Sľúb

December 2014 – Stredná škola, predvianočné obdobie

Oliver kráčal cez zasnežený školský dvor s rukami hlboko vo vreckách svojej opotrebovanej bundy. Mrazivý vzduch mu bodal tvár, ale to ho netrápilo. Oveľa viac sa obával toho, že Kristián a jeho banda budú zasa niekde striehnuť. Nechcel, aby si všimli, že jeho kroky mieria priamo ku školskému bufetu. No vedel, že nemá na výber.

Len čo otvoril dvere bufetu, ucítil vôňu horúcej čokolády a lacných bagiet. Napol sa, pretože z kúta miestnosti sa ozval známy hlas.

„Pozrite, kto nám sem ide!“ Kristián sedel pri stole s niekoľkými ďalšími futbalistami. Bol najvyšší z partie, jeho ramená široké, tvár posiata sebavedomým úsmevom.

Oliver urobil krok dozadu, no to bola chyba. Kristián to okamžite zbadal.

„Kam ideš, frajer? Snáď sa nás nebojíš!“

Kristián vstal a zamieril k Oliverovi.

„Vieš, dnes mám chuť na cigaretu. Dones mi jednu, Oliverko.“ Jeho hlas bol posmešný, no mal v ňom náznak autority, ktorej sa Oliver nedokázal vzoprieť.

„Ja… ja nefajčím,“ zašepkal Oliver, jeho slová boli sotva počuteľné.

„To som si všimol,“ uškrnul sa Kristián a opravil si šál na krku. „Ale vieš, čo by si mohol? Skočiť za roh do trafiky a kúpiť mi balíček. Máš desať minút, inak…“ Jeho výraz zvážnel. „No, nechceš, aby som si to s tebou vyriešil inak, však?“

Oliver cítil, ako mu búši srdce. V hlave sa mu miešali strach a hnev. Prečo práve ja? pomyslel si. Prečo si ma vždy vyberá?

Kristián, akoby vycítil jeho zmätok, naklonil sa k nemu.

„Vieš, niektorí ľudia sú na tomto svete len na to, aby slúžili tým lepším.“ Jeho slová boli chladné a kruté.

Oliver, so sklopenými očami, prikývol.

„Dobre, hneď som späť.“

***

Oliver s balíčkom cigariet v ruke opatrne kráčal po zasneženom chodníku, keď ho zrazu zozadu chytila silná ruka. Bol to Kristián.

„Dobre, že si nezdrhol,“ zamrmlal, keď mu balíček vytrhol z ruky. Rozbalil ho, vybral cigaretu a zapálil si. „Vidíš? Takto je to správne. Ty poslúchneš a ja som spokojný.“

Oliver mlčal, jeho oči sa leskli od sĺz, ktoré sa snažil zadržať.

Kristián si zrazu povzdychol, akoby ho niečo trápilo. Na chvíľu sa zdalo, že chce niečo povedať, no potom sa iba uškrnul.

„Choď domov, Oliver. A nezabudni, kto je tu boss!“

***

Neskôr, na školskom vianočnom večierku, sa Oliver držal bokom. Sedel v rohu miestnosti a pozoroval ostatných, ako sa bavia. Kristián stál uprostred davu, obklopený kamarátmi. Smial sa a vyzeral uvoľnene, no keď jeho oči zablúdili k Oliverovi, jeho výraz na okamih zmäkol.

Možno bol na okamih zaujatý, možno zvedavý, no tú emóciu rýchlo skryl za masku sebavedomia. Až neskôr, keď všetci odišli, sa Kristián zastavil pri Oliverovi, ktorý práve vstal a chcel odísť domov.

„Hej,“ začal Kristián trochu tichšie. „Nezabúdaj na to, čo som ti povedal.“

„Prečo to robíš?“ vyhŕkol Oliver a konečne zo seba vypustil otázku, ktorá ho trápila celé mesiace.

Kristián prekvapením zdvihol obočie, akoby nečakal takú odvahu. Natiahol ruku ku Oliverovej hlave, Oliver si chcel podvedome chrániť tvár rukami, ale na jeho prekvapenie ho Kristián dlaňou jemne pohladil po líci. No potom sa otočil a odišiel bez slova, pričom Olivera nechal s ešte väčším zmätkom než predtým.

December 2014 – Týždeň pred Vianocami

Oliver stál sám na školskom dvore, zovretý mrazivým vetrom, ktorý mu bodal do líc. Bol posledný deň pred prázdninami a väčšina študentov už odišla domov. Mal v pláne zájsť k autobusovej zastávke a vytratiť sa, no traja spolužiaci mu skrížili cestu.

„Pozrite, kto tu je! Náš malý knihomoľ,“ zachechtal sa jeden z nich, vysoký a robustný chlapec menom Jano.

„Akože, ten si pýta zopár do nosa,“ pridal sa druhý, Peter, ktorý si v rukách nervózne prehadzoval snehovú guľu.

„Chalani, nechajte ma,“ zamrmlal Oliver, snažiac sa ich obísť, no tretí z partie ho chytil za ruku a potiahol naspäť.

„A kamže tak rýchlo, Oliverko? My sa len chceme trochu zabaviť,“ uškrnul sa Jano.

Oliverove srdce bilo ako splašené, vedel, že tento rozhovor sa skončí zle. Peter zdvihol snehovú guľu a hodil ju priamo do jeho tváre. Oliver sa zakolísal a zacítil ostrú bolesť, keď ľadový sneh narazil na jeho líce.

„Tak toto už stačilo,“ ozval sa hlas za nimi, chladný a autoritatívny. Bol to Kristián.

Jano sa otočil a chvíľu váhal.

„Kristián, čo ty s tým máš? Veď je to len taký lúzer.“

Kristián k nemu pristúpil a chytil ho za bundu.

„Povedal som, že stačilo. Neviem, či si si všimol, ale ak tu niekto Olivera mláti, som to ja. Rozumieš?“

Jano a jeho partia ustúpili, zjavne nechceli riskovať konflikt s Kristiánom, ktorý mal v škole povesť chladnokrvného a silného športovca.

„Fajn, fajn, veď sa len bavíme. Tak šťastné a veselé,“ zamrmlal Jano a spolu s ostatnými odišiel.

Kristián sa otočil k Oliverovi, ktorý sa stále držal za tvár, na ktorej sa už začínala črtať červená škvrna.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Kristián, no jeho hlas neznel práve starostlivo.

Oliver prikývol, aj keď sa mu slzy tlačili do očí. Nevedel, čo si má myslieť. Kristián ho celý rok trápil a teraz ho zrazu zachránil?

Keď sa však ich pohľady stretli, Kristián sa jemne uškrnul.

„Len aby si vedel, Oliverko, ty si len môj. Nedovolím, aby ťa tu tĺkol niekto iný ako ja.“

Oliverove oči sa rozšírili, no nedokázal odpovedať. Kristián už bol na odchode, len tak prehodil batoh cez plece a zmizol v opare snehu, zatiaľ čo Oliver tam zostal stáť, úplne zmätený.

V tej chvíli si Oliver nebol istý, či má Kristiána nenávidieť, alebo za ním utekať. V jednej vete dokázal vzbudiť strach, hnev aj zmätok…, ale zároveň v jeho pohľade zazrel čosi iné. Akoby ten posmešný tón nebol až taký skutočný, akoby to všetko bola len maska.

24. december 2014 – Vianočný večer v Kristiánovej rodine

Ticho. V malom dome na okraji mesta vládlo zdanlivé pokojné ticho, no atmosféra bola napätá ako povraz pred pretrhnutím. Kristián sedel v detskej izbe so svojím mladším bratom Patrikom. Ten mal len deväť rokov, ale v očiach mal viac strachu, než by mal chlapec v jeho veku kedy poznať.

