Víkendové prekvapenie

Stalo sa to minulý víkend. S priateľom sme sa rozhodli ísť do nemenovanej predajne švédskeho nábytku – viac preto, že sme chceli, než že by sme potrebovali. 

Keďže je, aspoň pre nás, pravidlom, že tam človek dokáže stráviť viac času ako v múzeu, vyhradili sme si na návštevu v podstate celú sobotu.

Po príchode sme začali prechádzať jednotlivé izby a vymýšľať si príbeh ich obyvateľov. A samozrejme skritizovať ich životy a obsah ich skríň a najmä chladničiek.

Nasledoval obed v reštaurácii, kde sme už automaticky obaja zvolili mäsové guľky s umelou zemiakovou kašou (ako je vôbec možné, že si tu niekto dá aj niečo iné?).

Po jedle sme prešli ešte spodné poschodie a aj napriek tomu, že sme pôvodne chceli kúpiť iba pár vecí, mierili sme k pokladniam s poloplným košíkom. 

Keď sme vyšli von, bola už tma. Veci sme odniesli do auta a vybrali sme sa ešte do susedného nákupného centra, kde sme chceli dokúpiť ešte niekoľko ďalších vecí. Okrem iného nás naše kroky zaviedli aj do športového obchodu, kde sme obzerali najmä niektoré kusy oblečenia, ktoré by sa nám hodili.

Po zdĺhavom výbere sme sa konečne vydali k pokladniam a vtedy som si všimol jedného zo zamestnancov. O niečo nižší ako ja, svalnatý, špinavý blond, jemne kučeravý, veľké, ale veľmi dobre padnúce okuliare, čierne tričko zvýrazňujúce dobre tvarovanú postavu, rovnako čierne rifle a čierne kanady. Priznám sa, mohol som na ňom oči nechať.

Samozrejme som naň rovno upozornil aj svojho priateľa, aby sa tiež pokochal týmto pohľadom.

Sme spolu samozrejme šťastní už niekoľko rokov, no pohľady na iných chlapcov si nenechávame ujsť. A prípadné zážitky s nimi tiež nie.

Keď sme od neho odlepili oči, zamierili sme k pokladni a zaplatili. Zrazu mi však došlo, že mi niečo chýba. Okuliare. Síce už bola tma, ale celý deň mi viseli na tričku pod krkom. Musel som ich nechať v kabínke.

Priateľ sa rozhodol, že nákup zatiaľ vezme do auta a ja sa pokúsim tie okuliare nájsť. Myslím však, že tomu nedával veľkú šancu. Už vedel, že neustále čosi strácam a uvedomím si to výrazne neskôr, než by bolo vhodné. Musel byť presvedčený, že som ich zabudol ešte u Švédov.

Tak ako tak, on sa vybral k autu, ja ku kabínkam. Ten fešák znovu prešiel okolo a ja som nemohol odolať tomu, aby som sa v kabínke na chvíľu nezavrel a nedoprial si pár príjemných dotykov aspoň cez nohavice.

V tom som si všimol, že priamo pod závesom kabínky sa pristavili dvoje čierne kanady. To nebude náhoda. Než som sa však stihol spamätať, boli preč.

Okuliare som nakoniec našiel, asi som mal šťastie. Vybral som sa na odchod a snažil som sa ešte aspoň raz zazrieť toho fešáka. Zbadal som ho! Stál vedľa dverí, pravdepodobne od skladu a pozeral sa na mňa. Ukázal mojim smerom, potom na dvere a vošiel.

"Čo teraz? Čo robiť?" spytoval som sa sám seba s pomyslením na svojho priateľa, ktorý ma isto bude každú chvíľu čakať. Zvedavosť ale vyhrala. Vytiahol som mobil, rýchlo naťukal správu, že sa ešte zdržím (a že som možno ulovil chlapca), a vydal som sa smerom ku dverám.

Potlačil som ich a nakukol dnu. Nikoho som nevidel. Začala ma chytať nervozita. Čo ak vôbec nepozeral na mňa a ja tu nemám čo robiť? Chcel som sa otočiť a ísť proste preč, ale napriek tomu som urobil ešte pár krokov dnu, či ho náhodou nezbadám. Ale okrem kopy krabíc, vešiakov a ďalších, v sklade očakávaných vecí som nič nevidel.

Už som sa chcel naozaj otočiť, keď ma zrazu niekto, nie práve príjemne, chytil za vlasy.

"Ale, ale, ale, čo to tu máme? Zlodeja nebodaj? Asi by som mal zavolať ochranku."

"Čo? Nie, ja, som nie… Teda, ja som chcel… Teda som myslel, že…"

"Že čo? Čo si myslel?"

Nevedel som, čo povedať. 

"Tak? No čo si si myslel, keď si sem liezol?"

