Jazva 2/2

"Miro, ak môžem, nepochop to zle…, no pozývam ťa ku mne na návštevu. Budeme mať kľud a nikto nás nebude rušiť. Bývam neďaleko na Hospodárskej ulici. V činžiaku Jupiter. Tu sú tak ľudovo nazvané baráky v zástavbe vedľa seba podľa planét, mám tam malú garsónku. Žijem sám, skromne, ale všetko ti porozprávam doma."

Po krátkej ceste mestom vchádzame do veľkej budovy, výťahom na štvrté poschodie, kde ma usadí na kresielka v malej garsónke. Hneď za dverami ma však najskôr objíme a bozkáva na líca. Som dosť prekvapený. Toto som naozaj nečakal.

"Miro, už odvtedy som najviac myslel na teba, dúfal, že ťa ešte niekedy stretnem. Ako chlapec som tým mojim pocitom nerozumel, až neskôr som to všetko pochopil. Často som v detstve utekal z domu. Hľadal som nejakých kamarátov. Decká sa mi posmievali. Volali ma hrbáč a aj červík a ja som po kútoch plakával. Chýbali mi rodičia, bratia. Niekto, komu by som mohol prezradiť všetky boľačky. Starkým som sa hanbil…"

Silnejšie ho objímem a pochválim mu bývanie.

"Máš to tu pekné, také útulné…"

Cítim aj tu náznak zápachu nemocnice, taktne pomlčím, to predsa znesiem, vyvoláva to vo mne však otázku o jeho zdraví.

"Žijem skromne, ale ako sa má tvoj kamarát? Ste stále spolu? Prepáč, hneď niečo nalejem. Alkohol nemám, beriem lieky, také hormonálne, raz štvrťročne chodím na kontroly k urológovi… a aj tak som abstinent. Tak iba džúsik môžem ponúknuť a nejaké keksíky…, nevadí?"

Odbehol k linke, o chvíľku nalial dva poháre a spolu so sušienkami na tanieriku položil na malý sklenený stolík. Nezvládam emóciu, cez mokré oči mu v krátkosti vysvetlím, že po pár rokoch odvtedy…, no že už som dlho sám a hľadám stratený pokoj v duši. Vysmrkám nos do vreckovky, usmejem sa na chvíľu a vyzvem ho, nech rozpovie svoj život…

Chytí mi dlaň medzi svoje ruky, pohladí. Súcitne a chápavo potrasie hlavou, naznačí na sekundu silený úsmev.

"Rozumiem ti, neboj nájdeš ho. Už si jedného dobrého kamaráta dnes našiel."

Uprene mi pozrie do očí. Vidím slzu.

"Dobre, som na rade teraz ja. Tak, ako sa to vtedy stalo, dedko prišiel domov až neskoro večer. Vlastne ho priniesli takí páni z krčmy. Bol na mol. Babička ho uložila, až na druhý deň mali… ehm… rozhovor. A hodne hlasný…, teda babka kričala. Dedko sa odvtedy uzavrel do seba, často som ho videl tajne plakať, ale do krčmy už nikdy viac nešiel. Ani kvapka alkoholu. Aj víno, čo mal, všetko rozdal. Trápil sa a po nejakom čase zomrel. Babička chradla, prišli aj choroby. Ja som sa po základnej škole prihlásil na elektrotechnickú priemyslovku v Piešťanoch. Odmaturoval som, rodičia za mnou neprišli ani na stužkovú. Len babička. Teraz robím už dva roky v opravovni elektrospotrebičov. Babka mi kúpila v Piešťanoch k osemnástinám malú garsónku. Aby som nemal ďaleko do školy. Tú som po škole vymenil za túto tu v Trnave. Otec mi potom zomrel v zahraničí v Libanone. Mamu stál prevoz tela domov obrovské peniaze. Aj ona bola v tom čase v Líbyi. Boli už rozvedení. To som sa dozvedel až na pohrebe. Matka sa vrátila domov, ale žila v Bratislave. Našla si tam známosť, ja som už bol dospelý. Bratia? Najstarší Karol sa po škole rýchlo oženil a po čase ho žena vyhodila z bytu. Chľastal a vodil domov kadejakých kamarátov z krčmy. Šťastie, že nemali deti. Teraz je z neho bezdomovec a ani neviem, kde vlastne žije. Nikdy sa mi neozval, nezaujímal sa o mňa. Milan pracoval po škole v Milexe. Tiež sa oženil, má už tri deti. Momentálne je tretí rok vo väzení, mal vykrádačku v podniku a dostal osem rokov na ostro. Jeho ženu som videl iba párkrát. Neznáša ma, lebo… no babka jej asi o mne prezradila, čo nemala. Tú jazvu mám, odkedy som spadol na dvore z rebríka na deklík od piva na chodníku. Mal som tak šesť sedem rokov. Občas za mnou príde synovec…, má už 16 rokov, chodí sem do školy. Vieš, bratia sú starší odo mňa o viac než desať rokov, oni sú dva roky po sebe, ja som bol už také nečakané, a cítim, že aj nechcené, decko. Je to tak, veď vidíš, čo mám na chrbtici a aj v gatiach…, no vieš, ja som ešte s nikým nikdy nič…," rozplače sa, "nemal. A túžim pocítiť, zistiť, aké to je milovať sa, ale nemôžem. Už ma niektorí vysmiali…, už… znovu to prežiť…, iba ak by sa našiel taký, ktorému by nevadilo na mne…"

