Cena za lásku 2

„Tak vyklop to,“ ozval sa Markov nedočkavý hlas.

„Neviem, o čom hovoríš,“ rozospato odpovedal Viktor, pohľadom skontroloval čas a opäť zavrel oči. Do odchodu vlaku mal ešte pár hodín. Chcel spať a na včerajšok zabudnúť. Po včerajšom maratóne, keď utekal od Andreja, cíti, že ho bolí každý sval v tele. Asi nebol najmúdrejší nápad celou cestou k Markovi bežať.

„Žiadne také, včera som ti dal pokoj, lebo si bol fakt mimo. Dnes sa tomu nevyhneš,“ Marko popodišiel k Viktorovi a sadol si k nemu na gauč. „Tak, počúvam.“

Viktor sa otočil na chrbát. Z gauča ho bolelo celé telo. Alebo za to môže včerajší beh? „Nič sa nestalo,“ Viktor sa trhane nadýchol, „bol som tam… chvíľu… no a potom som odišiel.“

„Jasné a ja mám v skrini dúhového jednorožca. Kurva, Viktor. Ak by to bolo len tak, ako hovoríš, určite by sa Karol nesnažil zohnať tvoje číslo tak usilovne. Už trikrát mi dnes volal. Donútil ma ísť ťa zobudiť. Ten jeho kamarát tvoje číslo vážne chce,“ Marko nestihol ani žmurknúť, keď Viktor vyskočil z gauča.

„Čože? Nedal si mu ho, však nie?“ …tvoje číslo vážne chce… Viktorovi tie slova zvonili v ušiach a v krku sa mu vytvorila hrča. Prečo? Toto jediné slovo zamestnávalo Viktorovu myseľ.

„Jasné, že nie. Nie som debil. Viktor, ten chlap… urobil ti niečo? Ublížil ti?“ Marko sa bál bratrancovej odpovede. To on ho do toho namočil. Vtedy, keď mu Karol volal a keď do tej celej situácie Viktora dostal… Karol mu povedal, že ten chlapík, že je v pohode, že ho dobre pozná…, ale čo ak nie? Čo ak ten chlap niečo Viktorovi spravil…, je to celé jeho chyba… Obavy plnili Markovu myseľ, nikdy by si neodpustil, keby kvôli nemu Viktorovi ublížili. Boli si blízki, najlepší priatelia už od plienok.

„Nie, Marko,“ Viktor takmer vykríkol, prešla ním nutkavá potreba Andreja obrániť. „On… on sa ma takmer… takmer ani nedotkol.“ Viktor pri tej spomienke pocítil, že mu horia líca. A líca neboli jediné, kde náhly príval krvi spôsobil horúčavu.

„Takmer?“ Marko si s pochybami prezrel Viktora a jeho červenajúca sa tvár mu neunikla.

„Dotkol sa len mojich vlasov. Spokojný?“ Viktorov tón prezrádzal, že začína byť nahnevaný.

„Vlasov?“ Markova zvedavosť bola silnejšia ako jeho pud sebazáchovy. Síce niečo tušil, ale Viktorove rozpaky ho bavili.

„Ja, ja urobil som mu to… pusou,“ priznal Viktor. Marko je jeho najlepší kamarát, komu inému by sa mal zveriť, ak nie jemu? Nič to ale nemenilo na tom, že sa Viktor cítil trápne. Marko je síce jeho najlepší kamarát, ale aj rodina. A s rodinou o takýchto veciach fakt hovoriť nechcel.

„Fíha Viktor, to musela byť fajka, že sa ten chlap po tebe tak zháňa,“ Marko sa začal smiať. Uľavilo sa mu, že Viktorovi ten chlap nijako neublížil.

„Nesmej sa,“ Viktor doslova zúril, „Marko, nechcem, aby si tomu svojmu dával moje číslo. Nechcem, aby sa k nemu dostal jeho kamarát. Včerajšok bol pre mňa chyba. Nechcem to ďalej rozmazávať.“

Marko bol zvedavý, čo sa medzi jeho bratrancom a Karolovým kolegom stalo. Tušil, že v tom bude viac ako uspokojenie ústami. Od Viktora sa to určite nedozvie. Na to ho poznal príliš dobre. Ak sa Viktor zaťal, nepohol s ním ani tank. Ani od Karola sa nič nedozvedel. Ten jeho kolega chcel len Viktorove číslo, a aj keď sa ho Karol na včerajšok pýtal, vraj mu nič nepovedal.

***

Viktor mal celú cestu vlakom na to, aby premýšľal. Bol nahnevaný. Nahnevaný sám na seba. Nemal k Andrejovi vôbec chodiť. Lenže Andrej sa mu páčil. Už pri ich prvom stretnutí, keď sa ich pohľady stretli, Viktorovo telo dalo jasne najavo, že Andreja chce. Kurva, veď mi na tele vyskočili zimomriavky. Zimomriavky, keď je vonku asi 30 stupňov, šialené…, pomyslel si Viktor a snažil sa cestu vlakom skrátiť spánkom. Snívalo sa mu o pootvorených perách, mierne zaklonenej hlave a tmavohnedom pohľade, ktorý bol schovaný za privreté viečka.

***

„Karol, zavolaj tomu svojmu zajacovi, chcem ten kontakt na Viktora,“ Andrejov prísny hlas nedal Karolovi inú možnosť, než vytočiť Markovo číslo. Síce sa Karol snažil, presviedčal Marka, ale márne.

„Andrej, mrzí ma to. Marko mi to číslo bez jeho dovolenia proste nedá,“ ospravedlňujúci tón v Karolovom hlase prinútil Andreja uvedomiť si, že jeho kolega a dobrý kamarát za nič nemôže. To on sám to pokašľal. Asi Viktora nejako urazil, alebo na to išiel príliš rýchlo, alebo… to sa už zjavne nikdy nedozvie, pretože mladík nemal žiaden záujem o to, aby ho Andrej kontaktoval.

Andrej bol sklamaný. Dúfal, že sa s Viktorom spojí, aby sa mohli znova vidieť. Tentokrát by sa mohli aj porozprávať, zájsť si niekam na jedlo alebo do kina. Ešte jedna vec Andreja trápila. Doslova ho zožierala. Obaja vedeli, za akým účelom sa stretli. Sex za peniaze. Jednoduché. Tak prečo si tie hlúpe peniaze Viktor nezobral? Prečo sa ešte aj ospravedlňoval? A čo sakra myslel tým svojím: …ja ich nechcem, nemôžem… Andrejovi tieto otázky vháňali pochybnosti do hlavy. Že by Viktor nebol taký? Že by sa Viktor nedal kúpiť? To by znamenalo, že to, čo mu robil… ústami…, robil, pretože chcel. Nie kvôli peniazom. Tie si odmietol vziať. Chcel to robiť aj napriek jeho jazvám. Tieto pochybnosti a myšlienky nútili Andreja ešte viac po Viktorovi túžiť. Na chvíľku, len na pár sekúnd si pripustil, že to, čo bolo medzi ním a Viktorom, to vzrušenie, vzájomná príťažlivosť, bolo skutočné. Viktor mu poskytol uspokojenie, pretože mu ho poskytnúť chcel, nie kvôli peniazom. Teda, tie boli motívom na začiatku, lenže to, že si ich nezobral, ba dokonca ich rázne odmietol, dávalo Andrejovi nádej, že by mohol byť pre niekoho príťažlivý. Aj napriek jeho jazvám. Lenže všetok zmätok, všetky pocity, túžby a želania… boli zbytočné. Viktor s ním nechcel mať nič spoločné. Nedovolil Karolovmu zajacovi, aby mu dal číslo. Boh vie, čo si o mne ten mladík myslí…, z jeho pohľadu som starý, zjazvený chlap, ktorý za to musí platiť…, určite si myslí, že sa mi v posteli striedajú prostitúti…, nečudujem sa, že so mnou nič nechce mať…, myslel si Andrej, no napriek tomu hlboko v sebe dusil zrnko nádeje.

Sen z vlaku sa Viktorovi pravidelne opakoval. Napriek tomu, že od tej chvíle, keď to, čo sa mu snívalo, bola realita, ubehli už dva mesiace, sen ani trocha nevybledol. Naopak, k spomienkam sa pridala aj fantázia…, vďaka tomu sa Viktor pravidelne budil s erekciou a čoraz väčšou frustráciou. Dúfal, že keď mu začne škola a k tomu brigáda, nebude mať na takéto sny čas.

Sťahovanie na internát prebehlo rýchlo. Viktor zas toľko vecí nemal. Marko ho síce presviedčal, aby si našli podnájom spolu, lenže Viktor nechcel polovicu svojich úspor minúť na nájom. Spolubývajúci na internáte boli síce trocha hlučnejší, ale Viktor trávil čas buď v škole alebo na brigáde. Večer vyčerpaný padol do postele a ráno ho čakal ten istý kolotoč. Mal podporu rodičov, no napriek tomu všetok svoj voľný čas trávil v práci. Potreboval sa zamestnať, nedať možnosť hlave rozmýšľať. Občas, keď mal voľný deň, ho Marko vytiahol von. Napriek Markovej snahe, Viktor nemal najmenšiu chuť sa s niekým zoznamovať. Uvedomil si, že každého chalana, ktorého mu Marko predstavil, porovnával s Andrejom. Ten chlap sa mu dostal pod kožu. Viktor to vedel, len netušil, že sa dostal až tak hlboko. Dokonca rozmýšľal, že by mu sám zavolal. Dostať sa k jeho číslu cez Marka by asi nebol žiaden problém. Čo by som mu povedal? Ten nápad nakoniec zavrhol. Spomenul si, ako mu Andrej ponúkal peniaze. Pre Andreja bol určite len kurva…, niekto, koho môže mať za pár kúskov papiera…, nechcel ani myslieť na to, čo si o ňom Andrej myslí. Nič dobré to určite nebolo. Hanbil sa. Pri spomienkach na ten večer išiel ruka v ruke pocit vzrušenia s pocitom poníženia.

