Antikvariát

Hodiny na mestskej veži odbíjajú dvanástu hodinu. Túlam sa po meste. Je stále rovnako sivé. Som dosť hladný. Moja myseľ je zameraná iba na to, kde a ako zohnať nejaké jedlo. Je dosť chladno, hoci svieti slnko, fúka nepríjemný vietor. Zalieza mi pod tenkú bundičku a chladí ma až na kosti. Ale toto mi až tak nevadí ako škŕkajúci žalúdok. Je začiatok marca 1987, blíži sa jar, kde-tu sa ešte drží starý sneh. Pred pár dňami som sa vrátil z väzenia v Ilave po necelých siedmych rokoch (veľkodušne mi 5 mesiacov odpustili, vraj za vzorné správanie), keď ma ešte ani nie 19-ročného socialistický súd odsúdil za niečo, čo som nespáchal. Ja však nikdy neoľutujem, že som chránil školáka pred sexuálnym napadnutím ožratého spolužiaka. Mal ísť do basy namiesto mňa, ale ja som bol syn disidenta, on syn vysokého straníckeho funkcionára. Nuž Justícia, bohyňa spravodlivosti, bola asi na dovolenke. Sám som vyrastal v detskom domove a prežil nespočet sexuálnych útokov od starších chalanov. Vychovávatelia mali iné starosti, než riešiť šikanu detí. A môj vzhľad malého svetlovlasého anjelika vtedy tomu pomáhal. A vo väzení? Musel som byť zo začiatku "po ruke" starším väzňom. Ochraňoval som už ako skúsenejší väzeň jedného kamaráta, on bol nový. Bol taký útly a bojazlivý. Pomáhal som mu, ako som vedel, no seba som raz neustrážil. V sprche ma napadol odporný slizký hromotĺk. Odmietol som mu "vyhovieť", tak ma porezal žiletkou na stehne. Zostala mi dlhá jazva. Po nociach som sa modlil k Bohu, myslel na svoju lásku, na nový život tam vonku na slobode, a to ma držalo "nad vodou." A ešte niečo. Humor. Rád som vždy napriek ponižovaniu rozprával vtipy. Jeden vám dám. "Sťažuje sa vajce vajcu. Tak vidíš, jaký je ten náš pán? Všade nás vláči ze sebu. Ale on si ždicky vejde dovnútra a nás nechá venku za dverámi. Ešče nás aj o ne otrepe." No, musel som byť silný, veď raz sa to určite všetko skončí, a dočkal som sa. Na slobodu som sa tešil, ale netušil som, ako začnem žiť nový život.

Prišiel deň D, moje prepustenie. Odovzdal som väzenský mundúr, prevzal svoje civilné šaty. Ošúchané texasky, tričko, ponožky a letnú bundičku. Všetko už malé, ale ešte som to na seba nejako natiahol. Na plátených teniskách som kameňom vybúchal dieru na palec. A ešte som mal niečo. Knižku. V nej ukrytú prilepenú čiernobielu malú fotku (nenašli ju), na ktorej som bol ja, môj Mirko a ešte iný spolužiak. Volali sme ho Šikmáč. Toto bol celý môj majetok, nič iné. Všetko ostatné, čo som mal, mi niekde zmizlo počas výkonu trestu. Jeden z tých dvoch, Mirko, tiež spolužiak, mi bol už ako rodina, lebo žiadnu svoju už od detstva nemal. Teda mal, nevlastnú sestru a matku, ale ja pre nich už neexistujem. Na stôl mi položili len pár drobných mincí. Po mojich protestoch, že predsa musím mať ušetrené viac, mi akýsi nadstrážmajster odvrkol, že som u nich predsa žral, sral a spal. Vraj také živly, ako som ja, si viac nezaslúžia. Justícia mala zasa dovolenku.

