• mišo64
Stylromantika
Datum publikace13. 6. 2024
Počet zobrazení2114×
Hodnocení4.50
Počet komentářů8

„Pán hlavný, ešte jeden strik prosím.“

„Moment, hneď to bude,“ ozve sa hlas o dva stoly ďalej, kde kasíruje vysoký mladý muž v bielej košeli, hnedej veste a čiernych nohaviciach odchádzajúcu dvojicu muža a ženy. Po chvíli mi prinesie mladá čašníčka ďalší strik červeného vína s kolou. Sedím tu v príjemnej reštaurácii na okraji mesta, lebo mám čas, a čakám, či sa náhodou neobjaví niekto, s kým by som sa mohol porozprávať. Je príjemný letný podvečer, mám za sebou ťažký deň, cítim osamelosť. Po skvelej pizzi mi tento nápoj chutí. Pomaly popíjam, je tu iba zopár hostí, väčšinou v skupinkách, nikto, kto by ma nejako viac zaujal. Už mám pocit, že sa dnes znovu vrátim medzi štyri studené steny do môjho prenajatého bytu do ríše ticha a samoty.

Som po päťdesiatke. Žijem sám a v tomto meste takmer nikoho nepoznám. Prisťahoval som sa len nedávno. V spomienkach sa na chvíľu vrátim do mladosti, keď som mal ťažké, ale aj krásne obdobie života plného bolesti, ale aj lásky. Z myšlienok ma vytrhne prichádzajúca hlučná partia mladých, 18 až 20-ročných chalanov, čo sa hrnú k voľnému stolu v kúte reštaurácie. Sú piati, stôl je štvormiestny, a tak si jeden z nich prisadá sám k vedľajšiemu stolu. Strapatý, s čiernymi korienkami a svetlými, zjavne prifarbenými vlasmi, súdiac aj podľa tmavého obočia, so studničkovými očami a peknou tvárou. Na čele má krásnu zeleno-oranžovú čelenku. Okamžite ma zaujme. Všímam si, že on sa veľmi do ich hlučného rozhovoru nezapája.

Aj keď nerád počúvam cudzie rozhovory, tak pre ich spomínanú hlučnosť nejde prepočuť, ako na neho jeden z tých štyroch zakričí:

„Jebo, nauč sa poránne strílat, dostával si to jak na tácke, tot Fuco sa mohol roztrhat a ty ani bránku nevíš trafit. Neská sme ich mohli zežrat aj s chlpámi, ale nééé, my prehráme s takými mantákmi. Budeš pekne na tréningoch makat a pocit krv…, si ma nepraj. Ked sa nezlepšíš, natrhnem ci tú tvoju teplú rit…“

„Héééj, Tuko, ovládaj sa, sme v reštike,“ napomína ho kamarát, čo sedí vedľa neho.

Všetci prítomní hostia v reštike sa otáčajú k ich stolu a krútia hlavami. Chalanovi s čelenkou je trápne, zdvíha sa od stola, necháva tam nedopitý džús a odchádza. Vidím, že má v očiach slzy. Príde mi ho ľúto. Myšlienkami sa vraciam do jeho veku a predstavujem si, ako by bolo mne, keby ma niekto takto na verejnosti strápni. Rád by som mu nejak pomohol, ale ako by zareagoval na starca? V tom lepšom prípade mi povie vrať se do hrobu ako v tom filme, alebo mi jednu vrazí… Ako však prechádza okolo mňa, automaticky ho chytím za ruku a zastavím.

„Hej kamarát, počkaj… kašli na ich blbé reči, poď, sadni si na chvíľu tu ku mne,“ odtiahnem mu stoličku a rukou naznačím, aby si sadol.

´A teraz to príde,´ pomyslím si.

„Čo… čo chcete, vy ste gdo?“ so slzami sa na mňa zahľadí, ale prekvapivo si prisadá.