Andrej pravidelne myslieval na stretnutie s Viktorom. Vždy sa pousmial, keď si spomenul na poznámku, ktorú Viktor mal, keď hladil jeho brucho a hruď. Preniesť v jednej vete slová ako sú jazvy, sexy a gladiátor spôsobilo, že Andrej sa rozhodol opäť chodiť plávať. Plávanie miloval a vďaka Viktorovi jeho dávno mŕtve sebavedomie znova ožilo. Aj keď sa rozhodol, pár týždňov sám seba nútil, aby sa aj reálne odhodlal ísť. Najprv len na jazerá a schválne si vyberal miesta, kde bolo minimum ľudí. Postupne si na ich pohľady zvykol, nie že by mu prestali vadiť, ale zvykol si. Keď sa jeho telo trocha opálilo, jazvy boli menej viditeľné. Andrej si uvedomil ako veľmi mu voda chýbala. Už len kvôli tomu bol vďačný, že Viktora stretol.

***

Viktor sedel v tieni a pozoroval orosenú fľašu so studenou minerálkou. Slnko neskutočne pražilo a pri predstave na všetok stavebný materiál, ktorý treba vyložiť, ho už dopredu začínali bolieť ruky. Partia chlapov, ku ktorej sa pridal, pracovala na stavbe domu už dlhšie. Viktor sa napil ľadovej vody a silou vôle sa premáhal, aby sa po obedňajšej pauze pustil opäť do práce. Brigáda mu vyhovovala, dostal zaplatené na ruku a chlapi boli tiež v pohode. Viktor zodvihol vrece cementu a prehodil si ho cez rameno. Jeho vlasy a pokožka tváre vďaka prachu získali šedý odtieň. Bol do pol pása vyzlečený, na hrudi a chrbte sa mu leskli kvapôčky potu, ktoré do seba postupne nasávali nečistoty z vriec. Ak by sa prestal hýbať, vyzeral by ako antická socha. Vo chvíli, keď sa vracal pre ďalšie vrece, zbadal pohyb. Pohyb, ktorý si často vybavoval, na ktorý rád spomínal. Rýchla snaha prstami učesať neposlušné vlasy. Viktor spanikáril, automaticky sa prikrčil, vlastne sa hodil na zem ako žaba. Pohľadom preskúmal okolie a nenápadne sa schoval za ďalší materiál. Z úkrytu pozoroval Andreja. Napriek tomu, že vonku bolo k nevydržaniu horúco, Andrej mal oblečené biele tričko s dlhým rukávom a tmavé elegantné nohavice. Viktor si hneď spomenul na Andrejovu poznačenú pokožku. Pri tejto myšlienke pocítil stupňujúce sa vzrušenie. Andrej v rukách držal projekty a rozprával sa s vedúcim stavby. Viktor ho z diaľky pozoroval, nemohol od neho odtrhnúť zrak. Predstavoval si pevné telo, ktoré bolo schované pod tenkou látkou trička. Počkal, než Andrej odišiel, a až potom vyliezol z úkrytu. Nevedel si predstaviť, že by sa mali stretnúť. Andrej, dokonalý a upravený, zatiaľ čo on… celý špinavý a ulepený. Už tak si o mne myslí…, pokrútil hlavou, zamietol myšlienku a vrhol sa do práce.

Andrej zaparkoval auto a s novým projektom a zamieril k vedúcemu stavby. Kvôli nezrovnalosti v projekte musel ísť do práce aj v sobotu. Skontroloval celý projekt, a keď dokončil úpravy, musel ho ešte odniesť na stavbu. Nervózne si prehrabol vlasy. Aj po toľkom čase je z Viktora pobláznený. Dokonca sa mu zazdalo, že ho zazrel. Len zbožné prianie, pomyslel si. Tak veľmi ho chcel vidieť, nejako sa s ním spojiť. Keď už nič iné, tak sa mu aspoň poďakovať. Bol tak zúfalý, že chcel Karolovmu zajacovi za Viktorove číslo zaplatiť. Karola využíval ako prostredníka a zajacovi ponúkol dosť slušnú sumu peňazí, lenže ten odmietol. Prečo sa rozhodol mať chrbtovú kosť práve teraz? Andrejovi bolo horúco, pokožka na tele ho opäť nepríjemne pálila. Nevedel sa dočkať, kedy pôjde k vode. Našiel si miesto, kde takmer nikdy nikto nebol.

***

Vďaka brigáde na stavbe sa Viktorove telo stalo ešte pevnejším a pružnejším. Semester v škole sa blížil ku koncu a na Viktora čakali prvé pred termíny skúšok. Schválne sa prihlásil na najskoršie termíny, aby zvyšok skúškového a prázdnin mohol bez stresu brigádovať. Stále viac pociťoval nutkavú potrebu nejako sa zamestnať. Odkedy videl Andreja na stavbe, nemohol na neho prestať myslieť. Ešte pár dní mal obavu do práce vôbec ísť. Bál sa, že ho opäť stretne. Čo ak nebude mať to šťastie, aby si ho všimol skôr než Andrej a nebude sa môcť ukryť. Bolo to vôbec šťastie? Neustále sa obzeral, pri každom zvuku pneumatík o štrk, spozornel. Po pár dňoch prišla reč na zmeny v projekte. Vedúci stavby sa hneval, pretože kvôli zmenám musel objednať nový materiál, čo znamenalo, že stavba sa predĺži. Len tak mimochodom, dal si záležať, aby v jeho hlase nebolo počuť prehnaný záujem, a opýtal sa na Andreja. Zaobalil to do otázky ohľadom nového materiálu. Vedúci mu potvrdil to, čo už tušil. Andrej bol architekt vo firme, ktorá mala stavbu na starosti. Nervozita a zároveň nádej z toho, že by sa Andrej mohol na stavbe opäť objaviť, zmizla, keď jeden z chlapov po medzi iné povedal, že chyba v projekte je opravená, čiže kravaťáci znova obsmŕdať neprídu. Viktor si hneď uvedomil, čo to znamená. Žiadna chyba, žiada oprava – žiaden architekt. Pousmial sa – k Andrejovi sa to povolanie hodilo. Spomenul si, ako ho videl po prvýkrát. V dokonale sadnúcom obleku. Jeho tmavý spaľujúci pohľad, ktorý mu spôsobil husiu kožu, aj napriek tomu, že vonku bolo horúco. Viktor sa na chvíľu stratil vo vlastných spomienkach.

Pri spomienke, ako sa schovával za materiálom a Andreja s otvorenými ústami pozoroval, si pripadal… ako blázon a úchyl samozrejme. A masochista. Nechcel si to pripustiť, ale čím viac nad tým premýšľal, tým viac po Andrejovi túžil. Nešlo len o to, ako ten muž vyzeral. Neskutočne sexy. Niečo v jeho správaní…, v jeho pohľade…, to, ako bol celý nesvoj pri ich prvom stretnutí… Spomenul si na jeho štíhle prsty, ktorými si prehrabol neposlušné vlasy dozadu. Výraz v tvári, keď sa snažil vypadať, že má celú situáciu pod kontrolou, ale bol rovnako zmätený a nervózny ako Viktor sám. Pootvorené pery a mierne zaklonená hlava, keď sa sústredil na pohyby Viktorovho jazyka… Toto všetko Viktora na Andrejovi neskutočne priťahovalo. S obrazom Andrejovej uvoľnenej tváre po tom, ako mu naplnil ústa, sa išiel ďalej venovať práci.

***

„Prečo? Existuje množstvo iných, tak prečo práve on?“ s hnevom v hlase Karol vykríkol a zvalil sa naspäť do kresla. Každý, ale úplne každý rozhovor s Andrejom končil rovnako. Či sa ho opýtal, kam pôjdu na obed, alebo riešili nejaký projekt, zakaždým sa ho Andrej musel opýtať tú istú otázku. Karola už nebavilo stále dookola vysvetľovať, prečo mu Marko to číslo proste nedá. Zúfalo preto na Andreja zaútočil otázkou.  

Andrej nad Karolovou otázkou prekvapene zažmurkal. Vedel, že Karola s tým neskutočne štve, ale nemohol si pomôcť a zakaždým sa musel opýtať. Nič iné urobiť nemohol. Karolovi neodpovedal, len zakrútil hlavou a vrátil sa späť do kancelárie. V noci sa mu opäť sníval ten sen. Viktor ako pred ním kľačí a jazykom si vlhčí svoje plné pery. Vypadá skoro rovnako, ako si ho pamätal z ich prvého stretnutia, až na jeho pokožku a vlasy. Boli alabastrové. V sne Andrej párkrát neveriacky žmurkne a Viktor je zrazu preč. Rovnako ako iné rána sa Andrej prebudil celý spotený a až s bolestivou erekciou. Prešlo už niekoľko mesiacov a Andrej nemohol na mladíka zabudnúť.

Nový semester sa začal tak rýchlo, ako sa skončil ten predchádzajúci. Viktor stihol dvakrát navštíviť rodičov a zvyšný čas venoval práci. Kvôli novému rozvrhu a blížiacej sa zime si našiel brigádu v športovom obchode. Navyše tento semester mal povinnú prax, do ktorej sa mu vôbec nechcelo. Nepáčilo sa mu, že bude niekde pracovať zadarmo, a od Marka vedel, že praktikantov vždy zneužívajú na prácu, do ktorej sa nikomu nechce.

