Povedz mi svoje meno

Michal stál za pultom rodinnej cukrárne a upravoval čerstvé zákusky na podnose. Cítil jemnú vôňu škorice a vanilky, ktorá sa miešala so sladkým nádychom čerstvo uvarenej kávy. Po skončení strednej školy sa rozhodol pomôcť mame v jej cukrárni. Jej vášeň pre pečenie a detailná práca pri zdobení zákuskov bola obdivuhodná, no Michal vedel, že v nej vidí viac než len podnik – bola to rodinná tradícia a dôležitá súčasť ich života.

Dvere cukrárne cinkli a Michal zdvihol zrak. On. Ten neznámy chalan, ktorý už niekoľko mesiacov pravidelne navštevoval ich cukráreň. Vysoký, tmavovlasý, s nezameniteľným úsmevom, ktorý vedel zaujať každého. Tentokrát po jeho boku stála drobná blondínka, ktorá sa naňho dívala s očami plnými obdivu.

„Dve latte, prosím,“ objednal, pričom ani na sekundu nestratil svoj pokojne sebavedomý výraz. Blondínka sa zachichotala, keď jej niečo pošepkal. Michalovi sa mierne zapýrili líca. Aj napriek tomu, že ich stretnutia boli krátke a formálne, niečo na tom chalanovi ho fascinovalo. Bola to jeho aura, spontánna ľahkosť, alebo možno to, ako vždy, keď odchádzal, mrkol na Michala. Bolo to len gesto alebo v tom bolo niečo viac?

Keď im doniesol nápoje, chalan sa naňho krátko usmial.

„Díkes,“ povedal jednoduchým, no prívetivým tónom. Michal prikývol, snažiac sa kontrolovať svoje rozpaky.

Keď dvojica odišla, dvere opäť cinkli. Michalova mama, pani Magdaléna, práve vyšla zo zadnej časti cukrárne, kde dopekala štrúdle. Oblapila Michala okolo ramien a so záujmom pozorovala odchádzajúceho chalana.

„Zlatý chlapec, ten to vie s tými babami,“ poznamenala s obdivom. „Pozri, ako na ňom visia. Tá dnešná je už tretia tento mesiac, však?“

„Štvrtá,“ zamrmlal Michal, ktorý si to, na rozdiel od nej, veľmi presne počítal.

„No vidíš!“ zasmiala sa jeho mama. „Mal by si si od neho vziať príklad. Priučiť sa od neho, ako zaujať dievčatá. Keby si mal aspoň polovicu jeho šarmu, už by si dávno zbalil nejakú babu.“

Michal mlčal. Netušil, ako by jej mal povedať, že o „babu“ vlastne nikdy nemal záujem.

Keď Michal večer zatváral cukráreň, premýšľal o neznámom chalanovi. Jeho sebavedomie, jeho úsmev, jeho hlas. Každý jeho pohyb bol ako magnet. Michal vedel, že je absolútne nezmyselné zaujímať sa o niekoho, kto očividne nemá oňho záujem. Ale to gesto – to mrknutie – sa mu stále vracalo v spomienkach. Nič nechcel viac, len aby mohol byť aspoň na sekundu na mieste tých dievčat.

Na druhý deň popoludní sa dvere cukrárne znovu otvorili. Tentokrát však bol neznámy sám. Michal cítil, ako mu srdce vynechalo úder.

„Jedno espresso, prosím,“ objednal si a oprel sa o pult. Michal sa snažil tváriť nenápadne, ale jeho pohľad stále skĺzal na jeho ruky, na spôsob, akým sa opieral, akoby ho nič na svete nemohlo vyviesť z miery.

„Hneď to bude,“ povedal Michal a otočil sa k espressovaču.

„Michal, však?“ ozval sa hlas za ním. Michal sa prudko otočil.

„Ako… ako vieš moje meno?“ spýtal sa zaskočený.

„Nosíš ho na menovke,“ odpovedal chalan so šibalským úsmevom. „Čo keby si mi raz povedal svoje celé meno? Aby som sa ťa nemusel pýtať nabudúce.“

Michal sa zasmial, aj keď cítil, že jeho tvár horí.

„To už asi aj tak vieš.“

„Možno,“ priznal neznámy a dodal: „Ale radšej by som to počul od teba.“

Michal si nebol istý, čo tým myslí, ale skôr, ako sa stihol nad čímkoľvek zamyslieť, chalan dodal:

„Vidíme sa neskôr.“

O pár hodín neskoršie neznámy opäť vošiel do cukrárne, tentoraz s kočkou, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z módneho magazínu. Mala na sebe bledoružový kabátik a lodičky, z ktorých by Michala po piatich minútach bolela noha. Pôsobila však, akoby sa na podpätkoch narodila. Neznámy ju držal za pás a žoviálne sa usmieval, pričom jej niečo šepkal do ucha. Slečna sa zasmiala, a keď prišli k pultu, nechala neznámeho objednávať.

„Dáme si dve kapučína a dva krémeše,“ povedal so širokým úsmevom. Michal cítil, ako sa mu ruky trochu chvejú, keď začal pripravovať objednávku. Nemohol si pomôcť – zakaždým, keď ho videl, mal pocit, že mu zovrie žalúdok.

Neznámy, samozrejme, nepremeškal príležitosť na svoj charakteristický záver. Keď zaplatil a zobral podnos s objednávkou, ešte sa otočil a žmurkol na Michala. Ten okamžite pocítil, ako mu tvár zaliala červeň.

„Zlatý chlapec,“ zašepkala mama, ktorá stála za pultom a leštila poháre. „Vidíš, Michal, ako to robí? Úplná ľahkosť. Ty by si sa od neho mal učiť. Tie baby ani nevedia, čo do nich hučí, a sú z neho namäkko.“

„Vieš, mami, asi zbalím jeho, aby si konečne bola spokojná, keď si z neho taká unesená!“ Michal nervózne šľahol šálku z kávy do dresu a trielil sa schladiť do skladu. Vedel, že to jeho mama myslí dobre, ale keby len tušila, čo cítil, keď sa na neho neznámy pozrel tým svojím pohľadom.

Keď sa neznámy so slečnou chystal odísť, Michal si myslel, že to bude ďalší obyčajný deň ako každý iný. Slečna už vyšla von a neznámy ju nasledoval, ale zrazu sa zastavil vo dverách. Obrátil sa, prišiel späť k pultu a oprel sa oň s ležérnym úsmevom.

„Počuj,“ začal, „nepožičal by si mi kilo?“

Michal na neho nechápavo pozrel.

„Kilo?“ zopakoval, akoby si myslel, že neznámy chce múku.

„No sto eur,“ objasnil neznámy s úsmevom, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Michal automaticky otvoril pokladňu. Ani nevedel prečo. Možno to bol ten tón, ten pohľad, alebo jednoducho fakt, že keď bol neznámy nablízku, jeho mozog sa vypínal. Bez ďalšieho rozmýšľania napočítal sto eur a podal ich neznámemu.

„Díky, brácho,“ povedal neznámy, pričom mu zľahka stisol rameno. „Čoskoro ti ich vrátim.“

A s tým bol preč. Michal ostal stáť za pultom, neschopný slova.

„Čo to bolo?“ ozvala sa mama, ktorá sa nečakane objavila za ním. Jej pohľad bol podozrievavý, keď videla, ako Michal zatvára pokladňu.

„Ehm… nič, no požičal som si kilo!“ odpovedal Michal rýchlo, snažiac sa zachovať pokoj. Vedel, že tento deň sa práve stal oveľa komplikovanejším.

„Požičal si si kilo?“ nechápavo na neho pozrela mama.

„Mami, kilo znamená stovku, sto euro, chápeš?“ krútil Michal hlavou na mamu a snažil sa zmeniť smer rozhovoru s mamou, aby sa náhodou nesnažila zistiť, na čo mu to kilo je?

„Miško drahý, ty si myslíš, že som stará a hlúpa rašpľa? Však som videla, čo robíš s tými peniazmi, ale vieš čo, to je tvoja vec, pokladňa večer nech sedí na cent presne, keď budeš robiť uzávierku!“ a odišla so zdvihnutou hlavou do útrob svojho cukrového kráľovstva.

***

Piatkový podvečer bol pokojný, akoby cukráreň už pomaly nabiehala na víkendový režim. Michal si práve ukladal účty do pokladne, keď sa dvere otvorili a zvonček nad nimi zazvonil. Zodvihol hlavu a v tej chvíli mu takmer spadla čeľusť.

