Môj život s výčitkami

V roku 2018 budem oslavovať už 93. narodeniny. Preklínam však každý jeden deň, ktorý na tejto zemi nadsluhujem, pretože trpím veľkými výčitkami. Prežil som život, ktorý by nebol ničím zvláštny, keby som si so sebou neniesol jedno veľké tajomstvo. Kým zomriem, musím uľaviť svojej ubolenej duši, už len z úcty k môjmu dávnemu priateľovi Franzovi.

Môj príbeh sa odohral v 40. rokoch 20. storočia. Pochádzam z aristokratickej rodiny a v tej dobe sme vlastnili na Slovensku zámok. Mali sme aj početné služobníctvo, ktoré sa o nás staralo. O mňa sa od narodenia starala stará slúžka Mária. Mal som ju nesmierne rád. Keď privriem oči, stále počujem jej hlas, ako mi číta rozprávky a spieva uspávanky. Cítim, ako mi hladí moje detské vlásky a usmieva sa na mňa. Ako to už býva, smrť zvíťazila nad životom. Boli to slzavé dni, plné zármutku. Rodičia sa rozhodli, že by som mal dostať kamaráta, keďže smrť Márie ma tak zasiahla. Rozhodli sa pre Franza. Bol to asi 18 ročný študent, ktorý v ten rok mal maturovať na gymnáziu. Mama bola akousi vzdialenou známou mamy Franza a chceli ho podporovať v štúdiu.

Spomínam si na naše prvé stretnutie. Ešte stále som sa nespamätal zo smrti Márie, plakal som, keď vošiel do mojej izby. Predstavil sa a objal ma. Vedel o mojej bolesti a dokázal sa do mňa vcítiť. Dlho ma držal v objatí a dal mi jemný bozk na líce. To objatie bolo niečím výnimočné, pretože som začal cítiť jeho prítomnosť a smútok bol zrazu preč. Spomínam si, že sme sa vzájomne zadívali do očí, pohladil moje vlasy a z líca mi utrel rukou slzy. Takto si spomínam na naše prvé stretnutie, na ktorom nepadlo ani jedno slovo. Uložil ma spať a zostal pri mne bdieť, kým som nezaspal.

Ráno sme sa stretli pri raňajkách. Prvý krát sme sa pozdravili a oficiálne mi bol rodičmi predstavený ako môj spoločník. Franz odišiel do školy a mne sa po mnohých slzavých dňoch mohol konečne venovať môj súkromný učiteľ. Celý deň som sa nemohol Franza dočkať. V jeho blízkosti som sa cítil sebaistý a chránený pred vonkajších svetom. Žiarila z neho dávka empatie a porozumenia. Fyzicky vyzeral veľmi dobre, pretože od malička pomáhal svojmu otcovi na poli. Keď dorazil zo školy, ukázal som mu dom, potom dvor a predstavil som mu služobníctvo. Zaujali ho najmä kone, pretože to boli vychýrené plemená, najmä Lipicany. Deň prebehol v jeho prítomnosti tak rýchlo, že som si Franzovu prítomnosť ani nestačil užiť. Zaspal som v stajni a musel ma odniesť do postele. Pri prezliekaní som sa zľahka prebudil, pretože som cítil, ako sa mi pri prezliekaní „postavil“.

