Jajano – 1. Krá... krá... krá

Prológ

“Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov…”

Pomohol som si na úvod slovami slovenského básnika Andreja Sládkoviča. Vymedzil som tak miesto deja, kde sa odohrá príbeh na objednávku. Môj kamarát a verný komentátor mojich textov si objednal príbeh s medvídkom a kolouškom, tak mu ho servírujem na tanieri s okrajmi kruhovitého masívu vyhasnutého stratovulkánu Poľana. Okrem starých pôvodných smrečín a jedlín, ktoré sa zachovali aj v pralesnej forme, bude naservírovaný aj medvídek a koloušek, ktorého si GD objednal.

Dobrú chuť!

***

Na námestí v Brezne zastavil Land Rover Discovery. Vystúpil jemne zarastený muž. Pozrel na hodinky. Muž mal tesne pred alebo po tridsiatke. Športová, pevne stavaná postava. Bol oblečený v maskáčových nohaviciach, na nohách športové poltopánky do terénu. Zelená košeľa, jednofarebný kaki sveter. Z auta si vybral zateplenú jelenicovú bundu. Na hlavu si dal zelený klobúk. Jasný dôkaz, že tento muž bude poľovník. Vykročil na námestie. Z vrecka vybral púzdro s iqoskou. Z malej krabičky vložil cigaretku a začal labužnícky vypúšťať dym. Obzeral sa, či niekde nezbadá svoj poľovný doprovod, pána Gazdu. Podsaditého skúseného poľovníka, od ktorého sa veľa naučil. Spoznal, ako poľovať v horách, tu na Poľane.

Chodí sem pravidelne na jesennú jeleniu ruju. Je to preňho mimoriadny zážitok. Tam u nich je to raj na kačky, bažanty, občas zajace, srnčej a diviačej zvery je k dispozícii stále dosť. Na zvlnených pahorkoch sú aj daniele. Ale tu na Poľane je to naozaj divoká príroda a jelene sú silné a majestátne. Skutočný králi starých lesov, ktoré sa rozprestierajú na vyhasnutom kruhovitom stratovulkáne.

Keď mu zavolal Gazda, že by bola možnosť poľovať na medveďa, nezaváhal. Chcel pôvodne ísť na medveďa do Kanady alebo na Kamčatku. Ten odstrel nebol až taký drahý a oproti tomu, aké kusy boli k dispozícii tam a tu, so Slovenskom sa to sa nedalo porovnávať.

Keď si dal vypracovať cenovú ponuku na medveďa v Kanade, tak zistil, že poplatok za odstrel baribala alebo grizlyho bude tak 10-20% celej ceny, čo bude musieť všetko zacvakať. Na Slovensku zaplatí za medveďa, takého trochu prerasteného bernardína, toľko, čo v zahraničí za 300kg kus, ale ten poplatok bude tvoriť 80-90% celých nákladov. Rozhodlo aj to, že tieto lesy už pozná a zamiloval si ich. A určite po večeroch mu pri borovičke či vínku pán Gazda porozpráva svoje ďalšie skvelé a neuveriteľné poľovnícke príbehy.

“Do… do… do… dobrý deň, pa… pán Horváth?” zakoktal pri ňom chalanisko, ktorému by tak tipoval 14, najviac 16 rokov. Okolo nosu výrazné pehy. Jedno šibalské oko hnedé, druhé zelené, na hlave vrabčie hniezdo zo špinavých blond vlasov. Za takýto účes či chaos na hlave by chalan v Bratislave zaplatil možno aj 30 alebo 50 Eur. Tento šuhajko ho mal asi preto, že jeho štica nie je často týraná zubatým nezmyslom zvaným hrebeň alebo pichľavým čudom zvaným kefa na vlasy. Účes umocňoval jeho rýdzo chalanský vzhľad.

“Ja… ja… ja som Ja… Ja… Jano…,” evidentne mal chalanisko problém s koktaním a mimoriadne sa sústredil na to, čo sa práve snažil vysloviť. Ústa sa našpúlili na prázdno a potom priam vyštekol.

