Čas malín

"Tak jako? Ideme do tých Ostratíc? Už si o tom rozmýšlal?" pýta sa ma spolužiak Andrej cestou z učilišťa na internát.

Je čoskoro koniec sedemdesiatych rokov. My dvaja sme si ľudsky "sadli", až sa medzi nami zrodila veľká láska. Sme obaja takí voľnomyšlienkári, ale nikdy neprekročíme pomyselnú hranicu slušnosti. Zatiaľ sme prekročili iba hranicu dospelosti, no aj tak sme ešte takí "veľkí chlapci". Máme radi humor. Andrej chrlí menej sofistikované vtipy a často sa navzájom "doťahujeme", ale poznáme sa, a preto sa nikdy neurazíme. Robíme si navzájom také psie kúsky, aby bola sranda. Napríklad na stoličku, než si sadol, som mu nalial vodu alebo položil pripínačku. On mne ráno, keď sa mi nechcelo z postele, chrstol do pyžama pohár ľadovej vody alebo do treniek kus ľadu. Inokedy zhoreli na panvici smažené vajíčka, lebo ma stiahol z kuchyne na koberec v obývačke na "šmajchlovanie", všade plno dymu, často aj zhorený hrniec. No bolo toho veľa. Raz sme spolu varili demikát a vznikla z toho lepkavá "šlichta", vraj to môžeme použiť ako lepidlo, ale hrniec napokon putoval do koša. Inokedy mi v rannej sprche nenápadne uzavrel teplú vodu, vyletel som ako tryskáč a naháňal ho, kým sme neskončili v posteli a nezahrial ma.

Prvýkrát sme sa stretli, keď sme si zrazili navzájom čelá. Vtedy preskočila iskra, pohľad do očí a vedeli sme, že náš osud je krásne spečatený. Nedávno nás jeden spolužiak oboch, ako najlepších kamošov, pozval k nim na oslavu svojich 18. narodenín. Má to byť už o 2 dni.

"Moji rodičia by vás aj radi osobne spoznali," povedal vtedy, a to by sa odmietnuť nemalo.

"Ale čo, ideme a basta fidli," zazubí sa na mňa a štuchne ma pod rebro Andrej. Odpovedá si sám, skôr než sa stihnem nadýchnuť niečo povedať.

"Ty čertisko, prečo sa ma to pýtáš, ked si už rozhodol aj za mna?" odvrknem mu a štuchanec mu vrátim.

"Lebo já tam s tebu chcem íct a… a víš, že ta potrebujem pri sebe jako záchranu prvej pomoci."

Dobre viem, čo má na mysli. Jemu totiž v kuse tečie z vtáka tekutina lásky, za čo nemôže, preto potrebuje "prírodný odsávač" – teda mňa na vylízanie prebytočnej kvapaliny. A okrem toho, boli sme pozvaní predsa obaja.

"No móžeš si v najhoršom prípade zebrat ze sebu pleny, päť kilo tampónov alebo desať gatí," odpoviem a zaškerím sa. "A nebudeš sa za mna hanbiť? Mám ušiská jak slon a nos jak pinokio. Hm?" ešte dopoviem a mrknem na neho.

Skočí predo mňa, uhryzne ma do nosa… a s hurónskym smiechom sa rozuteká dopredu. Ja za ním.

"No počkaj, zajac, pomsta bude sladká," pohrozím mu.

Dobre vie, že ho nemôžem dobehnúť. Nohy má ako žirafa. Ešte mi prstami ukáže kiš-kiš. Zastaví sa, dobehnem ho. Dám mu štípanec do zadku.

"Aúúú… čo robíš???"

"To máš za trest, ty čertisko jeden. Dobre víš, že neznášam, keď mi to robíš na ulici.“

Čakám od neho zasa nejaký psí kúsok, ale on ma chytí za ruku a stiahne ma do kríkov orgovánu, okolo ktorých práve prechádzame a tam… tam mi vlepí francuzáka, že strácam pojem o čase.

"Oríšek moj, pozri, už ho mám prilepeného na gacách. Ujmi sa ma teraz hned, nevydržím, kým dojdeme na intrák."

