Bolesť, pravda, láska

Už niekoľko dlhých dní neviem nájsť kľud a pohodu. Chodím utrápený ako bez duše. V poslednom čase sa v mojom živote dejú nepríjemné veci. Či už v súkromí alebo aj v práci. Je toho na mňa skrátka veľa. Potrebujem jednoducho na chvíľu vypnúť. Pýtam si v práci pár dní voľna u majstra, takého starého chumaja. Aj rok po revolúcii je tento komouš presvedčený o návrate KSČ k moci. A takýchto súdruhov je po úradoch ešte veľa. Klopem na dvere kanclíku a dúfam, že pochodím.

"Teraz, ked na stavbe meškáte s termínom ukončiť zákazku, ty pýtáš volno? No ani náhodu, zabunni. Potrebuješ to tak súrne? Volal mi tvoj parťák, povedal, že si v poslednom čase nesústredený, robíš chyby a hádaš sa s kolegami. Je to pravda? Čo ci frajírka dala kopačky?"

"No já by som najradší prestúpil do druhej partii… a pohádal som sa iba s Milanom. S ostatnými som v pohode."

Pravda je však taká, že všetci chľastajú ako dúhy a nútia aj mňa, vraj trhám partiu. Potom meškáme s prácou. A ten nechutný intrigán a riťopich Milan, o dva roky starší odo mňa, stále dobiedza. Pýta sa, či mám frajerku, nech ukážem fotku, ako často jej robím ´nádivku´ a podobné oplzlosti. ´No už len tebe sa budem spovedať!´ pomyslím si. Je múdry ako vykvasený inžinier, ale čo je horšie, pchá sa do prdele parťákovi aj majstrovi. A mi ostatní traja makáme aj za neho, kým on sa po stavbe iba pofľakuje. Štve ma to. Hádame sa, áno. Vykrikuje, že vraj som lenivý ako voš. Mám už toho dosť. Ja sa ho pýtam, čo dnes urobil on. Padajú ostré slová. Parťák iba pozerá a mlčí. Držia spolu. Ostatní chalani sa boja ozvať, sú mladí. A že to mám v sexe nastavené inak, to musím tajiť. Nechcem sa predsa zdiskreditovať pred nimi.

"Miro, hergot, si voláký chlap, néé? Tak sa tam voláko dohonnite do čerta!"

Dobre vie, čo sú oni zač, a robí múdreho. Povedia mu, čo im vyhovuje. Jeho riť má pre ich hlavy správny rozmer.

"Já mám teraz chorú mamu, tatko vkuse slope, sestry sú preč. Nemá jej kdo ani čaj uvarit. Majster, aspoň dva-tri dni!"

"Krucinál, čo mám s tebu robit! No vidím, že máš ešče kopec starej dovolenky. Dobre, nékoho tam za teba pošlem. Máš tri dni, ale daj sa dokopy a spamataj sa, nikdy nebolo tak, aby nemohlo byt horší."

´Múdry jak kýbel gitu,´ pomyslím si.

"V pondelek naklušeš do roboty, jasné? A snaž sa, ked nesceš, aby som ci krácil prémie. Rozumíme si?"

"Toto povedzte Milanovi, nie mne. Já sa neflákám!"

Zbrunátnie a ukáže mi rukou na dvere. Z očí mu šľahajú blesky.

"Miro, okamžite vypadni, kým si to ešče nerozmyslím, a nebuc drzí!"

Radšej odchádzam rýchlo z kanclíku spokojný, že som si "vydupal" aspoň niečo. Ešte šepnem s úškrnom česť práci. Prestup poriešim neskôr. Ani mama nie je chorá. Neoje…babreš, voľno nemáš. Čo ma je po nesplnenom termíne v takejto partii. Dal ma k ním robiť, lebo nikto druhý tam nechcel ísť. Teraz si potrebujem vyčistiť hlavu, usporiadať myšlienky.

To, akú hlavnú boľačku mám v hlave, má iný dôvod. Ten dôvod sa volá Andrej. Totiž pred necelými tromi mesiacmi sme mali stretávku po desiatich rokoch zo školy. Spolužiak ma pozval a aby som aj Andreja zavolal. Vraj s ním nemal žiadny kontakt. Vedel, že my sa stretávame. Andrej sa však dlho zdráhal, nechcel ísť. Bol vo väzení a bál sa, ako ho spolužiaci prijmú, mal strach. Dlho som ho presviedčal, až nakoniec súhlasil. My dvaja už máme vzťah. Sme zamilovaní už od školských čias. Sľúbili sme si vernosť až po hrob. No a na tej stretávke sa stala pre mňa veľmi bolestivá udalosť. Andrej mi pod vplyvom alkoholu zahol s jedným polovietnamským spolužiakom. Nesiem za to vinu asi aj ja. Ja som ho tam doviedol. Rozišli sme sa na takmer dva mesiace. Celé krásne letné dva mesiace sme premárnili odlúčení od seba v slzách a trápení. Neskutočne sme si chýbali. Až na moje narodeniny prišiel za mnou s fľašou Hubertu, Sacherkou a prosíkom v plači. Ja som mu už odpustil, hoci som mal srdce rozlámané na kusy. Dva dni sme spolu preplakali, premilovali, slzy nás oboch by zdvihli Váh o meter. Všetko sme si vysvetlili. Ale bolo to v emóciách.

