Venatore – 1. kapitola

Zbraň zastrčil za opasok, ktorý pre istotu stiahol o dierku, a povzdychol. V kancelárii vládlo prítmie, nos dráždil silný puch kávových zŕn a únava sa okolo neho zvíjala ako jedovatý had. Mať tú možnosť, padne do postele a nevyjde najbližší týždeň.

„Takým štýlom z teba ostane len tričko a nohavice," prehodil jeho smerom o viac než len desaťročie starší muž. V ležérnom geste sa opieral o rám dverí a sledoval ho takmer otcovským pohľadom. Na tvári veľavravný úsmev s chýbajúcim zubom ako bonusom k tomu.

„Čím skôr, tým lepšie."

Prezrel odreté hánky. Dlaň zaťal v päsť, na čo pár chrást neudržalo napätie a prasklo. Sykol. Zatlačil na odlepujúci sa leukoplast, no napokon ho strhol dole a frustrovane odhodil do koša. Beztak by ho neustálym odlepovaním sral. Miestnosťou zarezonovalo ostré zvonenie. Neviditeľný blesk mieriaci na spánky, pri ktorom sa musel oprieť o stôl a zavrieť oči.

„Áno šéfe?" prehovoril Brian a prstom pri tom obkresľoval jednotlivé ryhy. „Samozrejme, sme na ceste… Nie, plus mínus dvadsať minút. Skôr sa nám to iste nepodarí."

Poškriabal sa vo vlasoch a párkrát ešte pokýval na rázne slová hlavou. Potom mobil zastrčil do vrecka a otočil na mladého kolegu.

„Pohni. Dnes ozaj nemám náladu na hádku s frajeríkmi zo Starcennu."

„Potom dúfaj, že to ich géčko* vezme cez zvodidlá. Inak bez šance, aby dorazili neskôr ako my."

Vyšli do neosvetlenej chodby, kde okrem splesnivených kútov na každom rohu živorili zbedačené telá rastlín. Dotiahla ich sem Sandra. Po manželových vyhrážkach bola vraj budova, kde sídlili, jediným hniezdom záchrany. Bola, minulý čas. Nemohla čakať, že sa o ne niekto postará, keď bude doma so sopľavým nosom.

„Nebyť zbrane a vesty, typoval by som ťa na feťáka," prehodil medzi rečou Brian a neuvážene sa dotkol listu, ktorý aj so stopkou okamžite padol na podlahu.

Adrien povytiahol obočie. Ak narážal na vrabčie hniezdo tmavých vlasov a prepadnuté líca, ktoré by Tima Burtona inšpirovali k tvorbe novej postavy do animáku, mal smolu. Pretože on sa na tom nechystal nič meniť. Možno podstrihnúť konce, aby mu pri každom pootočení nepadali do očí ako desaťročnej dievčine. Fajn, to by podstúpiť mohol. Doteraz mal totiž pred očami moment, ako mu pred pár týždňami pokazila obed drobná Kórejka. Lámavou angličtinou hovorila o akejsi dráme a pod nos pchala fotky chlapa s takmer ženskou tvárou. To, že sa má na toho mladíka podobať, mu došlo, až keď vytiahla mobil a zazubila do prednej kamery. V ktorej mal ústa plné jedla, keď od šoku prestal žuť obed. Čo z toho, že nemá oči do šikma a určite nevyzerá ako žena! Nepodstatný fakt. Ešte že bol ten muž schopný, inak by si prestrelil lebku a mozgom ozdobil ženine pastelové šaty. 

Tá spomienka ho znechutila natoľko, že nadvihol prostredník a zavrčal: „Adrien, troska všetkých trosiek, Larue, teší ma."

Nevenoval pozornosť Brianovej reakcii a razil si to smerom k východu. Ani možný budúci adrenalín nezvládal prebiť pochmúrnu náladu.

„Daj sa cez víkend dokopy. Kývnuť šéfovi na dve dvadsaťštvorky. Počúval si vôbec, čo hovoril, alebo mu na to iba kývol?"

Znel vyčítavo, ale nezdalo sa, žeby si Adrien niečo z jeho slov bral k srdcu. Ako zvyčajne.

„Nemyslím to zle. Sám vieš, že v robote potrebujeme byť použiteľný. Nemám v úmysle ťa ťahať domov zraneného alebo mŕtveho."

