Túžba

Sedím za skleneným stolom, v rukách pohár s drahou whisky, počúvam svojich známych. Ale nevnímam to, čo hovoria. Pohľad mi stále uteká k nemu. Viem, že si môj pohľad všimol, nesnažím som sa ho nijako utajiť. Chvíľu sa ešte rozpráva s ďalšími zákazníkmi a potom sa sebavedomo vydá k nášmu stolu.

„Všetko v poriadku, páni?“ očami prebehne po všetkých prítomných a venuje nám široký úsmev.

„Jasné, Daniel, všetko je tak, ako má byť. Dnes to vidíme na dlhú noc. Všimol som si, že tu máš aj nejaké prírastky,“ odpovie mu Caleb.

Práve on ma do tohto klubu vzal a dnes je to tretia moja návšteva. Nechodím na takéto miesta. Miesta, kde musím najprv zaplatiť balík peňazí len za to, aby som mohol vstúpiť. Miesta, kde sa platí za anonymitu a spoločnosť. Či už ženskú alebo mužskú. Na tom nezáleží. Na takomto mieste nie. Klub pre zbohatlíkov, ktorý tu hľadajú čisto len sex a nezáväznú zábavu. Klub je plný mužov ako som ja. Mužov, pre ktorých peniaze nehrajú žiadnu rolu.

„Tak to som rád. Všimli ste si dobre,“ opäť sa široko usmeje, „dúfam, že si každý vyberiete príjemnú spoločnosť. Naša ponuka je široká. Ak by ste niečo potrebovali, som k dispozícií.“

Príjemnú spoločnosť? Aj takto sa to dá nazvať. Klub je rozdelený na dve časti. V jednej časti je bar, kde sa zabávajú zákazníci, a v druhej časti sa vystavuje tá príjemná spoločnosť. Ženy a muži, ktorí čakajú, až si ich niektorý zo zákazníkov vyberie. Keď sa nad tým zamyslím, tak toto miesto je výnimočné len svojou anonymitou. Miesto pre ľudí, ktorý si nemôžu dovoliť, aby sa ich manželky, poprípade média dozvedeli o tom, ako trávia svoj voľný čas. Alebo skôr, s kým ho trávia. Ak by Marek netrval na tom, že svoje okrúhle narodeniny chce oslavovať práve na tomto mieste, nikdy by som na takéto mesto nešiel. Nemám čo skrývať. Nehanbím sa za nič z toho, čo robím a s kým to robím. To bolo pred mesiacom a odvtedy som toto miesto poctil svojou prítomnosťou už trikrát. Kvôli nemu. Vtedy sa opieral o bar a riešil problémy so zákazníkom. To bolo po prvýkrát, keď som tu bol.

Po druhýkrát som za barom presedel takmer celú noc. Pozoroval som ho, ako sa prihovára zákazníkom, rieši vzniknuté problémy a dohliada na fungovanie klubu. To ma utvrdilo v tom, že nie je súčasťou ponuky, z ktorej si zákazníci vyberajú. Za ten večer pár návrhov dostal, všetky diskrétne odmietol. S úsmevom sa mu vždy podarilo zariadiť, aby aj odmietnutý zákazník nakoniec v ponuke našiel to, čo najprv hľadal u neho. Vysoký. Jemné svaly na rukách a na hrudy. Pod perfektne padnúcou košeľou sa nedali prehliadnuť. Tmavé kučeravé vlasy, trocha odrastené, ale upravené. Rovnako tmavé oči a dohladka oholená tvár. Na opálenej pokožke krku spod košele vykúkala časť tetovania. Nepodarilo sa mi rozoznať, aké tetovanie zdobí jeho telo. To by musel byť vyzlečený. Dookola som si prezeral ponuku mužov, ženy ma nikdy nezaujímali. Lenže žiaden ma nezaujal. Nie po tom, ako som videl jeho. Z klubu som odišiel nad ránom. Presvedčil som sám seba, že je to len chtíč. Nahromadená sexuálna energia, ktorú som potreboval zo seba dostať. Hneď ďalší večer som v inom bare zbalil chlapa. Trocha sa na neho podobal. Energiu som zo seba dostal, ale túžba ostala. Túžba po ňom. Žiaden, ktorého som dostal, mi nepomohol zbaviť sa až chorobnej túžby po jeho tele.

Dnes som tu po tretíkrát. Dnes uspokojím svoju túžbu. Chcem ho. Potrebujem ho. Zamierim si to rovno k baru. Ostal som sám, Caleb a ostatný si už vybrali na dnešnú noc spoločnosť a odišli sa jej venovať.

V zrkadle za barom vidím svoj odraz. Svetlé blonďavé vlasy mám sčesané dozadu a dokonale upravené. Rovnako ako aj strnisko. Svetlá pokožka a bledo modré oči, ktoré pôsobia až priveľmi milo. Klameš vzhľadom, hovorieval mi otec. Na svojej postave pracujem každý deň. Vzhľad je pre mňa dôležitý. Ťažko by som mohol viesť svoje obchody, ak by som nevzbudzoval strach a rešpekt. Vďaka jemným črtám tváre vraj pôsobím prívetivo. Napriek vzhľadu sa ma ľudia z mojej brandže boja. Možno kvôli mojej povesti? Jeden, jediný krát ma konkurencia podcenila a tvrdo za to zaplatila. Odvtedy sa mojim obchodom všetci vyhýbajú.

