Pašerák

Loď kotvila už príliš dlho. Zásoby na plavbu boli v podpalubí a členovia posádky nedočkaví k plavbe. Areon bol pripravený vydať rozkaz, ostávalo už len pár minút. Dal slovo, počká presne do polnoci. Jeho slovo, slovo kapitána, bolo pevné. Nikdy neporušil to, čo sľúbil. Bol síce kapitán pašeráckej lode, ale mal povesť muža, ktorý drží slovo. Každý utečenec vedel, že ak sa mu podarí nastúpiť na jeho loď, má istú slobodu. Lenže, dostať sa na palubu sa nepodarilo každému. Miesto na lodi malo vysokú cenu. Platilo sa nielen za posteľ, ale aj bezpečnú cestu. Areon a jeho posádka boli na mori obávaní. Svoju loď a tovar na nej si dokázali ochrániť, nepodľahli pirátom, či kráľovskej stráži. Každý vedel, že kapitán je čestný muž, ale keď si chránil svoj majetok, bol neľútostný. Pašoval všetko, od drahých látok, šperkov, exotického ovocia, či korenia. Ak dostal dobre zaplatené, bol ochotný riskovať a previesť otrokov, ktorí utiekli svojim pánom, ženy, ktoré utekali pred svojimi mužmi, či mladých mužov, ktorí utekali pred nástupom ku kráľovskému vojsku. Kto však nastúpil na loď, musel sa o seba vedieť postarať sám. Posádku lode tvorili muži, ktorí život prispôsobili tvrdému životu na mori. Areon mal medzi nimi rešpekt. Bol silný, svalnatá a mohutná postava, opálená pokožka a tmavé, až čierne oči. Vlasy ostrihané na pár centimetrov a po celej tvári hustá čierna brada. Žiaden člen posádky si nedovolil odporovať mu. Pôsobil nepremožiteľne a nepremožiteľný aj bol. Tí, čo zatúžili po moci a pokúsili sa ho zvrhnúť, skončili ako potrava pre ryby. Areon, kapitán pašeráckej lode, ale napriek tomu muž so cťou. Nikdy nepredal otroka, ktorý mu zaplatil za cestu, nikdy nepredal do otroctva ženy, ktoré útekom na jeho loď hľadali bezpečie, nikdy nezapredal mladíkov, ktorí utekali pred kráľovským vojskom. Kto však už na loď nastúpil, musel sa aj o seba vedieť postarať. Dostal zaplatené za prepravu a tú vždy zabezpečil. Nezaujímalo ho, či utečenci zvládnu cestu na mori, alebo dlhý čas zavretý v malých kajutách s ostatnými cestujúcimi a členmi posádky. Niektorí muži z jeho posádky s jeho pravidlami nesúhlasili. Videli dvojitý zárobok v ľuďoch, ktorí na lodi hľadali bezpečie. Považovali za svoje právo využiť ženy a utečencov a so ziskom ich predať. To však Areon nedovolil. Narodil sa, pretože jeho matka bola predaná do otroctva a zneužitá. Preto sa mu práve tieto skutky priečili najviac a na jeho lodi boli zakázané.

Do odchodu lode ostávalo už len pár minút. Areon dal tej žene slovo. Slovo, že počká presne do polnoci, ani o minútu dlhšie. Keď ho oslovila na ulici, bolo mu jasné, že je to ľahká žena. Takých ako ona bolo mnoho. Ponúkali sa námorníkom alebo vojakom. Napriek tomu bola žena krásna. Dlhé svetlé vlasy, svetlé oči, v ktorých bol vidieť strach a smútok. Žena hneď vedela, kto kapitán je, jednala s ním na rovinu. Zaplatila cenu, ktorú Areon žiadal, nepokúšala sa zjednávať. Areon videl v jej očiach zúfalstvo. Ak by povedal vyššiu sumu, určite by ochotne zaplatila aj tú. Lenže on ju nepotreboval okrádať.

Presne o polnoci sa pred loďou zjavili postavy. Ženu spoznal hneď, prišla v doprovode statného muža, ktorý v náručí držal chlapca. Kapitán sa zamračil, nevadilo mu pašovať ľudí, ktorí zaplatili a ktorí sa rozhodli riskovať život na mori. Žena zaplatila za jedného a pred ním boli traja, z toho jeden v bezvedomí, možno chorý, ak nie mŕtvy.

