Venatore – 2. kapitola

„…fúkať severný až severovýchodný vietor, rýchlosťou sedem až dvadsaťdva kilometrov za hodinu. Studené dažďové prehánky sa vo vyšších nadmorských výškach môžu…"

Zavrčal nad hlasom rinúcim sa z útrob domu. Tvár zaboril hlbšie do vankúša a prekryl ďalším, aby utíchol úplne. Pomohlo to. Myseľ sa pomaly prepadala do ničoty, keď vzduch preťal ďalší zvuk. Ťahavý a oveľa príjemnejší, vďaka ktorému nebolo počuť ani typické praskanie trámov. Nový náter a ošetrenie proti červotočom im dodal svieži nádych a celá izba sa kúpala v smrekovej vôni. Displej ukazoval jedenásť neprijatých hovorov od šéfa a kolegov. Ak čakali, že im všetko, čo sa stalo, vychrlí hneď, ako sa oklepe z prvotného šoku, mýlili sa. Mal víkend!

Prekročil veci pohodené na zemi a púzdro položil na vyrezávanú komodu. Maznavo prešiel po ráme z uhlíkovej ocele, obkreslil zúbkovanie na prednej časti a uvoľnil zásobník. V tomto prípade bola láskou na prvý pohľad. Ľahká, vyvážená, rýchla… Bez problémov by našiel ďalšie slová perfektne vystihujúce jej kvality. Chybičkou bolo len päť chýbajúcich nábojov, z ktorých podľa všetkého, ani jeden netrafil cieľ. Pri spomienke na včerajší zážitok mu po tele prebehol mráz a telo nadšene pripomenulo vlastnú bolesť.

Prešiel do kúpeľne. Otriasol sa nad chladom sálajúcim z kachličiek do bosých nôh, zobliekol tričko a natočil do zrkadla. Modrina sa v odtieňoch modrofialovej tiahla od svalov lopatky až ku koncovým rebrám. Mladé tkanivá však zranenie kompenzovali rýchlo a Adrienovi sa dýchalo oveľa lepšie ako večer. Čo mu ale dýchať nedalo, bolo pretrvávajúce hučanie vysávača. Schody bral v zásade po troch, a keď hluk po vytiahnutí kábla konečne utíchol, neudržal nepríjemný tón.

„Čo tu robíš?" ohradil sa na drobnú postavu, ktorá úľakom híkla a nadskočila, až tvár zbrázdil bolestný výraz. Priložila ruku na kríže a privrela oči.

Svoj prejav oľutoval takmer okamžite. Zmierlivo k nej natiahol ruku a druhou pritiahol stoličku.

„Myslela som, že nie si doma, keď nikde nebolo auto. Že ťa zavolali do práce alebo čosi," ozrejmila, mávla dlaňou a opatrne si sadla. „Čo sa stalo?"

Prešpikoval ho zvedavý pohľad. Nestávalo sa často, aby spal do obeda, vlastne si nepamätá, kedy naposledy vstal neskôr ako ona.

Adrien pokrčil ramenami a z chladničky vydoloval jahodové mlieko. „Bral som službu za kolegyňu. Posledné dni toho bolo celkom dosť."

Neklamal ani neprezrádzal viac, než bolo treba. Starí rodičia boli v tom, že pracuje pri polícii. Ľahšie sa mu tak vysvetľovali prípadné zranenia či časté nočné výjazdy. Pracoval na misii W365RS, ktorej hlavným krédom bolo vystopovať a zabiť. Druhým bolo ľudí chrániť pred niečím, čo sa ešte rok dozadu bralo ako prostriedok na strašenie detí, či živná pôda hororov, a ktorého jedinou spojkou so zákonom bol rovnaký šéf. Zachary, trochu debil Inwood.

Pokývala hlavou. „Ako sa má Brian?"

Adrien zastavil ruku v polovici pohybu fľašou k ústam. Jeho kolegu poznala z pár návštev a patrične si ho aj s manželkou Lessie obľúbila. Nezdalo sa však, aby o niečom vedela. Akoby aj mohla.

„Mal problémy s nohou. Ale je to lepšie. Uvidíš, že za mesiac tu už bude stepovať s ovčím syrom v ruke."