A ja mám päť rokov a v hlave vákuum. Pomyslel si a rozrazil dvere vedúce von. Bez poriadnej dávky energie by sa sotva pohli. Staré ako svet sám. Tých hore, čo sedeli na poriadne platených miestečkách, nezaujímalo, čo všetko sa rozpadá pod rukami. Možno by nebolo od veci pripomenúť im, že mesiac čakajú na dodávku streliva a vecí, ktoré mali byť samozrejmosťou. Podľa všetkého však v inej realite.

„Akoby si to niekedy robil. Vieš čo, bež svojimi rečami radšej vytrieť podlahu. Nezaujímajú ma."

Hodil zamračenému Brianovi kľúče od starého a desne zabahneného Defendra. Aspoň, že mu preplácali naftu, keď neboli schopní zaistiť pracovné auto a musel používať svoje. Sám si radšej sadol na sedadlo spolujazdca, inak by to napálil do najbližšej zastávky. A určite by to nebolo spôsobené únavou, či vidinou dobrého skutku, v ktorom ľuďom skráti život a pomôže im tým na druhú stranu. Ak nejaká bola. Nad čím teraz neplánoval filozofovať.

Ale to už motor veselo bežal v nízkych otáčkach a zahrieval jednotlivé komponenty. Navyše Brian nedokázal hrať mŕtveho chrobáka dlho. Stačilo pár krátkych minút, aby jeho hlboký hlas zaplnil kabínu auta. Hoci si rozumeli a Adrien proti konverzácii s ním nič nemal, dnes by mu s radosťou vyrval jazyk. Počúvať druhýkrát o tom a zdieľať radosť z opisu, ako sa Brianovi konečne, po dlhých mesiacoch snaženia, podarilo do manželky úspešne zasiať  haploidný počet chromozómov, to bolo veľa aj na neho. Zavrel oči a hlavu oprel o operadlo. Vzduch z pootvoreného okna hladil kožu a prechádzal po nej jemne až hanblivo. Po každom zaoblení či ostrej črte. Plazil sa k tenkým perám a uspával. Ak by sladké nevedomie neprerušil Brianov naštvaný hlas.

„Stavím sa, že tam sedí ženská!"

Zatrúbil, čím sa auto pred nimi dalo do pohybu. Preradil rýchlosť, prešiel do vedľajšieho pruhu a škaredo na (ehm) muža za volantom fľochol.

„Dal by som si kávu," povedal Adrien viac menej pre seba a zapol rádio. Pokúsiť sa o krátky spánok znovu nemalo význam. Slnko pomaly zapadalo za obzor a vzduch naberal na sile. Vyklonil sa z okna a chystal nadýchnuť jarného smogu áut, keď mu do oka vlietla muška. Dokonalý deň. Na skočenie pod vlak.

„Čo chcel?" nadviazal radšej na Brianov rozhovor v kancelárii. Oko štípalo, akoby do neho nalial savo. Čo bolo irelevantné, pretože to nikdy nemal potrebu skúšať.

„Spomínaš na tú ženu s dlhými nohami, čo si u nás pred pár týždňami objednala služby?" opýtal sa a po krátkom prikývnutí pokračoval. Adrien väčšinu tvári hádzal cez palubu hneď, ako s nimi prerušil niť, no na tú bolo ťažké zabudnúť. Musela mať cez štyridsať, ale vymakaná postava a jemné črty s tými, až neprirodzene dlhými nohami, to sa do pamäte predsa len odtisne silnejšie ako paranoidný, senilný dedo. „Je mŕtva."

O človeka menej. Pokrčil nohu a uškrnul sa.

„A?"

Mimo to, že Brianove slová zneli akoby ponúkali tie služby. Za peniaze a pekné divadlo. Možno by sa predsa len mal dať dokopy a zmeniť povolanie. Paničky s plným účtom zahýbajúce svojim naoko milujúcim manželom. Úsmev sa vytiahol ešte o čosi vyššie. Áno, s tým by sa dalo žiť. Musel by to ale držať na hrane. Liezť oknom až vo chvíli, keď začuje autá manželov vracajúcich sa k domom s príjazdovými cestami dlhšími ako pristávacia dráha lietadiel. Čo bolo ale ešte lepšie, mohol zahýbať s manželkou aj manželom. Bez toho aby tušili, že ich spája jedna osoba. Otázne je, či by to nebolo, hoci šlo o Adrienovu pokrivenú morálku, predsa len príliš. Avšak skúšať nové veci a riskovať sa oplatí. Navyše je pekelne náročné zohľadňovať následky, keď je krv nadopovaná noradrenalínom.

