Cukrová hora - 7.

Pri spomienke na to, v akom som bol vtedy rozpoložení, sa mi ani nechce ďalej ti to celé rozprávať. Ráno bola veľmi napätá atmosféra. Naháňali nás všetci inštruktori, nie len tí, čo mali dozor, ako bolo inokedy zvykom. Tresty lietali pri každej príležitosti za hocijakú blbosť, ktorú by pred tým prešli len nejakou ústnou poznámkou. Pri presune na raňajky nás vrátili trikrát, pretože sa im stále nepáčilo, ako pochodujeme. Skončili až vtedy, keď prišiel dozorný kuchyne, ktorý tam mal akurát službu, aby už s tým prestali, lebo kuchári chcú začať variť obed a nebudú na nás čakať.

Všetci už stravu odobrali. Pretože sme meškali na raňajky, nenechali nás ani poriadne dojesť a už velili:

„Vztyk! Odchod!“

Poniektorí si práve len sadali k stolom, a tak len rýchlo vypili čaj, strčili si kus salámy a vajce na tvrdo do úst a utekali von, pričom nezjedené jedlo museli vysypať do nádoby na odpadky. Bol to taký frmol, že sme nemali s Kamilom ani čas povedať chalanom, čo sa večer stalo, pretože nám nedovolili ani pauzu na cigaretu a hneď hnali celú rotu do práce.

Mňa s Kamilom poslali za vychovávateľom. Všimol som si, ako Štefan niečo pošepol Samovi do ucha a ten si nás s úsmevom, no nenávistným pohľadom premeral a len pokýval hlavou a odpľul si s takou nenávisťou v očiach, až mi bolo hneď jasné, že to ešte budeme mať dlho, ako sa vraví, posratým navrch.

Bolo vidieť, že Kamil je unavený. Veľmi unavený. Nesťažoval si, nenadával, bol mĺkvy. Síce komunikoval, snažil sa na mňa usmievať a opätovať mi pohľady, no aj na raňajkách len stroho odpovedal, keď som sa ho niečo pýtal, a videl som, že spokojný nie je. Chýbala mu v očiach tá jeho iskra, ktorá ma vždy tak dokázala ukľudniť či rozveseliť a v ktorej som videl ten maják bezpečného prístavu. Nikto z nás ani náznakom nespomenul udalosti včerajšieho večera. No cítil som, že to nad nami visí ako čierny mrak.

Vychovávateľ nás nechal v kancelárii po chvíli samých. Nezabudol sa pred odchodom povyhrážať, ako z nás zodrie kožu, pokiaľ nebude spokojný. Kamil sa pustil do práce a ja som ho ticho sledoval. V rádiu hrali príjemné pesničky a mne to zrazu pripadalo, ako keby sme boli niekde úplne inde. Nikdy by mi nenapadlo, že v najobávanejšej miestnosti budovy sa budeme cítiť tak príjemne, chránený od nástrah, ktoré na nás čakali kdekoľvek za týmito dverami.

Kamil sa tiež ukľudnil, bolo vidieť, že je sústredený na to, čo robí, že mu to spôsobuje radosť a na nič iné nemyslí, preto som radšej ani nedýchal, len aby som ho nevyrušoval.

„V noci bol za mnou Igor,“ povedal zrazu bez mihnutia oka, ani neotočil pohľad od papiera.

Nechápal som. Tak ma prekvapilo, čo povedal, že som sa nezmohol ani na otázku.

„Zobral ma k sebe na izbu. Chce, aby si ten zápas vyhral ty.“

„Počkaj, počkaj! Po tom, čo sme si ľahli spať, ešte za tebou prišiel Igor, zobral ťa na izbu a povedal ti, že chce, aby som ten zápas vyhral ja?“ vôbec som to nechápal.

„On bol najprv kategoricky proti tomuto zápasu. Vravel, nech nám za trest dajú cébéčka, no Samo vymyslel ten súboj a Ernest sa na to hneď chytil.“

No teraz som sa už stratil úplne.

„Takže večer ťa Igor zavolal na izbu a bol tam aj Samo a Ernest?“ opýtal som sa naozaj nechápavo.

„Nie. Na umyvárke bol Ernest a Samo, Igor bol na izbe sám,“ snažil sa mi to Kamil vysvetliť tak zúfalo, až mu ceruzky spadli na zem.

„Tak ty si bol potom na umyvárke?“ hodil som zúfalo ja, ale už som mal z toho poriadny hokej.

„Nie!“ zasmial sa Kamil, lebo som na neho civel riadne vyjavene.