Takto ma vyšupli z brány väznice o 9-tej hodine a ja som zrazu nevedel, čo ďalej, kam ísť. Na stanici v Ilave som zistil, že nemám dosť peňazí na vlak domov. V strachu som sa vo vlaku skrýval na záchode pred "cvikmajstrom", až sa mi podarilo prísť do Trnavy. Zašiel som na stanicu VB prihlásiť sa. Až tam mi výmenou za akési papiere z väzenia dali občiansky preukaz. Blúdil som mestom, kým som už na smrť unavený, hladný a vyčerpaný neuprosil v domove pre dôchodcov na vrátnici starého pána Hrdličku o pomoc.

"Synku, si v hroznom stave, vidím, že meleš z posledného."

A pomohol mi. Nechal ma umyť sa, podelil sa so mnou o skromné jedlo a nechal ma vyspať na jeho pohovke. Ráno ma odviedol k sebe do starého domu, kde žil sám. Dal mi izbu a sľúbil, že mi požičia aj peniaze, len čo o pár dní dostane dôchodok a cez známeho mi nájde aj prácu. Dal mi ešte aj nejaké jedlo, ale mne to žiaľ nestačilo, ale nemôžem mu predsa ujedať z jeho skromného obedu.

Večer som myslel na môjho Mirka. Spomínal som na naše blbnutie na škole, na naše hrátky a naše milovanie. Samozrejme, že to malo odozvu aj tam dole. Vždy mi stačilo málinko a hneď som mal mokro v gatiach. V tom momente prišiel za mnou do izby starý pán Hrdlička. Slintal, keď ma uvidel s mokrou hrčou na trenkách. Začal ma obchytkávať po tele. Páchlo z neho víno. Keď mi stiahol trenírky, odsotil som ho od seba, pričom si udrel hlavu o stôl. Nakoniec odišiel so slovami:

"Andrejko, život je pes a nič nie je zadarmo, to si pamätaj!"

"Tak o tem volačo vím, ale neni som žánná šlapka," pomyslím si. Ale vzápätí mi "naskočí" aj iná myšlienka. "No do pekla, neprehnal som to? Čo ked ma vyžene…, kam pojdem?"  

Ráno odišiel do práce a ja som našiel na stole kúsok chleba, syr, tlačenku a rajčinu, v kanvici čaj a lístok.

"Prepáč mi, bol som ožratý, nescel som ci ublížit. Ked pojdeš ven, zamkni a kľúč daj pod rohožku."

Tak som sa šiel túlať mestom. Bol som v reštike Balakovo, kde som chcel dojesť zvyšky jedla na tanieri, ale čašník ma vyhodil a odpľul si, pričom po mne zavrieskal:

"Že sa nehanbíš, mladý, hybaj do roboty a zarob si, žebrák jakýsik!"

No ano, vyzeral som ako žebrák. Neoholený, možno aj smrdľavý, handry nevyprané, malé…, ale ja nič iné nemám! Skúsil som ešte aj v "Kocke", taká knajpa piatej cenovej, ale tam len pár štamgastov pri pive, čo po mne zazerali ako na strašidlo. Jeden sa na mňa zalizol.

"Hej mladý, zeber nám borovičku," a odgrgol si. Hnus. Na držkovú nemám, stojí 5 korún. Odišiel preč. Odskočil som si ešte na verejné záchody v podzemí pri pešej zóne. Nebol tam nikto. Po chvíli prišiel mladý chalan a pri žliabku na druhom konci chvíľu iba prešľapoval. Vytiahol si vtáka. Čakal. Otočil hlavu ku mne. Stále na mňa pozeral. Natáčal sa celým telom mojim smerom a ukazoval mi ho. V duchu som sa usmial a ukázal mu svoju 21 centi anakondu aj s vajcami.

"Ale…, to neni, jak to vypadá," vykoktal a rýchlo si ho vložil do gatí. Priškripol si chlpy do zipsu a zasyčal. Asi bol na ostro, tak ako chodím aj ja. Skočil do kabínky oproti a zamkol sa tam. Asi sa riadne šokol, napadlo mi.