„Hovoril som ti, že k jej telu ideme, ale vidím, že si na nejaké počúvanie zasa zvysoka kašľal," pokrútil hlavou. „Identifikoval ju nálezca."

„Skvelé," zabubnoval prstami po palubovke a prehrabol eben padajúci do očí. „Povedz, odkedy robíme prácu pre políciu? Neviem ako ty, ale absolútne netuším, čo robiť s mŕtvou ženou pohodenou kdesi v kríkoch. Nie som nekrofil a ani vyšetrovateľ."

„Poslali tam niekoho, my máme zistiť, či šlo o útok Wendiga, a preveriť, či sa ešte nepotuluje po okolí. Navyše Starcenn, ale veď to poznáš…," mávol rukou nad zbytočnosťou čokoľvek o tej súkromnej firme vykladať.

„Drahý šéfiček by si na tú rovnicu mohol zvyknúť. My berieme kšefty im, oni nám. Ale fajn, zahráme sa na kurva sexy detektívov," tľapol dlaňami o palubovku a skepticky prižmúril oči na kolegu držiaceho volant. „Aj keď ty to budeš svojou štrbavosťou značne kaziť. Vážne, mal by si s tým niečo urobiť."

Brian bol posadnutý hokejom. Často chodil hrať na štadión, čím sa pridal k hokejistom, v ktorých prítomnosti nosili zuby nálepku nedostatkového tovaru.

„Pripomeň mi, kto má ženu a kto nie."

Na chvíľu stiahol oči z vozovky a usmial sa. Nikdy si z Adrienových poznámok nič nerobil. Ak áno, dávno by sa viezol v sanitke s infarktom, či prasknutou cievkou v mozgu.

„Počkať, berieš to ako výhru? Pretože ak hej, pripomeniem ti, kto môže vyjsť, kde chce, kedy chce, s kým, ako chce. Bez toho, aby musel čakať problém, keď príde domov trochu viac krivým krokom."

„Má to aj svoje výhody."

„Samozrejme," uškrnul sa, z priehradky vydoloval žuvačky po záruke a jednu si strčil do úst. „Ak ich bude na svojich prstoch počítať kôň."

Čakal, že Brian pochopí. Nepochopil.

***

Zastavili v kríkoch škriabajúcich auto. Brian skontroloval, akú reakciu zvuk vyvolá v samotnom majiteľovi, ale Adrien sa o celistvosť laku vonkoncom nezaujímal. Miesto toho vyšiel von a tresol dvermi, až z nich opadlo zaschnuté blato.

„Dobrá taktika."

Brian vypol motor a pokrútil hlavou. Ak by existovala permanentka do auto umyvárne, bez váhania by ju kolegovi kúpil.

„Podaj mi foťák," rozkázal miesto toho a vystúpil do zvečerajúceho sa dňa.

Odkiaľ ho mám asi nabrať. Prestúpil v blate lepiacom sa k podrážkam a nakukol na zadné sedadlá. V celom bordeli sa sivý obal vynímal ako kráľ nad poddanými. Doteraz všetko fotili mobilom, takže vlastníctvo foťáku pripísal maródujúcej Sandre. Prehodil ho cez auto a skontroloval zásobník. Istota.

„Dávaj pozor!" vyhŕkol Brian, keď zrkadlovku ledva chytil. „Stojí viac než tvoje štyri kozy."

„Nie sú moje," odpovedal Adrien nezúčastnene a začal sa predierať smerom dole. Po raňajšom daždi na listoch uľpievali kvapky, ktoré slnko nestihlo vysušiť, a všade sa tiahla vôňa zeminy. Odpadky na okraji lesa, ktoré psíčkar označil ako cíp, pod ktorým labrador objavil telo, ho znechutili ešte viac.

„Nehovoril si, že farmu prepísali na teba?"

Kývol a podržal konár, aby pod ním mohli prejsť. Bola pravda, že papiere figurovali pod jeho menom, no so starými rodičmi sa dohodol tak, aby všetky zvieratá, od oviec až po prašivé potkany, patrili im.

Ďalej míňali kmene, hlúčiky stromov a popadané vetvičky. Vojenské kanady sa na každom koreni podšmykli a Adrien bol rád, keď konečne narazili na priekopu s roztrhaným človekom. Morbídne pravdivé, ale čím skôr to vybavia, tým bližšie je k svojej posteli.