„Tak poporiadku,“ zhlboka sa nadýchol, „večer sme boli na umyvárke, teba poslali za dvere a inštruktori sa dohadovali, ako nás potrestajú. To s tým zápasom vymyslel Samo a Ernest sa pridal. Igor bol veľmi proti tomu. Tvrdil, že si nemôže dovoliť, aby si išiel do ringu. Strašne sa nahneval. No ostatní ho prevalcovali s tým, že aj tak meškajú s odvodmi pre radu, lebo je Igor moc mäkký, a tak od nás nevyberajú dosť, a taký sráč, teda ja, ti nemôže nijak ublížiť. A na tom zápase doženú to, čo rade dlžia, a ešte aj dopredu, čím by stúpol Igorovi status v rade, ak by vybral ešte viac ako mal. Z toho mi vyšlo, že z toho, čo vyberajú inštruktori od nás, asi musia niečo odovzdávať rade… Každopádne, Igor namietal, že to bude zápas o ničom, že mi dvaja sa poriadne biť nebudeme. Na to samo vybehol do izby a keď sa vrátil, dal mi na vajcia tu elektrickú vec a hneď ju aj vyskúšal. Keď som zreval od bolesti, tak len sucho skonštatoval, že ešte radi sa budeme biť, čo u ostatných vzbudilo vlnu smiechu. A potom zavolali teba a… Ostatné už vieš.

No a po tom všetkom, čo sme si už zaľahli spať, prišiel za mnou Igor. Zobudil som sa, ako mi drží ruku na ústach a druhou mi ukazoval, aby som bol ticho. Preľakol som sa. Myslel som si, že im ešte nestačilo a chcú ma zase mlátiť, no na izbe okrem mňa a Igora nebol nikto.

Povedal mi, že pre neho som nikto! Že som nepoužiteľný. A aj napriek tomu, že tu nado mnou niektorí ľudia držia ochrannú ruku, ak to bude potřebné, mi vie urobiť zo života peklo. Som mu dobrý akurát na to, aby mal páku na teba. A keď bude potrebné, aby mi zo života urobil peklo, tak mi ho urobí. Hlavne ak nebudeš robiť to, čo chce on.

Chce odo mňa, aby som ten zápas prehral. Pre mňa to nebude žiaden problém, pretože ja sa s tebou biť nechcem, no Igor povedal, že keď sa biť nebudeme, tak sme obaja skončili, že to vie urobiť a aj urobí tak, že sa začneme nenávidieť a budeme ľutovať deň, kedy sme sa spoznali.

Náš vzťah je pre neho zaujímavý len dovtedy, pokiaľ má z neho aj on prospech. Pokiaľ nie…“

Kamilovi sa spustili po tvári slzy veľké ako hrachy.

„Nechcem, aby ťa kvôli mne vydierali. Nechcem, aby ti ubližovali. Preto som rozmýšľal, či by nebolo lepšie, keby si sa so mnou rozišiel. Pochopil by som to,“ dodal ticho a ostal hľadieť do kresby.

„Nikdy nebudem ľutovať deň, kedy som ťa spoznal, Kamil,“ prišiel som k nemu a objal ho okolo pliec, „ty truľko, nie je nič, čo by mi vedelo ublížiť viac, ako keby som o teba prišiel. Urobím čokoľvek, aby som mohol byť s tebou. Pozri ako ten čas letí, ani sa nenazdáme a Igor s kumpánmi budú dávno preč. Ani si na nich nespomenieme,“ zažartoval som, aj keď mi bolo veľmi ťažko.

Aj ja som už totiž nad tým rozmýšľal. Nechcem, aby Kamilovi kvôli mne ubližovali, a ak by sa preto so mnou rozišiel, nemal by som mu to za zlé a aj som mu to povedal. Zhodli sme sa na tom, že sa určite ani jeden z nás rozchádzať nechce, ani za cenu, že nám budú ubližovať. Ale zasa len tak ľahko sa im nedáme! Budeme bojovať zo všetkých síl a nikdy sa im nepodarí zlomiť našu lásku.

Asi to teraz znie dosť pateticky, možno si s úsmevom povieš „aká romantika“, no vtedy to pre nás bola zásadná vec, aby sme vedeli, ako ďalej. Kamilove ubezpečenie, že neexistuje nič, čo by dokázalo zničiť jeho lásku ku mne, mi dodalo silu ďalej žiť.

Nemám rád sľuby, pretože niečo sľúbiť je to najľahšie, čo môžeš človeku dať, aby si ho v danej chvíli ukľudnil. No vedel som, že to obaja myslíme vážne, a ak by nás čokoľvek postretlo, našu lásku to nijak nezlomí, skôr naopak.

Všetko sme si takto pekne vyjasnili, aj sme si obaja poplakali, aj sme sa zasmiali, jeden druhého si doberali…

Kamil kreslil a ja som ho rozveseľoval svojou príhodou z detstva o tom, ako som raz domov doniesol netopiera s tým, že ho na ďalší deň zoberiem do školy na prírodopis. Rodičia boli vtedy niekde preč, doma sme boli len ja, babka a sestra. Netopiera som mal v papierovej krabici.

Netopier sa samozrejme dostal z krabice von a začal lietať po byte. Zachytával sa do záclon a vydával nepríjemný zvuk, ako keď skratuje elektrina. Sestra jačala, pretože babka ju presvedčila, že sa im môže zamotať do vlasov a budú ich musieť ostrihať dohola. Sestra prebehla do kúpeľne a vybrala plávacie čiapky. V panike si ich s babkou natiahli na hlavy a zaliezli pod paplón, zpod ktorého trčala len zelená hlava so žabkami, čo mala sestra, a lilavá s ružičkami, ktorú si natiahla na hlavu babka. Obe na mňa pokrikovali a povzbudzovali ma, ako mám netopiera chytiť.