„Prepáč, počul som, čo ti povedal…, je mi ľúto, že máš takého kámoša…“

„On… on neni moj kámoš…, len spolu hráme házanú a…“

„To mi došlo, že ste asi športovci… Tuko zjavne nemá výchovu, tamto si teda mohol odpustiť.“

„No on ma neznášá. Aj keby som nastrílal sto golov, bude všade po mne blékat a nadávat mi do…,“ nedopovie a utrie si slzy.

„Do teplošov?“ pošepnem za neho. Len nepatrne prikývne.

„Prepáč, ja som nejaký Milan,“ podávam mu ruku.

„Ja som Roman.“

„Ty nemáš žiadnu prezývku?“ opatrne sa ho pýtam.

„No mám, Buzík.“

„Hmm, viem, ako ti je, nechceš si so mnou trocha poklábosiť? Kľudne mi môžeš povedať ´Dedo, vrať se do hrobu´, ale ak ti nevadí, že som starší, tak… vieš…, aj ja som gay,“ znovu pošepnem. Konečne sa trocha upokojí a skúmavo sa na mňa zahľadí.

„To fakt?“

Len prikývnem.

„Roman, čo si dáš? Si môj hosť, ak môžem…“

„Ale to netreba, ja mám penáze,“ ukáže mi hrču bankoviek.

„Ja viem, že máš, ale tak ako chceš. Vieš, ja žijem sám, veľa ľudí tu ešte nepoznám a padne mi dobre na duši si s niekým aj ako si ty, mladým, pokecať.“

„Noo, ja vlastne som též sám, aj ked tu poznám kopec ludý…, síce pár kámošov by sa asi našlo, ale… Ked sa tak zamyslím, si prvý našinec, kerého som spoznal,“ povie a na chvíľu sa odmlčí.

Ticho preruší čašník s otázkou, čo si dáme. Roman si objedná tiež strik, aký popíjam ja, a dávame sa do reči. Dozvedám sa, že chodí na obchodnú akadémiu, je v treťom ročníku, nedávno oslávil 20. narodeniny. Všimne si môj prekvapený pohľad ohľadom veku a hneď dovysvetlí, že to je kvôli zdravotným problémom, ktoré má, takže musel nejaký ten ročník opakovať.

Počas nášho pokecu sa jeho kamoši občas pozrú naším smerom a posunkami ukazujú svoje pubertálne grimasy. Našťastie sa po chvíli zdvihnú a idú preč. Samozrejme Tuko si neodpustí nejakú poznámku k nášmu stolu, ale ostatní ho postrkujú preč.

„Kašli na nich, Roman, nestoja ti za to, aby si sa nimi zaoberal.“

„Ale zas neni sú šeci takí jak Tuko,“ preruší ma.

Roman je stále v určitom napätí, ale po pár ďalších vetách pochopí, že mi o nič nejde, len sa uvoľnene porozprávať. Že nie som nejaký nadržaný dedulo, ktorý dostal chuť na mladé mäsko. Konečne sa uvoľní a na jeho tvári objaví aj úsmev. Aj on sa potrebuje vyrozprávať. Je nám spolu celkom fajn. Pýtam sa ho na jeho coming out medzi spoluhráčmi. Vraj boli niekde tiež po zápase posedieť, popilo sa a on nadržaný a pripitý niečo naznačil kamošovi. Nechce však ďalej o tom hovoriť, nakoľko to bolo trápne a Tuko ho aj vtedy zosmiešnil pred všetkými. Ale kvôli nemu nechce bočiť od partie a chodí s nimi na žúry.

„To chápem. Tiež som v mladosti športoval, dokonca aj cvičil na spartakiádu. Vieš, čo bola spartakiáda?“

„Nooo, asi vím, to bolo to v Prahe na Strahove?“

„Áno, aj tam bola.“

A tak mu porozprávam o svojich mladých rokoch, zaujato ma počúva, sem-tam sa niečo spýta. Dozvie sa o mojej veľkej láske. Cítim, a asi aj on, že si môžeme v debate dôverovať. Ja sa od neho dozviem, že trpí nevyliečiteľnou chorobou, nejaké ochorenie kostnej drene, vraj vie, že tu dlho nebude, čo sa mu snažím vyhovoriť, že je mladý a isto sa vylieči.