Sme v uličke medzi záhradami, je to skratka, kadiaľ skoro nikto nechodí, ukrytí v tých kríkoch pri betónovom plote. Bleskom si sťahuje gate po kolená (je na ostro, ako inak) a tlačí mi hlavu do kľaku. Tam sa už ujmem jeho mokrého krásavca a odsávam. Žaluď mám až v krku, po krátkej chvíli ma už kŕmi ambróziou. Dlaň mám plnú jeho vajíčok, naťahujem mu ich a neprestávam ho fajčiť. O chvíľu druhá dávka. Vysajem aj poslednú spermiu, utriem ho vreckovkou a schovám mu výbavu do nohavíc.

"Čo dostanem jako odmenu?" opýtam sa pre istotu.

"Tri kocky cukru, jako pre žrebca." Než to dopovie, už ma bozkáva, jeho malinové bozky mi neskutočne chutia. Po chvíli mi rozopne opasok, stiahne gate na pol žrde a ujíma sa teraz on toho môjho. Oplatí mi fajku, jeho ústa sú také jemné a netrvá dlho, kým ho zaplavím svojou smotanou. Poutieram sa aj ja do servítky a on mi zapne nohavice. Z kríkov vyliezame na cestu a všímame si, že opodiaľ ujčok v záhrade okopáva zeleninu. Pozdravíme ho, on sa usmeje, odzdraví a ešte sa na nás díva, pokýve hlavou a pokračuje v práci.

"Tak toto bolo o chlp, Andy, určite nás počul, mali sme ščascí, keby scel, zavolá žandárov a…"

"Ale prd makový. Prečo by to robil? A keby aj, boli sme sa vyšťať, čo je na tom?" odľahčene povie Andrej.

"A… za našu lásku sa hanbit nemosíme, každý po nej túží a ja… a vím, že aj ty…, aj keby nás kopli do áreštu, nič ma nebude mrzet. Mosíme si predsa aj my ukradnút pre seba chvíle na radost, né? Jaké máme ščascí, že sme sa našli? Sme teplí, no a čo?" ešte Andík dopovie.

Na intráku po dobrom obede ideme do mesta. Je piatok. Učiť sa už nemusíme, čaká nás pár dní jarných prázdnin. Na stanici si nájdeme vlakový spoj do Chynorian, rýchlik, odtiaľ do Ostratíc osobákom. Cestujeme už zajtra. Oslava je síce až v nedeľu, ale prídeme k nim skôr. Takú máme s kamarátom dohodu. Kúpime ešte fľašu šampanského a frankovky, bonboniéru, nejakú tortu a zohnali sme mu aj hodinky-digitálky s kalkulačkou. Ešte sa zastavíme v krčme na pivko. Vraciame sa busom na intrák, musíme stáť, sedadlá všetky obsadené a vidím, že Andrej má zasa fľak… tam dole…

"Andy, zas si mokrý, preboha, kde sa teho tolko v tebe bere? Si jak nedotáhnutý vodovodný kohúcik."

"Já ty nevím, pozrem na teba a v momente mi stojí," šepká mi do ucha.

Usmejem sa. Duchaplne sa postavím pred neho, aby som zakryl jeho estetický problém. Jeho slová ma neskutočne hrejú na srdci. On ma miluje a ja ho vzrušujem. Usmievam sa ako slniečko na hnoji a je mi nádherne. Mám lásku a nič na svete ma neteší viac ako toto vedomie. Na zajtrajšiu cestu sa veľmi teším. Blížime sa k intráku. Vystúpime z busu.

"Oríšek, mám na izbe chlanničku, uložíme to šecko tam a potom…“

"A potom?" skočím mu do reči.

"Potom… šak víš…"

"Nevím!" robím sa hlúpy, ale naťahujem ho.

Dobre viem, čo chce povedať. Veľmi túžim po ozajstnom sexe s ním, ale musím čakať do chvíle, kedy bude anjelik na to pripravený. Smejem sa, on pozerá na mňa a v nežnej neistote a úsmevnou mimikou tváre hľadá slová. Chvíľu ho nechám trápiť sa, ale hneď ho prekvapím otázkou.

"Jak moc ma lúbíš?" Evidentne ho zaskočím.

"Jak jak moc? Šak víš…“

"No jako koza nož alebo holub žitko?" skočím mu do reči.