Pýtate sa, čo ma teda trápi? Ako to pomenovať? Milujem ho, to je jasné. Teraz už s chladnou hlavou sa všetko vo mne krúti a tam kdesi hlboko v mojej duši sa niečo usadilo. Strach? Neistota? Bolesť? No tej dlho potrvá, kým zmizne úplne. Urobili sme si krásny výlet do Bratislavy. Kúpili erotický magazín FLIRT. Prvý čo na Slovensku vyšiel, nevadilo, že heterácky. Vidieť niečo nahé bolo lákavé. Boli to vlastne také tlačené noviny. Boli tam esá ako Rocco Siffredi – pornomašina z Talianska. Pretiahol asi všetky pornoherečky v Európe. Alebo Cicciolina, u nás známa ako Čičolína, kozatá hviezda, čo to dotiahla až do talianskeho parlamentu. To bola senzácia pre tlač. No ja už teda doma mám ukrytý z Rakúska starý ošúchaný časák LEO, čo mi kamoš daroval. S Andrejom je prelistovaný vari tisíckrát. Textu v angličtine nerozumieme. Pičky ignorujeme, túžime mať také "kladivá" ako tí na obrázkoch. Nie raz si pri ňom nadržane vyklepeme brčká. Teraz Flirt. Vzadu v autobuse cestou domov vyvádzame psie kúsky. Andrej tam aj "pokrstí" jednu sedačku. Z Flirtu si potom objednávame aj prvú VHS gay-porno kazetu od J. D. Cadinota. Je veľmi drahá. Netrpezlivo čakáme, kedy na moju adresu príde poštou z Prahy.

Ale teraz si musím sám ešte raz zadefinovať, zanalyzovať a usporiadať v tej mojej kotrbe myšlienky. Od stredy do piatku makám doma v záhrade, sústredený iba na prácu. V sobotu si ešte trochu upratujem doobeda v pivnici, opravím defekt na maminom bicykli. Je krásne slnečno, a tak po obede už to nevydržím. Čakám Andreja, mal prísť už okolo obeda. Nevolal ani z búdky pevnej linky, tak budem mať čas pre seba na očistenie čakry.

"Mami, idem sa k Váhu trochu prejst. Keby sa objavil Andrej, nech dojde za mnu, on ví kam."

Mám namierené na naše tajné miestečko, kde s Andrejom často chodíme. Cestou vidím pri brehu Váhu nášho známeho rybára, starého pána, čo nám kedysi dávno na Vianoce daroval rybu. Usmejem sa a pozdravím ho. On si ma pamätá, to mi je príjemné.

"Ahoj Miro, kam si sa vybral?"

"Tak trochu k vode. Potrebujem prečistiť hlavu."

Prisadnem si na chvíľu k nemu.

"Čo máš starosci? A ten tvoj kamarát je kde? Vídavám vás tadeto okolo vody chodíte spolu…, aj keď ste sa kúpali…"

"Nevím, čo je s ním. Nevolal mi. Mal dneska príst k nám, ale nedošol."

Chvíľu spolu ešte debatujeme, je mi to príjemné.

Fúha, tak on nás videl aj nahatých vo vode?!? Poplaší a zahanbí ma tento fakt.

Pýta sa, čo ma trápi. Mám k nemu dôveru. Zhlboka sa nadýchnem a odpoviem mu protiotázkou.

"Mám v hlave taký zmatek. Nevím si s tým poradit. Jako by ste vy vyréšil partnerskú neveru? Nemal by ste strach, že sa to može zopakuvat?"

"Miro, ked sa to stane iba raz, mosí sa odpúščat. A či by som sa bál, že sa to zopakuje? No ked máš istotu, že ta též miluje, tak musíš verit. Taký je život. To ináč nejde. Ked si to vydiskujete a dáte si slub, že sa to už nestane, treba na to čo najskor zabunnút a žit dalej. Poznáte sa, bud si veríte, alebo… Stačí ti to takto?"

"Stačí, dakujem."

Moje podvedomie to začína vidieť jasnejšie.

Rozlúčim sa s ním, poprajem mu dobrý lov. On mi naozaj pomohol. Zrazu sa na vec pozerám akosi odľahčenejšie. On je skúsený a múdry. Čo viem, tak dvojnásobný vdovec. O živote vie svoje. Konečne si líham v rákosí k vode. Ticho, len opodiaľ počuť spev vtákov a čľapot kačiek na vode. Zatvorím oči a zamýšľam sa. Prvé, čo viem na 100%, je, že Andreja milujem. Však aj on mňa. Všetko mi predsa vysvetlil a ja som pochopil, prečo sa to vlastne všetko stalo. To len ten strach, že sa to môže stať znovu, musím z hlavy vytesniť. Je pravda, ešte v škole sme mali pletky aj s poloryžákom, ale to sme boli v puberte. No Andrej mal oči aj pre neho, čo ma sralo, ale potom nebolo mráčika a žili sme len pre seba. Až kým ho krivo obvinili a šiel do väzenia na dlhých sedem rokov. Nevedel som o ňom nič. On je úžasný človek, len nesmie piť, to potom stráca kontrolu.