Operácia dopadla podľa sestričkiných slov na výbornú a vraj ho hneď po prebudení spomínal. To ale Briana schladil správou, že skôr ako v nedeľu nedorazí. Štyri smutné smajlíky ako odpoveď od štyridsaťročného „starca" ozaj nečakal.

„Dlho sa tu neukázal. Odkáž mu, že ho k nám s dedom pozývame, a že syr dostane grátis. Jahňatá sa už beztak budú odstavovať a mlieka bude habadej."

Dlaňou zmietla zo stola neexistujúci prach a prižmúrila oči v kritickom zhodnotení Adrienovho chudého tela. Svaly derúce sa pod kožou doslova volali po kúsku tuku, ktorý by ich zakryl. Aspoň podľa jej mienky.

„A čo sa týka teba, drahý môj, neopováž sa dnes neprísť na obed. Minule si na tvojej porcii pochutili sliepky a dúfam, že to dnes pre zmenu nebude Félix. Nedivím sa, že vyzeráš tak ako vyzeráš, keď v chladničke okrem vína a toho ovocného niečoho nemáš nič."

„Bože ty si milá," poznamenal. Bokom sa oprel o linku a ukázal na seba. „Vieš, čo by ostatní dali za to ládovať sa a nepribrať? Môžem zjesť aj kravu a môjmu telu to bude jedno. Nemysli si, že keď mám prázdnu chladničku, trpím hladom."

Starenka sa postavila k odchodu a zakrútila hlavou. „Možno ak by si prestal behať po lesoch, či už na tej hučiacej haraburde alebo vlastných nohách…," nedokončila a mávla rukov. Jej vnuk bol taký, od kedy ho doniesli. Koľko strachu zažila, keď sa nevrátil celú noc a nakráčal k nej až na obed s úsmevom od ucha k uchu a informáciou, že nebyť posedu, zrejme ho zožerie medveď. Zvykla si na to, no nebolo noci, kedy by netŕpla strachom.

Miesto ďalších slov sa vyparila ako rosa v letný deň. Ostala po nej len typická vôňa sáčkov proti moliam. Aspoň si nestihla všimnúť maľbu na chrbte, inak by z Adriena ťahala jednu odpoveď za druhou. Odhodil prázdny obal a rozhliadol sa po miestnosti. V televízii bežal film a podľa toho, ako bolo všetko na svojom mieste, usúdil, že upratovala už hodnú chvíľu. Vysávač odložil do malej miestnosti, prezliekol sa a cez plecia prehodil starú rifľovku. Čas premrhaný spánkom sa nevráti a práca na farme si uzurpuje jeho všetok až do večera.

Premenlivé aprílové počasie ho riadne prefackalo. Mraky halili hodnú časť oblohy a chladný vzduch sa predral aj cez vrstvy oblečenia. Neochotne sa vrátil po čiapku, ruky schoval do pracovných rukavíc a prebehol na druhú časť štrkovej cesty. Minul dom a vošiel do červenej stodoly. Aróma podráždila receptory, keď zhlboka vdýchol známu vôňu sena. Pripomínala časy spred troch a viacerých rokov, keď všetci rovesníci a rovesníčky z okolitých domov prišli na prespávačku. Nočné výkriky, ako sa niekto zobudil na to, že po ňom lezie niekoľko drobných nôh, stáli za to. Rovnako ako aj iné veci. Nostalgicky pokrútil hlavou a skontroloval obsah nádrže. Doliaty benzín by mal vystačiť na rýchlu obhliadku ohrád, ktorú pár týždňov ignoroval. Nohu prehodil cez bieločierny stroj a tlmiče klesli. Kopol do stojana, povolil páku. Motorka zavrčala po treťom kope a kloktavý zvuk po tele rozlial adrenalín. Bol rád, že po zime bez zásahu naštartovala, drobné rezonovanie motora sa rozhodol vyriešiť neskôr.

Zabočil na cestu. Prstami ľavej ruky pritiahol páčku a pridal plyn. V momente, keď spojku rýchlo, ale plynulo pustil, sa váha dravého stroja sama presunula dozadu. Nájsť správny bod, v ktorom ju dostal na zadné a zvládol aj udržať, ho kedysi stálo veľa pádov, no viac nešlo zabudnúť. Chvíľu sa na nej bláznil, zemina lietala na všetky strany a stromy splývali. Kým terén nenabral náročnosť, a tým uzurpoval celú pozornosť. Často sa stávalo, že stádo diviakov, či jelene rozbili časť ohrád, ale našťastie to nebol terajší prípad. Ak by mal viac času, určite by sa previezol ďalej, no miesto toho krosku zaparkoval na svoje miesto. Doprial jej ešte pár roztúžených pohľadov a prebehol cez padajúce kvapky.

