Máchovo jezero

Na základke v deviatej triede nám škola umožnila zúčastniť sa niekoľkých exkurzných výletov v rôznych podnikoch po Slovensku. Niektorým z nás to pomohlo vybrať si budúce povolanie. Keď som videl v TOS Trenčín pracovať sústružníka, bolo rozhodnuté. Toto chcem robiť. Podal som si prihlášku na strojárske učilište, učebný odbor Obrábač kovov. Prvé dva roky som býval aj na internáte, teraz už ako tretiak však denne dochádzam z domu. Pýtate sa prečo? Nuž, pre jednu udalosť, ktorá otočila na ruby nielen môj život, ale aj život mojej osudovej láske.

Začali osemdesiate roky, žijeme v presvedčení, že nás čaká svetlá budúcnosť. V druhom ročníku k nám príde nový spolužiak. Skvelý chalan. Naše priateľstvo postupne dozrie až na lásku. Tajnú. Pripravujeme sa spolu a nacvičujeme aj na spartakiádu. Pre nás však so smutným koncom, o ktorom v tom momente ani len netušíme. Preklínam celú spartakiádu, keby niet jej, tak moju lásku neobvinia a nevyhodia z učilišťa za niečo, čo nespáchal. Nikto mu neverí, len ja. Pre oboch je to kruté obdobie, ktoré zanechá v duši môjho Anjela rany. Tie o niekoľko rokov neskôr prinesú smutnú udalosť. Veľmi ťažko to znášam. Je to kruté a šialené. Keď ho vyhodia zo školy, trvá týždeň to ich neustále morálne poúčanie. Je mi do plaču a ujsť nemôžem. Už nedokážem bývať na intráku, kde mi ho všetko pripomína. Veľmi mi chýba. Bol mojim pevným bodom v živote, mohutným stromom, ktorému som sa mohol vyplakať, silno ho objať, skryť sa pred nepriazňou osudu. Hnal ma vpred, pomáhal mi s učením. Bez neho už mi škola tak dobre nejde ako s ním. Preto mám už iba priemerné výsledky. Lebo po krásnom spoločnom ´šmirgľovaní´ sa učilo oveľa ľahšie. Často sme sa doberali.

V sústružni mi pošepol:

„Potrebujem nutne vyleštiť osku.“

Pochopil som a usmial sa. Podal som mu umastený šmirgeľ s hrubým zrnom.

„Na, skús toto, alebo si počkaj. O tri mesiace ideme do brusiarne.“

„Héééj? Tak príď za mnou aj ty o tri mesiace, keď ti začne úhor vyliezať z gatí von,“ odpovie mi a škerí sa. Len čo prišla veľká prestávka, už sme si leštili tie naše osky navzájom ukrytý na WC najjemnejšími šmirgľami – jazykmi. Hneď, ako sa za nami zavreli dvere, už mal dole nohavice.

„Ty nemáš slipy?“

„A načo, len zbytočné zdržovanie,“ zubil sa na mňa.

„Okrem toho, však vieš, že rád chodievam naostro,“ a žmurkne na mňa, „a neznášam spodky či pančušky. Len by sa mi v nich potili gule.“

„Však počkaj, raz pretečieš cez nohavice,“ smejem sa, pričom pozerám na jeho mokrého vtáka a olíznem tú sladkú tekutinu, ktorú tak masívne produkuje.

„Ak ma nebudeš zanedbávať…,“ vzdychne.

„Ach, ty môj nadržanec, nebudem,“ usmejem sa a pokračujem v leštení jazykom.

Nadržaní sme boli vlastne všetci. Kde sa dalo, všade sa tajne ručne leštilo. Na WC bolo často cítiť viac semeno než moč. Blbli sme neskutočne a nemali sme problém tam robiť vedľa seba s vtákmi i vrtuľky.

Blíži sa koniec môjho posledného školského roku, po ktorom ma ešte čaká od septembra do novembra prax niekde v podniku a v decembri posledné praktické a ústne skúšky. A ak dopadne všetko dobre, tak pred koncom roka dostanem už aj výučný list.