"Jožko, nechápem. Čo im na tebe vadilo? Ten hrbček? Ale veď si celkom pekný chalan…, vieš, že ja som tiež gay a…"

"Ale to nie. Toto im vadilo!"

Stiahol tepláky aj s boxerkami a ukázal mi… Až teraz som úplne všetko pochopil. Uvidel som totiž mikropenis, možno tri centimetre dlhý, pod ním malinké guličky a ešte pod tým maličkú mušličku. Hermafrodit. DSD. Toto vidím prvýkrát a vôbec neviem, čo povedať. Cítim iba obrovskú ľútosť. On sa iba v slzách usmeje.

"Som, aký som, ale žijem rád. Ver, že celý môj život je utrpenie, ale verím, že raz nájdem. Tak pomáham si zatiaľ sám aj takto, ale naživo to je určite krajšie." Zo šuflíka vytiahol dve dildá. Veľké a malé. Čierne a hnedé. Spontánne sa usmejem, ovládam sa, pritakávam, že chápem. Aj keď v jeho prípade si neviem predstaviť, kadiaľ vlastne ciká a či má normálny výron ako muž.

"Našiel mi to aj synovec, bože, to bola hanba. Ale je rozumný, sľúbil mi, že bude ako hrob, videl som na ňom, že ho to zaujalo, možno aj chcel vyskúšať, červenal sa, neviem, ale to predsa nejde tu u mňa. Som jeho strýko. No musím to lepšie ukryť. On nevie, aké to mám v gatiach. Keď som sa v Bratislave narodil, nevedeli sa rozhodnúť, ako ma zapísať. Mama, keď uvidela, čo mám medzi nohami, povedala, že som chlapec. To vieš. Báli sa jej oponovať, bola už veľmi známa a vplyvná pediatrička. Meno mám po dedkovi. Do školy som začal chodiť už v Banke u starých rodičoch. Bol som hrbatý a odložený. Veľmi túžim pocítiť v riťke živého vtáka. Ty by si mi tú túžbu… splnil?" hodí na mňa psie oči.

"Jozef, prepáč. Zaskočil si ma…, ehm…, teda teraz určite nie, necítim sa teraz na to, mám tam zápal a… no chce to čas, ešte sa málo poznáme, možno niekedy, keď sa spoznáme viac, prepáč… ehm…, som stále vykoľajený z toho, čo som videl. To znamená, že sa cítiš v duši viac ako čo? Dievča alebo chlapec? Nejako si to neviem v hlave usporiadať a pochopiť, ako to cítite vy obojakí, preto sa pýtam, prepáč. Ale ak nechceš, nemusíš mi na to odpovedať. Nechcem sa ťa nejako dotknúť, ak mi rozumieš…, ehm. Cítim sa dosť trápne a je to na mne asi aj dosť vidieť, len dúfam, že chápeš moje rozpaky."