„Ale néé, ja som sa s tým už narodzil, a preto sa upínam na šport, baví ma házaná. Snažím sa telo udržuvat v kondícii, kým móžem. Akurát ma trápí, že…,“ nedopovie a z očí mu vystrelia slzy.

„Čo, Roman, čo ťa trápi? Povedz mi to.“

Spustí plač a utiera si slzy do papierovej vreckovky. Vyfúka si nos, nadýchne sa a povie mi:

„Já som ešče s nikým nikdy to… nebol, neje… nešukal,“ zajakáva sa. „Ked som ceplý, je to tažké, a už sa bojím nékoho opýtat, či si se mnu nesce… no… zašukat, chápeš?“

„Chápem, Roman, ani nevieš, ako veľmi chápem,“ vydýchnem si pre zmenu ja a mám tiež slzy na krajíčku, ale ovládnem sa pred ním. Nenápadne ho za stolom chytím za rameno a potľapkám ho po ruke.

„Neboj, určite ešte okúsiš, aké to je milovať sa, verím tomu,“ utišujem ho. Len svoje vnútro neviem utíšiť. Bože, ako veľmi by som ho chcel… Ja viem, je pre mňa mladý a ja pre neho asi starý. Ale žiaľ, oči nestárnu, i keď telo už nefunguje tak ako kedysi. S chvejúcim sa hlasom a umelo vyvolaným úsmevom mením tému.

„Máš nádhernú čelenku, hneď ako si prišiel s chalanmi, si ma práve ty zaujal, sekne ti to,“ pochválim mu jeho outfit. Má na sebe priliehavé smaragdové tričko a svetlohnedé kraťasy.

„Fakt?“ usmeje sa.

Len prikývnem a udržujem si svoj úsmev.

„A ty? Máš nékoho?“ pýta sa ma.

„Nie, už roky som sám a nepodarilo sa mi s nikým zblížiť tak, aby…, a to som skúšal všetko možné…,“ a vypustím slzu teraz ja. „No verím ešte tomu, že nájdem, a dúfam, že bude taký fešák, ako si ty,“ polichotím mu a čakám na reakciu. Ale ledva, ako to dopoviem, tak sa hlasno zasmejem, aby som ho neuviedol do rozpakov. On nakazený mojim smiechom spustí rehot spolu so mnou, až sa zopár ľudí otáča k nám.

S Romanom mi je fajn, ale pomaly už cítim únavu. Je už dosť neskoro, budú pomaly zatvárať. Roman, akoby mi čítal myšlienky, pozrie sa na hodinky.

„No budeme už musieť ísť, Roman.“

Aj keď sa mi vlastne vôbec nechce odísť, aspoň nie len tak obyčajne. Tak rád by som s ním ešte zostal a vnímal jeho krásu, jeho úsmev, krásne pery stvorené na bozky…, cítil prsty v jeho krásnych vlasoch… Cítim, že by som mal niečo urobiť, chcem s Romanom zostať v kontakte, ale neviem ako na to. Mám strach, že ho nakoniec vyplaším.

„Roman, chodievaš sem občas? Myslím sem, do reštiky.“

„Nooo, sem-tam, ale času mám málo, lebo aj ešče škola, tréningy, ale tak v pátky sem chodíme s chalanmi.“

„Tak fajn, ja sem tiež chodievam…,“ preruší náš rozhovor čašník, ktorý prišiel s účtom. Každý si zaplatí svoj diel a odchádzame von.