V triede sme samí chalani. Máme už za sebou písomné skúšky, ktoré dopadli dobre, mal som dvojku. Je posledný júnový týždeň, všetci sa už tešia na prázdniny. Posledná prax v dielňach. Ja som s pár chalanmi vo frézarni. Učíme sa podľa výkresu vyrábať rôzne dielce do automobilu. Karbidová fréza mi odoberá z obrobku materiál, kovové triesky lietajú okolo, mám na tvári ochranný kryt. Neskôr ešte použijem aj čelnú valcovú frézu. Musím byť precízny a snažiť sa dodržať všetky predpísané rozmery podľa výkresu. Prax mi vždy išla lepšie než teória v škole. Aj majstri ma chválili a mňa to motivovalo.

Konečne odovzdávam svoj výrobok na stôl majstra, aby vyhodnotil moju prácu. Je to starší pán s obrovskými okuliarmi s vari dvanástimi dioptriami. Jedno oko mu uteká do strany, vraví sa, že mu trieska dorezala oko. Po dôkladnom premeraní sa na mňa pozrie a vraví mi:

„Miro nesklamal si ma, je to okrem jednej chybičky všetko v poriadku. Máš to na výbornú. A ešte niečo. Potom, keď očistíš stroj a odovzdáš náradie, zájdi za súdruhom hlavným majstrom, niečo ti oznámi, myslím, že sa potešíš.“

Mám chrobáka v hlave. ´Čo mi chce oznámiť? Nič som nevyviedol zlé…, ale veď sa mám potešiť…, uvidím.´ Pred dverami kanclíku nesmelo zaklopem.

„Ďalej,“ ozve sa, a tak vchádzam.

„Česť práci, súdruh majster, poslal ma za vami…“

„Áno, viem,“ preruší ma v modrom plášti za stolom sediaci hlavný majster s veľkými novinami Pravda, ktoré odkladá hneď na stôl. Statný päťdesiatnik podobný Budovi Spencerovi. A vlastne aj má prezývku Spencer. Prezývky majú medzi nami učňami mnohí učitelia aj majstri. Riaditeľ alias Fantozzi, jeho pipka v kancli je Bardotka. Ako Morticiu Addamsovú sme volali učiteľku slovenčiny – večne v čiernych šatách, strojár učiteľ Mr. Bean, majster v brusiarni Funes, majster v sústružni Tarzan, majster vo frézovni Kuvik a tak ďalej.

„Miro, súdrohovia majstri ťa chvália, máš dobré výsledky v praxi. Komisia ROH ťa vybrala medzi desiatimi učňami z nášho učilišťa na desaťdňový rekreačný pobyt pri Máchovom jazere v severných Čechách. Pôjde s vami súdruh učiteľ Hulík, alebo boxer, ako mu hovoríte,“ usmeje sa. „Cestujete 4. júla, návrat je 15. júla. Pobyt aj cestovné hradí ROH, preto si odlož všetky cestovné lístky. Máš záujem?“

Ako teľa s otvorenými ústami mierne prekvapený, ale potešený po chvíľke odpoviem:

„Jasné, mám, teším sa, súdruh majster, ďakujem.“

„No, mne neďakuj, sebe ďakuj,“ podáva mi poukaz aj ruku a dodá, „tak si to tam uži a správajte sa slušne, vajčáci. Strana do vás vkladá dôveru, ste naša budúcnosť, tak neurobte hanbu.“

Odchádzam, naozaj sa teším. Tam možno nájdem chalana, čo bude „na to“ a bude aj honovanie. Aj keď honovanie je brúsenie malou rýchlosťou a tlakom, my adolescentní puboši plní hormónov sme si to vykladali po svojom. Mal som síce v pláne brigádu, ale na tú môžem ísť aj v auguste. Zrazu mi vyhrknú slzy. Spomeniem si zas na môjho priateľa. ´Keby tu tak bol a šiel tam so mnou. To by bolo!´ Netuším, čo s ním je ani kde je a či sa ešte niekedy uvidíme. Spomeniem si, ako sme v sústružni vyrábali dve súčiastky, ja osku, on púzdro, s rovnakými rozmermi, ale s kónusom. Po ukončení práce ten môj šibal súčiastky do seba strčil, pričom naznačoval kopulačné pohyby. Všetci chalani sa prehýbali smiechom. Postupne si naše výtvory prezeral majster, ktorý na osku naniesol prstom technické farbivo, vložil ich do seba a pootočil, aby zistil, či je kónus v poriadku. Farbivo muselo byť po celej vnútornej ploche púzdra rozmazané. Konce súčiastok boli tiež v jednej rovine, a tak skonštatoval:

