý on a ja mu nepodám ruku, lebo jeho gesto nezaregistrujem. Koľkokrát ma ľudia mali za namysleného debila, čo neprijme ruku, alebo sa na ulici tvári, že ich nepozná. Teda tí, čo nevedeli o mojom hendikepe. V malom paneláku sa muselo rozkríknuť, kto sa prisťahuje, ešte predtým, než som si priniesol prvú škatuľu vecí. Chcel som sa vyhnúť tej nepríjemnej situácii, hlavne teda pre neho, kedy by mi podal ruku prvý on a ja by som to nezaregistroval. Na dlani som pocítil jeho pevný stisk a horúcu, trocha vlhkú pokožku.

„Matej, teší ma. Pardon, bol som behať.“ Nervózne sa zasmial a rýchlo moju ruku pustil, pochopil som, že naráža na svoju spotenú dlaň. Jeho vôňa, hlboký hlas a farba smiechu, ma donútili oľutovať, že pri sebe nemám tie svoje príšerné okuliare. Fakt by som chcel vidieť, ako vyzerá. Pocítil som mierne trhnutie, výťah zastavil. Ostal som stáť, nevedel som, na ktorom sme poschodí. Čakal som, či vystúpi.

„Ehm, vystupuješ?“ To bolo znamenie pre mňa, že sme zjavne na mojom poschodí. Rýchlo som sa začal tlačiť z výťahu a Dia ťahal za sebou. Zamrmlal som ešte pozdrav na rozlúčku, a keď som okolo Mateja prechádzal, nadýchol som sa poslednýkrát jeho vône. V bezpečí bytu som si nadával. Ak by som sa nesústredil na to, ako ten chlap krásne voňal, počítal by som poschodia a určite by som sa tak nestrápnil. Si bude o mne myslieť, že som zabrzdený, alebo čo. Potom som sa upokojil myšlienkou, že asi nevedel, ako mi má naznačiť, že sme na mojom poschodí. Občas ľudia proste nevedia, ako sa majú k nie úplne zdravému človeku správať. Možno iného slepého človeka ešte nestretol.

***

„Dario? Čo ty tu?“ Po hlase som Mateja hneď spoznal. Sedel som na lavičke v parku a uprel pohľad smerom, ktorým prišiel jeho hlas. Stál oproti slnku, pretože som videl jeho obrys. Rozoznal som, že má široké ramená a asi bude podobne vysoký ako ja. Vlasy mal určite tmavé. „Kde máš psa?“

„Ahoj, bol som nakúpiť,“ rukou som potľapkal vak vedľa seba, „naši ho vzali na očkovanie.“

„Nevadí, keď si prisadnem?“ opýtal sa, ale to si už sadal vedľa mňa. Cítil som jeho vôňu a prítomnosť. Sedeli sme vedľa seba a len tak sa bavili. O ničom a o všetkom. Dozvedel som sa, že Matej je o 4 roky starší, pracuje ako fotograf, má vlastné štúdio. Býva so svojou mladšou sestrou. Rodičov už nemajú a on sa o ňu už od jej puberty stará. Dosť som vyzvedal a na oplátku ochotne odpovedal na jeho otázky. Samozrejme ho zaujímal môj pôvod. Rozprával som mu o rodine, dôvod sťahovania som skrátil na slovo rozchod. Zjavne vycítil, že sa o tom baviť nechcem, pretože na tému vzťahy sa ma viac neopýtal. Nadšenie v jeho hlase, keď mi opisoval, ako prebieha také portrétové fotenie a na koho všetkého pri tom natrafil, by som mohol počúvať donekonečna. Usmieval som sa od ucha k uchu, bolo mi s ním jednoducho dobre. Úsmev mi zmizol z tváre v tej sekunde, ako ma pozval k nemu do ateliéru, pozrieť sa na jeho fotografie. Najprv som si myslel, že mu to proste len vykĺzlo a čakal som, kedy sa začne ospravedlňovať. Lenže on rozprával ďalej. Vysvetľoval mi rôzne techniky fotenia a po poznámke, že keď uvidím fotografie, tak spoznám rozdiel v technike, mi to došlo. On nevie, že nevidím. Ale ako je to možné? Veď, klebety sa nesú rýchlo, určite sa k nemu muselo dostať, kto sa do paneláku prisťahoval. V tej chvíli som sa začal cítiť v jeho prítomnosti nepríjemne. Nervózne som poposadol a on si to zjavne všimol.

„Si v poriadku?“ pocítil som jemný dotyk na lakti.

„Hm, hej, len je neskoro.“

„Máš pravdu, začína byť aj chladno. Tak poďme, lebo prechladneme.“ Počul som jeho veselý hlas a v hrudi pocítil bodnutie. Nikdy som tak veľmi neľutoval, že nie som ako ostatní. Bolo mi s ním fakt dobre. „Ideš?“ opýtal sa po chvíli.

