Koncert

Je začiatok októbra 1991. Vonku leje. Ešte včera bolo slnečno, vo vzduchu poletovali jemné pavučinky, jednoducho bolo nádherné babie leto.

"Tak chlapi, končíme. Pozbírajte vercajk," zavelí náš parťák na stavbe divadla Nová scéna v Bratislave, kde pracujeme ako partia montérov vzduchotechniky. Brašne s náradím, vŕtačku, zváračku a ostatné elektrické náradie poodnášame do plechovej búdy, ktorú parťák Braňo uzamkne visiacim zámkom. Je len pol tretej poobede. Presunieme sa do prekúrenej šatne so stolom a lavicou.

"Nemáme navezené ďalšé potrubí, nemáme čo montuvat. Volajte mi v pondelek ráno, moje číslo máte, oznámím vám, čo dalej. OK?" dáva nám inštrukcie Braňo.

Tak sa rozlúčime a každý ide svojou cestou domov. V poloprázdnom autobuse sa zamyslím. Celkom sa mi to hodí, zajtra je piatok, tak si vybehnem do okresného mesta vybaviť nejaké veci po úradoch. Ale ešte dnes zavolám priateľovi Andrejovi, že sa môžeme stretnúť už zajtra poobede.

"Jémine, však on bude mať čoskoro narodky. Musím mu niečo darovať. Ale čo? No pre neho by bol okrem iného najkrajší dar skvelý zážitok," vynorí sa mi v mysli. Podvedome sa usmejem. No jasné, napadlo mi to, čo asi aj vám. Milovanie. To síce môže byť mimoriadne krásne, ale nie je to niečo výnimočné, aj keď by to teda mohlo byť. Napríklad pri sviečkach vo vani. Lenže takto nemáme možnosť. Andrej na slobodárni má iba sprchy, nemá žiadne súkromie a u nás je tiež večne niekto doma. Čakať na náhodu? Neisté a riskantné…, ale zas veď mi si to rozdávame aj skromnejšie, kedy a kde sa dá, a sme radi, že vôbec občas môžeme. Ja mám večný strach. Andrej je ten, kto kašle na riziko a trtkal by tuším aj na jarmočnom námestí.

"No nič, niečo mi snáď napadne," opúšťam myšlienky a vystúpim z autobusu.

V piatok ráno cestujem do okresného mesta pobehať úrady. Je slnečno, chladno, ale aspoň neprší. V meste ma upúta na reklamnom stĺpe veľký plagát s nápisom TUBLATANKA, ktorý oznamuje, že tu bude ich koncert.

"Toto je ono!!! Na koncert pôjdeme!" zvýsknem radosťou.

Bleskom si spomeniem na chvíle pred desiatimi rokmi, keď sme boli na Katapulte.

"Páni, to bolo niečo, na čo nikdy nezabudneme. Aj keď to potom bolelo," poviem si v duchu. Na nič nečakám, vybavené mám už všetko, mierim rýchlo do mestského kultúrneho strediska. Kupujem dve vstupenky, vraj sú už takmer vypredané. Sú dosť drahé, ale čert to ber. Žijeme iba raz a zážitok sa nedá ničím nahradiť. Pre môjho Anjela urobím všetko. Šťastný a veselý už vidím, ako sa poteší, keď mu to poviem. Tubla je totiž naša spoločná srdcovka. Tak toto bude skvelé.

"Bože ďakujem, že mi toto dopraješ," vzopnem ruky a s hlavou ich dvíham blažený smerom k nebu.                                                                                                                                

Doma sa najem skvelého gulášu. Mama sedí oproti mne za stolom. Vidí na mne, že nad niečím úpenlivo premýšľam.

"Čo ťa trápi, Miro?" 

"No Andrej má o mesác narodzeniny a ja nevím, čo mu podarujem."

Zamyslí sa.

"Mirko, ja vidím, že ste vácej jako kamarádi. Poznáš ho, víš, čo ho najvác poteší."

