Zbohom - diel 1.

Plynulý ťah a ponáram sa do horúcej vody. Je to vlastne príjemný pocit. Moje posledné myšlienky patria tebe. Asi sa nikdy nedozvieš, že toto celé je len kvôli tebe. Ale nevadí mi to. Tak veľmi ťa milujem, želám ti, aby si bol v živote šťastný. Šťastný tak, ako som bol ja, keď si mi prvý krát povedal, čo ku mne cítiš. Moje telo opúšťajú sily a prichádza príjemná únava. Oťažievajú mi viečka a s mojím posledným výdychom zaznie posledné slovo – zbohom.

Zobudilo ma nepríjemne prenikavé biele svetlo, ktoré má oslepovalo. Nevedel som sa vôbec zorientovať, čo ma vážne vydesilo. Zrazu som pocítil, ako ma niekto chytil za ruku, a započul som svoje meno. Keď som bol konečné schopný zaostriť, zistil som, že to je moja mama. Celá uplakaná sa na mňa vrhla a silno ma objala. Absolútne som nechápal, čo sa deje, nič som si nepamätal. Potom som sa pozrel na svoje ruky a zrazu som mi doplo, čo sa stalo. Spomínam si, že som sa pomaly ponáral do vody a počul som silné búchanie na dvere. Potom už len na postavu, ktorá ma ťahala z vody. Bol to otec.

Celé to bolo divné. Naši boli šťastní, že žijem, ale zároveň ich trápilo, prečo som to spravil. Ale ja som im to nemohol povedať. Nedokázal som sa im priznať, že som to spravil kvôli neopätovanej láske a ešte k tomu láske k chalanovi. A tak som mlčal. Po každé, ako otvorili túto tému, som sa len otočil chrbtom a viacej som im neodpovedal.

Jedna takáto debata sa však neskončila tak ako tie ostatné. Prišiel za mnou otec a priamo sa ma spýtal: „Povieš mi už láskavo, prečo si to urobil?" Moja reakcia bola typická – mlčanie. To však otca naštvalo tak, že začal po mne kričať: „Ty jeden hajzel nevďačný, spravili sme ti snáď s mamou niečo, keď si sa takto zachoval? Mal si nejaké problémy? Veď si nič nepovedal. Myslel som, že nemáme tajnosti. Vieš, ako sme sa o teba báli? Matka by to neprežila, ak by sa ti niečo stalo. A ja tiež nie." Ja som však nedokázal nijak oponovať. Cítil som, ako mi po tvári začali stekať slzy. Nakoniec som sa zmohol len na jednu vetu: „Prosím, odíď, nie je to vaša vec." To však otca napálilo tak veľmi, že mi vlepil facku. „Vypadni," zakričal som po ňom a vzápätí prišla sestra.

Prišla sa pozrieť, prečo po sebe kričíme. Keď zbadala červený odtlačok na mojej tvári, spustila na otca monológ o tom, čo si to dovoľuje, a okamžite ho vyhodila z izby. Ako odišiel, doľahla na mňa celá situácia. Schúlil som pod perinu a naplno sa poddal plaču. Ani neviem, ako sa mi podarilo zaspať.

Zobudil som sa uprostred noci, všade ticho a tma. Bolo to docela desivé, no aj napriek tomu som musel vyjsť z vyhriatej postele a vydať sa na WC. Na moju smolu však nebola tma len v mojej izbe, ale aj na chodbe, šiel som teda po pamäti. Smerom tam prebehlo všetko v poriadku, no cestou späť to tak dobre nešlo. Zabudol som na jeden schod a nasledoval rýchly pád. Pri dopade som si tak udrel hlavu, že sa mi zatmelo pred očami. Dunivý zvuk nesúci sa celou chodbou prilákal pozornosť sestry. Pripravoval som na prednášku o tom, kam som šiel a prečo som nič nepovedal.