"Ja som si myslel…"

"No už sa vykokci konečne."

"Že si ma sem volal."

Zasmial sa. "Naozaj? A prečo by som ťa sem asi tak volal?"

"Ja neviem," odpovedal som roztrasene.

"Možno preto, že si ma veeeeľmi nenápadne obkukoval? Čo si nejaká buzna?" znel nahnevane.

"Ja… áno, som," priznal som. Vedel som, že už nemá zmysel zatĺkať.

"Hmmm. Pekne, takže ďalšia buznička, čo by ma chcela," povedal s očividným pobavením. A ja som sa začínal trochu báť. "A to si buznička nevšimla, že nebudem najjemnejší typ chalana?" pokračoval.

Ja som už ničomu nerozumel, ale začínalo to vyzerať, že ma možno nezmláti, a už vôbec to nevyzeralo, že by chcel volať SBS-kára, tak som sa trochu osmelil a potichu povedal: "No ja som dúfal, že nebudeš najjemnejší."

"Tak ty si dúfal. Tak za chvíľu začneš dúfať, aby si za mnou nikdy neliezol."

Stále mi držal hlavu a zrazu ma udrel do brucha. Nie veľmi silno, no stačilo to na to, aby som, hlavne kvôli prekvapeniu, neudržal rovnováhu a zosunul sa na kolená. Jemu to stačilo na to, aby ma mohol trhnúť za vlasy a ja som ani nevedel ako a moja hlava sa zrazu ocitla priamo pri jeho nohách.

"Líž!" zavelil. "A poriadne," dodal.

Môj mozog bol prepnutý na automat, vôbec som nerozmýšľal. Chytil som jeho nohy, akoby to bol jediný pevný bod v točiacom sa vesmíre, a s najväčším možným nasadením som mu tie topánky začal čistiť svojim jazykom. Neboli veľmi špinavé, pravdepodobne ich nosil iba vo vnútri, inak by mi niečo také možno aj vadilo. Teraz som na to ale nemyslel. Myslel som len na jedno – splniť príkaz.

Už som mu jeho topánky olizoval hodnú chvíľu, keď opäť vzal moju hlavu, otočil ju tak, že som mu prvýkrát mohol pozrieť priamo do tváre, a dal mi ďalší príkaz: "Ľahni si na chrbát a drž, štetka." Opäť som, ako inak, poslúchol.

Videl som, ako sa sklonil a začal si rozopínať topánky. Očakával som, čo sa bude diať. Uvidel som nad sebou jeho nohu. Ponožka bola, prekvapivo, biela a nie čierna ako všetko ostatné, čo mal na sebe. Celé to trvalo menej ako sekundu, len záblesk myšlienok a jeho noha bola zrazu na mojej tvári. Bolo cítiť, že dnes pracoval celý deň.

Nevedel som, čo robiť, tak som len poslušne držal, kým on si striedavo masíroval svoje chodidlá o moju tvár. Po chvíľke nohu zdvihol a ja som uvidel, ako si dáva dole ponožku, ktorá vzápätí pristála priamo na mojom nose.

"Otvor hubu ty drevo," prikázal a ja som opäť poslušne príkaz splnil. Podľa očakávaní mi strčil nohu do úst a začal ňou drsne pohybovať dnu a von.

Bolo to zvláštne. Chutilo to slano, hlavou mi hádzalo sem a tam a navyše mi nechtami odieral podnebie. Nebol vôbec ohľaduplný. Napriek tomu mi ani nenapadlo nejako protestovať. Len som tam ležal a pozeral do jeho očí, v ktorých som videl… čo som tam videl? Posmech? Pohŕdanie? Možno aj zhnusenie. Ale podľa jeho nohavíc si to užíval tiež a to bol hlavný dôvod, pre ktorý som nemal chuť protestovať. Jediné, čo som v tú chvíľu chcel, mu bolo urobiť dobre.

Po nejakom čase sa ku mne znovu sklonil, zdrapil ma za vlasy a vytiahol hore. Ťahal ma smerom dozadu, niekam do neznáma, a chrbtom ma niekam hodil. Napriek tomu, že bol menší ako ja, bol poriadne svalnatý a mal naozaj silu. To, o čo ma hodil, boli pravdepodobne krabice plné tovaru, keďže sa pod nárazom môjho tela ani nepohli.

"To aby si sa nesnažil utiecť," uškrnul sa popri tom, ako sa postavil priamo predo mňa, a začal si rozopínať nohavice. Ak som doteraz nebol mimo, teraz som už bol určite. Ako v spomalenom zábere som sledoval jeho prsty, ako rozopínajú gombík, zips a sťahujú nohavice spolu s (bielymi) boxerkami.