"Už možeš ven, odchádzám," poviem, ale on je ticho. Nahlas sa zasmejem. Idem ešte skúsiť krčmu na Zelenom kríčku, tam mávajú aspoň rožky ku kofole. Vyšlo mi na trojdecku s jedným rožkom.

Šuchtám sa ďalej po meste. Obchádzam predajňu antikvariátu. Zastavím sa a uvažujem:

"Keď nechcem skapať od hladu, mosím predat knižku…, ale to predsa… je to jediné, čo mám! Daroval mi jú k 18. narodzeninám ešče Mirko…, to predsa nemožem…, lenže mosím!" Zronený idem po ňu a vraciam sa k antikvariátu. Ešte stále váham. "Bože moj, pomož mi aspon teraz!" Ale ten ma, zdá sa, aj s Justíciou už dávno opustili. Vkráčam dovnútra, zvonček na dverách cinkne, parkety vŕzgajú. Staručký pán na rebríku na polici urovnáva knižky. Nikto iný tu nie je. Zíde dolu, pozrie na mňa, usmeje sa pod hrubými fúzami.

"Čím poslúžim, mladý pán?"

"Pán? Som já ešče pán?" mihne mi mysľou. Polichotí mi to však. Trasúcimi rukami mu podávam knižku.

"Toto scem predat!" vylezie zo mňa plačúcim hlasom. V emóciach zabúdam, že mám v nej ešte fotku. Pán ju zbežne prelistuje a rozmýšľa.

"No nevím, z edície STOPY mám teho dost, ale tak Jules Verne sa dobre predáva. Kúpim jú, možem dat tak 20 korún maximálne, dohonneme sa?"

On ani netuší, že táto kniha je pre mňa hotový poklad.

"Víte, ja som sa už dost dlho poránne nenajedol, potrebujem vác. Aspon 30," skúšam ho obmäkčiť. Vidí na mne zúfalosť. Nevydržím to. Porozprávam mu krátko o sebe, v akej som situácii. Keď mu poviem medzi rečou aj svoje priezvisko (akosi cítim k nemu dôveru), zarazí sa.

"Vy ste vážne syn Šaňa Háčika?"

"Prečo, vy ste ho poznali?" 

"Hm, že či poznal…, boli sme spolu v Jáchymove, to bolo dávno, preto som skončil tu pri knižkách, zdraví mám zničené…," a vypadne mu slza. Nakoniec mi ju vykúpi za 20, ale zo svojej peňaženky pridá ešte ďalších 50korún!

"Šano, teda tvoj tatko…, možem ti tykat? No, pomohol mi. Jako sa má?"

"On už dávno umrel, nemal som ani 5 rokov, dostal rakovinu štítnej žľazy."

"O bože moj, tak to mi je lúto, chlapče, bol to skvelý chlap a nikdy na neho nezabunnem. Ty, synku, buc silný a statečný, jak bol on. Prajem ci ščascí, drž sa."

Podáme si ruky a odídem z predajne. Namierim si to rovno do staničného bufetu. Z reštiky by ma aj tak znovu vyhodili. V bufete si dám fazuľovú polievku s tromi rožkami a bravčové pečené so šiestymi knedľami, na stojáka. K tomu ešte čapovanú kofolu. Celé ma to vyjde na 15 korún. Som konečne sýty.

"Fajn, ešče mám dost na ďalšé dni," poviem si v duchu. Nebolo to síce ako v extra hoteli Karpaty alebo v Korune, kde varia úžasne, ale po dlhej dobe som sa riadne najedol.

Vraciam sa k starému Hrdličkovi do domu a tŕpnem, či ma naozaj nevyhodí. Naopak. Len čo ho uvidím v kuchyni za stolom, vidím, že plače. Áno, plače. Hodí sa mi do náručia. A ja som si myslel, že je to starý úchylák.

"Odpusci mi, chlapče."