„Chalani, máte všade rovnaké fí, je to perfektné (pre neznalých problematiky – fí označuje priemer kruhu). A mať rovnaké fí je výhoda aj v posteli. Kamoš mi potom pošepol, že večer musíme znovu zmerať fí aj na našich telesných oskách a púzdrach.

„A keď zistíme, že naše fí je rozdielne?" pýtam sa ho.

„No tak znovu preleštíme, namažeme, kým nebude presne pasovať ako riť na šerbeľ, alebo ako kolík na dieru,“ pohotovo mi odpovie. Do konca smeny si moje fí udržovalo v gatiach rovnaký priemer.

Doma poviem rodičom o rekreácii, povolenie od nich už nemusím mať, som už dospelý. Len dúfam, že mi strčia do vrecka nejaké tie „šuchtáky“. Našťastie nesklamali. Mama mi pri odchode šuchne do vrecka 500-korunáčku a tatko ešte deň pred odchodom, čuduj sa svete, 300 korún. Mal náladu, bežne býval v liehu, a to doma lietali triesky. Ten deň bol kupodivu triezvy. Posledný týždeň v dielni ujde ako voda, konečne dostávame vysvečká, navzájom sa rozlúčime a hurá na prázdniny.

Je štvrtý júl večer. Všetci rekreanti sa pomaly schádzame na peróne trnavskej stanice. Máme o 22:05 vycestovať rýchlikom priamo do Prahy bez prestupu. To je fajn. Ešte prichádzajú aj desiati chalani zo ŽOS-ky (Železničné opravovne a strojárne) v sprievode krásnej šťabajzne ako ich dozor. Sme už všetci. Konečne spolu nastupujeme do vlaku. 15 chalanov, 5 dievčat a samozrejme náš učiteľský dozor. Máme vyhradený celý jeden vagón s kupé. Na ďalších zastávkach ešte pribudnú aj učni z iných učilíšť. Chalani sa hrnú a dohadujú sa, kto, ako a s kým chce do kupéčka. Ja vchádzam do krajného od dverí. So mnou ešte jeden spolužiak a dvaja chalani zo ŽOS-ky. Oni si sadajú oproti nám. Keď sa usadíme, navzájom predstavíme. Jeden z tých Žoskárov – Lukáš sa so mnou spontánne púšťa do debaty. Je to taký nádherný tmavovlasý smieško. Ako si navzájom pozeráme do očí, je nám obom všetko jasné. Preskočila medzi nami iskra, ale taká iskra chtíča. Jeho jebavé oči priam prezrádzajú, na čo myslí. No veď ja na to isté. Gay gaya zacíti. Obaja vieme, že sa niečo musí stať, je len otázka času kedy. Jeho parťák, taký ponurý a nekomunikatívny, vytiahne iba časopis a číta si. Môj spolužiak sa pridáva k nám do debaty, bavíme sa o všetkom možnom. Neskôr blbneme pri obscénnych a kameňáckych vtipoch. Ja si ich veľa pamätám ešte od spolužiaka, ten ich chrlil ako guľomet. Vždy sa na nich všetci bavili a rehlili sa, až nám slzy tiekli.