„Kristián, myslíš, že dnes bude oco v pohode?“ zašepkal Patrik, pričom sa neisto obzrel na dvere.

Kristián na chvíľu zaváhal, nevedel, čo povedať. Vedel však jedno – vianočný večer u nich nikdy nebol taký, ako si to predstavovali iné rodiny. Rozprávky, darčeky, smiech – to všetko boli pre nich len scény z televízie.

Odpoveď prišla namiesto neho. Ťažké buchnutie dverí, ktoré zaznelo domom ako hrom.

„Do kelu,“ zamrmlal Kristián, keď začul známy hlas – otec Jozef. Opitý, s hrubým hlasom a krokom, ktorý sa zdal byť nevyspytateľný.

„Kde ste všetci?!“ zareval Jozef. Jeho hlas sa niesol cez tenké steny a Patrik sa triasol. Kristián si ho pritiahol bližšie k sebe.

„Poď, Patrik. Ideme za mamou,“ povedal ticho, ale rozhodne. Zodvihol brata a vyviedol ho von z izby.

V obývačke stála ich matka, Anna, ktorá sa snažila upokojiť Jozefa. Držala pred sebou ruky, akoby chcela odtlačiť jeho zlosť.

„Jozef, prosím, už dosť. Sú Vianoce. Aspoň dnes sa ovládni.“

„Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť!“ zreval a rozmáchol sa rukou. Rana pristála na stole, ale Anna vedela, že to bude aj horšie.

Kristián sa zarazil.

„Patrik, choď do kuchyne,“ pošepol bratovi a postavil sa do dverí medzi otca a matku.

„Kristián, nie,“ zašepkala mama, ale bolo neskoro.

„Oco, prestaň. Si opitý. Nechaj nás na pokoji,“ povedal Kristián a snažil sa držať pevný tón svojho hlasu, hoci jeho vnútro bolo plné strachu.

Jozef sa k nemu otočil, jeho oči boli červené a divoké.

„Ty drzé buzerantské decko, kto si myslíš, že si?!“ zaškriekal a vykročil k nemu.

Kristián vedel, že to bude bolieť. Ale aj tak stál pevne. Rana prišla rýchlo – úder päsťou, ktorý mu rozrazil peru.

„Ideme preč,“ vyhŕkla Anna a chytila Patrika. „Kristián, poď!“

Kristián si zotrel krv z úst a rýchlo nasledoval matku a brata. Všetci traja vybehli z domu, bez kabátov, do ľadového zimného vzduchu.

Na ulici ich ovanul chlad, ktorý ich zasypával snehovými vločkami. Kristián si chytil pery, ktoré štípali od mrazu aj bolesti. Pozrel na matku, ktorá si privinula Patrika.

„Pôjdeme k starým rodičom. Tam budeme v bezpečí,“ povedala Anna rozhodne a vzala ich za ruky.

V tej chvíli Kristián pocítil vinu, ktorá ho pálila viac ako zima. Nevedel ochrániť mamu, brata ani seba. Otcova brutalita sa vpíjala do jeho duše ako jed a menila ho. V ten večer si sľúbil, že nikdy nikomu nedovolí vidieť jeho slabosť. Svoju zlosť a zmätené city obracal na iných – na spolužiakov, na Olivera.

Sneh ticho padal, keď trojica kráčala prázdnymi ulicami k domu starých rodičov. Boli unavení, vystrašení, ale aspoň na chvíľu vedeli, že sú ďaleko od tyrana, ktorý ostal za ich chrbtami.

November 2024 – Návrat domov

Mesto, z ktorého kedysi utiekol, ho privítalo tichom. Sneh pokryl ulice a dodával im pokojnú bielu masku, ktorá však nedokázala zakryť Oliverove zmiešané pocity. Sedel vo svojom aute pred rodinným pohrebníctvom, ktorého nápis už vybledol časom: "Pohrebné služby Šimánek – S úctou k vašim blízkym."

Nechcel byť tu. Ani po rokoch. Ani teraz.

Pred niekoľkými týždňami jeho otec, Ján Šimánek, zomrel. Rakovina, ktorú dlho ignoroval, si vybrala svoju daň rýchlejšie, než ktokoľvek čakal. Oliver si spomínal na posledné dni v nemocnici, na to, ako tam sedel pri posteli svojho otca, počúvajúc jeho slabnúci hlas.

„Sľúb mi, že pohrebníctvo nepredáš,“ povedal otec v jeden z tých dní, keď sa Oliver snažil nestratiť kontrolu nad svojimi pocitmi.

„Ale oci, ja… Ja predsa nie som na toto stavaný. Mám prácu, svoj život…,“ začal Oliver, ale jeho otec ho prerušil.

„Život si buduješ na základoch, ktoré sme ti dali. Toto nie je len práca. Je to odkaz, tradícia. Niečo, čo ľudia potrebujú, keď sú najzraniteľnejší. Prosím, Oliver, sľúb mi, že to nepredáš.“

Slovo „sľub“ viselo vo vzduchu ako neviditeľné bremeno. V tej chvíli Oliver nemohol povedať nie. Videl svojho otca, kedysi silného a nekompromisného muža, teraz zlomeného chorobou. Takže sľúbil.

***

Keď otec o pár dní neskôr zomrel, Oliver zanechal všetko, čo mal v Bratislave. Prácu v renomovanej banke, elegantný byt s výhľadom na Dunaj, priateľov, ktorých si tam za roky vybudoval. Keď na konci novembra odovzdal výpoveď, jeho šéf len nechápavo krútil hlavou.

„Oliver, robíš tu skvelú prácu. Chceš to všetko zahodiť kvôli… pohrebníctvu, rodinnej firme? Veď to predaj, nie?“

Oliver len pokrútil hlavou.

„Sľúbil som,“ povedal jednoducho.

A tak tu teraz bol. Po rokoch stál opäť pred domom, ktorý bol jeho detstvom, jeho domovom aj väzením. Pohrebníctvo Šimánek. Miesto, kam kedysi pomáhal otcovi nosiť kvety na pohreby, kde vypĺňal papiere, keď si privyrábal počas školy. Miesto, ktoré nenávidel, lebo ho spájalo s minulosťou, s úzkosťou, so všetkým, pred čím utiekol.

„Tak fajn,“ zamrmlal si popod nos a vystúpil z auta. Vstúpil do budovy, kde ho ovalil známy pach dreva a jemného parfumu, ktorý otec vždy používal na rakvy. Spomienky na to, ako sa otec hrdil svojou prácou, sa mu premietali pred očami.

„Vitaj doma, Oliver,“ povedal si pre seba, hlasom prepleteným iróniou aj melanchóliou.

Začiatok decembra mal byť o nových začiatkoch, no pre Olivera znamenal návrat. Návrat do minulosti, ktorej sa tak dlho vyhýbal.

Stretnutie začiatok decembra 2024

Vianoce v meste mali svoje čaro. Svetlá na uliciach sa ligotali, obchody hrali obohrané koledy a vôňa vareného vína sa miešala so studeným vzduchom. Oliver stál v kancelárii pohrebníctva, kde na stole ležal kalendár otvorený na decembrových stránkach. Vonku snežilo. Padajúce vločky zakrývali výklady aj náhrobky na cintoríne za budovou.

Dvere do kancelárie sa otvorili a zvonček nad nimi zacinkal. Oliver zdvihol zrak od počítača a pripravil sa na privítanie ďalšieho klienta.

Muž, ktorý vstúpil, si strhol čiapku z hlavy. Husté čierne vlasy mal rozstrapatené, akoby vonku čelil vetru. Na chvíľu sa zdalo, že sa neisto zastavil vo dverách. Keď Oliver zaostril, pocítil zvláštny tlak v hrudi.

„Kristián…?“ vyslovil ticho, takmer neveriacky.

Kristián sa otočil k nemu, prešiel si rukou po vlasoch a unavene sa pousmial.