Daniel sedí na opačnej strane baru. Objednám si ďalšiu whisky a idem k nemu. Chlapovi vedľa neho stačí jeden pohľad a vypadne.

„Som Dario,“ predstavím sa a jeden pohár položím pred neho.

„Viem, kto ste, pán Morei,“ usmeje sa na mňa. Jasné, že vie, kto som. Vedia to všetci. „Môžem pre vás niečo urobiť?“ dokonalé biele zuby popri hnedej opálenej pokožke krásne vyniknú.

„Mám záujem o spoločnosť,“ odpoviem, „a tykaj mi,“ prikážem mu, ale tónom, aby to znelo skôr ako návrh než príkaz.

Pousmeje sa.

„Samozrejme. Môžete si vybrať ktoréhokoľvek zamestnanca. Ak si nevyberiete z tých, ktorí sú dnes prítomní,“ podá mi tablet, „máte možnosť prezrieť si portfólia všetkých našich zamestnancov. Stačí sa rozhodnúť a do hodiny vám zabezpečím spoločnosť, ktorú si vyberiete."

Môj príkaz na tykanie odignoruje. Páči sa mi to. Každý vždy urobí, čo poviem. On to neurobí. Nebojí sa ma. Aj kvôli tomu ho chcem ešte viac. Časom prestane byť zábavné mať každého na povel. Chýba tomu iskra, ostane len fyzické uvoľnenie, bez pocitu, že som sa vôbec musel snažiť. Je to ako s lovom. Vlastnoručne ulovené zviera chutí stokrát lepšie než to kúpené.

„Ja chcem tvoju spoločnosť,“ som zvyknutý hovoriť to, čo chcem. Vždy to aj dostanem. Alebo si to jednoducho vezmem. „Tykaj mi,“ prikážem mu druhýkrát. Tentokrát použijem tón, aby pochopil, že to nebol návrh.

„Mrzí ma to, ale to nebude možné. V ponuke máme rôzne typy mužov a žien. Ak mi poviete, čo preferujete, aký typ sa vám páči, určite pre vás nájdeme príjemnú spoločnosť.“

Myslím, že mi tykať nechce zámerne, ak by tak spravil, ukázal by, že som sa mu dostal pod kožu, a to zjavne nechce. Lenže ja to na ňom vidím. Na spôsobe, akým sa na mňa pozerá, snaží sa pôsobiť suverénne a profesionálne. Nedarí sa mu to, vidím na ňom, že ho moja blízkosť začína rozrušovať. Neujde mi, že začal používať množné číslo, zatiaľ čo pár sekúnd späť tvrdil, že mi on zoženie, koho si vyberiem. Teraz hovorí, že mi oni nájdu, koho budem chcieť. Tým si potvrdím, že sa necíti až tak odhodlane, nedotknuteľne. Potrebuje sa schovať za klub. Je to len zmena v pár slovách, lenže, ak by som si práve takéto zmeny nevšimol, v práci by som to ďaleko nedosiahol. Poteší ma to. Podľa mňa vie, že to myslím vážne a nenechám sa odbiť nejakou náhradou. Náhradou za niekoho, koho mám priamo pred sebou.

„Nepotrebujem nič hľadať. Vybral som si. Chcem teba.“

Vždy dosiahnem to, čo si zaumienim. Som na to zvyknutý. Povedal, že vie, kto som. Mal by teda vedieť, že nemá zmysel mi odporovať.

„Tykaj mi,“ prikážem mu tretíkrát.

Neviem, kedy naposledy som musel niečo prikázať dvakrát. Trikrát som sa ešte neopakoval. Pri druhom raze som sa vždy postaral o to, aby to dotyčný pochopil. Keď nie, vlastne to sa ešte nestalo. Až teraz. Lenže ublížiť tak krásnej tvári, to by bola škoda. Možno, že by som to ani nedokázal. Možno nejde ani tak o lov. Lov je agresívny, drsný spôsob, ako dosiahnuť svoje. Možno ide skôr o vábenie.

„Dario, tvoj záujem mi lichotí, ale ja nie som súčasťou ponuky.“

Neviem, či kvôli môjmu pohľadu, výrazu tváre alebo tónu hlasu poslúchol a s vykaním prestal. Možno pochopil, že dostal o jednu šancu viac poslúchnuť. Dokonca použil aj moje meno, možno tým chcel dodať svojim slovám váhu. Zbytočne.

