Môj pes, tvoja mačka!

Kristián vyrazil do parku ako obvykle – so svojím energickým psom Brunom, ktorý zakaždým utekal vpred, akoby v ňom tiekla nevyčerpateľná zásoba radosti. Dnes však Kristiánov deň nabral nečakaný zvrat, keď zbadal mladého muža, ako si na lavičke hladká elegantnú sivú mačku. Nikdy predtým ho tu nevidel.

Leonard, ten neznámy muž, ktorý sa prišiel schovať do tieňa stromov, mal v tvári niečo tiché a sústredené. Hladil mačku ako niečo nesmierne vzácne a ešte viac si ju k sebe pritúlil, keď okolo neho občas prefrčali hlučné psy. Keď sa Kristián priblížil, ich pohľady sa stretli a Leonard sa usmial – trochu nesmelo, ale s jemným zábleskom zvedavosti.

Kristián sa so širokým úsmevom priblížil k lavičke, kde Leonard pokojne sedel a hladil sivú mačku, ktorá sa rozvaľovala v jeho náručí. V tom však Bruno zbadal mačku, naježil sa, a nevšímajúc si Kristiánovo „Bruno, ku mne!“, rozbehol sa rovno k Leonardovi.

Leonardova mačka sa v sekunde vyplašila a ako strieborný blesk vyletela z jeho náručia. Leonard sa ledva stihol postaviť, keď sa jeho mačka rozbehla pomedzi lavičky a stromy, s Brunom v pätách.

Kristián, šokovaný a zahanbený, okamžite vyrazil za nimi.

„Bruno, prestaň! To sa nepatrí!“ kričal medzi smiechom a panikou, zatiaľ čo Leonard sa tiež pustil za nimi. Bola to naháňačka, ktorá narušila pokoj parku – ľudia sa obzerali a smiali sa, keď videli dvoch chlapcov bežať za mačkou a psom.

Nakoniec sa podarilo Brunovi zaostať, keď sa mačka vyšvihla na vysoký konár stromu. Leonard si vydýchol a Kristián sa konečne odvážil pristúpiť bližšie.

„Prepáč,“ povedal s rozpačitým úsmevom, zatiaľ čo Bruno sa krčil pri jeho nohách, akoby vedel, že spravil chybu. „Môj Bruno zjavne nie je taký gentleman, ako som si myslel.“

Leonard sa na Kristiána pozrel s jemným úsmevom.

„Tak to vyzerá, že moja mačka má dobrý zmysel pre humor, pozri, aký vyčerpaný je tvoj pes.“

Keď sa Jessy vyšvihla na vysoký konár, Leonard sa zúfalo zahľadel na svoju vystrašenú mačku.

„Jessy, poď dole, neboj sa,“ zavolal upokojujúcim hlasom, ale Jessy sa len nervózne obzerala okolo a neodvažovala sa pohnúť.

Kristián, plný rozpakov z toho, že Bruno spôsobil túto katastrofu, sa pokúsil znovu nadviazať konverzáciu.

„Môžem s tebou počkať, kým Jessy zíde dole,“ ponúkol sa s jemným úsmevom, hoci v duchu si prial, aby Bruno nemal takú slabosť pre naháňanie mačiek.

Leonard však jemne pokrútil hlavou.

„Myslím, že bude lepšie, ak zostanem sám,“ povedal s tichou naliehavosťou. „Jessy je dosť bojazlivá a asi by to pre ňu bolo jednoduchšie, ak by tu bol menší rozruch a nebol tu tvoj pes.“

Kristián sa zarazil, slová mladíka ho nepríjemné zaskočili a bodli ho do hrude. Cítil, ako mu horia líca, a rýchlo prikývol.

„Chápem. Jasné, asi sme s Brunom urobili dosť veľkú scénu,“ zamumlal so smutným úsmevom, ktorý sa mu len ťažko darilo udržať.

Rýchlo sa otočil a začal odchádzať, s Brunom poslušne pri nohách. Každý krok ho ešte viac presviedčal, že sa neznámemu zrejme vôbec nepáčil, že možno práve rozhovor s ním bol dôvodom, prečo sa mačka bála. A tak, namiesto toho, aby sa ešte raz otočil za neznámym chalanom, kráčal ďalej, až kým mu park nezmizol z dohľadu.

Keď Kristián opustil park, v hlave mu stále rezonovali Leonardove slová.

„Myslím, že bude lepšie, ak zostanem sám,“ vyznieval mu hlasom, ktorý vnímal ako chladný, a ani si neuvedomil, ako ho to zasiahlo. Vedel, že pre mnohých majiteľov mačiek sú psy nočnou morou, ale takto otvorene to od niekoho ešte nepocítil. „Zase jeden z tých ľudí, čo sa tvária, že psy sú pohroma,“ pomyslel si s trpkým úškrnom.