Neznámy.

Bol tam, stál vo dverách, ruky vo vreckách, vlasy rozstrapatené, akoby sa len tak prebehol po ulici. Tentoraz bol sám. Žiadna slečna v lodičkách ani cukrové pohľady. Len on a jeho nenútený úsmev, ktorý Michala zakaždým úplne odzbrojil.

Neznámy zamieril priamo k pultu, vytiahol z vrecka peňaženku a položil na pult dve stovky.

„Nech sa páči,“ povedal jednoducho a trochu naklonil hlavu, akoby Michalovi podával lístok do kina.

Michal na neho vyvalil oči.

„Ale veď som ti požičal len kilo,“ zamrmlal, stále trochu zaskočený.

„Ja viem,“ odpovedal neznámy s úškrnom. „To druhé kilo sú úroky. Za tvoju ochotu a za to, že si musel čakať na vrátenie.“

Michal rýchlo pokrútil hlavou.

„Nie, to v žiadnom prípade nemôžem vziať. Tu máš,“ povedal, vybral jednu z bankoviek a podával ju späť.

Neznámy sa zasmial, ten hlboký, chrapľavý smiech, ktorý Michal cítil až v žalúdku.

„Tak pekne si mi dal košom,“ povedal a zovrel si ruku na hrudi, akoby ho Michal práve smrteľne urazil.

„Ale ja ti nedávam košom,“ odpovedal Michal, trochu rozpačito. „Len to nie je fér. Proste nechcem vziať to kilo navyše.“

Neznámy zrazu položil ruku na Michalovu, ktorá spočívala na pulte. Michal stuhol, jeho srdce začalo búšiť, akoby malo každú chvíľu vyskočiť z hrude.

„Vieš čo,“ povedal neznámy jemne, s miernym úsmevom, „tak to kilo minieme spolu.“

Michal sa snažil sústrediť na jeho slová, no všetku pozornosť mu odvádzala váha tej ruky na jeho.

„Máš čas zajtra večer okolo ôsmej?“ spýtal sa neznámy.

Michal otvoril ústa, aby niečo povedal, ale neznámy mu nedal priestor. Naklonil sa k nemu cez pult a tichým hlasom mu zašepkal:

„Prídem si pre teba o ôsmej.“

Než Michal stihol zareagovať, neznámy sa s úsmevom narovnal, otočil sa a vykročil von z cukrárne. Dvere sa za ním zatvorili a Michal zostal stáť za pultom, úplne bezradný.

Cítil, ako mu tvár horí, a nevedel, či sa mu to celé len nesnívalo. V ušiach mu stále zneli tie slová:

„Prídem si pre teba o ôsmej.“

To kilo navyše zrazu vyzeralo ako tá najmenšia záhada.

***

Michal sedel na svojej posteli, opretý o čelo, so skríženými nohami a pohľadom zafixovaným na prázdnu stenu pred sebou. V izbe bolo ticho až na jemné šumenie z ulice, ktoré sa sem-tam prelínalo s bzukotom nočného života. Jeho myšlienky však boli ďaleko od pokojného večera.

„Prídem si pre teba o ôsmej.“ Tie slová, ten hlas… zneli mu v hlave ako ozvena. Dokonca aj teraz, keď bol doma, cítil na pokožke slabé šteklenie z jeho dychu.

Znova a znova si prehrával tú scénu v cukrárni. Ako sa naklonil, ako zblízka videl iskry v jeho očiach, cítil jeho vôňu, jemnú, akoby po citrusoch zmiešaných s niečím teplejším, sladším. A tie pery…

Michal sa oprel o stenu, zatvoril oči a nechal si prehrávať každý detail. Bol to len akt zdvorilosti? Poďakovanie za to, že mu požičal peniaze? Alebo to bol pozvánka na niečo viac? Rande?

„To predsa nemôže byť rande,“ zamrmlal si pre seba, ale hneď pocítil zvláštne teplo v hrudi pri tej myšlienke. Ale čo ak…? Nie. To by nedávalo zmysel. Veď… on vždy prichádzal s babami. Vždy.

Aj tak však nemohol ignorovať spôsob, akým sa naklonil, tón jeho hlasu, keď zašepkal tie slová. Bolo to hravé, ale zároveň akési intímne. Ako keby to bol moment, ktorý patrí len im dvom.

Michal si zakryl tvár rukami.

„Bože, toto je šialené,“ zamrmlal, no aj napriek tomu sa nemohol prestať usmievať.

Keď sa konečne natiahol na posteľ a snažil sa zaspať, obrázky toho okamihu sa mu znovu a znovu vracali. Jeho mozog ho zradil, stále si prehrával, ako sa neznámy nakláňa bližšie, ako jeho dych šteklí Michalovo ucho, ako jemne vraví:

„Prídem si pre teba.“

Michal si prešiel prstami po lícach, ktoré mu horeli.

„Nemôžem si predsa myslieť, že by o mňa naozaj mal záujem… Ale prečo to povedal tak…?“

Prehadzoval sa na posteli, myseľ rozorvaná medzi pochybnosťami a nádejou. Hlboko v srdci však vedel jedno: nech už bola pravda akákoľvek, zajtrajší večer mu nedá spať. A hoci si to nechcel priznať, mal strach. Strach z toho, čo by mohlo byť – ale aj strach, že to nič neznamenalo.

***

Ráno sa Michal zobudil s nervóznym pocitom v žalúdku. Bol to zvláštny mix očakávania a pochybností, ktoré mu nedali pokoj celú noc. Keď vošiel do kuchyne, mama už sedela za stolom, popíjala kávu a listovala v novinách. Na stole čakal tanier s čerstvým chlebom, maslom a džemom.

„Dobré ráno,“ pozdravil a snažil sa znieť nenútene, no mama hneď zdvihla pohľad.

„Dobré, Michal. Ako si spal?“ spýtala sa s úsmevom, ale okamžite si všimla jeho nepokoj. „Vyzeráš trochu… zamyslený.“

Michal sa posadil oproti nej a vzal si kúsok chleba. Vedel, že to musí povedať, ale nevedel, ako na to.

„Mami, dnes večer nejdem do cukrárne. Idem von.“

Mama odložila noviny a uprela naňho zvedavý pohľad.

„Von? S kým?“

Michal sa zamračil, snažiac sa premyslieť, ako to vysvetliť.

„No, vieš… s tým chalanom, čo chodí do cukrárne…“

Mama zúžila oči a v jej pohľade sa zračila kombinácia záujmu a materskej opatrnosti.

„S tým fešákom? Tým Casanovom? Ten ťa pozval von? Ale veď on stále prichádza s babami!“

Michal pokrčil plecami, cítiac, ako mu horia líca.

„No, hej… Ale včera bol sám. Vrátil mi tie peniaze, čo som mu požičal, a navyše mi chcel dať ďalšiu stovku.“

Mama si založila ruky na hrudi.

„A dúfam, že si si nezobral aj tú druhú stovku, či kilo, ako to vy mladí hovoríte.“

Michal sa rýchlo bránil.

„Nie, nezobral som. Povedal som mu, že to nie je fér. Ale on… on trval na tom, že ak si to nevezmem, tak to minieme spolu. A potom ma pozval von.“

Mama naňho chvíľu ticho pozerala, akoby spracovávala, čo práve počula. Nakoniec sa oprela o operadlo stoličky a vypustila dlhý povzdych.

„Dobre. Ale daj si na neho pozor. Chlapec vyzerá ako šarmantný sveták, ale kto vie, čo má za lubom.“

Michal sa zamračil.

„Mami, len ideme von, nič viac.“

„Hej, hej,“ odvetila mama s úsmevom. „A možno ti nájde alebo ťa zoznámi aj s nejakou peknou babou. Veď on to s nimi očividne vie.“

Michal prevrátil očami, ale v duchu sa mu jej poznámka vryla do mysle. Tá neistota ho už začínala zožierať. Bol to len priateľský večer? Alebo naozaj niečo viac? A čo ak mama mala pravdu – možno ho len chcel zoznámiť s ďalšou z tých dievčat, čo sa naňho lepia.

„Uvidím, mami,“ zamrmlal nakoniec a vstal od stola. Snažil sa pôsobiť pokojne, no v skutočnosti už teraz odpočítaval hodiny do večera.

Večer sa konečne priblížil. Michal stál pred zrkadlom vo svojej izbe a snažil sa skrotiť neposlušné vlasy, hoci ich už upravil asi trikrát. Obliekol si čisté rifle a bielu košeľu, ktorú si rezervoval na špeciálne príležitosti. Srdce mu bilo rýchlejšie, ako by chcel priznať. Nebol si istý, čo má od tohto večera očakávať, ale jedno vedel – chcel vyzerať dobre.