Ďalšia vec. Pochybujem, že by sa o Andreja staral on tak ako ja. Čoskoro by sa asi rozkmotrili. Toto mi spontánne vylúdi na tvári úsmev. Môžem to nazvať ako žiarlivosť či škodoradosť? Myslím, že ani nie. To je predsa strach o neho. Tu nejde iba o ten sex, ale aj o dušu, pochopenie potrieb života ako takého. Viem, že Andrej by sám už žiť nevedel. On vie, že k životu by už ťažko našiel niekoho iného, kto by ho chápal aj s jeho "zvykmi". To je holý fakt. Ibaže by hľadal len bokovku na sex, ten potrebuje ako kyslík. Stačím mu na to iba ja, keď sa v týždni nevidíme? No, budem to chcieť počuť aj od neho, ale on predsa taký nie je. Alebo si to iba nahováram? Bože môj, ako to teda je? Celý ten čas žijem v ilúzií, že mám verného anjela? Zamrazí ma táto myšlienka. Pri každom stretnutí sa na mňa tak žiadostivo a rajcovne usmieva. To je predsa dôkaz, že po mne túži tak, ako ja po ňom. Či nie? Smejeme sa spolu, stvárame vylomeniny ako puboši a v neposlednom rade náš život nám obom dáva zmysel, keď vieme, že patríme k sebe.

Napriek všetkým týmto úvahám ťarchy a neistoty sa nezbavujem. Ale dávam si sľub. Nebude to mať chlapec so mnou aspoň nejaký čas ľahké. Že dopadne všetko inak, krajšie, ešte v tejto chvíli netuším. Jasné, že po ňom vkuse túžim, ale musím mu dať pocítiť, že si aj on moju lásku a dobrotu musí viac vážiť. Budem trošku hrať drahoty a tváriť sa menej dostupný (ale iba naoko), no skrátka, chcem ho trošku potrápiť. Toto si namýšľam, nepripúšťam, že ma vždy svojimi "mokrými argumentami" dokáže dostať. Moja myseľ sa uvoľňuje a ja zadriemem, ani neviem ako. Až ma prebudí sprška vody na tvári. S prižmúrenými očami vidím anjelskú tvár – širokánsky úsmev, deväťdesiatšesť krásnych bielych zubov. Prišiel za mnou príťažlivý ako vždy… a mne ušiel nepatrný úškrn na perách.

Otvorím oči úplne a skôr, než stihnem niečo povedať, skloní sa ku mne. Moje ústa prekryje svojimi do malinového bozku.

"Čau Mirec. Prepáč, že meškám. Bol som na malej brigáde a zdrhol mi BUS. Mamu som stretol na moste, nekde išla na bicykli. Povedala mi, že si už odešol sem, tak letím rovno za tebu, nehneváš sa?"

Tvárim sa dosť vážne, ale mám čo robiť, aby mi svojimi modrými studničkami zasa tak krásne nenahnal zimomriavky.

"No já som si tu za ten čas trochu čistil myšlenky v hlave. Nehnevám sa. Len mám problémy v robote a aj strach."

"Strach? A z čeho alebo keho? Ukáž mi ho a já ho zpacifikujem. Nikdo nebude ohrozuvat mojho nosatého orecha!"

"Lenže… ehm… z teba, Andrej, z teba mám strach!" pozriem mu rovno do očí a následne sklopím zrak k zemi. V momente zvážnie, evidentne zaskočený. Otvorí ústa, hľadá slová.

"A… a… ale prečo??? Ehm… išol som aj já okolo rybára, zastavil ma, povedal, že ste sa spolu bavili, aj čo si sa ho pýtal, a že si bol smutný. To pre to, čo sa stalo medzi nami? Myslel som, že toto máme vyréšené už za sebu, že si mi už odpuscil a… čo hryzem, ked sa ma bojíš?" rozplače sa.

"No občas je z teba pekný tiger. Zubov máš na to vác jak pilka. Moje ramená volačo o tom vedzá, že?" poloúškrnom zľahčujem situáciu.

Pozná ma a pochopí, že hrám na neho vážneho, ale v podstate sa z toho smejem.

"Ale to sa nerátá, ty čertisko, to je z vášne, šak aj ty mne hryzeš a chápem to jako značku, aby som nezabudol, že ta mám, že malá bolest nás pritahuje, ked sme občas také zvery v sexe. Myslel som, že to takto vnímáš aj ty…, že ta už dobre poznám…"

"Vnímám to tak isto, ale to neni podstatné, čeho sa bojím. Lahni si sem ke mne Andík. Daj mi ruku. Vysvetlím ci to, neplač, lúbim ta a vždy budem. Odpuscil som ci, len… no mám dôvod sa bát. Je to strach, či temu znovu nékedy nepodlahneš!"