Vonku ideme pomaly po chodníku a nič nevravíme. Prichádzame k rázcestiu, kde sa naše cesty domov majú rozísť. Stojíme oproti sebe a zrazu nevieme, čo ďalej. Vo vzduchu cítiť určité napätie. Ja urobím niečo, čo sa v tme na chodníku dá, hoci riskujem…, opodiaľ nejakí ľudia, ale je mi to jedno. Prudko chytím Romana rukami za tvár a vlepím mu takého francuzáka, že obaja lapáme po dychu. A Roman mi to vráti. Jeho bozk je ako… no ako keď ochutnáš zrelé maliny a cítiš pri tom vôňu fialky. Trochu prekvapene na seba hladíme a usmievame sa.

„Milan, už mosím íct domov, naši budú určite nasratý, kde som, ale počkaj,“ stiahne si svoju čelenku z hlavy a podáva mi ju.

„Néčo ty dám na památku. Dakujem ty, Milan, bolo to s tebu fajn, ale už mosím…,“ a rozbehne sa preč.

„Počkaj, Roman, takto nemôžeme skončiť dnes…,“ ale už ma nepočuje. A mne zostane znovu pocit samoty, a tak sa poberiem aj ja domov. Vyzliekam letnú mikinu a z vrecka vyberám tú krásnu plátenú čelenku a privoniavam k nej. Vonia Romanom. Všimnem si na zemi akýsi lístoček a na tom lístočku sú akési čísla… telefónne číslo… Romanove číslo… Ani neviem, kedy mi ho do vrecka strčil. Som sám, ale v tejto chvíli šťastný. Tento večer bol krásny a ja znovu pocítim v srdci túžbu a nádej. Hneď sa zaspáva akosi krajšie. Roman mi však zamestnáva moju myseľ, ešte stále cítim na perách jeho skvelú malinovú chuť. ´Fúha, tohto chalana si musím nejako získať. Nechal mi na seba číslo, to predsa znamená že… áno, že ani on nechce so mnou stratiť kontakt. To je úžasné, skvelé,´ behá mi mysľou. Som ako dáky pubertiak, červenám sa, a ako ležím v posteli, cítim, že mi vták stvrdol na kameň, boxerky sa mi prilepili na vtáka. Ešteže ma nikto nevidí. Vyhoním sa a blažene zaspávam.

Počas nasledujúcich dní a týždňov mu často zavolám, občas sa ozve aj on mne, je to paráda, akoby som znovu našiel zmysel života, lásku. Mám pocit, že sa čoraz viac zbližujeme a spoznávame. Občas sa aj stretávame, no ako plynie čas, cítim, že Roman je čoraz viac akýsi odmeraný, už to nie je ten veselý chalan, ako som ho spoznal. Vŕta mi to hlavou.

„Čo sa deje, Romino?“

„Máš večér čas? Dondy o šéstej večer tam do reštiky, mosím ty néčo povedat,“ vraví mi smutným hlasom do telefónu.

Stretneme sa a ja sa dozvedám asi po roku, čo sa poznáme, že mu naozaj choroba postupuje.

„Milanko, asi bude lepšé, ked sa prestaneme stretávat. Víš, ja asi skončím na vozíčku. Nebudem ty moct dat to, čo ode mna asi čakáš. Už teraz cícim bolesty a obmedzuje ma to už aj v pohybe,“ vraví mi a vidím, ako mu vlhnú oči.

„Čo to vravíš, Romi, ja… aj keby si… chcem ťa mať aspoň ako kamaráta, ver mi. Stojím pri tebe a pomôžem ti, ako budem môcť.“

„Ozaj?“ Vidím na ňom, že ho moje slová zjavne potešili.

„Romi, dáme tomu čas a uvidíme, ale buď si istý, že pre mňa veľa znamenáš.“

„Šak aj ty pre mna… a… už asi nescihnem… no nič…,“ a zasa sa rozplače.

„Čo nestihneš, Romanko?“ V tom mi to dôjde, čo má na mysli. „Neboj, stihneš,“ usmejem sa na neho. Dám mu pusu na líce a je mi jedno, či nás niekto vidí. Rýchlo mi ju vráti a sklopí zrak do zeme.

„Romi, tak čauko a drž sa, kámo,“ poviem mu, lebo vidím, že dnes je vystresovaný.