Aké bolo moje prekvapenie, keď sa predo mnou zjavil mladý chalan okolo 20, celý v bielom. Ustarane na mňa hľadel a snažil sa zistiť, čo sa mi stalo. Keď zistil, že mi nič nie je, milo sa na mňa usmial a pomohol mi dostať sa späť do izby. Posadil ma na posteľ a spýtal sa, či viem aj hovoriť. S hrôzou som si uvedomil, že som celý čas nevydal ani hlásku. Nesmelo som teda odpovedal, že áno. „Kam si sa vlastne vybral?" znela jeho ďalšia otázka. „Ja… šiel som na WC, a keď som sa vracal, zabudol som na ten schod na chodbe," odvetil som. „Hej, nikdy som nepochopil, prečo to takto postavili. Nemocnica by predsa mala byť bezbariérová, no nie?" povedal a zasa sa na mňa usmial. „Asi hej," odvrkol som a pritom som pozeral do zeme. „Ako sa vlastne voláš? Prišiel som dnes po dovolenke a nemám prehľad o nových pacientoch." „Jakub," odpovedal som. Jeho výraz tváre sa zmenil, akoby si niečo uvedomil, a zadíval sa na moje obviazané zápästia. Nebolo mi to príjemné, preto som sa snažil si ich nejako zakryť. Asi to pochopil, pretože zdvihol pohľad opäť na mňa a pokračoval: „Takže Jakub, ja som Marek. Poprosím ťa, aby si si už dával pozor. Ak budeš dačo potrebovať, kľudne zazvoň, prídem a rád ti pomôžem. Je to moja práca. A teraz už choď spať. Hlavu si si nerozbil a na otras mozgu to tiež nevyzerá. Ráno ťa ale pre istotu ešte skontroluje lekár. Dobrú noc." „Dobrú," rozlúčil som sa. Marek zhasol svetlá a ja som sa odobral k spánku. Nemohol som však zaspať, jednak z dôvodu, že som už prespal pol dňa, ale aj z toho dôvodu, že som neustále na neho myslel. Pristihol som sa dokonca pri tom, že sa opäť po dlhej dobe opäť usmievam. Po kratšom premýšľaní však nakoniec vyhrala únava a ja som zaspal.

Nasledujúci deň bol celkom rušný. Ráno ma skontroloval lekár, ktorý skonštatoval, že sa Marek nemýlil. Nasledovali „úžasné" nemocničné raňajky a mal som pred sebou ešte niekoľko vyšetrení, nemal som teda ani príliš času sa zamýšľať nad tým, čo sa minulú noc dialo.

Poobede za mnou zase prišli rodičia. Priniesli mi nejaké čisté oblečenie, jedlo a hlavne počítač.

Atmosféra však po ich príchode celkom zhustla. Otec sa tváril, že sa nič nestalo, no matka naňho neustále vrhala zlostný pohľad. Ja som zasa obmedzil komunikáciu len na matku. Po ich odchode som si odfrkol a s pocitom úľavy som zapol počítač.

Zapol som si FB a čítal si plnú nástenku správ so želaním skorého uzdravenia. Nikto však nemal tušenia, že som si za to mohol sám. Naši všetkým povedali, že som mal nehodu na bicykli, preto som v nemocnici. Nemal som na to žalúdok, tak som to teda radšej zavrel a pustil si seriál. Po pár dieloch ma však rozbolela hlava, zavrel som teda noťas a vytiahol slúchadlá z uší. V tom som započul prebiehajúci rozhovor na chodbe.

Podľa hlasu som spoznal, že to bol Marek a sestra, ktorá včera vyhodila otca z izby.
M: „Ten chalan na izbe 45, prečo tu vlastne leží?"
S: „A čo si nepamätáš, riešilo sa to na vizite. Pokus o samovraždu."
M: „Ale áno, to viem. Ale prečo ten pokus? Nevyzeral, že by ho niečo trápilo?"
S: „To nikto nevie. Odmieta o tom s kýmkoľvek vravieť. Ani rodičom to nechce povedať. A tí sú z toho dosť mimo. Hlavne jeho otec. Včera som ho musela vyhodiť, vlepil mu totiž facku."
M: „Čože? A to prečo? Čo nevidí, ako na tom je? Stratil toľko krvi, že ak by v tej vani ležal o minútu dlhšie, už by mu nebolo pomoci."
S: „Netuším, asi majú nejaké nezhody a proste mu praskli nervy. Musíš si naňho dávať bacha, aby sa to neopakovalo."
M: „Neboj, to si teda dám. Musel si toho vytrpieť dosť, keď sa to rozhodol celú situáciu riešiť tak skratovo. Nemusí ho ešte k tomu trápiť vlastný otec."