"To je v pohode, chápem to a nehnevám sa. No ja sa cítim v duši ako chlapec a pochopil som už dávno, že tam dolu to už nezmením. Snažím sa s tým zmieriť, ale ver tomu, že je to neskutočne ťažké. Pýtam sa boha, prečo práve ja? Mám iba túžbu stratiť venček tam vzadu a nájsť niekoho, kto by ma mohol mať rád takého, aký som. Nič viac od života neočakávam."

Skúšam sa vžiť do jeho kože a zmrazí ma tá predstava. Cítim k nemu neskutočnú ľútosť. Chyba? Neviem.

"Jozef, vážim si tvoju dôveru, všetko, čo si mi povedal, si nechám pre seba, sľubujem, len už budem musieť ísť domov. Prepáč mi, mám trochu bolesti. Ten zápal mi dáva zabrať. Necháme si na seba kontakty. Rád sa s tebou niekedy, keď budem zdravý, znovu stretnem a pokecáme viac o živote. Poviem ti viac o sebe. Nemal som to ani ja ľahké. Dobre? Ďakujem za pohostenie. Jozef, si atraktívny mladý muž a ja verím, že budeš šťastný. Drž sa!"

Na lístok mu napíšem svoje kontaktné číslo. On mi svoje nedáva, netuším dôvod. Som trochu sklamaný.

Zdvíham sa zo stoličky a odchádzam. Pred dverami mi silno stláča gule. Odtiahnem mu okamžite ruku.

"Jozef, teraz nie!!!" Podáme si ruky a ja vychádzam na ulicu. Odchádzam na stanicu. Na mňa bolo toto príliš rýchle. Rád by som sa s ním zblížil ako dobrý kamarát. Výzorom sa mi páči. To ryšavé hniezdo na hlave ma priťahuje, sýtomodré oči doslova hypnotizujú. Je však rozumné takto podliehať emóciám a nahovárať si vzdušné zámky? Hlava mi nezvláda všetko spracovávať, cítim aj bolesť v boxerkách. Musím sa v prvom rade viac presvedčiť, čo vlastne cíti on ku mne. Že mu nejde iba o to použiť ma na odpanenie. Mám už nejaké skúsenosti vo vzťahoch. Povedal mi vôbec pravdu, že je ešte análny panic? Tie jeho dildá…, no ak neklamal, asi by mal dostať šancu spoznať, aké to je, keď ti vykuchávajú črevo živým vtákom. Nie som si istý, či to budem ja, ale želám mu zažiť ten pocit. Ja hľadám niečo trvácne, milovanie z lásky. Srdce je tiež dôležité. Aký je človek. Ono sa to potom v posteli dá aj nejako dohodnúť, ak je vzájomná dôvera. Je jasné, že on si nikdy nepichne. Nemá čím. Iba ak prstom. A mne by aj toto určite chýbalo. Ale tak ak nič iné, aspoň veľké kamarátstvo, hoci aj bez sexu. Aj to má pre mňa hodnotu. Nechám to všetko vyzrieť a nech čas ukáže. Túžim sa znovu zamilovať, ale u Jozefa zatiaľ nemám istotu, či do neho. Chod myšlienok preruším až nástupom do autobusu domov. V autobuse zdriemnem. Bude čas si neskôr v hlave upratať, dnešok bol hodne náročný aj u lekára. V hlave tieto veci vypínam.

Na námestí si dávam dva krígle piva, kým nezájdem do lekárne a nezačnem užívať antibiotiká. Na sex ani nemyslím. Musím sa čo najskôr vyliečiť. Cikať je utrpenie. Človek si to ani neuvedomí, že medzi nami žijú aj takýto prírodou zradení ľudia, až kým takého osobne nespozná. Nájsť partnera je pre nich určite stokrát ťažšie ako u obyčajného gaya. Navyše, ak je insolventný, nikdy nezmení telo iba podľa pocitu v duši. Zákony poznajú len muža a ženu. Ach tá príroda, ach to amatérske zmýšľanie politikov. Teraz si uvedomím, že moje problémy sú v porovnaní s týmto malicherné. Čím všetkým si musel Jožko aj ako žiak na telesnej výchove prejsť, mi naháňa zimomriavky. Rád by som mu nejako pomohol, ale to čo odo mňa chce, je na dlhé zvažovanie. U mňa určite.

