Zakázaná láska - 2

V to ráno som sa cítil ako v siedmom nebi. Ešte nikdy som k žiadnemu chalanovi necítil to, čo k Erikovi. Som zaľúbený až po uši. Len škoda, že do frajera mojej sestry. Privrel som oči a uvidel Kikinu smutnú tvár. A bolo po krásnych pocitoch. Odleteli tak rýchlo, ako rýchlo prišli. Tak som sa hanbil, nenávidel som sa za to, aký som. Musím to čo najskôr ukončiť. Inak sa to celé skončí zle. A budú trpieť moji blízki. To nemôžem dovoliť.

Po tichu som sa obliekol, vyšiel z domu a unikol pre stretnutím s Erikom a Kikou. Zavolal som do práce, že dnes neprídem. Vyhovoril som sa, že som náhle ochorel. I keď to možno ani nebola výhovorka, pretože som bol ozaj chorý. Chorý s Erika. Bol už skoro obed, telefón mi zvonil asi tisíc krát. Vedel som, že to volá Kika, alebo Erik. Nechcel som sa vôbec s nikým rozprávať. Potreboval som byt sám a utriediť si myšlienky v hlave. A najlepšie bude, keď sa asi pôjdem poriadne ožrať. To bolo to pravé, čo som momentálne potreboval. Zabudnúť na to cele pobláznenie, ktoré som aktuálne prežíval.

Ani som nezbadal, ako sa zvečerilo. V hlave som už začínal pociťovať účinky alkoholu, ale vôbec mi to nevadilo.

„Toto bol najlepší nápad, aký si za posledné dni mal Roman,“ ozval sa hlas v mojej hlave.

Už som sa cítil oveľa lepšie, výčitky akosi pominuli, alebo len na chvíľu, pokým mi v krvi prúdil alkohol. Ale nech, aspoň na chvíľu mám iné pocity, ako len výčitky.

„Veru, je ti oveľa lepšie Roman,“ vyslovil som nahlas.

V tom mi zazvonil mobil. Bola to Kika. Zdvihol som a na druhej strane sa ozval ustrašený hlas mojej sestry.

„Kde si? Si v poriadku? Žiješ?“

Snažil som sa artikulovať, ale sa mi to nejako nedarilo.

„No keby som nežil, tak ti to asi nezdvihnem, sestrička.“

„Ak to mal byt pokus o humor, tak ti nevyšiel.“

Otec, mama, ja a všetci sa o teba strachujeme a ty sa nám cely deň ani neozveš.“

„Dokonca si nebol ani v práci.“

„Okej, okej, som v poriadku, žijem, nie som zranený, len...“

„Len?“ ozvalo sa z telefónu.

„Len som asi poriadne opitý, takže čokoľvek mi dnes povieš, nič si nebudem zajtra pamätať.“

„A kde sa momentálne môj opitý braček nachádza?“

„Som v jednom podniku tu nablízku, asi 20 minúť cesty.“

„Ale neboj, som autom a za okamih som doma.“

„To v žiadnom prípade!“

„Počkaj tam, Erik po teba príde, viem, ktorý podnik más na mysli.“

„Nie, nie, Erik nie,“ zakričal som do telefónu, ale Kika už stihla zložiť.

Erik prišiel ani nie o 15 minúť. Ten musel asi bežať, pomyslel som si. Bez slova sme odišli k môjmu autu, otvoril mi dvere a ja som nasadol ako nejaká dáma do zlatého koča.

„Veď nie si taký opitý, ako mi opisovala Kika.“

Mlčal som, ani som sa na neho nepozrel. Chytil ma za ruku, ale ja som tu svoju rýchlo odtiahol. Chvíľu sme tam len tak sedeli a potom sa ma Erik opýtal na dnešné ráno a moje záhadné zmiznutie. Premýšľal som, čí mu mám povedať pravdu. Nakoniec mi alkohol dodal odvahu a ja som zo seba jedným dychom dostal všetko, čo som cítil.

„Ty sa pýtaš prečo? Kika je moja sestra. A ja milujem jej frajera. Ako sa jej mam pozrieť do oči? Ako môžem existovať s vedomím, že spávam s budúcim švagrom? Ako mam ďalej takto žít? Prečo si mi to urobil? Prečo si prišiel do našej rodiny? Prečo...“

Erik prerušil môj monológ a silno ma objal. Rozplakal som sa ako malé dieťa.

„Zajtra ideme na chatu a všetko si my dvaja vyjasnime,“ povedal Erik a pobozkal ma na pery.

„Odvez ma, prosím ťa, domov, lebo sa neudržím a nezostane len pri bozku,“ zašepkal som Erikovi do ucha a rýchlo sa od neho odtiahol.