Keď o ôsmej zazvonil zvonček pri dverách, Michal si musel doslova prikázať, aby sa upokojil. Prišiel k dverám a otvoril ich – tam stál neznámy, ktorý sa usmial tým svojim žoviálnym úsmevom, pri ktorom Michalovi zakaždým poskočilo srdce. Mal na sebe čiernu bundu a jednoduché tričko, no napriek tomu vyzeral dokonale.

„Si pripravený?“ spýtal sa neznámy s iskrou v očiach.

Michal len prikývol a pozrel na mamu, ktorá ho nenápadne sledovala z kuchyne.

„Maj sa, mami,“ povedal rýchlo, a skôr než stihla niečo dodať, už bol vonku.

Neznámy ho zaviedol k autu – staršiemu, ale udržiavanému. Keď Michal nastúpil, neznámy sa obrátil k nemu.

„Dúfam, že máš rád fantasy. Ideme do kina na Čarodejku. Je to vraj jeden z najlepších filmov tohto roka.“

„Jasné,“ odpovedal Michal a snažil sa skryť svoju nervozitu. Bol prekvapený, že ho neznámy berie práve do kina na fantasy film. Nezdal sa byť typom, ktorý by mal rád podobné veci, ale o to viac to Michala potešilo.

V kine si sadli do stredu sály, obklopení jemným šumom ostatných divákov. Neznámy kúpil pukance a colu pre oboch, no počas filmu sa do nich sotva pustil. Od prvej chvíle bol úplne pohltený dejom. Jeho oči sa rozžiarili, keď sa na plátne objavila čarodejka, a pri každej dramatickej scéne sa nakláňal dopredu, akoby sa sám stal súčasťou príbehu.

Michal ho potajme sledoval viac než film. Ten zápal a detská fascinácia, ktorú neznámy prejavoval, boli neuveriteľne roztomilé. Michal sa cítil, akoby ho videl v úplne inom svetle – neznámy, ktorý vždy pôsobil ako sebavedomý Casanova, sa teraz prejavoval ako malý chlapec stratený vo svete kúziel.

Keď sa na plátne zrazu objavila desivá príšera, Michal si nevšimol, že neznámy stuhol. V momente, keď sa príšera priblížila k hlavným postavám, neznámy podvedome natiahol ruku a pevne chytil Michalovu.

Michal stuhol, jeho pohľad okamžite klesol na ich prepletené ruky. Neznámy si to zrejme ani neuvedomil – bol úplne stratený v deji, jeho pohľad neuhol od plátna. Michal cítil, ako mu teplo stúpa do tváre, a v hlave mu bežala jediná myšlienka: Je to úžasné. Neuveriteľné. Ale… vážne sa to deje?

No trvalo to len chvíľu. Keď príšera zmizla, neznámy akoby precitol a ruku pustil.

„Uf, to bolo tesné,“ zašepkal s nervóznym smiechom, zrejme si neuvedomujúc, čo práve urobil.

Michal sa snažil tváriť nenútene, ale v hlave si opakoval jedinú vetu: Nemohla tam tá príšera ostať večne?

Celý zvyšok filmu Michal takmer nevnímal. Myšlienkami bol stále pri tom krátkom momente – pri dotyku, ktorý bol tak náhodný, no zároveň taký nádherný.

Po filme Michal očakával, že ho neznámy odvezie rovno domov, no ten mal očividne iné plány. „Tak, čo? Máme ešte to kilo na útratu, nie? Poďme si dať drink,“ povedal s úsmevom, keď vychádzali z kina.

Michal trochu zneistel.

„Kde? Myslel som, že už pôjdeme späť…“

„Do baru. Poznám jedno super miesto, je tu blízko,“ neznámy naňho žmurkol a bez ďalších diskusií ho nasmeroval späť k autu.

Cesta bola krátka a čoskoro stáli pred neónovým nápisom disco baru, odkiaľ už zvonku bolo počuť basy tanečnej hudby. Michal sa cítil trochu nesvoj – nebol zvyknutý chodiť na také miesta a už vôbec nie s niekým ako tento chalan. Ale bolo v tom aj niečo vzrušujúce, niečo, čo ho nútilo nasledovať ho.

Vošli dnu a miestnosť ich okamžite obklopila farebnými svetlami a pulzujúcim rytmom hudby. Neznámy zamieril k baru, kde objednal dva drinky.

„Tu máš, na rozohriatie,“ povedal s úsmevom, keď Michalovi podal pohárik.

Michal si nervózne odpíjal a pozoroval neznámeho, ktorý sa po chvíli naklonil k nemu a zakričal cez hudbu:

„Poď tancovať!“

Michal sa zamračil.

„Ja neviem tancovať!“

Neznámy sa zasmial.

„To nevadí. Nikto tu nie je profesionál… až na mňa, samozrejme.“ S tými slovami ho chytil za ruku a ťahal ho na tanečný parket.

Michal protestoval, ale neznámy bol neoblomný. Nakoniec sa ocitli uprostred tanečného parketu, obklopení množstvom ľudí. Neznámy pustil Michalovu ruku, ale zostal pri ňom.

„Len sa hýb do rytmu, to zvládneš,“ povedal a začal sa pohybovať v súlade s hudbou.

Michal sa najskôr cítil ako ryba na suchu, no potom si uvedomil, že neznámy sa naňho nepozerá so súdom ani posmechom – naopak, usmieval sa naňho a povzbudzoval ho. Michal sa odhodlal aspoň trochu pohupovať do rytmu, aj keď mal pocit, že vyzerá smiešne.

Medzitým sa neznámy úplne odviazal. Tancoval s uvoľnenou eleganciou, akoby bol stvorený na to, aby sa pohyboval po parkete. Jeho pohyby boli plynulé, ladné, a čoskoro sa stal stredobodom pozornosti celého baru. Ľudia okolo neho začali tlieskať a povzbudzovať ho.

Michal stál vedľa neho, mierne zahanbený, ale aj očarený. Bolo neuveriteľné sledovať, ako sa neznámy mení na energickú hviezdu parketu, a zároveň si stále dáva pozor, aby zostal nablízku Michalovi.

Po chvíli sa neznámy otočil k Michalovi, natiahol ruku a povedal:

„Poď bližšie. Skús to, je to len tanec.“

Michal zaváhal, ale potom sa opatrne priblížil. Aj keď tancovali každý zvlášť, ich pohyby sa začali zosúlaďovať. Michal sa postupne uvoľňoval a nechal sa strhnúť hudbou.

„Vidíš? Ide ti to!“ zakričal neznámy cez hudbu a široko sa naňho usmial.

Michal cítil, ako sa jeho nervozita postupne rozplýva. Tancovanie mu stále nešlo ako neznámemu, ale bolo to jedno. Bol pri ňom, a to bolo dôležité.

Keď hodiny odbili polnoc, Michal a neznámy vyšli z baru. Ulice boli tiché, prázdne, len ich kroky narúšali pokoj noci. Michal bol trochu nesvoj – celý večer bol ako zo sna, ale teraz, keď stáli pod nočnou oblohou, začal rozmýšľať, kam to všetko smeruje.

„Rodičia nie sú doma,“ prehovoril neznámy, akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete. „Ak chceš, môžeš prespať u mňa. Mám voľnú izbu.“

Michal zmätene zamrkal.

„A čo auto? U teba doma?“ opýtal sa, snažiac sa udržať hlas pokojný.

„Jasné. Auto zostane tu a nebudem ťa predsa posielať domov v noci. Navyše…,“ neznámy sa naňho uškrnul tým svojím chlapčenským úsmevom, „…mám doma fakt dobré raňajky.“

Michal sa zasmial, aj keď mu v žalúdku začalo štekliť niečo ako nervozita zmiešaná s očakávaním.

„Tak teda dobre.“

Kráčali ulicou, keď sa neznámy z ničoho nič zastavil. Michal takmer vrazil do jeho chrbta.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa.

Neznámy sa otočil, jeho oči žiarili ako dva uhlíky v temnote. Skôr než Michal stihol čokoľvek povedať, cítil, ako ho neznámy pritiahol k sebe. Jeho ruky boli pevné, ale zároveň jemné. A potom to prišlo – ich pery sa spojili v bozku, ktorý Michala úplne ochromil.