Behal som za ním so stoličkou, aby som na neho dočiahol. Netopier prskal a ceril zuby, bál som sa, že ma uhryzne a určite dostanem besnotu, o čom ma sestra s babkou ubezpečovali. Natiahol som si teda na ruky chňapky z kuchyne a poskakujúc na stoličke som sa snažil votrelca chytiť. Ten ale na mňa nečakal a lietal po izbe za kvikotu babky a mojej vystrašenej sestry, ktorým z pod paplóna trčali len hlavy, aby si tu zábavu nenechali ujsť.

Nakoniec sa mi ho podarilo chytiť do záclony a strčiť späť do krabice. Tento lov sa zopakoval cez noc tri krát, pretože netopierovi sa v krabici očividne nepáčilo a vždy sa zo zajatia nejakým spôsobom dostal. Naše trápenie skončilo až vtedy, keď som krabicu prikryl hrncom na bielizeň, ale babka so sestrou pre istotu už v plaveckých čiapkach spali až do rána.

Kamil sa smial a kreslil a ja som bol rád, že sa smeje a smial som sa s ním.

„Hotovo,“ zahlásil Kamil a pozeral sa na obrázok, ktorý dokončil, „ešte k tomu urobíme peknú paspartu.“

Pozrel som sa mu cez rameno na jeho výtvor. Bolo to krajšie ako fotka.

„Teba je tu škoda! S týmto číslom by si sa uživil aj v cirkuse,“ zažartoval som.

Kamil sa otočil a zahnal sa rukou. Čakal som, že mi dá po hlave, ale len si ma pritiahol bližšie k tvári a pobozkal ma na ústa. Pomohol som mu so strihaním, on ešte nakoniec obrázok vložil do preloženého výkresu jako do obalu a položil to pred vychovávateľovu stoličku na stôl. Všetko upratal a teraz nám už neostávalo nič iné, len čakať na jeho príchod. To, že sa to páčilo mne, to, že bol Kamil so sebou spokojný, neznamenalo nič. Rozhodujúce bolo, ako sa to bude páčiť jemu.

Čas sa neuveriteľne vliekol. Sledovali sme muchu, ktorá sa uväznila medzi dvoma sklami okna a nevedela sa dostať von. Lozila, lietala, narážala do skiel, no zakaždým padla na parapetu. Musela byť už aj riadne unavená, pretože to zopakovala možno aj dvesto krát a stále pokračovala.

Zrazu sa dvere rozleteli a do kancelárie vpálil on. Rýchlo sme vystrelili zo stoličiek a postavili sa. Tresol hrubý zošit v koženom obale na stôl a sadol si do kresla za stolom. Fučal, pod pazuchami mal veľké mapy na košeli od uniformy a pot mu stekal aj po tvári. Krátke vlasy mal úplne mokré. Zazrel na nás zpoza hustého obočia cez kvapôčky potu a zhlboka sa nadýchol.

„No čo, bude sa mi to páčiť, alebo ma tu rovno jebne?“ položil ruku na papier pred sebou.

„Bude sa vám to páčiť,“ odpovedal Kamil skoro rázne, no hlas mu preskakoval, takže si musel odkašlať a ešte raz to zopakovať.

„Uvidíme,“ povedal veliteľ tak vážne, až mi z toho skoro zastala krv v žilách.

Myslím, že som mal vtedy oveľa väčší strach ako Kamil, no nedokážem to posúdiť, pretože sa mi periférne videnie od strachu tak zúžilo, že som videl iba vychovávateľovu ruku na bielom papieri ako cez kľúčovú dierku.

Konečne zobral ten obal do rúk a otvoril ho. Zošpúlil pery, hlasno sa nadýchol nosom a zadržal dych. Čakal som, že je to práve ten moment, kedy začne na nás kričať, ale nezačal. Len hlasne zase nosom vydýchol a opäť sa nadýchol, zadržal dych, vydýchol a povedal:

„Je to bombastické!“

Nespúšťal z obrázka oči a znova skoro zakričal:

„Je to bombastické!“

V tomto prípade som musel sám seba presviedčať, že je to prejav radosti, pretože keby kričal takýmto spôsobom čokoľvek iné, tak už by som sa asi od strachu posral. Končatiny sa mi celkom odkrvili a zrejme som bol totálne bledý, čoho si určite všimol.

Preto sa ma opýtal:

„No Peter, povedz, aké to je?“ kričal.

„Bombastické, pán vychovávateľ!“ odpovedal som čo najhlasnejšie, čo ma trochu prebralo z mrákot.

„Kamil! To je bombastické!“ reval a stále sa díval na kresbu.

„Aké to je?“ znova položil otázku a postavil sa.

„Bombastické!“ zvolali sme s Kamilom naraz.

„Áno, áno je to bombastické!“ zvolal už tichšie, pristúpil ku Kamilovi a začal mu triasť rukou.