Napriek tomu sa mu pred očami stále mihal Leonard – ako tam stál s obavami o Jessy, ako hľadel na Kristiána s tými hlbokými tmavými očami a s jemným, neistým úsmevom. Nebol typ, ktorý by sa Kristiánovi bežne páčil. No na Leonardovi bolo niečo zvláštne – tá jeho útla postava, jemná, takmer bledá tvár, a tmavé, husté vlasy, ktoré sa mu jemne vlnili nad ušami. „A ten úsmev…,“ Kristián si zahryzol do pery, spomenúc si na chvíľku, keď sa ich pohľady stretli. „Je to nezmysel,“ pokarhal sa v duchu. „Aj tak nikdy nebudem mať nič spoločné s niekým, kto preferuje mačky.“

Medzitým Leonard, stále v parku, očami sledoval Jessy, ktorá sa pomaly začala upokojovať na konári. Ale myšlienky mu neustále blúdili k tomu špinavému blondiakovi s uhrančivými zelenými očami, ktorý sa mu zdal taký… nepríjemný a zaujímavý zároveň. „Typický nadutý majiteľ psa,“ pomyslel si Leonard s odhodlaním vymedziť si hranice ku chalanovi so psom, no niečo ho znepokojovalo. Kristián bol iný než všetci ostatní, ktorí sa mu vyhýbali, keď naňho zazeral s Jessy v náručí. Tento chlapec mu dokonca ponúkol, že zostane a počká. A keď sa ich oči stretli, Leonard si nevedel pomôcť – bolo na ňom niečo neuveriteľne čarovné. „Smaragdové oči a tá jeho bezstarostná, prirodzená krása…“ V duchu sa napomenul: „Je to absurdné, Leonard. Je to majiteľ psa.“ Ale ani zďaleka nebol taký presvedčený, ako by chcel.

Hoci si to ani jeden z nich nechcel priznať, niečo ich oboch tiahlo späť do parku. Na druhý deň sa Kristián ocitol v tej istej časti parku, kde sa predtým stretol s Leonardom a jeho mačkou Jessy. S Brunom pobehujúcim pri nohách sa usilovne snažil predstierať, že tam šiel len kvôli svojej každodennej rutine. No jeho oči blúdili po lavičkách, po tieňoch pod stromami, akoby niekoho hľadali. Leonard sa však neukázal.

Leonard to mal podobne. Obvykle nechodieval do parku dva dni po sebe, ale tentokrát akosi nedokázal odolať. Na tretí deň tam šiel znova, tentokrát s Jessy, ktorá sa mu váľala na rukách, úplne pokojná. Sedel na lavičke a čítal knihu, no vždy po pár minútach zdvihol hlavu a nenápadne prehľadal pohľadom okolie, len aby zistil, že Kristián tu nebol.

Takto sa obaja míňali, deň za dňom, nechávali si len neviditeľné stopy svojich krokov pri prázdnych lavičkách a drobné náznaky nádeje, že jeden druhého niekedy uvidia. Obaja si už nepriznávali, že prichádzajú do parku kvôli náhode – vedeli, že sa tam vracajú v nádeji, že sa ich cesty pretnú.

Až na desiaty deň, keď sa obaja konečne ocitli na rovnakom mieste v rovnaký čas, sa stretli.

Keď sa Kristián konečne objavil v parku, Leonard už sedel na svojej obvyklej lavičke, čítajúc knihu, ale s očami vždy pripravenými vyhľadať niečo známe. Tentoraz to už nebol len nepatrný náznak túžby – obaja vedeli, že sa chcú stretnúť, aj keď to ešte obaja nahlas sami pred sebou nepriznali.

Kristián sa zastavil na kraji chodníka, pri lavičke a chvíľu len pozoroval Leonardove čierne vlasy, ktoré sa jemne pohybovali vo vetre. Leonard sa otočil, ich oči sa stretli a obaja sa naraz pousmiali, ale rýchlo to zamaskovali pred sebou.

„Ahoj…, zase tu?“ začal Leonard diplomaticky, snažiac sa skryť radosť, ktorá ho predsa len prezradila cez slová.

„Jasné, tak ako vždy. Bruno potrebuje vybehať,“ odpovedal Kristián a ukázal na psa, ktorý spokojne pobehoval okolo. „A ty?“ spýtal sa, aby odvrátil pozornosť.

„Tak… tiež. Povedal som si, že Jessy dnes na chvíľu zoberiem na lavičku, na čerstvý vzduch,“ odpovedal Leonard a jemne pohladkal mačku, ktorá ležala vedľa neho.

Obaja sa na chvíľu pozerali jeden na druhého, a aj keď obaja cítili zvláštnu iskru, rozhodli sa to ignorovať.

„Hmm, asi to nebola náhoda,“ pokračoval Kristián, keď si konečne sadol vedľa Leonarda. Cítil sa trochu trápne, ale na druhej strane aj uvoľnene. „Ty sem chodíš častejšie, že?“ dodal, pozerajúc sa na mačku v Leonardovej náruči.

„Možno nie tak často…, mám rád pokoj. A Jessy tiež,“ odpovedal Leonard, dávajúc si pozor na každé slovo, aby neprezradil viac, než by chcel. „A ty? Vyzeráš, že tu nie si prvýkrát,“ usmial sa, aj keď jeho úsmev bol viac vyjadrením záujmu ako čohokoľvek iného.

„Som murár. Robím na stavbách, takže väčšinu času robím v okolí na domoch plných betónu a železa. Tento park je pre mňa príjemný únik, som Kristián,“ a podal Leonardovi ruku. „A ty?“

„Leonard, teší ma, som učiteľ…, učím deti na základnej škole,“ povedal Leonard so zjavnou hrdosťou, ale zároveň s jemným zadrhnutím v hlase. „Nie je to práca pre každého, ale ja ju mám rád.“

„To musí byť náročné,“ podotkol Kristián, v hlase bol cítiť záujem. „Povedz, niekedy ti nevadí ten hluk a chaos, čo narobia deti?“

„Nie, zvykol som si, veď všetci sme boli neposedné decká,“ pousmial sa Leonard. „A to, že každý deň môžem vidieť ich radosť v očiach z maličkostí, to všetko vyváži.“

Chvíľu sedeli v tichu, obaja vnímajúci druhého, ale nikto nechcel byť ten, kto by prelomil tento moment. Nakoniec to Kristián nemohol vydržať.