Cesta nám ubieha v dobrej nálade. Blíži sa polnoc a nás už zmáha únava. Teda mňa ešte ani veľmi nie. Obzerám si Lukáša sediaceho oproti mne mysliac, že už asi spí. Že nespí a sleduje aj on mňa, zistím o niečo neskôr. V hlave sa mi melú kontroverzné myšlienky. Hlavne potom, ako v šere prítmia pozorujem, že mu v lone rastie ohromná hrča. Dokonca vidím aj obrys jeho anakondy a dva zreteľné veľké „orechy“. Má tesné texasky, ktoré nič neskrývajú. Precitnem, a… boože, veď aj mne. Stiahnem nohy k sebe. Neskoro. On si to už všimol. Moje úvahy pokračujú. Hlava mi prikazuje: ´Brzdi sa, máš niekde lásku a tvoje srdce stále patrí jemu.´ Lenže veci sa majú tak. Svoje srdce predsa nechcem zradiť. Tu ide o telo, ktoré mi jednoznačne dáva najavo, že nemieni byť zanedbané. Ak mu nedám, čo chce, urobí si po svojom. A to znamená: ´Vytečiem a odôvodňuj si to, ako chceš.´ Tak dobre, telo moje milé, poslúchnem. Lásku pri tom nezradím. ´Je to len uspokojenie telesných potrieb,´ ospravedlňujem si to v hlave. Anjel by nebol proti, veď vie, že v tomto veku sa chtíčom trpieť nedá. Aj tvár mám plnú akné a počúvam posmešky spolužiakov, že kedy pichnem kocúra do trúby. Keby tí tak vedeli… A tak čakám, ako sa veci vyvinú. O chvíľu sa môj spolužiak dvíha. Poprosí ma tichúčko, aby som mu postrážil veci, že ide na WC…, no žmurkne na mňa a ja pochopím, že tiež ho hormóny ženú niekde… nájsť teplú… ehm… no veď viete. Pošepne mi ešte, že príde až nad ránom, ani netuší, že mi vlastne robí službu.

Pozriem na Lukáša, má otvorené oči a hľadí na mňa. Škerí sa. Naznačím mu, aby si prisadol ku mne. Na nič nečaká, už je vedľa mňa.

„No konečne, bál som sa, že nechceš.“

„Veď vidíš, že skôr sa nedalo.“

Jeho kamoš chrápe ako pilčík v lese. Už nám nič nebráni venovať sa sebe. Nesmelo položím ruku Lukášovi na stehno. On sa zdvihne a vytiahne z tašky tenkú deku. Vraj, aby nám nebolo zima. Prehodí ju cez naše loná a už cítim, ako mi jeho ruka rozopína zips a vyťahuje von vtáka. Urobím to isté. Bože, to je krásne, tiež ma zdvíha do pomyselných výšin a obaja letíííííme na obláčiku až do neba. Spojíme ústa do dlhého bozku. Nekonečne dlho si jemne pod dekou pomaličky leštíme osky zotrvávajúc prilepený ústami. Naše vzdychy začínajú byť hlasité, musíme stíšiť. Ešte očami skontrolujeme spáča. Spí ako drevo. Paráda. Obom sa nám už blíži dlho očakávaná explózia, keď sa zrazu zjaví náš učiteľ, aby skontroloval, či je všetko v poriadku.

„Do frasa!“ zakľajem. Našťastie sa stíhame obaja „upratať“. Keby nie sme zamknutí a so zatiahnutým závesom, určite by nás pekne vymákol. Pýta sa na Dáriusa, môjho spolužiaka. Videl nás vstupovať do kupé pri prvej kontrole. Vravím mu, že šiel na toaletu, nech si ho hľadá, kde chce.

„A prečo ste mali zamknuté?“ pýta sa nakoniec učiteľ.

„Aby nás niekto neokradol počas spánku,“ odpovie pohotovo Lukáš.

„Tu sa toho báť nemusíte, chlapci, takže nechajte dvere odomknuté, nech sa sem zas nemusím dobíjať,“ dopovie náš dozor a odchádza.

Akonáhle vypadne, Lukáš mi šepká:

„Mne asi vybuchne „kotol", mám pretlak. Musím rýchlo niekde vypustiť ventil.“

„No ja som na tom rovnako, Luki.“

Dostáva bláznivý nápad.

„Poďme spolu na vécko,“ zarehní sa.

„Ti haraší? A čo keď nás tam niekto vymákne?“

„Áááále prosím ťa, všetci chrápu alebo trtkajú, však sú tri hodiny v noci. A ja nechcem, aby nás zas niekto prerušil. Čo ak sa henten zobudí,“ a hodí hlavou k svojmu chrápajúcemu spolužiakovi, „alebo sa tu zas zjaví ten váš učiteľ.“

Nakoniec privolím.