„Super teda, stal som sa hlavnou atrakciou oddelenia," prebehlo mi hlavou.  To posledné, čo som chcel, bolo, aby sa všetci zaujímali, prečo som to spravil. „Nemôžu proste ísť ďalej a tváriť sa, že sa nič nestalo?" premýšľal som pri pohľade z okna. Zotmelo sa. Dni tu ubiehali docela rýchlo, tak som teda vypol počítač a odobral sa k spánku.

O tej noci sa dá povedať všetko, len nie to, že bola kľudná. Snívalo sa mi totiž, že naši zistili pravdu o tom, čo som zač. Matka len plakala a otec neskutočne vyvádzal. „Mňa asi porazí. Tak môj syn je špinavý buzerant," neustále opakoval. Bol to strašný sen, z ktorého ma zobudil až Marek.

„Kubo, Kubo, vstávaj," budil ma. Prebudil som sa celý spotený a dosť vydesený. „O čom sa ti preboha snívalo?" „Jaaa… noo… o ničom," odvetil som mu. „Hej, tak o ničom. Preto si sa tu zmietal ako posadnutý diablom, že?" povedal a na tvári mu svietil zas ten odzbrojujúci úsmev. „Nechcem sa o tom baviť, prepáč." „Má to niečo spoločné s tým, čo si spravil?" povedal teraz už vážne. Znervóznel som. Čo mu mám povedať? Nechcel som to vravieť nikomu, ale zároveň som vedel, že to niekomu raz budem musieť povedať. Začal som behať očami po izbe, pozeral som sa všade, len nie do tých jeho zelených očí, čakajúcich na odpoveď. „No, možno hej. Je to komplikované. Nepochopíš to. Nikto ma nechápe. Ani rodičia, som im len na obtiaž," dostal som zo seba s už lesknúcimi sa očami. „Ale prestaň, určite preháňaš. Rodičia ťa milujú, len sú nešťastní z toho, čo si urobil." To som už nevydržal a zase sa rozplakal. „Bože, plačem ako malé dieťa. Si bude teda o mne myslieť veci," behalo mi hlavou. Jeho reakcia ma však zaskočila. Silno ma objal a povedal: „Neboj sa, všetko bude v poriadku, uvidíš."

Ten pocit bol neopísateľný. Cudzí chalan, ktorý ma vôbec nepozná, prejavil o mňa záujem ako ešte nikto predtým. Cítil som sa zrazu úplne v bezpečí, nič ma netrápilo a chcel som, aby tento moment trval večne. Keď som sa konečne upokojil, pustil ma, pohladil po vlasoch a zaželal dobrú noc.

Prvý krát vo svojom živote som zaspával tešiac sa na ďalší deň bez obáv a strachu. To som však ešte netušil, že ten deň až taký úžasný nebude.

„Mladý pán, vstávame, obed," zobudil ma nepríjemný hlas. Otvoril som oči a nado mnou stála sestra, ktorá mi priniesla obed. „To už je toľko?" pomyslel som si. Pozrel som sa teda na mobil a ozaj, pol dvanástej. Málokedy dokážem vydržať spať tak dlho, aj keď je pravda, že v poslednej dobe som toho moc nenaspal.

Položil som obed na stolík a zamyslel sa, čo je dnes za deň. „Hmm, je sobota, žiadne vyšetrenia a našich môžem čakať až poobede hodín. To zas bude nuda." Rozhodol som sa teda dať si rýchlu sprchu a potom sa hodiť do postele a pustiť si pár dielov seriálu. Bohužiaľ, tento program ma nedokázal zabaviť na dlhšiu dobu.

Zrazu som si spomenul, že pred týždňom som sa zaregistroval na jednej stránke. „Kto vie, či som niekoho zaujal," preletelo mi hlavou. Prihlásil som sa a našiel si pár správ. „Ahoj, nevymeníš foto?" znela prvá správa. A ani tie ďalšie neboli v ničom iné. Znechutene som im odpísal, že nie a zavrel správy.