„Blahoprajem, Kamil, je to naozaj bombastické.“

Neveril som vlastným očiam, ale on sa naozaj usmieval a dokola to opakoval. Usmievali sme sa už aj my s Kamilom, boli sme šťastní, že sa mu to páči.

„Posaďte sa!“ zavelil, „týmto si mi urobil veľkú radosť, Kamil. Keď budeš čokoľvek potrebovať, čokoľvek,“ zdôraznil to slovo a znova zvážnel, „tak môžeš za mnou prísť, pokiaľ to bude v mojej moci, tak ti to splním. Ale pozor! Môžeš prísť za mnou iba raz. Tak si dobre rozmysli, na čo to použiješ,“ zasmial sa.

Kamil poďakoval. Ešte raz si podali ruky, znova mu zablahoželal, a poslal nás von, aby sme vraj nezmeškali obed.

Neprotestovali sme.

Neviem ani, ako sme sa ocitli na fajčiarke. Do obeda bolo ešte dosť času. Sedeli sme lakťami opretí o kolená a pozerali do zeme pred seba. Až asi po tretej cigarete som sa najprv začal smiať ja a hneď na to aj Kamil.

„Je to bombastické,“ povedal som hrubým hlasom, a to Kamila ešte viac rozosmialo.

Samozrejme, že sme to celé rozpovedali chalanom len, čo prišli, a dobre sa na tom bavili. Aj na tom, ako sme to celé prežívali.

Odvtedy sa tradovalo, že keď niekto z nás niečo urobil, tak sme ho nijak inak nepochválili ako tým, že je to bombastické, a rovnako sa nám v slovníku udomácnilo aj slovo blahoprajem. Tieto dve slová neskôr v partii vždy spôsobili úsmev.

Chalanom sme povedali aj to, čo sa včera stalo a čo sa chystá, ale už o tom súboji vedeli. Na nástupe to Igor vyhlásil pred celou rotou s veľkým sarkastickým pátosom.

Kamil ako vyzývateľ vyzval na súboj mňa. Inštruktori si z toho robili veľkú srandu. Chalanom sme povedali aj to, ako sme sa s Kamilom dohodli, že sa biť spolu nebudeme. Museli sme len vymyslieť plán ako zabezpečiť, aby k zápasu nedošlo.

Nemali sme s chalanmi na seba veľa času. Mňa si hneď zavolal k sebe Igor a chalani boli dohodnutí s Rumančekom. Mali pre neho nejaký dohodnutý tovar, a tak šli za ním. Už rozhodili siete a kšefty im celkom dobre išli.

Správa o našom dueli rozvírila po rote plno otázok. Niektoré boli úprimné, niektoré uštipačné, preto som bol rád, že zobrali Kamila do skladu so sebou. Lebo každú chvíľu za nami niekto chodil, otravoval a vyzvedal, čo sa medzi nami stalo. Dohodli sme sa preto, že sa v noci stretneme na povale a vymyslíme nejaký plán, ako náš zámer nebojovať spolu uskutočníme.

U Igora na izbe som sa pri dverách hneď vyzliekol, odložil si oblečenie, kľakol si do predpísanej polohy, s očami zapichnutými pred seba dole do podlahy tak, ako som najlepšie vedel, že to chce, aby ma mal čo najmenší dôvod trestať.

Igor si ma nevšímal. Zanietene čosi písal za písacím stolom.

Snažil som sa ani nepohnúť, no po krátkom čase ma začali bolieť kolená aj zátylok. Vedel som, že si moje nepohodlie vychutnáva. Čakanie bolo nekonečné! S bolesťou sa u mňa stupňovalo aj vzrušenie, čo na mne bolo o chvíľu aj vidieť, pretože som vedel, že ma sleduje a len čaká, kedy zlyhám, aby ma mohol potrestať. Nikdy by som nebol povedal, aké je namáhavé len tak nepohnute kľačať.

Igor to konečne vzdal. Vstal a pomaly, ale rázne, prišiel až celkom blízko ku mne a postavil sa na miesto, kam na zemi smeroval môj pohľad. Mal na sebe ešte pracovné veci, lebo bol dnes s chovancami na prácach, no v mojom zornom poli boli iba jeho zaprášene vysoké kožené pracovné topánky, po ktorých si občas z boku poklepkával trstenicou.

To už som bol celý strnulý a bolel ma každý sval, po tele mi stekali kvapôčky potu. Priblížil sa ešte viac, a to už som nosom vydychoval na jeho rázporok. Cítil som teplo jeho tela na tvári a videl som, ako ním občas pohne vzrušenie. Teraz to už bola len hra kto z koho. Čakal, až to nevydržím a pritisnem tvár na jeho rozkrok, a tým pádom ma bude môcť potrestať za neposlušnosť, alebo ho naštve to, že som nezlyhal, a potrestá ma aj tak pre niečo iné. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Moje odhodlanie zradil môj vlastný pot, ktorý mi stekal po tvári. Na špičke nosa sa mi vytvorila kvapôčka a tá sa zrazu odpojila a kvapla Igorovi na pravú topánku a vytvorila na nej okrúhlu čiernu mokrú škvrnu. Pre Igora to bolo ako výstrel zo štartovacej pištole.