„Takže… vlastne si nikdy nemal rád psy?“ spýtal sa s úsmevom, ktorý si nechcel nechať pre seba.

„A ty mačky?“ Leonard sa zasmial, aj keď to bolo trochu silené.

„Nie. Predstav si, že by to bol ešte väčší problém, keby som ich miloval,“ povedal Kristián a obaja sa rozosmiali. Tento malý moment im pomohol odstrániť zvyšok napätia, ktorý medzi nimi stále visel vo vzduchu.

Sedeli na lavičke, Kristián a Leonard si chvíľu vymieňali slová o svojich skúsenostiach so svojimi maznáčikmi, ale ich rozhovor sa rýchlo zmenil na ticho. Kristián si uvedomil, že sa necíti úplne komfortný z ticha, ktoré medzi nimi zavládlo, ale zároveň sa cítil nečakane príjemne, keď bol v Leonardovej prítomnosti. Snažil sa vytesniť pocit, že sa v tomto momente odohráva niečo viac než len obyčajné stretnutie.

Zrazu sa však ozval zvuk, ktorý oboch zneistil. Bruno, ktorý už dávno sedel ticho pri jeho nohách, sa zrazu prudko pohol a vyskočil na lavičku, priamo k Jessy, ktorá sa pohodlne rozvaľovala na Leonardových kolenách.

„Bruno!“ zakričal Kristián, ale už bolo neskoro. Bruno sa rozbehol smerom k mačke, na ktorú okamžite začal štekať a skákať okolo nej. Jessy, vystrašená a rýchlo šplhajúca po Leonardových rukách, začala nervózne prskať, zatiaľ čo ju Leonard bezmocne chlácholil.

„Nie, Bruno, dosť!“ Kristián rýchlo vyskočil a snažil sa psa zahnať, ale Bruno bol rozrušený a už zjavne nevedel, čo sa deje.

„Máš ozaj divného psa,“ povedal Leonard, ktorému sa zachvel hlas. „Toto je strašné!“ Snažil sa odtiahnuť Jessy čo najďalej od psa, ale mačka sa už vyškriabala na jeho plece, vystrašená a napätá.

„No prepáč, ale nie každý má rád mačky!“ Kristián začal byť frustrovaný, keď sa jeho pes stále pokúšal dostať k Jessy, ktorá bola úplne v panike.

„A nie každý má rád psi,“ odsekol Leonard, jeho tón bol ostrý a nervózny. „Tvoja beštia tu spôsobuje úplný chaos!“

„A tvoj mačací miláčik sa bojí len preto, že je rozmaznaná!“ povedal Kristián a na chvíľu sa pozrel na Leonarda, jeho pohľad bol plný napätia. „Nikdy si nepochopil, že psi sú verní a lojálni, nie ako tie zákerne tiché mačky, ktoré len čakajú, kedy vyrobia problém tam, kde nie je!“

„A tvoj pes len skáče po všetkom, čo sa hýbe!“ Leonard sa zamračil. „Mám právo mať mačku, ktorá je kľudná, nie byť neustále vystavený hlučným psom, ktorí spôsobujú chaos.“

V tom okamihu sa Bruno konečne upokojil, ale napätie medzi nimi zostalo visieť vo vzduchu. Obaja stáli, každý s iným zvieraťom v náručí, ako by sa snažili získať kontrolu nad situáciou, ktorá ich oboch vyviedla z rovnováhy.

„Pozri, ja… nevedel som, že to bude takéto,“ povedal Kristián, jeho hlas sa zjemnil, ale stále v ňom bolo cítiť napätie. „Viem, že tvoja mačka je pre teba stredobodom vesmíru, ale aj psi sú súčasťou sveta. A môj pes je… možno len trochu divoký,“ zasmial sa trochu nervózne, snažiac sa zmierniť napätie.

Leonard sa na neho pozrel, tentoraz s trochu zmäteným, ale zmäkčeným výrazom.

„Možno… možno by sme sa mali trochu naučiť spolu vychádzať,“ povedal pomaly.

Kristián si ho zmeral pohľadom a zrazu si uvedomil, že aj keď mali diametrálne odlišné názory, medzi nimi bol niečo ako neviditeľná niť, ktorá ich spájala.

„Možno by sme sa mali viac rešpektovať a nemať také veľké mačacie ego,“ navrhol, stále sa usmievajúc, aj keď v ňom pulzovalo napätie z tohto konfliktu.

„Vieš čo?“ Leonard sa vzpriamil, zúrivo a s napätými svalmi. „Fakt neviem, prečo sa niekto ako ty chce oháňať tým, že je majiteľom psa. Všetko, čo dokážete, je behať okolo stromov a štekať s tým tvojím divokým psom.“

„Čože?“ Kristián sa postavil tiež, jeho tvár červená od rozčúlenia. „Tvoj mačací svet je plný arogantných tichých stvorení, ktoré sa len skrývajú pred svetom, a ešte máš tú drzosť niečo mi hovoriť?!“

„Myslím, že si mal radšej zostať tam, kde sa cítiš doma, pri psoch!“ Leonard sa zhlboka nadýchol, jeho hlas už znel v plnom hneve. „Nie si nič iné než ten typ, čo ukazuje svoje vypracované svaly a predpokladá, že si tým získa všetkých – ale vieš čo? Niekto s takou peknou postavou a tými svalmi by mal mať niečo aj v hlave!“

Kristiánovi oči zažiarili od prekvapenia, ale zároveň to bol výbuch, ktorý nečakal.