V tom sa ozvala príroda. Odložil som teda noťas a odišiel na záchod. Keď som sa vrátil, videl som matku na chodbe, ako sa zhovára s lekárom. „Ten čas ale letí," pomyslel som si a išiel som sa zvítať s mamou. Objali sme sa, ale mama ďalej pokračovala rozhovore s lekárom. Vošiel som teda do izby a v tom ma oblial studený pot. Otec sedel na posteli a hľadel na obrazovku počítača.

O: „Môžeš mi to vysvetliť?" spýtal sa a otočil na mňa noťas s otvorenou zoznamkou.
J: „ Jaaaa…," nedokázal som zo seba vydať ani hlásku. Cítil som, ako začínam panikáriť.
O: „Tak vysvetlíš mi to?" povedal s už zvýšeným hlasom. „Ty si buzerant?"
J: „Nie" zaklamal som, ale nie príliš presvedčivo.
O: „Akože nie? A čo je potom toto? Si nechutný!"
J: „Oci, prosím…"
O: „Mlč, už viacej nemám syna," povedal a chystal sa odísť.
J: „Prosím, nie…," pokúsil som sa ho zastaviť, ale odsotil ma.

Ako odchádzal, zbadal som matku, ako stála medzi dverami. „To preto si to urobil?" spýtala sa. Mlčky som prikývol. Videl som, ako sa jej začali po tvári stekať slzy. „Prepáč, jaa… Musím ísť za otcom, aby nespravil nejakú hlúposť…"

Sadol som si na posteľ a hlavu položil do dlaní. „Čo horšie sa ešte môže stať?" pýtal som sa sám seba. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať, pocítil som bolesť na predlaktí. Až teraz som si uvedomil, že ako ma otec sotil, niekde som sa porezal. A to dosť škaredo. Šiel som teda za sestrou, ktorej som povedal verziu, ako som zakopol a porezal sa. Našťastie sa na nič nepýtala, vyčistila a obviazala mi ranu.

Vrátil som sa do izby a tupo pozeral na stenu. V hlave som si musel stále prehrávať, čo sa stalo a čo všetko sa teraz zmení. No, asi všetko. Najviac ma však trápili otcove slová „už viacej nemám syna".

Z premýšľania ma vytrhlo až klopanie na dvere. Bol to Marek.

M:„Ahoj, môžem?" spýtal sa nesmelo.
J: „Ahoj, jasné, poď ďalej," pozval som ho a pokúsil sa tváriť, akoby sa nič nestalo.
M: „Vraj si mal nehodu," začal konverzáciu.
J: „Áno, zakopol som a porezal sa na hrane stolíka."
M: „A to, že tesne predtým tu bol tvoj otec a odchádzal dosť naštvaný, to s tým nemá nič?"
J: „A sakra, ako o tom vie?" pýtal som sa sám seba. „Hej, nič to s tým nemá."
M: „Prečo mi klameš, takto ti nemôžem pomôcť."
J: „A prečo mi chceš pomáhať? Prečo sa vôbec staráš do vecí, do ktorých ta nič nie je?" povedal som už dosť podráždeným tónom.
M: „Ja neviem, proste mi na tebe záleží…," povedal už oveľa menej sebaisto so sklopeným zrakom.
J: „Toto som už raz v živote počul. A bola to lož… lož, čo ma dostala až sem."

Takúto odpoveď asi nečakal, pretože ostal len nemo sedieť a pozerať do zeme. „Som unavený, chcel by som si už ísť ľahnúť," oznámil som dosť nepríjemným tónom. Mlčky vstal a s poprianím dobrej noci za sebou zavrel dvere.

Zavŕtal som sa do perín a v hlave mi vírili rôzne myšlienky. Vybavovali sa mi mnohé scenáre, ako bude môj život vyzerať ďalej. Bohužiaľ ani jeden nebol veselý. Rozhodol som sa teda pre razantné riešenie. Ráno podpíšem reverz a odídem. Odídem od všetkých, je jedno kam, hlavne niekam ďaleko.

Ako som si večer predsavzal, tak som aj spravil. Zbalil som si svoje veci, podpísal reverz a vydal sa v ústrety novému životu, životu nepoznačeného minulosťou.