Prešiel už možno celý mesiac. Jozef sa neozýva. Dôvod neviem. Ja mu zavolať nemôžem. Premýšľam nad ním. V jedno ráno sa vrátim domov z nočnej smeny. Ďalšia ma ešte večer čaká. Chystám sa zaľahnúť, keď mi zapípa mobil. SMS. Unavenými očami čítam:

"Ahoj Miro! Ležím dobytý v Trnavskej nemocnici na úrazovej chirurgii a ortopédie. Prosím, ak môžeš, príď čo najskôr za mnou, súrne potrebujem tvoju pomoc. Píšem ti z telefónu jedného spolupacienta, ja telefón nemám. Všetko ti poviem potom osobne. Ďakujem. Jožo."

Fúha, tak toto bude vážne! Okamžite sa obliekam a idem za ním. Príde podopretý barlami na chodbu. Máme málo času, blíži sa vizita. Tvár posiata modrinami, pod okom obrovská dúhová škvrna. V očiach vidím slzu, no aj tak sa usmeje a snaží sa ma objať. Stráca balans, posadíme sa na stoličky.

"Takto si asi nečakal, že sa znovu stretneme…, že?"

"Tak to teda nie. Pre boha, Jožko, čo sa ti stalo?"

Nadýchne sa a ubolený spustí:

"Včera večer som šiel okolo krčmy na Zelenom kríčku. Vonku pár opilcov. Jeden odo mňa pýtal cigaretu. Povedal som mu, že tabakové nefajčím. Pochopil to po svojom, bol agresívny. Napadol ma, začal kopať, päsťami udierať. Nadával mi do skurvených buzerantov. Potom ho tam spacifikovali, ja som ležal na zemi v bolestiach, oko zaliate krvou. Prišla polícia aj sanitka. Viac neviem, hneď ma viezli do nemocnice. Urobili mi okamžite CT, zlomené nemám nič ani otras mozgu, len som dobitý…, veď vidíš. Už ma aj dnes ráno policajti vypočúvali. Miro, potrebujem od teba, aby si zašiel do mojej garsónky a priniesol mi zopár osobných vecí. Ani peniaze nemám, tak ťa prosím, vyber mi z bankomatu. Prosím, je to nutné. Nemá mi kto iný pomôcť. Dám ti kľúče a napíšem PIN, aj kde čo nájdeš. Urobíš to pre mňa?"

"Jozef, ja… no… pomôžem ti, len mám strach, aby ma nejaká suseda nezbadala a nevolala polišov v domnení, že som zlodej a potom…, to mi tak dôveruješ? Predsa len, som cudzí, aby ti niečo nezmizlo…"

Chytí mi ruku a prikývne hlavou. Prejaví mi dôveru. Cítim sa poctený. Našťastie ma nikto nezbadal. Tak mu prinesiem všetko, čo chcel. Musíme si predsa pomáhať. V nemocnici je ešte pár dní. Navštevujem ho, neskôr už aj doma. Nakupujem mu potraviny, navarím jedlo. Je stále slabý. Prinesiem mu jeden zo svojich starších telefónov spolu s dobíjacou kartou a kreditom. Aby mohol zavolať v núdzi. Chodím k nemu, ako mám čas. Pri jednej návšteve mi prezradí, že je na tom finančne dlho biedne. Telefón mu teda darujem. Stretávame sa už pomerne často. Vytvoríme si takú kamalásku. Ešte nie lásku, ale viac než kamarátstvo. Spoznávame sa čoraz viac, máme k sebe veľkú dôveru. Pocit istoty. Už vieme, kto má kedy narodeniny, meniny, koho čo kedy trápi, teší, akú hudbu, alebo filmy má rád. Osamelý človek potrebuje vŕbu, kde môže nájsť pocit slobody a istoty. Blíži sa deň Valentína, ale ja to vlastne ani nevnímam. Život všedne beží ďalej. Idem k nemu znovu na návštevu netušiac, čo ma čaká.