Na druhý deň bola sobota a to bol čas kúpania sa v letnom jazierku. Franzovi sa veľmi do vody nechcelo, ale nemal na výber, keďže som si to želal. Chcel som, aby sa vyzliekol do naha, čo bolo v tej dobe úplne neprípustné. Keďže nemal inú možnosť, musel mi vyhovieť. S otvorenými ústami a so zatajeným dychom som si prezeral jeho nahé telo, čo neuniklo jeho pozornosti. Nebolo mu to nepríjemné, skôr sa bál, aby nás niekto nepristihol. Stál tam predo mnou a čakal, kým sa vynadívam. Najskôr som si všimol jeho prsia, ktoré boli samý sval a nebol na nich ani kúsok tuku. Podobne na tom bolo aj jeho bruško, na ktorom síce neboli žiadne tehličky, ale bolo krásne hladké a spolu s bokmi bola jeho postava súmerná, typická pre pekne stavaného muža. Jeho ovisnutý penis sotva zakrývala predkožka. Nebol dlhý, zato hrubý a trošku tmavší od môjho. Mal oveľa viac chlpov nielen v okolí údu, ale aj na hrudi, stehnách a lýtkach. Pretože môj penis sa snažil o typickú reakciu, zhodil som zo seba plavky. Na rozdiel od Franza, bol môj penis vztýčený. Mojej pozornosti neušiel ani jeho súmerný zadoček, ktorý bol malý, ale zato mäkký a pekný. Keď som sa vynadíval, skočil som do jazierka a Franz za mnou. Plávali sme, dávali sme si preteky, špliechali sme na seba vodu a nahí sme sa opaľovali. Nikdy som sa nedozvedel, či sa to vtedy Franzovi páčilo. Večer, keď ma ukladal k spánku, pohladil som mu rukou líce a pery. Dal som mu bozk na ústa tak, ako som to videl pri svojich potulkách po našom panstve u služobníctva. Rád som služobníctvo špehoval pri milostných hrách, ale ešte radšej som chcel niečo podobné zažiť. Franz môj bozk neopätoval. Zaželal mi dobrú noc, šibalsky sa na mňa usmial, poďakoval za príjemný deň a odišiel.

V nasledujúcich niekoľkých týždňoch som nemal príležitosť prejaviť Franzovi svoju náklonnosť, nakoľko musel súrne odísť za svojím otcom. Privalil ho v hore kameň a jeho stav bol veľmi vážny. Po pohrebe sa Franz opäť vrátil, ale už to nebol chlapec ako predtým. Bol smutný, ustráchaný a nevedel, kto sa o neho a jeho mamu postará. V jeden večer som mu opäť pohladil tvár, prstami prešiel jeho husté blonďavé vlasy a dal mu pusu na ústa. Tentokrát som do toho zapojil aj jazyk a vášeň. Akoby som v tej chvíli stratil zem pod nohami. Bol to najlepší okamih v mojom živote. Keď sa naše jazyky stretli, cítil som, že aj Franz je v tomto aktívny. Potešilo ma to, pretože som nadobudol istotu, že sa mu to páči. Keď som siahol na jeho rozkrok cez tenkú látku nohavíc, vstal a bez pozdravu rýchlo odišiel.

Vedeli sme, že robíme niečo zakázané, ale bolo to iba medzi nami a náš vzťah bol určený iba nám dvom. Keď sme boli pri jazierku, opäť som mu prikázal vyzliecť sa. Neprotestoval, iba podišiel bližšie k lesíku, aby na nás nebolo zo zámočku vidieť. Vzal som mu jeho penis do rúk a stiahol som predkožku. Franz sa snažil protestovať, ale zahriakol som ho. Bol tu predsa pre mňa a dôležité boli moje potreby. Aspoň tak som to v tej dobe vnímal. Po pár stiahnutiach predkožky som cítil, že mu v penise niečo cuká. Po chvíľke už jeho penis chŕlil slušnú dávku spermií do trávy. Franz sa začervenal a opäť protestoval vetou v zmysle, že to by sme nemali, alebo to sa nepatrí… Šibalsky som sa na neho pozrel a vyčítavo som sa spýtal:

„To sa nepatrí…? Máš pravdu, tebe som uľavil a kto uľaví mne…?“

Keď videl, že protesty nepomôžu, chytil môj penis do rúk. Na moje veľké prekvapenie ho nezačal honiť, ale jemne stiahol predkožku a vložil si žaluď do svojich úst. V tej chvíli som pocítil veľké vzrušenie a bolo mi jasné, že Franz to nerobí po prvý krát. Jazykom a ústami mi dráždil vtedy ešte citlivý panický žaluď. Vyvrcholenie na seba nenechalo dlho čakať a moja mrdka skončila vo Franzových ústach. Ešte chvíľu som sa nemohol spamätať a zostal som ležať v lesíku. Franz sa obliekol a odišiel do zámku na večeru. Po chvíľke som ho nasledoval.

Večer odcestoval s mojím otcom na víkendové sídlo vo Francúzsku, kde sa otec oddával letným poľovačkám. Vtedy som nechápal narážkam typu, že Franz cestuje, aby otcovi „podržal“. Keď som chcel vedieť, čo mu má podržať, nikto mi neodpovedal, len služobníctvo sa chichúňalo. Vrátili sa asi za mesiac. Nemohol som sa dočkať dňa, keď Franza budem mať opäť pre seba.