Vidí, že sa potichu rehním, až ma trasie. Zasa ma pohryzne do nosa a potom mi bleskom vlepí francuzáka. Nevadí mu, že opodiaľ idú ľudia. A mne je to v tejto chvíli vlastne tiež jedno. Už sa stmieva a ľudia sú ďaleko. My dvaja sme v prítmí, nič okrem nás dvoch neexistuje a obaja máme pocit, že sme vlastne v raji. Chytíme sa rukami za ramená a zaľúbení vkráčame do internátu. Odložíme nákup, zjeme ešte každý langoš, osprchujeme sa, zbalíme si batohy na cestu, nastavíme dva budíky a zaľahneme… v jeho posteli zamknutí a šťastní. Tú noc ani nemusím popisovať. Nielen, že sa zbavíme ústami všetkých telesných štiav, ale v nekončiacich bozkoch schúlení v náručí sladko zaspávame a snívame sny o raji.

Ráno sa zobudím prvý ešte hodinu pred budíkom. Tichúčko vstanem a pribalím do svojho batoha ešte dvoje Andrejove nohavice. Pre istotu. Ešte si ľahnem, pobozkám anjela na líčko a schúlim sa k nemu. Preberie sa a bozk mi vráti. Obaja zas zaspíme. Nepočujeme ani dva budíky. Veď po takej nežnej noci… Som mrzutý, naštvaný, že nestíhame vlak.

"Ale no tak sa usmej, šak pojde druhý, nič sa nedeje," chlácholí ma Andrej.

Nakoniec vycestujeme o tri hodiny neskôr, ako bolo v pláne. Na stanici oznamujú, že vlak do Chynorian pôjde z dôvodu mimoriadnej udalosti obchádzkou. Cestou sa dozvedáme od sprievodcu, že rýchlik, ktorým sme mali ísť, sa vykoľajil, keď narazil do iného vlaku kdesi pri Topoľčanoch. Veľa zranených cestujúcich a žiaľ aj dvaja mŕtvy. Sme z toho smutní. Uvedomíme si, aké sme mali vlastne šťastie, mohli sme skončiť zle. Sme sami dvaja v kupé rýchliku, veľa ľudí necestuje. Sedíme vedľa seba. Myšlienkami si uvedomujem, aké mám šťastie s mojím anjelom. Takto zadumaný naraz pocítim, ako sa jeho ruka dobíja do mojich nohavíc. Zasa pokúša čertisko a anjel v jednom.

"Čo robíš?" capnem mu jemne po ruke. Cítim, že vták mi tvrdne. On skočí, zamkne dvere, zatiahne záves a…

"Už si v pohode?" spýta sa ma akoby nič, ani nečaká na odpoveď a už ma zasypáva bozkami. Rukami si vyhoníme navzájom vytiahnutých vtákov a stíhame len tak-tak vystúpiť v Chynoranoch. Tu máme vďaka obchádzke čas na osobák do Ostratíc takmer 3 hodiny. Oproti stanici je malý lesík. Ideme sa prejsť. Nájdeme malé rameno riečky Bebravy, kde v skrytom zákutí sadáme do rákosia, skrytí od poľnej cestičky. Andrej vyťahuje svojho vtáka z gatí. Žaluď má zasa celý mokrý. Vyškerený pozrie na mňa a mykne hlavou.

"Tak pod na to."

Zohýbam sa, keď zrazu priletí nádherný farebný motýľ a sadne mu rovno na žaluď.

"Nehýb sa, andelík. Jééé, to je krásné, pozri, prišol sa napit tvojho nektáru a možno ta aj opelí. Tvoj vták je jak lúčny kvet. Vôna tvojich feromónov je omamujúca."

"Uúúú, to ma čiglí, já sa asi poštím," reaguje na motýľa. Než stihnem vytiahnuť fotoaparát, motýľ je preč.

"To je škoda, víš jaká by to bola fotka?" Andíkovi sa objavia v očiach slzičky, ale smeje sa. Už na nič nečakám a ústami dokončím, čo motýľ začal. Andík skríkne, napne celé telo a už kropí znovu. Do sucha ho jazykom vylížem, vidím na ňom pocit eufórie.

"Čo ked ti teraz po motýlovi začnú v tele rásť húsenice?" so smiechom sa ma opýta.

"Boli by to krásne húseničky, lebo by boli aj od teba, láska," pobozkám ho a ukončím túto morbídnu tému.

"No pod, si na rade,“ a už mi rozopína zips. Pozriem na hodinky.

"Andy, to už nestíháme, mosíme na stanicu, urobíš ma neskor." Najradšej by som sa napichol na jeho šíp a zmeškal aj ďalší vlak, ale stále musím čakať, kedy to bude chcieť aj on. Kedy prekoná traumy z detského domova.