Nebola to len obyčajná pusa. Bolo to intenzívne, hlboké a úprimné. Neznámy sa ani na chvíľu nezdržal a jazykom vkĺzol do Michalových úst, akoby si bol istý, že toto je presne to, čo obaja potrebujú.

Michal cítil, ako mu srdce vynecháva údery, jeho ruky ostali zvesené, úplne paralyzovaný tým náhlym, vášnivým gestom.

Keď sa neznámy konečne odtiahol, usmial sa tým svojím bezstarostným úsmevom, ako keby sa nič mimoriadne nestalo.

„Sorry,“ povedal so šibalským pohľadom. „Ale už som nemohol vydržať. Musel som ochutnať. Vieš, som hladný.“

Michal sa stále spamätával z toho, čo sa práve stalo. Potom sa pousmial, trochu nervózne, ale aj úprimne.

„Aj ja začínam byť akýsi hladný,“ povedal nakoniec, čo spôsobilo, že neznámy vybuchol do hlasného smiechu.

Smiali sa spolu, ich hlasy sa niesli nočnou ulicou. Michal mal pocit, akoby práve vstúpil do úplne nového sveta, kde bolo všetko možné. A hoci stále nepoznal meno neznámeho, jedno vedel iste – tento večer si zapamätá navždy.

Keď Michal vošiel do priestranného a útulného bytu, okamžite si všimol jemnú vôňu dreva a citrusov, ktorá naplnila miestnosť. Neznámy za ním zavrel dvere, podišiel k nemu a bez jediného slova ho opäť pritiahol k sebe. Ich pery sa spojili v hlbokej a neodolateľnej bozkávacej smršti, akoby medzi nimi praskla neviditeľná hrádza túžby, ktorá sa dlho budovala.

Michal cítil, ako sa jeho telo chveje, ako každý dotyk neznámeho rozpaľuje jeho pokožku. Ruky sa im preplietli, dotýkali sa navzájom s neistotou, ktorá sa pomaly menila na istotu, na odhodlanie. Michal zacítil, ako mu neznámy jemne hladí zátylok a zároveň mu druhou rukou opatrne prechádza po chrbte.

„Si si istý?“ zašepkal neznámy medzi bozky, pohľad upretý do Michalových očí, ktoré sa trblietali v tlmenom svetle.

„Áno,“ odpovedal Michal takmer bez dychu, ani na sekundu nezaváhal.

Neznámy ho chytil za ruku a viedol ho cez obývačku do svojej izby. Miestnosť bola jednoduchá, no príjemná – mäkké svetlo nočnej lampy a jemné sivé prestieradlá na posteli. Len čo sa dvere zatvorili, ich vášeň znovu vzplanula.

Tentoraz bol Michal odvážnejší, pritlačil neznámeho k posteli a začal ho bozkávať na krk. Neznámy sa krátko zasmial, ten smiech sa však rýchlo zmenil na tiché vzdychy, keď Michalove pery skĺzli na jeho kľúčnu kosť. Obaja si postupne vyzliekali oblečenie, kúsok po kúsku, akoby sa tým chceli zbaviť všetkých bariér medzi nimi.

Ich telá sa stretli v teplej, mäkkej harmónii, ruky blúdili, bozky sa stávali hlbšími, vášnivejšími. Každý dotyk bol ako iskra, ktorá zapaľovala oheň, až kým miestnosť nebola naplnená ich dychmi a šepkanými slovami.

Michal si uvedomil, že toto je to, po čom túžil od prvej chvíle, keď neznámeho uvidel v cukrárni. Cítil sa voľný, prijatý, akoby každý jeho krok a pohyb bol presne tam, kde mal byť.

Keď vášeň konečne opadla a obaja ležali vedľa seba, ich telá ešte stále prepletené, Michal si všimol, ako sa neznámy pozerá na neho s úsmevom – nie s tým žoviálnym úsmevom, ktorý poznal z cukrárne, ale s jemným, takmer zasneným pohľadom, akoby Michal bol jediný na svete.

„Ešte stále som hladný,“ zašepkal neznámy s úsmevom, pobozkal Michala na čelo a obaja sa rozosmiali.

Michal otvoril oči a chvíľu nechápavo pozeral na strop, ktorý mu vôbec nebol povedomý. Potom si uvedomil, kde je – a s kým. Pohliadol vedľa seba, kde neznámy pokojne spal. Jeho tvár bola uvoľnená, mihalnice vrhali jemné tiene na líca a pramene jeho vlasov boli rozstrapatené na vankúši. Michal sa usmial, no ten úsmev mu rýchlo zamrzol, keď si vzal mobil do ruky a uvidel čas: 10:03 hod.

„Do kelu!“ šepol nahlas. Cukráreň! Mal tam byť už dávno!

Potichu a rýchlo vstal z postele, snažiac sa, aby neznámeho nezobudil. V izbe si zozbieral svoje oblečenie, ktoré bolo pohodené po zemi, a začal sa obliekať. No, snažil sa aspoň byť tichý. Keď sa mu podarilo natiahnuť nohavice a tričko, ešte raz pohliadol na posteľ. Neznámy sa mierne zamrvil, no ďalej spal.

„Prepáč, musím utekať,“ zašepkal Michal takmer bez hlasu, akoby ho ten druhý aj v spánku mohol počuť.

Potichu sa prešmykol cez obývačku, obul si tenisky a vybehol z bytu.

Keď sa dostal do cukrárne, už len z diaľky videl, že jeho mama je za pultom a zákazníci čakajú na objednávky. Dvere sa za Michalom so zvončekom zabuchli a mama okamžite zodvihla hlavu. Jej výraz bol ostrý ako nôž na krájanie torty.

„Michal! Toto čo má byť?!“ vyhŕkla a podala poslednú objednávku čakajúcej zákazníčke. „Máš vedieť, že cukráreň otvárame o deviatej, nie o desiatej!“

„Prepáč, mama, ja som… zaspal,“ zamrmlal Michal a uhýbal pohľadom, lebo jej oči sa do neho vpíjali.

„Zaspal?“ opýtala sa neveriacky. „A ja tu mám na dnes tri torty na objednávku, k tomu plná cukráreň a ty si si len tak… zaspal?!“

„Ja viem, mrzí ma to,“ povedal Michal a rýchlo sa pustil do práce za pultom.

„To nestačí, že ťa to mrzí,“ mama pokračovala, keď sa vrátila od pece s táckou čerstvo upečených korpusov. „Nemôžem byť na dvoch miestach naraz! Mám piecť aj obsluhovať zákazníkov? A ešte mi povedz, kde si bol, že si tak tvrdo zaspal?“

Michal sklopil pohľad a začal umývať kávovar, aby si zamestnal ruky.

„Bol som vonku…“

„Vonku? S kým? A prečo si neprišiel načas domov?“ mama ho neprestávala zasypávať otázkami.

Michal si zahryzol do pery.

„Bol som… s jedným kamarátom.“

Mama prevrátila očami a nespokojne pokrútila hlavou.

„Aký kamarát? To je jedno! Nabudúce buď zodpovednejší. Táto cukráreň nie je len moje hobby, Michal! Ak nemám tvoju pomoc, môžeme rovno zatvoriť! Vieš čo, ja normálne dám inzerát a nájdem niekoho zodpovedného, aby tu bol načas!“

Michal cítil, ako mu horia líca.

„Neboj sa, mama, napravím to,“ zamrmlal a pustil sa do prípravy kávy pre čakajúcich zákazníkov.

Mama si vzdychla, položila ruky v bok a mierne zmiernila tón.

„Dúfam. A teraz urob všetkým kávu, aby sme nestratili zákazníkov. Ja idem dokončiť tie torty, lebo nemienim počúvať, že meškajú.“

Michal prikývol a pustil sa do práce, no v hlave mu stále vírili spomienky na predošlú noc. A aj napriek maminmu hnevu, kútikom úst sa jemne usmial.

***

Neznámy sa pomaly prebúdzal, svetlo prenikajúce cez závesy ho jemne šimralo na viečkach. Prevalil sa na bok a natiahol ruku vedľa seba, no posteľ bola prázdna. Otvoril oči, chvíľu hľadel na pokrčené obliečky a potom sa posadil.

Prsty si prešiel cez vlasy a zamyslene vzdychol. Obraz predchádzajúcej noci sa mu zreteľne vracal – Michalove oči, jemný úsmev, nesmelé dotyky, ktoré sa postupne menili na odvážnejšie, vášnivejšie. To, čo cítil, keď sa ich telá spojili, bolo niečo, čo nikdy predtým nezažil. Žiadna z jeho frajeriek, žiadna romantická chvíľka, žiadny flirt sa nemohol rovnať tomu, čo zažil s Michalom.