Ostrý zápach čpavku štípal na slizniciach. Z druhej strany ho sledovalo niekoľko párov hnedastých očí a jedny sa priblížili až k nemu. Usmial sa, vidly oprel o stenu a pohladil najstaršiu kozu po krku. Kriticky prezrel Kamiline naboptnané brucho a prepadnuté boky. Ostávalo ešte pár hodín. Najneskôr zajtra tu budú behať jej malé podobizne. Drgla ho do boku a zabečala.

„Mám prácu,, padaj," ozval sa a slabo ju odstrčil. Chvíľu ešte postávala a sledovala ľudské pohyby, keď ju to omrzelo a odterigala sa k napájačke.

Skončil zároveň s prezváňaním mobilu. Obed bol hotový a neostávalo nič iné, než oprášiť veci a zamieriť k domu. Skopol topánky a skoro padol na zem, keď sa zboku vyrútila obrovská vec a špinavé packy zaprela do hrudníka.

„Félix," zvolal Adrien potešene a prsty zaboril do hustej svetlej srsti. „Kde si sa túlal celý čas?"

Ten využil príležitosť a štedro pána oblizol. Chyba, ktorej sa Adrien dopustil, keď chcel ešte niečo dodať, bola krutá. Vlhký jazyk mu pri otvorení úst okamžite vkĺzol dnu.

„Fuj! Sakra," znechutene odpľul. Nechcel ani len pomyslieť na to, čo všetko Félix pred tým žul a lízal a… Nevšímal si nadšené zvieracie poskakovanie. Zatresol mu dvere pred ňufákom a zamieril do kúpeľne s jasným cieľom, dostať z úst všetky sliny. Po vášnivom francuzáku so psom túžil zo všetkého najmenej.

Pred dvoma rokmi, keď naškrabal dostatok peňazí zo všetkých brigád a prvého roku práce v armáde, sa rozhodol prerobiť sýpku. Bolo to len zopár metrov od pôvodného domu a výhodné vo všetkých smeroch. Vnútro sa im s dedom podarilo zrekonštruovať do obytných priestorov za pár mesiacov a vonkajšok bol dostatočne zachovalý. Všade naokolo sa tiahli lúky lemované lesmi a potok žblnkotal len pár metrov od stavby. Mal to tu rád. Preto ho potešil nápad, pri ktorom nemusel opúšťať farmu a pritom dopriať sebe aj im súkromie.

Starý muž sedel za vrchom stola a lyžičkou zamyslene prechádzal po jednotlivých zárezoch. Pod sivou bradou vyformoval úsmev, keď zbadal vnuka sadajúceho oproti pariacemu sa hrncu. Pár sekúnd a Adrien už zmierene zízal na tanier naplnený po okraj. Babka sa spokojne usmiala a postrapatila mu vlasy. Robila to stále, nedbajúc na fakt, že už dávno nie je faganom s cumlíkom v puse. Len sladká nevedomosť udržiavala jej dušu v kľude pred zistením, že za ten čas vymenil cumlík za niečo, čo ho donútilo sklapnúť rovnako.

„Aká bola jazda?" načal rozhovor dedo hlasom drsným ako šmirgeľ. Z časti za to mohol tabakový decht, ktorý navštevoval starcove pľúca od mladíckeho veku. Problémy sa začali vynárať už dávnejšie a rok po roku, deň po dni sa dýchanie stávalo namáhavejším.

„Divoká," uškrnul sa a fúkol na obsah lyžice. „Spadol som na bočnom svahu a nakopával ju dobrých dvadsať minúť. Mal som chuť ju tam nechať a vrátiť sa pešo."

Práve starý otec mu ju kúpil k šestnástim narodeninám a ihneď to aj oľutoval. Práca na farme ostala zabudnutá, Adrien trávil na motorke všetok voľný čas a spolu s ďalšími chlapcami si neďaleko dediny vytvorili dráhu. Až kým jeden z nich neutrpel vážny úraz chrbtice a ostatným tým otvoril oči.