A ja odpúšťam, veď sa nič vážne nestalo. Uplakaný mi prezradí, že je gay, tají to a už roky žije v samote. Je dôchodca a ako vrátnik si privyrába. Rodina ho odvrhla, a keď si teraz vypil, premohli ho emócie a stratil zábrany. Videl ma vzrušeného a skrátka nezvládol to. A ja ho utišujem a aj chápem. Viem, aké je skrývať sa a tajiť to. Veď nebyť jeho, spím na ulici, policajti ma znovu zabásnu. A vrátiť sa do kriminálu? Už by som to nedal, radšej by som sa sám skántril. Umyjem sa v starom lavóre a zaľahnem. Starý pán ešte čosi šramotí v kuchyni, keď si uvedomím, že z tej knihy som zabudol vybrať tú fotku. Neviem zaspať.

"Do rici, jak som mohol zabunnút? Ráno tam mosím utekat… a dúfat, že kniha bude ešče v predajni." S touto nádejou konečne aspoň na chvíľu zaspávam.

Je upršané ráno. Túto noc som takmer celú prebdel. Niečo zjem a utekám do antikvariátu. Pán Hrdlička mi požičal teplú vetrovku a dáždnik. Starý pán "knihomol" sa usmeje, keď ma uvidí. Pozdravím ho a rýchlo sa pýtam, či je ešte "moja" kniha v predajni.

"Je mi lúto, už jú tu nemám, predala sa hned po dvoch hodzinách, jak si ju donísol."

"A gdo jú kúpil, spomenete si?"

"Chlapče moj, já sa na méná nepýtam, ale bol to taký polovietnamec, možná v tvojom veku. A čo sa stalo? Rozmyslel si si to a scel by si ju naspátek?" pýta sa ma.

"Víte, keby som nemosel, nepredám jú, ale zabudol som v néj schovanú fotku, takú malú. Tá fotka je pre mna velice doležitá."

"No v tomto ci už asi nepomožem, ale ten pán, čo ju kúpil, chodzí k nám dost často. Ked sa objaví, opýtam sa ho. Zastav sa tu nékedy a možná sa problém vyréší."

Odchádzam von z predajne so slzami v očiach. Postávam pri predajni a nechce sa mi domov. Sadnem si oproti na lavičku. V hlave mám výčitky a smútok. Myslím na Mirka. Ani si nevšimnem, že mi zasa zvlhlo lono. Nohy mám roztiahnuté, takže je krásne vidno. Okolo mňa prejde mamička s malou dcérkou a tá zašteboce:

"Mamí, tento ujko sa asi pocikal." Mama sa na mňa pozrie a zamračí.

"Fuj, že sa nehanbíte, prasa nechutné…," a ťahá malú za ruku preč. Ja som totiž ako fontána. Vytečiem a ani to nezacítim. Keď som bol ešte s Mirkom, stačilo mi povedať: "Mirečko, potrebujem tvoje výkonné čerpadlo." On nikdy nezaváhal. Z vtáka mi vždy odčerpal všetku moju tekutinu lásky. Pre neho to bola ambrózia. Chutila mu. Ja som mu potom zapojil svoj "kábel" do zadnej zástrčky na tele a dobíjal mu energiu silou päť tisíc voltov, kým som si "nevybil ističe." Táto spomienka na neho teraz spôsobila, že tečiem. A okoloidúci ľudia si o mne myslia, že som pošťaný opilec a nechutné prasa. Ja iba snívam a spomínam na časy, keď sme si hľadeli do očí, všetko bolo také krásne. Moje modré oči ho fascinovali, mňa zas jeho hnedé a nielen to. Keď to na mňa prišlo, tak som ho často uhrýzol do končeka nosa a lízal mu ušné lalôčiky. Vtedy som vedel, že ho "mám", tomu nikdy neodolal. Potom sme sa milovali. Najčastejšie v lone prírody, raz aj na lúke plnej voňajúcich fialiek. Precitnem, dvíham sa a nakoniec sa vraciam "domov" do domu na Kopánke.