„Oliver,“ povedal, jeho hlas bol hlbší, ako si Oliver pamätal, ale stále nesúci ten zvláštny podtón, ktorý ho kedysi desil.

„Čo tu…?“ začal Oliver, ale zastavil sa. Pohrebníctvo. Samozrejme. Nikto sem nechodil len tak.

Kristián si vzdychol a položil čiapku na stôl.

„Moja mama…,“ začal, ale jeho hlas sa zachvel. Na moment sa zahľadel na vianočný stromček v rohu miestnosti, na ktorom blikalo pár skromných svetielok. „Zomrela. Včera. Infarkt.“

Oliver pocítil zvláštnu zmes emócií. Smútok za Kristiánovu stratu, prekvapenie z toho, že ho znovu po 10-tich rokoch vidí, a nepokoj z toho, čo toto stretnutie môže znamenať.

„Je mi to ľúto,“ povedal napokon a ukázal na stoličku. „Sadni si.“

Kristián prikývol a usadil sa. Sneh sa na jeho kabáte pomaly topil a zanechával tmavé mokré škvrny. Oliver si sadol oproti nemu a otvoril notes. Začal s obvyklými otázkami – dátum pohrebu, požiadavky na kvetinovú výzdobu, hudbu. Kristián odpovedal stručne, ale občas sa odmlčal a zahľadel sa na blikajúce svetielka na stromčeku.

„Pamätáš si na tie vianočné besiedky v škole?“ spýtal sa zrazu Kristián, čím Olivera úplne zaskočil.

„Samozrejme,“ povedal Oliver opatrne. „Boli… nezabudnuteľné.“

Kristián sa trpko zasmial.

„Ja som ich vždy neznášal. Keď sme museli stáť v rade a spievať koledy…“ Jeho hlas sa náhle zmenil. „Ale ty… ty si vždy vedel, ako sa do nich vcítiť. Pamätám si, že si spieval Tichú noc.“

Oliver stuhol. Tento Kristián, ktorý sa zdal byť taký iný, ho zneisťoval.

„To bolo dávno,“ odpovedal vyhýbavo.

Kristián len prikývol a odvrátil pohľad. Po chvíli ticha si povzdychol.

„Vieš, Oliver, nikdy som si nemyslel, že budem musieť sem raz prísť. A rozhodne nie na Vianoce.“

„Ani ja som si nemyslel, že sa sem vrátim,“ povedal Oliver úprimne.

Kristián zdvihol pohľad. Ich oči sa stretli. V tej chvíli sa zdalo, akoby všetky spomienky, všetky nevypovedané slová medzi nimi, zostali visieť vo vzduchu. Vonku za oknom sa ozval smiech detí hrajúcich sa v snehu.

„Oliver, ďakujem, že mi pomáhaš,“ povedal Kristián napokon ticho. „Znamená to viac, než si myslíš.“

Oliver prikývol.

„Na to som tu,“ odpovedal, ale jeho hlas neznel len ako profesionálna odpoveď.

***

Keď Kristián vyšiel z dverí pohrebníctva, do tváre mu udrel studený decembrový vietor. Automaticky si natiahol čiapku a ruky zastrčil do vreciek kabáta, ale zima, ktorú cítil, nemala nič spoločné s počasím. Jeho kroky zamierili po úzkej uličke, kde v diaľke blikali vianočné svetlá, no jeho pohľad bol neprítomný.

Oliver… meno sa mu opakovalo v hlave ako ozvena, ktorá odmietala utíchnuť.

Zastavil sa pod rozsvietenou lampou, oprel sa o studený kovový stĺp a vydýchol si, pričom jeho dych tvoril malé obláčiky pary. Nevedel presne, čo cíti – rozpoltenosť, ľútosť, zahanbenie… a niečo ďalšie, čo mu bralo dych.

Vidieť Olivera po toľkých rokoch ho úplne rozhodilo. Už roky vedel, že jeho správanie k nemu na strednej škole bolo odporné. Nie raz sa v noci prehadzoval v posteli, keď si spomenul na tie chvíle – na to, ako mu bral desiaty, tlačil ho do kúta, nútil ho kupovať cigarety.

Kristián vedel, prečo to robil. Bol to chaos. Chaos v jeho vlastnej hlave. Doma mal otca, ktorý ho neustále zrážal k zemi – fyzicky aj slovne. A keď zrazu začal cítiť niečo, čo by rozhodne nemal – tú nenávidenú príťažlivosť k chlapcovi, k Oliverovi – nemohol to uniesť. Miesto toho, aby si priznal pravdu, vybil si všetku frustráciu na tom, koho tajne obdivoval.

A teraz tam stál. V tej istej miestnosti, kde ležali dokumenty o pohrebe jeho mamy, a hľadel na Olivera. Na jeho tmavé vlasy, jemné črty tváre, na ruky, ktoré sebavedome zapisovali detaily do poznámok. Oliver už nebol ten ustráchaný chlapec. Bol muž. Dospelý, pohľadný, sebavedomý muž.

„Dočerta,“ zamrmlal si Kristián pod nos.

Keď Oliver zdvihol oči, cítil sa, akoby ho zasiahol blesk. Ten pohľad bol ostrý, trochu vyčkávajúci, možno aj trochu opatrný, ale nebol tam ani náznak nenávisti. A to Kristiána bolelo najviac. Oliver naňho mal právo byť nahnevaný, mohol ho pokojne vyhodiť z pohrebníctva, ale namiesto toho sa k nemu správal s rešpektom a profesionalitou.

Ako som mohol byť taký hlúpy? pomyslel si Kristián. Už roky sa snažil zo seba vymazať tú verziu tínedžera, ktorý ubližoval druhým. Ale dnes, keď stál pred Oliverom, mal pocit, že tá verzia nikdy úplne nezmizla.

Cítil, ako ho svedomie bodá. Zároveň si nemohol pomôcť – stále sa naňho pozeral rovnakými očami, akými ho kedysi tajne sledoval na chodbách školy. Oliverov úsmev, jeho hlas, všetko v ňom prebúdzalo niečo, čo sa Kristián snažil roky potláčať.

Znovu vykročil, no kroky mal ťažké. Bol to osud? Náhoda? Alebo trest? Nemal odpoveď. Jediné, čo vedel, bolo, že Oliver mu ešte neodpustil. A možno ani nikdy neodpustí. Ale Kristián cítil, že musí skúsiť niečo spraviť. Aspoň trochu napraviť minulosť, ktorú tak pokazil.

„Ale ako?“ šepol si do studeného predvianočného vetra, ktorý znel takmer ako výsmech.

***

Oliver sedel za starým dreveným stolom vo svojej kancelárii. Sneh sa pomaly znášal na okná, veľké vločky dopadali na sklo a pomaly sa topili, keď na ne dopadol slabý žiar svetla zvnútra. Ruky mal založené pred sebou, ale pohľad mal uprený do diaľky – von cez okno, ale zároveň niekam oveľa ďalej, do minulosti.

Kristián…

To meno mu znelo v hlave, akoby ho počul prvýkrát. Po toľkých rokoch, po všetkom, čo sa medzi nimi stalo, sa práve teraz objavil znovu. A vyzeral… inak. Bol stále tým vysokým, krásnym športovcom, na ktorého si Oliver pamätal, no teraz mal v očiach niečo nové. Niečo hlbšie, možno bolesť. Alebo výčitky?

Oliver si vzdychol a pohrával sa s perom na stole. Hoci by to nikdy nepriznal nahlas, Kristián sa mu vždy páčil. Už na strednej škole, napriek tomu, že bol jeho najväčším tyranom, si Oliver nemohol pomôcť. Bol taký silný, charizmatický, vždy obklopený priateľmi. A teraz… bol ešte krajší. Zrelý muž s ostro rezanými črtami tváre, hustými tmavými vlasmi a postavou, ktorá si udržala športový nádych.