Žena videla kapitánov pohľad, z jeho očí sršal hnev. Tmavé oči za svitu mesiaca ju desili. Lenže nemala na výber. Sama, keď bola v rovnakom veku ako jej syn, musela robiť hrozné veci, aby prežila. Postupne si zvykla, nevnímala mužov, ktorí ju navštevovali. Dôležité bolo, aby dostala pár mincí na jedlo. Keď otehotnela a narodil sa jej syn, prisahala, že urobí všetko preto, aby mal lepšiu budúcnosť. Aby neskončil tak ako ona. Pracovala a zároveň sa starala o dieťa. Majiteľ domu nemal námietky, žena bola krásna, nalákala veľa zákazníkov. Chlapec postupne rástol, naučil sa písať a čítať. Žena ho chránila, ako mohla. Stránila ho pred okolím, schovávala jeho dlhé svetlé vlasy pod šatku. Nedokázala mu ich skrátiť, pripomínali jej domov. Slnkom zaliate polia plné kvetov. Časy, keď sedávala pri ohni a nechávala svoju matku, aby jej česala vlasy. Tak ich každý večer česala aj svojmu chlapcovi, chcela, aby mal na ňu pekné spomienky. Nechávala synovi vlasy dlhé, avšak vždy schované. Naučila ho nedívať sa ľudom do očí, neukazovať tak tie svoje, ktoré mal modrejšie než more. Na mieste, kde pracovala a s chlapcom žili, mohol byť dlhší pohľad do očí považovaný za výzvu. Čím bol chlapec starší, tím väčší strach mala. Videla pohľady niektorých mužov. Nejeden chcel chlapca od jej zamestnávateľa na pár hodín kúpiť. Majiteľ domu bol odporný muž, zlato bolo pre neho dôležitejšie než čokoľvek iné, ale na ponuky zákazníkov nepristúpil. Sám mal deti, synov a dcéry. Bol v prvom rade obchodník, ale dieťa by nedovolil zneuctiť. Keď však chlapec začal dospievať, pozoroval ho podrobnejšie. Chlapec už nebol dieťa. Krásna tvár, štíhla, drobná postava, svetlá pokožka a plné pery ho robili mladším, než v skutočnosti bol. Vedel, že chlapec je už dospelý a so svojím vzhľadom by mohol byť neoceniteľný. Vidina zárobku na seba nenechala dlho čakať.

Majiteľ domu vedel, že žena s chlapcom nemajú kam ísť, že ak ich vyhodí, skončia na ulici. Bol presvedčený, že ak chlapcovi pohrozí, dosiahne, čo chce. Chlapec okrem matky nikoho nemal, neohrozil by ju, určite poslúchne. Žena o tom nemusí vedieť.

Lenže ona vedela. Videla majiteľove pohľady, ako matka cítila, že jej dieťaťu hrozí niečo zlé. Keď sa jej chlapec narodil, zaprisahala sa, že nedovolí, aby mal rovnaký život ako ona. Mala nejaké peniaze, dosť na to, aby zo synom utiekla, ale čo potom? Začať život na novom mieste, bez jedinej mince, ohrozila by chlapca ešte viac. Ale ak by išiel len on sám, ostalo by mu dosť mincí na nový začiatok. Počula o miestach, kde ľudom, ako je ona a jej syn, pomáhajú a presne tam chcela syna poslať. Majiteľ domu ju na ulicu potom nevyhodí, príliš dobre mu zarába a časom by mohla ísť za synom aj ona.

Žena sa márne pokúšala syna presvedčiť k odchodu. Prehovárala ho, vysvetľovala, prosila, nič nepomáhalo. Chlapec bol ochotný radšej vyhovieť podmienkam majiteľa, než by mal matku opustiť. Odmietal odísť bez nej. Bál sa, hrôzou sa mu dvíhal žalúdok, keď len pomyslel na to, čo od neho majiteľ chcel, na všetkých tých mužov. Matku miloval, vedel, čo musí robiť, aby sa o nich postarala. Videl, ako ju to ničí. Vyrastal na skazenom mieste, počul príbehy od ostatných žien a mladíkov, ktorí tam pracovali. Nedokázal si predstaviť, žeby on sám mal robiť veci… dovoliť, aby jemu nejaký muž urobil to, čo… Nedokázal na to ani len myslieť. Majiteľ mu sľuboval zlato, keď však chlapec nesúhlasil, začal ho vydierať. Chlapec kvôli strachu o matku len prikývol, nevedel, čo iné by mohol urobiť. Strachom sa mu dvíhal žalúdok. Priznal si, že si všíma viac chlapcov ako dievčatá, ale toto bolo niečo iné. Za svoj život chlapca ani len nepobozkal, nieto, aby dovolil nejakému mužovi, aby ho za pár mincí zlata… aby ho nechal… Lenže vedel, že poslúchne, nejako to vydrží, musí, kvôli matke.

Hneď ako sa žene naskytla príležitosť, využila ju a oslovila kapitána pašeráckej lode. Počula o nej množstvo chýrov, dúfala, modlila sa, aby boli pravdivé. Ak sa jej podarí syna dostať na loď, kapitán ho preplaví cez more. Zaplatí, aby na lodi chlapcovi nik neublížil. Nežiadala nižšiu sumu, iné lode mohli byť lacnejšie, ale táto bola najbezpečnejšia. Večer využila rastlinky od bylinkárky a chlapca uspala. Poznala ho, síce bol chlapec štíhly a útly, ale o to viac bol priebojný. Nikdy by do lode sám dobrovoľne nenastúpil.

***

„Loď odchádza, zaplatila si za jedného, jeden aj nastúpi.“ Areon dal žene jasne najavo, že sa mu náhla zmena nepozdáva. Jeho loď bola plná, pre ďalších pasažierov nebolo miesto. Žena sa s plačom rozlúčila s mladíkom, pohladila ho po bledej tvári, pobozkala na čelo.

„Môj syn spí, mal by sa zobudiť o pár hodín, to on pôjde.“

Kapitán len prikývol. Muž, ktorý držal chlapca v náručí, ho opatrne položil na palubu. Spod šatky vypadol prameň svetlých vlasov, ktoré žena starostlivo opäť schovala.

Areon sa jej na nič nepýtal, bolesť v jej očiach bola obrovská. Bolo mu jasné, že ak by mala na výber, chlapca by neopustila. Spomenul si na svoju matku, ktorá ho napriek tomu, ako prišiel na svet, zahrnula láskou.