Ležíme vedľa seba. Rukou si stískame dlane. Cítim, ako sa mu spotila ruka, a jeho stisk mi láme prsty. Mlčí, dusí plač.

"Andy, ty nemáš dôvod na strach. To já sa bojím, či som… jak to povedat… no či ci stačím já, alebo časom… nedostaneš chut znova na exotiku…(mykne ho), alebo teda či ten démon z teba je navždy už preč. Chápeš? Ostal ve mne kdesik hlboko malý strach, obava. Potrebujem sa teho zbavit. Cícit, že našu lásku a vernost už nikdy nič neohrozí. Pomož mi s tým, prosím ta! Lebo já sa nemíním o teba s nékým delit. Ani v láske, ani v sexe. Si slobodný človek, mosíš sa sám rozhodnút, s kým chceš…," vypustím zopár slz teraz ja.

Andrej sa nadychuje niečo povedať, ale rýchlo mu znovu ochutnávam malinové pery.

"Andrej, úprimne mi odpovedz na jednu otázku. Zvládneš to? Z hlboka sa nadýchni. Už bez emocie. Pravdu. Jak to cítíš ty? Ked náhodu nekde v meste alebo inde stretneš toho poloryžáka. Čo urobíš?" (Jeho meno mi ani nejde na jazyk.)

Chvíľu je ticho, melie ústami, nevie ako začať. Zhlboka sa nadýchne a spustí. Ruku mi pri tom ešte silnejšie zovrie v dlani.

"Víš…, vrácil mi tú tvoju knižku z antikvariátu zadarmo… a nemosel. Za to som mu bol vdačný. Kvôli tomuto by som nemal byt k nemu odmeraný. To som ale ešče netušil, s jakým zámerom to robí. To v parku mi otvorilo oči. Potom to stretko. Nechcel som tam íct a nemal som tam íct. Opil ma. Chyba bola, že som sa nedržal teba. Chyba bola, že som v tom delíriu chlastu nezvládol chtíč a nechal sa od neho… a vlastne aj já jeho… pretáhnút. Už to nevrácím a ver mi, že to bolo potom pre mna horšé, jak ked som bol v base. Teraz keby som ho stretol…? S čistú hlavu by som hned radšej utékol čo najdál od neho. Ale keby som mal už trocha promile v hlave…, no nevím…, najskor by som mu vymaluval oko aj nos dúhovými farbámi. To keby ma on uvidel skor jak já jeho, mal by utekat velice rýchlo preč. To on ma zneužil a kopol do rici. To on je šeckému na vine. Veríš mi, dúfám. Mirko moj. Prísahám na svoj život, že nikeho okrem teba už k sebe nepuscím. Nesmím! Ani za mak sa tebe nevyrovná!"

Po týchto jeho slovách zostávam nemý, mám zatvorené oči, z ktorých sa kotúľajú slzy. Utiera mi ich dlaňou. Jeho ruka pustí moju dlaň a strká mi ju do gatí. Niečo hľadá… a takmer nájde. Vytiahnem mu ju. Teraz naozaj nemám chuť. Vlastne mám, ale…

"Čo je, ty nechceš?"

"Láska, teraz sa mi nechce, nemám na to chut, prepáč. Né, nič nedostaneš. Nedám ci teraz! Moja čakra je narušená."

"Ale chce sa ci, chce, aj chut máš, len ma ešče nechaj presvečit ta. Já ždicky dostanem z teba, čo chcem. Kukni si na vtáka. Stojí ci jak stožár! To chceš riskuvat, že ti na nem začne vyrastat nechet, ked ho budeš nechávat nepoužitý? Čo…?"

Je taký presvedčivý. On vážne dokáže nabudiť aj mŕtvolu. Vtáka sa mi nikto ani nedotkol a už tam mám hrču ako päsť. Mám čo robiť, aby som sa nerozrehotal. Je rozkošný, ale… niečo som si predsa sľúbil. Nemôže to mať také jednoduché!

"Teraz hned ta dostanem do komína. Zbytečne protestuješ. Krv ci nejde do hlavy, ale sem dole. Hádam nepojdeme domov s plnými gulámi. Kukaj, já mám už šecko durch mokré. Vyser sa už na úvahy a daj telu, čo chce!"

A bleskom mám jeho ruku znovu v gatiach. Druhou chytí moju a strčí si ju tiež "tam". Cítim jeho mokro a horúcu hadicu. Najprv ma hryzne do nosa a následne mi olizuje dlhým jazykom a aj saje ušný lalok, dosť drsne, cítim jeho zuby.

Do prčíc, kde je moje odhodlanie ho potrápiť? Tomuto neodolám, aj keby som bol mŕtvy. Vzdávam to. Telo ma zrádza.

"Kurňa, jak to robíš, že ma ždicky dostaneš, ty moj tigrisko, čertisko. Aj po takejto vážnej debate!?"

"Mám na teba účinné metody a… len ty ma vzrušuješ. Telá sa nepýtajú jako hlavy. Telá chcú a dostanú. Šak sa lúbíme, néé?"