Na stanicu sme prišli práve včas. O pár minút pristavený osobák odchádzal do Ostratíc. Po nejakých pätnástich minútach vystúpime. Malá biela stanička, zopár stromov. Máme adresu, vykročíme do trošku vzdialenej dediny. Ich dom nájdeme ľahko na konci dedinky kúsok ďalej od ostatných domov. Je to len malá dedinka, možno 700-800 ľudí. Dlhý sedliacky dom, veľký dvor a na ňom už pripravené tri spojené stoly za sebou so stoličkami. Za dvorom malá záhradka. Pri bráne nás víta spolužiak a kamarát.

"Čaute chalani, teším sa, že ste prišli." A pozýva nás ďalej. Predstaví nás svojim rodičom. Veľmi milí a srdeční ľudia. Otec v montérkach čosi majstroval na dvore, mama v zástere zasa v kuchyni. Tešíme sa, že sme tu a že to hlavne vydržala naša torta. Odovzdáme naše dary, trochu sa opláchneme a sadáme si ku stolu. Hneď máme na tanieri veľké porcie plnenej papriky (mimochodom veľmi chutnej) a vzápätí aj voňavé kávičky. V rádiu tichúčko spieva Pavol Hammel svoj veľký hit:

"Vôňa dotyk vánok ticho, slová ktoré splynú s dychom.
Keď máme ústa od malín, čas by mal plynúť pomaly…
a nie tak zradne rýchlo…
a nie tak zradne rýchlo."

Pozriem sa svojmu anjelovi do očí a vypadne mi slzička. Uvedomím si pri tejto piesni, aká je pravdivá a krásna. Aké šťastné chvíle s ním prežívam a… že ten čas, náš čas, tak rýchlo uteká, keď máme obaja ústa od malín. Utriem si oko a vidím, že zamyslený je aj on. Máme rovnaké myšlienky, už teraz viem, že sme duševne prepojení. Čo cíti on, cítim aj ja. Všimnú si to na nás aj naši hostitelia.

"To nič nie je, len sme trošku unavení," zareaguje Andík, no pozrieme si zasa navzájom do očí a obaja v nich vidíme túžbu. Porozprávame im všetko o našej ceste k nim, o škole, našich životoch na internáte, našom priateľstve s ich synom, mimochodom on to o nás vie, ale taktne nič pred rodičmi nenaznačí.

Ani nevieme ako a je neskorý večer, zmáha nás už únava. Prišiel čas zaľahnúť do postelí. Osprchujeme sa a teta nás odvedie do hosťovskej izby s dvomi širokými posteľami a nadýchanými perinami. My však vieme, že spať budeme len v jednej, že bude dlhá aj táto noc, plná vášne bozkov a lásky. Teda ja mám trošku obavy, či môj čertík bude ešte dnes zvládať erotické harašenie. Strčím mu ruku pod perinou do treniek (musel som ho ráno presviedčať, aby si ich dnes vôbec dal) a našiel som tam tvrdý cep.

"Čo si čakal, že tam mám plastelínu?" škerí sa na mňa. Celý rozpálený mi hryzne do lalôčika. Ten vie, čo na mňa platí.

"Priprav sa, láska, postojí čas, náš čas malín!" nežne mi šepne do ucha.

Zadržal som v ústach otázku, či bude aj hĺbkový prieskum. Nie, nesmiem na neho ešte naliehať, raniť mu dušu. Vzlietli sme teda do pomyselného vesmíru a zaspali sme po všetkej tej vášni dosť neskoro v noci schúlení v náručí. Spalo sa nám nádherne, mäkučké a voňavé vankúše sa nedali porovnať paplónom na intráku.

Ráno, ak sa to dá ešte ránom nazvať, keďže je už po 10-tej hodine, cítim, ako ma zobúdza mokrý jazyk na uchu… a nielen to.

"Pekné ránko andelík. Čo mi to robíš?"

"No lížem ci uško, oríšek. Jako si sa vyhajal?"

"Super, len ma volačo tvrdé a hrubé tlačí medzi stehnámi. Nevíš, čo by to mohlo byt?"

"Nooo, to bude asi moj cecúšik, čo ti za chvílu dá čerstvú smotánku rovno z vemena. Potrebuješ papat hodne bílkovín, víme?" Siahnem rukou za seba a pohľadám do dlane mokré vajíčka.