„Pane, prosím, postarajte sa, aby chlapec netrpel hladom,“ vtlačila mu žena do ruky mince, „a aby mu nik neublížil,“ opäť ďalšie mince. Len prikývol. Nikdy sa o utečencov na lodi nestaral, každý mal svoj osud. Lenže na chlapcovej spiacej tvári bolo niečo, niečo čo ho nútilo, nevedel prečo, ale chcel sa o neho postarať. Loď sa vydala na more a on o pár minút pozoroval vzďaľujúcu sa postavu ženy – matky, nariekajúcu za svojim dieťaťom.

Chvíľu chlapca pozoroval. Drobný mladík s pokožkou, ktorá za svitu mesiaca žiarila. Dal žene slovo, že na neho dohliadne. Mohol ho nechať na palube, pokiaľ sa nepreberie a potom poslať do podpalubia k ostatným. Vedel, že jeho muži vymieňali jedlo a svoju ochranu za noci s otrokyňami, či ženami, ktoré pred niečím utekali. Chlapec s takou tvárou určite zaujme nejedného námorníka. Určite. Pred svojimi mužmi ho ochrániť dokáže len v prípade, že ho nespustí z očí. Dal slovo, že sa o chlapca postará, nemal na výber, chlapec musí ostať v jeho kajute. Areon si odmietol pripustiť ten zvláštny pocit, snáď to bola radosť, možno nádej, ktorá na okamih vzplanula v jeho vnútri, spôsobená tým, že chlapca bude mať pri sebe.

Kapitán nechal chlapca ležať na palube, ale nevzdialil sa od neho. Keď sa jeden z jeho mužov začal o chlapca zaujímať, začal byť nepokojný. Nechápal, prečo mu to prekáža. Dal síce sľub, že sa postará, aby chlapec nezomrel hladom a aby mu nik neublížil, ale nikdy sa o nikoho viac nezaujímal. Keď sa člen posádky pokúsil chlapca odniesť niekam do podpalubia k ostatným, zakročil. Prikázal chlapca odniesť do svojej kajuty, ignoroval pri tom prekvapené pohľady. Bol si istý, že ak by chlapca námorník odniesol, prinajlepšom by ho okradol. Chlapec síce nevyzeral, že by mal pri sebe nejaký majetok, ale predať a vymeniť sa dá všetko.

Keď už bola loď na šírom mori, začala kapitána premáhať únava. Z prístavu vyplávali bez problémov, bol čas na odpočinok. Potreboval pár hodín na to, aby si jeho telo odpočinulo. Vošiel do svojej kajuty, na chlapca úplne zabudol. V prvej chvíli si neuvedomil, že chlapec by mal byť v jeho kajute. Preto ho schúlená, trasúca sa a vzlykajúca postava sediaca v rohu miestnosti prekvapila. Chvíľu chlapca pozoroval. Chlapec mal sklonený pohľad, na Areona sa ani nepozrel. Kapitánovi mu ho prišlo ľúto. Chlapec sa prebudil na cudzej lodi, úplne sám a na šírom mori. Sám si uvedomil, že byť na jeho mieste, tiež sa trasie strachom.

„Ako sa voláš?“ oslovil chlapca. Ten sa schúlil ešte viac, ale pomedzi vzlyky odpovedal.

„Kerem, pane.“ Hneď, keď sa prebudil a uvedomil si, kde je, začal plakať. Vedel, že ho matka zachránila, lenže ostal sám. Sám na lodi smerujúcej do neznáma.

Areona prekvapil chlapcov hlas. Napriek tomu, že vyzeral viac ako dieťa než muž, hlas mal mužný.

„Kerem, matka zaplatila za tvoju cestu a aj ochranu. Svoje sľuby plním, nebudeš prekážať, nebudeš sa na nič pýtať. Vždy urobíš, čo ti poviem, a budeš sa zdržiavať v mojej blízkosti, inak za tvoju ochranu neručím. Cesta pred nami je dlhá, bude trvať niekoľko týždňov, nedaj mojim mužom zámienku, aby ťa využili na rozptýlenie.“ Kapitán na chlapca hovoril drsným tónom, vedel, že chlapec má z neho strach, videl to na jeho reakciách. Potreboval však, aby to chlapec pochopil, aby vedel, čo mu hrozí. Nečudoval by sa, ak by si na chlapca niekto z jeho posádky nárokoval, chlapec bol síce útly, ale do tváre veľmi pekný. Plné pery priťahovali jeho pohľad a lákali k ochutnaniu. Areon si prestal chlapca naoko ďalej všímať, aj keď ho to stálo veľa úsilia. Nechcel, aby si niekto všimol jeho záujem, pretože by ho tým vystavil nebezpečenstvu. Na lodi bolo pár členov posádky, ktorí s jeho pravidlami nesúhlasili a chlapca by mohli ľahko využiť, aby ho oslabili.

***

Kerem sám neopúšťal kapitánovu kajutu. Na palubu lode išiel len vtedy, ak tam bol aj kapitán. Na začiatku mal z kapitána strach, mal obavu, či dodrží slovo, ktoré dal matke. Kapitán si ho ale nevšímal a časom sa Kerem naučil, ako mu byť nablízku a zároveň nijako neprekážať. Ak bol Areon na palube lode, Kerem dostal nejakú prácu. Pomáhal s čistením paluby, lovom rýb, prípravou jedla. Bol za to vďačný, pretože mu deň ubehol rýchlejšie. Niekedy, keď pracoval naozaj tvrdo, dostal od kapitán aj pár mincí. Prekvapilo ho to a zároveň utvrdilo, že kapitán lode je spravodlivý muž. Už sa ho nebál, nikdy mu neublížil, spal v jeho kajute v jednoduchom lôžku, ktoré mu Areon zabezpečil. Kerem mu bol za všetko vďačný, mohol ho nechať spať na zemi alebo poslať k ostatným, kde by mu hrozilo nebezpečenstvo. Kerem vnímal pohľady niektorých členov posádky. Sledovali ho tak, ako muži, ktorí ho chceli kúpiť od majiteľa domu. Nepríjemné pohľady, ktoré mu naháňali strach. Občas si všimol aj kapitánov pohľad. Ten bol však iný ako pohľady tých mužov. Uvedomil si, že pod tým pohľadom sa mu rozbúšilo srdce o niečo rýchlejšie. Prekvapilo ho však, že kapitánov pohľad mu nebol nepríjemný, skôr naopak. Keď sa mu aj niekto páčil, vždy to bol chlapec v jeho veku, nikdy nie muž, ako bol Areon.