„Aj ty,“ s náznakom plaču mi odpovie a odídeme každý svojou cestou.

Čas plynul a prešlo niekoľko mesiacov. Roman sa mi prestane ozývať, ani telefón mi neberie. Neviem sa s tým zmieriť. Chodím v piatky do našej reštiky a čakám tam hodiny, či sa neobjaví, ale márne. Idem aj do jeho školy vyzvedieť, čo je s ním, no nič sa nedozviem, iba to, že do školy nechodí. Neviem ani, kde býva. Až raz… stretnem v meste jedného z partie, čo vtedy prišli – Fuca. Pamätám si ho, lebo sa vtedy zastal Romana pred Tukom.

„Čau, môžem sa ťa na niečo spýtať? Ty si ma asi nepamätáš, ale ja si ťa pamätám z reštiky, kde si sa zastal Romana pred chalanom z vašej party, myslím, že sa volal Tuko. To bolo od teba pekné…“

Chvíľu na mňa pozerá a potom z neho vypadne:

„Jáááj, už vím, k vám si potom Roman prisadol. A čo chcete ode mna?“

„Len sa opýtať, či náhodou nevieš, čo je s Romanom? My sme sa skamarátili a prestal sa mi ozývať, netuším prečo.“

Premeriava si ma pohľadom od hlavy k päte a nakoniec spustí:

„S Romanom je zle. Usychá jak haluz. Je už tretý mesác v nemocnici v Blave na Kramároch, už pred tým prestal aj hrávat házanú, skončil… a vy ste taký istý, jak je on?“

„Ako to myslíš?“

„No… ceplý. Raz to na mna Roman na žúrke skúsil, ale ja nemám ceplú rit, mal smolu, čau…,“ uchechtne sa a ani nečaká na moju odpoveď.

Zostanem stáť ako stĺp, a než sa spamätám, je už preč. A mne akoby sa zrútil svet. Znovu tento hrozný pocit. Ja som ale Romanovi niečo sľúbil a to predsa musím splniť, napadne mi v tej chvíli. A tak sa jedného dňa vyberiem za Romanom do bratislavskej nemocnice na Kramároch. V taške ovocie, nejaké kompóty a džúsy. Na oddelenie, kde leží, ma nepustia, ale príde na chodbu v sprievode sestričky… na invalidnom vozíčku.

„Ahoj Romino!“

„Jééj, čau, gde sa tu bereš? Jak víš, že som tu?“ s núteným úsmevom mi podáva ruku. Ja mu podám zas tašku s ovocím.

„Prečo si sa neozval, nepovedal mi, že pôjdeš do nemocnice?“

„Nechcel som, aby si mal starosci, ale teším sa, že si prišol za mnu, Milino.“

To oslovenie ma poteší a zalichotí mi.

„Sestrička, môžeme na prízemie k bufetom?“ opýta sa jej Roman.

„Môžete, ale o 17:00 je večera.“

„A možete mi to prosím odníst na izbu?“ podáva jej tašku s ovocím.

„Ale áno,“ usmeje sa na neho blondína v modrobielom oblečení.

To už tlačím Romana na vozíčku a výťahom ideme na prízemie k bufetu.

„Máme viac ako hodinu času, Romi,“ pošepnem mu na lavičke pri bufete, kde sme prekvapivo sami, „a chcem ti aj splniť svoj sľub, čo som ti dal,“ zaškerím sa na neho.

Chvíľu rozmýšľa a potom sa mu v hlave rozjasní a usmeje sa.

„Ty? To myslíš vážne? A gde a ako preboha?“

„Tak máš pocit, že by som to už nedal, alebo som málo pre teba švárny?“ rozrehoceme sa obidvaja.

„Ale to néé, ale…,“ zapýri sa.

„Nechcem, aby si sa bál, že si pre teba príde smrtka skôr, než stratíš venček,“ struhnem morbídnu poznámku a pritom vytiahnem z vrecka jeho čelenku a natiahnem mu ju na čelo.