"Miro, bude Valentína a ja sa ti chcem za všetku tvoju pomoc odvďačiť… nie, nenamietaj, túžim to urobiť už dávno, len som nejak váhal…, ale teraz…, nemám kvet ani fľašu…, ale mám ústa. A tie sa chcú učiť. Ešte nikdy som to neskúsil, ale ak ma navedieš, bude to vlastne aj tvoj dar pre mňa…," usmeje sa a rukou naznačí masturbáciu.

Vyprsknem do smiechu, nakazím smiechom aj jeho.

"Jozef, tak teraz si ma dostal. To vážne chceš urobiť? Tak klamal by som, že mi to nechýba…, ja neviem, váham, nepokazíme si kamarátstvo? Tak dobre, ale mám podmienku. Iba s gumou… a navlečieš mi ju ty! Nauč sa aj toto."

Bleskom skočí k šuplíku a vytiahne krabičku s kondómom. Tak ten je pripravený, pomyslím si. No ešte že nevytiahol tie dildá, to by som nerád na ňom skúšal. Rozopína mi nohavice, sťahuje aj s boxerkami dolu. Sedím na stoličke s roztiahnutými nohami. Chcem si nahoniť, odtláča mi ruku.

"Nechaj, ja sám."

Nemá veľa práce. O chvíľu som tvrdý. Nemotorne vyberá kondóm, nevie, ako ho navliecť. Ukážem mu, ako ho narolovať. Cítim vôňu jahôd. Toto mi pripomína chvíľu, keď sme kedysi s Andrejom experimentovali. Zasnívam sa a ani neregistrujem, že ma má už v ústach. Až mierna bolesť aj cez gumu, keď ma zubami hryzne, ma preberá zo snenia. Vysvetľujem, ako treba zuby schovať za pery. Nejde mu to. Usmejem sa. Už ma cmúľa možno aj hodinu. Nechávam ho, nech sa hrá, ale ja z toho nemám nič.

"Jožko, skús mi druhou rukou škrabkať vajcia. Môžeš ich aj zovrieť v dlani, stisnúť potiahnuť, alebo aj v ústach cmúľať. Len opatrne. Táák, ešte stlač, potiahni, neboj sa."

Začalo ho to baviť, učí sa. Toto mu ide lepšie. Už cítim, že to na mňa ide. Celý sa chvejem, konečne explodujem. Jožko má oči na stopkách, je to jeho prvýkrát, čo niečo také vidí. Teší sa, že ma svojou zásluhou priviedol až sem. Pohladím ho po tvári. Dostávam na žaluď bozk.

"Ďakujem, Jozef, bude z teba niečo," pochválim ho.

Sťahujem gumu. Jožko mi ju berie z rúk a ukazuje mi, kde má kúpeľňu. Čo urobil s plným kondómom, neviem. Vraciam sa za ním očistený. Dopíjame poháre. Vidím ho vysmiateho. Podíde ku mne a začne ma bozkávať po lícach. Cítim z jeho úst tú vôňu jahody.

Pošepne mi do ucha:

"Vieš, dúfal som, že ťa ešte presvedčím aj na niečo viac. Moja zadná brána bola tiež otvorená. Ale som ti vďačný aj za túto skúsenosť. Buď si istý, že na teba bude stále čakať."

"Jozef, prvú lekciu máš za sebou, tú ďalšiu necháme na potom."

Ležíme na posteli vedľa seba a len tak sa objímame, hladíme. Je to príjemné, dlho som podobný pocit nezažil. Jozef tiež. Musím už odísť. Lúčime sa. Odchádzam domov. Netuším, že je to dnes prvý aj posledný krát, čo sme mali intímnu chvíľku. Stretávame sa, chodíme na kávu či do reštiky na dobré jedlo, do kina, nejaké výlety po okolí. Raz sme smädní v lete na kofole. Máme v rukách nádherný štucový pohár. Len tak prehodím, že by som mal rád taký doma.