„Ako sú na tom ohrady? Gideon chce dobytok priniesť už tento týždeň. Čaká len, kedy sa otelí posledná krava."

Adrien pokýval hlavou. „Nech dá dopredu vedieť, kedy príde, zoberiem si voľno. K ohradám chodiť nemusíš, až na jedno drevo sú v pohode."

K farme patrili rozľahlé pasienky. S chovom dobytka skončili už dávno, a preto lúky prenajímali ďalším chovateľom. Naťahané automatické napájačky pri cípoch ich zbavili akejkoľvek starostlivosti a Adrien, ktorý tam za svoj život nanosil toľko vedier vody, že by aj more mohlo blednúť závisťou, im túto nemilú povinnosť rád prenechal.

***

Centrálny príjem až na pár jedincov zíval prázdnotou. V nedeľné popoludnie ľudia radšej zvolili sedenie pri telke než borenie sa prudkým vetrom a mrazivými kvapkami. Adrien k nim nepatril. Povedal, že príde, preto neexistovala možnosť, aby slová nedodržal.

Zhodil z hlavy kapucňu a stlačil výťah. Necítil sa tu dobre, smrad dezinfekcie sa zakaždým zahryzol hlboko do kože a odmietal pustiť. Mal tú česť ležať v nemocničných paplónoch a v drvivej väčšine prípadov si za to mohol sám. Neuváženým chovaním a testovaním svojich limitov rôznych športov. Z hospitalizácií vedel, aké únavné je čakanie na výťahy. Dnes a v lepší deň zopár minút, ten horší aj trištvrte hodiny. S cinknutím nakráčal dnu, stlačil poschodie a oprel sa o sivý plech.

„Pohni! Aspoň nemusíme čakať na služobný," doľahlo k nemu a dvere sa začali zatvárať. Mohol tam dať nohu, ale dobré skutky mal hlboko v paži. S dvihnutým obočím sledoval osobu obetujúcu ruku voľnej škáre, keď senzor zaregistroval prekážku a dal pokyn otvoriť sa. Na fotke by to vyzeralo zaujímavo. Adrien v čiernej bunde, po ktorej kvapky stekali rovno na podlahu tvoriac mláku, a pred dverami skupinka doktorov v bielych plášťoch, akoby čakajúcich na dovolenie vstúpiť. Jednu sekundu si pripadal ako riaditeľ nemocnice s vystrašenými zamestnancami na koberčeku. Dokonalý pocit.

Odstrčil sa od steny a posunul, aby uvoľnil miesto. Upieralo sa na neho niekoľko párov očí a to iba preto, že zaberal výhodnú pozíciu voči tlačidlám.

„Kam?" opýtal sa neochotne. Nakoniec bude stáť takmer na každom poschodí. Že on debil nešiel pešo… Bol pripravený trpieť a neplánovane počúvať konverzáciu, z ktorej rozumel tak každé tretie slovo, keď sa z celej skupinky vyklonila hnedá štica a povýšila dnešný deň na inú úroveň.

„Adrien?"

Dvihol hlavu a stretol sa s karamelovými očami. Výraz muža žiaril ako stromček na Vianoce a on netušil, kde tvár zaradiť. Nič. Úplný blackout.

„Áno?" bolo všetko, na čo sa zmohol, keď sa postava predrala až k nemu a poskytla výhľad na rovný chrup a začínajúce strnisko. Zrejme bol Adrienov výraz dostatočne zmätený, aby doktor pochopil a prezradil identitu.

„Marcus Grover. Švajčiarsko, Zermatt, Alpy…," vymenovával, dokým sa Adrienova tvár nevyjasnila v pochopení. „Nezmenil si sa."

Asi to muža dostatočne potešilo. Usmieval sa ešte viac ako predtým.

Adrien pokrčil ramenami. „Čakal si bradu a pivné brucho alebo čo?"

„U teba ani omylom," pokrútil hlavou a oprel sa vedľa neho. Štyria zo skupinky už výťah opustili.

„Počkať, že je to ten…"

„Sklapni," stihol Marcus zastaviť kolegu, ktorého veta vzbudila vlnu záujmu. Zatiaľ čo Adrien na vlastnej koži zisťoval, ako sa asi cíti exemplár v múzeu. Nemá sa ešte usmiať a zaklipkať očami?