Andrej nastupoval do preskleného výťahu. Nemal ho rád. Odkedy sa pamätal, mal strach z výšok. Ak by so sebou nemal také množstvo projektov, išiel by po schodoch tak ako obvykle. Za tie roky, čo pracoval vo firme, si mohol na ten výťah zvyknúť, ale nezvykol. Budova, v ktorej sídlila jeho firma, bola moderná a hlavne v centre mesta. Hlavne preto si ju s Karolom a ďalším kolegom vybrali, keď firmu zakladali. Začínali od nuly a teraz majú pod sebou dvanásť zamestnancov. Domy na kľúč od prvotného náčrtu po odovzdanie kľúča novému majiteľovi. Niekde medzi piatym a šiestym poschodím Andreja zalial studený pot. Videl ho. Viktora. Videl ho z diaľky, ale hneď ho spoznal. Vchádzal do budovy, cez plece prehodený vak a kráčal vedľa mladíka, ktorý mohol byť v jeho veku. Obaja sa na niečom veselo smiali a ten druhý mladík Viktora objal okolo pliec. Viktor sa ďalej smial, až spolu zašli za roh, kde už Andrej nevidel. Andrejove vnútro sa zovrelo. Pocítil ostré bodnutie v hrudi. To, čo ho bodlo, bola žiarlivosť. Žiarlil na neznámeho mladíka, ktorý sa dotýkal Viktora. Hneď ako vystúpil z výťahu, hodil projekty do kancelárie a rozbehol sa k schodisku. Tesne pred prvým schodom sa zarazil. Čo ak je to jeho priateľ? Tak dlho chcel Viktorove číslo, tak dlho sa s ním chcel spojiť, ale teraz, keď stačí zísť pár poschodí, tak nemôže. Andrej konečne pochopil to, čo mu Karol posledné mesiace tĺkol do hlavy. Viktor ho vidieť nechce. Andrej si nahováral, že Viktor bol možno len zmätený a preto ušiel. Bolo mu od prvej chvíle jasné, že Viktor nechodí za peniaze. Bol tak rozkošne nervózny. Andrej si dal veci do súvisu. To ako Viktor odmietol peniaze, to ako utiekol a to ako sa s ním odmietal spojiť. Myslel si, že mladík ho nechce vidieť, pretože sa cíti trápne, nepríjemne. Však rovnako sa cítil aj Andrej. Pred Viktorom musel vyzerať ako starý úchyl. Chcel mu to vysvetliť, povedať mu, že to tak nie je. Lenže, čo ak sa Viktor so mnou nechcel spojiť, pretože niekoho má? Andrej sa pomaly otočil a vrátil sa do kancelárie. Cestou k stolu mu zrak padol na projekty uprostred miestnosti. Neobťažoval sa ich zodvihnúť a nechal ich ležať na zemi. Zvalil sa do kresla a ani nezapol počítač. Celú hruď mu zvieral nepríjemný pocit sklamania. Čo som si sakra myslel, nadával sám sebe.

Z bezmyšlienkovitého pozerania na stále vypnutý monitor Andreja prebralo až klopanie. Skontroloval čas na mobile a uvedomil si, že takmer hodinu sedel bez pohnutia. Nebol schopný postaviť sa, tak len zakričal a pozval klopkajúceho ďalej.

Andrej na prázdno prehltol. Nervózne si prehrabol vlasy a povolil utiahnutú kravatu. Telo pod košeľou ho opäť začalo páliť. Pred ním stál mladík, ktorého ráno videl ako objíma Viktora. Mladík, nie veľmi pekný, s veľkými okuliarmi sa na Andreja usmial. Andrejovi do oči ako prvé udrel jeho krivý úsmev. Toto objíma môjho Viktora? prebehlo mu hlavou. Ani na stotinu sekundy sa nepozastavil nad svoju majetníckou myšlienkou. Premeral si mladíka ešte raz a napadlo mu, že chlapec musí mať úžasnú povahu, pretože nechápal, čo na ňom Viktor vidí. Počkať, kde je Viktor, keď je tu tento? Myšlienky v Andrejovej hlave boli ako splašené. Ruky sa mu roztriasli a pre istotu si preplietol prsty, aby si to mladík pred ním nevšimol.

„Dobrý deň, ja som Tobias Válek, mám u vás praxovať,“ sebavedomo vyhlásil mladík, obišiel kopu projektov ležiacich na zemi a Andrejovi podal papiere v obale. Andrej si uvedomil, že mu to Karol hovoril. Karol sa rád zapájal do takýchto akcií. Andrej mu v tom nijako nebránil, len nepredpokladal, že nejaký študent skončí na krku aj jemu. Tak sa Karol spoznal s Markom. Ten jeho zajac sa prihlásil k nim do firmy na prax a miesto toho, aby na ňu aj reálne chodil, praxoval radšej u Karola v posteli. Andrej dobre vedel, že s Karolom nemá zmysel sa hádať, študenti boli výborná výpomoc, firme sa darilo a pár pomocných rúk sa vždy hodilo. Škoda len, že tie ruky patria práve mladíkovi, ktorý si nárokoval na Viktora. Andrej nahnevane smeroval svoje myšlienky voči nie príliš atraktívnemu chlapcovi.

Andrej si zamyslene prezeral papiere od praktikanta. „Nemali ste byť dvaja?“ šok z toho, že ráno videl Viktora mu asi zatienil mozog, alebo svoje logické uvažovanie nechal na tom schodisku, pretože mu to stále nedochádzalo.

„Áno,“ Tobiasa prekvapil odmeraný tón jeho nového šéfa, „môj spolužiak bude praxovať pod vaším kolegom.“

„Spo… spolužiak?“ zamrmlal si pre seba Andrej a v tej chvíli, ako blesk z jasného neba, mu to došlo. Rýchlo sa postavil, pár krokmi sa dostal k mladíkovi a premeral si ho pohľadom. Mladík pred Andrejovým pohľadom uhol a znervóznel. „Takže spolužiak?“

Tobiasa prekvapil šéfov tón, zatiaľ čo predtým bol nahnevaný, teraz znel natešene. „Áno, niečo nie je v poriadku?“ Tobiasov hlas znel otrávene. Znechuteným a hlavne znudeným výrazom dával Andrejovi jasne najavo, že z praxe nie je nadšený. Tak to sme dvaja, pomyslel si Andrej a nad svojou teóriou o tom, že mladík musí mať skvelú povahu, keď je Viktor s ním, sa len zaškeril. Hneď mal lepšiu náladu, pretože existovala šanca, že sú len spolužiaci, nič viac. Táto možnosť sa Andrejovi páčila o dosť viac.

„Dobre. Tak… tak sa niekam posaď. Alebo mohol by som ťa poprosiť upratať tie projekty? Potrebujem si odbehnúť, a keď sa vrátim, vysvetlím ti čo a ako,“ Andrej nadšene gestikuloval. Nechal mladíka šokovane stáť v kancelárii a zamieril si to rovno ku Karolovi. Na pálenie a svrbenie svojich jaziev si ani nespomenul.

Karol vo svojej kancelárii nebol, od jeho asistentky sa dozvedel, že druhý praktikant bol pridelený k Tiborovi. Andrej teda išiel za Tiborom, ďalším spolumajiteľom firmy. Tibor bol v rovnakom veku ako Karol, jemne prešedivené čierne vlasy a ostrý nos. Čím viac sa Andrej blížil k Tiborovej kancelárii, tým bol nervóznejší. Vlasy mu padali do očí, pretože po tom, čo si ich minimálne dvadsaťkrát prehrabol prstami, jeho ešte ráno starostlivo upravený účes, bol nenávratne preč. Uvedomoval si, že ešte pár krokov a znova sa s Viktorom stretne. V duchu si pripravoval rôzne možnosti toho, ako ho osloví a čo mu povie. Chvíľu ho prepadla aj obava z toho, čo urobí, ak bude Viktor predstierať, že sa nepoznajú, ale tú Andrej okamžite potlačil. Rozhodol sa, že nehodlá predstierať, že sa medzi nimi nič nestalo, a jasne dá Viktorovi najavo, že má o neho záujem. Nech sa ten neatraktívny blbec v jeho kancelárii aj roztrhne. Andrej v rytme vlastného srdca zaklopal a vošiel do Tiborovej kancelárie.

Nervozitu a nadšenie rýchlo vystriedalo sklamanie, pretože Viktora nikde nevidel. Tibor sedel za svojím stolom a intenzívne niečo písal do počítača. Keď si všimol Andreja ako pohľadom kontroluje celú kanceláriu, uložil rozpracovaný dokument a so zvedavým pohľadom čakal.

„Tibor,“ Andrej oslovil kolegu, jeho hlas znel vážnejšie, než chcel, „od dneska vo firme začali dvaja praktikanti,“ Tibor nakrčil obočie. Svojho praktikanta poslal odniesť nejaké dokumenty a vybaviť rôzne pochôdzky. Tibor dúfal, že s novou pomocnou silou nepribudli aj problémy, pretože na to fakt nemal náladu a ani čas. Praktikant, ktorý sa predstavil ako Viktor, prišiel Tiborovi šikovný a hlavne ochotný hneď v prvý deň pobehať pol mesta. „Teda k veci, jedného máš ty a jedného ja, chcem si ich vymeniť,“ Andrej prekvapený sám sebou a vlastnou požiadavkou pozoroval meniaci sa výraz v kolegovej tvári. Od absolútneho zmätenia, cez pobavený výraz až k odhodlanému a zlomyseľnému výrazu.

„Prečo? Čo je zlé na tom tvojom?“ s úsmevom na perách sa opýtal Tibor. Poznal Andrejovu orientáciu a oči mal na to, aby ich používal. Neunikol mu príjemný výzor jeho nového praktikanta a Andrejove rozpaky, aj keď sa snažil pôsobiť pokojne. Na to sa poznali príliš dlho.

„Nič na ňom nie je zlé. Mám pre to svoje dôvody,“ Andreja pri vstupe do Tiborovej kancelárie ani nenapadlo, že bude mať na kolegu takúto požiadavku. Občas konal unáhlene a dnešok bol jeden z tých dní.

„Dobre, ale niečo za niečo,“ zlomyseľne sa Tibor usmial. Andrej hneď vedel, čo bude po ňom chcieť. Odkedy firmu presťahovali do tejto budovy, Tibor chcel jeho kanceláriu. Nielen, že bola najväčšia, ale mala aj klimatizáciu. Poctivo ju vyhral pri hode mincou, čiže si na ňu právom nárokoval. „Chlapca som poslal s projektmi a do banky,“ Tibor dobre vedel, že práve táto informácia Andreja veľmi zaujíma.

„Fajn, do konca týždňa si presťahujem veci. Pošlem ti tvojho nového praktikanta, a keď sa Viktor vráti, pošli ho prosím za mnou,“ Tibor pri zmienke Viktorovho mena pokrčil obočie, ale nič nepovedal, len prikývol. Bolo mu jasné, že Andrej jeho praktikanta pozná, vedel jeho meno, bez toho, aby mu to povedal. Najväčším šokom pre Tibora bolo to, že sa Andrej vzdal svojej kancelárie tak ľahko. Predpokladal, že jeho návrh hneď zamietne a za výmenu praktikantov od Andreja vytiahne maximálne fľašu dobrého alkoholu. Síce bol Tibor veľmi zvedavý, odkiaľ sa Andrej s Viktorom poznajú a či niečo medzi nimi je, ale rozhodol sa, že sa do toho starať nebude. Je to Andrejova vec a on dostane kanceláriu, nebude rýpať, aby si to Andrej nerozmyslel.