Mama aj s Kikou sa nás už nevedeli dočkať. Mama mi vyčistila žalúdok, ja som vôbec nemal námietky a napokon som skončil v mojej posteli. Erik ešte chvíľu strávil s Kikou, zrejme jej vysvetľoval, čo odo mňa zistil, lebo o malú chvíľu prišla Kika za mnou a rázne mi povedala:

„Braček, niečo sa s tebou deje, zajtra sa porozprávame ako kedysi.“

Pobozkala ma na čelo a odišla. Zavrel som oči a už som nič nevnímal. Spal som tvrdo až do rána. Konečne som sa po pár prebdených nociach vyspal.

Ráno bolo plne priprav na pobyt v chate. Našťastie, alebo nanešťastie som si všetko zo včerajška pamätal a psychicky sa pripravoval na rozhovor s mojou sestrou. Rozhodol som sa to nechať, až keď dorazíme na chatu. Bol som pevne rozhodnutý jej povedať celu pravdu. Nech to prijme akokoľvek, ale ďalej sa nebudeme trápiť. Aj keď to bude veľmi ťažké, bol som na sto percent rozhodnutý. Pri odchode s chaty jej poviem... Nahlas som si vzdychol, keď v tom vošla do izby Kika aj s Erikom.

„Vstávať, braček, aj keď viem, že máš kocovinu, o malú chvíľu vyrážame.“

Pozrel som na hodiny a to už vlastne ani nebolo ráno, ale skoro obed.

Cesta na chatu ubiehala pomerne rýchlo. Erik šoféroval, Kika sedela vedľa neho, ja vzadu. Kika Erikovi jednou rukou hladkala stehno a mňa sa zrazu zmocnila žiarlivosť. Odvrátil som od nich zrak a sledoval radšej okolitú prírodu.

Akí sú šťastní. Ako sa milujú. Alebo len Kika miluje Erika a on sa s ňou len zahráva? A zahráva sa aj so mnou? Hlavou sa mi hýrili myšlienky, ako sa Kika v Erikovi sklame, ale hlavne, ako sa sklame vo mne. A odpusti mi to niekedy?

„Sme na mieste,“ ozvalo sa s predného sedadla.

Rýchlo som vystúpil, poobzeral sa a musel som skonštatovať, že chata aj okolie bolo priam nádherné.

„Patri to tu môjmu strýkovi,“ povedal Erik.

„Ako malý som tu spolu s ním trávil veľa času.“

Vošli sme dnu a hneď pri dverách stál obrovsky nápis.

VŠETKO NAJLEPŠIE SVOJMU SYNOVCOVI K NARODENIÁM PRAJE STRYKO PETER. DARĆEK JE V KUCHYNI.

„Prekvapenie!“ zvolali Kika aj s Erikom.

Tak to bolo pre mňa teda riadne prekvapenie.

„Prečo ste mi to nepovedali, že ma Erik narodeniny? Aj ja teraz nemám žiadny darček,“ vystrúhal som grimasu.

Kika odbehla do kuchyne a Erik mi pošepky povedal.

„Ty si môj darček.“

„Erik, zlatko, tvoja sestra o koľkej dôjde?“ ozvala sa Kika s kuchyne a náhle prerušila vzrušenie, ktoré ma akurát opantávalo pri Erikových slovách.

„Sestra? Mňa tu vôbec nikto neinformuje, to nie je fér.“

„Príde aj Nina, moja sestra, aby si sa necítil blbo.“

„Bol to Kikin nápad. A aj jej slová, podotýkam,“ žmurkol na mňa.

Pravdu povediac, ma to aj potešilo. Aspoň nebudem sám a myslieť, čo asi robí moja sestra s Erikom, keď budú sami.

Stále viac a viac som musel myslieť na okamih, keď budem musieť Kike povedať pravdu. Odvaha ma s každou pribúdajúcou hodinou viac a viac opúšťala, až som sa nakoniec rozhodol, že ešte počkám. Neskazím jej oslavu Erikových narodenín. Nina dorazila tesne pred večerom, keď sme sa chystali opekať pri večernom ohni. Bola to celkom fajn baba. Vyzerala, akoby Erikovi z oka vypadla. Bola od neho mladšia, ale aj tak vyzerala, akoby bola jeho dvojča. Nakrátko ostrihane vlasy tomu dodávali ešte viac.

Večer sa začal výborne. Sedeli sme okolo pahreby, na tvárach sa nám mihotali odrazy od ohňa, ktorý tomu dodával ešte krajšiu atmosféru. Erik nám rozprával zážitky, ktoré tu prežil so strýkom, a my sme ho z údivom počúvali. Niečo sme aj popili, a tak Erik vydával kadejaké pazvuky pri imitovanie zvierat, ktoré zo strýkom sledovali. My sme potom mali háďat, o aké zviera sa jedna. Nikto neuhádol, nakoľko zvuky, čo Erik vydával, boli neidentifikovateľné. Zábava gradovala s pribúdajúcim časom. Alkohol nám stúpal do hláv, až nakoniec Nina ako prvá odišla spať. Bolo na nej vidno, že už je viac spoločenský unavená. Ostali sme traja.