Krôčik odstúpil a začal:

„To čo si urobil, ty vyjebaný bastard?!“

Nečakal na odpoveď a pokračoval:

„Ty si myslíš, že mi môžeš beztrestne zajebať moje čižmy?!“

„Nie, pane!“

Nenechal ma ani dopovedať, vlepil mi facku, schytil ma za šiju a tlačil mi hlavu medzi nohy k zemi, kde mi ju zakliesnil medzi topánky a začal ma mlátiť trstenicou po vystrčenom zadku.

„Všivavý bastard, ja ťa naučím poslúchať! Ty hajzel zasratý, drevený, plechom obitý! Za trest mi teraz vyčistíš tie topánky tak, že sa budú lesknúť jak psie gule!“ kričal a nemilosrdne ma švihal.

Nezmohol som sa na nič iné, len som sa dlaňami tých jeho nôh v topánkach chytil a prosil som ho:

„Áno pane! Prepáčte pane!“ len, aby prestal.

„A vyčistíš ich jazykom!“ dopadla posledná rana.

Hneď som ich začal lízať tak, ako som bol, neflákal som sa, aby si nezmyslel znova s výpraskom pokračovať. Polykal som prach a snažil sa jazyk vyplaziť von čo najviac, aby to zabralo čo najväčšiu plochu, nech to mám, čím skôr, za sebou.

Hovoril pri tom, že kožené topánky sú najlepšie, keď sa vyčistia slinami. Že je potom koža oveľa mäkšia a vláčnejšia a podobné drísty.

Ja som sa s ním nehádal, len som mu dával vo všetkom, čo povedal, za pravdu a občas aj slovne obligátnym „Áno, pane!“, lebo nič iné mi neostávalo. Dokončoval som už druhú topánku keď sa naklonil, vystrčil pravú nohu trochu pred seba a pustil si na špičku hustú dlhú slinu.

„Tu ti ostal ešte nejaký sajrajt, mladý!“ upozornil ma švihnutím trstenice cez môj chrbát.

„Áno, pane! Prepáčte, pane!“ povedal som tak rýchlo, ako som vedel, a hneď som sa vrhol jazykom na pravú špičku, ktorú takto znečistil. Poviem ti, prišlo mi až mäkko, keď som zlízaval ten hustý chrachel, ktorý sa po topánke len ťahal a nechcel z nej dolu. Videl som, ako sa Igor víťazoslávne usmieva, aj keď som sa na neho nepozeral, ale cítil som to.

Švihol ma cez vystrčenú riť trstenicou, lebo sa mu zdalo, že to flákam, čo aj patrične slovne skomentoval.

Snažil som sa na to nijak nereagovať, aj keď som mal už zadok v jednom ohni, aby nemal dôvod mi naložiť ešte viac s tým, že nemám ten správny návyk a nič nevydržím. Rýchlo som sa snažil dočistiť jazykom aj druhú topánku, aby ma mal čo najmenší dôvod trestať.

Prikázal mi, aby som sa vystrel a ruky nechal spustené popri tele. Chytil mi prstami obe bradavky a začal mi ich nepríjemne stláčať.

Vedel som, že sa nesmiem odťahovať ani nijako protestovať, preto som sa vyšponoval čo najviac ako struna a vystrčil prsia čo najviac dopredu – v ústrety jeho mučiacim rukám. Nevydať ani hlásky som mal naozaj už veľký problém, ale statočne som držal, aj keď jeho stláčanie a krútenie bolo čoraz neznesiteľnejšie. Smel som akurát pri zväčšujúcej sa bolesti začať zhlboka dýchať, čo som aj robil, no nejako extra to proti bolesti nepomáhalo. Ale robil som to, lebo mi to tak prikázal. Vždy bolo lepšie, keď som robil, čo odo mňa chcel, a bol spokojný, ako následky toho, keď sa mu niečo nepáčilo. Dnes som cítil, že má náladu a čaká len na to, kedy urobím chybu, aby si ma riadne podal. To trýznenie bradaviek bolo nekonečné, bol som presvedčený, že ich už mám určite krvavé. Už stačilo, že sa mi ich prstom len zľahka dotkol a bolelo to ako čert. Nevidel som na ne. Díval som sa síce dole, no pred seba na zem, aby som sa Igorovi nepozrel do očí, ale zas nie tak, aby som sa pozrel na hrudník. Mal som výslovne zakázané sám seba obzerať, a tobôž sa sám seba nejako dotýkať. Cítil som, že už je nervózny, a že už ho to tak dlho nebaví, no vedel, čo na mňa platí, a využil moju slabinu. Začal mi bradavky stláčať nechtami. To už som nevydržal a zasipel som.

Čakal iba na to a hneď mi vlepil takú po hube, až mi v uchu zazvonilo. Mohol som sa už len ospravedlňovať a prosiť ho. Dozvedel som sa akurát to, že som nevďačný bastard a nevycvičený zmrd, a on že ma teda vycvičí, aby sa za mne nemusel hanbiť, pretože toto musí vydržať aj malý chlapec, a nie skučať tu jak stará kurva, keď mi ešte nič nerobí, a že si nevie predstaviť, čo budem robiť, keď naozaj začne.