Jeho prst mi už vibruje v komíne. Moja ruka stíska a ťahá plný mešec. Toto milujem. Som ako roztopený cukor. Už sa smejeme obaja, ceríme na seba zuby. Teda ja mám z neho zasa strach, ale už iný-nežný. Horím na 1500 stupňov. Nohavice máme obaja skopané na členkoch a potom…, ale to je jedno. Vášeň jazykov a zubov nepozná hranice. Naše telá sú už spojené do jedného. Potom aj opačne až do výstreku. Líhame si nahý na seba tvárou v tvár. Netuším, odkiaľ vzal gumičku, ale stiahol ňou naše vajcia k sebe.

"Už mi neutečeš, už si iba moj!"

Stony a výkriky odplašili kačky, ktoré odleteli. Milujúce duše a srdcia musia dostať výdatnú odmenu. Už sa zvečerieva. Sme v silnom objatí a nechce sa nám pohnúť. Ani nemôžeme. Tá gumička nás drží a každý pohyb štípe. Šepkáme si medzi bozkami uletené nežnosti. Na ramenách každý značku od "tigra". Vraciame sa domov až za tmy. Pri Váhu vo vrbine vidíme svetielko. Náš ujo rybár nás vidí v objatí pliec a smeje sa.

"Chlapci, už je šecko, jak má byt?" opýta sa.

"Jasné. Šecko je krajšé, jak bolo," odpovie Andrej.

"Tušil som, že ste viac ako nerozluční kamaráti. Držte sa spolu, život je taký krátký na to, aby sa nežil v šťastí. Vy dvaja patríte k sebe chalani…, počul som vaše výkriky až sem. Aj ryby ste mi odplašili."

Všetci traja spustíme hrdelný rehot.

Zamávame mu a pokračujeme poľnou cestičkou k domovu. Teda ešte povinná zastávka pod pilierom mosta. Odčerpať tekutiny. Telu nerozkážeš.

"Orech, a tá kazeta kedy dojde?"

"Nevím, mosíme čekat andelík, ale ked dojde, dám ci vedet. To víš, z Prahy to chvílu potrvá. Dúfam, že budem akurát doma. Dúfám aj, že už budem mat moju AIWU-VHS rekordér opravený. Zedrala sa tam hlava, mosá ju vymenit."

S touto nádejou sa vraciame domov, čaká nás mamina večera, majú byť ravioly… a tretie kolo radovánok. Ramenami okolo pliec si hľadíme do očí. Život je predsa taký krásny, keď sa odpúšťa a zabúda. Naše čakry sa spojili do jednej.

O niekoľko dní neskôr zvoní poštárka. Cez okno vidím, ako v ruke drží malý balíček. Mama ešte skôr, než stihnem dobehnúť ku bránke, jej otvára. Mňa v momente zamrazí. Ako jej toto vysvetlím? Určite sa spýta. Je to do vlastných rúk. Podpisujem, preberám zásielku v čiernej nepriehľadnej fólii. Ešte, že tak. Poštárka odišla. Už sa rozbieham, keď ma mama zastaví slovami.

"To mosí byt velice tajné, ked si očervenel jak rajčina a utekáš s tým…!"

V sekunde stojím. V milisekunde sa rozhodnem k odpovedi. Mamu nebudem klamať.

"Mami, objednal som si spolu s Andrejom erotickú kazetu, to by si asi nescela vidzet, že…?"

No od erotiky to má trošku viac, ale nemôžem jej povedať, že porno, to by jej kresťanskej duši a zdraviu ublížilo. Čakám na jej reakciu v pozícii sochy. Chytí ma okolo ramena a bez slov ideme ďalej do dvora. Otočí ma tvárou k sebe a usmeje sa na mňa.

"Miro, to vážne nemožeš na nič zmysluplnejšé mínat penáze? No len aby ci nechýbali. Starí capi obidvaja, že sa nehanbíte. Ale vážím si, že si mi povedal pravdu."

Ja sa pred mamou hanbím, aj keď som už dospelý. Mám takú dedinskú výchovu, ale keď zvedavosť a chtíč sú silnejšie, čo narobím? Rýchlo jej dám na líce bozk a letím k sebe do izby. Potrebujem byť sám, predýchať to. Ale zas mohlo to dopadnúť aj horšie. Tak zmysluplné to pre nás dvoch je. My sa chceme nielen zabaviť, ale aj učiť všetkým tým veciam, postojom, pozíciám, pocitom. Vyskúšať všetko nové na sebe. Vidieť a porovnávať. Prežiť ten pocit eufórie. Balík si schovávam. Otvorím ho, až keď budem doma sám, mohol by som byť vyrušený a vzrušený, ani nedomýšľam následky.

Volá mi Andrej, nedočkavý a zvedavý, či už pošta prišla. Viem si predstaviť, ako aj s ním hormóny bičujú.

"Andrej, balíček je už doma schovaný. Prehrávač ešče neni opravený, má byt podla dohody až o pár dní, mosíme počkat na príležitost, ked bude doma čistý vzduch, chápeš?"