„Tak čo, pokračujme?“ povedal Erik.

„Samozrejme,“ naraz sme vyhŕkli s Kikou.

Nahlas sme sa rozosmiali.

„Ale nemáme si už čo naliať, pane,“ povedal som Erikovi.

„Chvíľočku, dáma a pán,“ Erik na chvíľu odišiel a ja som ostal sám s Kikou.

Kika to hneď využila a na rovinu sa ma opýtala.

„Kto ti zlomil srdce, braček? Ukáž mi ho a ja sa s nim porátam.“

S otvorenými ústami som sa na ňu pozrel a na sucho som preglgol.

Teraz je ta správna chvíľa. Teraz jej poviem, že je to Erik, a ona sa s nim poráta. V duchu som sa zasmial a povedal jej:

„Tebe nič neunikne, sestrička.“

„Vidno, že ma poznáš.“

„Vieš, mal som jedného chalana, ale on mal aj dievča, číže chodil naraz s nami oboma. Ja ho asi ľúbim, no neviem, čo cíti on ku mne.“

„A ešte ste spolu aj napriek tomu, že váš ťahá za nos oboch,“ opýtala sa ma Kika. „A čo to dievča? Vie o tom?“

„Nie, nevie,“ potichu som odpovedal.

„Tak to je teda riadny hajzel.“

„Ale chystám sa jej to povedať. Je to moja dobra známa. Bude to ťažké.“

„A ona vie, že ty si... iný?“ s úžasom sa ma Kika opýtala.

„Áno, vie to už dávno. Ty by si čo urobila na jej mieste? Kebyže prídem za tebou a toto ti poviem?“ náhle som sa jej opýtal a čakal, ako mi odpovie.

„Neviem, asi by som...“

V tom došiel Erik a moja otázka ostala nezodpovedaná.

„Tak mládež, pokračujeme.“

„Ale bezo mňa, nejako ma lame, pôjdem si ľahnúť,“ povedala Kika.

„Odprevadíš ma, zlatko, do postieľky?“ maznavo oslovila Erika.

Spolu sa vzdialili a ja som ostal sám. Nalial som si tvrdého alkoholu a sedel tam sám a premýšľal.

Rozum mi našepkával, aby som išiel aj ja spať, ale srdce mi vravelo, aby som ostal. V kútiku duše som sa aj potešil, že Kika už išla spať, no znovu som sa za to nenávidel. Ale túžba po Erikovi ma premohla. Znovu som po ňom zatúžil, po jeho objatiach, jeho horúcich perách, po jeho nežných dotykoch, po ňom celom.

Erik došiel po chvíli s oznamom, že Kika aj Nina spia tvrdo, a nezobudil by ich ani delom. Sadol si vedľa mňa a nalial nám obom pohárik.

„Mám otázku Erik.“

„Kladne sa ma opýtaj, čo chceš. Na všetko ti rad odpoviem.“

„Už ste to s Kikou..., už ste to..., ty vieš, čo mám na mysli.“

„Nie, nemali sme sex,“ pozrel na mňa a usmial sa.

Priznám sa, potešilo ma to.

„Môžem ešte jednu otázku?“ Ani som nečakal na odpoveď a opýtal sa Erika: „Ľúbiš ju?“

Erik chvíľu mlčal, až napokon odpovedal: „Neviem, čo k nej cítim.“

Nastalo ticho. Obaja sme si odpili, Erik sa pozrel na mňa a potom povedal: „Ale viem, čo cítim k tebe.“

Pozreli sme si do oči a naše tvare sa pomaly približovali. Keď sa naše pery spojili, rozplýval som sa od šťastia. Túžba, ktorá pulzovala mojim telom, bola neudržateľná. V tom momente som zabudol na všetkých ľudí a vnímal som len Erika a chvíľu, ktorá sa pravé diala.

„Pod, ukážem ti jedno tajne miesto,“ pošepol mi Erik do ucha.

Vzal ma za ruku a odviedol ma smerom k lesu. Chvíľu sme kráčali ruka v ruke. Onedlho sa pred nami objavilo malé jazierko. Mesiac sa odrážal na jeho hladine. Naokolo boli samé stromy, takže miesto bolo ukryte pre pohľadmi zvedavcov.

„Sem som chodil ako dieťa, keď som bol smutný. Ale teraz nie som.“

Objal ma a nežne položil na mäkkú trávu. Zasypával ma bozkami, ktoré som mu vzápätí opätoval.

„Toto sú moje najkrajšie narodeniny,“ šepkal mi do ucha.

Tela sa nám vlhli v rytme vlniacej sa miernym vetrom kývajúcej sa trávy.

„Môžem si rozbaliť môj najkrajší darček?“ opýtal sa ma pozerajúc mi do oči.

„Môžeš si ma rozbaliť celého, láska moja.“ Zavrel som oči a nechal sa nežné, pomaly rozbaľovať.