"Dostanem aj žĺtky?"

"Žĺtky nás už čakajú na panvici v kuchyni, cícim až sem škvarelinu. Ale už ma pod podojit, lebo naškrobím textil pod nami a to nescem."

Tak sa stiahnem pod perinu a nadojím si porciu smotánky rovno do hrdla, olížem cecúšik a hneď som podojený aj ja. Moje vemeno však pustí smotany oveľa menej, ale je rovnako kvalitne ošetrené. Vstávame, ideme na striedačku do sprchy. Obliekame sa, keď Andrej zistí, že má na nohaviciach na chúlostivom mieste zaschnutý veľký fľak.

"No do šľaka, čo teraz?" bezradne na mňa pozrie.

Otvorím svoj bágel, vytiahnem jedny jeho nohavice a podávam mu ich. Oči mu vyskočia z jamiek, ukáže svojich 96 zubov a dá mi vrelý bozk na ústa.

"To si kedy… jak to, že? Oh, Mirko moj, čo by som bez teba robil?"

"No ešče si spinkal pred budíkom, tak som pribalil. Myslím na šecko, poznáme sa, néé?"

"Dakujem láska, si úžasný," mrkne na mňa. Ideme do kuchyne.

"Pekné ráno, chalani, ako sa vám spalo?" pýta sa náš kamarát Ondro.

"Skvelo, no mohol si nás aj skorej zebudit," zívne Andrej.

"Ale tak potrebovali ste sa vyspať a potom… nechcel som rušiť, veď viem, že vy dvaja…, no nič, sadnite za stôl. Naši išli na bohoslužby, tak… tu sa ponúknite, aj kakavko a čaj, kto čo chce, dobrú chuť."

Pojedli sme skvelú praženicu s rožkami, popili ešte aj kakavko a kávičku na dvore s cigaretkou. Potom nás Ondro zobral do dediny na prechádzku. Majú tam dva kaštiele s priľahlými parkami, prechádzali sme sa a v jednom z nich posedeli na lavičke. Okolo nás prešla mamička s kočiarikom a nevšimla si, že sa jej dieťatko nakláňa. Andík bleskom priskočil, aby zachytil drobca pred pádom na zem. Celá vydesená mu poďakovala.

Po chvíli prišla na mňa potreba, verejné wc nikde, tak sme si odskočili všetci traja a našli miesto pri múre ukryté tujami. Postavení vedľa seba, v strede medzi mnou a Andrejom stojí Ondrík, náš hostiteľ. Vycikáme sa a všimneme si s Andrejom, že mu kolík pekne stojí a jemne vzdychá. Pozrieme sa na seba, očami si povieme to, čo nám obom napadlo. Andrej prikývne a ide bližšie k Ondríkovi. Pošepne mu:

"Ondro, ked chceš…, ehm…, vidíme, že… no skrátka, ked ta to nepohorší, možeme ti pomoct. Šak čo si budeme… a tak teda… chceš?" Ondrík so zatvorenými očami nepatrne kývol hlavou na znak súhlasu. Priskočil som k nemu aj ja a… Andrej mu chytil vtáka a začal jemne honiť, ja do dlane jeho hladké visiace vajíčka na masírovanie. Vták mu stvrdol ešte viac a po chvíli už kropil múr druhýkrát, ale tentokrát bielou tekutinou. Nakoniec sme striekali aj my dvaja, vyhonili sme si každý svojou dlaňou. Andrej kedysi povedal, že "aj keď nebude chleba, vyhoniť si treba."

"Chalani, toto… to… bolo úžasné. Takýto dar som ani nečakal. Nemám frajerku a sám… myslel som si, že som heterák, teraz sa už v sebe nevyznám."

"Ondrík, šak my ta máme radi, treba si dat trošku tej nehy a potom… telo si to žádalo, tak nemosíme si predsa nič zdôvodnuvať, že?" prihovorí sa mu Andrej. Ja na znak súhlasu pokývam hlavou a vidím rumenec na Ondrejových líčkach.

"Chalani, ale zostane to iba medzi nami, dobre?"

