Bez stavebného povolenia – Projekt Samo (1)

Celý víkend som nevedel dostať z hlavy piatkový teambuilding. Nebolo na ňom v podstate nič katastrofálne. Športové disciplíny, večera, alkohol – klasika. Tentoraz však vedenie prišlo s novinkou. Každý si mohol priviesť partnera alebo partnerku. Úprimne, ten nápad sa mi veľmi nepozdával. Ako chceme budovať tím, keď polovicu ľudí ani nepoznáme? Ale možno zo mňa len hovorila závisť. Už dva roky som bol sám.

V tíme všetci vedeli, že som na mužov. Nikdy som to neskrýval. Napadlo mi však, či by niektorým konzervatívnejším kolegom neprekážalo, keby som raz priviedol priateľa aj ja. Tú myšlienku som radšej rýchlo zahnal.

Športová časť dopadla výborne. Mal som čerstvých dvadsaťsedem a fyzicky som sa asi nikdy necítil lepšie. Horšie to bolo s tou spoločenskou časťou.

Moja najlepšia kamarátka z tímu, Jana, prišla so svojím snúbencom Samom. Dovtedy som ho poznal len z pár náhodných stretnutí v meste a z fotiek na jej Instagrame. Bol odo mňa o pár rokov starší, o niečo nižší, s tmavými vlasmi, v ktorých sa už objavovali prvé šediny. Mal obyčajnú postavu, ničím zvlášť nevynikal. Teda až na oči. Veľké, tmavé oči, ktoré človeka prinútili pozrieť sa naňho ešte raz.

Počas večera som sa s ním niekoľkokrát pokúsil nadviazať rozhovor.  

Najprv som skúsil rozprúdiť debatu cez tému práce.

„Jana vravela, že si architekt. Robíš skôr rodinné domy alebo aj väčšie projekty?“

„Aj aj,“ odpovedal stručne.

„A čo ťa baví viac?“

Pokrčil plecami.

„Záleží od projektu.“

Na chvíľu nastalo ticho.

„Ja by som vlastne tiež potreboval nejaké rady. Zariaďujem byt a občas vôbec netuším, čo s ním.“

Prvýkrát sa na mňa poriadne pozrel.

„Na to potrebuješ interiérového dizajnéra.“

„Aha.“

„Ja som architekt.“

Povedal to pokojne, no tón mal taký, že som si nebol istý, či ma len opravuje, alebo si zo mňa trochu uťahuje.

„Jasné… moja chyba.“

Len prikývol a znovu sa rozhliadol po okolí, akoby tým bol rozhovor vybavený.

„Vieš čo, zbehnem po pivo. Donesiem aj tebe a Jane. Teda… bohvie, kde vôbec je.“

Samuel sa rozhliadol po areáli.

„To by som aj ja rád vedel.“

Prvýkrát som mal pocit, že v jeho hlase zaznelo trochu podráždenia. Jana ho sem síce priviedla, ale väčšinu času trávila s kolegami.

„Jasné, vezmi aj nám. Vďaka.“

O pár minút som sa vrátil s tromi pivami.

Oba jeho poháre som mu podával naraz. Keď si ich preberal, na okamih sa naše ruky dotkli.

Ruku stiahol tak prudko, že sa mu trochu piva vyšplechlo na zem.

„Prepáč,“ zamrmlal.

„V pohode.“

Tváril sa, akoby sa vôbec nič nestalo, no mne to prišlo čudné.

Rozhodol som sa skúsiť ešte jednu tému.

„Jana vravela, že na svadobnú cestu idete do Portugalska.“

Prikývol.

„Hej.“

„To sa tam v tom studenom Atlantiku asi veľmi neokúpete.“

Prvýkrát sa na mňa pozrel trochu dlhšie.

„Pláže nie sú všetko.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Zaujíma nás aj kultúra, príroda… Nechceli sme ísť len na dovolenku, kde človek celý týždeň leží pri bazéne, alebo na deke na pláži.“

Neznelo to vyslovene nepríjemne. Skôr som mal pocit, akoby mi nenápadne vysvetľoval, že práve takú dovolenku by si vybral niekto ako ja.

Úprimne, začínal ma vyčerpávať.

Po krátkej pauze som sa ospravedlnil a vybral sa medzi kolegov. V tom teple mi už pivo príjemne stúpalo do hlavy. Presne toľko, aby človek prestal zbytočne premýšľať a mal chuť sa zabávať.

Pri hudbe som si rozopol košelu a konečne som na hrudi pocítil letný vánok. Chvíľu som tancoval s kolegami, ktorí na tom boli očividne podobne ako ja. Smiali sme sa na hlúpostiach a užívali si večer.

Na pár pesničiek sa ku mne pridala aj Jana. Zo srandy sme sa párkrát zatočili, no o chvíľu sa ospravedlnila a ponáhľala sa späť za Samuelom.

Mimovoľne som sa pozrel ich smerom.

Samuel sedel pri stole s pohárom v ruke. Jedno obočie mal mierne zdvihnuté a sledoval nás.

Zvyšok večera prebehol úplne normálne. Domov som odchádzal v dobrej nálade, no ten zvláštny pocit vo mne zostal.

Čo mu na mne vlastne prekážalo?

Veď s Janou sme boli blízki kamaráti. Určite o mne veľa počul. Napadlo mi dokonca, či nie je homofób. Lenže to mi vôbec nesedelo. Jana bola asi najliberálnejší človek, akého som poznal.

Ešte pár dní som sa k tomu v hlave vracal, až som to napokon pustil z hlavy.