„Dnes sa už nevráti, poslal som ho všade možne a dohodli sme sa, že keď skončí, môže ísť domov,“ dodal Tibor a spokojne si preplietol prsty.

Aj keď Andrej prišiel o kanceláriu, bol spokojný. Ak je jeho kancelária cenou za to, že bude môcť tráviť čas s Viktorom, tak budiš. Bez vysvetlenia poslal Tobiasa k jeho novému šéfovi a asi po stý raz si prehrabol vlasy. Neochotne sa pustil do práce. Čakanie na to, kedy sa Viktor ukáže v jeho kancelárii, ho pomaly zabíjalo. Musel vydržať už len pár dní. V dokumentoch od Tobiasa videl, že praktikanti budú chodievať vždy v pondelok a piatok. Stále častejšie mu myšlienky utekali k tomu, aké bude ich stretnutie. Čo mu poviem? Bude sa chcieť so mnou porozprávať o tom, čo sa medzi nami stalo? Pozvem ho na obed alebo radšej na večeru? Mal by som ho niekam vôbec pozývať? Čo ak niekoho má? Čo ak ten niekto je len o pár kancelárií ďalej?

***

Andrej sa celú noc prehadzoval v posteli. Keď aj zaspal, vždy len na chvíľu. Celý týždeň bol ako na ihlách a zároveň mal vynikajúcu náladu. Neprišiel o ňu, ani keď sa musel presťahovať do Tiborovej kancelárie. Dokonca ani vtedy, keď musel už po tretíkrát prerábať projekt rodinného domu, pretože budúci majiteľ si to proste zmyslel. Ráno prišiel do práce oveľa skôr ako zvyčajne, nie len že nemohol spať, ale ani jesť. Žalúdok mal stiahnutý nervozitou a zároveň strachom. Posledných pár hodín mu hlavou prechádzalo množstvo katastrofických scenárov z toho, ako na ich stretnutie Viktor zareaguje. Mal obrovský strach z toho, že ho Viktor razantne odmietne a nedá mu žiadnu šancu.

Viktor bol s novým šéfom spokojný. V prvý deň praxe pobehal všetko, čo mal, a skončil dokonca o dve hodiny skôr ako normálne. Nadhodil si ruksak, ktorý mu skĺzaval z ramien a zamieril do kancelárie. Dúfal, že takto pred víkendom, ho na praxi nebude šéf držať dlho. Zaklopal a rovno vošiel. Viktor zostal stáť a šokovane hľadieť do tmavo hnedých očí. Párkrát rýchlo zažmurkal, ako keby čakal, že sa obraz pred ním rozplynie. S rukou stále na kľučke sa otočil, pootvoril dvere a skontroloval na nich menovku. Tibor Bauer, tak ako naposledy. Opäť sa otočil, opäť párkrát žmurkol a zmohol sa aspoň na to, aby zatvoril ústa, ktoré mal doposiaľ šokovane otvorené.

„Viki,“ Andrej sa zhlboka nadýchol a pohľadom prebehol po mladíkovi pred sebou. Žlté tričko mu zvýrazňovalo oči. Bol rovnako pekný, ako keď ho videl po prvýkrát. Len ruky a ramená mal svalnatejšie. Andrej sa na neho nervózne usmial a pohľadom sa vpíjal priamo do veľkých zelených očí. Zrazu nevedel, čo povedať. Všetky scenáre, ktoré si pripravil, mu vyfučali z hlavy. Jediné, čo vedel, bolo, že sa musí chopiť príležitosti. Chcel ho niekam pozvať… aspoň na kávu…, lenže sa bál Viktorovej reakcie. Kašľať na nejakú prax, kašľať na prácu, chcel byť s Viktorom sám. Túžil ho spoznať…, ale ako ho môže niekam pozvať? Ich prvé stretnutie bolo len kvôli sexu. Nebude predsa klamať sám sebe, vtedy mu o sex išlo, lenže teraz… chce niečo viac. Chce spoznať mladíka, vďaka ktorému si dodal odvahu robiť to, čo má rád. Mladíka, ktorý ho uchvátil krásnymi zelenými očami a perami, ktoré lákajú k bozku. Mám to risknúť a predsa ho pozvať? Určite si bude myslieť, že si ho chcem opäť kúpiť…, že ho pozývam z jediného dôvodu. Naposledy, keď si ho Andrej naozaj kúpiť chcel, Viktor utiekol. Teraz by síce z praxe utiecť nemohol, ale kade ľahšie ho poslať mohol. A z toho mal Andrej obavy. S nesmelým úsmevom pozoroval mladíka pred sebou a trocha ho tešilo, že nie je jediný, kto je totálne v rozpakoch.

„Do-dobrý deň,“ dostal zo seba Viktor. Pozoroval muža v dokonale padnúcom obleku a dlaňami si šúchal ruky od ramien k lakťom. Hlúpe zimomriavky, napadlo mu. „Ja… ja tu mám praxovať, pre pána Bauera, asi som tu nesprávne,“ Viktor vedel, ako hlúpo znie, veď na dverách je menovka, ale Andrejov úsmev mu dokonale vygumoval mozog. Rozpačito sa usmial a spustil ruky, pretože sa mu konečne podarilo zahnať husiu kožu.

„Nie, si tu správne. Prosím, posaď sa,“ Andrej rukou ukázal na stoličku hneď oproti nemu. So zatajeným dychom pozoroval, ako sa Viktor k nemu pomaly blížil a ako sa doslova zosunul na ponúknutú stoličku. Pobavene sa pousmial. Na Viktorovi bolo doslova vidieť, ako mu v hlave behajú myšlienky. Zhlboka sa nadýchol, aby si dodal odvahy. Buď teraz, alebo nikdy.

„Viktor, rád ťa opäť vidím. Nastali nejaké zmeny a budeme pracovať spolu. Dúfam, že ti to nevadí,“ Andrej si všimol, že keď chlapca oslovil, strhol sa. Pozoroval jeho zelené oči a čakal na Viktorovu reakciu.

„Čo? Teda, pardon, prosím? Zmeny? Niečo som spravil zle? Pán Bauer vravel, že keď všetko vybavím, nemusím sa už vrátiť,“ Viktor zmätene koktal, prvé mu napadlo, že niečo domrvil, a preto s ním nechce pán Bauer pracovať. Andrejovu prítomnosť nebol schopný spracovať, a preto sa o to ani nepokúšal.

„Nie, nič si nespravil zle,“ Andrej nechápal chlapcovu reakciu a rozhodol sa ísť s pravdou von. „To ja som Tibora požiadal o výmenu praktikantov. Ku mne bol pridelený tvoj spolužiak a ty si bol zas pridelený k Tiborovi, teda k pánovi Bauerovi. Požiadal som ho, či si vás môžeme vymeniť,“ Andrej sa nervózne usmieval, srdce mu bilo ako splašené.

„To… to len tak?“ hlúpa otázka, ale iná Viktorovi nenapadla. Prekvapil ho Andrejov hrdelný smiech. Zimomriavky, opäť.

„Áno, len tak. Stálo ma to síce kanceláriu, ale neľutujem,“ Andrejovi neunikol chlapcov zmätený pohľad. Keď už sa hráme na pravdu, tak do toho. Zhlboka sa nadýchol a všetko Viktorovi vysvetlil.

„Takže ste si ma kúpili za kanceláriu? Chápem to správne?“ sklamaný tón vo Viktorovom hlase by neprepočul ani hluchý.

„Nie, tak to nie je. Rád by som ťa spoznal. Neviem na teba prestať myslieť. Nemôžem si kúpiť niečo, čo nie je na predaj. Vymenil som kanceláriu za možnosť byť ti nablízku. Prosím, nehľadaj za tým niečo, čo tam nie je. Dúfam, že mi dáš šancu a budú z nás aspoň kolegovia, aj keď ja dúfam v oveľa viac.“ Andrej sa cítil zrazu tak… ľahko. Priznal Viktorovi svoje pocity a nech to už dopadne akokoľvek, aspoň to skúsil.

Viktor sa zmohol len na prikývnutie. Nedokázal reagovať. Nevedel ako.

Zvyšok dňa prebehol relatívne v pokoji. Andrej vysvetlil Viktorovi, ako to vo firme funguje, kto má akú úlohu, čo na starosti. Naučil ho pracovať v rôznych programoch a ukázal mu rozpracované projekty. V pozícii učiteľa sa Andrej cítil istejšie. Svoju prácu mal rád a dokázal by o nej hovoriť hodiny. Síce sa pri Viktorovi cítil neisto, pretože mladíkova neurčitá reakcia na jeho monológ ho zaskočila, ale pokúšal sa svoje pocity maskovať za istotu, ktorú cítil, keď rozprával o firme. Aspoň ma neodmietol, zatiaľ…, myslel si.

… nemôžem si kúpiť niečo, čo nie je na predaj… Tieto mužove slová Viktor nevedel dostať z hlavy. Nikdy ho nič nepotešilo ani spolovice tak, ako práve táto veta. Vždy, keď mal Viktor možnosť, Andreja nenápadne pozoroval. Sledoval jeho zapálený výraz, keď mu ukazoval nové projekty, alebo keď mu ukazoval fotografie práve dokončenej stavby. Deň Viktorovi prešiel rýchlo. Tak, ako ešte ráno dúfal, že ho šéf na praxi nebude držať dlho, tak blížiacim sa popoludním prosil, aby sa čas spomalil, najlepšie, aby sa úplne zastavil. Odbitím tretej hodiny a Andrejovým skonštatovaním, že na dnes práce stačilo, sa Viktor začal chystať k odchodu. Nemal odvahu Andrejovi naznačiť, že nemá ani najmenšiu chuť ísť na internát.

„Viki, rád by som ťa ešte videl, myslím mimo prax,“ Andrej schválne nepoužil slová ako rád by som ťa niekam pozval. Nechcel, aby mal Viktor pocit, že si ho snaží nejakým spôsobom kúpiť.

„Čože?“ opäť tá istá otázka, s tým istým zámerom ako naposledy. Získať pár sekúnd.