Na druhý deň ráno idem s pánom Hrdličkom do Pozemných stavieb zamestnať sa. Má tam známeho. Nemám ukončené žiadne vzdelanie, a tak môžem robiť len pomocného robotníka na stavbe. Plat minimálny, sotva na prežitie.

"Zvládnem aj toto, som silný, veď si privyrobím aj na fuškách," utešujem sa v duchu. Musím, inak by som bol príživník a na to je paragraf. V práci si zvykám, som v partii chlapov, čo dosť pijú a ja s nimi, aby som zapadol do partie. Neuvedomujem si, že sa rútim do pekla. A v krčmách začínam po večeroch aj s automatmi, hlavne keď som pripitý. Dni utekajú, pán Hrdlička mi požičal peniaze, aby som si mohol kúpiť nové oblečenie a tenisky. Len čo sa vrátim z práce, pomáham mu v záhrade, po dome s domácimi prácami, pomáham aj brigádne okolitým gazdom, beriem všetko, čo príde. Práce sa nebojím žiadnej.

Po nejakom čase idem znovu do antikvariátu, kde sa dozviem, že sa našiel kupec "mojej" knihy a nechal tam pre mňa svoje telefónne číslo. Mám mu zavolať. Volám a dohodneme sa na stretnutí v parku. Knihu vraj prinesie. Dnes som dostal svoju prvú výplatu. Teším sa. Knihu som ochotný od neho kúpiť späť za akúkoľvek sumu. Čakám na konci parku, kde už nik nechodí na lavičke. Zvečerieva sa. Po chvíli sa ku mne z diaľky blíži nižší muž v kabáte, v ruke má igelitku. Podíde bližšie a ja zmeraviem. Aj on ma spoznal. Smeje sa.

"Andrej!" osloví ma celý natešený. Hodíme sa navzájom do náručia. Je to šikmáč, spolužiak z učilišťa. Vtedy ma aj on priťahoval, ale bol som s Mirkom. Tomu sa to nepáčilo. Sadáme si na lavičku. Povieme si všetko o našich doterajších životoch. Vytiahne z tašky "moju" knihu aj s fotkou. Ja sa od šťastia idem zblázniť.

"Vieš, hneď, ako som tú fotku v knihe uvidel, vedel som, že je tvoja, že ty si ju prišiel predať, len som nechápal, prečo to robíš. Viem, že ti ju Miro daroval. Teraz to už chápem." Pochopil to však nesprávne a po svojom. To som si uvedomil o chvíľu. Pozerá mi do očí a ja vidím jeho chtíč. Potom mi pošepne do ucha: "Nechcel by si so mnou prežiť to, čo sme na škole nestihli?"

Som v rozpakoch.

"Jak to myslíš, čo sme nescihli?" robím sa hlúpym.

Pobozká ma na ústa a ja sa roztápam. Hlava mi šrotuje a vidí na mne, že úpenlivo premýšľam. Kamoš dole ma zrádza a lono mám zasa vlhké. On si to všimne, ja ako vždy nie. Je rýchly. Vyťahuje mi z nohavíc vtáka aj s vajcami. Som ako paralyzovaný. Nehybne iba hľadím, ako mi kmitá rukou v lone. Nie som schopný pohnúť sa. Po chvíli cítim neskutočnú rozkoš a vzápätí striekam. Čosi sa zachytilo aj na mojich nohaviciach.

"No ešte toto, ešte že je už tma," pomyslím si. Hľadím na tie kvapky semena na lýtku nohavíc. Chytá moju ruku a položí ju na svoju hrču, ale ja ju stiahnem preč.

"Čo je s tebou, Andrej, ty nechceš?" Sťahuje si nohavice na pol žrde a chce sa na mňa napichnúť. Mne totiž stále vták stojí ako stožiar. Odtláčam ho bokom. V hlave mám hrozný zmätok.