"Mami, já už mám kúpené lístky, pojdeme spolu na koncert. Ale to sa mi zdá málo. Chcel by som aj nejaký vecný dar."

"Tak s tým sa netráp. Já mu uštrikujem z vlny svetrík a upečem mu tortu. Nachystám vám spolu peknú oslavu. Tu u nás doma. Mám ho rada. Je to skvelý chlapec, nemá svoju rodzinu, len teba, a to, čím si prešol v živote…, no mosel byt silný a statečný…, je už jak moj druhý syn. Tú jeho krkavčú mater by som…, kedy to má teda narodzeniny?" spýta sa ma už cez slzy.

"Mami, to vážne? Dakujem, si skvelá!" Vstanem a objímem ju už aj ja s mokrými očami.

"No tridsátého októbra, ale to je v týždni, tak by sme to na najbližší víkend mohli…"

"Dobre dohodnuté." 

"Mami, já kúpím tú vlnu aj čo treba na tú tortu."

"Tak to teda néé. To si kúpím sama. Myslíš, že ešče na to z dochodku nemám alebo čo? Já som rada, že ste sa vy dvaja našli a ste spolu ščastní, len si dávajte pozor, ludé sú zlí," dopovie.

Ja ju zasypem bozkami, stískam ju, objímam a nechcem pustiť.

"Mami, si poklad." 

Chcem si ešte chvíľu zdriemnuť. Spánok neprichádza. Vystrieda ho jedna spomienka s Andrejom ešte zo školy. Jeden spolužiak raz priniesol tajne časopis BRAVO.

"Bongiorno, banda, voľačo vám ukážem." Všetci chalani sa pred prvou hodinou navalíme k jeho lavici. Vidieť obrázky svetových hudobných hviezd sa nepodarí každý deň. Je v ňom aj plagát veľmi sporo odetého speváka z Led Zeppelin – Roberta Planta. Holé prsia s vestičkou a úzke rifle s riadne veľkou hrčou na rázporku. Andrej vytrhuje list zo zošitu a nádherne rýchlo prekopíruje ceruzkou celú postavu. Zvoní. Bleskom sme všetci v laviciach. V poslednej chvíli, než príde učiteľ, stíha svoje dielo ukryť do vrecka nohavíc. Všímam si, že má v gatiach veľmi tesno. Cez prestávku zmizne na WC. Ten kujon tam púšťa semeno na svoje dielo a na konci prestávky poskladané podstrčí pod dvere dievčenského WC. Lenže to nájde dozorujúca učiteľka. A začne cirkus. Vyšetrovanie po triedach. Všetci vieme, kto z nás je páchateľ. Mlčíme ako hrob, nenabonzujeme predsa nášho obľúbeného spolužiaka. Aj za cenu hodinového trestného pobytu po vyučovaní v triede. Andrej je eso. Vždy chrlí vtipy. Učiteľka červená od hnevu odíde s ´nepořízenou´ a banda pubošov sa prehýba od smiechu. Všetci Andreja tľapkáme po pleci.

"Andy, to bolo origoš," uznávame jeho výstrelok. Spolužiak mu nakoniec ten plagát daruje. Andy si ho zvnútra nalepí do skrine na internáte. Podobných "kúskov" povyvádzame v škole nespočet. Andrej je väčšinou vždy pri tom. Precitnem. Vstávam a idem sa obliecť.

Poobede idem za Andrejom do Trnavy. Čakám ho na stanici v dohodnutom čase. Prešla už takmer hodina. Tak veľmi sa na neho teším a on nikde. No nič, idem mu oproti do mesta, snáď sa niekde stretneme. Tuším, kde bude. A nemýlim sa. Nájdem ho, ako inak, v krčme na Zelenom kríčku pri automate. Len čo ho uvidím v tesných rifliach a zažmurká na mňa belasými studničkami s úsmevom 96 bielych zubov, očami ho vyzliekam. Tak ma rajcuje. Obtriem si lono o jeho krásnu riťku. Chytím mu hlavu rukami, otočím k sebe a vlepím mu malinový bozk.