„Že je to ten?" nadhodil prekvapene smerom k Marcusovi. Zopár viet stačilo na to, aby rozhovor nabral podivný smer.

„Lyžiar," doplnil ho a jeden z nich, zavalitý s blankytnými očami na Adriena hodil uznania hodné pokývanie hlavy. Čo to sakra je?

Počkal kým sa výťah zavrie a jeho výraz hovoril za všetko. So zdvihnutým obočím sledoval tvár zbavenú rozpakov a uhol decku bežiacemu po chodbe. Bol zvedavý, akými informáciami svojich kolegov zasypal.

„Ak to vysvetlím úplne v skratke, tak sme tu cez sezónu mali jeden prípad takmer úplne dolámaného lyžiara. Bolo zázrakom, že všetky fraktúry prežil. Personál sa zapojil do ohnivej diskusie a nejak sa dostal na pretras aj výlet v Alpách. Ukazoval som im fotky, keď nabehlo tvoje video a asi si vieš predstaviť, aké reakcie vyvolalo," priznal Marcus. Pamätal si to tak živo, až mu po tele znova prebehol mráz. „Nie každý deň vidíš blázna, ktorý sa pustí z rebra* a len tesne unikne padajúcej lavíne."

„Bola to chyba," prisvedčil Adrien po chvíľke nepríjemného ticha, ktoré sa rozhostilo všade naokolo.

Prvé sekundy po tom, ako z bočnej steny sledoval valiacu sa masu snehu, mu to prišlo fenomenálne. Ale keď vzrušenie opadlo a miesto toho ho knokautovala realita… Veľmi rýchlo pochopil, že podobné pochybenia stoja život. Zachránilo ho len prekliato prchavé šťastie, ktoré od toho momentu nemal odvahu testovať. „Ale kameru si držal ty, takže nemoralizuj."

„Na tvoje prianie," vrátil slová a prehodil ruku cez Adrienovo rameno. „Čo tu vlastne robíš?"

„Návšteva. A čo t…"

„Stáž. V júli to bude rok a pritom mi vôbec nenapadlo, že… Bývaš niekde tu?"

„Pacienti ťa musia milovať asi ako rakovinu," skonštatoval. Typické skákanie do reči mu ozaj nechýbalo. Cez špinavé okno sa zahľadel na obrys kopcov a kývol tam hlavou. „Pár minút cesty tým smerom."

„Mal som pravdu, žiadna zmena," pokrútil hlavou Marcus po prvej Adrienovej vete, ale dobrá nálada ho neopúšťala.
V ten moment pod plášťom ostro zapípal pager a on nesúhlasne zamručal. „Musím bežať. Ak to bude znova tá starena, čo si na internete hľadá symptómy, podávam výpoveď. Čo robíš v piatok?"

Adrien pokrčil ramenami. Tak ďaleko si budúcnosť neplánoval.

„Netuším." Mohol by ísť konečne behať?

Doktor si jednoduchú odpoveď vyložil inak a obranne zdvihol ruky. „Kamarátsky pokec nič viac. Sľubujem."

„V piatok o šiestej. Fontána v centre." Chytil Marcusa za kartičku visiacu na tmavomodrej šnúrke a pritiahol k čítačke. Ozvalo sa krátke píp, dvere sa otvorili a Adrien s úškrnom na tvári povedal: „Tak dík."

„Budem sa tešiť!" stihol za ním ešte zavolať Marcus, než sa obaja stratili z dohľadu.

Návštevné hodiny boli do piatej, preto sa ani nezastavoval pri sestrách, aby im ozrejmil návštevu. Krátko zaklopal a vkĺzol dnu.

„Ešte žiješ?" opýtal sa s nádychom sarkazmu a nohou zaklapol dvere. Brian čosi hľadal v mobile. Vlasy pretkané sivou začesané dozadu a v tvári zamračený výraz, ktorý sa obrátil o stoosemdesiat stupňov, len čo začul známy hlas.

„Mňa sa len tak nezbavíš. Som ako jašterica, odtrhni mi nohu a narastie mi nová," chytil sa a mobil hodil na zaprataný stolík. Zvyšné dve postele zívali prázdnotou.

Adrien prehrabol čerstvo zostrihnuté vlasy. Mať kamoša barbera a ešte ochotného strihať v nedeľu sa oplatí.