“Kot!” vydýchol si, že sa mu podarilo predstaviť bez zakoktania.

“A kde je pán Gazda?” pýtal sa tridsiatnik.

“Je… je… je… v ne… nemocnici,” oznámil Janko Kot. Teda on vrcholne neznášal, ak ho niekto takto oslovil. Ja som si to dovolil, lebo cítim, že Janko sa vďaka mne stane hviezdou.

“Preboha, a čo sa mu stalo?” 

“Je… je… je…,” snažil sa povedať, čo sa stalo.

“Viem, je v nemocnici, ale čo mu je?”

“Je… jeblo ho, infarkt,” povedal Janko a vďaka koktaniu ten vulgarizmus neznel až tak tvrdo.

“A teba poslal otec?”

“A… a… a… aký otec? Ne… ne… nemám otca.”

“Prepáč, to som nevedel. A kto ťa poslal?” pýtal sa prekvapene.

“Ja… ja… ja… vás bu… bu… budem doprevádzať na po… poľovačke, pa… pán Horváth,” povedal sebavedomo Janko.

“Ty… teda vy… máte vôbec už občiansky preukaz?” zavtipkoval tridsiatnik.

“Ma… mám… o… o… občiansky, vo… vodičský cé… céčko aj traktory, z… z… zbroják, čo e… e… ešte ch… chcete?”

“Prepáčte, Janko, to… to bol pokus o vtip,” ospravedlňoval sa Horváth.

“Nevydarený,” odsekol mu sebavedomo Jano. Tridsiatnik si uvedomil, že hoci jeho doprovod vyzerá, že len pred pár dňami sa naučil chodiť, sebavedomie mu určite nechýba.

“No nič, tak poďme, ste tu autom… alebo…,” pýtal sa Horváth.

“Alebo. Ko… ko… kolega ma doviezol, počítal som, že… že… že vy ma vezmete, či…,” pozrel naňho spýtavo.

“Tak poďme,” zavelil Horváth.

Keď prišli k autu, Horváth videl, že má auto zablokované BMW-čkom.

“Kurva, dobre ma zaštopľoval,” zanadával Horváth.

“Tu… tu… tuto, keď cúvnete plným do… do… doľava. A po… po… po… tom dopredu, tak… tak… pre… pre… prejdete,” radil mu Jano.

“Tak ma navigujte, Janko,” požiadal ho Horváth.

“Čo… čo… čo… vám pre… preskočilo…, kým sa ja vy… vy… vykoktám, vy najebete a roz… roz… rozkopete mi gule,” protestoval Jano.

“A čo teda navrhujete?” 

“Pu… pu… pustite ma za vo… volant a ja to hra… hravo dám. Tak!”

“Ako myslíte,” pustil ho Horváth za volant. Jano sadol a krásne plynulo s autom vyšiel.

“Ostaňte sedieť za volantom Janko, určite cestu lepšie poznáte, a keby ste ma navigovali, tak…,” radšej nedokončil.

“Si robíte zo mňa p… p… p…,” pozrel naňho.

“To určite nie,” ubezpečoval ho.

“Psinu,” dopovedal Jano.

“Aha…,” vydýchol si Horváth, lebo čakal iné pokračovanie p… podľa slovníka, ktorý Ján Kot používal.

“Jano, ak vám nebude vadiť, ja som Arpád, tykajme si,” podával mu pravačku.

“Jano. Arpád ma… ma… ma…,” zakoktal sa, Arpád mu pomohol.

“Maďarské meno, áno, som po mame Maďar,” pomohol mu.

“Ma… máš dobré a… a… auto, Arpád,” chcel povedať celkom niečo iné. Cestou sa zastavili pre Janove veci, ktoré mal v horárni u pána Gazdu. Arpád sa pozdravil s manželkou horára. Jano naložil svoju pušku, batoh, krabicu s potravinami a pre lov potrebnými tekutinami. Všetko to vložil do pickupu Mitsubishi a opýtal sa Arpáda, či si nechce auto nechať u Gazdovcov. Arpád povedal, že si ho zoberie hore. Jano ešte naložil aj vrece s kukuricou, na ktorú medveďa vnadili.

