Socha

Kráčal nočnými uličkami centra mesta a jediný zvuk bolo tiché vržďanie snehu pod jeho nohami. Pridal do kroku, lebo mu bola zima, chcel byť čo najskôr doma, však mu ostávalo len pár stoviek metrov. Zabočil do ďalšej uličky a kráčajúc premýšľal nad teplým kúpeľom, keď tu ho zrazu zdrapila niečia ruka a pritlačila k stene. Nestihol ani reagovať, len zrazu cítil, ako tvár tlačí k studenej stene domu a ako ho ruka neznámeho šacuje.

„Ja… nič nemám. Mám iba pár drobných, inak nič,“ povedal chvejúcim sa hlasom.

„Pýtal som sa ťa niečo? Tak mlč,“ štekol neznámy a ďalej ho šacoval jednou rukou, pričom druhou ho stále tlačil ku stene.

Patrik v duchu prosil, aby si dotyčný zobral, čo chcel, a aby on mohol ujsť domov. Zrazu tlak povolil a inštinkt mu velil utekať. Ale neznámy ho zdrapil oboma rukami, stočil ho k sebe a jednu mu vrazil.

Patrik sa zvalil do snehu a chytil si nos, z ktorého mu pomaly začala tiecť krv. Lenže neznámy k nemu pristúpil a začal ho kopať: „Ja ťa naučím utekať.“ A kopal ho čoraz viac a viac.

Patrik sa len schúlil do klbka, rukami si chránil tvár. Občas schytal dosť bolestivý kopanec, pričom mu vyšiel bolestivý ston, ale toho druhého akoby to povzbudilo.

Nech už to skončí, pre mňa za mňa nech ma aj zastrelí, ale nech to skončí.

Patrik už pomaly ani nevedel, či sa niekedy postaví, keď začul čudný zvuk, akoby mávanie krídel.

To už bláznim, pomyslel si, asi ma kopol do hlavy a ja teraz blbnem.

Zrazu kopance prestali, a tak nabral odvahu a dal ruky trošku preč, aby videl prečo. Zbadal vysokú čiernu postavu, ktorá stála kúsok od nich. Neznámy sa k nej otočil, mávol rukou, pričom sa mu niečo mihlo v ruke, ale čiernu postavu to nevyviedlo z miery. Pozrela na ležiaceho Patrika, na neznámeho a vrhla sa na neho neskutočnou rýchlosťou.

Patrik od ľaku a desu vykríkol, keď ho obostrela čierňava a on omdlel.

***

Pozeral sa na uličky pod sebou už nejaký ten čas. A nielen na uličky. Celkom nedávno spozoroval jedného mladíka. Vysoký, hnedovlasý, na krátko ostrihaný. Po pár týždňoch ho videl v oknách domu, ktorý stál čelom k nemu. Boli to staré meštiacke domy s vysokými oknami, čiže mal na neho pekný výhľad. Videl, ako si zariaďuje byt, ako tam má oslavu a ďalšie veci, čo robia obyčajní ľudia. Mladík sa mu každým dňom páčil viac a viac, lenže on nemohol. Nemohol ho ani len osloviť, pretože bol socha. Bol to jeho trest za porušenie pravidiel a napadnutie toho najvyššieho.

Ale dnes v noci počul jeho bolestivé stony niekde blízko, no nevidel kde. Po chvíľke mu do nosa udrel pach krvi a opäť začul ston. Vrelo to v ňom. Niekto ubližuje mladému. Očami pátral, no nevidel nič. Opäť ston plný bolesti. Musí mu pomôcť! Iba na to sa sústredil. Bojoval s kúzlami, ktoré ho držali v tejto forme. Bojoval vo svojom vnútri, vzpieral sa, až zrazu niečo povolilo. Je voľný. Nemeškal, rýchlo si ponaťahoval krídla, následne silno zamával a vzniesol sa do vzduchu. Poletoval tesne nad strechami a pátral viac menej po sluchu, keď ich zrazu zbadal v malej uličke. Pristál za nimi a na pár sekúnd ostal stáť. Mladík ležal na zemi v klbku kryjúc si tvár pred kopancami od chlapa, ktorý bol raz taký ako on. Opäť mu udrel do nosa pach krvi, zavrčal a vykročil k nim. Chlap sa otočil a prestal kopať ležiaceho mladíka. Premeral si ho, vytiahol nôž a zamával ním, ale jeho to neodradilo. Prebudil sa v ňom démon, ktorý bol hladný. Ešte sa naposledy pozrel na ležiaceho mladíka a vrhol sa na chlapa s nožom. Švihol rukou s pazúrmi, pričom mu rozdriapal hrdlo, druhú mu zaboril do tela a akurát sa zahryzol do zvyšku krku, keď noc preťal výkrik plný desu.

Sakra, mladý, pomyslel si a rýchlo mávol rukou jeho smerom. Nastalo ticho.

Po chvíli už stál v uličke len on. Mŕtvola chlapa mu ležala pri nohách a mladík ležal kúsok od nich.

Mal by si to dať na poriadok. A tak mŕtvolu kúzlom zamaskoval, prešiel k mladíkovi a opatrne ho zobral do náručia. Pozrel sa na zakrvavenú tvár a jemne ju prstom pohladil. Tuhšie ho privinul, aby mu cestou nespadol a vzlietol. O chvíľku sa vznášal pred oknami mladíkovho bytu, zašepkal a okno sa otvorilo. Vlietol dnu a pristál v temnej obývačke.

Kdeže máš spálňu, mrmlal si, keď sa obzeral. Zbadal chodbu, a tak vykročil.

Super, štvoro dverí, pohľadom si ich rýchlo prešiel, ale nevedel, ktoré vedú do spálne. Nasal vzduch, pousmial sa a zamieril hneď k najbližším po pravej strane a otvoril ich. Privítala ich posteľ ako letisko. Opatrne ho do nej položil a chvíľku na neho hľadel.

Vedel, že je so silami takmer na konci, ale toto musí urobiť. Opatrne, aby mu neublížil, ho vyzliekol, potom dlane priložil na dve miesta a začal mrmlať vo svojom jazyku. Cítil, že mu sily ubúdajú, ale tešilo ho, že mladíkovi sa hoja zranenia, krv vsakuje pod pokožku a mizne. Po chvíľke prestal a len tak kĺzal pohľadom po jeho tele. Prvýkrát ho vidí takto. Krásne, mierne vyšportované telo s chĺpkami na rukách, zato nohy o niečo chlpatejšie. Tak isto aj rozkrok, odkiaľ smerovala cestička cez bruško a smerom hore mizla.

Mladík sa zrazu zamrvil, a tak rýchlo zmizol z izby cez obývačku, kde v okne sa ešte naposledy otočil a s poslednými silami vzlietol.