„Všetci v tomto klube sú na predaj. Sám si povedal, že zabezpečíš ktoréhokoľvek zo zamestnancov. A ty si zamestnanec klubu.“

Vie, že to povedal. Na tvári mu vidieť prekvapenie a obavy. Nie strach. Nemyslím si, že sa ma bojí, skôr je zo mňa nervózny. Nervózny zo situácie, do ktorej sa dostal a z ktorej sa mu nepodarí dostať pár vetami s ponúknutím náhrady. Bol zvyknutý zákazníkov odmietať a zamerať ich pozornosť iným smerom. Lenže to u mňa nefunguje. Ja chcem jeho. Nie je to len chtíč, je to túžba. Chcem sa ho dotýkať a chcem, aby sa on dotýkal mňa. Ale aby to chcel aj on. Nie. Aby po tom túžil. Aby cítil rovnakú túžbu ako ja. Nie je v tom žiadna láska, žiadne city. Na takéto slová sa teraz nehráme. Je to túžba. Túžba, ktorá naplnením môže vyhasnúť alebo rozhorieť sa. To neviem. Musím ju najprv naplniť, aby som to zistil.

Na tvári sa mu objaví konečne záblesk strachu. Prišiel o dosť neskôr, ako som predpokladal. Strach vycítim. Je jedným z mojich hlavných pracovných prostriedkov. Vie, kto som. Každý, kto mi nevyhovoval, skončil zmrzačený alebo mŕtvy, a on to vie. Všetci to vedia. Nerobím to rád. Občas by stačil obyčajný rozhovor, lenže pár slov nedokáže dať moc. Tú dajú až skutky a na základe tých majú potom slová svoju váhu.

„Lenže moja náplň práce je úplne iná,“ namieta v chabej snahe vyhovoriť mi môj záujem. Došli mu argumenty, tak skúsil poslednú chabú výhovorku.

Tentokrát sa zoširoka usmejem ja. Jeho obavy a strach ma nútia ešte viac ho chcieť. Som unavený a nemám náladu sa s ním ďalej dohadovať. Nie som typ, ktorý vyjednáva. Rukou mávnem na svoje gorily. Mám síce povesť, ktorá ma predchádza, ale nie som idiot. Svoju bezpečnosť dávam na prvé miesto, pretože mŕtvy by som strach v nikom nevzbudzoval. Možno je to prehnané, možno až choré, ale ja ho chcem, túžim po ňom a nezáleží mi na spôsobe, akým to dosiahnem. Možno predsa je to len obyčajný lov.

Je zábavné sledovať, ako mu dôjde, čo sa deje. Je dosť vysoký a svalnatý, moji chlapi s ním majú trocha problém. Vyhadzovač z klubu mu síce pribehne na pomoc, ale keď ma zbadá, je mu jasné, že do tohto sa pliesť nechce. Rovnako, ako aj tých pár zákazníkov, ktorí sa tvária, že zrazu prišli o zrak.

Ešte chvíľu sa snaží mojim chlapom vykrútiť a brániť sa, ale vôňa chloroformu ho opantá a stratí vedomie. Gorily majú svoje pokyny. Vedia, že ho majú odviesť do jedného z mojich domov. Nesmú mu ublížiť, nechcem, aby ho poškodili. Aj keď bolo zábavné sledovať jeho vydesený pohľad, únava je silnejšia. Chcem si to s ním užiť, chcem, aby si to užil aj on. Viem, že únos nie je najlepší prostriedok, ako ho donútiť, aby po mne túžil. Lenže ťažko by som ho presvedčil, aby išiel so mnou. Nie dobrovoľne. Potrebujem trochu času. Pár hodín, kedy ho presvedčím, že to celé môže byť pre oboch príjemné.

Hneď, ako sa mi podarí nadobudnúť vedomie, trhnem sebou. Pamätám si všetko. Dokonca stále na jazyku cítim chuť tej chemikálie, ktorou ma jeho chlapi uspali. Trocha ma prekvapí, že sedím na posteli, nie som zviazaný ani nahý a pravdepodobne mi nikto fyzicky neublížil. Nič ma nebolí. Teda, hlavu cítim, ale to bude pozostatok toho svinstva, ktoré som musel vdýchnuť. Prehľadám izbu, ale nikde nenájdem svoj telefón, samozrejme, že mi ho zobrali. Čo iné som mohol čakať. Nakoniec, možno to je aj dobre, nemal by som komu zavolať. Takto si môžem klamať, že si pomoc zavolať nemôžem, nie, že nemám akú. Polícia nepripadá do úvahy. Na mieste, kde pacujem…, s ľuďmi, akými pracujem…, to proste nie.

Už je to možno aj pár hodín, neviem, nemám možnosť si to overiť, odkedy som sa prebral. Nikto neprišiel. Začínam byť hladný. Možno by som sa mal krčiť vydesený v kúte, ale nebojím sa. Teda, mám strach, ale skôr taký nervózny strach? Neviem si to vysvetliť. Nebojím sa, že by ma Dário chcel zabiť alebo niečo také. Nechce ma ani zmrzačiť, na to som mu nedal dôvod. Aspoň v to dúfam. Hovorí sa o ňom všeličo a počul som veľmi, veľmi zlé veci. Lenže, ak by mi chcel ublížiť len tak, bezdôvodne, neuniesol by ma z klubu plného svedkov. Jasné, nikto z klientov nechce mať s políciou nič spoločné, ale myslím, že ak by sa niekde našlo moje mŕtve telo, aspoň niekto zo zamestnancov by to ohlásiť išiel. Nič také sa mi však nestane. On mi neublíži. Teda dúfam. Neviem, čo sa stane, ak ho odmietnem znova. Pritom som vedel, že niečo nie je v poriadku. Všimol som si ho hneď, keď prišiel. Dário Morei. Jeho meno svietilo už na zozname klientov. V ten večer bola oslava jedného z nich. Dievčatá sa museli tematický obliecť, aby oslávenca potešili. Možno si všimol môj záujem, keď vkročil do klubu. Možno som sa na neho pozeral nenápadne až príliš často. Možno som nebol taký nenápadný, ako som si myslel. Neviem. Najprv som ho chcel vidieť len zo zvedavosti. Ako asi vyzerá hlava jednej z najväčších skupín obchodníkov so zbraňami? V klube stretávam rôznych politikov, hercov, spevákov, podnikateľov, ale aj obchodníkov, ktorý nepracujú legálne. Lenže niekoho, ako je on, Dário, som mal možnosť stretnúť prvýkrát.