Prikázal mi dať si ruky za hlavu. Podišiel k stolu a zo zásuvky niečo vytiahol. Pristúpil ku mne. Jednou rukou mi natiahol bradavku a druhou na ňu zacvakol krokodílku. Neviem, či to poznáš, ale je to taký malý kovový štipec, ktorý používajú elektrikári a ktorý ma na čeľustiach malé ostré zúbky. Mal som najprv pocit, že mi tú bradavku niečím odcvakol!

Vypleštil som na neho oči a prestal som dýchať.

Teraz už mu zrazu nevadilo, že na neho čumím. Skôr by som povedal, že si tú moju paniku a pocit bezmocnosti užíval plnými dúškami. Ešte sa aj usmieval. Moje zdesenie ho neodradilo. Chvíľku počkal, kým sa moja bolesť prvej bradavky otupí a zopakoval to isté aj na druhú bradavku.

To už som skučal. Už mi to bolo jedno, nech ma aj zabije, prosto bolo to neznesiteľné. Skrčil som sa v bolesti, a ani neviem jako, dal som si dole ruky z poza hlavy.

Vylepil mi po hube ďalšiu, schytil ma rukami za krokodílky na bradavkách a kľudným, ale ráznym hlasom povedal:

„Okamžite sa vystri a daj si ruky za hlavu, lebo ti tie bradavky odcviknem.“

Uveril som mu, že to myslí úplne vážne, tak som pozbieral zbytky všetkých síl, vystrel som sa a dal som si ruky za hlavu tak ako mi kázal.

„Tak sa mi to páči, bastard! Vidíš, že vieš poslúchať! Teraz budeš počítať násobky troch až do tisíc. Až potom ti dám tie štipce dole. Ak sa pomýliš, začneš počítať od začiatku. Pokiaľ sa ohneš, zasyčíš, začneš počítať od začiatku. Pokiaľ si dáš ruky dole, budem ti ich musieť zviazať, a to by si musel počítať raz toľko, tak si to poriadne rozmysli! Rozumel si?!“ držal ma za bradu a vravel mi to rovno do očí.

Vedel som, že nežartuje, že to tak urobí, pretože môže. Má tu moc.

„Rozumel som, pane!“ odpovedal som a vedel som, že už ho nikdy nechcem sklamať.

„Začni počítať!“ prikázal mi a šiel si sadnúť za stôl. Nohy si vyložil na stoličku, zapálil si cigaretu, díval sa na mňa a vychutnával si, ako trpím, pretože to chce.

„Nula, pane, tri, pane, šesť, pane, deväť, pane, dvanásť, pane…“

S každým číslom mi ubúdalo síl mu vzdorovať. Myslel som len na to, aby som sa nepomýlil, a vedel som, že vzdor by mi len ubral síl to vydržať. Snažil som sa ukľudniť, začal som zhlboka pravidelne dýchať a nemyslieť na bolesť. Teraz som to pochopil. Presne to odo mňa Igor chce. Odovzdať sa mu.

Bol som s počítaním niekde v polovici, keď mi Igor prikázal, aby som sa postavil a rozkročil poriadne nohy.

Poslúchol som bez toho, aby som prestal počítať.

Zobral kľúčik, pristúpil ku mne a zložil mi z vajec závažie, ktoré som stále nosil. Už som si na neho tak zvykol, že som ho ani nevnímal, že ho na vajciach mám. Prehmatal mi vajcia (ani som sa nepohol) a nasadil mi na vtáka malú kovovú klietku s vnútornými ostňami a zamkol ju. Skontroloval, či pevne drží. Bol spokojný.

Bolo mi jasné, že ma čakajú perné dni. Poznal som to len z rozprávania a tie zážitky boli hororové. Vždy, keď o tom niekto rozprával, že to musel nosiť, som sa v duchu tešil, že som to nebol ja, aj keď som tých chalanov ľutoval.

Stále som nahlas počítal, Igor si znova sadol za stôl, vyložil si nohy na stoličku vedľa seba a spokojne sa na mňa díval.

„Skončil som pane,“ zahlásil som splnenie rozkazu, keď som sa dopočítal do tisícky.

Igor spokojne pokýval hlavou:

„Vidíš, že vieš poslúchať, keď chceš. Ale ty nie vždy, preto ťa treba správne trénovať. Ale neboj sa, ja si ťa vycvičím. Poď ku mne a kľakni si, že ti dám tie cvočky dolu.“

Neprotestoval som a dal by som čokoľvek, len aby som sa tých hrozných štipcov zbavil.

Zložil si nohy zo stoličky dolu a musel som si kľaknúť pred neho medzi jeho nohy. Stisol ma stehnami, rukou mi dvihol bradu:

„Dívaj sa mi do očí! Teraz ti dám tie štipce dole. Problém štipcov je ten, že na bradavkách hrozne bolia, ale to nie je nič proti tomu, keď ti ich dám dole. To len teraz uvidíš, čo je to bolesť, ale ty si poslušný a budeš pekne držať a ani necekneš, pretože vieš, čo by ťa čakalo, a celý čas sa mi budeš dívať do oči.“

Vystrašene som prikývol.