„Takto ma priťahuješ viac než magnet železo,“ mrknem na neho a tlačím ho k najbližšiemu vécku.

Zamkneme sa v jednej kabínke na wc pre vozičkárov.

„Tak, ako sa cítiš kamarát?“ opýtam sa a udržujem si na tvári úsmev.

„Šak vidýš, som lazar a lepšé to už nebude,“ smutne povie a v oku sa mu objaví slza.

„To mi povieš, až keď bude po tom,“ mrknem na neho a dám mu hneď poriadnu jazýčkovú, aby som odviedol jeho myšlienky inam.

„Tak chceš byť on alebo ona?“ smejem sa a čakám, čo povie.

„Milo, teraz to nedám, rači ty nastavím…, nevadý?“

„Tvoje prianie je mi rozkazom,“ nadhodím, aby som ho zbavil stresu.

Sťahujem gate a vyťahujem von vtáka. Sadnem si na misu. Ako mi ho uvidí, zdvihne obočie a pískne. Hneď mi ho chytí rukou a začne honiť, jeho pohyby sú kostrbaté, vidno, že to robí inému prvýkrát. Chytím mu ruku a honíme spolu. Podávam mu z vrecka v krabičke kondóm.

„Néé, scem to na kožu, šak si zdravý, néé? A neboj, ja som též čistý,“ vracia mi krabičku.

Usmejem sa.

„Tak ma aspoň namaž a sebe dierku,“ podám mu teraz v tube lubrikáč.

„Nešetri a poriadne sa preprstuj, lebo ťa to môže dosť bolieť, ale to prejde, neboj.“

Pomáham mu zdvihnúť sa z vozíčka, držím ho pod pažami. Nanáša si na dierku chladivý gél a strká si tam rovno tri prsty. Po krátkej príprave sa pomaličky napichuje na môj pripravený palcát. Je nedočkavý a napriek bolesti prudko dosadá k môjmu lonu. Chvíľku čakáme a postupne ho dvíham rukami k zrýchľujúcim zásunom. Ruky mi zatlačí na stehná, a tak si pomáha ku kmitaniu, môžem mu jednou rukou chytiť vtáka a trošku honiť. Má slušný kúsok. Rozotieram mu po jeho vtákovi vytekajúcu šťavu rozkoše. Trtkáme hádam 20 minút, cítim, že to na mňa ide. Vzápätí mu striekam hádam až do žalúdka. Meníme si miesto, ja ho púšťam sadnúť na misu, pričom mi vták vykĺzne z jeho horúcej dierky. Semeno mu začne hneď vytekať a po stehne kvapkať na podlahu. Pár kvapiek sa ešte objaví aj na mojom stále tvrdom nástroji. On mi hneď vtáka chmatne do dlane a vylizuje ako zmrzlinu. Cítim sa ako v siedmom nebi.

„Ešte mám pre teba jeden bonus, Romino.“

Vyslobodím vtáka z jeho úst a idem do kľaku. Ústami vcucnem jeho vtáka a začnem ho vášnivo fajčiť a lízať. V tom však ktosi prichádza na vécko. Rýchlo stíchneme, kým dotyčný nezatvorí za sebou dvere a neodíde, lebo zistí, že kabína je obsadená. Púšťam sa opäť do práce. Jednou rukou mu chytím vtáka, honím a zároveň fajčím, druhou mu zovriem v dlani jeho plné vajíčka a masírujem, sem-tam potiahnem. Pomaličky, aby si to chlapec užíval. Je to jeho „prvý krát“ a ja som šťastný, že so mnou. Chcem, aby sa mu to páčilo a užil si to. Okom zazriem, že má zaklonenú hlavu, v očiach slzičky a prudko lapá po dychu. Zvýšim trocha frekvenciu, až zacítim, ako mi tvrdne ešte viac v ústach i jeho napnuté telo…

„Už… už… budem,“ chce ho vytiahnuť z mojich úst, ale nedovolím mu to. Vzápätí už cítim, ako mu v ňom pulzuje a na mandle mi dopadajú jeho mohutné výstreky horúceho semena, že sa takmer dusím, ale prehltnem všetko.