Nebudem klamať, hneď ma zaujal. Ako môže niekto, kto má doslova anjelské črty, mať takú povesť. Vlasy, v ktorých reflektory odrážali svetlo a pery stvorené na bozkávanie. Bolo to ako keď diabetik pozoruje sladkosti. Chcel by ich, veľmi by ich chcel, ale nedá si. Nedá si, pretože by mu ublížili a možno by ho stáli aj život. Neviem, nikdy som problém s cukrom nemal. Také prirovnanie mi napadlo v tej sekunde. Síce sa mi Dário hneď zapáčil, nedokážem si predstaviť, že by tá jeho postava a tvár niekoho nepriťahovala. Nevedel som, aké pohlavie preferuje, ale zato som vedel, že zapliesť sa s niekým ako je on je rozsudok smrti. Časom určite. Nemôže byť bezpečné byť v jeho blízkosti. Preto som si ho nevšímal o nič viac ako ostatných klientov, keď prišiel po druhýkrát. Tentokrát sám. Privítal som ho, poprial príjemný večer a s rovnakými slovami som obišiel každého ďalšieho klienta. Nad ránom som to nevydržal. Akonáhle som zistil, že Dário nesedí za barom, musel som to skontrolovať. V záznamoch som nenašiel, žeby si vybral na večer spoločnosť. Prekvapilo ma, že celý večer len popíjal. Viem si predstaviť miesta, kde pár pohárov alkoholu nevyjde toľko peňazí.

Keď včera prišiel, hneď som ho uvidel. Má v sebe niečo… Niečo, čo všetkých donúti venovať mu pozornosť. Mňa donútilo. Hneď som si všimol, že sa na mňa pozerá. Neuhol pohľadom, ani keď som mu pohľad obetoval. Muži ako on pohľadom neuhýbajú. Pri každom jeho ďalšom pohľade ma zamrazilo. Paradoxom je, že mi zároveň vnútrom prešlo vzrušenie. Vždy v jemných vlnách a rozšírilo sa až do hrudníka. Zakaždým, keď som sa stretol s jeho pohľadom, som cítil, že som vzrušený a rozrušený zároveň. Nemalo by to tak byť. Nemal by mať o mňa záujem. Nie je to pre mňa bezpečné. Vedel som, že ma chce, šírilo sa to z jeho lačného pohľadu. Keď, ma oslovil, zaplavil ma mix pocitov. Vzrušenie, pretože… sakra, tak sexi chlap…, očakávanie, už od jeho prvej návštevy som bol nepretržite nadržaný, lenže som nevedel, či má vôbec záujem o mužov. Nervozita, pretože nie je bezpečné zapliesť sa s niekým, ako je Dário, a nakoniec sklamanie. Pretože, akokoľvek by som ho chcel, akokoľvek som túžil po tom, aby ma držal svojimi svalnatými rukami a…, nemohlo sa to stať. Nie, keď je klientom klubu a keď spojenie s jeho menom automaticky znamená, že by som mohol byť cieľom pre jeho konkurenciu. Jeden večer sexu by ma mohol stáť život. Večer úžasného sexu, tým som si istý. Nechám sa pretiahnuť a nakoniec skončím ako mŕtvola, pretože niekto bude chcieť informácie, ktoré ani nemám. Neverím, že by ma potom ochránil. Nie je ten typ. Dostal by, čo chce, a viac by ho nezaujímalo, či sa dožijem dlhého pokojného života. Alebo aspoň ďalšieho dňa. To nie.

„Už si hore?“

Trocha sa vyľakám. Tak som sa zahĺbil do myšlienok, že som si neuvedomil, kedy prišiel. Hneď si zoberiem pohár s kávou, ktorý mi podáva, a jedlo na podnose. Sladké raňajky veľmi nemusím, ale keďže som hladný, mlčím. Nesnažím sa predstierať, že od neho nič nechcem, viem, že by to nemalo zmysel. Stačí, ako automaticky si to nakráčal k posteli a podal mi raňajky. Bežne činnosti v jeho podaní vyzerajú, ako keby nemal človek na výber a musel ich splniť. Aspoň ja som to z neho cítil. Z jeho osobnosti.

„Zjavne,“ odpoviem s plnými ústami a snažím sa znieť rovnako sebavedome, ako som sa o to pokúšal aj včera. Zjavne to nefunguje, pretože sa len pousmeje a sadne si vedľa mňa na posteľ.