Ale zároveň… tá minulosť. Tie bolestivé spomienky na to, ako sa Kristián k nemu správal. Nebil ho – nikdy. Ale to neznamenalo, že mu neubližoval. Štipľavé poznámky, výsmech, tie drobné gestá, ktorými dával najavo, že Oliver je iný. A tá nenávisť, ktorú k nemu cítil. Alebo si to aspoň Oliver myslel.

Napadlo mu to jedno poobedie pred Vianocami, keď si ho vonku pri škole odchytili traja spolužiaci a tlačili ho do snehu. Pamätal si ich výsmech, ako ho nazývali „holubička“ a „mamičkin maznáčik“. Vtedy bol Kristián ten, kto sa objavil ako blesk z jasného neba a zastavil ich. Nikdy nezabudne na jeho slová: „Oliverko, ty si len môj. Nedovolím, aby ťa tu tĺkol niekto iný ako ja.“

Vtedy ho tie slová vydesili a zároveň mu zamotali hlavu. Bola to hrozba alebo ochrana? Nevedel. A dnes, keď tu Kristián stál vo dverách pohrebníctva, mu ten pohľad pripomenul presne to isté – zmätok.

Oliver si prešiel rukou po tvári a pozrel na zamrznuté okno. Mal by na neho zabudnúť. Minulosť je minulosť, nie? Kristián sa na strednej správal ako netvor. Ale aj teraz, keď si spomenul na ten arogantný úsmev, ako si hrával s futbalovou loptou, Oliver nemohol potlačiť malé bodnutie nostalgie.

A čo ho najviac miatlo, bola Kristiánova dnešná tvár. Nebola to tvár niekoho, kto by prišiel znovu ubližovať. Bola to tvár človeka, ktorý nesie ťažké bremeno. Akoby sa sám seba bál.

Vonku sa svetlo začalo meniť na večerný súmrak a tiché mesto sa začínalo pokrývať bielym popraškom. Oliver si vzdychol. Vedel, že by mal byť silný, ale pravdou bolo, že si nedokázal pomôcť. Kristián vždy vzbudzoval jeho pozornosť. A dnes mu znova zamotal myseľ, hoci sa o to pravdepodobne ani nesnažil.

Vzdychol si a zodvihol poznámky o pohrebe Kristiánovej mamy. Sústrediť sa na prácu, to bolo to, čo teraz potreboval. Ale niekde hlboko vo vnútri vedel, že to nebude také jednoduché. Kristián sa vrátil do jeho života, a hoci to možno bola náhoda, Oliver mal pocit, že táto náhoda neodíde tak ľahko.

***

Vonku padal sneh, ktorý sa na chodníkoch menil na kašovitú vrstvu. Vzduchom sa niesla vôňa pečených gaštanov a z diaľky bolo počuť tlmené koledy, ktoré hrali na námestí pri vianočných stánkoch. Stromy v parku boli ozdobené svetielkami, ktoré blikali v rytme melódií. Mesto žilo sviatočnou atmosférou, no pre Kristiána to boli jedny z najťažších Vianoc v jeho živote.

Na druhý deň po prvom stretnutí s Oliverom v pohrebníctve sa Kristián znovu vybral do jeho kancelárie. Vo vrecku zvieral obálku, v ktorej bol zlomok z toho, čo by potreboval na pokrytie nákladov na pohreb svojej mamy. Vo svojej starej prešívanej bunde a ťažkých zimných topánkach sa cítil, akoby bol späť na strednej škole – opäť neisto kráčal ku dverám, za ktorými bol Oliver.

Vo vnútri pohrebníctva bolo ticho, akoby sa sem vianočný ruch nedostal. Jemná vôňa vosku a dreva napĺňala priestor, tlmené svetlo sviečok vytváralo pokojný, takmer posvätný dojem. Oliver sedel za svojím stolom, listoval v akýchsi dokumentoch a občas si usrkol z hrnčeka s čajom.

Keď Kristián vošiel, Oliver zodvihol pohľad.

„Ahoj,“ pozdravil ho bez náznaku prekvapenia.

Kristián si nervózne prehrabol vlasy a stisol pery.

„Ahoj,“ odpovedal. Chvíľu zaváhal, ale nakoniec sa posadil na stoličku oproti Oliverovi.

„Niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa Oliver. Hoci sa snažil znieť neutrálne, všimol si, že Kristián vyzerá ešte zničenejšie ako včera.

„Oliver, ja…,“ začal Kristián a pozrel sa na ruky, ktoré držali obálku. „Chcel som ti povedať, že nemám dosť peňazí na pohreb. Toto je všetko, čo mám.“ Položil obálku na stôl, no pohľad stále nezdvihol.

Oliver sa na chvíľu zamyslel, potom si obálku vzal a otvoril ju. Po chvíli mlčania si vzdychol.

„Kristián, toto nestačí ani na základný obrad.“

„Ja viem,“ zašepkal Kristián a pevne stisol päste. „Pracujem ako vodič v prepravnej službe, rozvážam balíky. Ale už druhý mesiac nám nedali výplatu. Firma má problémy a…,“ jeho hlas sa zlomil. „Je to hanba, ja viem. Ale nemám inú možnosť.“

Oliver sa oprel v kresle a chvíľu si premeriaval Kristiána. Vidieť ho v takejto situácii, zlomeného a pokorného, bolo zvláštne. Minulosť sa zdala byť na míle ďaleko, ale jej tiene boli stále prítomné.

„Pamätáš si, keď si odo mňa na strednej pýtal cigarety?“ opýtal sa Oliver s jemným náznakom irónie.

Kristián zmätene zdvihol pohľad.

„Čo to má spoločné s týmto?“

Oliver sa uškrnul, no jeho tón bol priateľský.

„Len mi napadlo, že niekedy som ti ja musel kupovať cigarety, a dnes ťa musím znovu založiť.“

Kristián si prehrabol vlasy a slabý úsmev mu prekĺzol na pery.

„Áno, asi máš pravdu. Ale tentokrát sľubujem, že ti to vrátim.“

Oliver prikývol, jeho tvár zjemnela.

„O peniaze sa teraz nestaraj. Postarám sa, aby bol pohreb tvojej mamy dôstojný. Máš toho dosť na pleciach. Nechcem, aby si sa ešte musel trápiť týmto.“

Kristián chvíľu len sedel, akoby nevedel, čo povedať. Potom sa jemne usmial.

„Ďakujem, Oliver. Naozaj.“

Vonku sa medzitým zotmelo a sneženie hustlo. Oliver vstal, podišiel k oknu a zahľadel sa na rozsvietené lampy, ktoré osvetľovali padajúce vločky. Možno toto je začiatok niečoho nového, pomyslel si. Možno Vianoce tentokrát nebudú len o bolesti a strate.

***

Mesto žiarilo tisíckami svetiel, ktoré zdobili vianočné stromčeky v domoch jeho obyvateľov, na námestí vo vianočných stánkoch, ktoré osvetľoval veľký vianočný stromček. Vzduchom sa niesla vôňa škorice, vareného vína a grilovaného mäsa. Z diaľky bolo počuť jemné tóny vianočných kolied, ktoré hrali hudobníci na pódiu. Atmosféra bola takmer magická – Vianoce sa blížili a každý kút mesta to dával najavo.

Oliver prechádzal námestím, kým hľadal Kristiána. Ten ho pozval na punč a cigánsku a hoci Oliver sprvu váhal, nakoniec súhlasil. Bolo to prvýkrát od jeho návratu, čo si dovolil trochu vypnúť a vyjsť medzi ľudí.

Kristián už stál pri jednom zo stánkov, ruky zastrčené vo vreckách teplého kabáta. Keď zbadal Olivera, zamával na neho a usmial sa.