„Dobre a kam teraz?" bola prvá otázka, ktorú som sa sám seba pýtal po prekročení prahu nemocnice. Musel som sa tomu zasmiať. Vymyslím si odvážny plán, ktorý otočí môj život o 180 stupňov a nepremyslím tú najzákladnejšiu vec - kam pôjdem. Pofľakoval som sa teda po meste a obdivoval jeho krásy. Pozoroval som skupinky mladých ľudí užívajúc si prázdniny. Neubránil som sa otázkam: „Prečo aj ja nemôžem byť tak šťastný ako oni? V čom sme rozdielni?"

Z celodenného pofľakovania mi čoskoro vyhladlo. „Raňajky v nemocnici sa nedajú označiť ako výživné," neubránil som smiechu. Musel som vyzerať fakt divno. Chalan, sediac na lavičke na námestí, smejúci sa na vlastnom vtipe.

Vydal som sa teda za nosom hľadať niečo dobré pod zub. Zaujala ma malá reštaurácia, ležiaca v jednom menej navštevovanom kúte centra. Pri pohľade do jedálneho lístka prebral iniciatívu žalúdok a objednal som si špagety so syrovou omáčkou a veľkú kofolu. O 10 minút mi čašník priniesol jedlo a musím povedať, že bolo vynikajúce. „Ako to, že som svoje najobľúbenejšie jedlo jedol naposledy tak pred pol rokom?" pýtal som sa sám seba. Nemocničnú stravu by som po tomto gurmánskom zážitku už viacej nenazval jedlom.

Dojedol som, a ak by to nebolo neslušné, asi by som aj vylízal tanier. Oznámil som, že zaplatím a dal som čašníkovi celkom vysoké dýško. To som ešte obohatil úsmevom, ktorý mi, na moje potešenie, druhá strana opätovala. „To prepitné by si si zaslúžil, aj keby to jedlo bolo hnusné," blesklo mi hlavou.

Pokračoval som vo svojej dobrodružnej výprave na svoje obľúbené miesto. Miesto, môjmu srdcu najbližšie, sa nachádzalo ďalej od mesta. Bolo to úbočie, z ktorého bol nádherný výhľad na slnko zapadajúce za mestom. „Tak a čo teraz? Je z teba bezdomovec, kam pôjdeš?" zneli otázky, na ktoré som v túto chvíľu nepoznal odpoveď.

Vlastne som vám ani nepovedal nič o mne. Mal som čerstvých 20, ukončenú strednú a bol som prijatý na celkom kvalitnú univerzitu v Česku. V tejto oblasti sa mi darilo, nikdy som sa nesťažoval. Bohužiaľ, z časti sa to odzrkadlilo aj na počte mojich kamarátov. Ak opomenieme skupinku triednych nafúkancov, ktorí ma neustále bombardovali narážkami na moju orientáciu, ani zvyšok sa príliš nehrnul do priatelenia sa so mnou. Väčšinou sa iba tvárili ako priatelia, keď však odo mňa nič nepotrebovali, za chrbtom ma ohovárali. Ale zmieril som sa s tým a o to viac som si vážil skutočných priateľov.

Mal som celkom jednoduchý plán. Je koniec prázdnin. Takže musím zohnať nocľah na pár dní a potom pôjdem na intrák. Mohol som si prvý rok zaplatiť zo svojho a za ten rok si určite nájdem nejakú prácu popri škole. Tých pár dní by som mohol zostať ku kamoša. Maťo ma nikdy nesklamal. Mal vlastný byt a už veľa krát som tam strávil víkend. „Tak, snáď ma znesie nejaký ten týždeň uňho."

Deň sa chýlil ku koncu a ja som bol zmierený s tým, že dnešnú noc strávim na lavičke. Zavrel som oči a vychutnával si posledné slnečné lúče dnešného dňa. Premýšľal som, či si mám zapnúť mobil, ktorý som si hneď ráno vypol. „Keď sa o mňa nezaujímali doteraz, nemusia ani teraz!" zhodnotil som a pokračoval som v začatom ničnerobení.