„Rád by som s tebou strávil čas aj mimo kanceláriu. Mohli by sme ísť spolu do kina alebo na kávu,“ Andrej sa na Viktora povzbudivo usmial. Snažil sa o vyrovnaný úsmev, ale vo vnútri sa mu telo triaslo napätím. Dúfal, že ho mladík neodmietne, ale keby aj, bol odhodlaný skúšať to dovtedy, kým nebude súhlasiť. Neodolal, a keď podával Viktorovi ruksak, pohladil ho po ruke. Pozorne sledoval Viktorovu reakciu. Mladík sa mu veľmi páčil. Čierne vlasy, ktoré boli o dosť dlhšie ako naposledy, mu pristali. Síce si ho za celý deň prezrel vždy, keď mal možnosť, ale rád to urobil opäť.

Viktorovi ten letmý dotyk nahrnul teplo do tváre. Všimol si, že Andrej sa pri pohľade na jeho červené líca znova usmial. Bože, tento sexy chlap ma chce spoznať? Stráviť so mnou čas? „Ehm, ja neviem, či je to dobrý nápad. Prepáčte, ale ja nemám veľa času. Mám prednášky a pomedzi ne brigádujem na stavbe a ešte k tomu prax tu…, je toho strašne veľa,“  Viktor mal potrebu Andrejovi vysvetliť, prečo si posedávanie na káve alebo v kine nemôže dovoliť. Nie, že by nechcel ísť. Chcel a veľmi. Andrej sa mu páčil, ale po tak ponižujúcom dôvode ich zoznámenia, proste Viktorovi bolo trápne s ním niekam ísť. Hanbil sa to priznať nahlas. Mal pocit, že sa musí pred ním očistiť. Vysvetliť mu, že to naposledy… že to bola blbosť. On nechodí s nikým za prachy, také veci proste nerobí. Naposledy to bolo asi chvíľkové zlyhanie zdravého rozumu. Stres a strach z toho, či školu finančne zvládne, či sa mu podarí nájsť brigádu…, to bol dôvod jeho zatmenia mozgu. Inak si to vysvetliť nevedel.

Na stavbe… tak predsa, napadlo Andrejovi, keď si uvedomil, že vtedy na stavbe mladíka naozaj zazrel. Nebola to halucinácia ani fatamorgána, ako si pôvodne myslel. Andreja Viktorova odpoveď potešila. Síce ho nepriamo odmietol, ale tešilo ho, že mladík nemôže, pretože trávi svoj čas prácou. Keď Viktor zakázal Karolovmu zajacovi posunúť jeho číslo, Andrejovi v slabej chvíľke napadlo, že možno Viktor peniaze nepotrebuje. Možno má nejakého nabijaka, čo do neho pchá prachy, rovnako ako Karol do toho svojho zajaca. Tieto myšlienky vtedy veľmi rýchlo vytesnil z hlavy. Za prvé preto, že žiarlil, a za druhé preto, že na Viktora mu to proste nesedelo. Niekto, kto sa predáva, predsa nie je taký nervózny, že si nezvládne ani naliať vodu do pohára bez toho, aby neoblial stôl. Ak by do neho tie prachy niekto tlačil, určite by nemakal na stavbe. Andrejovi ešte napadlo, či Viktor nemá niečo s tým druhým praktikantom, veď keď ich v pondelok zazrel, mal ten mladík ruku okolo Viktorových pliec. Túto myšlienku rýchlo vytesnil a upokojoval sa tým, že Viktor je iná liga, chudák ten druhý praktikant, krásy do vienka moc nedostal.  

„Tak raňajky, obed alebo večera?“ nevzdával sa Andrej. Keď ich osud spojil, určite si nenechá šancu prekĺznuť medzi prstami. „Jesť predsa musíš,“ Andrej automaticky načiahol ruku. Túžba opäť sa mladíka dotknúť bola silnejšia ako on, lenže na dvere kancelárie niekto zaklopal. Andrej svoju ruku hneď stiahol. Nechcel Viktora dostať do nepríjemnej situácie. On sám bol so svojou orientáciou vyrovnaný, lenže Viktor je mladý chlapec a k tomu boli v práci…, nechcel ho dostať do nepríjemnej pozície. Vedel si predstaviť tie reči ostatných zamestnancov.

„Máš niečo večer? Čo by si povedal na spoločnú večeru?“ Andrej sa nehodlal vzdať. Pár mesiacov na mladíka myslel, celý čas sa cez Karola snažil dostať jeho telefónne číslo a teraz ho má pred sebou.

„Ja… ja nič nemám, ale…,“ Viktor nestihol dohovoriť, pretože klopanie sa ozvalo znova. S červeňou v lícach sa pozrel do tmavohnedých očí, ale rýchlo uhol pohľadom. Hneď potom pozoroval Andrejov široký chrbát, ako smeruje k dverám. Viktor nevedel, prečo to povedal. Obavy z toho, že zostane s Andrejom sám mimo kanceláriu, sa miešali s túžbou dozvedieť sa o ňom viac.

Andrej rýchlo odbil klopajúceho zamestnanca s tým, že má prísť v pondelok. Nechcel riešiť blbé papiere, chcel sa vrátiť k rozhovoru s Viktorom.

„Výborne, poznám miesto, kde robia najlepšie cestoviny v meste,“ nadviazal na predchádzajúci rozhovor s Viktorom. To jeho červenanie ho dostávalo. Ešte nikdy sa kvôli jeho prítomnosti nikto nečervenal. Viktor bol rozkošný a sexy. Brutálne sexy. Práca na stavbe Viktorovi prospievala. Andrejovi sa pri pohľade na Viktorove štíhle, ale pevné telo, hrnula krv na miesta, kde to momentálne nebolo veľmi vhodné. Pár sekúnd sledoval Viktorove svalnaté ruky. Mal ich pevné s jasne vyrysovanými svalmi od práce. Určite má taký aj hrudník a brucho. Andrej prehltol. Cítil, že začína byť vzrušený, ukradol si ešte jeden pohľad na Viktorove telo a vrátil sa k jeho očiam. „Jedine, že by si mal niekoho, kvôli komu nechceš ísť.“ Výborne, Andrej, to už si sa rovno mohol opýtať, či s niekým chodí, karhal Andrej v duchu samého seba.

„Ja… teda…, nikoho nemám,“ Viktor si pripadal ako neskúsený panic. Na Andreja reagoval úplne nelogicky. Veď je to len chlap, polovicu planéty tvoria chlapi. „Rád pôjdem,“ súhlasil. Viktorovi neušla radosť v Andrejových očiach, ktorá vystriedala neistotu, ktorú sa Andrej po celý čas snažil ukrývať. Viktorovi prišlo sexy, ako sa snaží muž pôsobiť sebavedomo, ale pritom nie je jasné, kto z nich dvoch je z toho druhého viac vyplašený.

Dohodli sa, že Andrej Viktora vyzdvihne pred internátom. Viktor chcel prísť kamkoľvek sám, argumentoval s tým, že MHD jazdí každú chvíľu, ale Andrej o tom nechcel ani počuť. No jasné, aby mi ťa v autobuse niekto okukoval, pomyslel si Andrej. Mal pár hodín na to, aby sa dal dokopy. Nemôže predsa pri pohľade na mladíka slintať a všetku krv z mozgu posielať o dosť nižšie. Nechcel, aby si Viktor myslel, že ho pozval na večeru len pre to, aby mohol na neho skočiť a strhať z neho oblečenie. Jasné, že to chcel. Mal chuť to urobiť rovno v kancelárii. Jeho červenajúce sa líca Andreja vzrušovali. Aký odtieň by asi tie líca mali, ak by Viktora pobozkal? Ak by ho vyzliekol a rukami zmapoval jeho telo? Ako veľmi by sa červenal, ak by mu oplatil to, akým spôsobom ho Viktor uspokojil pri ich prvom stretnutí? Andrej sa musel od Viktora vzdialiť, schoval sa za stôl a predstieral, že musí ešte niečo dokončiť. Nenápadne si upravil na kameň tvrdý penis v nohaviciach a rozlúčil sa s Viktorom. Potreboval sprchu. Poriadne ľadovú sprchu.

Viktor si pri odchode poslednýkrát doprial pohľad na Andreja. Vôbec sa nedokázal sústrediť na cestu na internát. Keď z kancelárie odchádzal, neodpustil si pohľad na Andrejove široké ramená. Sako, ktoré mal na sebe, podnecovalo Viktorovu fantáziu. Ak by sa práve nepotreboval sústrediť na to, aby vystúpil na správnej zastávke, určite by sa svojou fantáziou nechal uniesť. Vytiahol mobil a čo najrýchlejšie napísal Markovi. Toto mu nedaruje. Práve Marko mu zo všetkých možností praxe odporúčal práve túto. Marko dobre vedel, kam ho poslal. 

Ani nie do hodiny Marko dorazil k Viktorovi na internát. Našťastie spolubývajúci odišli na víkend domov.

„Takže?“ Marko sa hodil na posteľ a pohľadom sledoval Viktora.

„Takže čo?“ Viktor dobre vedel, čo svojou otázkou bratranec myslí, ale vážne nemal chuť mu nič vysvetľovať. Popravde, chcel ho zvoziť ako malé decko. A trocha prizabiť.

„Predpokladám, že si stretol svojho starého známeho,“ zachichotal sa Marko. „Iný dôvod, prečo by si mi písal, že mám okamžite prísť, mi nenapadá.“ Markovi bolo čudné, že mu Viktor nevolal už v pondelok, ale keď sa videli cez týždeň pochopil, že sa Viktor s Karolovým kolegom ešte nestretol. Nič mu nepovedal, nechcel mu kaziť prekvapenie. Od Karola vedel, že ten týpek je správny chlap. S Karolom sa poznali roky, a ak ho Karol považoval za správneho, tak nevidel dôvod, prečo nedopomôcť náhode. Marko potom veľmi ochotne pomohol Viktorovi vybrať prax.

„Áno, teda… ideme spolu von… večer. Volá sa Andrej. Prečo si mi nič nepovedal? Keď som ho zbadal, bol som za idiota. Dokonca som zabudol rozprávať.“

„Nechcel som ti skaziť prekvapenie,“ zasmial sa Marko. „Mimochodom, Karol ma stále otravoval s tým, že chce tvoje číslo. Vraj mu kolega kvôli tomu nedal pokoj. Počuj, Viktor, budeš ma musieť naučiť tvoju techniku. Jedna fajka a zanecháš takýto dojem, to je sila,“ doberal si ho. Vedel, že Viktor sa o takýchto veciach nerád baví. „No proste, bavil som sa s Karolom a ten tvoj Andrej je vraj fajn. Prišlo mi, že keď sa toľko snaží, mal by dostať šancu,“ vysvetľoval Marko.