Vymenil si s Brianom pohľad a zbehol dole. Nešiel rovno k telu, ktorému teplota cez deň poskytla lepšie podmienky pre baktérie. Všímal si okolie. Blato zmiešané bordovou, veľké stopy točiace sa druhým smerom odkiaľ prišli.

Srsť v kríkoch divých ruží a zaschnutá krv na kmeni, ktorá musela vytrysknúť po prerušení celistvosti jednej z tepien. Vytiahol mobil a zapol baterku. Dýchal ústami, a keď zacítil železitú pachuť, odpľul.

Predtým krásne tmavé vlasy mala rozmetané a sánku vykrútenú do strany. Ľavé oko zohavene vystupovalo z očnice naliatej krvou. Napriek tomu nebolo pochýb, že ide o spomínanú ženu. Odolal nutkaniu dvihnúť konár a štuchnúť do nej.

Brušnú dutinu mala roztrhnutú. Spod rebier trčal pľúcny parenchým a vnútornosti, vrátane čriev s blanami, úplne chýbali. Zásah človeka mohli vylúčiť.
Podobne aj hnijúce kúsky mäsa okolo, určite nepatrili mŕtvej žene, lež tvorovi, ktorý mal jej smrť na svedomí.

Stačilo už len počkať na vyšetrovací tým. Adrien dúfal, že im to nebude trvať tak dlho, ako to opisuje Sandra, keď sa vráti z obhliadky. Tie sú totiž jej prácou. Nie jeho. Okrem toho bola všade…

„Zasraná krv," zvolal Brian znechutene a postavil sa. Pri fotení omylom položil koleno na zem a teraz sa tam rysovala škaredá šmuha. Adrien vypol svetlo a započúval sa do zvukov lesa. Tichého. Nebolo počuť štebot vtákov ani šum konárov. Nič, dokonalé ticho. Len založiť oheň a zaspať.

Stočil pohľad späť k žene. Povzdychol si, no neľutoval ju. Smrť bola prostým faktom. Keďže jej nepomohol, kým žila, roniť slzy nad mŕtvymi tkanivami nemalo význam ani pre neho, ani pre ňu. Navyše na farme odmalička vyvrhoval zver a nech to znie akokoľvek, ľudské telo sa nelíšilo. Takže bol v pohode. Relatívnej. Až kým nezačul podivné zvuky prichádzajúce z útrob lesa. Najprv im neprikladal význam, les žije a zvieratá v ňom trajtajú hore dole, no intuícia mu hovorila niečo úplne iné.

„Pššt," pristúpil k Brianovi a obaja vytiahli zbrane. Radšej byť pripravený zbytočne, ako vôbec. Polícia by prišla rovnakým smerom ako oni, tú vylúčil. Možno Starcenn, ale tí by nabehli ako Baywatch. Nad Wendigom ani neuvažoval. Vystopovať jedinca toho druhu bolo náročné a pochyboval, žeby im len tak padol do rany.

Pravidelné praskanie vetvičiek ale mierilo smerom k nim. O tom nebolo pochýb. Kývli na seba a hlavňami namierenými na zdroj pomaly ustupovali dozadu, krytý hustým porastom kríkov. Obísť malú priekopu bude síce trvať dlhšie, ako ju vybehnúť, no aspoň nebudú na očiach.

„Traja," zachytil Brianov nepostrehnuteľný šepot a stúpil na konárik, ktorý hlasno praskol. Sakra!

„Bež," zahlásil. Brian ihneď nasledoval Adriena preskakujúceho spadnutý kmeň. Hrudníky divoko vzdúvali, keď museli svaly zásobovať zvýšeným množstvom kyslíka a stresové hormóny vybičovávali srdce. Adrien sa snažil zachytiť akýkoľvek podnet zozadu a pritom sústrediť na terén. Bežali chvíľu, keď sa rozhodol obzrieť. Miesto jasného obrazu mu okolo hlavy presvišťala guľka a zavŕtala sa do stromu, až kôra vystrelila na všetky strany. Boli v kaši. Hnusnej, neosladenej a pohánkovej.

Periférne skontroloval Briana bežiaceho vedľa a zrýchlil tempo. Ruku so zbraňou obtočil okolo pása, odistil a pri dotyku podrážky so zeminou vystrelil. Nebola veľká možnosť, že niekoho trafí, ale rozhodne sa neplánoval nechať prevŕtať kusom kovu zadarmo. Každú chvíľu by mali dobehnúť k autu. Brian sa stále držal vedľa neho, ale chýbajúca kondička sa začala podpisovať. Líca červené a svaly na nohách úplne stuhnuté. Adrienove telo bolo na beh zvyknuté, no dve noci bez spánku tiež žiadali svoju daň.