Kedysi sa to robilo tak, že do lesa vyviedli starého koňa alebo chorú kravu, tú tam odstrelili a rozkladajúca sa mršina po pár dňoch začala priťahovať medvede ako McDonald puberťákov na burgre a hranolky.

Prešli od Osrblia masívom Poľany na druhú stranu prstencového masívu a popri kľukatiacom sa Kamenistom potoku až k Horárni Čierny potok. Tam vyložili potraviny, nápoje, batožinu. Nebol čas ani poriadne na čaj, obliekli sa do svojich loveckých odevov, vzali pušky a cestou nazad sa vyviezli k dolinke Tmavá. Jano potiahol ešte s pickupom hodný kus hore. Spýtal sa Arpáda, na akú vzdialenosť má nastrelenú zbraň.

“Dvesto metrov,” oznámil mu. Jano len spokojne prikývol. Zastavili, Jano hneď otočil auto, aby smerovalo dole. Nahodil si na plece vrece kukurice a vykročili hore dolinou Tmavá. Jano bol oproti Arpádovi chriašteľ. Výška ako Jánošík, podľa historických prameňov mal legendárny zbojník 167cm. Vtedy to bol chlapisko, dnes ledva malé pivo. Aj keď bol drobný a chudučký, s vrecom kukurice kráčal rytmicky hore chodníkom, akoby mal na sebe len ľadvinku s mobilom. A niesol aj pušku a batoh. Arpád sa ponúkol, že mu pušku vezme. O chvíľu to oľutoval. Arpi mal dobrú kondičku, ale na Jana jednoducho nemal.

Po chvíli Jano zastal. Počúval. Poľovnícky hosť nepočul nič, napínal uši, ale okrem šumenia lesa a svojho dychu a hlavne tlkotu svojho srdca, ktoré ako zbesilé pumpovalo krv do jeho tela, nič iné nepočul.

“V… v… vlci,” pošepol Jano. Arpád prikývol, ale podľa akého zvuku ich jeho doprovod identifikoval, netušil. Prešli asi desať metrov a Jano mu ukazoval na miesto pri potoku.

“Ta… ta… ta… tadiaľto prešli,” ukazoval mu. Arpád pozeral, ale nič nevidel. Jano sa zohol pre palicu ležiacu na zemi a v hline mu ukázal vlčiu stopu. Arpád začínal na mladého chalana hľadieť s obdivom. Do pol hodinky boli pri kazateľnicovom posede. Jano vyliezol hore rebríkom ako veverica aj s vrecom kukurice. O chvíľu sa vo dverách objavil aj Arpád. Jano už pootváral okná na posede.

Obaja nabili a zaistili svoje zbrane. Posadili sa na lavicu. Jano mu ukázal, kde je na konci rúbane vysypané vnadidlo. Radšej mu všetko naznačoval posunkami, nech nerobia hluk a nech sa netrápi s koktaním.

“Nezavrieme?“ opýtal sa ho šeptom Arpád a ukázal na dvere. Jano záporne zakrútil hlavou a ukázal na uši. Bolo dôležité počúvať všetky zvuky lesa. Hodinky ukazovali 17 hodín a stará smrečina ešte viac potemnela. Nie nadarmo sa táto dolina kolmá na Kamenistý potok volala Tmavá. Kde tu na rúbani bolo vidieť ešte miesta, na ktorých sa držal sneh. Bol už marec, ale tu hlboko v lese bola ešte zima. S ubúdajúcim svetlom klesala aj teplota.

Jano náhle zdvihol ruku. Arpád nič nepočul. Doprovod vybavený perfektným sluchom ukázal poľovníckemu hosťovi smer a naozaj o chvíľu sa ozval lomoz. Neďaleko posedu prebehli dve lane a tri jelenčatá, ktoré už dosahovali veľkosť svojich matiek. Vysoká zver bola zrejme niečím vyrušená. Jano pozrel na Arpáda a naznačil hlavou vyvrátenou do oblohy zavytie. Arpád si okamžite spomenul na vtip, ako valasi počuli: “Bau, Bau, Bau!” Dobehli do koliby, aby povedali bačovi, že sa objavili vlci. Bača sedel na huni a oboma rukami si honil vtáka a pri tom túžobne kňučal: “Ako by som jebau, ja by som jebau! Joj, či by som len jebauuu.”