"Aj by som chcel, ale nie takto. Tu, teraz a s ním. Kto vie, s kým všetkým "pichal", nemám ani gumu," behá mi v hlave myšlienka, ktorá nakoniec víťazí nad chtíčom.

"Je to na mna ešče skoro, prepáč, ešče nemám zahojenú dušu. Chvílu to potrvá, odpusci mi, nemožem. A potom…, ja Mirka stále milujem," vyslovím a čakám na jeho reakciu. Sklamane si nohavice naťahuje naspäť a zapína si ich. Podáva mi knihu do rúk.

"Vezmi si ju aj s fotkou, teraz ti ju ja darujem. Ale keď pocítiš ten správny čas, ozvi sa mi, budem na teba čakať. Miro už určite na teba zabudol!" Zdvíha sa, podá mi ruku a s úškrnom v tvári odchádza preč. V tejto chvíli sa mi sprotivil. Ako mohol toto povedať. Môj Mirko na mňa určite nezabudol, verím tomu. Hlavne, že mám svoj poklad. Knižku aj fotku. Neskôr šikmého z fotky odstrihnem a zahodím.

Čas beží, prešli už takmer dva roky, čo som na slobode. Už bývam na podnikovej slobodárni. Svoje dlhy som pánovi Hrdličkovi dávno splatil. Občas ho prídem pozrieť, ako sa má, aj mu ďalej pomáham. Zdravie mu už tak neslúži a po čase sa dozviem, že zomrel. Zájdem na cintorín a položím mu na hrob kvety a sviečky. Spomenul som si na šikmáča. Chcem mu iba poďakovať. Neviem nájsť kontakt na neho, možno som aj ten zahodil, ale kdesi hlboko v peňaženke ho nájdem. Volám mu, hrdlo mám akési stiahnuté, ale zdvihne mi to nejaká Vietnamka a z jej lámanej slovenčiny pochopím, že odišiel do Vietnamu. Na ako dlho nevie.

"Možno je to aj takto lepšie," pomyslím si. Musím ísť za Mirkom. Už môžem, už nie som ako žobrák. Takého by ma nechcel vidieť a ja by som sa hanbil. On predsa bol… alebo ešte je… mojou láskou." Ale na dne duše mi stále spí démon s výčitkou, že som polovietnamcovi niečo dlžný. Neviem sa nijako tejto otravnej veci zbaviť. Chcem na šikmáča zabudnúť, no nejde mi to.

Je po Jozefovi, piatok, marec 1989. Konečne sa rozhodnem zájsť za Mirkom, zistiť, ako žije, či na mňa stále čaká, alebo sa oženil, či žije šťastne s niekým iným a na mňa zabudol. Musím to vedieť, lebo ja ho milujem a budem, nech je už pravda akákoľvek. Toto vedomie vo mne vyvoláva pocit šťastia a zároveň ma posilňuje aj keby nie. Na to myslieť nechcem. Veď sme si dali sľub, že len my dvaja, na veky svoji. A musím mu povedať aj o mojom stretnutí s ryžovým, len neviem, ako to dokážem. To, čo vo mne čierne drieme, to mu nepoviem, aspoň zatiaľ nie. Nemám guráž a nechcem ho raniť. Vykúpaný a vyvoňaný idem vlakom za ním. Takmer po deviatich rokoch. Zvoním pri bráne domu môjho Mirka a čakám. Otvoriť mi príde jeho mama.

"Dobrý den, teta, je doma Mirko?"

"To si ty, Andrejko? Ani som ta hned nespoznala, no pod dalej. Je už doma, prišol z týždnovky z Bratislavy, akurát jedol. Popíjá pivo. Júj ten sa poteší, až ta uvidzí," natešene mi povie teta Rybková.

"Teta, idzem prvý, chcem ho prekvapit, dobre?"

Vojdem do kuchyne, dvere sú našťastie otvorené, tichúčko ako myška vojdem a chytím Mirka zozadu za oči. Sedí odo mňa chrbtom pri stole. No on beťár zacíti moju vôňu a zvýskne moje meno.