No vysvetľujte to nadržancovi, ako je môj anjel…, ale veď aj ja sa neviem dočkať. Mladosť a zvedavosť na novinku naše chtíče neutišuje. Musíme čakať a dočkáme sa. Mama mi oznamuje, že ide na víkend s mojou sestrou navštíviť rodinu na Orave. Odcestujú už v piatok. Tatko je v Čechách na zájazde dôchodcov ešte niekoľko dní, paráda. Celý víkend som doma sám…, teda nebudem sám. Bude pri mne môj anjel aj čert v jednom.

V sobotu ráno ideme s Andrejom do servisu pre opravený prehrávač. Lenže oprava nie je úplne dokončená.

"Vážený pán, dohoda už dávno vypršala, my ho potrebujeme už dnes opravený. Chápete to? Alebo chcete za vaše služby peknú reklamu?" rozčuľuje sa Andrej naklonený cez stôl.

Starý pán je zaskočený, bojím sa, že mu Andrej odhryzne nos.

"Páni, som tu sám, kolega ochorel, mám toho veľa, pochopte ma. Tak dobre no. Idem vám to teda dokončiť, príďte o dve hodiny, bude to hotové. Dohodneme sa?" Súhlasíme. Nič iné nám ani nezostáva. Očami Andreja upokojím, usmeje sa.

Odchádzame spolu do blízkej cukrárne, na tanieri pár zákuskov, viedenské kávy, koňačiky a zamilované pohľady. Sme ako dva vulkány, byť v samote, vybuchneme. O dve hodiny už konečne nesieme v ruksaku opravený rekordér domov. Oprava bola pekne drahá, nedočkavosť ale kašle na prachy. Andrej mi prispel malou čiastkou. Pešo po moste, veď kto by čakal na BUS v takejto chvíli, aj keď sa rozpršalo. Obchádzame aj pilier mosta. Andrej ma poháňa do kroku, vraj sa šuchtám. Jemu sa to hovorí s jeho žirafími nohami, že? Doma rýchlo všetky káble pozapájam, musíme aj tak hodinku, dve počkať, kým sa prístroj zahreje na izbovú teplotu. Andrej je ako tiger vypustený z klietky. Chodí tam a späť, ale tak nenechám si prístroj zasa pokaziť. Čas využívame aj na debatu, čo tam všetko uvidíme. Naše fantázie nemajú hraníc. Konečne kazetu rozbaľujem z fólie. Nejde mi ju roztrhnúť. Neviem, kde mám nožnice.

"Ukáž to sem, já to rozbalím, ty nemehlo!" nedočkavo mi ju vytrhne z ruky rozpálený a… už v lone durch mokrý.

"Ale Andy, kam tak kvaltuješ, máme more času, kľud," smejem sa a strčím ju do prístroja párkrát pretočiť hore-dolu. Je nová.

"Na čo čakáš? Dole handry!" prikazuje mi čertík, smiechom nakazím aj jeho.

Sme už iba v trenkách, on má na nich obrovskú mokrú mapu, ten môj okamžite na to reaguje, to keď zacítim v nose neodolateľný pižmový odor.

Stláčam PLAY, čakáme na prvé zábery. Najprv idú akési reklamy a upútavky. Andrej to rýchlo pretáča dopredu.

"Ty si neni zvedavý na…?"

Nedopoviem, skočí mi do reči a znovu spúšťa PLAY.

"Ale to sú len také sračky na začátku, my chceme videt poránný mrd né? Jéééjda, kukaj, ale je tam teho holého. A jaké majú kladivá a mešce tí Francúzi. Aj mulati… lesknú sa jak klučky od bordelu… a dzíry, no vrátá do jaskyne. Uf, toto dlho nevydržím."

Jednou rukou si sťahuje trenírky a stláča mi hlavu dolu, kde sa už týči mokrý hríb a potrebuje okamžitú pomoc. Andík stláča STOP a zaklonený zatvára oči. Dám pusu na hríbik a pomáham… hlboko a intenzívne. Aj dlaň mám plnú, žonglujem. Dlho čakať nemusím. Prišla erupcia a s ňou zvierací oslobodzujúci výkrik. Dostávam rovnakú protislužbu. Mám pocit, že som na mesiaci, že sa mením na múmiu, že všetka voda zo mňa odteká. Andrej všetko prehltol, obaja sa posilníme vychladeným pivom z plechoviek.

"The show must go on."

Zdá sa mi to statické, chcem to pretočiť ďalej. Andrej mi capne po ruke a berie mi ovládač. Tá jeho neskrývaná dominancia je taká rozkošná. Smejem sa ako pominutý.

"Kam sa teraz ponáhľaš ty, nechaj to tak. Kukaj a nevyrušuj! Chceme to vidzet celé, né? (Odrazu.) Do prdele, tak toto je nádivka. Dvaja na jenného. Počkaj!" zastavuje scénu v obraze.

Ja si spomeniem, že sendvič som už raz zažil, ale mlčím.

"Toto idem na tebe vyskúšat, líhaj a rob, čo ci povím, dobre? A nerehoc sa už tolko, toto sú vážné veci!"