Prešiel možno týždeň. Stretávame sa znovu. Jozef mi podáva do rúk práve tento pohár. Vypleštím oči.

"Jožko, to čo si im ho tam akože… čapčarap… šmykol?" ukážem rukou krúživý pohyb dozadu. Smejem sa.

"Ale tak za koho ma máš? Normálne…, kúpil som ho od nich… pre teba…, keď sa ti tak páčil," zapýrený na mňa hľadí.

Blížia sa moje narodeniny. Jožko príde za mnou. Prináša malý "uletený" darček. Mne, už štyridsiatnikovi malého plyšového medvedíka. Znovu ma dostal, dojatý sa rehocem. Takéto prekvapko sa opakuje od neho často. On vlastne nikdy, skutočne nikdy nezabúda na moje narodky či meniny. Celý čas, čo sa poznáme. Keď nemôže osobne, tak aspoň sms, alebo pohľadnicu, aj zopár listov mám od neho. Neskutočne ma to vždy dojíma. Je toto už láska? Vie, že má vo mne náruč aj smutnú vŕbu… a ja to cítim rovnako u neho. A rovnako nezabúdam na jeho sviatky. Netreba nám veľkých darov. Stačia maličkosti. Aj tie potešia.

Po čase mu zomiera aj babička. Bratia mu úplne zmizli zo života, len občas príde synovec. Ten už má frajerku a iné "starosti" než strýko. Matka sa mu vracia na rodičovský dom na dedinu, lenže už nie sama. Má partnera a podľa jeho slov u nej už domov necíti žiadny. Ani sa mu nedivím. Odložila ho, čo má k nej cítiť?

Na Vianoce ho pozývam k nám. Som doma iba s mamou. Otec už nežije. Všetko jej vysvetlím, nemá žiadne námietky. Jožko nájde pod stromčekom odo mňa aj balíček s boxerkami. Na druhý deň ich má možnosť hneď použiť. To keď nestihne dobehnúť na toaletu a zafarbí si textil. Máme z toho psinu, smejeme sa a je nám skvelo. Beriem ho na prechádzku k Váhu. Prejdeme všetky chodníčky a miesta, kde som kedysi chodieval s Andrejom. Ovládnu ma emócie, jeho náruč mi poskytuje útechu.

Prišli mu choroby. Diagnostikujú mu najprv diabetes. Dosť silný. Zmena stravovania, inzulín, neskôr výrazná strata zraku. Nosí kostené okuliare s "lenonkami", dioptrie ako na Hubblovom teleskope. Vyjadrenie komisie: polovičná invalidita. Kopec rôznych liekov. Operácia očí. Nechávajú ho pracovať na štyri hodiny vo svojom zamestnaní, neskôr pre naďalej zhoršujúci sa zrak musí odísť. Nachádza si prácu ako pomocný upratovač v nejakej firme na polovičný úväzok. On je napriek všetkému večný smejko a optimista zmierený s osudom.

Lenže ako plynie čas, vidím, že chradne. Stráca záujem sa so mnou častejšie stretávať. Je to už len sporadické. Nechápem to, ale rešpektujem. Časom sa dozvedám, že má už aj čiastočného Alzhaimera. Chodí na akési cvičenia na posilovanie končatín, lebo stráca pohyblivosť. Tu sa spoznáva s rovnako postihnutým mužom-rovesníkom. Priznáva sa mi, že sa už veľmi zblížili a vraj mu už odpanil aj zadnú "túžbu." Som prekvapený, ale prajem mu to. Tak jeho zadná bránka sa dočkala. Čo ma mrzí, je, že ako kamarát mu asi začínam byť ľahostajný. Predsa len, máme k sebe hodne blízko.

Prešlo pár mesiacov. Jozef sa mi znovu vôbec neozýva, telefón má vypnutý. Mám o neho strach, či sa mu niečo nestalo. Jedného dňa sa rozhodnem ísť za ním. Zvoním pri dverách. Dlho čakám. Zvoním znovu. Otvára mi starší šedivý pán. Som riadne v šoku.