„To bolo skvelé, Milino, dakujem. Už nejsom panic. Teraz už vím, jaký je to pocit mat v riti vtáka-ohniváka. Si prvý, co ma pojebal aj vyfajčil. Bál som sa teho,“ povie s plačom šťastia.

Sťahuje si z hlavy čelenku, utiera si ňou penis a podáva mi ju.

„Nechaj si jú, šak je tvoja. A máš v nej aj néco ze mna,“ povie mi už s úsmevom.

Chytím ho rukami za tvár a jazykom mu vnikám do úst, hlboko a náruživo. Bozk je dlhý, aby si ho navždy pamätal. Odvážam ho na oddelenie práve včas, je krátko pred ich večerou. Stihli sme sa ešte cestou trochu porozprávať. Ešte raz sa nahne ku mne a pobozká ma v prázdnej chodbe na ústa. Vidím, že je aspoň chvíľu šťastný, hoci chorý na vozíčku. Ešte mu pripínam na krk zlatú retiazku, čo som skrýval v púzdre vo vrecku, a do ruky mu vtisnem krabičku.

„To, aby si vedel, že ťa milujem a že som tu stále pre teba, Romi.“

Zasa sa rozplače, utišujem ho.

„Romi, ja ešte prídem a nachystám si pre teba ďalšie prekvapko, teš sa, bude dobre, neboj.“

Konečne sa zasa usmeje, ale vidím, že sa k tomu núti. Takto sa lúčime, ja viem, že som svoj sľub a sebe túžbu aspoň čiastočne splnil. Aj keď on tentokrát nezasunul, neskôr stihne aj to… a nielen to. Verím v to. Nesiem si domov kus neho. V čelenke, ktorá mi ho bude stále pripomínať, jeho vôňu a pižmo. Odchádzam a v očiach mám slzy. Tentokrát ja. Neviem, či slzy šťastia alebo smútku. Asi oboje. Bol som za ním ešte veľakrát. Čas plynul a Roman sa vrátil domov. Žiť sa dá aj na vozíčku, ak máš pri sebe milujúcu osobu. No osud to vie časom zariadiť všelijako…

 

* V reči chalanov som použil trnavské nárečie, lebo oni sa bežne mimo školu takto medzi sebou rozprávali. Ja som si už po rokoch zamestnania v Bratislave zvykol hovoriť spisovnejšie.

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (23 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (31 hlasů)

Autoři povídky

Celé jménoMirko Rybka
Věk60

Do batôžka si nalož

Pretvárku lož a faloš

A pekne zahoď všetky do studne

A rovno z prvej várky

Skús život bez pretvárky

A uvidíš, či z Teba ubudne.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+2 #8 Čelenkamišo64 2024-06-30 21:07
Teším sa z vysokého počtu prečítania. Prosím napíšte mi ešte vaše postrehy, dojmy. Kladné aj záporné. Pomôže mi to zlepšiť sa v budúcnosti. Ďakujem.
Citovat
+5 #7 Čelenkamišo64 2024-06-17 21:13
Všetkým čitateľom ďakujem...,aj za hodnotenie.Teším sa na Vaše ďalšie názory.Viem,že mnohých to neosloví,najmä mladšiu generáciu,ale verím,že sa nájdu aj takí medzi nami,čo pochopia o čo mi šlo v tejto poviedke.Aj človek na vozíčku má právo byť šťastný a tolerovaný.Ako som už uviedol,je to podľa skutočnej udalosti.
Citovat
+9 #6 Odp.: ČelenkaSaavik 2024-06-17 18:42
Sice je moderní doba, aspoň se to říká, ale někteří lidé, jako by ustrnuli ve středověku.
Být už jako mladý vyloučený z kolektivu, to musí být těžké. Vím, že je to jen povídka, ale mít někoho, kdo člověka podrží, to je vždycky fajn. V reálu i v povídce.
Citovat
+7 #5 Odp.: Čelenkamišo64 2024-06-15 15:43
Cituji Bamira:
Trochu morbidní. ale dojemně pěkné. Někdy mám dojem, že ve světe je málo lásky, pochopení, tolerance a zejména odpuštění. Je smutné, když neštěstí potká mladé lidi. Zažil jsem ve své blízkosti několik dospívajících kluků, kteří onemocněli vážnou nemoci. Tam teprve poznáte tu skličující bezmoc, když vidíte 15 letého hezkého kluka, jak se ztrácí před očima. Ztěžkli mu nohy, zakalil zrak, sinavá kůže … Kamarádi jdou po škole dovádět a on ztěžka pospíchá domů, aby se speciálně naobědval. Cpe si hadičku do nosu, ulehá na lůžko a napouští do sebe nějakou řídkou kašovitou hmotu místo pořádného zakousnutí se do chutného řízku.
Všichni bychom měli využívat každou příležitost k projevení lásky k ostatním. Buďme na sebe hodní.

