Zjazvená Bratislava

Dnes 14. 10. som mal hodinu s 20 mladými ľuďmi, budúcimi umelcami. Školu máme vzdialenú asi kilometer od Zámockej ulice, kde pred dvomi dňami došlo k tragédii. Študenti ma poprosili, či by sme tam mohli ísť v rámci hodiny. Nebol som dva krát nadšený, lebo som s nimi chcel prebrať dosť dôležitú tému a všetci boli prítomní. Zväčša ich chodí na môj predmet tak polovica. Naviac, ja som tam včera už bol. Položil som kvety a zapáliť sviečku. Uvedomil som si, že učiť ich súcitu a tolerancii je asi dôležitejšie ako to, čo pre herecký prejav znamená veľkosť záberu. Do elektronickej triednej knihy som napísal – práca pred kamerou v teréne. Vyrazili sme zo školy. Cestou sme kúpili kvety. Ja som uvažoval, či je vhodné kupovať ďalšie kvety. V tom mi napadlo, že ich tam nedám za seba, ale za Vás. Kúpil som aj dve sviečky. Ako sme kráčali k miestu, kde k streľbe pred klubom Tepláreň došlo, padli mi oči na najväčšiu Bratislavskú jazvu. Nový most s povestným ikonickým ufom. Pre túto stavbu padlo celé podhradie, Vydrica známa svojími nevestincami a krásna neologická židovská synagóga. Cestou sme mlčali. Študentom som povedal, že keď položíme kvety a zapálime svičky, majú voľno. Do školy sa mi už nechcelo vracať. Bolo tam hodne ľudí. Prišli sme na to jatrive miesto, ktoré sa stane ďalšou jazvou Bratislavy. Položil som v mene Vás všetkých na zem osem červených ruži a zapálil dve sviečky. Uzavrel som sa do seba a hlavou mi utekali myšlienky a obrazy. Tu su.

Z tmy vystúpil tmavolasý mladík.
V očiach planula mu nenávisť.
Jeho hnedé dúhovky skríkli:
V mene nenávisti osudzujem vás na smrť!
Budeš zabitý, pretože máš v srdci lásku!
Lebo miluješ človeka, ktorí miluje Teba!
To sa predsa nepatrí,
aby brat miloval brata,
aby muž mužovi vyznal lásku.

Na tvári si prejdem novú vrásku.
Kde to som, desím sa,
až sem privialo dych Putina,
aj tu na tomto mieste
telá stávajú sa príbytkom olova?
Zabijeme toho, kto v srdci nosí dúhu?
O 500 km na východ,
vraždia tých, čo nosia modro žltú stuhu.

Bratislava, mesto, ktoré nazvali krásnym menom
Brat a sláva.
Brat bratovi ruku dáva.
Keltských druidov vystriedali Sloviensky žrecovia,
Na odolných koníkoch prihnali sa Huni, Avari.
A pod Bratislavou Maďari svoj domov dostali.

Rieka z miesta urobila prístav.
Ľudia prichádzali, odchádzali
a do vienka mestu dali
pestrosť a krásu v odlišnosti,
čo bolo mnohým k zlosti.

Ale mesto rástlo rozkvitala,
aj mojím domovom sa stalo.
Tu som robil prvé kroky,
tu vyslovil som slóvko mama.

Tu zažil som prvé lásky, sklamania.
Tu hľadal som skutočné vyznania.
Tu začal som spoznávať svet.
Teraz držím v rukách kvet.

Tu a teraz, hoci mlčím, sa mi chveje hlas.
Tu a teraz stekajú mi slzy po líci.
Bratislava je ako sekom meča
necitlivo mostom preťatá.

Tu a teraz, hoci mlčím, sa mi chveje hlas.
Tu a teraz stekajú mi slzy po líci.
Marek, Juraj ostanete v nás.
Hoci už nespoznám vás, mladíci.

Tu a teraz, hoci mlčím, sa mi chveje hlas.
Tu a teraz stekajú mi slzy po líci.

Pomaly som precitol z myšlienok. Obzrel som sa okolo seba. Mojích študentov som tam už nevidel. Asi som bol dlho zamyslený. Pocitil som, ako ma niekto chytil za ruku. Bol to jeden z mojich študentov. Hľadel mi do očí. Pošepol:

“Dakujem, pán profesor.” Poznám ich len krátko, ledva mesiac. Doteraz som o ňom nič nevedel, nevidel som ho ani hrať. Ja mám na hlavný predmet iný ročník. S nimi len 3 hodiny do týždňa. Ďalej nepovedal nič, pritom jeho oči mi rozprávali celý príbeh. Myslím, že viete, alebo cítite, čo v tých tmavých uhrančivých očiach bolo. Myslím si, že aj on si v mojich modrých očiach všimol viac ako jednu slzu.