"Čau Andy, čo tu robíš? Já ta čakám na stanici, teba nikde. Čo si už zabudol? Máme stretko, né?"

"Jé, čau Orech, né, nezabudol, ale víš. Mám prievan v penaženke, tak som chcel trocha…, počkaj, dokončím tento level, určite mi to už padne, mosí…, DO ČERTA!!!" klepne rukou po boku automatu.

"Nechaj to tak, víš, že neznášám, ked takto hazarduješ. Já mám ždicky dost, aby som ta nékde mohol pozvat a ty sa netráp, že nemáš. Já ta lúbím a… a…"

Sme vzadu v miestnosti s automatmi sami, pobozkám ho znovu. Jeho malinové pery mi chutia.

"Nechaj to tak, pod, sadneme si dopredu ku stolom."

Vypadne mu slza, utriem mu ju dlaňou.

"Šak aj já ta lúbím, ale ked já sa hanbím, furt placíš len ty…"

"Andy, já vím, jak na tom si, a ver tomu, že nikdy ma nebude mrzet, že placím já…, a nechajme to tak. Šetri si radšej na dobrú papu," vlepím mu ešte jeden bozk.

Presunieme sa ku stolu dopredu a objednáme si každý pollitrový štuc oroseného pivka.

"Andelík, mám pre teba prekvapko…, len nevím, či ma dost poslúchá," poškádlim ho.

Ošívam sa s úsmevom. Otvorí prekvapene ústa a čaká.

"No pojdeme spolu na koncert Tublošky. Pojdeš dúfám se mnu. Či? Bude to moj darček pre teba k narodkám." 

"Wáááu, to vážne? Orech moj," vstane a pritúli si hlavu k tej mojej a rýchlo mi vlepí mokrý bozk na líce.

"Ale no tak Andy, nechaj si to na doma, aha kukajú na nás, ešče budú z teho problémy." 

"Ser na ních. To víš, že ta poslúchám. Já ta lúbím a je mi to šumafuk, nech nám závidzá, víme? Ani ty sa nikdy nehanbi za svoje city ke mne. Je už demokracia, nech si zvykajú v téj zadubenosci, že existuje aj néčo inšé jako muž a žena spolu. Mosíš byt aj ty silný. Mosíš. Si moj nosatý Pinokio, víme? Za nič na svete ta neopuscím s nikým. Chápeš?" 

Po týchto jeho slovách sa topím ako ľad na slnku, neviem, čo povedať. Teraz vyletí slza mne.

"Andelík, ale tak… Ty mi dávaš…, jéj, to je krásné, dakujem…, aj já ta…, no ešče mám néčo na srdci. Ale slúb mi, že sa neurazíš, ked sa ta na volačo opýtám. Slubuješ?"

Prikývne mi hlavou.

"Tak spusci, počúvám."

"No chcem sa ta opýtat, myslím to v dobrom, či… ehm… či by si neišol k urológovi, aby ti pomohol s tým tvojim problémom, víš, jak tečeš tam dole. Pojdem tam s tebu, počkám v čakárni a…"

"Tak na toto zabunni, orech…, čo si neská chlastal?" smeje sa.

"Já? Nič, len toto pivo. Šak víš, že já si dám rádčej iba ovocí!"

"No to vím…, hlavne to vykvasené a vypálené!"

Hodím na neho na oko zamračený ksicht a pošteklím ho pod pažou.

"Nikemu okrem teba nedovolím, aby sa mi hrabal ve vercajku, ani dochtorovi, keby to bolo treba. Keby som scel, išol by som už dávno, ale nescem. Já som sa tých hnusných chemických tableték nažral až moc. Možná keby som to bral, už by sa mi nechcela anakonda ani postavit. Né to né. Žijem s tým a zvykol som si. Šak ty ma ždicky tak úžasne odsáváš. Já sa na to tak teším, ked ti ho strčím do huby, potom ta jemne pridusím, ty mi zdrapneš gule a zataháš, júúúj, to je tak rajcovné. A žijem iba raz, chcem si ta užívat. Chápeš ma?" 