Ďakujem za príspevok, presne na tento problém som chcel ukázať,ono aj v nešťastí je možné nájsť aspoň trocha pochopenia a aspoň trošku ten život skrášliť.
Citovat
+11 #4 Odp.: ČelenkaBamira 2024-06-14 18:27
Trochu morbidní. ale dojemně pěkné. Někdy mám dojem, že ve světe je málo lásky, pochopení, tolerance a zejména odpuštění. Je smutné, když neštěstí potká mladé lidi. Zažil jsem ve své blízkosti několik dospívajících kluků, kteří onemocněli vážnou nemoci. Tam teprve poznáte tu skličující bezmoc, když vidíte 15 letého hezkého kluka, jak se ztrácí před očima. Ztěžkli mu nohy, zakalil zrak, sinavá kůže … Kamarádi jdou po škole dovádět a on ztěžka pospíchá domů, aby se speciálně naobědval. Cpe si hadičku do nosu, ulehá na lůžko a napouští do sebe nějakou řídkou kašovitou hmotu místo pořádného zakousnutí se do chutného řízku.
Všichni bychom měli využívat každou příležitost k projevení lásky k ostatním. Buďme na sebe hodní.
Citovat
+6 #3 Odp.: Čelenkamišo64 2024-06-14 12:58
Cituji mišo64:
Cituji Tamanium:
Pěkná povídka. Je škoda co může mladýho kluka postihnout, ale zase je super, že má někoho, kdo ho podrží, nebo komu podrží. Rozdíl věku tady naštěstí nevadil.
A ta partička, no žádní kamarádi jen spoluhráči. Kamarádi by přitáhli pátou židli ke stolu pro čtyři.
Bude mi to zase dlouho ležet v hlavě.

Ďakujem.Námet poviedky je podľa skutočnej udalosti.Homofobia nepozná cítenie.
Citovat
+10 #2 Odp.: Čelenkamišo64 2024-06-14 12:21
Cituji Tamanium:
Pěkná povídka. Je škoda co může mladýho kluka postihnout, ale zase je super, že má někoho, kdo ho podrží, nebo komu podrží. Rozdíl věku tady naštěstí nevadil.
A ta partička, no žádní kamarádi jen spoluhráči. Kamarádi by přitáhli pátou židli ke stolu pro čtyři.
Bude mi to zase dlouho ležet v hlavě.

Námet poviedky je podľa skutočnej udalosti.Homofobia nepozná cítenie.
Citovat
+12 #1 Odp.: ČelenkaTamanium 2024-06-14 07:36
Pěkná povídka. Je škoda co může mladýho kluka postihnout, ale zase je super, že má někoho, kdo ho podrží, nebo komu podrží. Rozdíl věku tady naštěstí nevadil.
A ta partička, no žádní kamarádi jen spoluhráči. Kamarádi by přitáhli pátou židli ke stolu pro čtyři.
Bude mi to zase dlouho ležet v hlavě.
Citovat