Znovu sa položil na chrbát a zahľadel sa do stropu. Jeho myseľ bola plná zmätku. Vedel, že mal za sebou nespočetné množstvo vzťahov a dobrodružstiev, no pri žiadnom z nich sa necítil takto. Boli to vzťahy povrchné, založené na príťažlivosti, chvíľkovej zábave, na okamžitých pôžitkoch. S Michalom to bolo iné. Akoby v ňom niečo prebudil, akoby dotyky, pohľady a ten úprimný úsmev rozprúdili v jeho srdci niečo, čo doteraz nepoznal.

Zrazu sa mu vkradol do mysle pocit neistoty. Prečo to cítim tak silno? Čo to so mnou robí? Michal bol iný. Tichší, nenápadný, no mal v sebe niečo, čo ho priťahovalo ako magnet. Bol to jeho nevinný pohľad, jemné rozpaky, ktoré robili každé gesto úprimným, každé slovo úctivým.

Neznámy si zahryzol do pery a pocítil zvláštnu nervozitu. Ako to Michal vnímal? Cíti to rovnako? Spomienky na noc, keď sa nechali unášať vášňou, boli nádherné, no zároveň ho desili. Bol zvyknutý byť tým, kto má situáciu pod kontrolou, kto presne vie, čo chce. Tentoraz to bolo iné. Michal v ňom vyvolal emócie, ktoré nepoznal.

Posadil sa na kraj postele a sčesal si vlasy dozadu. Myšlienky mu behali v hlave jedna za druhou. Zrazu mu hlavou prebleskli tváre všetkých tých dievčat, ktoré za tie roky mal po svojom boku. Ani jedna z nich mu nedokázala vyčariť ten pocit ľahkosti, radosti a túžby, aký teraz cítil pri myšlienke na Michala.

„Do kelu,“ zašepkal do ticha izby a prešiel si rukou po tvári. Bol z toho všetkého zmätený. Nikdy si nepomyslel, že by sa mohol takto cítiť kvôli chalanovi. Nie preto, že by mu to pripadalo zvláštne – len to jednoducho nečakal.

Pohliadol na nočný stolík, kde Michal nechal pohár s vodou. Rukou si jemne prešiel po perách, akoby stále cítil tie Michalove. Bolo to neskutočné, nádherné… a zároveň strašidelné.

„Čo so mnou robíš, Mišo?“ zašepkal do prázdnej miestnosti.

Vedľa postele zbadal Michalovu mikinu, ktorú tam zrejme zabudol, keď narýchlo odchádzal. Zobral ju do rúk a chvíľu ju držal, cítiac jeho jemnú vôňu. Srdce mu vynechalo úder. Toto nebolo niečo, čo sa dalo ignorovať. Michal bol pre neho viac než len ďalší dobrodružný večer.

Neznámy sa rozhodol. Musí Michala nájsť a povedať mu, čo cíti – aj keď ešte sám nemal úplne jasno v tom, čo to vlastne je. Ale vedel, že Michala už nechce pustiť. Nie po tom, čo zažil a čo si uvedomil.

***

V cukrárni bol rušný deň. Michal behal od pultu ku stolom, upravoval vitrínu a snažil sa pomáhať mame, ktorá mala plné ruky práce s pečením zákuskov. No aj v tomto zhone mal Michal čas pozerať na dvere a dúfať, že on sa objaví. Od rána si opakoval, že už o neho nestojí, že to, čo medzi nimi bolo, bolo len chvíľkové, možno zo strany neznámeho iba experiment, no srdce ho neposlúchalo.

Keď sa konečne dvere otvorili a zvonček zacinkal, Michal zastal uprostred činnosti. S hrôzou a náhlym bodnutím v hrudi zbadal, ako neznámy vstúpil do cukrárne – no nebol sám. Vedľa neho kráčala mladá žena, vysoká, s dokonalými vlasmi, oblečená ako z časopisu. Smiala sa na niečom, čo jej neznámy povedal, a on jej so svojím typickým šarmom venoval jeden z tých úsmevov, ktoré Michal tak dobre poznal.

Michalovi sa na okamih zastavil svet. Nohy mu stuhli, srdce sa mu rozbúchalo tak, že mal pocit, akoby ho mohol každý počuť. Tak toto bolo všetko? premýšľal. Len jedna noc, len jedna skúsenosť? A teraz sa vrátil k tomu, čo mu je prirodzené – k babám, k svojmu starému životu.

Sledoval, ako neznámy galantne odsunul stoličku pre svoju spoločnosť, a potom si sadol oproti nej. Ich smiech sa niesol celou cukrárňou a Michal cítil, ako mu hrudník zviera žiarlivosť. Pokúšal sa to skryť, nútil sa zhlboka dýchať a sústrediť sa na prácu, no pohľad mu stále unikal k tomu stolu.

Keď k nim musel pristúpiť, aby prijal objednávku, cítil, ako mu tuhnú ruky.

„Dobrý deň,“ pozdravil ich formálne, možno až príliš chladne, no nedokázal inak.

„Ahoj,“ pozdravil ho neznámy a žmurkol na neho, akoby sa nič nedialo, akoby medzi nimi nebolo to, čo sa stalo. Ako môže byť taký bezstarostný? pýtal sa Michal v duchu, zatiaľ čo si zapisoval objednávku.

„Dve kapučína a dva veterníky, karamelové,“ povedala neznámemu jeho spoločnosť, a Michal si musel zahryznúť do jazyka, aby nič nepovedal. Veterníky? Asi by som mu ich mal hodiť do ksichtu, bože ja som naivka!

Keď odchádzal od stola, cítil, ako mu oči začínajú vlhnúť. Je to smiešne, veď sme boli spolu len raz. Nič to neznamenalo… aspoň pre neho. Ale pre Michala to znamenalo všetko. Celý týždeň si premietal v hlave tie chvíle, ten bozk, vášeň, smiech.

Za pultom sa snažil sústrediť na maminu objednávku, no prsty sa mu triasli. Neznámy sa občas obzrel jeho smerom a usmial sa, no Michal ten úsmev pociťoval skôr ako ostrú dýku.

„Michal?“ zavolala na neho mama, ktorá si všimla jeho roztržitosť. „Čo ti je, si ako z vody vyžmýkaný.“

„Nič, nič, mami,“ zamrmlal a snažil sa upraviť si emócie na tvári.

Keď neznámy a jeho spoločnosť odišli, Michal sa oprel o pult a hlboko si vzdychol. Cítil sa prázdny, ako keby mu niekto vytrhol niečo dôležité zo srdca. Hlavu mal plnú myšlienok. Prečo si mi to spravil? Prečo si ma len tak použil a teraz pokračuješ ďalej, akoby nič?

Na stôl, kde sedeli, zrazu dovidel – neznámy tam nechal servítku. Michal k nej podišiel, a keď ju zdvihol, zbadal na nej rýchlo načmárané čísla. Telefónne číslo. A pod ním jediné slovo: Zavolaj.

Michal chvíľu hľadel na servítku, srdce mu búšilo. Čo to má znamenať? Pýtal sa sám seba. Zmätok sa miešal s nádejou, ale žiarlivosť a bolesť neustupovali. Naozaj mu mám zavolať?

Michal si po dlhých úvahách a vnútornom boji povedal, že neznámemu nezavolá. Znechutený z vlastnej neistoty a strachu z odmietnutia sa rozhodol, že počká. Ak neznámy cíti to, čo cítil on, nájde si spôsob, ako sa ozvať. Ale dni ubiehali a neznámy sa neozýval. Michal sa snažil presvedčiť sám seba, že je to lepšie – že sa vyhne sklamaniu, ak sa neozve. Napriek tomu ho to zožieralo. Každý deň pri práci pohľadom kontroloval dvere cukrárne, či sa v nich neobjaví tá známa postava. No s každým ďalším dňom jeho nádej slabla.

Na druhej strane, neznámy trávil dni v zmätku. Každý večer hľadel na svoj mobil, kontroloval, či Michal nezavolal, nepísal. A nič. Časom začal pochybovať – možno si Michal všetko, čo sa medzi nimi stalo, vysvetlil inak. Možno to pre neho nič neznamenalo. Možno sa mu to dokonca nepáčilo. Snažil sa to vyhnať z hlavy, ale spomienky na Michalove oči, jeho úsmev a dotyky boli ako vytesané do kameňa. "Ak to Michalovi za to nestojí, načo to riešiť," presviedčal sa stále dokola, no rástol v ňom smútok.