"Tomu ver, ani my nemáme potrebu takéto veci vykecávat svetu," poviem ja a pritiahnem si ho ramenom k sebe. Všetci traja sa rehoceme. Pomaly sa vraciame domov, kde nás už čaká skvelý obed. Slepačí vývar, grilované kuriatko s ryžou a skvelý domáci čerešňový kompót. Potom zasa na dvore kávička aj s cigaretkou. Pomáhame už aj s prípravou na oslavu, nosíme na dvor na stoly občerstvenie a iné dobroty. Hostia pomaly prichádzajú, oslava začína. Je tu už aj pekný mladý chalan s heligónkou, muzika všetkých rozveselí. Spievajú sa ľudovky. Mne to nevadí, naučil som sa ich od babičky, tak spievam s nimi, vidím, že sa pridáva aj Andrej. Je nás už hádam aj dvadsať. Je krásne slnečno a teplo. Strážime sa navzájom s Andrejom, aby sme to obaja neprehnali s alkoholom (takú sme mali spoločnú dohodu), tak len na udržanie nálady a neurobiť si hanbu.

Blíži sa večer, stmieva sa, hostia sa pomaly lúčia a odchádzajú. Na dvore sme už len ja, Andrej, Ondrík a jeho rodičia. Tí sa tiež neskôr poberú spať, my traja sa ešte bavíme. Už popíjame trošku viac. Ondro pustí po tichu z kotúčového magnetofónu tie naše obľúbené.

"Chalani, chcem vás vidieť spolu tancovať, akú vám na to pustím skladbu?"

"Still loving you od Škorpiónov," povieme unisono s Andíkom bez toho, že by sme sa dohodli. Proste je to naša srdcovka. Sme už riadne pripití.

"A len tak tichúčko, Ondrík," poviem mu. Spustí pieseň. My sa obaja vyzujeme a bosí v gatiach a tričku v objatí na tesno sa začneme vlniť na tráve. Je to pre nás eufória, bozkávame sa a vrníme si ako kocúrikovia. Ani sme si nevšimli, že oslávenec odišiel na verandu a díva sa na nás spoza okna.

"Andelík, víš, čo je v preklade názov tejto pesničky?"

"Netuším, ale je krásná a teraz ešče vác, lebo si pri mne, láska moja."

"No po slovensky to je, že stále ta milujem a tak to aj cícím."

"Aj já a cícím ešče aj néčo tvrdé dole," dodá ten nenásytný versatil.

"Pamatáš si, jak sme si zrazili čelá? Už vtedy som vedel, že budeš iba moj najkrajší andelíček pod slnkom."

"Oríšek, aj já som sa už vtedy též do teba zalúbil a vedel, že ta už nikomu nedám… pozooooooor!!!" skríkne Andík, ale je neskoro. Pretancovali sme sa až na okraj dvora a záhradky, ani sme nepostrehli ako. A letíme obaja do plechovej vane plnej vody na polievanie. Najprv ja a na mňa Andrej. Nahltám sa tej teplej močky, vyškriabeme sa von, tečie z nás ako z vodníkov. Spustí sa obrovský rehot, obaja sa znovu mokrí zavesíme do seba a rehníme sa a rehníme… nejde nás zastaviť, možno sme pobudili pol dediny, ale je to také smiešne. Trocha sa upokojíme a dotancujeme koniec pesničky.

Ondrík príde na dvor z verandy a nechápe.

"Čo to chalani vyvádzate?" Tiež sa smeje. Andrej sa vyzlečie do naha, ja tiež.

"Ondrík zhasni a poď sem k nám," zavolám na neho. Je úplná tma, len svit mesiaca. Ondro podíde k nám, je z našej nahoty šokovaný.

Andrej mu pošepne:

"Vyzleč sa aj ty, už si též od včera dospelý. Toto bude naša dalšá teplá gratulácia."

Prejdeme do úplnej tmy a ležmo na tráve sa do seba v trojici pustíme. Kto čo chytí, cmúľa, stíska, líže až po výstup na "Olymp". Len naše análiky nechávame nedotknuté. Pripitý mám neskutočnú túžbu konečne zasunúť aj do dierky. Ale nechcem pokaziť chvíľu, a tak si nechávam zájsť chute. To sa musí stať iba s mojím Andíkom o samote, napadne mi. Andrej vyrastal v detskom domove, kde ho starší chalani zneužívali a má z toho traumu. Povedal mi, že potrebuje ešte čas. Tak čakám, kedy sám povie, že už chce. Vydýchame sa a ešte ležíme. Užívame si chvíľu. Znovu Ondríka striedavo vyfajčíme až po jeho ďalšiu explóziu. Ideme k tej vani, aby sme sa zbežne pooplachovali. Pozbierame si zvršky, utrieme sa do nich, natiahneme na stoličky preschnúť a ideme dnu, jeden po druhom pod sprchu.