Ocitneme sa v úzkej kabínke WC a rýchlo si navzájom leštíme naše tvrdé klády. Sme neskutočne nadržaní, takže obaja onedlho vypúšťame lavíny krátko po sebe. Opláchneme sa (zázrak, tečie voda) a v tom, keď odkladáme do gatí vtákov, pohne sa kľučka a niekto zabúcha na dvere záchodu. Stíchneme.

„Čo teraz?“ chvejem sa strachom.

„No čo, otvoríme a rýchlo ujdeme jeden za druhým do kupé.“

Tak sa deje. Ešte začujeme za sebou staršiu pani, čo prešľapovala za dverami:

„No to… tohle, to snad… co jste tam dělali, vy čuňata? Jak já tam mám teď vlízt… no já se snad poseru rovnou tady!"

Zamkneme kupé, zatiahneme závesy a spustíme taký rehot, že zobudíme aj spáča, ktorý nechápe, čo sa deje. Nemôžeme mu povedať nič. Čakáme, kým znovu zaspí. Netrvá to dlho. Zasa do rána pod dekou masírujeme v hrsti celú výbavu. Druhý výstrek si už tesne pred Prahou riskantne zlizujeme jazykmi ukrytí pod dekou. No ja mám čo robiť, aby som to všetko pohltal. Tá jeho anakonda mi chrlí dávky až do hrdla, ale má ho sladučké ako med. Potom mi pošepne:

„Bolo to úžasné, Mirec, na Mácháči si ťa nájdem, naše jaskyňky zatopíme, teš sa,“ vlepí mi francuzáka. A aby som si to pamätal, zubami mi potiahne pery, až to zabolí.

„Ty ornitológ jeden /myšlienka mi skočí na môjho nezvestného anjela/, ty mi chceš roztrhať hrubé črevo?“

„Hehehe, čoho sa bojíš?“

„Veď sa pozri, máš tam Thorove kladivo, z toho ide strach!“

„Neboj, budem nežný,“ mrkne na mňa okom.

Začíname sa chystať na výstup z vlaku. Vracia sa už aj spolužiak Dárius. Vysmiaty na mňa mrkne aj on a pošepne:

„Kocúr bol v rúre.“

Len sa tajomne usmejem a pokrčím plecami.

V Prahe prestupujeme na osobák do mestečka Doksy. Tam nás ubytujú za mestom neďaleko Máchovho jazera v nádhernej rekreačnej chate. Izby sú po troch, ale musíme byť ubytovaní zvlášť my a zvlášť Žoskári. Mne sa ujde izba, kde sme dvaja, ale so spolužiakom sa stretávame iba ráno a večer. Režim je voľný, len večierka prísna, o 21:00 všetci na baráku, keďže sa zamyká vchod. S Lukášom sa stretávam takmer denne, spolu podnikáme výlety po okolí aj k jazeru. Kde sa dá, zašívame sa, aby sme mohli uvoľniť tlaky „v kotloch“. Kocúry sa tiež dostávajú do trúby, i keď trochu inej. Najprv ma však nežne pobozká, potom kladivom vycápe po držke a hneď mi ho zatlačí až k mandliam. Pokojne ma pridusí, mohol by s ním lúskať orechy. Je nenásytný, ale vie byť nežný – to keď má v ústach toho môjho a zahrá mi „na flaute“ tú najkrajšiu sonátu. Potom plní aj moje zvrátené želania a učupený vkladá do úst svoje objemné vajcia, aby som si zahral jazykový gulečník. Pre mňa je teraz neodolateľný, taký sexi. Hoci má väčšie fí svojej osky, než mám ja na púzdre, je to krásne a obaja sa tešíme. On mi potom, keď spolu dosiahneme Nirvánu, pomáha prekonať smútok, ktorý v duši stále mám. Vyhŕknu mi slzy, keď sa mi prizná, že som jeho prvý. Pripomenie mi to totiž môjho Anjela. Sú si totiž vo veľa veciach podobní. Akoby vycítil, že ma niečo v duši trápi, pýta sa a ja mu vyrozprávam svoj príbeh s Anjelom. Objímame sa.