„Hneď ako ti dám štipce dole, tak ti tie bradavky musím premasírovať, aby sa ti prekrvili, aby si nepovedal, že sa o teba nestarám,“ dodal s úsmevom.

Vedel som, že to bude bolieť ako sviňa, ale chcel som to už mať čím skôr za sebou, tak som len ticho povedal:

„Ďakujem, pane!“ a pripravil som sa na tú hroznú bolesť.

Igor chytil prstami štipce na mojich boľavých bradavkách, no uvoľnil len jednu.

Tvár sa mi skrivila, no držal som statočne.

Položil štipec na stôl a začal mi bradavku drtiť medzi prstami.

Do oči mi vyhŕkli slzy, no díval som sa Igorovi priamo do očí. Bol som taký napätý, že sa mi nedalo ani žmurknúť. Tá bolesť ma prebodávala celého. Nevedomky som sa odtiahol, no pritiahol si ma späť za štipec, ktorý ešte na bradavke držal a výhražne dvihol obočie.

Uvoľnil aj druhý štipec a oslobodil mi aj druhú bradavku. Dôkladne mi prstami bradavky masíroval a užíval si moju bolesť, ktorá ustupovala len veľmi pomaly.

Z toho všetkého som bol taký vzrušený, že už som ani necítil, ako sa mi ostne klietky zabodávajú do vtáka a bránia mu sa poriadne postaviť. Mal som pocit, že tá klietka praskne. Hneval som sa na seba, ako môžem byť pri takejto hroznej bolesti vzrušený, no penis si húdol svoju pesničku.

Po chvíli sa Igorovi zazdalo, že som už asi trpel dosť, alebo už na mne bolo vidieť, že vlna ukrutnej bolesti pominula, tak sa spokojne usmieval a potľapkal ma po tvári. Sám neviem, prečo som sa tešil, že som to zvládol. Igor si zapálil cigaretu a nohy si vyložil na moje stehná. Chcel vedieť dopodrobna, ako sme pochodili u vychovávateľa, tak som mu to dopodrobna porozprával. Pozorne počúval, občas sa niečo opýtal. Ale nepovedal som mu, čo Kamilovi za to vychovávateľ sľúbil.

„Rozopni ma!“ znenazdajky prikázal Igor a pohodlne sa oprel do operadla.

Poslúchol som, rozopol mu rázporok a poslušne som spustil ruky k telu. Vedel som, že smiem robiť len to, čo mi prikáže. Potrpel si na to.

„Vyber mi ho!“ zaznel ďalší povel, užíval si to.

Opatrne som siahol do jeho nohavíc, nežne som rukou vošiel pod jeho trenírky. Bol horúci, vlhký a tvrdý. Nežne som dlaňou prichytil jeho veľké vajcia a druhou rukou stiahol cez ne gumu z trenírok a vytiahol mu náradie von. Pekne slzil. Znova som spustil ruky k telu a čakal.

Igor si spokojne potiahol z cigarety.

„Fajči!“ zavelil a ešte lepšie sa uvelebil.

Jemne som stiahol predkožku perami a olízal jazykom žaluď. Špičkou jazyka som nahmatal uzdičku a pohladil ju z oboch strán. Hneď na to som obišiel celý žaluď.

Cuklo v ňom a slastne zastonal.

Pootvoril som ústa, aby sa ho pery len zľahka dotýkali, a vyplazil som jazyk von. Pomaly som začal kývať hlavou. Najprv som sa dotkol len vrcholu žaluďa, pomaly som klesal a šúchal celou šírkou jazyka po penise až hlboko do hrdla, pokiaľ sa jazyk nedotkol vajec a zase späť. Ťahal som do seba vzduch aj sliny, ale nie rýchlo, aby mu studený vzduch nepôsobil nepríjemne. Opakoval som to a postupne zrýchľoval, ale aj zväčšoval hĺbku tak, že som si jeho žaluď strkal až kdesi za mandle.

Rozkošou dvíhal panvu a išiel mi oproti. Bavilo ho trstenicou ukazovať mi hĺbku, pokiaľ mám ísť. Chvíľu ju držal len za žaluďom, čo znamenalo, že hlbšie ísť nesmiem. Vtedy som mu po žaludi jazykom krúžil a nežne mu ho lízal, inokedy trstenicu pridržal niekde v strede, no najviac ho bavilo držať ju na koreni, to som mal jeho žaluď úplne v krku a nesmel som sa pohnúť, kým mi trstenicou hlavu neodtlačil a mohol som sa konečne nadýchnuť. Rajcovalo ho, keď ma napínalo a lapal som po dychu. Vyložil si stehná na moje plecia, chytil ma za vlasy, pritlačil mi hlavu ku koreňu, stisol ju stehnami a vyžíval sa v tom, ako na neho prosebne pozerám, lapajúc po dychu. Bavilo ho to nekonečne dlho. Ja už som bol celý spotený, tiekli mi slzy, sople, sliny, bolela ma sánka, modlil som sa, nech sa už konečne vystrieka, ale on sa len blažene usmieval a vychutnával si moju zúfalosť. Konečne si zo mňa zložil nohy, dvihol mi hlavu za bradu, zadíval sa na mňa a vážnym hlasom povedal:

„Odteraz až do zápasu ťa už s Kamilom nechcem vidieť.“

Poviem ti, toto bola taká podpásovka, krvi by si sa vo mne nedorezal. Cítil som, že mi srdce bije až kdesi v krku. Vytreštil som na Igora oči a ostal som ako paralizovaný.