Naladil sa na Brianove tempo a v tom les preťal tlmený výkrik. Neveriacky pozrel vedľa a takmer pri tom narazil do stromu. Ako v spomalenom filme videl Briana s bolestným výrazom padať k zemi.

„Kurva," zašepkal a priskočil k nemu. Brian si držal nohu a zo všetkých síl zatínal zuby. Natiahol sa zachytil zraneného parťáka pod ramená a ťahal späť na nohy. Mal o dobrých dvadsať kíl viac, a kým ho dvihol, stratili dobré sekundy.

Brian čosi precedil pomedzi zuby, ale nezáležalo na tom. Ruky prehodil cez seba a značnú časť váhy tým preniesol na chrbát. Nohy sa mu podlamovali a Brian vôbec nepomáhal.

„Hýb sa sakra!" povedal so zaťatými zubami, keď zbadal auto. Oprel ho o predné dvere a z vrecka snažil vytiahnuť kľúče. Horko ťažko ho vyvliekol na zadné sedadlá a skontroloval, kde sa nachádzajú útočníci. Práve, keď položil ruku na kľučku, vybehli z lesa a so zvukom výstrelu mu chrbtom prebehla bolesť ako po buchnutí bejzbalovou pálkou. Zahmlilo sa mu pred očami, tak prudká bola. Nevnímal, ako sa snaží trafiť do zapaľovania. Nádych, no vzduch odmietal vojsť do pľúc. Motor naskočil, keď plech zhltol ďalšiu zo striel.

Oči sa zahmlievali čiernou a trvalo, kým sa navrátil vybitý dych. Zaradil sa na cestu a zapol výstražné svetlá. Mali šťastie, že útočníci, podľa biednej mušky, držali zbraň prvý krát. Ak by za sebou mali profesionálov, dávno by voňali fialky odspodu. Rýchlo povolil nepriestrelnú vestu a prevliekol ju cez hlavu. V spätnom zrkadle skontroloval Brianovu nehybnú bledú tvár, ale zastavil, až keď si bol istý, že ich nedostanú.

Naklonil sa cez sedadlo a potľapkal ho po líci. Nič. Vyskočil z predného miesta, z kufra vytiahol lekárničku a nasúkal sa k Brianovi. Miesto na stehne krvácalo ako divé. Zubami roztrhol obväz a celý ho priložil na ranu. Zatlačil a druhým urobil silný obvin. Nestačilo to. Krv začala presakovať, a tak musel celý proces zopakovať znova.

„Brian, preber sa."

Venoval mu silnú facku a tým konečne otvoril oči. Vyzeral zmätene, ale nebol čas nad tým polemizovať. Drgol doň, aby si ľahol a poranenú nohu zahákol o opierku. Zhrabol Brianovu ruku a priložil ju na tkaninu. „Tlač."

Venoval mu posledný pohľad a znova autom vyšiel na cestu. Z motora žmýkal, čo sa dalo, ale nemocnica bola stále na druhom konci mesta. Dýchal plytko a všetko prebiehalo v inej realite. Odosobnene. Akoby sa mu to iba snívalo. Rýchlo skontroloval križovatku a tesne minul auto prechádzajúce na zelenú. Nevšímal si trúbenie a zastavil, až keď sa pred ním vynorila modrastá budova.

Vytiahol telo zmietajúce sa v sladkom nevedomí. Napínal svaly, keď niesol tú váhu do vchodu. Strážnik vyskočil z bočnej miestnosti, podoprel Briana z druhej strany a viedol ich na centrálny príjem. Adrien si nevšímal jeho slová, ani ľudí sediacich na stoličkách.

Rázne rozkazy lietali po miestnosti, kde ich zdravotníci zatiahli, a kde, ako sa zdalo, každý presne vedel, čo robiť. V hmle sledoval Briana, ktorého mu zobrali z rúk. Ako ho presúvajú na lôžko a k ústam prikladajú kyslíkovú masku. Ďalší Adriena pre zmenu ťahali preč.