„Neboj, všetko bude dobré, vráti sa k tebe, uvidíš,“ sú jeho slová… a moja duša pookreje. „Ďakujem, Lukino, si úžasný chalan.“

Je už večer a vraciame sa na chatu každý so svojimi myšlienkami. Jeden spoločný výlet v strede týždňa do mesta a okolia je nádherný, kopec kúpených darčekov a spoznaných zaujímavých miest. Blbneme aj na prírodnom kúpalisku, kde si sťahujeme plavky vo vode a máme z toho psinu. Teda chalani občas dostanú aj párkrát po papuli, keď sa pokúšajú babám v podprsenkách poťažkať závažie. Večerné aktivity: televízia, kino, biliard, gulečník, šachy, herne a telocvičňa, kto má na čo chuť. Sú tu už aj chalani z Prahy. Veľmi rýchlo sa skamarátime a jeden večer sa tajne koná súťaž no… kto má väčšieho, keď mu stojí, kto má najviac semena, kto čo najďalej dostrekne, však to poznáte…, až nás takmer vymákne nejaký súdruh správca chatky… a je po súťaži. Ani nemáme čas vyhodnotiť výsledky. Všetci sa rýchlo zapínajúc gate rozutekajú kde-kam. Neskôr niektorí chalani prinesú chľast, pije sa, zábrany už idú bokom a… prvýkrát v živote pripitý zažívam nežnú trojku s Lukinom a jedným Pražákom. To proste inak nejde, nadržanosť neoje…babreš. Mesiace sexuálnej abstinencie robia svoje. Je to úžasné, skvostné, pre mňa niečo nové. Skúšame aj dvojitý zásun na Lukášovi. Chce to a dostáva to. Búšime do neho poriadne. Naše tvrdé vtáky sa trú v jeho úzkej diere. On si pri tom mastí svoju tvrdú kládu. Všetci traja vzdycháme neskutočnou rozkošou. Po chvíli striekame svoje teplé semeno. Vyťahujeme svoje údy a oddychujeme. Myslím, že Lukáš bude mať dlho problém normálne sedieť. Nikdy na tento výlet nezabudnem. 10 dní ubehne ako voda, cesta domov už je cez deň, takže sa spieva, chalanisko má so sebou španielku, druhý aj heligónku, spomíname všetko, čo sme povyvádzali. S Lukášom si vymeníme adresy, aj telefóny na pevnú linku, sľúbime si, že sa určite musíme stretnúť a ďalej sa uvidí. To ešte netuším, že sa stretneme až ako takmer 55-roční, lebo on školu ani nedokončí, celá jeho rodina sa presťahuje do Čiech. A ja kdesi stratím lístok s jeho kontaktom.

Náš doprovodný učiteľ sa zachová skvelo. Nič z našich výstrelkov nenahlási, úspešne dokončíme všetci školu a dostaneme výučné listy. Náš rozlúčkový večierok po Vianociach je úžasný. S mnohými chalanmi sa ťažko lúčime, ale ako to už chodí, život nás posunie každého inou cestou. S niektorými sa po rokoch aj stretnem, na ročníkovej stretávke. Tam sa vidíme takmer všetci s odstupom času. Prídem tam so svojou láskou, Anjelom, s ktorým sme boli roky odlúčení. Tam sa ale tiež stane nepríjemnosť, na ktorú nechcem už nikdy v živote spomínať. Evidentne sa tam v ňom rozhorel zabudnutý plameň túžiaci okúsiť exotiku. S odstupom času si vravím, či sa mu dalo niečo vyčítať? Ja som sa zachoval rovnako, keď tu on nebol…, tiež som chtíču nevedel zabrániť… C'est La Vie.

K.H. Mácha – Máj

„…teď slzy rychle utírá, rukou si zraky zastírá upírajíc je v dálné kraje, kde jezero se v hory kloní, po vlnách jiskra jiskru honí, po vodě hvězda s hvězdou hraje."