„Ahoj," vytrhlo ma nesmelé oslovenie. Zarazil som sa. Ten hlas som už počul. Otočil som sa a nemýlil som sa. Za mnou stál Marek a na jeho tvári som badal pocit úľavy. „Ahoj," odzdravil som ho a usmial sa naňho. „Prečo si ušiel z nemocnice?" spýtal sa ma, prisadajúc si ku mne. „Ja som neutiekol, ja som proste odišiel," ihneď som sa ohradil. „Dobre, prepáč. Veď vieš, ako to myslím." „Hej, viem. Proste som si povedal, že tam nebudem čakať, kým prídu naši a spravia mi ďalšiu scénu." „Ak sa smiem spýtať, čo také strašné sa stalo, že tvoj otec tak vyvádza?" „A je to tu. Mám mu to povedať?" rezonovalo v mojej hlave. „Nooo… otec akosi zistil, že som… že som gay," povedal som a v duchu som bol na seba hrdý, že som to dokázal zo seba dostať. „Čo? A čo je na tom? Veď na tom nie je nič zlé!" začal oduševnene. Vlastne som mal pocit, že ho táto správa aj potešila. „Ale dosť o mne. Čo tu vlastne robíš ty?" „Vieš, keď prišli tvoji rodičia a teba tam nebolo, spravil tvoj otec strašnú scénu. A ja som začal cítiť obavy. Vydal som sa teda po práci do mesta s nádejou, že ťa niekde stretnem." „Obavy? To máš takéto obavy o každého pacienta? A ako si ma našiel tu? Nie je to práve najnavštevovanejšie miesto." „O každého nie," povedal nesmelo, „len o tých, ktorí sa mi páčia."

Tak toto som nečakal. „Ja sa mu páčim? Ja?" musel som si neustále opakovať. Neviem opísať tie pocity. Bol som prekvapený a zároveň šťastný. Ja sa páčim takémuto nádhernému chalanovi. Bol taký rozkošný, keď sa bál, čo i len očný kontakt so mnou nadviazať. A v tom som nespoznával sám seba. Chytil som ho za ruku a zadíval sa mu do očí. „Aj ty sa mi páčiš. A to veľmi," povedal som mu, stále držiac jeho ruku. Nádherne sa usmial.

Oprel som si hlavu o jeho rameno a pokračovali sme v rozprávaní. Porozprával som mu o sebe a on zase mne o sebe. Dozvedel som sa, že je starší, ako som si myslel a že študuje medicínu. Cez leto mu matka vybavila brigádu v nemocnici, ktorú má zároveň ako prax.

Kecali sme hodiny, ale keď nás už oboch brali driemoty, rozhodli sme sa to rozpustiť. „Kde vlastne budeš spať?" spýtal sa ma. „No predsa tu," povedal som so smiechom a ukázal na lavičku, na ktorej sme sedeli. „Tak to rozhodne nie. Nepochop to zle, nechcem ťa hneď dostať do postele, alebo také niečo, ale mohol by si spať u mňa. Určite to bude pohodlnejšie ako tu." Chvíľu som váhal. Predsa som ho poznal len krátku dobu a mám ísť k nemu do bytu. Ale mal pravdu. Lavička nevyzerala príliš pohodlne. Súhlasil som teda a vydali sme sa spoločne, ruka v ruke k nemu domov.

Mal malý, ale útulný byt na okraji mesta. Hneď po príchode ma fascinovala knižnica plná kníh. Mám strašne rád ľudí, ktorí čítajú. Biológia, chémia, medicína… samé odborné knihy, čo mne nič nevraveli. „Fyzika, informatika, to je moje," pomyslel som si. Od kníh ma odpútal až Marek: „V kúpeľni máš čisté uteráky a aj nejaké oblečenie na spanie. Môžeš si hodiť sprchu. Ja zatiaľ nachystám posteľ." Sprcha mi výborne padla. Po celom dni v meste som bol celý spotený a ulepený. Zmyl som teda zo seba dnešný deň a prezliekol som sa do prichystaného oblečenia. Marek roztiahol gauč a priniesol periny. „Ty si vezmi gauč, ja sa vyspím na zemi," povedal a zmizol v kúpeľni. Nemal som ani šancu protestovať. O pár minút sa vrátil, zhasol svetlo a chystal sa ľahnúť si. „Nechceš si ľahnúť ku mne?" zastavil som ho. „Gauč je dosť veľký pre oboch." Na chvíľu sa zarazil, ale napokon súhlasil a ľahol si ku mne.

Zaspávali sme v spoločnom objatí a ja som sa cítil tak šťastne, ako ešte nikdy. V duchu som si ďakoval, že som dnes odišiel z nemocnice a tešil sa na ďalšie dni tohto nového života.