Po dvoch týždňoch neznámy definitívne uzavrel, že Michal nemá záujem. Ako mechanizmus obrany vytiahol svoju starú zbraň – šarm. Na jednej party spoznal sympatickú brunetku. Bola zábavná a bezprostredná a on sa sám sebe pokúšal nahovoriť, že by mohla byť „ono.“ Po krátkom rozhovore ju pozval na kávu.

„Ideme na jedno miesto, ktoré mám veľmi rád,“ povedal s falošným úsmevom, akoby sa snažil presvedčiť aj sám seba.

V piatok podvečer sa dvere cukrárne otvorili. Michal za pultom okamžite spozornel. Keď zdvihol zrak, akoby mu niekto vyrazil dych – bol to on. A vedľa neho bola ďalšia baba. Krásna, sebavedomá, smiala sa na všetkom, čo neznámy povedal. Michal rýchlo odvrátil pohľad, ale srdce mu začalo búšiť tak silno, že sa bál, že ho mama počuje cez stenu.

Neznámy sa obzeral po miestnosti, a keď jeho pohľad padol na Michala, na chvíľu stuhol. Bolo to len na sekundu, no stačilo to, aby sa v jeho očiach mihol tieň neistoty. Potom nahodil svoj obvyklý žoviálny úsmev a pristúpil k pultu.

„Dáme si dve kapučína a… čo si dáš?“ opýtal sa brunetky, ktorá si vyberala dezerty za sklom. Michal, so zovretým žalúdkom, pripravil kávu. Pri podávaní pohárikov sa ich ruky na chvíľu stretli. Neznámy sa usmial a nežne zašepkal: „Ďakujem.“ Michal však nedokázal odpovedať, jeho hrdlo bolo ako zovreté. Rýchlo sklopil pohľad a venoval sa ďalšiemu zákazníkovi.

Keď sa neznámy so svojou spoločnosťou usadil pri stole, Michal sa snažil sústrediť na prácu. No pohľad mu stále utekal k tomu stolu. S každým smiechom brunetky sa mu zdalo, akoby mu niekto priamo pred očami trhal jeho nádej na kúsky.

„Takže to bolo len pre neho niečo nové. Niečo, čo chcel vyskúšať a čo ho už omrzelo," pomyslel si Michal. V hrudi cítil ťažobu, ktorá sa mu rozlievala do celého tela. Ale nevydal ani hlásku.

Keď neznámy odchádzal, otočil sa ešte k pultu, akoby chcel niečo povedať. Ale Michal sa otočil chrbtom a začal vymývať šálky, predstierajúc, že si nič nevšimol.

***

Neznámy sedel doma a snažil sa sústrediť na čokoľvek iné, ako na Michala. Celá situácia ho mrzela viac, ako by si kedy bol schopný priznať.

„Možno som naozaj niečo pokazil, ale čo vlastne, veď som bol pri ňom v cukrárni so sesternicou, dobre druhýkrát s Majou, ktorá ma neskutočne nudila, lebo ani zďaleka nebola Michal,“ premýšľal. Ale nebol si istý, čo vlastne Michal cíti. Po poslednom stretnutí v cukrárni, keď Michal ani len nezavolal, si bol istý, že to medzi nimi skončilo. A keďže Michal neprejavil záujem, rozhodol sa to akceptovať. Ale napriek tomu sa nevedel zbaviť myšlienky na neho.

Raz po ceste z mesta, ako prechádzal okolo cukrárne, jeho pohľad spočinul na dverách, kde visel nový oznam.

„Hľadáme pomocnú silu na výpomoc počas vianočného obdobia. Info na tel. čísle…“ Stuhol. Niečo v ňom sa pohlo. Vlastne ani nerozmýšľal, či je to dobrý nápad, jednoducho vytočil číslo uvedené na inzeráte.

Z druhej strany sa ozval príjemný, ale energický ženský hlas:

„Prosím, cukráreň Magdaléna, počúvam!“

Neznámy sa zhlboka nadýchol a trochu nervózne spustil:

„Dobrý deň, volám ohľadom toho inzerátu na pomocnú silu. Mal by som veľký záujem o túto prácu.“

Žena na druhej strane, Michalova mama, si ho so záujmom vypočula:

„Máte nejakú prax alebo ste vyučený v odbore?“ spýtala sa profesionálne.

Neznámy si automaticky prehral všetky svoje skúsenosti a rýchlo musel priznať:

„Bohužiaľ, nemám prax ani vzdelanie v odbore, ale som veľmi pracovitý. Rýchlo sa učím a naozaj by som tú prácu chcel. Nebudete ľutovať.“

Magdaléna chvíľu mlčala, akoby premýšľala, no jej tón bol priateľský:

„Dobre, príďte sa mi ukázať. Kedy by ste mohli?“

Neznámy bez zaváhania odvetil:

„Okamžite!“

Magdaléna sa zasmiala:

„Tak to je skvelé. Tak teda príďte, budem tu až do večera.“

Neznámy zložil telefón a cítil, ako sa mu trochu trasú ruky.

„Čo to, preboha, robím?“ zamumlal si pre seba. Ale niečo vo vnútri mu vravelo, že toto je možno jeho posledná šanca, ako sa aspoň trochu priblížiť k Michalovi.

Neznámy otvoril dvere cukrárne a vošiel dnu s miernou nervozitou. Vo vzduchu bola vôňa čerstvých koláčov a kávy, ktorá ho okamžite preniesla do spomienok na chvíle strávené s Michalom. Za pultom stála Magdaléna, Michalova mama, a okamžite spoznala jeho tvár.

Magdaléna ho privítala s úsmevom, ale v očiach mala trochu zvedavý lesk.

„Tak to ste ty, kto mi volal? Ten, čo tak veľmi chcel u nás pracovať? Zaujímavé… Myslím, že ťa poznám. Veď ty si náš zákazník! Každý týždeň tu chodíš s inou slečnou,“ povedala s trochu pobaveným tónom, no neznámy vycítil, že to nebolo myslené zle, skôr ako faktická poznámka.

Neznámy sa trochu pousmial, ale nevedel, ako na to zareagovať.

„Áno, priznávam, mám slabosť pre vaše zákusky…,“ začal a snažil sa odviesť pozornosť od tej poznámky o slečnách.

V tej chvíli sa však ozval zvonček nad dverami a Michal vstúpil dnu. Jeho kroky sa zastavili hneď, ako uvidel neznámeho pri pulte vedľa svojej mamy. Jeho tvár okamžite zbledla a oči sa rozšírili prekvapením. Vyzeral, akoby ho oblial studený pot.

Michalove oči skákali medzi matkou a neznámym.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa takmer šepotom, pričom jeho hlas bol plný zmätku.

Magdaléna, ktorá si okamžite všimla Michalovo napätie, sa snažila uvoľniť atmosféru.

„Michal, toto je… vlastne naša nová pomocná sila,“ povedala trochu neisto, pričom sa zarazila, keď si uvedomila, že doteraz nepozná jeho meno.

Potom sa otočila späť k neznámemu a s mierne ospravedlňujúcim úsmevom, akoby si práve uvedomila, že mu celú dobu tyká, sa spýtala:

„Povedz mi svoje meno.“

Neznámy na okamih zaváhal, akoby premýšľal, či to chce vôbec povedať práve teraz, keď bol Michal pri tom. Nakoniec však, s jemným úsmevom na perách a pohľadom zameraným priamo na Michala, ticho prehovoril:

„Volám sa Adam.“

Michal pri zvuku jeho mena cítil, ako sa mu rozbúšilo srdce.

„Adam…,“ zopakoval si v mysli, akoby to meno malo nejaký magický význam. Cukráreň bola tichá, plná napätia, ktoré viselo vo vzduchu medzi nimi dvoma.

Michal sa zamračil, keď jeho mama vyslovila tú vetu:

„Michal, ty ho zaučíš. Ukážeš Adamovi, ako sa pracuje s pokladnicou, ako sa obsluhujú zákazníci. Máš v tom prax.“

„Ale mami…,“ začal protestovať, no jej neoblomný pohľad ho rýchlo umlčal. Magdaléna len zdvihla obočie, čo vždy znamenalo žiaden odpor.