"Dobrý deň. Ja hľadám Jozefa Hrušku…, on tu býval. Neviete, čo je s ním? Som jeho kamarát. Dlho sa mi neozval, tak…"

"…no viete, on sa odsťahoval. Vraj aj s nejakým priateľom… ehm… no do Holandska, aspoň čo mi teda povedal. Ale… vy ste nejaký Miroslav? Lebo ak áno, nechal mi tu nejaký list pre vás…, teda mám vám ho odovzdať, keby ste prišli. Už som ho chcel aj zahodiť, máte šťastie, ešte ho niekde mám, počkajte prosím chvíľu, musím ho pohľadať."

Pán sa vracia do bytu, čakám…, dosť dlho čakám, medzi dverami mi ho podáva. Odchádzam. V očiach slzy. Doma zbieram guráž konečne otvoriť obálku. Toľký čas sa poznáme a on len tak odíde z môjho života… bez jediného slova.

Beriem do rúk ten list a čítam:

"Drahý Mirko! Odpusť mi, že som sa s tebou osobne nerozlúčil. Asi by som to emočne nezvládol. Tak ti chcem aspoň takto na papieri povedať pár slov na rozlúčku. Veľa si ako kamarát pre mňa znamenal a znamenáš. Som ti veľmi vďačný za všetko, čo si pre mňa urobil. Ja som sa konečne zamiloval. Našiel som lásku svojho srdca. Dáva mi všetko. Musel som odísť. On má bohatú rodinu tu v Haagu a sľúbil mi, že nám zaplatia liečbu. Doma nemám šancu sa dobre vyliečiť. Verím, že ma pochopíš. Nikdy na teba nezabudnem a keď budem zdravý, určite ťa prídem navštíviť. Drž mi palce. Tvoj kamarát Jozef," a podpis.

Predýchavam tieto riadky a z očí mi tečú slzy.

"Jozef, len aby si nenaletel nejakému sviniarovi a nebanoval. Tu som mohol na teba dohliadnuť aspoň z diaľky a pomôcť, keby treba. Ale takto???" Blúdia mi hlavou myšlienky. Cítim samotu. Ale netrvá to na šťastie dlho.

Zoznamujem sa opäť cez inzerát s novým kamošom Matejom. Duša sa znovu plní nádejou na niečo krásne, čo dúfam, že vznikne. Takže pekné kamarátstvo odišlo a niečo nové možno príde. Možno som niečo sám zanedbal. Možno som až príliš váhal ísť do vzťahu, nakoniec Jožko je dúfam šťastný tam, kde je, a ja budem snáď tiež. Všetko ukáže až čas. Už sa mi nikdy neozval a nič o ňom dodnes neviem. Bol mi skvelým kamarátom. Bol veľkou súčasťou v mojom živote a na takýchto ľudí nezabúdam. Odpustil som mu aj náhly odchod bez osobnej rozlúčky, hoci sme vzťah nemali, boli sme predsa kamaráti a nie hocijaký. Rozhodol sa sám. Mohol mi však dať aspoň avízo, že chce odísť. Možno sa bál, že ho budem prehovárať, možno by to bolo pre neho ešte oveľa ťažšie, možno vo mne stratil nádej…, neviem. Ak má však šancu vyliečiť sa tam lepšie ako tu na Slovensku, ak našiel lásku, tak to predsa musím pochopiť. Život je taký komplikovaný. Vlastne si priznávam, že som ho už asi aj v kútiku duše miloval. Rád by som ho ešte v živote aspoň raz stretol, alebo vedel, či je naozaj šťastný a zdravý. Nevzdávam sa nádeje, že raz možno nájdem v schránke list, alebo uvidím strapatú červenú hlavu s jazvou na čele. Tento príbeh venujem aj všetkým jemu podobným večným optimistom aj tím zúfalcom, ktorým hoci samotná príroda urobila zo života trápenie, aby nikdy nestratili nádej a silu žiť. Sú medzi nami a musíme im pomáhať… a milovať.