Pomaly odhaľoval pekne upravené chĺpky, trvalo to snáď večnosť. Urobil prudký pohyb, okamžite mal všetko dole a mne sa zatmelo pred očami. Niečo tak veľké som ešte nevidel. Musí sa mi snívať, musí. Som síce chalan, ktorý si zatiaľ v každom prípade povedal, že by skúsil ešte väčší, no keď sa predo mnou zjavil tento obor, ktorý mohol mať 24 cm alebo aj viac, tak priznávam, poriadne som sa vyľakal. Áno, 20 cm pre mňa bolo v pohode, ale toto zvládnuť nemôžem. To je už mučiaci nástroj, nie pohlavný orgán. A ešte tá hrúbka…

Na premýšľanie mi ale veľa času nedal, jeho žaluď, ktorý bolo tiež cítiť po celodennej práci, sa rýchlo približoval k mojim ústam, ktoré sa automaticky otvorili, aby privítali nového návštevníka. Ten najprv prešiel po jazyku, narazil na mandle a následne prišiel na koniec mojich úst, našiel môj limit, za ktorý som ešte nikoho nepustil a vlastne to ani nebolo treba. No on tlačil ďalej a tlak sa zvyšoval.

Chcel som mu nejako naznačiť, že ďalej to nepôjde, aspoň nie v tejto polohe, no on tlačil viac a viac. V hlave som pocítil niečo ako puknutie a zrazu bolo všetkých 24 cm vo mne. Oči som mal plné zastrihnutých chĺpkov, hrdlo plné najväčšieho penisu, aký som kedy videl, nemohol som dýchať a on len stál a držal. Pomaly sa začal pohybovať dnu a von a šukať mi ústa, ale len tak, aby sa nikdy nedostal von z krku, aby mi nedal ani len najmenšiu šancu na nádych. Už to bolo moc, naozaj som sa potreboval nadýchnuť a snažil som sa ho odtlačiť, no kým mňa sily opúšťali, on ich mal stále dosť a nevyzeral, že by mal v úmysle si ma všimnúť.

Začal som naozaj panikáriť, hádzať rukami na všetky strany a ten obor mi stále iba šukal hrdlo. Nakoniec ho ale povytiahol natoľko, že sa mi uvoľnili dýchacie cesty a ja som zalapal po dychu.

"Nič moc teda," povedal nezaujato. "Mal by si vydržať viac, lebo sa tu unudím. Teda nie," povedal s pobavením, ale zároveň hlasom, z ktorého išiel strach, "mal by si ma prosiť, aby som ťa ním udusil, aby si ukázal, ako veľmi ma chceš. A teraz popros."

"Prosím…," zaprosil som nevediac o čo.

"Máš to mať," zasmial sa znova a jeho penis opäť narazil na donedávna neprekonateľnú prekážku a zablokoval moje dýchanie.

Bolo to nekonečné. Chcel som ho, ale zároveň som chcel, aby to už skončilo. Nič som nerobil, iba sedel na studenej podlahe opretý o škatule, no aj tak som bol vyčerpaný. A koniec trápenia bol v nedohľadne – vždy, keď aspoň na chvíľu vysunul, nasledovalo zopár posmešných poznámok a potom pokračoval v mojom dusení.

Nič ale netrvá večne a aj on zrejme usúdil, že moje hrdlo a sánka, ktorá už dobre bolela, majú dosť. Alebo chcel iba zamerať svoje sadistické chute na ďalší objekt. Jeho ruka už takmer automaticky našla moje vlasy a ja som bol znovu v roli handrovej bábiky, ktorú si niekto pohadzuje sem a tam. Tentokrát som pristál na ďalších krabiciach bruchom dole.

Bolo mi jasné, kam smerujeme, moja riť určite krásne trčala do priestoru. Moje obavy (áno, obavy z jeho veľkosti a správania som už dávno nemal najlepšie pocity) sa naplnili, keď mi strhol tepláky a roztiahol polky. Medzičasom stihol ešte vziať zo zeme svoju ponožku a strčiť mi ju do úst.

Ani som sa nestihol spamätať a ucítil som, ako mi napľul medzi polky. Preľakol som sa, to snáď nemôže myslieť vážne, že bude stačiť trocha slín, aby sa do mňa dostal.

Očividne si to ale myslel, keďže som vzápätí ucítil na diere jeho žaluď a zrazu… hviezdičky. Pamätám si úplne nepredstaviteľnú bolesť, ktorá mi prešla celým telom. Nič som nevidel a snažil som sa metať, no jedna jeho ruka tlačiaca na môj chrbát a druhá držiaca moju vykrútenú ruku za chrbtom mi nedávali veľké možnosti pohybu. Ponožka v ústach mi zabraňovala kričať.

Bol som v bolestiach a bol som absolútne bezmocný, kým on už do mňa bez záujmu prirážal.