„Bude to takto. Neublížim ti, nemusíš sa báť. Chcel som len trocha súkromia. Nie som zvyknutý na odmietnutie a už vôbec nie niekoho presviedčať. Nemám na to trpezlivosť. Nekončí to potom dobre.“

Opäť sa na mňa usmeje, bože je krásny. Viem, čo tým chce povedať. Ani pre mňa by to včera zjavne neskončilo dobre, ak by ma nechal ďalej odmietať. A ja by som to robil. Nemôžem si dovoliť zapliesť sa s niekým ako je on. Len mám obavy, že už je to jedno. Už som predsa tu. Pomaly prikývnem, aby som mu dal najavo, že ho počúvam a že mi je jasné, ako to myslel. Nie som hlupák, viem, že to, čo urobil, nie je normálne. Únos nie je normálny, lenže viem, že kričať tu o pomoc by nemalo zmysel. Ako hovorím, nie som hlupák. Musím si čo najlepšie poradiť v situácii, v akej som, a dostať sa z nej čo najviac v pôvodnom stave.

„Chcem len…“

Zhlboka sa nadýchne, prekvapí ma, že stratil slová. U niekoho ako on som to nečakal. Napriek tomu, jeho autorita a spôsob, akým na mňa pôsobí, sa nezmení. Odložím prázdny pohár a čakám. Chcem vedieť, čo so mnou urobí. Je až smiešne, že v situácii, v ktorej sa nachádzam, som vzrušený. On ma núti byť vzrušený. Je to hlúpe. Mal by som byť nahnevaný, že ma uniesol, že ma tu drží proti mojej vôli. A ja len nadržane čakám, kedy mi dá zámienku vyspať sa s ním. Niečo ako, buď ma necháš ťa pretiahnuť, alebo zomrieš. Nie som včerajší, viem, že keď ma dostane, nechá ma ísť, neublíži mi. Nebudem už preňho zaujímavý. Lenže ja sa nenechám znásilniť. Nenechám ho, aby mal pocit, že on si berie mňa. Že ma môže mať, pretože si ma včera vzal z klubu ako nejakú trofej. Alebo skôr ako tovar zo supermarketu. Túžim byť ten, čo si vezme jeho. Ten čo rozhodne. Chcel som ho od začiatku, lenže som nemohol. Myslím, že v situácii, v akej som, a okolností, za ktorých som sa sem dostal, môžem prestať hľadať výhovorky, prečo ho nesiem mať. Alebo ospravedlnenia na to, že ho proste mať chcem.

„Chcem teba. Túžim po tebe.“

Konečne nájde slová a mne celým telom prejde mráz. Postavia sa mi všetky chĺpky, aj keď je v izbe teplo. Túžim po tebe. Jeho slová mi znejú v hlave. Túžim… kašlem na to, kašlem na všetko. Je mi jedno, že je klientom klubu, že je nebezpečný, že by som sa s ním nemal zapliesť. Už je to jedno, postaral sa o to tým, že ma uniesol z klubu plného ľudí. Nezáleží mi na tom, ako som sa dostal do tejto situácie, do jeho postele. Nemyslím na to, že ma uniesol, neviem, nejako cítim, že ak by som veľmi chcel odísť, že by mi to dovolil. Tak na mňa pôsobí, musel by mi to dovoliť. Lenže ja to tak nechcem. Chcem, aby som ja bol ten, čo dovolí. Túžim po tom, aby… Chcem… Túžim po ňom. Uvedomenie si toho, čo chcem, ma prinúti urobiť to, po čom túžim. Už žiadne výhovorky. Zatiaľ ako Dário čaká na moju reakciu, nie nervózne, alebo neiste, skôr sebavedomo, s istotou, vyhrabem sa z postele, chytím ho za ruku a ťahám za sebou. Sú tu dvoje dverí, jednými prišiel, takže tie druhé musia viesť do kúpeľne.

Nemýlil som sa. Je vtipné, ako sa niekto, kto je zvyknutý rozkazovať, nechá poslušne viesť. Zatvorím za nami dvere a otočím sa tvárou k nemu. Pomaly sa začnem vyzliekať a pokračujem, až kým nie som nahý. Pozoruje ma ako šelma. Ďalej to nevydržím, a preto sa jednoducho otočím. Pár krokov a môžem na seba pustiť vodu. Tých pár sekúnd, pokým sa studená voda zmení na príjemne teplú, ani nevnímam. Nie, keď viem, že Dário stojí za mnou.