„Ahoj! Už som sa bál, že neprídeš.“

„Nechcel som ťa nechať čakať,“ odpovedal Oliver a pridal do kroku.

„Tak poď, dajme si punč. Ten tu majú fakt dobrý,“ navrhol Kristián a už Oliverovi podával pohár s horúcim nápojom, ktorý zahrial nielen ruky, ale aj dušu.

Zahryzli sa do cigánskej, pomaly prechádzali medzi stánkami a občas zastavili pri nejakom remeselníkovi, ktorý predával svoje výrobky. Kristián sa zdal, že je o niečo uvoľnenejší než zvyčajne, ale Oliver si všimol, že na ňom stále vidno známky vyčerpania.

„Kristián, ako to zvládaš?“ spýtal sa opatrne Oliver, keď si odpili z punču a postavili sa bokom, mimo hluku davu.

Kristián sa zhlboka nadýchol a chvíľu mlčal, akoby premýšľal, ako odpovedať.

„Pravdu? Nie je to ľahké. Mama bola všetkým, čo som mal, a teraz som… sám.“ Odmlčal sa, pohľad mu zablúdil na snehové vločky, ktoré sa ticho usádzali na jeho ramenách. „A k tomu som aj bez práce. Tá firma, kde som robil, skrachovala. Už mi ani nedlžia peniaze, lebo nemajú z čoho zaplatiť.“

Oliver zamyslene prikývol.

„A čo teraz? Máš nejaký plán?“

Kristián pokrútil hlavou.

„Netuším. Možno začnem niekde úplne odznova. Alebo odídem z mesta. Tu ma už nič nedrží.“

Oliver chvíľu váhal, no potom sa rozhodne pousmial.

„Vieš, práve hľadám šoféra do pohrebníctva. Nie je to práca snov, ale je stabilná a dá sa z toho slušne vyžiť.“

Kristián na neho šokovane pozrel, akoby nevedel, či to myslí vážne.

„Ty… chceš mi ponúknuť prácu?“

Oliver prikývol.

„Áno. Potrebujem niekoho spoľahlivého, komu môžem dôverovať. A myslím, že by si to zvládol.“

Kristiánovi sa v očiach zaleskli slzy, ktoré okamžite rýchlo zahnal.

„Oliver, ja… vážne? Neviem, čo na to povedať.“

„Povedz, že to skúsiš,“ usmial sa Oliver.

Kristián odložil pohár s punčom a bez rozmýšľania Olivera spontánne objal. No nebolo to len obyčajné priateľské gesto. Toto objatie bolo pevné, úprimné a naplnené citom, ktorý Kristián nedokázal viac potláčať.

Oliver zostal na moment prekvapený, no potom objatie opätoval. Pocítil v tom niečo hlbšie – čosi, čo ho zahrialo viac než akýkoľvek punč alebo cigánska na tomto námestí.

Keď sa od seba nakoniec odtiahli, obaja boli ticho, no ich pohľady si povedali viac, než by dokázali slová. Námestím sa ozvala ďalšia koleda:

„Dobrá novina, šťastná hodina.
Dobrá novina, šťastná hodina. Čo sa v tejto noci stalo? Nebo svetu svetlo dalo.
Dobrá novina, šťastná hodina…,“ no pre Olivera a Kristiána sa zdalo, že celý svet sa na chvíľu zastavil v tichu vianočnej nádeje znovuzrodenia.

***

Kristián si zvykal na nový rytmus života, ktorý prichádzal s prácou v pohrebníctve. Po niekoľkých dňoch, keď sa stal šoférom pohrebného auta, sa už cítil trochu komfortnejšie. S každým dňom sa stretával so smrťou inak – už nebola len niečím vzdialeným, o čom sa hovorilo v správach, ale niečím, čo sa ho dotýkalo priamo. S každým mŕtvym, ktorého previezol na poslednú cestu, sa čoraz viac stotožňoval s realitou tejto práce.

Ale aj v tejto smutnej atmosfére našiel Kristián niečo, čo mu dávalo zmysel – a to bola Oliverova prítomnosť. Každý deň, keď prechádzal cez dvere pohrebníctva a videl Olivera, jeho krásne gaštanové vlasy, ktoré sa v svetle žiaroviek vždy jemne vlnili, a jeho hĺbavý pohľad, ktorý vždy nesúhlasil s tým, čo mal Kristián na srdci, sa cítil o niečo lepšie. Oliver bol ako svetlý bod v tej šedivej realite, ktorá sa okolo neho vytvárala. Jeho neistý úsmev, ktorý stále nevedel, ako vyzerať v spoločnosti Kristiána, mu dával pocit, že nie je úplne sám.

Vianoce sa blížili a Kristián si uvedomil, že tentokrát ich bude tráviť sám. Mama zomrela, otec sa neozval už roky a jeho brat bol v Austrálii, takže sa mohli len občas spojiť cez videohovor. Boli to dni plné prázdnoty, ktoré sa len ťažko vyplňovali. Na začiatku decembra ešte netušil, čo mu Vianoce prinesú, ale dnes už vedel, že to bude ďalší deň, ktorý strávi sám.

Oliver si všimol, že Kristián pôsobil inak než zvyčajne. Tento deň bol tichší, viac zamyslený a mal v očiach smútok, ktorý sa nedal prehliadnuť. Niekedy sa len pozrel na Kristiána a vnímal ten neviditeľný tlak, ktorý ho zjavne zaťažoval. Raz večer, keď sa obaja nachádzali v kancelárii pohrebníctva, Kristián dostal príležitosť na rozhovor. Zhlboka sa nadýchol a povedal:

„Vianoce… to bolo vždy zvláštne obdobie. Keď som bol malý, tak sme ich oslavovali… až do tej doby, kým neprišli problémy s otcom a mama sa nevyčerpala od toho, čo všetko zvládala.“ Kristián sa zasmial, ale bol to smutný smiech. „A teraz? Už nikoho nemám. Otec odišiel, mama je preč, brat je v Austrálii. Nemám sa na koho obrátiť.“

Oliver ho pozorne počúval a niečo v ňom sa zlomilo. Cítil tú ťažobu, ktorá ťažko spočívala na Kristiánovom srdci. Bez rozmýšľania sa postavil, prišiel ku Kristiánovi a položil mu ruku na rameno.

„Nenechám ťa na Vianoce samého, Kristián,“ povedal ticho. „Príď k nám domov. U nás to budú tieto Vianoce len tak…, ale aj ty si zaslúžiš byť niekde, kde to nebude tak… prázdne.“

Kristián sa na neho prekvapene pozrel. Nečakal to.

„Ty to myslíš vážne?“

Oliver prikývol.

„Áno, myslím to vážne. Vianoce sú o tom, že sa o seba staráme, že sme tu pre tých, ktorí to potrebujú. A myslím, že ty to teraz potrebuješ.“

Kristiánovi sa očí zahmlili, slzy, ktoré chcel zahnať, ale už ich nedokázal úplne skryť.

„Oliver, ďakujem. Nikdy som si nemyslel, že niekedy skončím sám na Vianoce. Ale teraz, vďaka tebe… to bude iné.“

Oliver sa usmial a potľapkal ho po pleci.

„Nie je za čo. Teším sa na to.“

A keď Kristián vyšiel z pohrebníctva a zavrel za sebou dvere, vedel, že tento rok Vianoce budú mať nový zmysel. Nielen kvôli pomoci, ktorú dostal od Olivera, ale aj kvôli niečomu hlbšiemu – kvôli tomu neviditeľnému spojeniu medzi nimi, ktoré sa pomaly začalo vytvárať.