"Chápem, láska. Prepáč. Myslel som to v dobrom. Veď ja by som ta aj tak o nič menej ne…"

"Já vím, Oríšek. Vážím si, že sa o mna tak staráš."

Poslal mi veterný bozk a ja som pochopil, že vlastne som šťastný, keď ho môžem pravidelne odsávať. Len by asi nemusel toľko prať nohavice.

"Ale aj tak si myslím, že…," nedopoviem.

"Vravím ne. Nepokračuj, lebo ci dám čínské muky," pohrozí na oko prstom.

"To je čo?" Smejeme sa obaja.

"No ze žihľavu po gulách, pupkáča mincou, odšklbnem ci chlp nad vtákom, perkom šivorit do nosa a pod pazuchy…, potom oné… no… do komína…"

"Klistír?" 

"Horšé… štetku na flaše, potom kus ľadu."

"Jáááu. To by ci strach nedovolil…"

"Strach a penáze nemávam. Ale teraz mám chut na tvoj vysávač. Už som mokrý!" žmurkne na mňa zvodnými očami.

Dopijeme pivká a ideme sa prejsť do parku neďaleko stanice. Je už takmer tma, nikde nikoho, len my dvaja. Andrej ma zatiahne do hustých kríkov.

"Oríšek rýchlo, lebo už tečem."

Na nič nečakám. Do úst vkladám jeho mokrý srdcovitý žaluď. V dlani stískam plné vajíčka a odsávam.

"Orech, to si počul, jak bol Gusto v Číne?"

Pokrútim hlavou, že nie.

"Tak priletel do Číny. Na letisku ho čakal Mao. Vlepili si na gamby pár mokrých súdružských štípancov a Mao mu do ucha hovorí – Žuj-muj-chuj. Gusto si utre držku od slín a odpoví mu – aj ty môj!"

Mne zabehne, až sa dusím od smiechu, musím vytiahnuť vtáka z úst von, aby som sa nadýchol. Rehníme sa obaja.

"Andy, já ta milujem. Kde ty na toto chodzíš?"

"Vidzíš, oni sa oblizujú a nás idú za lásku ukamenuvat. No dokonči ma, už budem."

Tak ešte párkrát zapumpujem ústami, jazykom môžem sotva hýbať, ústa sú preplnené, líca napnuté. Stisnem a potiahnem mešec vajec a už mám mandle obstreknuté dávkou semena. Prehĺtam túto multivitamínovú nálož, ako sa len dá, ale z úst mi aj tak niečo vytečie, je toho veľa. Jazykom očistím komplet celú výbavu. Na rade som teraz ja. Andík mi dokazuje svoje orálne umenie. To, čo on robí so mnou, mi naháňa zimomriavky, vynáša ma do nebies. Strácam pôdu pod nohami, celý sa trasiem v extáze. Jeho dlhý jazyk mi kmitá na predkožke. Vzápätí sa špičkou dobíja do mojej dierky na žaludi. Toto je asi krajší koncert, než nás čaká. Zaspievam áriu pre anjela a cítim, ako mizne z môjho tela energia. Pre toto sa oplatí žiť a milovať je moja myšlienka v tejto chvíli. Precitnem, spamätám sa, schovám si do gatí vercajk. Ešte dlhý bozk a vyliezame z kríkov na cestu v pravej chvíli. Oproti nám ide spoza zákruty motorizovaná policajná jednotka v Žigulíku zo zapnutými diaľkovými svetlami. Obídu nás a ja si vydýchnem.

"Pár sekúnd skorej a nevím, jako by sme vysvetlili naše vynorení z kríkov," uľavím si na duši.

Andrej sa len smeje a mávne na mňa rukou.

"Daj pozor, za rohom stojí hovno s mečom, aby ta nedostalo," posmieva sa mi čertisko.