Prekvapí ma jeho reakcia. Očakával som, že sa ma bude snažiť presvedčiť, aby som ho nechal odísť. Vedel som, že nebude kričať, nato je príliš inteligentný. V klube používa ako hlavný nástroj práve svoju schopnosť komunikovať. Uchlácholiť klienta, aby mal pocit, že dosiahol to, čo chce, a pritom len urobí práve to, čo chce Daniel. Nečakal som, že ma v pokoji vypočuje, aj keď som mu žiadne poriadne vysvetlenie nedal. Žiadne ani nemám. Asi to ani neviem. Vysvetľovať. Jednoducho niečo poviem a ono sa to tak aj stane. Nečakal som, že ak mu poviem o svojej túžbe, on mi jednoducho vyhovie. Sám. Pretože chce. Nenútil som ho. On to vie. Jeho pohľad ho prezradil. A nie len ten. Síce ho nedokázal na mne udržať po celý čas, ako odhaľoval svoje dokonalé telo, ale práve to telo ho prezradilo tiež. Keď sa ku mne otočil chrbtom a ukázal mi dokonale pevný zadok…, myslím len na to, ako sa do neho zaborím, ako si ho vezmem, naplním ho. Preto ostanem úplne v šoku, keď moje ruky zo svojich ramien odstrčí. Otočí sa a venuje mi tak odmietavý, ale zároveň nadržaný pohľad, že takmer k nijakej akcii ani nedôjde, pretože chýba málo a bol by som hotový. Vták mi stojí ako kameň a ten jeho na tom nie je inak. Napriek tomu ma obíde a začne sa pomaly otierať osuškou. Dôjde mi, že sprchu nepovažuje za to správne miesto. Rýchlo si osprchujem telo, zatiaľ čo on pomaly prikladá uterák na miesta, kde chcem byť ja. Ja sa utieraním ani neobťažujem, som si istý, že tých pár kvapiek vody vadiť nebude.

Daniel kráča pomaly späť, ale ja vidím jeho nenápadný pohľad. Kontroluje, či idem za ním. Aj keď nie som zvyknutý niekoho poslúchať, u neho urobím výnimku.

Stačil jeden jeho dotyk a takmer som sa rozpustil. Lenže nemôžem dovoliť, aby si ma len tak vzal. Vzal, použil a odhodil. Nemám dostatok síl ani na to, aby som ho odmietol. Túžim po ňom. Vezmem si ho teda ja. Možno zažije niečo, čo ešte nezažil. Nie, nechcem byť ten hore, chcem len… vziať si ho inak. Pretože ja z neho strach nemám. Vezmem si to, po čom túžim, a zároveň mu dám niečo, po čom túži on. Povedal, že ma chce, lenže bude to tak, ako to chcem ja.

Chytím ho za ruku a donútim ľahnúť si na posteľ. Necháva ma, aby som s ním manipuloval. Ovládal ho. Posadím sa a nohami objímem jeho boky. Penis mu krásne stojí a ja mám chuť vziať si ho do úst. Aj to urobím, nie však hneď. Perami postupne prechádzam od jeho krku cez hrudník, ružové bradavky, kde sa zdržím, pretože ho to núti hlasno dýchať a mňa to vzrušuje viac a viac. Hneď ako sa mi pokúsi vpliesť ruky do vlasov ho zarazím.

„Ruky za hlavu!“

Nikto mi nerozkazuje, nikdy. Lenže príkaz z jeho pier, hlasom zastretým vzrušením, okamžite splním. Nechávam ho, aby sa ďalej venoval môjmu telu a každú sekundu som vzrušenejší, pretože je jasné, kam jeho cesta smeruje. Od hrudníka sa presunie na brucho a povenuje sa chvíľu aj mojím bokom. Nie je to moje citlivé miesto, lenže viem, kam smeruje, a každý jeho dotyk ma núti byť ešte viac vzrušený. Keď sa posunie ešte nižšie, aby mal dokonalý prístup k môjmu vtákovi, automaticky roztiahnem nohy. Stojí ma veľa sebaovládania, aby som stále držal ruky nad hlavou. Preto sa pre istotu poriadne chytím rámu postele. Mám obrovskú chuť si ho pritiahnuť do náručia, vziať si z jeho pier bozk, po ktorom túžim snáď od úplného začiatku, lenže nechcem prerušiť jeho cestu. Hlavne keď viem, že za pár sekúnd sa mi bude mimoriadne páčiť, kam dospela. Na to, aby som si vzal, čo chcem, budem mať čas aj o chvíľu.

Keď ma vsaje do úst, takmer sa mi zamotá hlava, pretože v sebe nedokážem udržať žiaden kyslík, ako nahlas vzdychnem. Nezvyknem sa prejavovať nahlas, lenže s ním je to všetko inak. Lepšie. Intenzívnejšie. Pár minút ho nechávam, nech sa venuje mojej aktuálne najcitlivejšej časti, lenže potom ho musím zastaviť. Nechcem to skončiť takto rýchlo. Takýmto spôsobom. Chcem byť v ňom. Chcem cítiť, ako sa jeho telo bude triasť orgazmom, a v ten moment chcem dosiahnuť ja ten svoj. Po tomto túžim. Opatrne mu vpletiem prsty do vlasov, aby nemal pocit, že ho chce nútiť, aby si zo mňa vzal viac ako mu je príjemné.

Automaticky mu jeho ruku odstrčím. Nemôžem ho nechať, aby sa ma dotýkal. Niektoré dotyky pre mňa patria len k milovaniu a toto je sex. Len sex, nič iné. Uspokojenie túžby. Lenže on vo mne prebúdza niečo, čo nechcem. Spôsobom, akým sa ma chce dotýkať… Prebúdza to vo mne niečo, kvôli čomu sa budem trápiť, keď tento večer skončí. Keď obaja ukojíme tú túžbu, ktorá nás oboch zároveň, ale rôznym spôsobom spaľuje. To nechcem. Nechcem to niečo, tie pocity pustiť zo seba von.