„Možno tak nezmar. Jašterica bez nohy by asi ďaleko nedošla."

Biológii neholdoval, ale o jašteričích chvostoch vedeli aj smradi v škôlke. Hold Brianove dieťa premiantom nebude.

Sledoval, ako muž v posteli zvážnel. Zdalo sa, že hľadá správne slová.

„Ako si na tom? Vôbec nepoberám, čo presne sa stalo, a nebudem ti klamať, cítim sa kvôli tomu dosť mizerne. Mal som výčitky ako sviňa…"

„Pozri, ak sa chceš obviňovať, môžem rovno odísť."

Nevedel, prečo mala väčšina ľudí v jeho okruhu až nepríjemnú potrebu chrániť ho. Ako vzácnu kvetinku, ktorá opadne pod letmým dotykom. Fajn, možno musel pri kúpe piva občas vytiahnuť občianku, ale to nemenilo fakt, že bol dospelý chlap a vedel sa o seba postarať. Nepotreboval jednať v rukavičkách a už vôbec nepotreboval ľútosť. Kvalitne ho to sralo.

„V mojej pozícii by si sa cítil rovnako," sykol Brian, keď sa pokúšal nájsť lepšiu polohu. Nohou pulzovala bolesť a najbližšiu injekciu do zadku dostane až večer. „Som rád, že si v pohode. Tušil som to síce už po včerajšej správe, ale vidieť ťa, hneď mám lepšiu náladu."

Podľa mladíkovho typicky zamračeného pohľadu vedel, že zmena témy príde vhod.

Adrien odfrkol, ale cukanie kútika ho prezradilo. Natiahol k Brianovi plátenú tašku. „Našiel som to pri kontajneroch, bola by toho škoda… Čakal som, že z teba bude trčať tucet hadičiek a konečne ťa budem môcť trebárs udusiť vankúšom. Ale prekvapil si ma. Tak vitálny by si sa aj zvládol brániť."

Brian sa rozosmial. Z tašky na neho zízala dodávka obľúbených vecí. Balíček kiwi, pomaranče, biela čokoláda a croissanty akiste naplnené vanilkovou príchuťou.

„Asi sa nechám zostreliť častejšie."

„Nechaj, ale do nemocnice sa budeš plaziť sám," ozrejmil pobavene. Veľké okno otvoril dokorán a vyklonil sa. Ľudia miniatúrni, stromy krátke. Čo všetko by sa stalo, ak by vyskočil? Fraktúra? Mozgové krvácanie? Obličky na kašu? Žalúdkový kokteil? Pravá noha na západ, ľavá na východ? Chrbtica ako rozhá…

„Síce so zblbnutou hlavou, ale premýšľal som. Niežeby sa tu okrem toho a zvracania z tej neskutočne hnusnej stravy dalo robiť niečo iné. Už dva krát sem behali s lavórom a miesto zmeny gastro firmy mi naordinovali deň bez jedla. Vraj, aby sa žalúdok dostal do normálu, že sa to po anestézii bežne stáva. Nebyť teba a Lessie, umriem hladom."

„No nie si ty rebel? Postaviť sa sestričkám, to chce riadnu dávku odvahy," podpichol Briana s úsmevom. „Tak na čo si v tých neľudských podmienkach prišiel?"

„Za celý čas, čo robím pri polícii, a že je to dlho, na mňa nikto nestrieľal, a keď ma nakoniec zaradili do W365RS, jediné zranenie, ktoré som čakal, bol škrabanec od pazúra s otravou krvi. Miesto toho tu teraz ležím ako kripeľ a vraj ešte dlho budem sedieť doma," odmlčal sa a stretol s Adrienovým pohľadom. Napriek všetkému bol Brian rád, že to schytal on a nie kolega, ktorý mu svojou svojráznosťou dokázal prirásť k srdcu. „Nič mi nenapadá. Vyšetrovací tým meškal a Starcenn sa ani neukázal. Šéfovia si skáču do vlasov dosť často, mohlo to v niečo prerásť."

„Chlapi zo Starcennu vedia strieľať. Chytil som to síce do vesty, ale až keď sme stáli a mohli mi to napáliť do lebky. Pekne a čisto. Navyše teba z tej salvy striel trafila jedna a to len do nohy. Nič v zlom, iste to bolí ako šľak, len si nemyslím, že to boli oni. Nie s tak biednou muškou."