Nemal som ani najmenšiu chuť vytiahnuť a rozložiť palicu. Napadlo mi, že si niečo vymyslím, ale k čomu by to bolo dobré. Vzal som si vak, prehodil ho cez plece a v bočnom vrecku nahmatal palicu. Rýchlym pohybom ruky ju rozprestrel. Nasadil som si ešte slnečné okuliare, nechcel som, aby mi videl do očí. Počul som jeho zalapanie po dychu. Nepozastavil som sa nad tým. Proste som vyrazil domov a nechal ho tam. Po pár krokoch som počul, že ide vedľa mňa. Zacítil som jeho vôňu.

Kráčali sme vedľa seba mlčky, ticho prerušovala len moja palica pri kontakte so zemou. Rovnako v tichosti sme nastúpili do výťahu, nahmatal som svoje poschodie a stlačil. Keď som vystupoval, zamrmlal som pozdrav na rozlúčku a čo najrýchlejšie za sebou zavrel dvere bytu. S horúcou sprchou sa zo mňa odplavili aj nepríjemné pocity. Čo už. Svoj stav nijako nezmením.

Od prípravy večere ma vyrušil zvonček. Automaticky som predpokladal, že sú to naši s Diom, tak som hneď otvoril. Ticho. Toto nie sú naši, oni by neostali ticho stáť. „A-ano?“ vydesene som sa opýtal, nemal som otvoriť, keď som nevedel, kto zvoní. O sekundu neskôr som zacítil známu korenistú vôňu.

„Ja, ahoj. Teda, to som ja, Matej. Ja som… len som chcel…, prepáč…, nevedel som to,“ hapkal a v jeho hlase bola zjavná nervozita. „Ospravedlňujem sa,“ dodal ešte a opäť stíchol.

„To je v poriadku,“ usmial som sa jeho smerom. Keďže stále stál vo dverách, cítil som jeho prítomnosť, rozhodol som sa ho pozvať ďalej. Usadil sa za kuchynský stôl, počul som šúchanie stoličky. Zatiaľ, čo som sa ďalej venoval príprave jedla, Matej sa rozhovoril. Po čase sme opäť boli tam, kde sme v parku prestali. Matej mi nakoniec pomohol s prípravou večere. Nie som veľký kuchár, múdry to ten, čo vymyslel polotovary. Keďže mama volala, že Dia prinesú až zajtra, ponúkol som Matejovi možnosť ostať na večeru. Prijal a mne nadšením poskočilo srdce. Celý večer bol úžasný, Matej bol úžasný. Po večeri sme si dali víno a ja som sa v jeho prítomnosti cítil proste príjemne. To sa mi dlho nestalo, dokonca aj pri bývalom som mal pocit, že musím byť na pozore, aby som nepovedal alebo neurobil niečo, čo by ho odo mňa odplašilo. Keď sa ma Matej nesmelo opýtal, či by mohol zapnúť svetlo, pretože je skoro tma, s chuti som sa zasmial. Nálada medzi nami bola uvoľnená a možno aj tá trocha vína dodala Matejovi odvahu opýtať sa na môj zrak. Všetko som mu vysvetlil, chcel ma vidieť v okuliaroch, ale to som razantne odmietol. Necítim sa v nich dobre. Od narodenia som takýto, nič iné nepoznám, ale s tými okuliarmi sa necítim tak sebaisto ako bez nich. Pritom by to malo byť naopak, keďže mi pomáhajú trocha vidieť. Priniesol som mu ich teda aspoň ukázať a bol rád, že ma viac neprehováral, nech si ich nasadím.

Keď sme sa medzi dverami lúčili, dohodli sme sa ešte na spoločnom venčení Dia.

„Vieš, že máš tie najkrajšie oči, aké som kedy videl?“ tichým hlasom ešte povedal a potom som ho už počul odísť. Srdce sa mi rozbúchalo a šteklivým pocitom v podbrušku dalo moje telo jasne najavo, čo si o Matejovi myslí. V byte som ešte na druhý deň cítil jemnú vôňu jeho parfumu.

***

Začali sme spolu pravidelne venčiť Dia. Stretávali sme sa 2-3x do týždňa a pravidelne cez víkend. Spoznal som jeho mladšiu sestru Lenku a obaja prijali pozvanie k našim na obed. Oboch som ich mal rád. Teda Lenku som mal rád. Mateja som ľúbil. Nikdy som nič nenaznačil, nič nepovedal. Stretávali sme sa skoro pol roka, ak by chcel byť viac než len kamarát, už by som o tom určite vedel. Navyše, o vzťahoch sme sa nerozprávali. On tú tému nikdy nezačal a ja som sa bál. Nechcel som počuť nič, čo by definitívne vylúčilo možnosť, že raz… možno… Ja som dokonca ani nevedel, aké pohlavie Mateja priťahuje.