Arpád sa začal usmievať, zvedavo na neho hľadeli rôznofarebné dúhovky. Janko sa ho pýtal pohybom hlavy, čo sa deje. Arpád len kývol rukou a zatočil hlavou, že to nič. Uvedomil si, že aj on by si potreboval teraz tak pozavýjať. Jeho manželka Klára má rizikové tehotenstvo a gynekológ neodporúčal, aby mali styk. Nakoniec už to, že ju priviedol do druhého stavu, bol tak trochu zázrak a pre Arpiho aj mimoriadny výkon. Ženy nie sú jeho parketa.

Je gay. Klára chcela dieťa a jemu sa celkom hodilo, že bude mať vytvorené mimikry. Všetko, čo doteraz zažil, boli krátkodobé známosti, najviac na pár týždňov, ale s nikým si nevytvoril nejaké hlbšie puto, nieto trvalý vzťah. Jedine Venca, to bolo príjemne strávené leto, kým začal podnikať v nákupe a predaji poľnohospodárskych surovín. Ale aj ten čas sa zmenil z 2 mesačnej mileneckej avantúry na priateľstvo. Venca mal už tretí rok stabilného partnera.

Arpád bol myšlienkami vo svojom súkromí. Pocítil na ruke dotyk Janových prstov. Pozrel mu do tváre. Naznačil mu očami smer, Arpád pozrel smerom, kde mu naznačil. Nič tam nevidel. Pozrel spýtavo na mladého chalana. Jano naznačil ťarbaví pohyb.

“Medveď?” pošepol Arpád. Jano záporne zavrtel hlavou. Dal si ruku na ústa, aby bol ticho. Náhle sa ho Janove prsty znova dotkli a naznačili smer. Na tmavej rúbani sa objavila malá zavalitá postava. Jazvec. Chvíľu ho sledovali, ako jazvec revíroval po rúbani. Náhle bez žiadneho zvukového signálu jazvec utiekol.

Arpád skúmavo pozrel na Jana. Bol dôvodom úteku jazveca medveď? Jano váhavo zakýval hlavou a pripustil, že je to možné. A naozaj, do piatich minút sa na rúbani objavilo zavalité telo chlpáča. Arpád okamžite siahal po puške. Znova ho zastavila ruka Jana a spojenými prstami a ukazovákmi mu ukázal logo Renaultu. Arpád pochopil, medvedica. Ako však Jano v tom šere, kde bolo ledva vidieť siluetu, dokázal postrehnúť ten rozdiel. Po chvíli sa zjavili pri nej aj dve ročné medvieďatá. Medvede sa okamžite pustili do kukurice. Až k posedu bolo počuť ich mľaskanie.

Arpád pozrel na Jana, obaja sa usmiali. Znova sa vrátili pohľadom k hodujúcej medvedej rodinke. Náhle sa medvedica postavila. Začala vetriť. Poľovný hosť pozrel na doprovod, Jano napínal svoje zmysly, aby zistil príčinu, ktorá vyrušila medvedicu. Arpád podvihol ruky a naznačil ťarbavý pohyb medveďa. Príchod samca by pre medvieďatá znamenal smrteľné nebezpečie. Okamžite by ich zabil a medvedica by sa znova dostala do ruje.

Jano nedal jasnú odpoveď, váhavo zakýval hlavou a naznačil zavytie. Medvedicu vyrušil buď samec, alebo vlky. Medvedica sa spustila na štyri a okamžite s medvieďatami zmizla v starej hore. V lese zavládlo zas ticho. Vďaka mesiacu, ktorý sa dostával do splnu, bolo stále vidieť siluety.

Všade bol pokoj a ticho. Napriek tomu hora na starom stratovulkáne stále vydávala zvuky. Šum lesa, v ktorom sa občas ako flauta, či triangel ozvalo zažblnkanie potôčka stekajúceho dole Tmavou dolinou.

