Chcem ťa

Sedel v kuchyni za stolom a hľadel von oknom.

„Všetko je už zabalené. Môžeme vyraziť,“ vytrhol ho z myšlienok hlas postaršieho pána, ktorý vošiel do miestnosti.

„Dobre, ak tak, vy už môžete vyraziť. Ja si ešte potrebujem niečo vybaviť a cestou vás dobehnem,“ odvetil a chytil objemnejšiu obálku do rúk.

Staršiemu mužovi prišlo toho mladého ľúto. Kto sa už len sťahuje tesne pred Štedrým dňom? A podľa toho, ako sa tváril, ho niečo ťažilo, ale jemu nenáležalo starať sa, a tak sa otočil a vyšiel z bytu.

Andrej sa zdvihol. Pri dverách do bytu si obliekol kabát a zišiel po schodoch do vestibulu, kde vhodil kľúče do schránky tak, ako bol dohodnutý s majiteľkou.

Po asi 10 minútach stál pred inou bytovkou, i keď podobnou, v ktorej býval. Vedel, že o takomto čase bude v práci, a tak len podišiel k schránkam, vsunul objemnú obálku do jednej z nich a ostal stáť, akoby čas zamrzol.

„Prepáč,“ pošepkal a rýchlo prešiel do auta, naštartoval a so slzami odišiel.

O 3 roky neskôr

„Klop, klop. Môžem?“ ozvala sa kolegyňa od dverí kancelárie a vošla dovnútra nečakajúc na odpoveď.

„Načo sa pýtaš, keď si si odpovedala?“ spýtal sa Andrej jemne podráždene.

Blížili sa Vianoce a ako každý rok, tak aj tento, bolo toto obdobie asi jedno s najhektickejších. Tabuľka sem, graf tam, opraviť, doplniť, kontrola aj 5-krát po sebe…

„Ja som len sa prišla spýtať, či si pôjdeš s nami posedieť po práci, keďže sme tu naposledy? spýtala sa kolegyňa už uvelebená na stoličke oproti nemu.

Andrejovi sa moc nechcelo. Radšej trávil čas doma s dobrou knihou v ruke a pustenou hudbou v pozadí, ale vedel aj, že kolegyňa nedá pokoj, kým nepovie áno.

„No dobre, Dada, pôjdem. Myslím, že ty by si ma aj pripútala k sebe, len aby som šiel.“

„To si píš, zlato. Takže po práci,“ a už sa dvíhala zo stoličky.

Andrej zabrblal ešte čosi ako súhlas a venoval sa opäť práci.

O 16:00 vypol počítač, zbalil si pár vecí do batohu a vybral sa do vestibulu, kde okrem Dady bolo ešte pár kolegov. Spolu pozdravili SBS-kára, popriali mu šťastné a veselé a vykročili do centra mesta. Po asi 20 minútach našli menšiu kaviareň, kde si našli pokojnejšie miesto a usadili sa.

„Ty ideš ako sviatkovať?“ spýtal sa ho kolega po nejakej dobe, keď už vrava bola v plnom prúde, každý popíjal a fajčil cigarety.

„Nijako extra, navarím si, dám večeru, pozriem dobrý film a spať. Cez deň možno prechádzka, aj to podľa počasia. Poprípade kniha a hudba. Naozaj nič extra,“ zhrnul svoj plán Andrej.

„Vážne? To je všetko?“ neveriacky sa spýtal Milan a trochu pokrútil hlavou.

Andrej rýchlo zaletel pohľadom k Dade, ktorá ho sledovala. Vedela, že Andrej nemá rád Vianoce a celkovo to všetko okolo nich.

„Nie každý využíva voľno ako ty a nepretrtká ich celé kde kade,“ povedala prosto a nasledoval výbuch smiechu.

„Ale však to musí byť nuda. Kniha, hudba a tak ďalej. A kto ti povedal, že trtkám kde kade?“ začal sa chabo brániť Milan, ale bolo to zbytočné, lebo každému trhalo kútikmi.

„Nuž niekto trtká a niekto číta,“ pobavene ho potľapkal Andrej po pleci.

A takto sedeli, kecali a smiali sa ďalej.

„Idem ešte niečo objednať,“ zdvihol sa Andrej zo stoličky s tým, že pôjde k baru, keď do niekoho narazil.

Neschopný slova ostal stáť, keď si všimol do koho. Tie krásne zelené oči, vlasy nakrátko s kútikmi, brada a fúzy ako vždy. Ako keby nezostarol ani o minútu. Ako? Čo tu…?

Pri stole nastalo hrobové ticho a zmätene ich sledovali, ale aj akoby sa báli narušiť to ticho otázkou.

„Drobec,“ šepol Andrej a priložil dlaň na líce tomu pred sebou, pritom bojoval so slzami, no aj tak sa mu leskli kútiky očí.

„Malinkatý,“ odvetil mu potichu a svojou dlaňou prikryl tú jeho na svojom líci.

Tiež bol v šoku. Najprv si myslel, že dotyčnému povie svoje, kde hľadí, ale keď videl tvár…, akoby zastal čas. Neveril. Neveril, že tu a práve on. A teraz mal vo vnútri prázdno, nevedel čo ďalej. Jeho dlaň neskutočne hriala. Mal zmätok v hlave, ale jedno vedel. CHCE HO.

Ani jeden nevedel, kto vtedy toho druhého k sebe pritiahol, ale vedeli, že to bolo ozajstné a nefalšované, a bolo im jedno, že sa pozerá už celá kaviareň.

„Poď,“ povedal Andrej, keď sa od seba odlepili, aby sa nadýchli.

Andrej si zobral batoh, bundu a kývol hlavou Dade, tá sa pousmiala, lebo zvyšok ešte nebol schopný reakcie.

Cestou sa ešte stavili u jedného stola, kde si druhý zobral bundu a spolu vyšli do zimy.