O niekoľko týždňov neskôr mi Jana pri káve medzi rečou spomenula, že s kamarátkami odlietajú na rozlúčku so slobodou. Na sekundu som si naivne pomyslel, že ma ide pozvať.

Namiesto toho sa usmiala.

„Počuj, mala by som na teba jednu prosbu.“

Zbystril som.

„So Samom sme si povedali, že by sme do svadby mohli ešte trochu schudnúť. Mal začať chodiť s trénerom do fitka, lenže ten si pred pár dňami zlomil ruku. Ty tam predsa tráviš polovicu života… Nemohol by si mu ukázať základy? Len aby sa mi tam nedolámal.“

Zostal som na ňu chvíľu pozerať.

„Nemám s tým problém…, ale si si istá, že je to dobrý nápad?“

„Prečo by nebol?“

„Nechcel som ti to hovoriť, ale mám pocit, že ma Sam veľmi nemusí. Na tom teambuildingu bol ku mne dosť… odmeraný.“

Jana len mávla rukou.

„Prosím ťa. To je len jeho plachá povaha. Keď niekoho nepozná, pôsobí strašne uzavreto. Ja to s ním vybavím. Aspoň sa nebude nudiť, kým budem preč.“

Super.

Čiže on o tom ešte ani netuší.

Tak to ma zrejme čaká ten najtrápnejší víkend môjho života.

Prišiel deň D.

Jana mi poslala adresu Samovej architektonickej kancelárie. Dohodli sme sa, že ho vyzdvihnem pred prácou a odtiaľ pôjdeme spolu do fitka.

Vonku bolo dusno. Košeľa sa mi lepila na chrbát a slnko pražilo na rozpálený chodník. Pozrel som na hodinky.

Meškal.

Nevadí, asi sa niečo natiahlo. Poslal som mu správu.

Som už tu.

O chvíľu prišla odpoveď.

5 minút.

Prešlo desať.

Presne vo chvíli, keď som začínal uvažovať, či vôbec príde, sa otvorili otočné dvere kancelárie. Vyšiel z nich Sam. Na nose mal slnečné okuliare a pod nosom fúzy.

To bolo nové.

„Čau. Nový imidž?“

Zložil okuliare.

„Hej. Skúšam, či mi to pristane.“

Napadlo mi, že zatiaľ veľmi nie, ale nechal som si to pre seba.

Nasadol do auta a až po chvíli prerušil ticho.

„Vďaka, že si si našiel čas. Úprimne, ja by som to nejako neriešil, ale Janka trvala na tom, aby som konečne začal.“

To sedelo. Zdalo sa mi, že Jana bola vo vzťahu tá rozhodnejšia.

„V pohode. Dáme základy, hodinku-dve a hotovo.“

Prikývol.

Zvyšok cesty sme viac-menej mlčali.

Keď sme odbočovali na parkovisko, ukázal som na novú administratívnu budovu.

„Chodím sem. Tá budova je zvonku strašne škaredá, ale fitko vo vnútri je fakt dobré.“

„Viem.“

„Bol si tam?“

„Nie.“

Pozrel sa z okna.

„Navrhlo ju naše štúdio.“

Výborne. Začíname na jednotku.

„Prepáč. Ja sa do architektúry veľmi nevyznám.“

Na chvíľu mlčal.

„To je v poriadku. Ani som nečakal, že by si sa mal.“

Auč. Potom dodal:

„Myslím…, keď si to neštudoval.“ Aspoň sa pokúsil zachrániť.

Po prezlečení sme začali tréning. Prekvapilo ma, že na začiatočníka mal celkom slušný základ. Technika nebola zlá a bolo vidieť, že už niekedy cvičil.

Len ten jeho poloúsmev…

Vždy, keď som mu niečo vysvetľoval, zatváril sa tak zvláštne. Nie vyslovene posmešne, skôr akoby si v duchu hovoril: "Keď to zvládaš ty, asi to nebude nič zložité."

Možno som si to len namýšľal. Možno.

Na bench presse mu však už dochádzali sily. Začal dvíhať ramená a lakte lietali kade-tade.

„Prestaň.“

Pristúpil som bližšie.

„Takto si akurát odpáliš rameno. Skús to pomalšie.“

Prvýkrát za celé popoludnie ma bez rečí poslúchol.

Musím priznať, že ma to trochu potešilo.

Po tréningu sme zamierili do šatne.

Nemal som v pláne si ho nejako všímať. Vyzliekol sa a chvíľu tam stál nahý a pozeral do mobilu. Na to, že do fitka nechodí, sa mu celkom pekne napumpovali prsia. Mal ich chlpaté a momentálne pokryté kvapkami potu. A chĺpky pokračovali až dole k celkom zaujímavému rozkroku. Obrezaný a väčší, ako by som čakal. Rýchlo som odvrátil pohľad a zaliezol do sprchy. Vlažná voda mi stekala dole telom a cítil som, ako tvrdnem. Pridal som viac studenej a dúfal, že si nič nevšimol.

Našťastie sa tváril úplne normálne. Teda na jeho pomery.

Cestou domov sa atmosféra trochu uvoľnila. Rozprávali sme sa o hudbe, filmoch a cestovaní. Rozhovor bol na počudovanie celkom príjemný. Teda minimálne oproti našemu doterajšiemu štandardu.

A predsa som mal pocit, že medzi nami stále visí akási neviditeľná stena, a niekde v pozadí som sa cítil pri ňom trápne.

Keď vystúpil z auta, poďakoval a zaželal mi pekný večer.

Odchádzal som s jedinou myšlienkou, a to, ako velmi sa neteším na zajtrajší leg day.