„Ty si fakt myslíš, že som len nejaký nafúkaný frajer?“ jeho hlas sa rozoznel hnevom, ale aj nejakým záhadným uspokojením, keď si uvedomil, že Leonard si vlastne všimol jeho postavu až do takej miery.

Ale predtým, než mohol čokoľvek povedať, sa zrazu zmenila atmosféra – Bruno si našiel miesto, kde sa rozhodol urobiť svoju potrebu. A hoci to Kristián vôbec nečakal, nebolo úniku pred situáciou.

Leonard, stále naštvaný a s Jessy v náručí, sa náhle rozhodol, že je načase odísť. Snažil sa čo najrýchlejšie vykročiť, ale v momente, keď sa snažil vyhnúť psovi, šmykol sa a… stúpil rovno do hovienka.

„Áááá!“ Leonard vydal prudký výkrik a okamžite znechutene poskakoval, snažiac sa oslobodiť svoju nohu od psieho daru. „To nemyslíš vážne!“ kričal, jeho tvár bola červená ako paradajka.

Kristián sa nemohol udržať a záchvat smiechu, ktorý sa uňho dostavil, bol neudržateľný.

„Toto je…,“ vzlykal od smiechu, držal sa za brucho a ledva sa udržiaval na nohách. „To je najlepšie, čo som dnes zažil!“

Leonard sa tváril ako úplne zničený, ale nemohol sa ubrániť tomu, aby trochu nezamrmlal:

„Toto nie je vtipné.“

„Samozrejme, že je,“ Kristián sa stále smial, oči mu žiarili. „Pozri sa na to, Leonard. Možno je to znamenie, že by si mal viac poznať svet psov. Očividne ťa tu niečo priviedlo… a to nie je len Jessy, ale aj šťastie, ktoré sa ti nalepilo na päty.“

Leonard sa na neho znechutene pozrel, ale Kristiánov úsmev bol nákazlivý. Nakoniec sa pokúsil o náznak úsmevu, aj keď ho to stálo všetky sily.

„Ale prosím ťa, aspoň by si mohol svojho psa držať pod kontrolou,“ povedal Leonard, stále sa snažiac získať kontrolu nad situáciou.

„Hovoríš to, ako keby si mal aj ty niečo pod kontrolou, keď si práve stúpil do… no, vieš do čoho,“ Kristián sa stále smial a potom sa trochu upokojil, keď si všimol, že Leonard vyzerá, že to nevie stráviť.

„Si fakt drzý…, nechajme to tak,“ zamrmlal Leonard, stále sa pokúšajúc očistiť svoju topánku.

Kristián sa pousmial, ale tentoraz už v očiach nebol len smiech, ale aj nejaký zvláštny záujem.

„Možno by sme mali začať s tým, že si vymeníme svoje zvieratá na jeden deň. Ty so psom a ja s mačkou.“

„To by bola… asi katastrofa,“ Leonard sa konečne usmial, hoci stále trochu zahanbene.

Leonard sa po tom, čo stúpil do hovienka, snažil čo najrýchlejšie odísť. Jeho tvár bola ešte stále červená, ale nie zo smiechu. Kristián sa smial, a hoci Leonard vedel, že sa to stalo neúmyselne, stále sa cítil zahanbený.

„Fajn, to je… naozaj skvelé,“ zamrmlal s napätím v hlase a otočil sa na odchod.

Kristián ho ešte pár sekúnd pozoroval, ako sa rýchlo vzďaľuje, no nakoniec mu to prišlo zábavné a trochu ľútostivé zároveň.

„Počkaj, neber to tak vážne…,“ začal, ale Leonard už bol preč, smerujúc k východu parku.

„Toto fakt nebol môj deň,“ zamrmlal si pre seba Leonard, keď prešiel cez parkovisko a nasadol do auta. Jessy sa ešte chvíľu zjavne tešila zo svojej cesty autom, no Leonard sa už nemohol dočkať, kedy dorazí domov, aby mal chvíľu pokoj.

Keď dorazil domov, vyzul si topánky, ale myšlienky na dnešné stretnutie s Kristiánom sa ho stále držali. Po tom, čo sa snažil zahojiť svoj znechutený dojem z celého dňa, sa zvalil na pohovku, zamyslene pozorujúc mačku, ktorá pohodlne spala pri jeho nohách. Ale jeho myšlienky sa neustále vracali k tomu chalanovi.

„Prečo to muselo byť práve takto?“ Leonard si povzdychol, keď zrazu jeho tvár zmäkla. Kristiánov úsmev – ten neodolateľný úsmev, ktorý sa mu zjavil pred očami, kým sa smial na jeho nešťastí – sa mu zjavil v mysli znova. „A tie oči… zelené ako smaragdy… a tie svaly. Prečo to musí byť tak zložité?“

Sklonil hlavu a znovu si prehral všetky momenty. Jeho srdce sa zrazu rozbúchalo pri pomyslení na Kristiánovu postavu, na spôsob, akým sa smial a ako bol pre neho nečakane príťažlivý. „Nie, Leonard. To nemôžeš. Už ho nechcem vidieť, inak sa z toho zbláznim,“ zamrmlal si a chcel si zamerať myšlienky na niečo iné.