Areon chlapca rád pozoroval pri práci. Štíhle prsty a ladné pohyby. Čím dlhšie strávili na mori, tým viac sa mu nepáčila myšlienka, že sa postupne blížia k cieli. Chlapec vystúpi a on ho už nikdy neuvidí. Nikdy by ho na lodi nedržal proti jeho vôli. Chcel, aby mal chlapec dobrý život, bol v bezpečí. Rozhodol sa, že mu pomôže aspoň pár mincami, ktoré si Kerem prácou tak či tak zaslúžil. Kerem sa počas plavby zmenil. Práca s ťažkými sieťami spôsobila, že jeho chlapčenské telo zosilnelo a viac sa podobalo na mužské. Na rukách sa mu vlnili jemné svaly a pokožku tváre mal krásne opálenú. Kerem nikdy neodhaľoval svoje telo, dokonca ani vtedy, keď slnko nemilosrdne pálilo. Ostatní muži s východom slnka zhodili košele a využili ich ako pokrývku hlavy. Kerem nikdy. Kapitán vedel, že pod šatkou skrýva mladík svetlé vlasy, a túžil ich vidieť. V deň, keď mladíka priniesla matka na loď, zbadal jeden prameň, ktorý ale jeho matka starostlivo hneď ukryla. Vnímal mladíkovu prítomnosť a každým dňom mal väčší problém uhasiť svoju túžbu. Vedel, že by sa ho mohol zmocniť, Kerem síce zmužnel, ale nedokázal by sa mu ubrániť. Lenže tak to nechcel. Nemohol. Areon si uvedomoval, že ho nesužuje len túžba tela, ale aj túžba srdca. A takýto pocit zažil po prvýkrát v živote. Telesnú túžbu by dokázal zahnať v prístave hneď, mladíkov, ktorí poskytovali svoje služby bolo neúrekom. Občas to tak po náročnej a dlhej plavbe aj urobil. Lenže to bola túžba tela, so srdcom mu to nepomôže. Nechcel to tak, lásku považoval za slabosť, zaprisahal sa, že akonáhle chlapca vysadí v prístave, odíde a zabudne na neho. Aspoň sa o tom presviedčal.

***

Kerem sedel v rohu miestnosti a v tichosti čakal na kapitána. Za celú plavbu toho veľa nepovedal, trávil čas sám alebo s Areonom, a ten sa ho takmer na nič nepýtal. Občas mali členovia posádky nejaké reči, ale tie sa snažil nevnímať. Pozoroval mužov, ako hrajú karty a veselo sa pri tom bavia. Bodaj by nie, keď vypili toľko rumu. Všimol si, že aj kapitán svoj pohár niekoľkokrát vyprázdnil. Vlastne po celý večer svoju pozornosť sústredil len na neho. Na kapitánovi ho niečo priťahovalo, doslova fascinovalo. Najprv si myslel, že to, čo cíti k Areonovi, je vďačnosť. Vďaka nemu mal ochranu, jedlo a pokojný spánok bez strachu. Lenže časom si uvedomil, že sa mu v kapitánovej prítomnosti páči. Rád pozoroval jeho tvár pokrytú tmavými fúzami. Fascinovala ho jeho svalnatá postava a silné telo. Jeho tmavý pohľad dokázal v Keremovi vyvolať pocity, ktoré mu vháňali červeň do tváre. Nikdy by sa neodvážil niečo kapitánovi naznačiť. Bál sa, že by sa mohol nahnevať, vyhodiť ho z kajuty. Dokonca z lode. Nebál sa toho, že by prišiel o jeho ochranu, skôr toho, že by prišiel o možnosť byť mu nablízku.

„Hej mladý, dones ďalší sud, sme smädní a tento je prázdny,“ prikázal Keremovi jeden z členov posádky. V kartách sa mu nedarilo, nevadilo mu to, viac mu prekážalo, že jeho pohár bol prázdny. Často si chlapca všímal, keď pracoval na palube. Najprv si myslel, že chlapec patrí kapitánovi, ale ten si na neho nijako nenárokoval. Neskôr sa dozvedel, že chlapec má zaplatenú nielen cestu, ale aj ochranu. Z kapitánovho správania predpokladal, že chlapec je len obchod, nič viac. Už keď ho videl po prvýkrát v bezvedomí na palube, pocítil žiadostivosť a chcel sa chlapca zmocniť. Predstieral, že ho chce odniesť k ostatným, ale plánoval ho vziať k sebe do kajuty. Vtedy vydal kapitán rozkaz a chlapec sa stal pre neho nedostupným. O to viac ho chcel. Túžil sa uspokojiť prostredníctvom chlapcovho tela, stačilo by mu, ak by ho mohol použiť len raz. Uhasiť túžbu dosiahnutím nedosiahnuteľného. Počas celej plavby čakal na vhodnú príležitosť. Videl ju v dnešnom večeri, kapitán vyhrával a výhru zakaždým patrične oslávil pohárikom. Vedel, že by kapitána v boji neporazil, ani ak by bol opitý, preto sa o to ani nepokúšal. Dúfal, že sa mu k chlapcovi podarí dostať, keď kapitán omámený alkoholom stratí svoju ostražitosť. Chcel len pár minút, kedy si s chlapcom užije. Chcel ho hlavne preto, že ho nemohol mať.