Zvalí ma na válendu, šteluje si ma do krkolomnej pozície kotrmelca, hlavu mám vykrútenú pod telom, nohy opreté o stenu.

Na to reagujem.

"Čo chceš, aby som si zlomil väzy? Toto nedám, neni som kaskadér."

Na oko sa rozohním, ale pre anjela vydržím všetko.

"Ale rit Palovú, to vydržíš, neboj. Nevyskúšáš, neziscíš. Víme?"

A postupne posúva pásku, zastavuje, skúša na mne všetko nové, čo tam vidí, v neskutočných pozíciách. Mám pocit skúšobného králika s otvorenou zadnou dierou, ale cez to všetko som šťastný, že mu môžem takto robiť radosť, že ma chce, že ho priťahujem iba ja, že… napádajú mi všetky že. Aj ma učí. Detailne popisuje všetky postupy, ako by sme robili nový projekt na megamrd pre porno-spoločnosť na výrobu filmu. Ani ja neprídem skrátka. Je režisérom. Sám sa šteluje a naviguje ma, ako to všetko chce. Toto trvá nádherne dlho, proste ďalej už nevládzem. Chtíč ma však poháňa ďalej. Spotený dychčím ako krmná hus. Andrej vidí, že meliem z posledného.

"Čo je? My ešče nekončíme! Nemáš kondičku, ale já si ta vycvičím, tomu ver. A začneme hned zajtrá. Víme?"

"No to určite. Šak ty utaháš aj slona, to sa nedá. Tuším si mosím zehnat naozaj nejakú posilu na teba!" zarehním sa.

Ups, uvedomím si, že som asi prestrelil, ale berie to s humorom. ´Aj tak mu časom kúpim nejaké dildo,´ pomyslím si. Videl som vo Flirte také veľké čierne s prísavkou. A ten jahodový lubrikáč tiež. Potom uťahám ja jeho, že tri dni nevstane z postele. A v týždni, keď bude sám, si takto vypomôže. Ani ho nenapadne pomyslieť na iný… tak teraz si zaslúžim facku…

"Né, né. Ty mi stačíš. Nesranduj, lebo ta ešče raz pretáhnem a budeš skuvínat, aby som prestal… alebo neprestal?"

Stočím hlavu na bok, mrknem a usmejem sa. Bleskom ma povalí na válendu a zozadu napichne ako Turka. Dnes budem už neviem koľkýkrát nežne pokorený. Ozývajú sa čvachtavé zvuky, lebo súčasťou objednávky bol ako darček lubrikant, ktorým sme si hneď na začiatku potreli dierky. Nechápem, kde sa v ňom berie toľko energie. Šou sa blíži ku koncu. Kazeta sa automaticky pretáča na začiatok, prehrávač vypína. Nahí ležíme vedľa seba bokom tvárou v tvár na válende. Len tak potichu oddychujeme. Rukou mu miesim "cestíčko" a capnem až to pleskne. To mi hneď vráti. Nasávame vzduch plný toho úžasného pižmového odoru do pľúc. Ešte kopec bozkov, nevynecháme žiadne novoobjavené miestečko na tele. V hlavách záplava pocitov z toho, čo sme práve prežili. Cestou do kúpeľne si robíme otlačky dlaní na riťkách. Štípe to, ale je to aj náš prejav vďačnosti, že my dvaja… tu a teraz. Spoločná sprcha. Potom spánok. Šum dažďa za oknami nás zobudí, vonku je už tma. Plný tanier šunkoflekov nám utišuje brušká od hladu. Ešte raz púšťame pásku, teraz už v objatí a pokoji ležmo ju skukneme celú bez prerušenia. Štipľavé komentáre k tomu (Andrej má bohatú slovnú zásobu). Ešte bozky. Zaspávame.

"Good night my love, my hearth. The show is over."

Doznieva v nás tento nezabudnuteľný zážitok a sľubujeme si, že si musíme našetriť na ďalšiu VHS-ku. Trh sa aj v erotike iba otvára, všetko je také nové. Sme plní nádeje, že budeme žiť čoskoro bohatý ako na západe. Možnosť žiť slobodne, vyjadrovať sa slobodne, veď k vôli tomu sme štrngali na námestiach kľúčmi. Že príde privatizácia a bude to pre mnohých podvod a sklamanie ešte netušíme.

Prešiel približne mesiac. Na stavbe sa mi stal dosť ťažký pracovný úraz. Niesol som na pleci brašňu plnú náradia a v pološere zakopol o elektrický kábel. Výsledok: pád a prasknuté jabĺčko v kolene. Následok: sádrová fixácia na celej nohe. Štyri týždne polohovania plus ďalšie tri rehabilitácie vo výrivke a masážou s cvičením. Pre mňa komplikovaná situácia. Tatko na protialkoholickom liečení už druhýkrát (zasa neúspešnom), mama tiež v kúpeľoch Luhačovice, takže ja doma sám. Čo teraz? Oznámim to sestrám, majú svoje rodiny, dosť starostí, tu sa veľká pomoc čakať nedá. Ale tak áno, občas mi dobehnú pomôcť, ale je to iba také sporadické. Ponuka ísť k nim je pre mňa neprijateľná. Obe majú dosť veľké rodinné problémy a ani si veľmi so švagrami… no… nerozumiem.