Keď som odmietol pozvanie na poobedňajšiu kávu kvôli nákupu oblečenia, Lenka trvala na tom, že pôjde so mnou. Vraj to, že nevidím neznamená, že nebudem chodiť farebne zladený. Pridal sa k nám aj Matej, za čo som mu bol nesmierne vďačný, pretože sa mu darilo Lenku krotiť. Tá by ma navliekla do všetkého možného. Keď stretla kolegyňu, ktorá mi chcela pomôcť s prezliekaním trička, začal som mať fakt strach. Našťastie ma zachránil Matej, ktorí musel vidieť môj zúfalý výraz. Po nákupoch sme si sadli ešte na zmrzlinu.

„Idem si ešte kúpiť karamelovú, chcete nejakú?“ zahlásil Matej, ktorý ani po 4 kopčekoch nemal dosť.

Hneď ako Matej odišiel, ma začala Lenka vypočúvať. Jej kolegyni som sa páčil, dostala za úlohu zistiť, či niekoho mám a aký je môj typ. Všelijako som sa vyhováral, vykrúcal, a keď mi nedala Lenka ani tak pokoj, frustrovane som skoro až vykríkol:

„Lenka, som gay, jasné? Nemám záujem o žiadnu tvoju kolegyňu.“ Ostalo ticho. Zapochyboval som, či bol dobrý nápad povedať jej to. Nenapadlo mi, čo urobím, ak by s tým ona, alebo Matej mali problém. Hlavne Matej. Nechcel som o neho prísť. Ľúbil som ho a chcel som ho mať pri sebe, aspoň ako kamaráta, keď už nič iné.

„Ehm, zabudol som si peňaženku,“ po chvíli ticho prerušil Matej a vietor mi priniesol jeho vôňu.

Keď sa Matej vrátil aj zo zmrzlinou, bavil sa so mnou úplne normálne. Zjavne ma nepočul. Však Lenka mu to doma povie a potom sa uvidí, či sa so mnou ešte bude chcieť stretávať. Domov sme sa vydali dlhšou cestou, nech sa prejdeme. Lenka sa od nás odpojila. Bol som v kŕči, či mu Lenka niečo nepovedala, keď som si odskočil. Normálne sme sa spolu rozprávali, takže asi nie. Alebo mu to možno aj povedala a jemu je to proste nevadí. S Matejom sme kráčali vedľa seba, chodník bol zlý, všade samé diery a vypukliny. Keď som po druhý krát zakopol, poprosil som Mateja, či by som sa ho mohol chytiť. Hneď súhlasil. Chcel som ho chytiť za lakeť, ale on automaticky vložil svoju dlaň do mojej a preplietol si so mnou prsty. Zastavil som sa. Chcel som svoju ruku odtiahnuť, napadlo mi, že asi len nevie, ako sa to bežne robí. Síce sa mi po hrudi rozlialo príjemné teplo, ale nechcel som zneužiť situáciu. On však moju ruku stlačil silnejšie a neodvolil mi rozpliesť prsty. Tak som tam len stál, ruka v ruke a čakal na nejaké vysvetlenie. Jeho vôňa bola ešte výraznejšia a cítil som jeho horúci dych na mojej tvári. Rozoznával som obrysy jeho tváre, stál naozaj blízko. Skôr než som stihol niečo povedať, ma pobozkal. Nebola to žiadna jemná pusa, ale dravý vášnivý bozk. Hneď ako som pootvoril ústa, vkĺzol mi do nich jazykom. Bol som síce úplne šokovaný, ale jeho bozk bol úžasný a automaticky som sa tomu poddal. Bozkávali sme sa a ja som ho hladil po chrbte a ramenách. To čo som nevidel očami, som chcel zmapovať hmatom. Keď zo mňa pomocou bozku dostal aj poslednú štipku kyslíku, odtiahol som sa a rukami skúmal jeho tvár. Matej ma objal okolo pása a všade na tvári som cítil jeho horúci dych.

„Toto som túžil urobiť od prvej spoločnej cesty výťahom,“ potichu mi zašepkal do ucha a ja som pod bruškami prstov cítil, že sa usmieva.

„Prečo si nič nepovedal, nenaznačil. Ja… nepredpokladal som, že by si o mňa mohol mať aj takýto záujem.“

„Asi… som na hanbil. Ja… ja som sa na teba usmieval, naznačoval som…, ale ty si nereagoval. Až v tom parku mi došlo, že si to nemohol vedieť. A neskôr… len tak na teba vybaliť, že ťa mám rád…, na to som nemal odvahu. Nebiť Lenky… tak neurobím ani toto.“ Objal ma pevnejšie a svoju tvár pritisol k môjmu krku.