Opäť sa posadím do jeho lona, a zatiaľ čo sa jednou rukou venujem jeho tvrdému mužstvu, tou druhou sa načiahnem do nočného stolíka. Dúfam, že tam nájdem to, čo potrebujem. Rýchlo vezmem lubrikant, kondóm a položím ich vedľa seba. Vedľa nás. Jeho ruky z mojich bokov premiestnim jemu nad hlavu. Tých pár sekúnd, kedy ma cez ramená, hrudník a boky pohladil po zadku, ktorý párkrát stlačil a presunul sa opäť k bokom, bolo asi najvzrušujúcejších v celom mojom živote. Bolo to úžasné, lenže ja to nechcem. Nechcem nič, čo by ma nútilo chcieť niečo aj potom, čo dnešný deň skončí.

„Ruky drž za hlavou, Dário!“ Schválne ho oslovým menom, aby som dal svojím slovám dostatočnú váhu. Je náročné dávať príkazy niekomu, kto ich sám rozdáva a nikdy žiadne nedostáva. Pozdvihnutím obočia mi dá najavo, že ho moje správanie prekvapilo, ale nenahnevalo. Nevyzerá nahnevane. Vyzerá vzrušene, nadržane, určite netrpezlivo a stopercentne pripraveno. To môžem cítiť medzi polkami vždy, keď pohnem panvou. Začnem ho hladiť po hrudníku a zatiaľ sa pokúšam jednou rukou otvoriť tú hlúpu fľaštičku, ktorá mám pocit, že schválne protestuje. Vidím na jeho tele, že by mi chcel dotyky oplatiť, lenže z nejakého dôvodu potláča to, čo chce on, a necháva to tak, ako to chcem ja. Možno je zvedavý, ako sa to vyvinie. Možno mu ešte nedošla trpezlivosť. Zvláštne, sám mi potvrdil, že nie je trpezlivý typ. Užívam si pohľad na dokonalé telo pod sebou, na svetlé, miestami jemne do ryšavá sfarbené chĺpky na hrudi. Stačí mi chvíľka, aby som sa pripravil. Viem, že som prípravu odbil prirýchlo, lenže nemám na ňu čas. Alebo možno, možno mi nevadí, že to bude trocha bolieť. Že celé toto, toto milovanie budem cítiť aj zajtra. Možno chcem nejakú pripomienku toho, čo sa teraz deje. Otvoriť kondóm musím už oboma rukami a opatrne si pomôžem aj zubami. Nasadiť ho Dáriovi mi zaberie sotva pár sekúnd. Pár sekúnd, ktoré nás oboch delia od uspokojenia spoločnej túžby. Nadvihnúť sa a pomaly dosadnúť je už automatická reakcia môjho tela. Kedy samo urobí to, čo potrebuje.

Akonáhle začal pomaly klesať a ja sa opatrne noriť do jeho úžasného tela…, ten pocit sa nedal opísať. Každý sex, ktorý som do dnes zažil, bol svojim spôsobom skvelý. Dohnať sa k orgazmu pohybmi starými ako ľudstvo samé. Ošukať ochotného partnera a dopriať mu to, čo si v jeho tele doprajem ja sám. S Danielom je to iné. Po prvýkrát som ja ten, ktorý poslušne čakal, kedy mu bude dopriata nirvána. A to doslova. Byť v ňom, úžasné, je slabé slovo. Raj na zemi. Hneď, ako sa začal opatrne a neskôr už ráznejšie pohybovať, dosiahol som to, po čom som od prvého pohľadu túžil. Pocit absolútneho uspokojenia. Len tým, že som tu s ním, v ňom. Nechať ho, nech si udáva hĺbku a tempo, pre mňa úplne nezvyčajné, zato excelentné. Počúvať jeho vzdychy a rýchlejšie a rýchlejšie nádychy a nemôcť sa ho dotknúť, dalo by sa to nazvať aj mučením. Akonáhle sa začne uspokojovať sám, nevydržím to. Jeho výraz, keď sa aj ja posadím, ma vzruší ešte viac. Cítim, že už to dlho trvať nebude. Jenou rukou sa opriem dozadu, kvôli rovnováhe, a druhou odstrčím tu jeho, aby som mohol pokračovať v tom, čo on začal. Najprv sa zatvári odmietavo, ale stačí pár pohybov správnym smerom a protest z jeho tváre sa vytratí.

Nechcem, aby sa ma dotýkal. Teda chcem, ale nechcem zároveň. Obrovský mix pocitov, ktoré mi prúdia celým telom. Nakoniec ho nechám, aby sa o mňa postaral. Teda len o tú konkrétnu časť mňa. Sám ho chytím za ramená, aby som získal späť stabilitu, a pokračujem v pohyboch. Už len pár sekúnd, pár pohybov Dáriovej ruky a výraz jeho tváre, keď sa vo mne urobí, prehodí do cieľa aj mňa. Absolútne vyčerpane si položím hlavu na jeho rameno a potrebujem chvíľu, aby som chytil dych. Nohy sa mi trasú a po celom tele mi tečie pot. Celé to bolo rýchle, povedal by som, že až živočíšne. Nemilým si, že by som zvládol ešte ďalšiu minútu. Stehná ma doslova pália od vysilenia.