***

Biele vločky padali na zem a pokrývali mesto jemným snehovým závojom. Ulice boli tiché, nasýtené vianočnou atmosférou. Vôňa ihličia a varené víno sa miešali so zvukmi vianočných kolied, ktoré sa niesli z rôznych kútov námestia. Vianočný stromček zdobil námestie, jeho svetielka blikali ako malé zázraky, ktoré osvetľovali temnú zimnú noc.

Kristián stál pred pohrebníctvom, keď sa vrátil z poslednej jazdy. Zima bola prítomná aj v jeho vnútri, ale nie taká silná ako predtým, keď si uvedomil, že tieto Vianoce budú iné. Zatiaľ čo svet vonku oslavoval šťastie a rodinnú pohodu, Kristián vedel, že túto pohodu nájde len u Olivera. Nie v tom tradičnom zmysle, nie v tom, čo by mal každý prežívať so svojimi blízkymi, ale v tom tichom, nečakanom vzťahu, ktorý sa medzi nimi pomaly formoval.

Zazvonil, vošiel do Oliverovho bytu. Nebol sám, Oliverova mama ho nežne pozdravila, zaželala šťastné Vianoce a pozvala ho k štedrovečernej večeri. Zrazu nastalo v byte ticho, ale toto bol iný druh ticha. Oliver sedel za stolom, pozoroval z okna padajúce vločky a jeho tvár bola nežná a zamyslená. Srdce mu skákalo od radosti, že má dnes Kristiána u seba, ale zároveň ho zožierali aj obavy z toho, čo sa môže stať.

Kristián sa na chvíľu zastavil. Pozrel sa na Olivera a chvíľu zvažoval, čo povedať. Cítil sa vďačný, že ho Oliver pozval. Tieto Vianoce boli pre neho prvé, ktoré trávil úplne sám. Jeho myšlienky sa vracali k minulosti, k tomu, čo zažil, čo ho formovalo. A teraz, prešiel k vianočnému stromčeku a položil pod neho jeden veľký a jeden menší balíček. Sadol si tu, v Oliverovom byte, mal pocit, že môže konečne začať niečo nové a krásne.

„Šťastné a veselé,“ povedal Kristián, jeho hlas bol jemný, trochu tichý, ale bolo v ňom cítiť vďačnosť.

„Aj tebe,“ odpovedal Oliver s úsmevom a ukázal na stoličku vedľa seba. „Chceš punč?“

„Určite,“ povedal Kristián, kým si vyzliekol kabát a usadil sa. „Je to tu pekné, Oliver.“

Oliver sa len usmial, ale niečo v jeho pohľade naznačovalo, že je trochu znepokojený. Pokračoval v príprave vianočného punču, kým sa Kristián rozhliadal po miestnosti. Okolo nich sa vznášala vianočná atmosféra a Oliverova mama Mária a stôl už bol taký preplnený, že kapor sa naň ani nezmestil.

„Chlapci, ste takí pekní v tých bielych košeliach ako anjeli,“ a zasmiala sa. Chlapci sa pozreli jeden na druhého a smiali sa tiež. Po výbornej štedrovečernej večeri a rozbalení darčekov sa pani Mária ospravedlnila a odišla ku svojej sesternici do vedľajšieho domu, aby ani ona nebola sama. Dnes to bude iné. A tak, keď sa Kristián ujal slova, bolo to tiché, takmer nepatrné vyznanie.

„Vieš, Oliver…,“ začal pomaly, „nemal som nikdy nikoho, kto by sa o mňa postaral. A teraz, vďaka tebe, je to iné. Dúfam, že to nebude pre teba problém.“

Oliver sa pozrel na Kristiána s úprimnosťou v očiach.

„Niekedy sa cítiš, že si na všetko sám, ale keď nájdeš niekoho, kto je tu pre teba, zistí,š že sám nie si!“

A potom si uvedomil, že to nehovorí len tak, ako priateľ. Bola v tom hĺbka, ktorá medzi nimi začínala rásť.

„Nemám rád Vianoce, ale tieto budú iné,“ povedal Kristián. „Nikdy som nevedel, čo to znamená mať niekoho, s kým môžeš v kľude prežiť Vianoce.“

Oliver sa usmial, v jeho očiach bolo čosi viac než len vianočná atmosféra.

„Tak ich spolu prežijeme, nie?“ odpovedal ticho. A keď si Kristián sadol k stolu a spojil oči s jeho, vedel, že tento vianočný večer sa stane niečím, čo nezabudne. A aj keď boli stále medzi nimi veci, ktoré ešte neboli vyriešené, tieto Vianoce začali písať nový príbeh – príbeh o dvoch mužoch, ktorí sa konečne našli.

***

Kristián a Oliver sedeli vedľa seba pri vianočnom stole, ktorý bol prikrytý sviatočným obrusom, na ňom poháriky s punčom, niekoľko sviatočných koláčikov a vôňa čerstvo pečených zákuskov sa rozlievala po miestnosti. Neďaleko, cez okno, videli, ako jemne padá sneh, ktorý pokrýval ulice. Kým vonku vládol vianočný kľud, vnútri bola atmosféra naplnená tichom, ktoré však nebolo nepríjemné. Bola to zvláštna zmes pokoja a vzrušenia, pretože obaja cítili, že tento večer bude niečím výnimočný.

Oliver sa otočil k Kristiánovi a jeho pohľad bol jemný, ale zvedavý. Aj on cítil, že medzi nimi čosi neviditeľné visí vo vzduchu, niečo, čo sa obaja obávali priznať. Kristián sa zhlboka nadýchol, pozrel na pohár s punčom pred sebou a potom sa jeho oči opäť stretli s Oliverovými. Tentoraz to už nebolo len vďačné gesto, bolo v tom niečo viac.

„Oliver…,“ začal Kristián, jeho hlas bol tichý, ale pevný, „chcem ti niečo povedať. Niečo, čo mi leží na srdci už veľmi dlho.“

Oliver sa mierne naklonil dopredu, zvedavo a s rešpektom, no zároveň s nervozitou. Nebol si istý, čo sa bude diať, ale jeho srdce bilo o niečo rýchlejšie ako pred chvíľou.

„Vždy som sa cítil…,“ Kristián sa odmlčal, ako keby váhal, ale potom sa rozhodol pokračovať, „…zmätený. Otec, mama, všetko to bol chaos. Ale ty… ty si bol niekto, kto bol v mojom živote prítomný vždy, hoci som to nevedel prijať. Vieš, že som ťa šikanoval…,“ jeho hlas sa chvel, keď spomínal na tú časť svojej minulosti, „ale to, čo som naozaj cítil, bolo úplne iné. Iba som to nevedel pochopiť. Nevedel som, ako sa s tým vysporiadať. Nebol som silný, aby som to priznal ani sám sebe.“

Oliver sedel ticho a počúval, no v jeho očiach bolo niečo, čo mu dávalo najavo, že rozumie. Rovnako cítil túto komplikovanú situáciu medzi nimi. Cítil Kristiánovu bolesť a zároveň aj túžbu vyjadriť, čo bolo ukryté za jeho doterajším správaním.

„Nemusel si to hneď priznať, Kristián,“ povedal ticho Oliver, „ale teraz, keď to počujem, rozumiem. A… už to nie je dôležité. Sám viem, čo cítim. A to, čo bolo, je za nami.“

Kristián sa odmlčal. Pohľad mal plný nevyjadrenej vďačnosti a niečoho viac. Po chvíli sa jeho ústa znovu otvorili, tentoraz s úplnou úprimnosťou.

„Po celý ten čas…,“ začal znova, tentoraz pevnejšie, „som si bol istý, že teba neviem dostať z hlavy. Ani keď som bol ďaleko, ani keď som mal pocit, že sa od teba musím dištancovať. Ale nikdy to neprešlo. A teraz, tu… s tebou…“

Kristián sa na chvíľu odmlčal, oči sa mu zafixovali na Oliverových, ktoré sa teraz zdali byť plné porozumenia. Pomaly vstal, priblížil sa k Oliverovi a položil mu ruku na rameno.