To mi skôr stará pani suseda častejšie zaklope na dvere s ponukou pomoci. Prinesie buchty, koláče. Požičiava mi aj barle, pomocou ktorých sa môžem ako-tak pohybovať. Naše zdravotníctvo mi ich odmieta požičať. Som rád, že ma sanitka aspoň dovezie domov. Ale ja mám jedného veľkého žolíka, a to je Andrej. Len čo mi zavolá a dozvie sa, čo sa mi stalo, bleskovo príde za mnou plný strachu a plaču.

"Orech moj, čo sa ci to stalo? Bože, ja sa tak bojím o teba. Čo nedávaš na seba pozor, hm?"

"Andrejko, stalo sa. Taký je život, všeličo sa stáva. Mosím byť silný, ale mám teba a vím, že mi pomožeš."

A pomáha. Nielen, že si berie pár dní dovolenky, ale aj chodí z práce denne za mnou. Každý deň skoro ráno cestuje BUS-om od nás 20 km do práce, až kým sa nevráti domov mama. Nakupuje, navarí, umýva ma. A to všetko s okúzľujúcim úsmevom a dobrou náladou. Udržuje ma v pozitívnych myšlienkach, ako to vie iba on. Najťažšie je pre mňa sedieť na WC s natiahnutou nohou. Dostávam často kŕče. Chce ma podkladať misou, ale to už rezolútne odmietam.

Raz príde z miestnych potravín, na ramene igelitka s desiatimi údenými makrelami a dokotúľaným obrovským melónom. Kŕmi ma tou rybou s chlebíkom, vyberá kostičky, hoci mám ruky zdravé. Trvá na tom, protesty ignoruje.

"No mosíš teraz jest hodne rybaciny. Tam je vitamím D, aby ci rýchle zrástli kosci. A též vitamíny. Melón mali už len tento. Počkaj, mám nápad… "

Z vrchu vykrojí tenké koliesko a vydlabe tam v strede dieru. Mne na tanieri ponúkne nakrájané kusy v mesiačikoch. Čakám, čo chce urobiť s tým, čo drží v ruke. O chvíľu sa rehocem. On má neskutočné nápady. Stiahne mi tepláky aj s trenkami a prevlečie mi cez tú dierku vtáka. Ústami ma začne intenzívne fajčiť.

"Potrebuješ aj takúto pomoc."

(´To skôr on potrebuje čerpadlo,´ usmejem sa v duchu.)

"Ani toto nesmíme zanedbávat víme?"

Pokračuje, zubami sa prehryzie melónom aj k mojim dvom ozdobám. Tie mi dokonalo vyleští jazykom, aby sa následne dočkal mojej tekutej odmeny. Servis all inclusive, taký mi nikto iný nedá. Vidím, že už presakuje aj on. Odkrojím tiež kus melónu a rovnako mu pretlačím už tvrdý palcát touto červenou lahôdkou. Pomaličky a dlhým olíznutím pokračujem. Už sa celý trasie.

"Oréééch, už ma nemuč. Já to už nevydrž…íí…m!"

Výsledok je expanzívny. Mám to vo vlasoch, na oku aj v nose. Vydýchnem nosom a vyrobím obrovskú bublinu. Čo je na perách, jazykom zlíznem. Ostatné na mne zlíže on sám. Na rukách ma prenáša do kúpeľne, aby nás oboch umyl. Potom ma rovnako prenesie naspäť do obývačky. Barle na mňa smutne hľadia opreté o kreslo, cítia sa v tejto chvíli nepotrebné. Mama sa vráti z kúpeľov, ale Andrej sa o mňa stará aj naďalej. Nakoniec sa zotavujem, vyzdraviem, život sa vráti do bežných koľají.

Môj majster dostane porážku, dohadujem sa s jeho mladým zástupcom a vrátim sa do svojej bývalej partie v Bratislave už nastálo. Podpíšem nový dodatok ku pracovnej zmluve – aj zvýšenie mzdy. Tu ma privíta môj kamarát, parťák Braňo, a bývalí kolegovia. Po práci pozývam všetkých do vinárne na opakované "zápisné" do partie. Teším sa, že aj toto sa vyriešilo. Môj život je znovu krásny, som v kuse zaľúbený a šťastný. Z hlavy som už dávno vytesnil všetky strachy a pochybnosti. Andrej ma presvedčil, že som pre neho jediný. Teraz sa musím ja jemu kráľovsky odmeniť. Keď som to potreboval najviac, bol pri mne. Dá sa ešte o niečom pochybovať? Sľubujem mu výlet do Prahy na moje náklady. Navštíviť všetky krásne miesta, predovšetkým ale Petřín. Nemusím hádam zdôrazňovať prečo. Taký výlet je potrebné dôkladne naplánovať a pripraviť. Obaja snívame o nových spoločných zážitkoch. Tie najkrajšie ešte len prídu.