Zvrtne sa so mnou celý svet, keď sa Dário doslova zvalí na posteľ. Mám čo robiť, aby som sa udržal na kolenách. Cítim, ako zo mňa vykĺzol. Leží podo mnou, predycháva vlastný orgazmus a pozoruje ma. Zjavne mu nevadí, že mu po bruchu pomaly steká moje vyvrcholenie. Pozoruje ma spôsobom, ktorý ma núti chcieť viac. Viac, znova a tentokrát inak. Nemôžem si nahovárať, že tento večer bol z jeho strany viac ako len uspokojenie túžby. Cítim jeho ruky na mojich stehnách, pomaly ma hladia a smerujú hore. Musím to ukončiť. Skôr, ako sa stihnem postaviť, zvrtne sa so mnou svet opäť.

Lepší sex som nikdy nezažil. Lepšie milovanie. Toto nebol len sex. Najlepšie milovanie. Napriek tomu, že som sa ho nemohol skoro ani dotknúť. Fyzicky by mi v tom nedokázal zabrániť, na to som silnejší. Lenže jeho tvár a oči, niečo ma nútilo rešpektovať spôsob, akým mi dovolil vziať si ho.

To bolo predtým. Teraz výraz jeho tváre, doteraz vzrušením zahalené oči, sa zmenili. Ten výraz ma donútil konať. Chcel sa milovať určitým spôsobom, dosiahnuť uspokojenie po svojom. Rešpektoval som to. Stálo ma to nemalé úsilie, musel som potlačiť na pár minút svoju prirodzenosť, ale nechal som ho. Ale takto to neskončí. Nenechám ho odísť. To, že som bol v ňom, s ním…, moja túžba sa neukojila. Naopak, túžim po ňom ešte viac. Po ňom celom. Toto nebol ten druh túžby, ktorý zmizne, keď sa ukojí. Toto je túžba, ktorá rastie a rastie. Ako rieka, ktorá sa vlieva do ďalšej a ďalšej, až vznikne more a neskôr oceán.

Som silnejší ako on. Nerobí mi problém pár pohybmi dostať ho podo mňa. Jeho prekvapený výraz ma rozosmeje. Neviem, možno čakal, že keď ma nechá ho ošukať, celé to skončí. Spraví, po čom túžim, a ja ho nechám tak, ako to chodí u neho v klube. Možno preto nechcel, aby som sa ho dotýkal. Nechcel, aby som ho hladil, bozkával. Možno za tým celým videl len obchod. Ale takto to nie je. Ja to viem a musí to vedieť aj on. Moja túžba nevyhasla, rastie každou sekundou. Musí to vedieť, vedieť, že ho chcem.

„Túžim po tebe. Chcem ťa, celého. Nechaj ma, aby som sa ťa dotýkal.“

Držím ho pod sebou a stačí už len pár milimetrov, aby sa moje pery spojili s tými jeho. Tie však musí prekonať on.

To, ako sa na mňa pozerá, spôsob, akým tónom šepká slová… Slová, ktoré chcem počuť. Už si nebudem klamať, chcem ich počuť. Chcem ich počuť, ale aj cítiť. Túžil som po ňom od začiatku. Už v čase, keď bol len menom na zozname. Túžil som uspokojiť svoju zvedavosť, ktorá chcela vidieť, ako vyzerá. Stačil mi pohľad a vedel som, že ho chcem. Keď ma uniesol, musím sa nad tým všetkým pousmiať. Nežijem v telenovele ani v detektívke, nechať sa uniesť a reagovať na to tak, že mám s únoscom sex. Skvelý, aj keď fyzicky vyčerpávajúci sex. Túžil som po ňom a svoju túžbu aj naplnil. Spôsobom, aby som bol vyrovnaný sám so sebou. Nechcel som sa cítiť ako obeť, ako niekto, kto sa nechal opichať, pretože musel. Pretože bol uväznený proti svojej vôli. Túžil som po ňom a stále túžim. Jeden sex na tom nič nezmenil. Nechávať ho, aby ma nežne hladil po tvári, aby sa na mňa pozeral s túžbou v očiach. Nedokážem nájsť slová na všetky tie pocity, na jeho slová, na jeho dotyky. Cítim však, že ani nemusím. Už mi je všetko jedno, všetky výhovorky a dohady prečo ho nenechať, aby sa ma dotýkal a ja sa ho dotýkal len určitým spôsobom. Neviem, čo z tohto celého bude, proste z jeho slov a pohľadu cítim, že na to, aby sme to zistili, budeme dvaja. On nie je typ, ktorý sa odmieta. Ja to ani nechcem. Chcem jeho. Túžim po ňom. Preto mu predtým, než zavriem oči, odpoviem len jedným slovom:

„Dobre,“ a hneď potom vymažem ten malý kúsok, ktorý nás delí.