„Dohodnuté. A žiadne výhovorky,“ zakončila, otočila sa k Adamovi a usmiala sa. „Michal je šikovný, všetko vás naučí a prepáčte mi za to tykanie, nejako mi to ušlo, veď ste asi taký starý ako môj syn.“

Michal si prehodil utierku cez rameno, hlboko si vzdychol a pomaly prikývol.

„Dobre, ale ja mám na práci milión iných vecí,“ zamrmlal a ani sa nepozrel Adamovi do očí.

Adam, akoby si nevšimol Michalovu neochotu, sa usmial tým svojím chlapčenským spôsobom.

„Ďakujem, teším sa na spoluprácu,“ povedal veselo a natiahol ruku na gesto zmierenia.

Michal ho ignoroval, obrátil sa na pokladnicu a začal vysvetľovať.

„Takže… toto je základ. Nablokuješ, tu stlačíš a…“

Adam pristúpil bližšie, možno až príliš. Jeho plece sa letmo dotklo Michalovho, keď sa naklonil nad pokladnicu, aby lepšie videl. Michal sa na chvíľu zasekol. Elektrizujúca vlna prebehla jeho telom a zanechala mu sucho v ústach.

„A potom?“ ozval sa Adam, akoby nič.

Michal si odkašľal a rýchlo pokračoval:

„A potom vydáš blok. Jasné? Nič ťažké.“

„To zvládnem,“ prikývol Adam, stále o kúsok bližšie, ako by sa patrilo.

Napätie medzi nimi viselo vo vzduchu. Každý pohľad, každý náhodný dotyk vyvolával iskry. Michal sa snažil pôsobiť profesionálne, no cítil, ako sa mu zrýchľuje tep zakaždým, keď sa Adam usmial alebo letmo zavadil o jeho ruku.

Adam však akoby to robil zámerne – alebo aspoň Michalovi to tak pripadalo. Ako keby testoval jeho reakcie, ako keby ho bavil ten pocit neviditeľného lana, ktoré ich k sebe neúprosne priťahovalo.

„Ukážeš mi ešte, ako robíš kávu?“ opýtal sa Adam, keď Michal ukončil výklad o pokladni.

Michal si povzdychol.

„Jasné. Poď sem.“

Postavil sa k pultu a začal pripravovať cappuccino. Adam ho sledoval tak intenzívne, až Michalovi pod tým pohľadom horeli líca.

„Si úžasný v tom, čo robíš,“ povedal Adam ticho.

Michal zamrznutý od prekvapenia zdvihol hlavu. Ich pohľady sa stretli, a aj keď Adam nehovoril o ich spoločnej noci, Michal mal pocit, akoby to práve tá veta pripomínala.

Michal sa otočil späť k pultu, aby ukryl červeň na tvári, a zamrmlal:

„Zvykneš si na to, časom to bude rutina.“

Adam sa usmial.

„Niečo mi hovorí, že s tebou to nikdy nebude rutina.“

A Michal vedel, že prehráva. Pretože to napätie, tá elektrizujúca sila medzi nimi, ho úplne ovládala.

Celý deň v cukrárni prebehol hladko, no atmosféra medzi Michalom a Adamom bola nabitá. Adam si neustále nachádzal dôvody, aby sa priblížil k Michalovi – či už pri servírovaní zákuskov, alebo pri práci s pokladnicou. Michal sa tváril, že si to nevšíma, ale vo vnútri ho to úplne vyvádzalo z rovnováhy.

Keď odbila ôsma hodina večer a na dverách cukrárne sa otočil nápis „Zatvorené“, Michal vydýchol. Myslel si, že napätie konečne pominie.

„Ešte treba umyť podlahu,“ ozval sa Adam, keď odnášal posledné poháre do kuchyne.

„Hej, viem,“ odpovedal Michal trochu unavene. Chcel mať deň za sebou.

Adam však pokračoval:

„Nevieš mi ukázať, kde je vedro a čistiaci prostriedok? Nechcem nič pokaziť.“

Michal prevrátil oči, ale kývol.

„Poď za mnou, je to v sklade.“

Viedol ho cez kuchyňu k malým dverám na konci chodby. Sklad bol úzky a preplnený krabicami s cukrom, múkou a čokoládou a až za nim bola hygienická miestnosť. Michal sa natiahol k poličke, aby ukázal vedro a fľašu čistiaceho prostriedku.

„Tu to je,“ povedal.

Ale než stihol čokoľvek ďalšie, Adam sa pohol. Skôr, než Michal pochopil, čo sa deje, Adam ho chytil za ruku, otočil k sebe a pevne objal.

„Adam, čo robíš?“ zašepkal Michal prekvapene, jeho hlas však znel oveľa slabšie, ako plánoval.

Adam však nič nepovedal. Len ho držal – pevne, naliehavo, akoby sa bál, že Michal utečie. A potom, tichým hlasom, takmer do jeho vlasov, povedal:

„Nemôžem to už vydržať, Michal. Nemôžem predstierať, že tu nie je nič medzi nami.“

Michal ostal úplne paralyzovaný. Cítil Adamovu vôňu, teplo jeho tela, a bolo to ako prúd energie, ktorý mu prenikal každou bunkou.

„Adam, my… my sme v práci,“ zamrmlal Michal, hoci ani sám nevedel, prečo protestuje.

Adam sa trochu odtiahol, ale stále ho držal za ramená. Ich pohľady sa stretli v úzkom priestore skladu, kde jediným svetlom bola slabá žiarovka nad nimi.

„A záleží na tom?“ zašepkal Adam.

Michalova myseľ kričala, že to je zlý nápad, že nemôžu pokračovať, že by ich mohla mama pristihnúť. Ale jeho srdce – a telo – malo úplne iný názor.

Adamov pohľad bol taký úprimný, taký odhodlaný, že Michal sa nakoniec vzdal. Zhlboka sa nadýchol, zavrel oči a nechal sa vtiahnuť do ďalšieho Adamovho objatia.

Tentoraz už neváhal…

***

Na druhý deň v cukrárni vládla zvláštna atmosféra. Michal a Adam sa snažili správať normálne, akoby sa nič nestalo, ale každý pohľad medzi nimi by aj slepému povedal, že sa medzi nimi deje niečo zvláštne. Občas sa ich ruky náhodne stretli, keď podávali zákazníkom tácky alebo ukladali zákusky, a zakaždým ich to oboch vyviedlo z miery.

Bolo krátko pred záverečnou, keď sa Michal rozhodol pretrhnúť túto zvláštnu tichú hru. Opieral sa o pult a sledoval Adama, ktorý utieral stoly.

„Hej, Adam,“ zavolal naňho zdanlivo nenútene, no v hlase mu zaznel náznak irónie.

„Hm?“ Adam zdvihol hlavu a pozrel naňho, netušiac, čo príde.

Michal si založil ruky na hrudi a naklonil hlavu nabok.

„Kedy si teda privedieš ďalšiu frajerku? Vieš, teraz keď robíš tu, to bude asi trochu komplikované, nie?“

Adam na chvíľu zamrzol. Jeho ruka, ktorá držala handru, sa zastavila v pohybe a jeho pohľad sa zmenil – z ľahkovážneho na prekvapený, možno až zaskočený.

„Čo tým chceš povedať?“ spýtal sa opatrne, odkladajúc handru na stôl.

Michal pokrčil plecami, snažiac sa pôsobiť nezúčastnene, hoci vo vnútri cítil, ako sa mu napätie zhromažďuje v hrudi.

„No, predtým si tu bol každú chvíľu s inou. Predpokladám, že teraz, keď tu pracuješ, to asi nebude také jednoduché.“

Adam sa pomaly presunul k pultu, jeho oči upreté priamo na Michalove.

„Michal, ak chceš niečo povedať, tak to povedz rovno.“

Michal sa na chvíľu odmlčal, cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce.

„Len sa čudujem, či ti nevadí, že sa ti bude ťažšie baliť baby, keď ťa budú vidieť, ako tu beháš s vedrom a handrou.“

Adam naňho hľadel so zmesou prekvapenia a frustrácie. Potom sa naklonil cez pult a prehovoril tichým, ale naliehavým hlasom:

„Michal, už som ti to povedal. Tie baby nič neznamenali. Predposledne som tu bol so sesternicou a naposledy s jednou babou, ktorá ma neskutočne nudila, a neboj, chuť na sex som nemal, nie s ňou! A odkedy som tu, myslím len na jednu osobu.“

Michal cítil, ako mu z tejto odpovede vyschlo v ústach. Nebol si istý, čo čakal, ale určite nie toto.

„Adam…,“ začal, ale nevedel, ako pokračovať.