Tento park má totiž zaujímavú povesť. Dejú sa tu rôzne veci. Od milencov až po narkomanov. Mesto nariadilo policajný monitoring. Určite by nám nepomohli ani neochránili.

Šťastní a vysmiatí sa rozlúčime a ja cestujem domov. Tie ďalšie štyri týždne sú nekonečne dlhé. Víkendy všetky trávime väčšinou spolu. Andrej mi pomáha aj v našej záhrade a okolo domu. Nebojí sa žiadnej práce a odmenou mu je skvelé jedlo mojej mamy aj moje "čerpadlo". Môj tatko hráva "slovenskú hádzanú" v krčmách.

Prišiel deň koncertu. Piatok poobede čakám na Andreja. Má prísť k nám. Objaví sa krátko po 15-tej hodine nahodený vo vypasovaných čiernych rifliach, krásnej bielej mikine a modročervenej vetrovke. Mama nám naloží zajačí perkelt s haluškami, napráskame sa a ideme na vlak do Galanty.

Koncert je o 19-tej hodine v mestskom amfiteátri. Sme tam skôr kvôli dobrému fleku. Je už dosť zaplnené, ale sme blízko k javisku. Začína hrať predkapela, meno si už nepamätám. Hrajú celkom fajn rockové skladby. Prichádza čoraz viac ľudí. Skáčeme v rytme skladieb, zahrievame sa, kým neskončia a neozve sa obrovské skandovanie z plných hrdiel: "Tublatankááá."

No konečne. Svetlá sa opäť rozsvecujú a na javisko postupne prichádza bubeník Ďuro Černý, basák Pali Horváth a po chvíli aj kapelník, gitarista a spevák Maťo Ďurinda. Majú na sebe čierne folklórne nohavice aj tmavé košele s krásnymi výšivkami. Zapája si gitaru a cvrnkne do strún. Obrovské ovácie publika trhajú uši.

"Ahoj Galanta, ahoj priatelia. My sme Tublatankááááá. Máte sa???"

"Skvelo!" ozve sa publikum.

"OK. Tak ideme na to."

Ďuro párkrát klepne o paličky a spustí sa prvá skladba. Skáčeme všetci, obecenstvo buráca. Ide jedna skladba za druhou a ja čakám, kedy príde na rad moja srdcovka. Maťova gitara Fender Stratocasster kvíli, Paľova basa duní a mám pocit, že na miesto Juraja sedí za bicími "Bonzo", alebo teda John Bonham z Led Zeppelin. Tak rýchlo bubnuje. Marshall to celé famózne ozvučuje. Krajšie ako počas revolúcie na námestí SNP v Bratislave.

S Andrejom sa držíme okolo pliec a skáčeme s davom. Sme vo vare. Poznáme všetky ich skladby a spievame s kapelou. ´Tá loď, čo sa plaví do neznáma, kapitán už dávno opustil…´ alebo ´Láska, drž ma ešte nad hladinou…´ Konečne ide tá moja, ´Pravda víťazí, pravde čas nevadí, ani lesk všemocných peňazíííí. Pravdu tú nikdy nezabijú, tá nikdy nezomrieéé, žije, aj keď ju práve nechcú, pravda tá nikdy neutečie…´ Ďalšia moja srdcovka: ´Môj starý dobrý kabát je verný kamarát…´

Maťovi sa odtrhla struna, rýchlo mení gitaru červeno-bielu za čierno-hnedú, samozrejme tiež Stratocasster. Nasleduje pieseň Matka. ´Mama, ja to dávno viem, že som k tebe zlý, aj keď som tvoj. Zabudni na trápenie, ktoré so mnou máš, a vždy pri mne stoj…´

Ľudia mávajú rukami ako stromy vo vetre a Andrejko sa mi rozplakal na ramene.

"Láska moja, vím, čo cícíš, neboj, to bude dobré, máš predsa mna."

Stisnem ho viac k sebe a tíšim jeho ubolenú dušu. Jeho mama ho ako dieťa strčila do decáku a upadla do pazúrov alkoholu. Hlavy máme pritlačené k sebe.