Lenže v tom momente si uvedomil, že to nie je také jednoduché. Kristián v ňom vyvolal niečo, čo mu nikdy nebolo celkom jasné – príťažlivosť, ktorá ho pohlcovala. A hoci sa jeho hnev na chvíľu zameral na psa a mačku, v Leonardovi to niečo zanechalo. Pocity, ktoré sa snažil potlačiť, sa vracali, silnejšie než predtým.

„No, je to ešte horšie,“ zamrmlal sám pre seba. „Takto to nefunguje. Nesmie ma priťahovať. To je len momentálne pobláznenie.“

Ale Leonardo vedel, že sám seba klame. Kristián bol pre neho viac než len obyčajný chlapec so psom. A to, čo sa stalo, sa mu stále točilo v hlave.

„Keby len vedel, ako veľmi ma dokáže rozrušiť…,“ pomyslel si a mačka, ktorá sa pohodlne rozvalila pri jeho nohách, ako keby mu chcela pripomenúť, že život je aj tak už dosť zaujímavý, si začala pomaly oblizovať labky. „Ale aj tak… už ho nikdy nechcem vidieť.“

Napokon sa uložil na pohovku, v hlave mu stále vírili myšlienky na Kristiána, ale rozhodol sa, že sa musí upokojiť. Takto to nemôže ísť ďalej.

Keď Kristián prišiel domov, na jeho tvári ešte stále svietil úškrn, ktorý mu zjavne uviazol na perách. Stále sa mu pred očami vynárali obrázky dnešného stretnutia – Leonardo, jeho úprimný hnev, ktorý sa nakoniec zmenil na nervózne smiešky, keď stúpil do hovienka. Ale napriek všetkému tomu chaosu a napätiu, jeho myšlienky zostali tam, kde začali – na Leonardovi.

„Takže Leonard…,“ začal Kristián, keď sa posadil na pohovku a pozrel sa na Bruna, ktorý pohodlne ležal vedľa neho. Pes naňho zdvihol hlavu a po chvíli si ľahol späť, ale Kristián sa rozhodol, že to bude jeho poslucháč. „Aj tebe sa páči ten chlapec, že?“

Bruno na to odpovedal len svojím obvyklým spôsobom – vyplazil jazyk a oblizol Kristiánovu ruku, čo ho donútilo zasmiať sa.

„No, aspoň ty máš vkus, že? To sa cení.“

Kristián sa pohodlne zvalil na pohovku a oprel si nohy o stôl. Jeho myšlienky sa stále vracali k Leonardovi – jeho výraz, keď sa zúrivo snažil dostať z nešťastnej situácie, a najmä ten úsmev, ktorý mal na tvári, keď sa ho pokúsil rozhnevať. Kristián nemohol zaprieť, že sa mu ten chlapec páči. A to aj napriek tomu, že ho hneval, že mal takú neznášanlivosť voči jeho psovi.

„On je… niečo,“ pokračoval Kristián a Bruno si zrejme uvedomil, že niečo vážne zvažuje, lebo znovu začal pomaly mávať chvostom. „Není to len jeho postava, to ne…, aj keď… no, priznávam, že tá útla ritka nie je na zahodenie,“ zamrmlal si Kristián a nechal svoje myšlienky trochu plávať vo vetre.

„Ale nie je to len o tom, že má skvelý zadok, čo?“ Kristián sa usmial, keď si uvedomil, že niečo v Leonardovi ho stále priťahovalo, aj keď mal pred očami to celé divoké stretnutie. „Ale aj tým, že stúpil do hovienka…,“ Kristián sa nahlas zasmial, zneistený tým, že sa stále snažil hľadať niečo vo svojich pocitoch, čo by to všetko vysvetlilo.

Bruno sa spokojne prevalil na bok a spustil hlavu na podlahu, ako keby sa pripravoval na spánok, ale jeho oči stále sledovali Kristiána.

„Viem, že neviem, čo si o ňom myslieť, ale zdá sa, že to nebude len tak,“ povedal Kristián, prechádzajúc rukou po psovej srsti. „Prečo musia byť všetky vzťahy tak… komplikované?“

Kristián si povzdychol, keď sa pozrel na Bruna.

„Neviem, čo s ním mám robiť. Zrazu ho chcem vidieť zas. Ale nie, Bruno, nesmieme to zarieknuť. Vieš, že ťa mám rád, a ty by si ma mal chápať. Ale čo keď…, čo keď to je niečo, čo neviem ovládať?“

Bruno sa ani nepohol, len vyplazil jazyk a oblizol Kristiánovu ruku znova.

„Áno, aj tebe sa páči,“ povedal Kristián s úsmevom. „Ale asi máme obaja podobný problém – ja Leonarda, ty jeho mačku.“

Ticho sa predĺžilo, keď si Kristián uvedomil, že nie je len tak jednoduché byť s niekým, kto má rád mačky.