Arpád vybral nerezovú ploskačku. Odkrútil vrch a ponúkol svojmu poľovnému doprovodu. Jano záporne zavrtel hlavou. Rukami naznačil volant. Arpád len kývol rukou, snažil sa ho presvedčiť, ale chalanisko alkohol odmietal. Tridsiatnik sa napil a uzáver zakrútil. Rozpaľovala ho vo vnútri pálenka. Jano pozrel na hodinky. Porozhliadol sa po teréne.

“Me… me… me…,” Arpád okamžite chytil zbraň a očami sa zabodol na miesto vnadenia.

“Medveď už ne… nepríde,” povedal Jano, vybil zbraň a začal zatvárať okenice na posede.

“Ideme?” opýtal sa Arpád. Doprovod prikývol. Hosť chcel už ísť na rebrík, ale Jano ho zastavil.

“Vy… vy… vybi si ju!” ukázal na pušku. Ach ten je dôsledný, pomyslel si Arpád a vytiahol zásobník aj náboj z nábojovej komory. Až potom išiel na rebrík. Jano schádzal druhý, zavrel dvere a zliezol dole. Jano si pod posedom pušku znova nabil. Hosť naňho prekvapene pozrel, či si aj on má nabiť. Jano podvihol plecia, vo význame, nikdy nevieš. Arpád nabil a vykročili smerom dole. Jano kráčal prvý. Išiel potichu ako duch. Náhle sa Janova ruka zdvihla. Zastal. Arpád stále nič nepočul. Jano stál meravo. Čakali. Do minúty prešiel pod nimi vo vzdialenosti asi 15 m statný jeleň.

***

V chate bolo príjemne teplo. Jano spratal taniere zo stola a odniesol ich. Arpád si pochvaľoval guláš. Janovi sa podarilo vykoktať, že ho navarila pani Gazdová, ale aj on vie uvariť guláš a celkom dobrý. Vrátil sa z kuchyne a chcel, aby mu dal hosť svoje veci. Vyvesí ich von, aby zbytočne nenapáchli od ohňa.

“A… a… aj nohavice,” zavelil Jano. Arpád si rozopol nohavice a stiahol ich. Pod nimi mal funkčné sivé termospodky. Ostal len v nich. Jano išiel s vecami von. Arpádovi zazvonil mobil, zobral ho.

“Ahoj Venco…, na poľovačke…, čo… no na love, na medvěda… jo, chlupáčka, huňáčka se mi zachtělo… no taký, ako by si ty povedal, koloušek… jaký… koktavý a hezký…, nevím, jaký má…, to pochybujem. Kontrolka bohužiaľ neblikala…, v lese sa pohybuje ako duch. Počuje nepočuteľné, vidí neviditeľné…, tak sa maj. Pošlem, čau,” dokončil Arpád telefonát so svojím českým kamarátom, počas ktorého si občas pomohol výrazom v jeho reči. Venco nerozumel slovu poľovačka. Arpád počul hrkotanie tanierov v kuchyni.

Zrejme sa Jano pustil do umývania riadu. Arpád vybral fľašu vína z krabice a začal ho otvárať. Vrzli dvere a v nich stál jeho poľovný doprovod v bielom tielku a bledohnedých bavlnených vrúbkovaných pančucháčoch. Na kolenách a na členkoch sa mu robili na pančucháčoch harmoniky. Pod úpletom sa rysovali dobre vypracované svaly, tak isto jeho ruky mali pekne vyvinuté svalstvo. Žiadne steroidmi nafúknuté hrče trápené strojmi vo fitku. Vôbec nebol až taký chriašteľ, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Jano si uvedomil sústredený pohľad Arpáda.

“Čo… čo… čo tak na mňa po… po… pozeráš?”

“Pančucháče, to sa ešte nosí?” vyhovoril sa poľovný hosť, lebo určite ho viac zaujímalo to, čo je pod nimi a hlavne čo spôsobuje tú výraznú výduť pod predným švom pančušiek v rozkroku.