Ďalšia pieseň znie: ´Ako sa máš, priateľ môj, čo robievaš a či sa nenudíš, starosť o teba mám…´

Tak pre zmenu začnem smokliť ja…

Utíšený anjelik teraz stisne mňa a v tom hluku mi zakričí do ucha: "Už sa mám fajn, túžím ta zasýcit ambróziou, nenudím sa a nemaj o mna starost."

Spontánne vyprsknem do smiechu, až mi z nosa vyletí "sviečka". Je dosť chladno. Pohotový Andrej mi strčí do ruky vreckovku, aby som sa mohol vysmrkať, a smejeme sa na seba ako vyšinutí.

Zábava pokračuje, skáčeme, skandujeme, spievame. Koncert sa chýli ku koncu, kapela sa po ďalšej piesni ´Stojím, padám, žijem s gitarou´ so skvelým spevom Paľa Horvátha klania a lúči s obecenstvom. Odchádzajú z javiska, no po skandovaní sa o chvíľu vrátia, berú nástroje a nasleduje prídavok. Spustia svoju hitovku ´Skúsime to cez vesmír´, za ňou ide ´Som dieťa plameňooov, cestu vám osvetlííím…´

Udýchaní Maťo pozrie na Paľa a Jura, prikývnu hlavami a do mikrofónu zakričí: "Tak ešte jednu na rozlúčku, ´Judáááááš´!!!"  Obrovský aplauz obecenstva trhá uši. Kapela dospieva, opäť klaňačka.

"Dobrú noc, kamaráti a…," ešte zahrá na gitare, ktorú má stále na sebe, krátky prídavok ´Kedže je všetko, ako bolo, nad ránom vraciame sa domov…´

"Dobrú noc, kamaráti, opatrujte sa," odchádza z javiska ako posledný z kapely.

Personál ľudí začína odpratávať techniku z javiska a my sa pomaly pretláčame k východu amfíka von. Niekto za nami vysloví poznámku: "Aha, buzíci sa tlačia jak luteráni do neba." Nakopne mi k tomu do päty, riadne ma to zabolí.

"Aúúú, do čerta…," otočím sa a vidím vyškereného ocvočkovaného sopliaka s holou hlavou v koženej bunde. Andrej je pohotovejší, chytí ho za límec a vlečie ho bokom od davu.

"Jaký máš problém, ty zasran, hm?" spýta sa ho. Už mu chce jednu vraziť päsťou, ale zachytím mu ruku.

"Nie, Andy, nechaj to tak, ja si to vybavím sám."

Tiež mám chuť mu jednu streliť, ale musím sa ovládnuť hlavne kvôli Andrejovi. Vidím, ako k nám prichádzajú dvaja muži s červenou páskou na rukávoch (asi výpomocná poriadková služba) a odtiahnu oboch od seba.

"Páni, zadržte, nestojím o žánné problémy. Toto je moj kamarát, nechajte ho na pokoji, prosím, on sa ma chcel iba zastať."

V krátkosti poviem iba to, že ma tamten kopol do nohy. Nech si od neho zisťujú dôvod. Pýtajú odo mňa a Andreja občianske preukazy. Andrej našťastie zostáva pokojný. Skontrolujú baterkou a vrátia nám ich. Zdá sa, že sú rozumní. Nemôžem tu riešiť vec, že sme vlastne homosexuáli, ktovie, ako by reagovali na nás.

Sopliak z diaľky vykrikuje na nás ďalej "buzeranti zasraní!" Mám čo robiť, aby som sa ovládal a nevletel na neho. Vidím, že teraz riešia jeho, tak radšej hneď ťahám Andreja preč. Zhlboka si vydýchnem, prehltnem horkú slinu, zabránil som problémom, hoci to vo mne vrie zlosťou.