Kerem sa rýchlo postavil a ako už po niekoľkýkrát v ten večer sa postaral, aby boli všetky poháre opäť plné. Keď nalieval rum kapitánovi, nenápadne sa nadýchol jeho vône. Páčilo sa mu, že jeho opálená pokožka voňala po slnku. Nevedel to vysvetliť, vždy, keď cítil kapitánovu vôňu, predstavoval si, že takto vonia slnko. Bol trochu sklamaný, pretože kapitán sa s ním takmer nikdy nerozprával. Občas sa ho opýtal na prácu na lodi alebo mu prikázal, čo všetko treba urobiť. Keremovi to bolo ľúto. Párkrát si dodával odvahu, že začne rozhovor, ale nakoniec to neurobil. Veď ho ani nemôže osloviť menom, kapitán mu nikdy nepovedal, aby tak urobil. Oslovoval ho teda pane.

Rovnako aj Areon vnímal prítomnosť mladíkovho tela vedľa seba. Tých pár sekúnd, čo bol chlapec vedľa neho, pozoroval jeho pokožku na krku, brade. Tužil chlapca pohladiť po línii kľúčnej kosti, ktorá jemne vystupovala. Hypnotizovala ho hladká pokožka na krku, ktorá sa pohybovala v rytme jeho dychu. Rýchlo si od chlapca vzal svoj pohár, aby otupil myšlienky, ktoré by ho čo chvíľa ovládli. Nechtiac sa pri tom dotkol chlapcových jemných prstov. Ten dotyk ho stál takmer všetko sebaovládanie, najradšej by všetkých s kajuty vyhodil a Kerema zovrel v náručí. Nemyslel na to, že by sa ho zmocnil. Túžil samozrejme aj po tom, ale myslel hlavne na to, že by sa chlapca mohol dotýkať, jemne hladiť slnkom opálenú pokožku a konečne v prstoch pocítiť hebkosť jeho vlasov. Kerem sa nestihol spamätať z náhodného dotyku, keď pocítil, ako ho za lakeť potiahol námorník, ktorý mu prikázal priniesť rum.

„Hej mladý, budeš tam len tak stáť alebo mi konečne naleješ.“ Námorník sa zasmial a ukázal tak svoje pokazené zuby. Kerem sa potichu ospravedlnil a hneď mu nalial. Námorník smrdel rumom a napriek tomu, že mu Kerem pohár naplnil, jeho ruku nepustil.

„Hej mladý, je pravda, že deti sú obrazom svojich rodičov?“ Námorník sa znova zasmial a Kerema si stiahol k sebe. Kerem stihol len potichu skríknuť.

„Tak je to pravda?“ naliehal námorník, stále Kerema držal za zápästie a spolu s ostatnými námorníkmi sa smial. Kerem neodpovedal, so sklopeným pohľadom čakal, kedy ho námorník pustí, chcel sa z jeho zovretia vyslobodiť, ale nemal toľko síl a nechcel ho ešte viac nahnevať.

„Ak je to pravda, tak by si mi mohol poskytnúť trocha rozptýlenia. Si predsa po svojej matke. Neboj sa, škodný nebudeš.“ Námorník sa smial už na plné hrdlo a začal Kerema hladiť po chrbte. Chlapcom prešla vlna odporu a aj keď sa snažil námorníkovi vykrútiť a jeho ponuku odmietol, ten odporný chlap ho nepustil.

„Ale no tak, dostaneš zlato a k tomu niečo zažiješ,“ presviedčal ho námorník a Keremovi sa začal strachom zdvíhať žalúdok.

„Čo keby si sa nám trocha ukázal, nech viem, či za to stojíš.“ To už sa námorník načiahol za Keremovou šatkou a stiahol mu ju. Keremove vlasy mu v ťažkých, lesklých prameňoch padli pozdĺž chrbta a siahali až po lopatky. Námorník najprv fascinovaný mladíkovým zjavom sa ale rýchlo spamätal a chytil Kerema za vlasy, zaklonil mu hlavu a rukou zovrel košeľu, pretože mladík sa pokúsil utiecť. Námorník tak roztrhol jeho odev a odhalil kúsok mladíkovej hrude.

Kapitánovi sa nepáčilo, že jeho muži na Kerema pokrikujú. Snažil sa nič nedať najavo, nechcel, aby si niekto všimol, že má pre chlapca slabosť. Keď videl, ako sa špinavá ruka jeho muža načiahla po Keremovi, kypela v ňom žlč. Reči námorníka boli odporné, mladíka ponižoval a chcel si ho kúpiť. Ak by sa Kerem rozhodol, že s ním pôjde, nič by nemohol urobiť. Dal slovo, že mladíka ochráni, ale Kerem si je strojcom vlastného osudu. Tieto myšlienky sa mu priečili, potešilo ho, že Kerem jeho muža odmietol. Vlna zlosti kapitánom prešla vo chvíli, keď námorník Keremovi strhol šatku a odhalil tak jeho vlasy. Vedel, že chlapec pod šatkou ukrýva dlhé vlasy, ale nečakal, že tak nádherné. Boli ako slnečné svetlo a ten špinavec sa ich dotýkal. Nemal na to právo, hnevalo ho, že si ten nechutný chlap užíva jemnosť dlhých svetlých vlasov, ktoré zvieral drsne medzi prstami. Keď námorník roztrhol Keremovu košeľu, to bola pre Areona posledná kvapka. Nechcel, aby niekto vedel, že chlapec je pre neho dôležitý, ale nedovolí, aby mu niekto ubližoval.