„No, tebe to vadí len naoko, Bruno,“ zasmial sa napokon. „Ale mne… to možno ani tak nevadí. Musím si dávať pozor, aby som sa do neho nezamiloval. Inak sa z toho fakt zbláznim.“

Leonard sa vrátil domov zo školy a plný nervozity sa posadil na pohovku. Jessy sa pohodlne uložila na jeho kolenách, občas mu svojím jemným zmyslom zapriadla pri boku. Hoci sa pokúsil vyčistiť svoju myseľ, nemohol sa zbaviť obrazu Kristiána – jeho postavy, toho úsmevu, a najmä tých smaragdových očí.

„Jessy…, nepozeraj na mňa,“ začal Leonard potichu, ako keby mačka mohla pochopiť, čo sa deje v jeho hlave. „Je to len obyčajný murár…, čo na tom, že je božský?“

Mačka na neho zvedavo pozrela, ale neprejavila žiadny záujem. Leonard sa zhlboka nadýchol, snažiac sa presvedčiť sám seba, že to nie je nič vážne.

„A že má svaly… Áno, videla si ho, tie ruky…, ale nezabúdaj, Jessy, to všetko je len vonkajšok. To ti stačí?“

Mačka len zamrmlala a pohodlne si položila hlavu na Leonardove koleno.

„A to, čo ti chcel spraviť ten jeho hlúpy pes… Nezabúdaj, že je to pes! Neviem, čo si o tom mám myslieť, že sa mi páči niekto, kto má takého nevychovaného psa. Načo by som mal…, prečo mám vôbec nad tým uvažovať?“

Jessy na neho vyplazila jazyk a potom sa spokojne usmievala, akoby hovorila:

„Nezáleží na tom, čo si myslíš, Leonard. On sa ti páči.“

Leonard sa zhlboka nadýchol a sklonil hlavu.

„Áno, máš pravdu, páči sa mi. Je neodolateľný, ale nemôžem s ním nič mať. A už vôbec nie, keď je psíčkar.“

S povzdychom sa natiahol po svojej šálke s čajom a ponoril sa do svojich myšlienok.

„Ale aj tak… asi by som ho chcel vidieť znovu.“

Mačka Jessy si vychutnávala svoj pokojný odpočinok a Leonard ju jemne pohladil po hlave.

„Prečo je to takto, Jessy? Prečo práve on?“

Mačka sa len pohodlne pretiahla a zapriadla, akoby hovorila:

„Pretože je to len ďalší človek, ktorý ti pripomína, že láska sa nikdy nevyvíja podľa plánov, láska ťa zasiahne ako blesk.“

Slnečný deň, parky okolo mesta boli plné ľudí, ktorí si užívali príjemné počasie. Kristián sa rozhodol, že sa prevezie na bicykli, Bruno bežal vedľa neho, šťastne mávajúc chvostom. Kristián sa zamyslel nad všetkým, čo sa stalo pred pár dňami – najmä nad tým, čo vyvolal Leonardov úsmev. Nesmelo sa zasmial, keď sa pes občas zastavil, aby sa napil z potôčka.

„Tak čo, Bruno? Máme dnes šťastie, že tu nie je Leonard,“ zamrmlal, snažiac sa zabudnúť na všetky komplikované pocity, ktoré sa mu v hlave motali. Ale Bruno nepočúval, neustále bežal za ním a v jeho očiach bola nezastaviteľná radosť.

Na opačnej strane parku sa však po chodníku rýchlo približoval Leonard. S Jessy v košíku na prednej strane bicykla a slnečnými okuliarmi na nose pedáloval rovnakou trasou. Mačka spokojne sedela v košíku, avšak akonáhle zaregistrovala Bruna, začala škrabkať, mňaučať, nervózne hýbať labkami.

„Nezľakni sa, Jessy, pokoj…,“ povedal Leonard nahlas, ale v tej chvíli Bruno zareagoval na mačku, zrazu zrýchlil a začal štekať. Jessy to nevydržala a vystrašene vyskočila z košíka.

„Jessy!“ zvolal Leonardo, v panike sa snažiac zachytiť mačku, ktorá mu preletela z bicykla. Všetko sa zrazu zmenilo na chaos. Bruno, nadšený z pohybu, sa rozbehol priamo za mačkou, a tak sa Kristián zrazu ocitol v priamom kontakte s Leonardom.

Leonard v snahe vyhnúť sa nešťastiu prudko strhol bike do strany, no v tej chvíli stratil rovnováhu a spadol z bicykla na zem.

„Ááá, nie!“ skríkol, keď sa prevrátil na trávu. Jessy, ktorá v panike utekala, sa schovala do kríkov a Bruno sa hneď zastavil, keď ho Kristián zavolal.

„Počkaj, Bruno! Kam ideš?“ Kristián zastavil bicykel a zamieril k Leonardovi, ktorý sa práve pokúšal postaviť z trávy, stále trochu dezorientovaný.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Kristián, jeho hlas bol plný starosti, aj keď sa stále usmieval, že to celé vyzerá absurdne. Leonard sa na neho zrazu pozrel a prekvapene hľadel, stále trochu zmätene.

„Ja… áno, len som…,“ začal Leonard, keď si uvedomil, že leží na tráve a okolo neho je zrazu všetko v úplnom chaose. „Môj bicykel…, mačka…, pes…,“ zamrmlal, keď sa postavil na nohy a snažil sa zdvihnúť bicykel, ktorý ležal v tráve.