Adam sa vystrel, jeho pohľad stále pevný a vážny.

„Ak chceš, aby som odišiel, aby som to ukončil, tak to povedz. Ale neobviňuj ma z niečoho, čo už dávno nie je pravda.“

Michal sa zhlboka nadýchol. Možno v tom bola irónia, možno zášť, ale rozhodne aj kúsok nádeje, ktorá sa v ňom práve prebúdzala.

Cukráreň bola už zatvorená, svetlá stlmili, a v miestnosti panovalo ticho, ktoré prerušoval len jemný zvuk Michalovej handry šúchajúcej sa po stole. Adam zatiaľ odnášal čisté poháre na svoje miesto. Po celom dni práce sa ich vzájomné pohľady stáčali čoraz častejšie k sebe, až bolo napätie vo vzduchu takmer hmatateľné.

Keď sa Adam vrátil z kuchyne, chvíľu stál pri dverách a pozoroval Michala, ako upratuje. Michal zacítil jeho pohľad, zdvihol hlavu a stretol sa s jeho očami. Adam sa pomaly priblížil a zastal pri stole.

„Pomôžem ti?“ spýtal sa s úsmevom, ktorý jasne naznačoval, že mu nejde o čistenie stolov.

„Už je to skoro hotové,“ zamrmlal Michal, no neuhol pohľadom.

Adam však nestrácal odvahu. Natiahol ruku, chytil Michala za zápästie a jemne ho zastavil.

„Nabudúce mi daj vedieť, keď máš takýto ťažký deň,“ zašepkal, naklonil sa bližšie a skôr, než Michal stihol čokoľvek namietať, Adamove pery našli tie jeho.

Bozk bol mäkký, opatrný, ale zároveň plný túžby, ktorá v nich oboch vrela. Michal sa najprv neisto zaprel rukou o stôl, ale potom povolil, poddal sa a bozk mu opätoval. Po chvíli už neexistovalo nič iné – len ich blízkosť, teplo a tlkot ich sŕdc.

No práve v tej chvíli sa dvere cukrárne prudko otvorili.

„Miško, zabudla som ti povedať, že…,“ Michalova mama Magdaléna sa zastavila uprostred vety, keď ich zbadala.

Michal a Adam sa od seba bleskovo odtrhli, obaja červení ako maliny. Michal mal pocit, že sa prepadne pod zem.

„Mami, ja… to nie je…,“ koktal, neschopný sformulovať súvislú vetu.

Adam, napriek svojmu rumencu, zostal pokojný. Postavil sa rovno a prehovoril:

„Pani Magdaléna, ja… ja vám to môžem vysvetliť.“

Ale Magdaléna ho prerušila zdvihnutím ruky.

„Miško, ja som ti hovorila, aby si od Adamka pochytil to, ako balí tie svoje slečny, ale ty ma nikdy nepočúvaš,“ povedala so šibalským úsmevom. „Ty zbalíš rovno Adamka!“

Michalovi sa na tvári zračil zmätok, kým Adam zadržoval smiech, ktorý ho prekvapil jej reakciou. Magdaléna si len povzdychla, podišla k nim a objala ich oboch naraz.

„Ach, chlapci moji, čo sa tu budeme hrať na tajnosti. Som len rada, že môj Miško konečne našiel niekoho, kto ho dokáže rozosmiať. Aj keď…,“ pozrela na Adama, „trochu mi budú chýbať tvoje fanynky, naše zákazníčky, keď zistia, že ich predbehol môj Miško.“

„Ale veď ja to stále môžem byť,“ snažil sa Adam odľahčiť situáciu a všetci traja sa zasmiali.

Magdaléna ešte chvíľu stála medzi nimi a pozrela z jedného na druhého.

„Hlavne buďte k sebe úprimní, dobre? Lebo ak ešte raz uvidím Miška, ako tu celý deň chodí ako zmoknuté kura, tak s vami oboma zatočím.“

Michal a Adam len prikývli, mierne zahanbení, ale zároveň nesmierne vďační za jej porozumenie. Magdaléna ich ešte raz potľapkala po ramenách, než vyšla z cukrárne, nechávajúc ich opäť samých.

Keď za sebou zatvorila dvere, Michal si povzdychol a pozrel na Adama.

„No, to dopadlo lepšie, než som čakal.“

Adam sa uškrnul, natiahol ruku a pohladil Michala po líci.

„Tvoja mama je skvelá. Ale na teba aj tak nemá. Teba milujem.“

Michal sa usmial a tentoraz bol ten, kto spravil prvý krok k bozku.

***

Michal sa opieral o pult, unavene prezeral zvyšky denného neporiadku v cukrárni a snažil sa ignorovať tichý hlas v hlave, ktorý mu opakovane pripomínal Adamove slová.

„Zajtra mám voľno,“ povedal Adam s úsmevom, „a privediem svoj nový objav.“ Tá veta mu celý deň zvonila v ušiach ako zlomená melódia. Snažil sa presvedčiť sám seba, že to neznamená nič – veď Adam bol taký, vždy mal niekoho nového… no tentoraz to bolelo inak.

Celý deň sa Michal cítil napätý a podráždený. Každý pohľad na Adama, ktorý si pískal a s ľahkosťou obsluhoval zákazníkov, v ňom prebúdzal trpkú žiarlivosť. Prečo sa vôbec nechal vtiahnuť do tejto situácie? Prečo si dovolil cítiť niečo, keď vedel, že Adam je iný?

Keď nastal večer, cukráreň bola prázdna. Vonku sa pomaly znášala tma, na skle sa mihali svetlá pouličných lámp. Michal práve zotieral posledný stôl, keď sa dvere otvorili. Zdvihol hlavu a uvidel Adama.

„Ahoj,“ pozdravil Adam s úsmevom, v ruke držal jediný kvet – jemnú červenú ružu, ktorej farba takmer svietila v tlmenom osvetlení cukrárne.

Michal sa zamračil, prekvapený. Poobzeral sa za Adama, očakávajúc, že uvidí jeho „nový objav“, no nikto za ním nebol.

„Kde máš…?“ začal, ale nedokončil vetu.

Adam zamkol dvere za sebou a pomaly podišiel k Michalovi. V jeho očiach bolo niečo iné, niečo hlboké, čo Michala okamžite umlčalo. Adam sa zastavil tesne pred ním a podal mu ružu.

„Michal,“ začal jemne, jeho hlas znel takmer nesmelo, „chcem sa ti ospravedlniť. Asi som ťa dnes trápil. Možno si si myslel, že niekoho privediem, ale…,“ odmlčal sa, akoby zbieral odvahu na ďalšie slová, „…dnes som prišiel len kvôli tebe.“

Michal na neho nechápavo pozeral, jeho ruky zostali nehybné, stále držal handru, ktorú zabudol položiť.

„Kvôli mne?“ zopakoval ticho.

Adam sa usmial, vystrel ruku a jemne mu vzal handru z ruky. Položil ju na pult a jeho prsty sa na chvíľu dotkli Michalových. Michal cítil, ako mu ten dotyk prebehol celým telom.

„Michal,“ zašepkal Adam a priblížil sa ešte viac. Ich tváre boli len na niekoľko centimetrov od seba. „Povedz mi, láska, svoje meno. Jediné meno, ktoré si chcem pamätať.“

Michalovi sa rozbúchalo srdce. Stál tam, úplne zmätený, no v Adamových očiach videl len úprimnosť. Žiadnu hru, žiadne triky. Len čistý, nefalšovaný cit.

„Moje meno?“ opýtal sa takmer šeptom, akoby nemohol uveriť, že to Adam myslí vážne.

„Tvoje meno,“ zopakoval Adam, jeho hlas bol nežný, takmer prosebný. „Nikto iný pre mňa neexistuje, Miško. Len ty.“

A v tej chvíli Michal zabudol na všetko – na bolesť, ktorú cítil celý deň, na svoje pochybnosti, na svoje obavy. Jeho oči sa naplnili slzami, ktoré sa však rýchlo premenili na úprimný úsmev. Prijal Adamovu ružu a skôr, než stihol čokoľvek povedať, Adam ho objal a pritiahol k sebe.

Ich bozky boli tentoraz iné – hlbšie, pomalšie, plné citov, ktoré obaja tak dlho potláčali.

„Si blázon,“ zašepkal Michal, keď sa od seba odtiahli len natoľko, aby sa mohli pozrieť do očí.

„Možno,“ odpovedal Adam s úškrnom, „ale blázon len do teba!“