“Ako… ako vidíš, no… nosí. V tri… tri… trinástich mi začali pu… pu… puchnúť nohy. Pro… pro… problém so žilami. Le… le… le… lekárka mi odporučila pa… pančušky. Tak ich no… nosím,” vysvetlil Jano.

“Naposledy som ich mal na lyžiarskom,” zaspomínal Arpád.

“Ja… ja… ja som ich prestal no… no… nosiť v piatej a po… po… potom som ich za… za…”

“Začal nosiť znovu,” pomohol mu Arpád. Janko prikývol. Hosť nalial do dvoch pohárov víno.

“Tak na zdravie, Janko…,” podával mu pohár.

“Ne… ne… ne…”

“Nechceš?”

“Dám si, ale ne… ne… nehovor mi Janko,” poprosil ho.

“Do… dobre… na… na Lovu zdar!” trochu sa do rozpakov dostal hosť a sám sa trochu zakoktal. Priťukli si a napili sa.

“Dobré!” zhodnotil Jano.

“S takouto postavou na teba baby určite letia jedna radosť…,” skonštatoval Arpád.

“Ho… ho… hovno letia. Aj mi… mi… minule po… po… povedala jedna, že ne… ne… nechce ko… ko… koktavého kokota. Vraj kým sa vykoktám, bu… bu… bude na… na…naprcaná. Piča…”

Arpád sa rozosmial.

“Fakt piča!” potvrdil mu.

“Na… na… naviac, ba… baby sa mi a… a… ani nepáčia…,” prezradil, že to neberie tragicky.

“Janko, prepáč…, Jano…, a kto sa ti páči?” pozrel mu skúmavo do tváre. Pristúpil k nemu.

Pozeral mu do tých jeho rôznofarebných dúhoviek, v ktorých sa odrážali plamene z krbu.

Chytil ho jednou rukou za pevné plece a druhou mu chytil bradu. Otočil si jeho tvár, ale on klopil oči.

“Páčia sa ti chlapi?” opýtal sa ho polohlasom. Jano zdvihol oči, pozrel do hnedých očí mandľového tvaru. Len nemo prikývol, zahanbil sa.

“Na tom nič nie je, nie si jediný…,” upokojoval ho, lebo cítil, že chalanská duša má z toho zmätok.

“Už si bol s nejakým chlapom?” Jano záporne zavrtel hlavou. Pozeral znova na zem na svoje nohy v bledohnedých pančucháčoch.

“A chcel by si to skúsiť?” Jano zdvihol oči, pozeral rovno na Arpáda. V jeho pohľade bola panika, túžba, obavy aj povlak studu a neistoty.”

“Uhm…,” len prikývol. Arpád ho stále držal za bradu. Priblížil sa k nemu perami a zľahka ho pobozkal. Jano neucukol. Vnímal prvý chlapský bozk vo svojom živote. Tak toto je to, po čom tajne túžil? Stojí pri ňom krásny chlap a pobozkal ho. Arpád bozk zopakoval, Jano mu tiež položil ruku na plece. Bozky začali naberať na intenzite. Arpád chytil druhou rukou Jana za hlavu, pootvoril ústa a pokúsil sa do chalanských úst preniknúť jazykom. V prvom momente boli v ústach pevne zatnuté zuby, ale Jano ich uvoľnil a umožnil jazyku vniknúť do svojich úst.

Arpád si pevnejšie chytil Jana, pritisol ho k sebe. Janove ruky si tiež pevne objali hosťa. Pokračovali v bozkoch, ktoré im chutili a ktoré ich vzrušovali. Ich penisy sa začali nalievať krvou. Arpádove ruky hladkali Janovo pevné telo. Na chvíľu sa od neho tvárou oddialil.

“Chceš… ch… chceš viac?” opýtal sa chalana roztúžene.