Po nejakom čase, nebolo to popravde tak dlho, začala bolesť prechádzať, alebo bola aspoň zatienená rozkošou. Chalan zasúval a vysúval skoro celú svoju dĺžku, robil to ale rýchlo a razantne, takže hoc mi stále každým prírazom spôsoboval poriadnu bolesť, zároveň mi prinášal tie najpríjemnejšie pocity, aké som kedy pri sexe zažil.

Jeho správanie, bezohľadnosť a nezaujatosť zase dostávali moju submisívnu dušičku do neba. Bolelo to, strašne to bolelo, ale želal som si, aby nikdy neprestal.

Vtom som si na niečo spomenul. Vypľul som ponožku a opýtal sa roztraseným hlasom: "Máš gumu?"

"Snáď si nečakal, že na takú kurvu ako si ty budem míňať gumu nie? Drž radšej hubu a drž. A užívaj si moju vôňu, štetka," a opäť mi strčil ponožku do úst.

Zase som nevedel, čo robiť. Jebať s ním bola jedna vec, ale bez gumy? Na druhú stranu je to tak úžasné. Mám vôbec šancu ho nejako zastaviť? Nakoniec som sa rozhodol, že v tomto bode už nemá zmysel sa trápiť, a radšej som si užíval ten mix bolesti a dobrých pocitov, až kým som neucítil, ako jeho horúca mrdka plní moje útroby.

Nakoniec ma ešte raz otočil a celý penis mi strčil do úst so slovami: "Dobre ho po sebe očisti, nech mi tam nič neostane."

Očistil som, čo iné som mal robiť? Keď ho vytiahol, začal sa hneď obliekať.

"Tak čo štetka? Páčilo sa?" opýtal sa.

"Veľmi," odpovedal som pravdivo.

"Myslel som si," povedal mi s úškrnom. "O pol hodinu končím, počkaj ma tu a môžeme zopakovať."

Tu už som ale vedel, že nemôžem ďalej zdržovať. "Prepáč, ale nemôžem."

"A to už prečo? Nebodaj máš dosť?"

"Mám priateľa a čaká ma v aute," osvetlil som mu situáciu.

Zamyslel sa. "Tak nech sa pridá, aspoň mi dlhšie potrvá, kým sa urobím, keď sa na tebe budeme striedať dvaja. Zariaď si to, ako chceš, ak tu ešte budeš, uvidíš, čo ďalšie viem robiť s poslušnými štetkami ako si ty. A ak odídeš, vracať sa už nemusíš."

Chcel som vybrať mobil, aby som napísal priateľovi, ale nakoniec ešte dodal: "Poď ešte sem, ty mrdka. Na kolená a otvor hubu, ešte sa vyštím."

Použil ma na svoju potrebu, neunikla mi ani kvapka. Ešte raz mi pripomenul, že môžem počkať alebo vypadnúť, a odišiel.

Ešte kľačiac na zemi s vyzlečenými teplákmi som chcel vytiahnuť mobil a konečne priateľovi zavolať, keď sa dvere do skladu znovu otvorili. Stál v nich druhý predavač, po ktorom som tiež predtým pokukoval.

Žeby som mal až také šťastie?

Nemal som, prišiel ku mne a posmešne prehodil: "Tak vidím, že ťa Ondrej pekne doriadil. Máš sa ešte na čo tešiť," zobral nejaké veci a vyšiel zo skladu.

Svoje rozprávanie ukončím rýchlo, môj priateľ mal pochopenie pre všetko, čo sa dialo, a nakoniec sme aj s Ondrejom, ktorého meno som sa až teraz dozvedel, strávili u nás doma nielen celú noc, ale aj nedeľu.

Ja som ten čas strávil zväčša zviazaný a s upchatými ústami, sám som nechcel, aby ma počuli susedia revať od bolesti. A že som si jej zažil poriadne. Myslím, že anál sa mi už nikdy nestiahne.

Mimochodom, nakoniec sa pridal aj ten druhý Ondrejov kolega, ale iba na pár hodín a nechal sa len dvakrát vyfajčiť. Ale mal riadne dávky, tak by som povedal, že to stálo za to.

Od Ondreja sme dostali pozvanie na december na jeho chatu, ktorá by mala byť niekde na samote, aby sme si nemuseli robiť starosti s hlukom. Celkom sa bojím, čo tam za ten týždeň zažijem, ak má v pláne ma donútiť toľko kričať.

A s priateľom budeme zatiaľ spávať s gumou. Pre istotu, keby Ondrej niečo mal, ale sľúbil nám, že sa otestuje. Pre štetku ako ja by to neurobil, ale pre jej priateľa, ktorý mu ju tak ochotne požičia, sa vraj prekoná.