„To teda bol pád…,“ Kristián sa zasmial, keď sa pozrel na zmäteného Leonarda. „Myslel som si, že poletíš za svojou mačkou, ale našťastie si v pohode.“

Leonard sa na neho pozrel s hnevom, ale zároveň sa v jeho tvári objavil malý úsmev, aj keď sa snažil, aby to nebolo príliš očividné.

„Ale… aj tak je to tvoja vina,“ zamrmlal, keď znovu hľadal Jessy v kríkoch. „Tvoj pes je úplne neovládateľný.“

„Hej, ospravedlňujem sa,“ povedal Kristián s rukami rozpaženými, ako keby chcel vyzerať nevinný. „Bruno ťa len veľmi rád pozdravil. A mačka… asi sa mu naozaj páči.“

Leonard sa zamračil, ale napokon to nevydržal a zasmial sa, aj keď to bolo trochu strojené.

„Tak to si teda myslím. A čo ja?“ povedal s úškrnom, keď konečne vytiahol svoju mačku z kríkov, ktorá sa medzi nimi skrývala. „Myslím, že od dnes sa mu budem páčiť aj ja.“

„Nezabudol na teba, jasné, že sa mu páčiš, však Bruno?“ usmial sa Kristián, keď sa postavil vedľa neho a podal Leonardovi ruku, aby mu pomohol vyjsť z kríkov.

„Dík,“ zamrmlal Leonard, ale už si začal uvedomovať, že v tejto chvíli to nebude také jednoduché, Kristiána už nedokázal ignorovať, prebehla ním vlna vzrušenia.

Po tej chaotickej jazde na bicykli sa Kristián a Leonard začali vídať častejšie, hoci sa obaja snažili predstierať, že to nie je nič vážne. Jedného popoludnia, keď sa stretli v parku, Kristián sa zrazu trochu nesmelo obrátil na Leonarda.

„Vieš, Bruno sa ma pýtal,“ začal Kristián s mierne rozpačitým úsmevom, „kedy Jessy príde na návštevu. No, vlastne sa zdal dosť sklamaný, že sa u nás neobjavila, odkedy… vieš, čo sa stalo naposledy.“

Leonard sa na neho pozrel, najskôr prekvapený, potom so zábleskom záujmu v očiach. Hoci sa snažil zachovať pokoj, pocítil teplo, ktoré sa mu pomaly rozlievalo po hrudi. Kristián nepozýval len Jessy – bolo jasné, že to bola pozvánka pre neho.

„Ach, naozaj?“ Leonard sa mierne usmial, snažiac sa zahnať rozpaky. „Tak teda… pre dobro našich domácich miláčikov by som mal asi Jessy doniesť. Nemôžem ju nechať zanedbávať nové priateľstvo s tvojim Brunom.“

Kristián sa potešene usmial.

„Takže zajtra? U mňa doma?“

Leonard prikývol a dodal:

„A vieš čo, kúpim aj pár dobrôt pre Bruna. Hoci… nie som si istý, ako sa bude tváriť Jessy.“

„To nevadí, ja zas kúpim niečo dobré pre Jessy,“ dodal Kristián a jeho úsmev sa naplnil šťastím.

Kristián sa tešil na ďalšie stretnutie v parku, predstavoval si, ako opäť uvidí Leonarda s Jessy v košíku na bicykli. No keď Leonard dorazil, Kristián okamžite spoznal, že niečo nie je v poriadku. Leonard kráčal pomaly, bez bicykla a jeho oči boli prázdne, akoby z neho odišla všetka radosť.

„Ahoj,“ oslovil ho Kristián, snažiac sa pochopiť, čo sa deje. „Kde máš Jessy?“

Leonard na neho uprene pozrel a Kristián okamžite videl bolesť v jeho očiach. Leonardovo hrdlo sa naplo, hľadal slová, ktoré by vysvetlili to, čo sám ledva dokázal spracovať. A potom sa zrazu zlomil.

„Jessy…,“ zašepkal, oči sa mu zaliali slzami. „Zrazilo ju auto, Kristián. Moja Jessy… je preč.“

Leonardovi stekali slzy po tvári a Kristián pocítil bodnutie pri srdci. Bez zaváhania ho objal, pritlačil ho k sebe, aby Leonard cítil jeho podporu a oporu. Držal ho, kým Leonardov plač pomaly ustával. V tej chvíli, keď cítil Leonardov zármutok, sa k nemu sklonil a jemne ho pobozkal.

Nešlo o plán, len o čistý okamih útechy a súcitu, o potrebu byť jeden pre druhého v tej najťažšej chvíli.

Leonard zdvihol pohľad, zasiahnutý jemnosťou Kristiánovho bozku. Hoci sa cítil zlomený, mal pocit, že nie je sám.

V nasledujúcich dňoch Kristián neustále premýšľal nad Leonardom. Spomienka na Leonardov zlomený pohľad, jeho slzy, jemnosť ich bozku – to všetko v ňom prebudilo túžbu byť pri ňom viac než len príležitostný známy. Cítil, že ho chce lepšie spoznať, chrániť ho a robiť ho šťastným.