Opäť sme sa stretli pri našom jazierku, kde som mu už nič nemusel prikazovať. Automaticky dal dole plavky a stál predo mnou nahý. Ani nevedel, koľko krát som masturboval s myšlienkami na neho a plánoval som, čo budeme spolu robiť. Pre zmenu som sa venoval jeho zadočku. Bol tak malý, že pri chôdzi polky jemne odkrývali jeho dierku. Prešiel som mu jemne zopárkrát prstami po dierke a jedným prstom vkĺzol dnu. Moje prsty neboli hrubé a jeho dierka už dávno nebola úzka. O to sa, ako som sa neskôr dozvedel, postaral môj otec. Páčilo sa mi, keď som mohol prst vsúvať a vysúvať. Po chvíľke som do jeho dierky vnikol svojím penisom, ktorý bol už vzrušením celý vlhký. Pár krát som prirazil a celá moja dávka semena sa valila do Franzovej dierky. Ešte chvíľku som pozoroval, ako moje semeno vyteká z jeho dierky na jeho vajcia a kvapká na zem. Chcel som, aby vnikol aj on do mňa. Naslinil si penis, ale vniknutie ma natoľko bolelo, že musel prestať. Jeho penis bol hrubý a moja dierka priúzka, aby to fungovalo. Zobral som Franzov penis do úst a nemotorne mu cucal jeho žaluď. Po chvíľke mi už striekal svoju mrdku priamo do krku. Pohladil som mu rukou jeho telo, pobozkal na ústa a išiel sa umyť do jazierka.

Kým sa v nasledujúci deň ráno celý dom prebudil do sychravého rána, Franz bol preč. Nikto nevedel, kam a prečo odišiel. Nikto sa však tým nadmieru netrápil, okrem mňa. Keď nám komunisti v roku 1948 vzali zámok, odišiel som s rodinou do iného zámku vo Francúzsku, kde som sa oženil, viedol šťastný aristokratický život a splodil dve deti.

V roku 1990, keď padol režim, som si najal detektívov, aby Franza vypátrali. Po dvoch rokoch sa im to skutočne podarilo, žil v jednej menšej dedinke na juhu Nemecka. Okamžite som za ním vycestoval. Ubytoval som sa v neďalekom hoteli a poslal som správu, že by sa s ním chcel stretnúť jeho dávny priateľ. Stretli sme sa a už prvé rozpačité pohľady napovedali, že nevie, kto som. Usadili sme sa v hotelovej reštaurácii a s úsmevom som sa mu pripomenul. Vyhŕkli mu slzy. Neboli to však slzy priateľstva, ale nenávisti. S odporom mi vyrozprával príbeh 18 ročného plachého chlapca, ktorému zomrel otec a s mamou zostal sám. Chcel dokončiť aspoň gymnázium, aby nemusel v lese plahočiť ako jeho otec. Vkladal do nás nádej, že by sme mu mohli pomôcť a investovať doň čas a peniaze. Keď mi rozprával, aké zverstvá na ňom páchal môj otec…

Rozprával celé hodiny a ja som nechápal, čo sme to porobili. Netušil som, ako mu moje správanie ubližovalo, a vo svojej pýche som bol natoľko zaslepený, že mi to bolo vtedy jedno. O otcových sexuálnych chúťkach na mladom „mäsku“ som nevedel. Obidvaja sme plakali tak intenzívne, až sa celá reštaurácia vyprázdnila. S trasúcim sa hlasom som ho prosil o odpustenie. Chcel som ho finančne zabezpečiť, ale peniaze odmietol. V roku 1998 som sa už ako 73 ročný starček zúčastnil jeho pohrebu. Jeho dvom, už dospelým deťom, som sa nikdy nemohol pozrieť do očí. Poslal som im peniaze, ktoré Franz odmietol spolu s vysvetľujúcim listom. Peniaze mi do posledného centu vrátili, bez vysvetlenia. Pán Boh ma obdaril vysokým vekom len preto, aby som sa trápil a zomrel s vedomím, že mi nebolo nikdy odpustené.