"Andrejkooooo, andelíček moj!"

Nezabudol, čaká na mňa a stále ma miluje. Už som si istý. Objímame sa a striedavo sa smejeme aj plačeme obaja… a nechceme sa pustiť. Chceme sa držať už naveky. Mama sa na nás pozerá a pochopí. Tiež jej vypadne slza, vedela o mne, kde som bol, a je to už naša spoločná mama. Od tejto chvíle sa môj aj jeho život zmení o 180 stupňov.

Sme spolu a šťastní. Milujeme sa ako za mlada, kde sa dá. Ja chcem už konečne milióntykrát prezradiť mojej láske, čo ma v duši kvári, no nikdy neviem nájsť guráž to urobiť. Príde k osudnej ročníkovej stretávke, kde je aj šikmáč. Príde aj ten, čo som za neho sedel, chcem odísť, no nakoniec odíde on aj s kamarátom po odhlasovaní ostatných spolužiakov, aby nezostal namiesto mňa. Šikmáčovi sa spočiatku vyhýbam tiež, no postupne, ako mi rastie promile v krvi, zabúdam na nechuť k nemu. A on ma cieľavedome nalieva ďalej alkoholom. Venujem sa totiž viac jemu ako Mirkovi, s ktorým som sem prišiel. Nakoniec nepostrehnem, že mi niečo šupne do pitia. Zobudí sa vo mne démon zla a ja mu podľahnem. Teda vlastne šikmáčovi. Démon mi káže svoj dlh splatiť… aj s úrokmi. Cítim neskutočné vzrušenie a nadržanosť. Som ním ako omámený. Nazbieram v sebe ešte nejaké zvyšky rozumu a idem si trochu vyvetrať hlavu von, zatiaľ čo si Mirko odbehol na WC. Môj "únik" však neujde šikmáčovi. Trošku sa mi motá hlava, ale vzduch ma preberie. Prechádzam sa po parkovisku.

"Nudíš sa?" ozve sa zrazu šikmáč. Vôbec som nepostrehol, že sa za mnou vybral. Ani sa nenazdám, je tesne pri mne. Pozeráme si do očí. Sme v prítmí na konci parkoviska. Alkohol a pravdepodobne to, čo mi dal do pitia, urobia svoje. Šikmáč sa na mňa prilepí a začneme sa bozkávať. Najprv opatrne, ale bozky sú čoraz dravšie a intenzívnejšie. I keď mám pohľad rozostretý, zdá sa mi, že zbadám na parkovisku Mirka. Odtrhnem sa od šikmáča. Ten ostane na mňa pozerať. "Mirko nás videl," odpoviem na jeho pohľad. On sa otočí, nikoho však na parkovisku nevidí. "Nikto tam nie je, to sa ti len zdalo," a znovu sa mi prisaje na pery a rukou mi strká ruku do nohavíc. Mizneme v neďalekých kríkoch, kde ústami dokončí, čo začal.

Po chvíli sa vraciame dnu. Vyzerá to tak, že nikto si náš odchod nevšimol. Mirko sedí trochu bokom a dáva si nejaký pohárik alkoholu. Chvíľku ešte kecáme so spolužiakmi. Mirko vyzerá byť už unavený, tak mi povie, že by už rád šiel. Aj keď by som ešte rád chvíľu ostal, tak pristanem. Poviem mu, nech ma počká vonku, že sa ešte rozlúčim s ostatnými. On ide ešte predtým vyrovnať našu útratu a ide von. Ja ešte hľadám pohľadom šikmáča, ale nikde ho nevidím. No nič, poviem si a idem ešte pred cestou vyprázdniť mechúr po toľkom pití. Pri záchodoch narazím na šikmáča. Ten na mňa vyzývavo hľadí. Vo mne sa opäť prebudí nadržanosť. Naše pery sa spoja a jazyky hrajú v ústach svoju hru. Naše tvrdé rozkroky sa o seba trú. Zatlačím šikmáča na vécko, kde zapadneme do jednej z kabíniek. Tam mu okamžite stiahnem nohavice a zatlačím môjho tvrdého vtáka do jeho nadržanej diery. Začínam do neho prirážať, keď nás v tom "najlepšom" nachytá Mirko. Chybu si vedomím neskoro. Mirko bez slova vybehne preč a ja sa so šikmáčom za ním rozbehnem. Dobehneme ho na parkovisku, ale skôr, ako stihneme niečo povedať, tak Mirko na mňa spustí ústnu sprchu výčitiek. Šikmáč sa snaží niečo povedať, ale Mirko mu vrazí jednu päsťou do brady a znechutený, podvedený a ranený odchádza. Ani v tejto sitácii som nebol schopný okamžite odísť za ním.