"Andy, chápem, že si sa ma zastal, dakujem ci a vážím si to, ale nestojí to za to. Mohol by si mat zase velké problémy a to nescem. Už si bol za podobnú vec v base, zabudol si? Tí dvaja ochrankári by nás nahlásili polišom a víš, čo by sa stalo? Nocuvali by sme na záchytke a potom… ani nescem domyslet!"

"Máš pravdu, Orech moj, dakujem ci, že si ma zadržal, asi by som mu vyrovnal ciferník, tak som sa naštval. Ale chápeš. Ked si necháme len preto, že sme teplí, brnkat na nos…, no nevím to prelúsknút v hlave. Taký frkan, nič o živote ešče neví a…"

Nedám mu dopovedať. Sme sami na chodníku v tme a ja sa mu prisajem na ústa do dlhého bozku.

"Andelík moj, já sám som mal čo robit, aby som toho fagana neroztrhol jak žabu, ale nesmel som… kvoli tebe, chápeš? Nemôžeme sa verejne priznat, že sme teplí, šak by nás aj poliši asi dokopali jak hadov. Toto je banánová republika!"

Už dochádzame na stanicu a stíhame posledný vlak domov. Ešte si stihneme vo večierke kúpiť litrík Frankovky na cestu. Vystúpime z vlaku a ja pokryvkávam, tá noha ma bolí. Andrej ma podoprie a kráčame pomaly domov.

"Moc ta to bolí?" pýta sa.

"No dost."

Chvíľu rozmýšľa.

"Mám nápad. Preblafnem ta."

"Čo ma???"

"No preblafnem ta, vyfajčím, vytáhnem ti semeno až z paty alebo aj vypucujem komín."

"A to ma už nebude bolet potom noha?" zasmejem sa.

"No zabunneš, že ta tá noha bolí, néé?" 

"Jaké jennoduché…, no dobre, tak pod na to. Tvoje léčebné metódy milujem."

Nielen, že si urobíme fajky navzájom. My si aj dierky neskôr preťahujeme, a kde inde, ako pod naším pilierom mosta pri Váhu. Tam si zasa vyznávame lásku, tešíme sa, aký bol samotný koncert skvelý, ako budeme ako starci spomínať na mladé časy. Hulákame pesničky Tublošky.

Domov, teda k nám, už utíšení (Andík už je členom našej rodiny) prídeme až po polnoci. Cestou dopíjame posledné hlty vína. V rúre nás čaká večera, skvelé mamine rizoto. Na nohu dávam octanový obklad. V posteli ešte harašíme a sladko v náručí zaspávame.

Na druhý deň necítim už žiadnu bolesť. Aj na sopliaka sa už zabudlo. Andík sa veľmi teší na oslavu narodenín. Ja tiež. Dostáva krásny mamin vlnený sveter purpurovej farby aj našu Sacherovu tortu so sviečkami. Sfúkne ich, odo mňa ešte aj digitálky na ruku spolu s bozkami na líčka. Narodeninová oslava sa začína. Mama mu vinšuje a pošepne mu ešte do ucha:

"Andrejko, si už aj mojím synom."

Spustí príval slzičiek, ale je šťastný. Pripíja sa skvelým Hubertom, oslávenec trafí štupľom takmer luster. Príde mu zagratulovať aj pár mojich kamarátov s fľaškami. Oslavujeme v obývačke až do nedeľného rána.

"Oriešok, som šťastný, že ťa mám," pošepne mi pri cigaretke na dvore a ja sa rozplývam od dojatia. Kamaráti ráno odídu a my ešte pár hodín pospíme.

Neskorší obed je zasa skvelý. Vývar a kuracinka s ryžou a kompótom. Mama potom odchádza na bohoslužby, sme doma sami, nevieme na ako dlho. Napapaní ideme do kúpeľne na očistu. Presvedčím ho, že potrebuje ten prales, čo má okolo výbavy, zušľachtiť. Aj kvôli hygiene. Najprv strihacím strojčekom, potom žiletkou, je fešák aj s mešcom razom krásne vyholený. Len jemný pásik chĺpkov ho zdobí zvrchu. Zavediem si anjela v rúchu Adamovom do svojej izby. Na vtáčika mu pod žaluďom, aby bola sranda, dám svojho motýlika, čo mám k obleku. Na vajíčka pritiahnem ozdobnú mašličku z farebnej stuhy.