„Oliver…, už nemám čo skrývať. Som tu a chcem byť s tebou. Všetky tie roky, čo sme sa nevideli, som to necítil…, že by som mohol byť niekedy šťastný. Ale teraz, keď tu sedíme, s tebou, chcem to všetko skúsiť. Chcem skúsiť to pekné, čo môže byť medzi nami.“

Oliver bol teraz ešte viac prekvapený, jeho srdce bilo prudko. Kristián sa neodťahoval, nebolo to len obyčajné priateľské gesto, bol v tom niečo viac, niečo, čo presahovalo hranice slov.

„Nezáleží na tom, čo bolo predtým, Kristián,“ povedal Oliver, jeho hlas bol pokojný, ale v očiach sa zračil náznak niečoho hlbšieho. „Záleží na tom, čo bude teraz. A to, čo si práve povedal, to je začiatok niečoho úplne nového.“

A v tom okamihu, v tej tichej vianočnej noci, sa ich oči znovu stretli a Kristián sa sklonil, aby sa jemne dotkol jeho pier. Bol to nežný, ale zmyselný bozk, ktorý v sebe niesol vášeň, bol to bozk, ktorý mal v sebe všetky tie roky hľadania, zmätku a napokon aj prijatia.

A keď sa od seba odtiahli, obaja vedeli, že tento vianočný večer sa stane začiatkom novej cesty – cesty, na ktorej sa znovu stretli.

***

Oliver sedel pri stole, stále v atmosfére vianočného pokoja, ale jeho myseľ stále blúdila okolo jednej otázky, ktorá sa mu neustále vracala. Kristián, ktorý sedel naproti nemu, sa usmieval, no Oliver videl, že aj jeho pohľad je plný znepokojenia, akoby niečo ťažilo jeho srdce.

„Kristián…,“ začal Oliver opatrne s pohľadom, ktorý neodvrátil. „Musím sa ťa na niečo spýtať. Niečo, čo ma naozaj trápi…“

Kristián zdvihol obočie, vedel, že toto bude ťažké.

„Pýtaj sa,“ povedal tichým hlasom, akoby tušil, že táto chvíľa musí prísť.

„Prečo si ma šikanoval?“ opýtal sa Oliver, jeho slová niesli bolesť, no v očiach mal hlad po pravde. „Chápem, že to bolo pred rokmi a že sa všetko môže zmeniť, ale… prečo?“

Kristián sa odmlčal. Po tvári mu prešla znepokojená grimasa. V očiach mal náznak bolesti, ako keby sa niečo otváralo a on si uvedomil, že už nemôže ďalej skrývať to, čo bolo v jeho vnútri. Prsty sa mu nervózne pohybovali, až nakoniec spustil pohľad na stôl.

„Oliver…, ja viem, že to neospravedlní nič z toho, čo som ti urobil,“ začal pomaly, jeho hlas sa zachvel. „Ale ja… nikdy som nebol v pohode. Môj otec… bol alkoholik. A nielen to, on nás mlátil. Mňa, brata, mamu. A… ja som nevedel, čo s tým robiť.“

Oliver, aj keď tomu rozumel, cítil, že Kristián ešte len začína. Sústredil sa na jeho slová, nechcel ho prerušiť.

„Nemal som žiadne zázemie, kde by som mohol niečo prebrať. Každý deň to bolo o tom, ako sa skryť, ako prežiť. Môj otec ma učil, že ak chceš niečo dosiahnuť, musíš byť silný. A keď si bol silný, tak si mohol mať kontrolu…“ Kristián sa zhlboka nadýchol, jeho oči sa na chvíľu zahmlili, ako keby sa snažil zahnať spomienky. „A ty si bol iný. Ty si bol… krehký. Mal si svoj svet, v ktorom si bol sám sebou. A ja som to nevedel spracovať. Nepovedal som si, že som teba šikanoval kvôli tomu, že ťa mám rád, lebo to by bolo príliš ťažké, ale… ja som sa cítil osamelý. A videl som teba ako niekoho, kto to mal v živote všetko inak, milujúcu rodinu, peniaze. Cítil som sa z toho… slabý.“

Oliver sa trochu priblížil, jeho pohľad bol teraz plný porozumenia. Chápal, že to, čo sa stalo v minulosti, nebolo len o ňom, ale aj o Kristiánovej neľahkej ceste.

„A tá cigareta…,“ Kristián pokračoval, jeho hlas bol tichý a v očiach sa objavil náznak ľútosti. „Keď si mi doniesol cigaretu…, to bola jediná chvíľa, keď som sa cítil, že mám nejakú kontrolu. Aj keď to bol len malý moment, bolo to niečo, na čo som sa mohol spoľahnúť. Ty si mi vtedy dal niečo, čo bolo stabilné v tom chaose, v ktorom som žil. Vtedy to pre mňa znamenalo viac, než si vieš predstaviť.“

Oliver sa na chvíľu zamyslel, jeho srdce sa spojilo s Kristiánovými slovami. Mnoho rokov sa cítil zranený tým, čo prežil, ale teraz, keď počúval, pochopil, že Kristián sa nikdy necítil v bezpečí, že v ňom, v jeho vnútri ho niečo bolelo.

„Chápem to,“ povedal nakoniec Oliver, jeho hlas bol jemný, ale pevný. „A aj keď mi to ublížilo, neberiem to osobne. Chápem, že si mal svoje dôvody. A viem, že niekedy aj v tých najtemnejších časoch hľadáme niečo, čo nás drží nad vodou.“

Kristián sa na chvíľu odmlčal, jeho tvár bola plná vďačnosti, ale aj úľavy. Potom sa naklonil trochu bližšie k Oliverovi, jeho oči sa stretli s tými jeho, a pomaly povedal:

„Odpustíš mi niekedy za to, čo som ti robil?“

Oliver sa usmial, ale bol to úsmev plný pochopenia.

„Niečo, čo je už v minulosti, nemá cenu nosiť v prítomnosti. Odpúšťam ti, Kristián. To, čo je teraz, je to, na čom záleží.“

A v tejto chvíli, pri pohári s vianočným punčom, v atmosfére Vianoc, si obaja uvedomili, že to, čo začalo ako zranenie a bolesť, sa môže zmeniť na niečo nové, niečo, čo im dáva šancu na nový začiatok.

***

Tichá noc padala na mesto, ulice boli osvetlené vianočnými svetlami, ktoré odrážali teplý lesk na čerstvom snehu. Vianočná atmosféra bola všadeprítomná, ale v tejto chvíli bolo všetko ticho, akoby celá zem zadržala dych, aby vnímala to, čo sa malo stať. V byte, kde sa odohrala taká zvláštna zmes smútku a nečakaných začiatkov, sa teraz nachádzali dvaja muži, ktorých cesty sa preplietli, aby sa našli v tých najťažších chvíľach.

Oliver a Kristián stáli pri okne, ktoré bolo zaliate svetlom zo sviečok, ktoré sa odrážali v skle. Vonku snežilo, ale to, čo sa deje tu a teraz medzi nimi, sa zdalo byť väčšie ako snehové vločky. Kristián sa na chvíľu pozrel na Olivera, jeho oči žiarili v odraze sviečok a jemne sa pousmial.

„Oliver…, viem, že si to nikdy nečakal, že sa niečo takéto stane,“ povedal Kristián tichým hlasom, ale v jeho srdci to horelo. „Ale teraz, keď sme tu, cítim, že niečo medzi nami…, niečo sa zmenilo. Milujem Ťa!“

Oliver sa otočil a pozrel mu priamo do očí. V tej chvíli vnímal Kristiána viac než kedykoľvek predtým. Jeho srdce bilo silnejšie, nie len kvôli tej vianočnej atmosfére, ale preto, že v tejto chvíli, v tejto tichej noci, sa ich spojenie zjavilo v plnej sile.