„Rozumel si? Nebudete spolu sedieť, rozprávať sa, stretávať sa a s posteľou sa presťahuješ na druhý koniec izby. Môžeš si vybrať, ktorú chceš. Ak by s tým mal niekto problém, pošli ho za mnou. A hlavne!“ to zdôraznil, „nebudete spolu šukať! Myslím, že po pár dňoch s vtákom v klietke a s takýmito boľavými bradavkami sa sám budeš vyhýbať jeho spoločnosti, a ak by ani to nepomohlo, máš sa na čo tešiť.“

Zamával vo vzduchu trstenicou, až zasvišťala.

„Teraz sa nachystaj, chcem ťa jebať.“

Bez slova som sa otočil, položil hlavu na zem dvihol zadok a rukami si roztiahol polky. Toto čakanie bolo pre mňa vždy veľmi ponižujúce, už som sa naučil, do akej výšky mám zadok dvihnúť, aby Igor do mňa mohol čo najpohodlnejšie vojsť. Urobil som to automaticky. Tentoraz mi to už bolo jedno, len som čakal, kedy sa mu uráči za mňa zakľaknúť a strčiť mi ho do zadku. Nevšímal som si, čo robí, ani som na neho vlastne nevidel. V hlave som mal len to, čo mi práve povedal. Ani som si neuvedomil, že už je za mnou a strčil ho do mňa až po koreň na prvý krát. Pustil som zadok a vystrel som ruky na zemi pred seba, aby som sa mohol dlaňami zapierať, a tak lepšie pérovať pre Igorovo prirážanie. Tak som sa dnes snažil, aby bol spokojný, tak som trpel, aby mal radosť, v kútiku duše som dúfal, že môj vzťah s Kamilom ostane aj naďalej pre neho tabu a bude ho tolerovať. Teraz som si uvedomil, aký mám zodratý jazyk, ako ma bolí zadok z výprasku, a ako neskutočne ma bolia bradavky. Do toho tu kľačím na zemi jak suka a Igor si tu na mne užíva ako na študentskej párty.

Náš triedny na strednej vedel iba dva vtipy, ktoré nám neustále dookola rozprával. Jeden z nich bol o rómovi, ktorý bežal na vlak a nestihol ho. Výpravca sa mu smial:

„Dežo, zle si bežal.“

Na to mu Dežo odpovedal:

„Dobre som bežal, ale neskoro som začal.“

Presne takto som sa vtedy cítil ja. Všetko moje snaženie v živote som začal neskoro, niekedy som to stihol, ale poväčšine nie. Doma, v škole a teraz aj tu.

Prišlo mi to všetko tak ľúto, že som sa rozplakal. Predstav si tú absurdnú situáciu: Igor sa už blížil k vrcholu, prirážal čoraz silnejšie a rýchlejšie a ja som začal plakať. No nie nejako potichu, že mi tiekli slzy a Igor si to ani nevšimlo. Ja som začal plakať nahlas! Kvílil som a vzlykal práve vtedy, keď do mňa začal Igor striekať semeno, čo som zistil tak, ako vo mne pulzuje.

„Tebe čo je?“ postavil sa nechápavo s trenkami na pol žrde a z vtáka mu ešte kvapkalo semeno.

„Ale nič, prepáčte, som v pohode, len mi to zrazu všetko prišlo tak ľúto,“ potiahol som sopeľ a zviechal som sa zo zeme.

„Mne je tvoj Kamil úplne ukradnutý. Ide len o to, aby váš súboj vyzeral dôveryhodne. Potrebujeme na tom zarobiť prachy a čím viac to bude reálnejšie, tým na tom viac zarobíme. A uznaj sám, že už teraz to nikomu nejde do hlavy, prečo sa idete biť práve vy dvaja. Každý vie, a nesnaž sa ma presvedčiť o opaku, že spolu jebete. Najlepšie by bolo, keby ste spravili na rote nejaký cirkus, aby bol dôvod každému jasný. Je mi jedno, keď budete jebať tak, že vás nikto neuvidí, ale ak sa stane, že vás spolu uvidím ja, niekto z inštruktorov, alebo sa mi to donesie od chovancov, platí, čo som povedal. Je ti to jasné?“

„Rozumiem,“ odpovedal som už pokojnejšie.

„Teraz ma do sucha vylíž a vypadni! Mám ešte robotu!“

Prišiel som po kolenačky k nemu, znova som dal hlavu medzi jeho nohy a opatrne a nežne som ho vylízal od vajec až po koniec žaluďa. Vstal som, obliekol som sa, otvoril som dvere a s pokorným:

„Ďakujem,“ som vyšiel na chodbu.