"Teraz možeš ícť aj na ples, velectený pane!"

Skloním sa k jeho vtákovi a oliznem mu hlavičku. Zasmejeme sa obaja. Nemám po ruke foťák, škoda. Pobozkám krásavca na hlavičke. Ozdoby odložíme. Zamknem izbu. Pre istotu. Nasleduje naše krásne milovanie. Vášnivé a precítené. Dnes sme obaja ako Niagarské vodopády. V tom Andík vytiahne z vrecka malý papier a začne čítať.

"Toto je pre teba, Oriešok…"

Z diaľky hlas na teba volá.
Vezmi si svoj kríž.
Nes ho, hoc ťažký je, neváhaj, zdvihni sa zo zeme.
Chyť šancu svoju, hoc malú. To, o čom sníš, splní sa.
Tam v diaľke si to povieme.
A tam pod ťarchou kríža uvidíš modrý svet.
Tak bojuj, príď. Tam priateľ ti do dlane vloží kvet.
Aby voňal len tebe, ak nájdeš tú silu v sebe.
Anjel bude pri tebe stáť. Že miluje ťa, chce ti povedať.
Nádej žije, veď slnko svieti každý deň.
V tej diaľke pošepne ti. Už zlož svoj kríž, tu splní sa tvoj sen.

Nezmôžem sa na slovo. Ležíme a pozeráme si bez slov do očí, z ktorých nám vytekajú slzy šťastia. Ešte bozky, rýchla spoločná sprcha. Oblečieme sa a odchádzame z domu.

Končí krásny víkend, lúčime sa, Andrej odchádza busom do Trnavy. V pondelok už cestujem ráno do práce. O tom koncerte Tublatanky v Galante sa dosť veľa hovorí, že nebol veľmi vydarený. Možno mojimi a Andíkovými "rúžovými" okuliarmi to vidíme všetko inak. Zahrali všetky naše srdcovky. Dali sme si zážitok. A čo môže byť viac?

Po dlhšom čase ideme spolu ešte aj na koncert Elánu. Ten je v "našej" športovej hale v Trnave. Hrajú tiež úžasný koncert aj oni, ako inak, na druhý deň obaja iba chraptíme. Andrej však už má dosť veľké psychické problémy. Odrazu sa z ničoho-nič rozplakal a nešlo to nijako zastaviť, takže celý koncert ani nemôžeme naplno "prežiť". Musíme pred koncom koncertu odísť domov.

Ešte zažijeme spolu stanovačku na Sĺňave aj zopár krásnych výletov. Potom už neskôr nasleduje ťažký život pre nás oboch. Andrej nakoniec končí na psychiatrickej liečebni v Záluží. Je to vlastne aj jeho záchrana pred úžerníkmi, ktorí ho aj cezo mňa hľadajú, lebo im dlží dosť veľa peňazí, čo si požičal a prehral na automatoch a nemá ako splatiť. Prizná sa mi, až keď tam je, a ja ho musím pred nimi tajiť. Vzájomná láska nás však oboch drží ako tá voda nad vodou. Len láska má tú silu robiť dvoch šťastnými. Holý sex bez citu sa nikdy nemôže vyrovnať milovaniu z lásky.

´Chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč. Čo má byť, sa stane, tak cez moje dlane ako čistý prameň teč…´

Spomínam dnes na Anjela a znovu a znovu si čítam báseň, ktorú mi rozprával, keď sme spolu ležali v u nás v posteli a hľadeli si s láskou do očí…

Z diaľky hlas na teba volá…
Anjel bude pri tebe stáť. Že miluje ťa, chce ti povedať.
Nádej žije, veď slnko svieti každý deň.
V tej diaľke pošepne ti. Už zlož svoj kríž, tu splní sa tvoj sen.