„Pusti ho. Nechaj ho robiť svoju prácu,“ prikázal námorníkovi skrz pevne zovretú čeľusť a smerom k nim naklonil svoj už prázdny pohár. Na sánke sa mu začali objavovať biele fľaky, ktoré prezrádzali, že Areona ovláda zúrivosť. Námorníka kapitánov hrôzostrašný výraz a desivé oči prinútili chlapca pustiť. Túžil po uspokojení s chlapcovým telom, ale vedel, že ak by kapitána neposlúchol, skončil by pri najlepšom mŕtvy.

Areon sledoval Kerema, ako sa rýchlo postavil z dosahu námorníka a štíhlymi prstami schoval vlasy opäť pod šatku. Na začiatku nechápal, prečo mladík svoje vlasy ukrýva, až sa ho na to opýtal. Mladík mu to pri jedinom rozhovore vysvetlil. Na mieste, kde s matkou žil, bolo byť niečím výnimočný nebezpečné. Areon vtedy len prikývol na znak pochopenia a viac sa už mladíka nepýtal. Mladík vzal fľašu, že doplní kapitánov pohár, lenže ten len zakrútil hlavou. Keď sa kapitán postavil, celý svet sa s ním zakolísal. Uvedomil si, že dnes večer vypil viac než zvyčajne.

„Vypadnite. Všetci. Hneď,“ rozkázal. Žiaden z členov posádky si nedovalil kapitánov rozkaz neuposlúchnuť.

Zatiaľ čo Kerem rýchlo upratoval neporiadok, ktorý ostal po námorníkoch, kapitán si doprial studený kúpeľ. Alkoholom otupenú myseľ sa mu však vyčistiť nepodarilo. Stále mal pred očami Kerema. Jeho vydesené modré oči, keď ho držal námorník v zovretí a dával mu ponuky. Úľavu v jeho očiach, keď námorníkovi prikázal, aby ho pustil. Ale zároveň mal pred očami jeho hebké vlasy, ktoré sa jemne vlnili. Kúsok pokožky, ktorú mal možnosť zahliadnuť. Jeho telo dávalo jasne najavo, že po mladíkovi túži. Areon si uvedomoval, že jeho túžba nie je len túžba tela. Chcel by, aby bol mladík s ním. Aby bol jeho. Celý. Kvôli nemu by bol ochotný vzdať sa aj života na mori. Mal dostatok zlata, mohli by spolu žiť niekde, kde by sa o chlapca postaral. Doteraz mu jeho život nedával zmysel, nevadilo mu vystavovať sa nebezpečenstvu. Nemal pre koho žiť, ku komu sa vracať. Teraz chcel žiť kvôli Keremovi. S Keremom. Areon bol zo svojich pocitov zmätený. Nechápal, ako môže niečo také cítiť k mladíkovi, s ktorým síce trávil všetok svoj čas, ale okrem pokynov k práci sa spolu takmer nikdy nerozprávali. Bolo to možno hlúpe, možno bláznivé, ale bolo to tak. Lenže aký to má zmysel? Loď onedlho zakotví a mladík mu zmizne zo života. Mesto, do ktorého matka Kerema poslala, bolo známe tým, že poskytlo útočisko každému, kto ho potreboval. Samozrejme, miesto na spanie a trošku jedla si musel každý odpracovať. Kapitánovi sa to nepáčilo. Nevedel si mladíka na takom mieste predstaviť. Nebál sa, že by chlapec nezvládol prácu, to nie. Už na lodi ukázal, že sa nebojí pracovať, a aj keď nemá toľko sily ako ostatní, vynahradil ju svojim rozumom a vždy si poradil. Areonovi sa nepáčilo, že by mal chlapec žiť z ruky do úst, žiť na kope s ďalšími podobnými, ktorí buď utekajú, alebo potrebujú miesto na nový život. Taký život pre Kerema nechcel. A trápila ho ešte jedna vec. Chlapec sa bude chcieť vrátiť. Vedel to. Nikdy nepočul Kerema opýtať sa ostatných na lodi, na aké miesto idú. Zato ho párkrát počul pýtať sa na prístav a lode, ktoré sa vracajú na miesto, odkiaľ sa plavia teraz. Areon to chápal, videl na chlapcovi, že sa trápi myšlienkami na matku, lenže Kerem si neuvedomoval, aké nebezpečné je cestovať inou loďou, ako je tá jeho. Mohlo by to chlapca stáť aj život. Mohol by ochorieť, trpieť hladom. Z jeho krásu by mu mohol niekto ublížiť alebo ho predať. A to nedovolí, nemôže.

Kerem čakal na Areona, pokiaľ sa okúpe. Vedel, že má kvôli alkoholu trocha problém s rovnováhou, chcel mu pomôcť a byť poruke, ak by niečo potreboval. Hneď, ako sa kapitán pred ním objavil do pol tela nahý, omotaný len v bielej látke a s mokrými vlasmi, nahrnula sa Keremovi do tváre červeň. Rýchlo uhol pohľadom a sklopil tvár, nechcel, aby si to kapitán všimol.