“Chcem!” povedal Jano rozhodne bez zakoktania. Pocítil, ako ho Arpádova ruka chytila cez pančucháče za penis. Keď v dlani zovrel nalievajúceho sa Janovho vtáka, pocítil, že má chalanisko slušnú výbavu. Jano okamžite zavzdychal. Arpád naňho zatlačil a Jana si posadil na posteľ. Rukami mu stiahol naraz pančucháče aj so slipmi. Usmial sa naňho skutočný krásavec. Na Janovu postavu naozaj riadny kus vtáka. Vždy túžil mať chalana s hákovito zahnutým penisom, ale doteraz takéto kúsky videl len na porno stránkach na internete.

Z predkožky vykukovala hlavička tmavočerveného nalievajúceho sa žaluďa. Arpád sa najprv pohral s penisom prstami. Potom sa ho dotkol perami. Pobozkal ho najprv na žaluď, prstami mu stiahol predkožku a žaluď mu oblizol. Jano pozeral na hosťa, ako sa mu zmocňuje vtáka ústami. Blahom vzdychal. Jazyk vnikal do otvoru. Podráždil mu uzdičku. Dlaňou mu začal masírovať zamatový vačok s guľkami. Na žaludi sa objavila prvá kvapôčka vzrušenia. Arpád ju zlízol a pozrel na Jana, ktorým šklblo.

“Páči sa ti to?”

“Ku… ku… kurva, že áno,” usmieval sa Jano a užíval si, ako ho začal Arpád intenzívne fajčiť. Pohybmi panvy vychádzal Jano v ústrety ústam. Arpád ho pevne chytil za svalnatý zadok a postavil ho. Rukami držal svalnaté polovičky a dotláčal si krásnu skobu do úst až po samý koreň.

“Bu… bu… budem…,” upozornil ho, že o chvíľu bude striekať. Jano mal obavy, aby hosťa neutopil gejzírom svojho semena. Arpád mu vychádzal čo najviac v ústrety. Janovo telo sa naplo a v zášklboch vypúšťal hosťovi svoj výron rozkoše priamo do úst. Arpád nádielku pregĺgal, Janovi sa podlomili nohy a sadol si na posteľ.

Arpád sa k nemu pritiahol a objal ho okolo pliec.

“Čo vravíš?”

“Krá… krá… krá…,” nevedel chytiť dych Janko.

“Krásne?” pomohol mu Arpád. Usmievajúci sa chalan prikývol. Arpád ho pobozkal. Jano v jeho ústach cítil chuť svojich spermii. Aj on ich už dávnejšie ochutnal. Po dlhom bozku mu Arpád pošepol otázku: “Chceš skúsiť viac?”

“Áno,” povedal roztúžene Jano. Arpád ho zobral pod sprchu. Popri neustálych bozkoch sa navzájom vyzliekali. Arpád sa nevedel nabažiť pohľadu na krásne tvarované telo Janka.

“Si ako antická socha,” hladkal ho po alabastrovom hrudníku, kde ešte nebolo vidieť ani jeden chĺpok.

“Ro… ro… robil som gy… gy… gymna… gymnastiku.”

“Si nádherný Jano, dokonalý,” sprchoval mu telo a dlaňami nanášal telový šampón.

“Ma… ma… málo, nech ne… ne… nepáchneme pre zvery,” upozornil ho doprovod, ktorý mal stále na zreteli lov medveďa. Jano mu tiež mydlil telo, ale dal len trochu gélu. Oproti Janovi bol Arpád chlpáč, ale bol chlpatý tak obyčajne, žiadna výrazná húština. Jano pozeral na jeho statný penis. Nebol dlhší ako jeho, ale pôsobil súmerne, bol rovný a bez zahnutia.

“Krásny vták,” povedal roztúžený chlapec.

“Mô… môžem?” poprosil ho Jano. Arpád prikývol, chalan si v sprche pred neho kľakol a začal sa s jeho penisom hrať. Nech sa akokoľvek snažil, chýbala mu ešte potrebná zručnosť. Intuitívne išiel správne a Arpád si to užíval. Hosť však túžil po jeho dierke. Nechcel sa chlapcovi vystriekať do úst, ale chcel sa spraviť doňho.

“Dobre, Džony, stačí…,” zastavil ho.

“Džo… Džony?” prekvapene reagoval Jano.

“Keď nechceš Janko, môže byť Džony?”