"Chlapci, ja vás asi nepustím domov, je mi s vami tak úžasne. Toto sú moje najkrajšie narodeniny v živote. Ste skvelí obidvaja. A že ste ma pustili medzi seba, to… to… je od vás neskutočne krásne. Ďakujem. Nezabudnem na to do smrti," povie zapýrený a dojatý Ondrík. Obaja mu dáme znovu bozk na líčka.

"Tak oslavuješ, néé? Od dvoch teplých troška pekných chvíl, aby si v zdraví a v ščascí žil," zabásní Andrej.

"Dobre, ide sa spať!" zavelím ja, a tak zaľahneme po sprche zasa iba v trenírkach. Ešte sa spolu chvíľu "šmajchľujeme" v posteli, ale sme slušne pripití, a tak vzápätí už zaspíme ako dve hrdličky.

Ráno podám Andíkovi aj druhé jeho nohavice z môjho bágla. Zasype ma znovu bozkami. Ešte ideme do Bánoviec nad Bebravou trochu pobehať mestom. Nakúpiť nejaké darčeky a trochu povymetať reštiky. Domov ideme na noc už trošku v nálade. Dúfame, že budú prázdnejšie vlaky. Rozlúčime sa s Ondríkovou rodinou, na cestu nám zabalia ešte kopec jedla a zákuskov. Vybozkávame pani domácu a poďakujeme za skvelé pohostenie. Ondrík nás odprevádza na stanicu. Pred stanicou ma Andrej prudko stiahne bokom z cesty, zo zákruty sa vyrútilo auto. Ja som si ho nevšimol, bolo by ma asi zrazilo.

"Andelíček, dakujem ci," vydýchnem si a bozkám ho na ústa.

"Chalani, vy dvaja sa nikdy nesmiete rozísť, aj keď by prišli ťažké chvíle, buďte vždy spolu, patríte k sebe. To je neskutočné, ako sa dopĺňate a chránite. Ste skvelí a ja som šťastný, že vás poznám. Ďakujem vám ešte raz, len teraz… len keby som aj ja…," nedokončí Ondrej a rozplače sa. Obaja ho objímeme.

"Neboj, Ondrík. Aj ty nájdeš lásku, verím tomu. Len si musíš sám v sebe presne ujasniť, jako to máš… rozumíš mi, že?" povie Andrej.

Podáme si s ním ruky, objímeme sa a nastúpime do osobáku smer Chynorany. Máva nám a plače. V Chynoranoch čakáme asi 20 minút, rýchlik na Trnavu trochu mešká. Nájdeme si prázdne kupé, vlak je ľudoprázdny, zatiahneme závesy, zamkneme dvere.

"Andík, mne je teho Ondra tak lúto. Som rád, že sme ho mohli trocha… ehm… no… šak mal aj narodzeniny. Len… povedz mi teraz pravdu. Nenaruší to nijako to, čo je medzi nami dvomi? Chápeš, jak to myslím?"

"No… nevím, nevím!" s kamennou tvárou mi odpovedá môj anjel. Mňa zamrazí.

"Čo nevíš?" Skočím mu na lep.

"Či nebol lepší jak já alebo…?"

Slzy mám na krajíčku. Už to nevydrží a vykúzli úsmev. Začnem ho silno štekliť.

"Ty čertisko rohatý, to vážne se mnu sranduješ s takýmito vecámi? Pozri, jak mi silno srdco bije!" Namiesto srdečného tepu mi zmeria jeho ruka čosi iné.

"Tam nemám srdco… a vôbec, tam ti už nedovolím šahat, aby si vedel!" hrám urazeného.

Prudko ma k sebe stiahne a objíme, vlepí mi štípanca na ústa.