Ďalšie dni prežívam hotové muky, a to nielen z "opice". Ani neviem kedy a ako som sa dostal na ubytovňu. Uvedomím si, čo som spáchal. Vlastne alkohol v mojich žilách. Keby som nepil tak veľa, démon by isto spal ďalej. Alebo som tam radšej ani nemal chodiť. Mirko veľmi chcel, aby som šiel. Odlúčime sa od seba takmer na dva mesiace. Chodím ho čakať na stanicu, ale márne. Tak veľmi mi chýba jeho náruč, láska a aj… veď viete čo. Raz mi utečie na vlak, potom ho stretnem na jarmoku. Zastavím ho, ideme do cukrárne. Ani tu nie som schopný mu nič vysvetliť. Som ako v tranze, ústa zakliate, neschopné súvislej vety. Uspokojený, že ho aspoň vidím. Odchádza a ja zostávam vo svojej mizernej samote. Už to nejde vydržať.

Nakopnem sa a koncom septembra kupujem jeho obľúbenú sacherku, fľašu šampusu a idem už ako chlap zavinšovať mu k narodeninám. Tŕpnem, či ma nevyhodí. Prijíma ma dosť sklamane, ale neposiela ma preč a to je… to, akoby som zhodil pol balvanu zo srdca. Odprosím ho a on mi odpúšťa. Uplakaný mi povie:

"Andelíček moj, já ta stále milujem a nevím už bez teba žit, čo sa to s tebu stalo? Uvedomuješ si, čo si mi urobil?" To mi spadla druhá polovica balvanu. 

"Už ti to povím, neboj."

Pomilujeme sa v plači rovno na koberci. Potom ideme k vode na naše tajné miesto. Tam sa znovu milujeme a ja mu konečne vyrozprávam, čo ma tak veľmi ťažilo na duši, prečo som mu vlastne zahol. Spovedá ma a ja mu na všetko odpovedám, hoci plačem. A on tiež. Ale som šťastný, že mi odpustil. 

"Oríšek, ty si ma už vyléčil, démona odemna odehnal. Cícím sa jak ten motýl v tých Chynoranoch. Pamatáš?"

"Láska, pamatám. Odprisahaj ale, že už mi nikdy nič takéto neurobíš, kým sme spolu. Strašne moc ma to bolelo!"

"Prisahám ti, láska, že už nikdy." Splním jeho žiadosť. On mi potom prezradí svoj prehrešok zo zájazdu ROH.

"Bol si sám, já v base, též ti odpúščám."

"Andík, aj ja ti prisahám, že odteraz len my dvaja." Potvrdili sme si to hneď pečaťou – francúzskym bozkom, dlhým a hlbokým. Začíname odznova a chceme žiť zamilovaní spolu nový krajší život. Naveky. Bude to naozaj naveky? Kým žijeme určite. Neskôr si potom po výlete v Bratislave aj vymeníme prstienky.

"Človek môže byť šťastný iba vtedy, ak dokáže odpúšťať, zabúdať, milovať a chrániť." Povedal ktosi múdry. 

Venované do neba Andrejkovi Háčikovi.