„Lenky?“ tak predsa mu to povedala. Začal som ho rukami hladiť po chrbte a vdychoval som z vlasou vôňu jeho šampónu. Už som sa nemusel snažiť byť nenápadný. Zhlboka som vdychoval vôňu jeho tela.

„Vynadala mi, že mam prestať na teba čumieť ako na svätený obrázok a konečne niečo urobiť,“ zasmial sa a na krku ma pošteklili jeho vlasy. „Strašila ma, že ak niečo hneď nespravím, tak ti dohodí svoju kolegyňu. To som nemohol riskovať, a aj keď som sa bál, že by za ten bozk vyrazíš zuby, musel som to urobiť.“ Opäť sa zasmial, tentokrát nervózne.

„Prečo by som to robil?“ šepkal som mu do ucha a stále ho hladil. Potom mi to došlo. „Počkaj, tebe Lenka nepovedala, že som gay? Nevedel si to?“

„Nechápem. Odkiaľ by to vedela? Ty si nikdy o tom nehovoril. Lenka, ona, ona mi ešte povedala, že takto premárnim príležitosť, ale o tvojej orientácii nehovorila nič.“ Odtiahol sa odo mňa a vycítil som, že sa mi pozerá do tváre.

Usmial som sa, rukou som ho pohladil po líci a znova si s ním preplietol prsty. „Vieš, ona mi dohadzovala tú svoju kolegyňu a nedala sa odbiť, však vieš, aká je. Už som to nevydržal a okríkol ju, že som gay a nemám záujem. Strašne som sa bál, že keď ti to povie, nebudeš so mnou chcieť nič mať. Veľmi by si mi chýbal.“ Znova som sa na Mateja musel usmiať, ale sklopil som hlavu. Prstom za bradu mi pridvihol tvár. Cítil som, ako ma opäť pobozkal, tento krát nežne.

S rukou vloženou do tej jeho sme kráčali vedľa seba. Zmienil som mu koniec posledného vzťahu. Chápal, že po tom, čo som sa tak škaredo popálil, som si nikoho nehľadal. Ani on nemal šťastie na lásku. Nejaké vzťahy mal, ale nič, pre čo by sa oplatilo bojovať. Navyše, Matej mal pravdu. Láska nemá byť ťažká. Vo vzťahu sa jeden nesmie trápiť, aby bol ten druhý spokojný. Tak nejako to mal s posledným partnerom, a tak sa rozišli. Matej už nedokázal robiť ďalšie a ďalšie ústupky.

Pozval som Mateja k sebe ešte na čaj. Hneď, ako sa výťah pohol, tak zastavil. Zľakol som sa, že sa zasekol, ale Matej stlačil núdzové zastavenie. Malý priestor naplnila jeho vôňa. Automaticky som rukou nahmatal jeho telo.

„Dario. Ja len, vieš…, ja ťa mám naozaj rád. Chcel by som… Chcem byť s tebou. Ako pár,“ povedal mi trasúcim hlasom a pod rukami som cítil, ako sa jeho telo chveje. Alebo sa triasli moje ruky, aj to bolo možné.

„Si si istý? Matej, je mi s tebou naozaj dobre. Pri tebe sa cítim úplne normálne, ale nie som. Musíš si uvedomiť, aký je môj stav. Nikdy sa to nezmení. Nikdy ti nebudem môcť dať to, čo zdravý človek. Matej, ľúbim ťa, ale pochopím, ak potrebuješ čas,“ ukončil som svoj monológ a čakal. Nervózne som si hrýzol spodnú peru.

„Ľúbim ťa,“ pošepkal mi a znova ma vášnivo pobozkal. Zatiaľ, čo sa naše pery hýbali v spoločnom tanci, sa výťah pohol. V malom priestore, plnom jeho úžasnej vône, som sa nechal unášať okamihom.

Epilóg

Potichu som sa vyhrabal z postele a po špičkách zamieril do obývačky. V poličke som nahmatal puzdro. Čo najtichšie som sa vrátil do spálne a hneď pri dverách som si nasadil okuliare. Musel som využiť príležitosť. Matej spal, do noci fotografoval na nejakej rodinnej oslave. Pomaly som sa priblížil k posteli. Na chvíľu som zaváhal. Už pár mesiacov spolu bývame. Predali sme oba byty a kúpili spolu dom. Pre nás štyroch je tu dosť miesta. Lenka a Zeus sú tiež spokojní. Chcem to vedieť. Nie. Musím to vedieť. Opäť som sa vydal k posteli a priblížil sa k Matejovej tvári. Napravil som si okuliare a zadíval sa do tváre muža, ktorého milujem.

Áno.

Vedel som to.

Je nádherný.