„Trafili ťa?" zbystril Brian a Adrien prekrútil očami.

„To je jedno. Chcem tým povedať…," prerušil sa a zamyslel nad predchádzajúcimi slovami. „Myslíš, že je vzájomné podvádzanie manželiek dôvod na vraždenie zamestnancov? Nie sme vo filme."

„Ľudia zabíjajú aj pre banálnejšie veci," namietol Brian a šupky pohodil na stôl. Nedbajúc na konverzáciu a naordinovanú diétu, spolu jedli citrusy ako otec so synom. „Predstav si, že by tá tvoja veterinárka spala s iným chlapom."

Adrien neveriacky nadvihol obočie. Dosť stupídny príklad. V oboch smeroch.

„To aby som napísal jej frajerovi do Fínska. -,Čau kamoš, šukám ti dievča. Nechceš mi to náhodou napáliť brokovnicou do stredu čela, alebo sa aspoň pridať?'- Viem, kam tým mieriš, ale nie, nemyslím si, že je to dôvod. Vražda je vražda a pritiahne pozornosť."

„Možno sa stalo niečo, o čom nevieme. Čo sa týka toho, na ich mieste sa tiež neobťažujem zameriavaním. Len by som strieľal a dúfal, že nejaká trafí, kde má. Dvakrát sa im to navyše podarilo, takže ich nezatracuj."

„Čo šéf?"

Adriena nebavilo polemizovať nad niečím s nulovou porciou istoty. Nedvihnúť Inwoodove volania bol prúser sám o sebe, no nemohol si pomôcť. V sobotu chcel mať pokoj a dnes mu to vyšumelo z hlavy.

„Samozrejme, že som všetko schytal ja, keď sem nabehol, a teraz sa drž, o piatej ráno… Netuším, ako sa mohol dostal cez tie nebezpečné sestry. Chcel vedieť, čo sa stalo a prečo, teraz citujem: -Ten idiot nedvíha mobil.-," zasmial sa na Adrienovom výraze a pokračoval. „Všetko som mu vysvetlil aj s tým, že máš doma fúru roboty a neignoruješ ho zámerne. Lenže nie je blbý, takže neuveril. Čakal som, kedy sa otočí na päte a nabehne k tebe, aby ti šupol takú, že ťa stena vráti späť ako bumerang. Skrátka bol naštvaný a ani sa mu nečudujem."

Adrien povzdychol, počkal, kým sestra odnesie prázdnu infúziu, a obdaril ju úsmevom. Malá spojka sa môže hodiť.

„Beztak k nemu musím zajtra ráno ísť."

„Teš sa," poznamenal Brian a vybral tašku ukrytú pod paplónom. Mladá zdravotníčka venovala väčšinu pohľadov Adrienovi a voňavé šupky z pomaranča ostali nepovšimnuté. „Myslím, že on sa na teba teší nesmierne. Až tak, že ho bude počuť do spodných skladov."

„To znelo divne," skonštatoval rezignovane. Ďaleký horizont za oknom pôsobil ukľudňujúco a pripomínal istú nedosiahnuteľnosť. Kľudného života napríklad.

„Okrem toho, našli ďalšieho mŕtveho. Dokonca len pár ulíc od nemocnice. Vedel by si to, ak by si dvihol aspoň Sandre."

„Kto mal vedieť, čo chce."

Natiahol k chudákovi pacientovi ruku a odtrhol hodný kus croissantu. Nikdy nechápal, ako dokážu vyrobiť tak jemné cesto. „Povedali ti k tomu niečo viac?"

Brian pokrútil hlavou. „Nič extra. Len, že bol rozpáraný a dlho trpel. Vraj za sebou pár metrov ťahal vlastné črevá, aj keď netuším, či to vôbec je možné."

Okolo oči sa mu utvorili vrásky. Nechcel si ani predstaviť tú obrovskú agóniu, akú musel prežívať ešte predtým, než ho to dorazilo. Niečo sa dialo, cítil to v kostiach a z celej duše dúfal, že sa nestanú hlavnými kolieskami zložitej konštrukcie.

(pozn. autorky: *rebro - údolne prebiehajúca, pozdĺžna vyvýšenina)