“Mô… môže, Arpi,” upravil aj on jeho meno.

“Umyjem ti dôkladne riťku, nech nemáme čokoládový sex,” usmial sa Arpi a začal odskrutkovávať sprchovú ružicu. Džony cítil, ako mu Arpiho prsty dráždia dierku. Panický zvierač sa chvíľu bránil, ale potom sa Arpiho prstom podvolil. Jano cítil, ako doňho vteká teplá voda. Arpi ho trikrát vypláchol. Bol to zvláštny pocit. Tak o chvíľu to pocíti. To, čo si už toľkokrát predstavoval. Arpi si otočil Jana a začal ho bozkávať. Potom ho uchopil a vzal ho do náručia, odniesol ho do miestnosti s krbom a položil ho na posteľ. Hladkal ho po krásnom tele.

Jano cítil, ako mu Arpádove prsty začali krúžiť okolo dierky. Arpi sa nahol a vybral z kozmetickej taštičky tubu. Džony pocítil na dierke chladivú substanciu. Najprv doňho opatrne vnikol jeden prst. Ten sa dotkol miesta, na ktoré reagoval veľmi citlivo. Zovrelo ho znova nesmierne vzrušenie. Pribudol ďalší prst a potom aj tretí. Dierka sa snažila občas brániť, ale zvykala si na prítomnosť návštevníka.

Arpi vytiahol prsty a na panenskú dierku nasmeroval svoj tvrdý penis. Po pár pokusoch sa mu podarilo do chalana vniknúť. Jano zavzdychal a začal si na plno užívať svoj prvý skutočný sex.

Bolo to vášnivé milovanie. Pre Janka prvýkrát v živote, pre Arpiho prvý raz s takýmto nepoškvrneným a mladučkým chalanom. Keď sa blížili obaja k vrcholu, Janko znova zakrákal.

“Krá… krá… krásne.” Po chlapčenskej tvári stekali slzy šťastia a poznania, že láska s mužom, láska s Arpim, je naozaj niečo úžasné. Do rána Janko mal ešte dvakrát dôvod zakrákať. Vyskúšal si aj jazdu na koni, kde si jeho vyšportované telo samo určovalo intenzitu a hĺbku prienikov.

Nad ránom pocítil Arpi na tvári bozky. Budil ho Jano, ktorý bol už oblečený v tričku a v pančucháčoch. Arpád si ho chcel pritiahnuť.

“Arpi, me… me… medveď nepočká. Tr… tr… trtkať môžeme ce… ce… celý deň,” trval na svojom Jano. Obaja rýchlo zjedli chlieb a klobásu s cibuľou, ktoré Jano stihol pripraviť. Vypili čaj. Vyvetrané oblečenie už bolo v izbe. Obliekli sa, Jano prihodil do krbu veľké poleno. Zavreli chatu a vyviezli sa pod Tmavú dolinu.

Bola ešte tma, keď sa usadili v posede. Arpád si objal Janka a čakali. Oči upierali do tmy. Tiene hrali to najzáhadnejšie divadlo, ktoré vedela príroda ponúknuť a vykúzliť. Ten najkreatívnejší autor zvaný “vlastná fantázia” vytváral tie najbizardnejšie tvory, ktoré by nevytvorili ani animátori v Silicon Valley. Brieždením sa temný duchovia lesa začali strácať v hlbinách Tmavej doliny. Arpád si začal uvedomovať, ako Janko začal pravidelne dýchať. Pozrel sa naňho, oči nad pehatým nosom boli zavreté. Po krá… krásnej noci Janko spal. Arpád vybral z vrecka mobil. Na Jankovu tvár dopadali prvé slnečné lúče. Hlavu mal položenú na Arpiho pleci. Ruku s mobilom natiahol a stlačil foťák. Zvuk uzávierky cvakol, akoby sa ozval výstrel.

Arpád mal strach, aby svoj sladký poľovný doprovod nezobudil. Selfíčko bolo vydarené. Stlačil na zdieľanie. Navolil adresu MG Venca. Napísal: “Ja a môj krá… krá…krásny koloušek.” Fotku odoslal.