Areona chlapcova reakcia prekvapila. Bol zvyknutý, že mladík uhýba pohľadom, ale tentokrát si všimol, že si ho Kerem rýchlym pohľadom prezrel. Prv než Kerem sklopil tvár, všimol si jeho rozrušenie. Jemne sfarbené tváre a jemné zachvenie. Ten pohľad mu dal zrnko nádeje. Čo ak aj mladík niečo k nemu cíti? Myšlienka na to, že by mohol mať u Kerema šancu, rozbúšila jeho srdce o poznanie rýchlejšie. Nikdy by na mladíka nenaliehal, nenútil ho, nevzal by si ho násilím. To považoval za odporné. Lenže chlapec nevyzeral, že oči sklopil strachom, skôr vzrušením, možno hanbou nad reakciou svojho tela.

Areon nechal Kerema, aby mu pomohol do kajuty. Bol síce opitý, ale nie až tak, že by to nezvládol sám. Situáciu využil, aby sa mohol mladíka dotknúť. Objal ho okolo pliec a nechal sa odviesť do postele. Vedel, že je to od neho zákerné, ale keď sa ho Kerem snažil uložiť do postele, stiahol ho k sebe. Opatrne, aby mu neublížil, mu okolo pása prehodil ruku, aby si zaistil, že mladík s ním ostane. Nechcel ho zneužiť, ani mu ublížiť. Chcel len cítiť vedľa seba jeho blízkosť. Predstieral teda väčšiu opitosť, aby si zaistil Keremovu prítomnosť vo svojej posteli. Hneď, ako by sa Kerem pokúsil odstrčiť, pustil by ho. Lenže chlapec to neurobil a to Areona potešilo. Kapitán predstieral spánok a pritom si užíval mladíkovu blízkosť. Po chvíli ho však Keremov pravidelný dych uspal.

Kerem sa pod váhou kapitánovej ruky cítil bezpečne. Keď ho kapitán stiahol k sebe, trocha sa nastrašil. Nebál sa kapitána a ani toho, že by mu mohol ublížiť, skôr sa zľakol, pretože stratil rovnováhu. Vedel, že Areon mu neublíži. Nemal taký pohľad ako niektorí jeho muži. Jeho podhľad bol hrejivý, zakaždým mal pocit, že ho obklopilo teplo. Cítil, ako mu oťažievajú viečka a všade okolo seba mal Areonovu vôňu. Vôňu slnka, napadlo mu. Po prvýkrát sa cítil v úplnom bezpečí a ťažko odolával túžbe privinúť sa k horúcemu telu. Urobil to. Musí však z kapitánovej postele odísť skôr, než sa zobudí. Nemôže ho nijako nahnevať, aj keď v jeho posteli skončil len kapitánovou vinou. S pocitom absolútneho bezpečia a s vedomím, že zaspáva vedľa niekoho, komu verí a koho miluje, padol Kerem do ríše snov.

Kapitán sa zobudil skoro ráno. Možno ráno ešte ani nebolo, pretože ešte nesvitalo. V kajute bolo šero, no napriek tomu rozoznával Keremovu tvár. Mladík spal s jemne pootvorenými perami. Počas noci sa mu šatka, ktorá zahaľovala jeho hebké vlasy zošmykla alebo si ju možno chlapec zložil sám, aby sa pohodlne vyspal. Vlasy padali okolo jeho hlavy na vankúš a aj napriek šeru sa leskli. Kapitán neodolal a vzal jeden prameň medzi prsty. Jemne ho hladil, nechal si jednotlivé vlasy padať medzi prstami, neodolal a k vlasom privoňal. Cítil mladíkovu jemnú vôňu a jeho telo sa začalo prebúdzať. Opatrne sa preto odtiahol, aby chlapca nezobudil. Chcel si ešte aspoň chvíľu vychutnať jeho blízkosť. Už viac neklamal sám sebe, zamiloval sa do neho. Pozoroval Kerema, pokiaľ znova nezaspal.

Keď sa Kerem nad ránom zobudil, bol trochu sklamaný, že už neleží v Areonovom objatí, ale robilo mu radosť, že je v jeho blízkosti. Kapitán spal na chrbte, trocha hlasnejšie dýchal. Kerem ho pozoroval, keď sa mu náhle vynorila jeho posledná myšlienka. Miluje ho. Na to myslel ako posledné, než zaspal. Srdce sa mu rozbúchalo silnejšie, miluje ho. Napriek tomu, že Areon nikdy nenaznačil, že by ho Kerem zaujímal viac ako ktorýkoľvek člen posádky. Aj napriek tomu ho Kerem miluje. Aj keď sa spolu nerozprávali, aj keď je chlapec pre kapitána pravdepodobne len obchod, aj keď za pár dní opustí jeho loď, a nikdy viac ho neuvidí, aj napriek tomu všetkému ho miluje. Chlapca toto uvedomenie si rozochvelo. Snažil sa potlačiť slzy, lenže to nešlo. Nikdy viac ho neuvidí. Už len pár dní a bude koniec. Koniec niečomu, čo nemalo ani začiatok.