Neuvedomil si, že nie on ustupuje dozadu, ale že celá skupinka zmizla v otvárajúcich sa nepriehľadných dverách. Ostal iba odraz jeho bledej tváre, ktoré po zavretí odrážali. Vyvliekol sa z dotyku na ramene a ďalej zarazene zízal pred seba. Adrenalín opadol a hlásila sa bolesť.

„Musíme vás vyšetriť," zaznel neústupný ženský hlas. S pohľadom stále upretým pred seba sa nechal viesť, kde ho viedli. Posadili na stoličku. Zobliekli tričko. Zacítil dotyk cudzích prstov a došlo mu, že sa ho chytajú ošetriť. Ale tu nebolo čo! Prečo sakra nejdú radšej za Brianom?

„Nie som zranený," zachraptil na muža v plášti, odstrčil jeho ruky prehmatávajúce hrudník a postavil sa. Nikto ho ale nebral na vedomie. Doktor pokračoval v kontrole, a keď sa prstami dotkol toho mieste, kde vestu zasiahla guľka, sykol. Odstrčil doktora o niečo silnejšie a v hlave mu trešťalo tak, že nedokázal rozoznať slová vychádzajúce z popraskaných pier.

„Desať miligramov, sestra," zachytil len a žena čosi natiahla do striekačky. Pristúpila k nemu, po koži prešla vlahou vatou a hrot zarovno zaborila do svalu.

Bolo jej povinnosťou upovedomiť pacienta o podávanom lieku, preto sa otočila na mladíka a zatiaľ, čo jej ruky pracovali ako stroj, automaticky ho informovala: „Podala som vám Auparin, ukľudní Vás."

Ďalší úsmev a posadenie na stoličku. Ostrá biela bila do očí, ktoré sa krížili ešte o čosi viac. Zažmurkal. Dych sa upokojoval a svaly sa prestávali triasť. Útlm. Nechal, nech s ním robia, čo chcú. Nasledoval sestru na röntgen a potom poslušne odpovedal na jej rázne otázky. Hrot pera kĺzal po papieri, kým bleskovo zapisovala Adrienove odpovede. Keď sa opýtala na Briana, vysypal zo seba všetko, čo vedel s prosbou, aby mu zavolali, keď sa skončí operácia. Doktor medzitým sedel za počítačom, prsty kmitali po klávesnici, a keď tlačiareň vypľula papiere, daroval im pečiatku a podpis. Podišiel k sestre, podal jej ich a otočil sa na Adriena.

„Utrpeli ste ľahké pohmoždenie hrudníka. Asistent vás odvezie na traumatologické oddelenie, kde si vás necháme na pozorovanie. Ak bude všetko v poriadku, ráno vypíšeme prepúšťaciu správu."

Chystal sa stočiť na päte a odísť, keď ho zastavil Adrienov unavený hlas. „Chcem podpísať reverz."

Neplánoval tu ostať na noc. Prial si zmyť zo seba špinu a zapadnúť do vlastnej postele. Neuhol pohľadom a čakal.

„V poriadku," kývol doktor jeho smerom a otočil sa na sestru, ktorá sa tvárila nesúhlasne. „Nechaj mi to na stole."

Tým sa jeho práca skončila a opustil miestnosť. Žena Adriena premerala pohľadom a po pár klikoch myšou mu pod nos podstrčila papiere a pero.

„Sem," ďobla prstom na spodný riadok. Jeden z nich nechala Adrienovi a druhý zospinkovala s ostatnými. Pozrela na neho prísnym pohľadom a prstami poklepala po stole. „Po podaní lieku nesmiete šoférovať. Vôbec. Opakujem, aby vám to ani len nenapadlo."

Zrejme ho zaradila medzi ľudí, ktorí majú nejaké zákazy či príkazy v paži, a upokojila sa, až keď taxík objednal priamo pred ňou. Potreboval sa však ešte zastaviť na vrátnici. Strážnik nasadil povzbudivý výraz, vrchom dlane otrel ústa a kúsok pizze odložil na malý papierový tanier.

„Odparkoval som vám to kúsok od hlavného vchodu. Dúfam, že operácia prebehne tak ako má."

„Vďaka," odpovedal, keď od neho zobral kľúče. Zaváhal, či nemá ešte niečo dodať. Napokon len kývol hlavou a po pár dlhých krokoch sa nadýchol večerného vzduchu. Sadol si na múrik, a kým sledoval dážďovku plaziacu sa po asfalte, len sedem ulíc ďalej, podobne liezla polomŕtva ľudská bytosť.

(pozn.: *slang označujúci auto Mercedes-Benz G)