„Sklapni. Počkaj čože? On vážne to číslo stále zháňal? Aj po toľkom čase? Prečo si mi to nepovedal?“ Viktor bol prekvapený. Že by o neho mal Andrej skutočný záujem? Nie o jeho telo, ale o neho? Alebo si ho chcel zaplatiť…, tá možnosť tu stále bola. Aj keď Andrej tvrdil niečo iné. Síce to vyvrátil, ale pravda je, že si ho s kolegom vymenil za kanceláriu. Vo Viktorovi to vyvolávalo zmiešané pocity.

„Akože prečo, jasne si povedal, že mu to číslo nemám dávať, tým to bolo pre mňa uzavreté. Už musím ísť. Viktor, dávaj na seba pozor, dobre?“

„Budem,“ Viktor sa na bratranca usmial. Marko bol blázon, trocha ľahkovážny a brutálne nezodpovedný, ale bol rodina, mal ho rád.

Viktor sa obliekol do tmavomodrých riflí, ktoré mu obopínali vyšportované stehná. Doslova zvýrazňovali jeho zadok. Biele tričko dokonale sedelo a obopínalo jeho štíhlu, ale svalnatú hruď. Rýchlym pohľadom sa zhodnotil v zrkadle a musel si priznať, že chcel na Andreja urobiť dojem. V týchto veciach mu to celkom pristalo.

Nachystaný si sadol na posteľ a čakal, kým sa ručička na hodinách presunie na správne miesto. Ruky sa mu chveli a nervózne kýval nohou. Mal strach. Čo ak tam Andrej nebude. Ale čo ak tam bude? Nechce od neho len sex? Možno takými rečami oblbuje každého praktikanta. Viktorovi to na Andreja nesedelo. Problém je, že aj on by Andreja chcel. Andrej sa mu páčil. Za iných okolností…, radšej na to nemyslel. Nie sú iné okolnosti. Je to tak, ako to je. Buď tam Andrej bude, alebo nebude. Viktor sa rozhodol, že sa tomu proste poddá. Uvidí, ako sa situácia vyvinie. Pár vecí vedel so sto percentnou istotou. Andrej ho priťahuje. Potreboval mu vysvetliť, že ich prvé stretnutie…, že také veci proste nerobí. Chcel s ním stráviť nejaký čas a potom uvidí. A nakoniec… chcel sa ho dotknúť, ochutnať ten krásny tvar pier. V tomto poradí. To bude jeho plán.

Viktor za sebou zamkol a vyšiel von. Pred internátom nebolo veľa áut. O jedno z nich sa opierala postava so širokými ramenami. Viktorovi vyskočilo srdce niekde do krku. Predsa prišiel. Viktor nechápal, čo sa to s ním deje. Jeho telo ho neposlúchalo. Síce kráčal smerom k Andrejovi, ale nohy mal ťažké. Srdce mu bilo nepravidelne a dlane sa mu potili. Reakcie vlastného tela ho zneisťovali, ešte nikdy kvôli nikomu takto nevyvádzal.

„Ahoj,“ s úsmevom Andrej privítal Viktora. Mal oblečené hnedé nohavice a svetlomodré tričko.

„Dobrý večer,“ odzdravil Viktor a mal čo robiť, aby na muža nezízal. Andrej si rukou prehrabol vlasy dozadu, robil to vždy, keď bol nervózny. Viktora fascinoval pohľad na jeho napínajúce sa svaly. Vybavili sa mu pocity vzrušenia, ktoré mal, keď tento pohyb sledoval u Andreja doma. 

Andrej sa zamračil. „Dúfam, že nebudeš ďalej pokračovať v tom vykaní,“ otvoril dvere na aute a gestom ruky naznačil Viktorovi, že má nastúpiť. Potom obišiel auto a nastúpil tiež. Kým nastúpil, snažil sa v rýchlosti rozdýchať to, ako na neho mladík pôsobil. Dokonale pevný zadok v rifliach v Andrejovi vyvolal pocit, že studená sprcha, ktorú si predtým doprial, nestačila. Ak by Viktorove biele tričko nasiaklo trochou vody…, sedelo mu perfektne a vlhké by určite presvitalo. Nadýchol sa, celé poobedie sa snažil vymyslieť, ako Viktorovi vysvetliť, že si bežne nevolá k sebe domov mladíkov, aby si s nimi za peniaze užil. A teraz, jediné, čo robí, je, že myslí na Viktorove telo, pohľadom ho vyzlieka a predstavuje si, aké by to bolo môcť ho pobozkať. A nie len na pery.

Andrej naštartoval, ale z miesta sa nepohli. Viktor ho pozoroval. Hnedé vlasy mu opäť neposlušne padli do očí a Viktor mal neuveriteľnú chuť odhrnúť mu ich. V aute bolo horúco. Andrej zapol klimatizáciu a otočil sa celým telom k Viktorovi. Jeho tmavohnedý pohľad ho pritlačil hlbšie do sedadla. Viktor si všimol v jeho pohľade hnev. Hnev? Urobil som snáď niečo zlé? Hnev sa v Andrejovom pohľade len mihol. Zmizol hneď, ako si Andrej všimol, že sa Viktor hlbšie prikrčil do sedadla a na tvári sa mu objavil nervózny výraz.

„Tak Viktor,“ Andrej sa na chlapca rozpačito usmial. Takto to nechcel. Nechcel, aby si mladý od neho držal odstup zdvorilým vykaním. Po hneve v jeho pohľade neostali ani stopy. „Skúsime to ešte raz?“ znova sa usmial a pohladil Viktora chrbtom ruky po červenajúcom sa líci. Mal čo robiť, aby ovládol tras ruky. Motýlí dotyk. K ničomu inému sa to pohladenie prirovnať nedalo. „Ahoj, Viki,“ po tretíkrát sa Andrej na Viktora usmial. Viktor mal pocit, že čo chvíľa odpadne. Vždy mal dosť sebavedomia. Nikdy nemal problém baviť sa s mužmi, ani s tými, ktorí sa mu páčili. Ak sa mu niekto páčil, zbalil ho, alebo sa zbaliť nechal. Jednoduché. Lenže teraz? Teraz nevie ovládať reakcie svojho tela. V horúčave mu po tele naskakujú zimomriavky a pri každom Andrejovom úsmeve a pohľade mu zahoria líca. Naposledy sa červenal niekedy na základnej škole. Teraz sa červená každú chvíľu, akoby to bola jeho prirodzená farba. Krv sa mu nalievala do oboch líc. A ešte na jedno miesto, lenže tomu sa snažil nevenovať pozornosť. Viktor si zakázal sústrediť sa na to ďalšie miesto, kde sa mu horúca krv snaží dostať, pretože celé poradie, celý plán, ktorý si stanovil, by bol k ničomu. Bol by na nič, pretože hneď, ako by si Viktor začal všímať svoje vzrušenie, vzal by svoj plán od konca. A posledným bodom jeho plánu bolo, že sa chce Andreja dotýkať.

„Ahoj, Andrej,“ Viktorov rozpačitý úsmev vystriedal ten sebavedomý. Andrej sa vzrušene zachvel, keď z mladíkových úst počul zaznieť svoje meno. V tej sekunde mu napadli hneď dve nemravné myšlienky: Ako asi bude moje meno znieť pomedzi Viktorove vzdychy? Akú farbu má Viktorov hlas, keď je vzrušený?

Andrej sa na to tešil. Tešil sa na svoje meno vyslovené vzrušeným Viktorom. Chcel ho počuť vzdychať. Chcel ochutnať jeho plné pery, ktoré ho fascinovali. Ruky na volante sa mu triasli pri pomyslení, že by nimi mohol okúsiť pevnosť Viktorovho tela v tých tesných rifliach. To všetko chcel, lenže si to zakázal. Z nejakého dôvodu bol ochotný mučiť sa, len aby mohol Viktora spoznať a dokázať mu, že mu nejde len o sex. Potrebuje o ňom vedieť všetko. Potrebuje byť s ním. Nie je to len fyzická príťažlivosť. Vďaka Viktorovi začal Andrej opäť naplno žiť. Viktor mu vrátil stratené sebavedomie. Niekomu by sa to mohlo zdať ako blbosť. Veď opäť chodiť plávať nie je žiadna veľká vec. Lenže pre Andreja to veľa znamenalo. Konečne sa dokázal posunúť a odpútať sa od tej nehody. Andrej zaradil rýchlosť a vyrazil.

„Kam ideme?“ prerušil po chvíli ticho Viktor.

„Predsa večerať,“ odpovedal mu Andrej a pohľad mal stále zameraný pred seba. 

„Ale kam?“ Viktor zopakoval svoju otázku, Andrejova odpoveď mu nestačila.

Andrej chvíľu zapochyboval. Dúfal, že Viktora neodradí. Ak by ho vzal do reštaurácie…, večeru by zaplatil…, nechcel, aby mal Viktor pocit, že si ho takýmto spôsobom kupuje. Celé to je na hlavu. Kvôli ich prvému stretnutiu nemôže Viktora nikam pozvať, pretože by to vyzeralo tak, že si ho kupuje, že niečo očakáva na oplátku. Tak nejako to mal Karol s tým svojim zajacom. Chodili spolu po výletoch, dovolenkách, obedoch a večerách. Karol platil a zajac rozťahoval nohy. Lenže Andrej dobre vedel, že Karol je do toho svojho zajaca zamilovaný. Či ide zo strany zajaca o niečo viac, to by zas mohol vedieť Viktor. Nechcel Viktora dostať do situácie, v ktorej by mu mal byť za niečo zaviazaný. Rozhodol sa, že to riskne.

„Ku mne domov,“ spresnil to Andrej a snažil sa po pri šoférovaní sledovať aj Viktorovu reakciu. „Uvaril som nám. Hovoril som predsa, že poznám miesto, kde robia najlepšie cestoviny,“ dodal ešte a so zatajeným dychom čakal, ako Viktor zareaguje.