Preto jedného večera, po práci, vzal telefón a napísal Leonardovi jednoduchú správu:

„Ahoj, myslím na teba. Chcel by som ťa pozvať na večeru. U mňa doma. Len my dvaja a Bruno, sľubujem, že bude slušný. Prídeš?“

Leonardova odpoveď prišla takmer okamžite:

„Budem tam. A sľubujem, že prinesiem dezert.“

Keď prišiel večer, Leonard sa objavil u Kristiána s krabicou koláčov v ruke. Kristián ho privítal s úsmevom a v očiach mu žiarilo niečo, čo Leonardovi rozbúchalo srdce. Usadili sa, a keď večerali, pomaly sa uvoľňovala príjemná atmosféra, začali sa rozprávať. Kristián prelomil ticho a povedal:

„Vieš, nikdy som nemal rád mačky. A ani ich majiteľov,“ zasmial sa nesmelo, pričom na chvíľu očami vyhľadal Leonardov pohľad. „Ale keď som ťa stretol, uvedomil som si, že ten názor sa môže zmeniť.“

Leonard sa usmial a zahľadel sa do pohára vína, aby skryl rozpačité potešenie, ktoré ho zaplavilo.

„Tiež som nebol fanúšikom psov a ich hlučných pánov, ale… vieš, teraz mi prídu vlastne celkom milí.“

Tento večer sa premenil na zlomový moment, keď si jeden o druhom rozprávali, smiali sa a zakaždým, keď sa ich ruky náhodne stretli na stole, v miestnosti sa rozprúdila zvláštna energia. Keď prišla neskorá noc, Kristián sa natiahol po Leonardovej ruke, jemne ho chytil a pohladil ho po prstoch.

„Neviem, kam to povedie,“ zašepkal Kristián. „Ale keď si pri mne, všetko sa zdá… úžasné.“

Leonard mlčky prikývol, cítil, ako sa mu srdce rozbúchalo. Jemne stisol Kristiánovu ruku a naklonil sa bližšie.

Ich ďalší bozk bol tichý, jemný, no v hĺbke oboch prebiehal búrlivý pocit vzájomného porozumenia a túžby.

Neskoro večer, keď sa miestnosť ponorila do jemného svetla sviečok a vôňa vína visela vo vzduchu, Leonard a Kristián sedeli v tichu. Od ich prvého bozku sa medzi nimi stupňovala túžba, ktorá sa teraz vznášala ako jemné iskry a bola každým okamihom silnejšia.

Kristián jemne chytil Leonardovu ruku a pritiahol si ho k sebe bližšie. Leonardove oči sa zaleskli v mäkkom svetle, ktoré odrážalo jemný úsmev na Kristiánovej tvári. Bez slov sa zahľadeli jeden druhému do očí, akoby v tom tichu prebehla nevyslovená dohoda.

Kristián sa naklonil a ich pery sa spojili – najprv nežne, potom čoraz vášnivejšie. Leonard cítil, ako mu srdce divoko bije, každý Kristiánov dotyk bol ako horúci plameň, ktorý prebúdza v ňom túžbu, ktorú predtým nepoznal. Kristiánove ruky jemne prešli po Leonardových pleciach a splynuli v objatí, ktoré nepoznalo medze.

Bez ďalšieho zaváhania sa ich telá zladili do tanca plného vášne a prítulnosti. Leonard cítil, ako sa jeho obavy a starosti vytrácajú v bezpečí Kristiánovej náruče. Ich pohyby boli tiché, ale plné skrytých slov a nevypovedaných sľubov, akoby každý dotyk odhaľoval niečo nové, niečo hlbšie.

Keď ich pohyby ustali, ležali vedľa seba v tichu, ich dych sa pomaly upokojoval, ale srdcia stále bili ako jedno. Leonard sa otočil ku Kristiánovi, zodvihol ruku a jemne prešiel prstami po jeho tvári, akoby chcel uchovať každý detail.

„Takto som sa ešte nikdy necítil,“ zašepkal Leonard, jeho hlas naplnený úprimnosťou a vďačnosťou. Kristián mu stisol ruku a s úsmevom odpovedal:

„Ani ja.“

V tej chvíli vedeli, že sú pre seba viac ako len chvíľkovým únikom – boli pre seba nádejou, ktorá sa zrodila z nevinného stretnutia v parku a vzrástla v niečo, čo oboch naplnilo a zmenilo.

Leonard si síce vážil každú chvíľu strávenú s Kristiánom, no bolestivá prázdnota po Jessy zostávala. Kristián si to všimol, ako Leonardovi občas pohľad skĺzol k prázdnemu miestu na gauči alebo k oknu, kde kedysi sedávala jeho mačka.

Jedného popoludnia Kristián zaklopal na Leonardove dvere s neobyčajnou iskrou v očiach a niečím schovaným v rukách. Keď Leonard otvoril, Kristián pred ním opatrne rozhrnul prikrývku, ktorú držal, a usmial sa.

Na jeho rukách ležalo malé bielo-čierne mačiatko so žiarivými očkami a jemným mňaukaním. Leonard sa nezmohol na slová. Zmohol sa len na prekvapený úsmev, ktorý postupne prešiel do dojatia. Pristúpil bližšie a jemne pohladil mačiatko po hlavičke, pričom sa mu v očiach zaleskli slzy.

„Kristián…, toto… toto je to najkrajšie gesto, aké mi kto kedy spravil,“ zašepkal Leonard a v jeho hlase sa miešali slová vďačnosti aj dojatia.

Kristián mu so smiechom podal mačiatko a nežne zašepkal:

„Myslel som, že možno potrebuješ niekoho, koho by si mal rád tak ako Jessy.“

Leonard si pritúlil mačiatko k hrudi a pozrel na Kristiána s láskou v očiach.

„Ty vieš, že Jessy som mal veľmi rád, ale teba milujem.“