"Jáj, ty moj oríšek bojazlivý, ná gdo by ta lúskal, ked né já, hm? Žánné alebo neni, ani nič inšé. Keby malo byt, nedovolil by som ci sa k nemu priblížit. Videl som, jaký je nadržaný a neščasný, tak sme mu dali troška tej nehy. To je v porádku. Mal 18? Mal. Šak sme netrtkali… a… no… videl som, že aj ty si postrehol jeho akútnú potrebu vypuscit geco a aj jeho upnutú gulatú ritku. No nešáhni si. Tak neni čo réšit, boli sme v tom spolu. A kamarát taky rád. Urobili sme dobrý skutek, dali mu najkrajší dar. Mojko neni takéj sily ve vesmíre, aby nás dvoch rozdelila. Pre moje srdco budeš vždy len ty a nigdo druhý. Jasné? Dokál žijem, som len tvoj! A už netráp tú svoju ušatú hlavu takýmito chmárami. A okrem teho ti to dole tvrdne a hore makne."

Aby som uveril, začal aj on mňa štekliť a rukou sa znovu dobíjal do mojich gatí.

"Čo je, nemal si teho dost?" už sa smejem aj ja a utieram si slzy.

"Tak, aby si mi uveril," odpovie.

"Sme ustatí né? Treba nám pospat," tvárim sa starostlivo.

"Já a ustatý? To budem až v hrobe," pohryzne ma zasa do nosa a hneď mi pocmúľa ušný lalok.

"Ty promiskuita jeden, tak ta tu pretáhnem, že budeš skučat. Tomu ver zas ty!" vyslovím v zápale niečo, po čom už dlho túžim.

Trochu som ho zaskočil teraz ja. Čakám, ako zareaguje, či som ešte… nemal. Spustí hurónsky smiech, možno aby zamaskoval svoje rozpaky. Očervenela mu tvár. Rukami sa začneme klbčiť, obaja však vieme, že sa vlastne hecujeme k nežnostiam. Zipsy sa zrazu otvárajú, gombíky odletujú, "lieta perie", trháme zo seba handry. Pleskot ako na karnevale. Rukami hľadáme všetko, čo sa dá nájsť. Hryzieme si ramená ako hladné psy. Postupne sú už naše pohyby jemné, vláčne, plné bozkov. Nakoniec sa ústami navzájom privedieme do Valhaly. Niekto aj prešiel okolo nášho kupé, ale nám je to fuk, musíme si predsa potvrdiť, že… no… len my dvaja a naša láska. Kým je ešte čas malín. Dúfal som v kútiku duše, že konečne prelomí svoj "duševný blok" a pretiahneme si aj análiky. Ten čas ešte neprišiel. Stalo sa tak až o mesiac neskôr, ale to som v tejto chvíli ešte netušil. Nad ránom (už sme ustrojení) príde aj "cvikmajster" urobiť svoju prácu.

Blíži sa už Trnava. Vystúpime a držiac sa okolo ramien sa vraciame na internát odložiť svoje veci a trocha sa prespať. Po obede ideme k nám domov. Naši Andrejka už poznajú. Musí si dať inú košeľu, lebo na cestovnej mu zostal len jeden gombík. Keď sa prezliekame, nájdeme si cucfleky, našťastie na skrytých miestach. Presvedčím ho, aby zabalil všetky svoje použité handry, mama nám ich vyperie a aj zašije gombíky. Na pevnú linku k nám volá Ondrík, ako sme docestovali. Prezradí nám ešte, že jeho mamina vycítila na vás, že ste do seba zamilovaní a aj to, že ste spali spolu v jednej posteli.

"Nebojte sa, chalani, mama to pochopila a je s tým v pohode. Smiala sa tomu. To môj tatko by vyčíňal, ale ten sa to nikdy nedozvie."

Ondríka pozveme aj my k nám niekedy na víkend, potešený súhlasí. Ďalšie dni trávime u nás, až kým nezačne znovu škola. Chodíme často k Váhu, je už nádherné počasie, čoskoro budú veľkonočné sviatky. Aj tie budeme spolu. Čo robíme pri Váhu? No to si už domyslite…, ale ryby nechytáme. Veď je náš čas malín a musí plynúť predsa pomaly. Aj plynul. Túžba sa mi splnila až na prvého mája. Prvýkrát veľmi opatrne a neisto. Boli sme to potom zapiť, ožrali sme sa ako prasatá.

Neskôr, keď si riťky už zvykli, to bolo… no ako dvaja nadržanci, kde sa dalo. Nevedeli sme sa jeden druhého nasýtiť. Stali sa z nás naozajstný milenci. Tešili sme sa, aký je k nám život prajný, no netrvalo to dlho. Čas malín pominul a nastal čas temna a bolesti. To je už iný príbeh.