Viktor sa nervózne pomrvil v sedačke. Pri predstave, že bude s Andrejom sám, jednoducho začal mať tesno v rifliach. Lenže hneď na to mu hlavou preblesklo niekoľko myšlienok. Čo ak mi bude chcieť zaplatiť? Čo ak práve s takýmto zámerom pre mňa prišiel? Jeho „spoznať“ nemusí mať rovnaký význam ako moje „spoznať“. Ani svätý netuší, čo si ten chlap vlastne o mne myslí. Čo keď ma považuje za nejakého prostitúta. Možno si myslí, že som ako Marko. Boh mi je svedkom, že mám Marka rád, sme rodina, ale… no chová sa ako kurva. Necháva sa vydržiavať. Jediný dôvod, prečo mu nepoviem niečo fakt úprimné a štipľavé, je, že on toho svojho „známeho“ má zjavne rád. Vkuse o ňom melie. Karol sem, Karol tam… Viktorova nervozita stúpala. Každou ďalšou sekundou si uvedomoval, že by mal Andrejovi na to niečo povedať. Lenže nepovedal nič. Pri najhoršom utečie. To už má natrénované.

Po pár minútach zastavili pred Andrejovým domom. Andrej sa chystal už-už vystúpiť, keď ho Viktor chytil za zápästie a zabránil mu v tom. Musíme si to vyjasniť hneď, nech viem, na čom som, rozhodol sa Viktor.

„Počkaj, Andrej, ja… ja…,“ Andrej mladíka pozoroval skúmavým pohľadom. Bol napätý a myslel si, že nervozitou praskne. Je to tu, teraz ma pošle do kelu. Viktorovo mlčanie ako reakcia na to, že idú na večeru k nemu, mu nijako nepomohla. Dúfal, že z jeho reakcie niečo vyčíta. Teraz len nervózne čakal.

Viktor sa trhane nadýchol, pevne zovrel plné pery k sebe a svoj zelený pohľad uprel na Andreja.

„… ja nie som žiaden prostitút, ani nič podobné. Neviem, za akým zámerom si ma sem vzal, ale naposledy, keď som u teba bol, bola to proste blbosť. Neľutujem to, čo som urobil, to nie, len… ten dôvod, prečo som prišiel…, ja… nechal som sa Markom ukecať…, ja… proste chcem, aby si vedel, že ja za prachy nechodím. Takže, ak je toto ten dôvod…, bude lepšie, keď pôjdem,“ Viktor opäť stisol pery do úzkej čiary a čakal na Andrejovu reakciu.

„To mi došlo,“ opäť ten povzbudivý úsmev, ktorý mu muž venoval. „Vlastne mi to došlo hneď po tom, ako si utiekol. Keď si tie peniaze odmietol, došlo mi, že ty taký nie si,“ Andrej opäť pohladil Viktora po tvári a ten sa konečne prestal mračiť. Motýlí dotyk. „Ani ja také veci nerobím. Vtedy v tom centre, keď som ťa videl prvýkrát…, chcel som byť s tebou…, len som to celé nejako nedomyslel…, prepáč,“ Viktor nebol jediný, kto potreboval uviesť veci na pravú mieru.

„Môžem ťa teda pozvať k sebe na večeru?“ Andrej položil otázku. Čakal na odpoveď. Dúfal, nie, modlil sa za jednoduché: áno. V jednoduchosti je predsa krása.

„Rád pôjdem,“ Viktor sa rozpačito na Andreja usmial. Veril, že to, čo mu Andrej povedal, je pravda.

Andrejovi pri jeho odpovedi poskočilo srdce. Obaja vystúpili a Andrej viedol mladíka k sebe domov. Keď Viktor vošiel, obzeral sa, akoby bol v dome po prvýkrát. Všetko bolo pre neho neznáme, aj napriek tomu, že je u Andreja už po druhýkrát. Vtedy bol tak nervózny, že nebol schopný vnímať svoje okolie. Rovnako aj teraz, celým jeho telom prechádzalo mravčenie, cítil nervozitu od špičiek prstov prechádzať celým telom. Lenže toto bol iný druh nervozity, zatiaľ čo minule ním prechádzal skôr nepokoj, teraz to bolo skôr vzrušenie a očakávanie.

Andrej by bol najradšej za sebou zamkol dvere, aby mal istotu, že mu Viktor opäť neutečie. Odviedol mladíka do kuchyne, kde už čakal prestretý stôl. Sledoval, ako sa Viktor usadil, bolo z neho cítiť nervozitu. Andrej pozoroval Viktorove štíhle prsty, ako v rukách žmolí kúsok obrusu a nevie kam s pohľadom.

„Čo si dáš na pitie? Mám dobré víno, dáš si?“ Andrej sa snažil o nenútený tón. Zamestnával svoje ruky, dal jedlo do trúby zapiecť, ale skôr, než ju zapol, z chladničky vytiahol fľašu vína. Nervózny mladík, ktorého líca opäť dostali ružový nádych, ho priťahoval. Bol rovnako nervózny ako Viktor, možno viac. Prstami si prehrabol vlasy dozadu, aj keď mu nijako neprekážali.

„Môže byť,“ Viktor pozoroval mužove elegantné pohyby. Andrej nachystal dva poháre, nalial víno a s pohľadom upreným do jeho očí mu pohár podal.

„Na zdravie,“ Andrej stál dosť blízko Viktora. Cítil chlapcovu vôňu a jeho zelené veľké oči ho doslova hypnotizovali.

„Na zdravie,“ odpovedal Viktor a postavil sa. Andrej stál blízko. Ale tým, že sa Viktor postavil, vzdialenosť medzi nimi bola len pár centimetrov.

Andrejova blízkosť, pramienok vlasov, ktorý mu padol do očí, a opäť ten pohyb rukou, ktorým sa snažil svoje neposlušné vlasy skrotiť…, to všetko…, Viktorova túžba vydráždená na maximum… spôsobila, že Viktorov plán sa zrútil ako domček z karát. Viktor si mimovoľne jazykom navlhčil pery.

Andreja toto gesto rozpálilo. Podobral Viktora za stehná a posadil ho na stôl. Chlapec ho rukami objal okolo krku, ale nebránil sa. Andrej musel ochutnať. Cítil horúčavu sálajúcu z mladíkovho tela. Perami sa prisal na Viktorov krk, jemne kládol jeden bozk vedľa druhého a rukami ho nežne hladil po chrbte.

Viktor bol najprv v šoku, nečakal to. Ale všetko, čo sa dialo, mu bolo príjemné. Rozkročil nohy, medzi ktoré sa Andrej automaticky vkliesnil. Zaklonil hlavu a nastavil sa tak, aby mal Andrej k jeho krku lepší prístup. Viktorove vzrušenie stúpalo, Andrej špičkou jazyka obkrúžil jeho ucho a potom ho jemne uhryzol do lalôčika. Tento pohyb spôsobil, že sa z Viktorovho hrdla predral tichý vzdych. 

Muž chytil mladíkovu tvár do dlaní, cítil, že Viktor ho objal okolo pása a rukami vošiel pod tričko.

Viktor musel opäť cítiť jeho pokožku. Nevedel si pomôcť. Andrej na sekundu stŕpol. Zľakol sa, že Viktorovi bude nepríjemné dotýkať sa jeho zjazveného tela. Tmavohnedý pohľad sa zahľadel do toho zeleného. Ani jeden z nich neprehovoril. Všetko, čo potrebovali, si povedali pohľadom. Andrej v tom Viktorovom nenašiel ani náznak znechutenia, videl len túžbu a cítil sa pri ňom žiaduci. Viktor sledoval Andrejove tmavohnedé oči a videl v nich vzrušenie a nehu. Všetky pochybnosti z neho opadli. Andrej držal jeho tvár v dlaniach a čakal. Čakal na Viktorov prvý krok, dával mu možnosť ukončiť to. Muž nechcel urobiť nič, čo mladík nechce, túžil po ňom, celý horel nedočkavosťou po jeho dotykoch. Viktor sa jemne naklonil a svojimi perami nežne prešiel po tých Andrejových. Muž automaticky pery pootvoril, čo mladík využil a vkĺzol mu do úst jazykom. Andrej začal bozk Viktorovi oplácať, cítil, že sa mu chveje celé telo, pretože predstavy boli na míle vzdialené od reality. Viktor chutil úžasne, jeho pery boli horúce a poddajné. Bozkávali sa vášnivo, stále s väčšou intenzitou. Andrej skĺzol jednou rukou po Viktorom boku a vošiel mu pod tričko. Končekmi prstov cítil hladkú kožu na bruchu a pevné svaly.

Mladík od seba Andreja jemne odsunul. Nie veľa, len na pár centimetrov, aby mu mohol vyzliecť tričko. Keď Andrej pocítil tlak, hneď pustil jeho tvár. Bol sklamaný a zároveň nahnevaný sám na seba. Zľakol sa, že svojou nedočkavosťou Viktora odplašil. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď mu Viktor vyzliekol tričko. Normálne sa vyzlečený necítil dobre, ale pri Viktorovi a jeho vzrušenom pohľade ho nepríjemné pocity rýchlo opustili. Sledoval mladíkovu vzrušenú tvár, chvejúce sa telo a túžbou spaľujúce oči. Načiahol k nemu ruku, a keď mu ju Viktor uchopil, obom bolo jasné, že nie je cesty späť.

Viktor sa nechal Andrejom odviesť do spálne. Veľká posteľ ich oboch priťahovala ako magnet. Mladík si ľahol na posteľ a muža stiahol k sebe. Ich pery sa opäť spojili v bozku. Jemné nežné bozky sa postupne prehlbovali a stávali sa vášnivejšími. Viktor na sebe cítil váhu Andrejovho tela, rukami hladil jeho široké ramená a chrbát, zaťal čo Andrej bozkával jeho krk. Postupne sa z krku presunul na kľúčnu kosť, kde sa prisal trocha silnejšie, a vytvoril tak na koži červenú značku. Si môj, pomyslel si Andrej a pohľadom skontroloval miesto, ktoré si označil. Viktor pod Andrejovým náruživým bozkom vzdychol. Ešte nikdy sa ho nikto nedotýkal s takou živočíšnou túžbou. Nechal si od Andreja vyzliecť tričko a stiahnuť nohavice. Andrej sa nad neho opäť naklonil, a zatiaľ čo bozkami zahrňoval jeho hruď a pevné brucho, cez trenky rukou pohladil tvrdý penis. Viktor stiahol svaly na bruchu a oboma rukami stlačil prikrývku. Muž ďalej hladil jeho penis po celej dĺžke, prestal mladíka bozkávať, musel vidieť jeho tvár. Fascinovane pozoroval mladíkove pootvorené pery, cez ktoré zrýchlene dýchal. Oči pevne zavreté a sústredený výraz. Viktor sa sústredil na Andrejove dotyky, vnímal teplo šíriace sa z jeho tela.