„Aj ja Teba, Kristián,“ odpovedal, jeho hlas znel precítene a nežne. „Aj ja to cítim. Po všetkom, čo sme si prešli…, viem, že niečo medzi nami je, nie je to len minulosť. Je tu niečo, čo ma k tebe priťahuje. A už sa toho nedokážem zbaviť.“

Kristián sa naklonil k nemu, jeho ruka sa jemne, ale rozhodne dotkla Oliverovej tváre. Nebolo tu žiadne slovo, ktoré by vysvetľovalo všetky pocity, ktoré sa medzi nimi rozvíjali. Obaja vedeli, že toto je ten moment, ten okamih, ktorý sa bude opakovať v ich srdciach po celý život. Pomaly sa priblížili, až sa ich pery stretli v tichom, ale vášnivom bozkávaní.

V tejto chvíli nebolo nič iné dôležité. Bol tu len Kristián a Oliver, ich telá sa dotýkali v náruči, ktorá bola konečne oslobodená od všetkých strachov a bariér, ktoré ich spájali predtým. Kristiánov bozk bol nežný, ale plný vášne, akoby chcel Oliverovi v tomto jednom geste povedať všetko, čo nemohol vyjadriť slovami počas všetkých tých rokov.

„Chcem ťa, Oliver. Už dávno,“ zašepkal Kristián, keď sa od neho na chvíľu oddelil, aby si vzal trochu vzduchu.

Oliver sa usmial, jeho pohľad bol plný nežnosti a dôvery.

„A ja teba. Po všetkom tom čase…, po všetkom tom, čo sme prežili…, to, čo teraz cítim, je neopísateľné.“

Svetlo sviečok vošlo do ich tiel, rozohrávalo jemné odtiene červených a zlatých tónov na ich postavách. Zima vonku bola studená, ale tu, v tejto miestnosti, medzi nimi, bolo teplo, ktoré bolo skutočnejšie než akékoľvek vianočné svetlo.

S každým pohybom, s každým dotykom pier, ktoré blúdili po ich rozhorúčených nahých telách, sa ich srdcia spojili, odhalili sa ich túžby, ktoré predtým zostali skryté. Neexistovalo už žiadne miesto pre pochybnosti alebo obavy. V tejto chvíli, pri narodení Spasiteľa, sa aj oni narodili znovu – bez tieňa minulosti, len so svetlom, ktoré vychádzalo z ich vzájomného spojenia…

„Tichá noc, svätá noc…,“ začal Kristián spievať, jeho hlas sa spojil so zvukmi vianočnej hudby, ktoré sa niesli z rádio prijímača. „Všetko spí, všetko sní…“

„Sám len svätý bdie dôverný pár…,“ pokračoval Oliver a obaja sa v objatí usmiali.

Noc sa stala tichou, až nezvyčajne pokojnou, a v tejto chvíli sa srdcia oboch mužov zjednotili, ich telá sa spojili v naplnení lásky, ktoré už nebolo o bolesti minulosti, ale o nádeji a láske, ktorá ich spájala a ktorá bude navždy medzi nimi. Navždy, ale dokedy je to navždy?

A v tejto svätej noci, pod vianočným svetlom, sa všetko stalo jasným, všetky predchádzajúce roky a ťažkosti sa zdali byť len nepatrnými tieňmi v porovnaní s tým, čo sa teraz dialo medzi nimi.

26. decembra 2024

Sviatočné ticho, ktoré obklopovalo mesto, akoby predznamenávalo pokoj a harmóniu, no v Oliverovom pohrebníctve sa ten pokoj mal čoskoro zmeniť. Kristián a Oliver, ktorí od rána vybavovali zákazníkov, pretože smrť paradoxne neodpočíva ani na Vianoce. Konečne večer dokončili prácu a pripravovali sa na to, že strávia spoločný večer. V kancelárii vládla hrejivá atmosféra – na stole horela sviečka, vonku sa trblietali svetielka a v pozadí jemne hrala vianočná hudba.

Kristián sa pousmial, keď si všimol Olivera, ktorý sa s miernym úsmevom oprel o stôl a opäť si prehrabával gaštanové vlasy. Chcel mu niečo povedať, keď sa dvere kancelárie prudko otvorili.

Do miestnosti vošiel Jozef, Kristiánov otec. Alkoholový zápach bol taký silný, že zaplavil celú miestnosť. Jeho tvár bola zjazvená, oči krvavé a plné zlosti. Kristián okamžite stuhol, akoby sa zrazu vrátil späť v čase, keď bol vystrašeným tínedžerom.

„Kristián! Tak tu si, ty sviňa!“ zrúkol Jozef a urobil neistý krok dopredu. „Ako sa máš, ty neschopný buzerant? No čo, teraz už asi bozkávaš chlapov, čo? Ako hlboko si klesol!“

Oliver okamžite postúpil dopredu, aby sa postavil medzi Kristiána a jeho otca.

„Pane, prosím vás, odíďte. Toto nie je miesto na vaše výstupy,“ povedal pokojne, ale rozhodne.

Jozef sa však len zasmial, mrazivo a opovržlivo.

„A ty si kto, ty teplý filozof? Ty ma budeš posielať preč? Kristián, to je toto tvoj frajer? Ty si horší, než som si myslel!“ zasyčal a otočil sa na Kristiána. „Daj mi peniaze, lebo uvidíš, čo sa stane! Dlhujem chlapom, ktorí nemajú trpezlivosť na tvoje výhovorky.“

„Nemám nič, otec,“ povedal Kristián tichým hlasom, no jeho ruky sa triasli.

„Lepšie by bolo, keby si mal! A prestaň sa schovávať za tohto bastarda!“ zrúkol Jozef a vytiahol nôž.

Oliver okamžite zdvihol ruky, akoby chcel Jozefa upokojiť.

„Pane, prosím vás, toto nemusíte robiť. Nechajte Kristiána na pokoji,“ hovoril naliehavo, no Jozef už mieril na Kristiána.

V momente, keď sa Jozef zaženie, Oliver urobí jedinú vec, ktorú považuje za správnu. Hodí sa pred Kristiána, jeho oči sa stretnú s otcovými a cíti ostrú bolesť, keď nôž prenikne do jeho hrude.

„Nie!“ zakričí Kristián, keď Oliver klesne k zemi. Jeho ruky okamžite chytia Olivera, ktorý zalapá po dychu a snaží sa usmiať. Jozef, akoby si uvedomil, čo spravil, pustí nôž a utečie z pohrebníctva do zimnej noci.

„Nie, nie, nie! Oliver, prosím, nie!“ plače Kristián a jeho slzy dopadajú na Oliverovu blednúcu tvár.

„Kristián…,“ zašepká Oliver, jeho hlas je tichý a prerušovaný. „Nie je to tvoja vina…, len buď šťastný. Sľúb mi to!“

„Nie, prosím, neodchádzaj, neodchádzaj mi!“ vzlyká Kristián, keď cíti, ako život uniká z tela muža, ktorý mu dal všetko, po čom túžil. Na bielej Oliverovej košeli sa červená ruža, ktorá naberá svoju veľkosť výdatne živená jeho krvou vytekajúcou zo srdca. Oliver sa na neho usmeje, než zavrie oči a jeho telo ochabne.

Kristián zostane na zemi, objímajúc Olivera, z vonku k nim dolieha cez otvorené dvere zvuk sirén, zmiešaný so spevom mladých koledníkov, ktorí idú zvestovať narodenie Spasiteľa, spev vyznieva ako krutá irónia nad stratou, ktorá práve naplnila túto zimu.

Jak si krásne, Jezuliatko,
vprostred biedy úbožiatko,
Pred tebou padáme,
dary Ti skladáme…