Náhla zmena rytmu v chlapcovom dýchaní prinútila Areona prebrať sa z polospánku. Napoly si uvedomoval, že Kerem vedľa neho spí. Akonáhle započul tichučký chlapcov vzlyk, bol hore. Posadil sa, a keď videl, že chlapec je vedľa neho schúlený a otočený chrbtom, okamžite mu musel vidieť do očí. Zistiť, či nejako chlapcovi neublížil. Zatlačil Keremovi na rameno a síce pevne, ale zároveň opatrne ho prinútil, aby sa na neho pozrel. A vtedy pochopil. Stačil mu pohľad do jeho tváre, nádherných očí, aby vedel. Pochopil, prečo mladík plače, čo ho trápi, pretože jeho trápilo to isté. Strach, že akonáhle sa plavba skončí, príde o neho. Obaja sa trápili tým istým, obaja sa navzájom milovali a obom stačil pohľad, aby si všetko uvedomili.

Kerem si chrbtom ruky otrel slzy a posadil sa. Bol Areonovi tak blízko, topil sa v jeho pohľade. Nežnom, milujúcom a upokojujúcom pohľade. V jeho vôni, vôni slnka. Aj keď nevedel ako, vedel, že všetko bude v poriadku. Cítil to, cítil to z Areona, jeho kapitán to doslova vyžaroval. Pomaly, s trochou obáv, ktoré napriek upokojujúcemu pohľadu cítil, sa dlaňou dotkol kapitánovej tváre a jemne prstami pohladil tmavé chĺpky na jeho tvári. Vedel, že ho kapitán neodstrčí, nenahnevá sa, pretože si to všetko prečítal v jeho tvári.   

Areon sledoval mladíkove počínanie a rovnako opatrne vzal medzi prsty prameň jeho vlasov. Bol tak jemný a hebký, aký si predstavoval, že bude. Jednoducho dokonalý. Pre neho. Pomaly sa sklonil k mladíkovi a po prvýkrát sa dotkol svojimi perami tých jeho. Ľahko, úplne nežne a len na krátku chvíľku. Chcel dať Keremovi čas a možnosť naložiť s jeho bozkom tak, ako to on sám cíti. Preto ho trocha prekvapilo, že mladík žiaden čas nepotreboval, takmer okamžite mu bozk vrátil. Nie však taký, aký sám dostal. Kerem pobozkal Areona tak, aby mu dal najavo všetky svoje pocity. Bozkával ho s láskou a túžbou, ktorú cítil. Keď mu do úst vkĺzol kapitánov jazyk, zachvel sa vzrušením. Na oboch to bolo veľa. Veľa pocitov, veľa vzrušenia, intenzívna blízkosť toho druhého. Na chvíľku sa od seba odtiahli, aby sa o svojich pocitoch uistili nielen pohľadom, ale aj vyznaním.     

„Nechcem, aby si odišiel, zostaň so mnou, keď zakotvíme, ostaň,“ šepkal Areon naliehavo do vlasov slová mladíkovi, ktoré mu chcel povedať už dávno. Cítil, že sa mladík v jeho náruči zachvel, a preto si ho k sebe privinul pevnejšie.

„Pane, ja…,“ Kerem nevedel, ako má svojho kapitána osloviť, vedel jeho meno, lenže…

„Nie pane, nie som tvoj pán, nepatríš mi, môžeš ísť kam chceš, robiť čo chceš,“ Areon sa na lôžku posadil pohodlnejšie a vzal chlapca opäť do náručia, „chcel by som, aby si ostal so mnou, volal ma menom, žil so mnou, na mori, či mimo neho, ako budeš chcieť,“ šepkal chlapcovi vo svojom náručí slová, ktoré myslel úprimne. Bolo mu to jedno, všetko, či sa budú plaviť, či budú žiť v jednom meste alebo druhom. Bol ochotný zanechať loď a stať sa aj farmárom, ak to bude chlapec chcieť, ak budú spolu.

„Areon,“ po prvýkrát nazval chlapec menom muža, ktorého miloval. Viac sa k nemu privinul a so strachom sa snažil nájsť slová, ktorými by svojmu kapitánovi vysvetlil, že chce byť s ním, túži potom, lenže najprv musí…

„Ja viem, vrátime sa, spolu, postarám sa, aby si bol na mojej lodi v bezpečí, viem, že celý čas, čo sa plavíme, rozmýšľaš nad cestou späť. Lenže potom… potom, keď bude tvoja matka v bezpečí, potom…“

„Ostaneme spolu,“ usmial sa Kerem. Teraz bol na rade on, aby Areonovi skočil do reči. Svoje slová spečatil dlhým bozkom, ktorý mu jeho kapitán opätoval.

Obaja si uvedomovali, že sú na začiatku dlhej cesty. Síce sa ešte neskončila ani plavba pôvodná, ktorú začali ako pašerák, ktorý považuje lásku za slabosť, a chlapec, ktorý ani len nemohol rozhodnúť sám, že sa plaviť chce. Ale obaja dosiahli bod, v ktorom sa všetko zmenilo. Kerem vedel, že sa bude s Areonom plaviť kamkoľvek, možno sa nakoniec ani plaviť nebudú, možno nakoniec ostanú niekde ďaleko od mora – spolu, to ukáže čas. Vedel, že na tom nezáleží, pokiaľ budú spolu. Areon, kapitán pašeráckej lode, zasa vďaka Keremovi zistil, že láska, ktorá pomaly vznikla a každým dňom silila, mu dodala odvahu a silu. Láska nie je slabosť, pre mladíka vo svojom náručí by urobil čokoľvek. A najdôležitejšie bolo, že práve vďaka tejto láske mal dostatok síl to čokoľvek aj urobiť.

Aj keď sa ich pôvodná plavba neskončila, im však začala plavba nová. Plavba spoločným životom.