Andrej bol maximálne vzrušený. Oboma rukami pohladil Viktora po bokoch a bedrách. Vošiel rukami za gumičku treniek a pomaly ich začal mladíkovi sťahovať. Andreja potešilo, že sa Viktor mierne nadvihol, aby mu pomohol vyzliecť nepotrebný kus oblečenia. Andrej neodolal, túžil Viktora ochutnať. Uchopil Viktorov penis a jazykom olízal vlhkú kvapku, ktorá sa objavila na špičke jeho žaluďa. Rukou prešiel po celej jeho dĺžke a sledoval pritom vzrušením poznačenú Viktorovu tvár. Mladík sa mu nastavoval, vzpínal svoje telo proti nemu. Vzal Viktora do úst a perami ho pevne objal. Začal sa pomaly pohybovať, jednou rukou si pomáhal, aby spôsobil Viktorovi čo najväčšiu rozkoš, a druhou si s mladíkom preplietol prsty. Viktorovi jeho dotyky a láskanie spôsobovali zatmenie pred očami. Snažil sa ovládať svoje vzdychy, ale čím rýchlejšie sa Andrej pohyboval, tým ťažšie to pre neho bolo. Vždy, keď bol na hrane a cítil, že sa blíži k úplnému uspokojeniu, Andrej spomalil. Pre Viktora to bolo sladké mučenie.

Andrej si určoval tempo podľa Viktorových reakcií a vzdychov. Chcel mu poskytnúť čo najväčšiu rozkokoš. Vždy, keď sa mladík blížil k vrcholu, stlačil Andrejovu ruku silnejšie a pre Andreja to bolo znamením, že musí spomaliť.

„Andrej, chcem ťa,“ Viktor vzrušeným hlasom povedal to, po čom jeho telo túžilo. Chcel cítiť Andreja v sebe. Nedokázal viac čakať.

Andrej sa presunul k Viktorovým perám a znova ho jemne pobozkal. V krku mal hrču a cítil, že sa celé jeho telo chveje vzrušením.

„Si si istý?“ zhrubnutým hlasom sa uisťoval. Chcel Viktora, len ťažko sa ovládal. Odpoveďou mu bol vášnivý bozk a zhupnutie v bokoch. Viktor sa svojim vzrušením obtrel o to Andrejove, ktoré bolo stále uväznené v nohaviciach. Mladík rukami rozopol gombík, zips a vošiel do nohavíc. V ruke cítil veľkosť, ktorú síce poznal, ale tak ako po prvýkrát, ním pri jeho rozmeroch prešlo vzrušenie. Pri myšlienke, čo by malo prijať jeho telo, len nervózne prehltol. Andrej mu na obavy nenechal čas. Rýchlo si vyzliekol nohavice aj so spodnou bielizňou. Ležali na sebe nahí, vzájomne cítili teplo toho druhého. Andrej sa vzrušene otieral svojou erekciou o tú Viktorovu.

Načiahol sa a z nočného stolíka vzal malú fľaštičku. Pri modrej krabičke sa zarazil.

„Viki, kondóm?“ mladíkove zavrtenie hlavou ho potešilo. Bežne nad ochranou ani nepremýšľal, automaticky ju používal. Od tej nehody s nikým nebol a Viktor bol výnimočný, chcel ho cítiť, byť v ňom.

Viktor opäť pocítil váhu Andrejovho tela. Tlakom ho muž donútil zohnúť nohu a Viktor druhú zohol automaticky. Andrej sa medzi ne vkliesnil a bozkával vnútornú stranu stehien. Jednou rukou opäť uchopil Viktorove vzrušenie, ale pohyboval ňou len jemne. Z fľaštičky si nalial trocha do dlane a rozotrel po prstoch. Miestnosť zaplavila sladká vôňa.

Zatiaľ čo Andrej jednou rukou láskal Viktorov penis, prstom druhej ruky veľmi pomaly a opatrne prenikol jeho tela. Cítil, že Viktor celý stuhol, a tak chvíľku počkal. Čakal, kým si mladíkovo telo zvykne, bozkával ho zatiaľ po pevnom svalnatom bruchu a rukou hladil jeho penis. Viktor nedokázal vnímať všetku tú slasť, ktorú mu Andrej spôsoboval. Rukami vošiel do jeho hustých hnedých vlasov a vychutnával si jeho dotyky. Keď Andrej cítil, že sa Viktor uvoľnil, začal sa v ňom pohybovať. Postupne pridal aj druhý prst. Mladík rýchlo dýchal, jeho dych bol plytký a z pootvorených pier sa mu drali vzdychy. Keď Andrej narazil na to miesto, z úst sa mladíkovi dostal hlasný vzdych.

„Andrej, už, prosím.“ Toto chcel, chcel počuť Viktora vzdychať svoje meno, sťažka sa ovládal. Nechcel Viktorovi ublížiť, inak by už dávno vstúpil do jeho tela. Opäť mladíka pobozkal. Vkliesnil sa medzi jeho nohy a vankúšom podoprel jeho panvu. Miestnosť opäť naplnila sladká vôňa, ktorú si Andrej rozotrel po na kameň tvrdom penise. Priložil špičku k Viktorovmu vstupu a mierne pritlačil. Pomaly ho objalo horúce telo, chvíľu počkal, obaja si museli zvyknúť. Viktor mal strach, že pri Andrejovej veľkosti ho to bude bolieť, ale cítil len vzrušenie. Jemne pohol bokmi, aby Andrejovi naznačil, že sa môže začať pohybovať.

Pomalé tempo sa postupne zmenilo na rýchle a žiadostivé. Kvapky potu sa leskli na oboch, v rovnakom rytme sa pohybujúcich telách. Spálňou sa ozývali vzrušené vzdychy. Jazyky oboch mužov sa preplietli a spotenými telami sa tlačili jeden k druhému. Potrebovali na svojich telách cítiť pokožku toho druhého. Andrej neodolal a na krku urobil Viktorovi ďalšiu značku, ktorou jasne dával najavo, že mladík patrí len jemu. Vedel, že už sa ho nevzdá.

Andrej sa narovnal, rukou vošiel medzi ich telá a uchopil Viktorove vzrušenie. V rovnakom rytme, ako prirážal, prechádzal po celej jeho dĺžke. Mladík zatínal prsty do Andrejových stehien. Viktor cítil, že sa blíži k cieli, silnejšie stlačil Andrejove stehná a s hlasným výkrikom Andrejovho mena vyvrcholil. 

Pohľad na maximálne vzrušeného Viktora, vlastné meno z jeho úst vo chvíli, keď dosiahol vrchol spôsobila, že Andrejove vyvrcholenie na seba nedalo dlho čakať. Párkrát sa ešte vnoril do mladíkovho tela a so vzrušeným vzdychom nasledovalo jeho vyvrcholenie do Viktorovho tela.

Pre Viktora to bolo po prvýkrát, čo sa miloval bez ochrany. Chcel ho so všetkým, a keď v sebe cítil niečo z Andreja, neľutoval.

Obaja rýchlo dýchali, srdcia im splašene bili. V spoločnom objatí sa postupne upokojili. Viktor schúlený v Andrejovom objatí rukou hladil pokožku na jeho bruchu. Cítil jazvy, ktoré sa mu na Andrejovi páčili, boli jeho súčasťou. Andrej ležal na chrbte, v náruči mladíka a na nič nemyslel. Bolo mu dobre. Tak ako bol, s Viktorom v náručí. Ani jeden nehovoril. Ticho nebolo ťaživé.

„Viki, si hladný?“ ticho nakoniec prerušil Andrej.

„Hmm, trocha,“ usmial sa a prstom kreslil po Andrejovej hrudi a bruchu.

„Sprcha a potom jedlo?“ opýtal sa Andrej a pevnejšie k sebe mladíka privinul.

Viktor prikývol. Nechcelo sa mu opúšťať Andrejove objatie, útechou mu bolo, že do sprchy zamierili spolu. Po večeri ho vzal Andrej za ruku a odviedol ho späť do spálne.

Andrej si mladíka predtým označil a myslel to vážne, už sa ho nevzdá. Pritiahol si ho do náručia, prehodil cez nich prikrývku a zaspávajúcemu mladíkovi do ucha zašepkal len tri slová, ktorými ho uistil, že ostanú spolu.

„Viki, si môj.“

***

Epilóg:

Andrej sedel na záhrade, bol nervózny. Bolo to pre neho veľmi dôležité. Prstami zvieral ruku mladíka, ktorého miloval. Zelený pohľad, podobný tomu Viktorovmu, ho uprene pozoroval.

„Tak, ako ste sa zoznámili s naším Viktorkom?“ zelený pohľad ho so zvedavosťou sledoval. Dlhé strieborné vlasy a prísne vrásky okolo očí Viktorovej starej mamy naháňali Andrejovi strach. Viktora miluje, od ich prvej noci sú spolu. Jednoducho mu nedovolil odisť. Už vtedy mu oznámil, že je jeho a jeho priateľ nebude zdieľať izbu s ďalšími troma spolubývajúcimi.

Teraz sedel pred Viktorovou rodinou a snažil sa urobiť čo najlepší dojem. Bolo pre neho dôležité, aby ho Viktorova rodina schválila. Dobre vedel, že nie je žiaden mladík. Vekový rozdiel medzi ním a Viktorom mu spôsoboval neistotu. Cítil sa ohrozený každým mladíkom, ktorý sa na Viktora čo i len pozrel. Viktor to nevnímal. Miloval Andreja a každý deň mu to aj dokazoval. Keď sa mu Andrej zdôveril so svojimi obavami, uistil ho o svojich pocitoch. Vtedy sa mu po prvýkrát vyznal. Svoje milujem ťa pošepkal Andrejovi hneď po úžasnom milovaní.

„Na praxi,“ ticho prerušil Viktor. Silnejšie stlačil ruku svojho milovaného a ich pohľady sa stretli. Obaja sa na seba usmiali. Pravú verziu ich stretnutia si radšej nechajú pre seba.