Chcem ťa 2

Len čo vyšli von, zastali. Marek sa pozrel na Andreja s otázkou, čo ďalej?

„Prejdeme sa ku mne,“ povedal Andrej a vyrazili spolu večerným mestom kráčajúc mlčky vedľa seba, akoby scéna v kaviarni sa neodohrala. Ani jeden nechcel začať, lebo obaja vedeli, že to medzi nimi visí ako obrovské závažie a možno to bude aj bolestivé.

„Prečo?“ nakoniec sa spýtal Marek potočiac hlavu k Andrejovi.

„Prečo… prečo som odišiel a nechal človeka, na ktorom mi tak záležalo? Prečo som zbalil kufre a takmer bez ničoho len tak odišiel? Prečo? Pretože som nevládal. Pretože som bol dobrý len na sex, len ako bankomat, keď si potreboval požičať peniaze. Spomenul si si na mňa iba vtedy, keď ťa tlačili gule, inak som bol vzduch. Mal som po krk toho byť ti iba nafukovacou ančou. A to nevravím, že z teba dostať nejakú pravdu, bol nadľudský výkon. Furt si mi zahmlieval. Ako keby som ti nestál za to, aby si mi povedal pravdu,“ začal chrliť Andrej zo seba. Ozvala sa stará bolesť, ktorá všetko vyplavovala a on už to nedokázal udržať. Marek len ostal stáť a počúval. Nevedel, ako mu svojím správaním ubližoval. Bol hlupák, ktorý len bral.

„Pritom ja som ti dával skoro všetko. Bol si mi kamarátom, priateľom. Človek, s ktorým mi bolo fajn. Ja som ťa miloval. A najviac ma zabíjalo vedomie, že je to len z mojej strany a že ty mi to nikdy nevrátiš. Ale aj tak som sa ťa nedokázal dlho vzdať. Vlastne nedokážem stále, preto som odišiel. Vlastne ušiel. Ušiel, lebo som nemohol mať niekoho, koho milujem. A vieš, čo je na tom najhoršie? Milovať ho a pritom vedieť, že druhá strana ti to neopätuje.“ To už Andrejovi tiekli slzy. Išlo to z neho ako z pretrhnutej priehrady, smútok, bolesť, všetko, čo držal v sebe.

Marek pristúpil tesne k nemu. Zabolelo ho, čo si vypočul. Naozaj bol k nemu taká sviňa? Naozaj sa vtedy tak mizerne choval? A to, že ho miloval…

„Prepáč mi to,“ pošepkal trasúcim sa hlasom. Pozeral mu do očí, z ktorých tiekli slzy. Chcel, aby mu odpustil. Je ešte šanca na odpustenie?

„Ja… keď som si našiel tú obálku, utekal som k tebe, ale ty si tam už nebol. Suseda mi povedala, že si sa odsťahoval. Bol si preč. V šoku som prišiel domov a potom ma chytila panika. Volal som ti, písal, ale ty nič. Telefón si mal nedostupný a všade, kde som ti písal, tak správy ostali neprečítané,“ vravel Marek, pozerajúc sa do Andrejových očí.

„Ja…,“ začal Andrej, ale Marek ho umlčal priložením prstu na pery.

„Nechápal som čo, kde, ako. Dni šli ďalej a ja som si čoraz silnejšie uvedomoval, že som odohnal človeka, ktorému na mne záležalo, ktorý ma má rád, aký som aj s chybami. Každým dňom si mi chýbal čoraz viac a najhoršie bolo, že som nevedel, ani kde si. Nakoniec som tam nedokázal žiť ani ja, pretože všetko mi ťa pripomínalo, a tak som odišiel. Ale až teraz si plne uvedomujem, čo som ti spôsobil a že si sa pri mne viac trápil. Pochopím, ak povieš nie. Odpustíš mi?“ spýtal sa Marek. Po tom, čo si vypočul, bol už pripravený aj na nie, i keď by ho to bolelo dosť dlho.

Andrej sa cez uplakané oči pozeral na chlapa, ktorého miloval a stále miluje. Aj po troch rokoch, aj keď odišiel, aj napriek všetkému… Položil mu dlaň na líce. Marek zavrel oči a vychutnal si ten kúsok tepla.

„Áno, pretože ťa milujem. Pretože ťa chcem. Chcem ťa vo svojom živote. Čo ty na to?“

„Ďakujem,“ povedal Marek, pričom mu spadol kameň zo srdca. Viac nebolo treba vravieť.

„Poď, je už dosť zima a prechladnúť nechcem,“ povedal Andrej už o niečo kľudnejším tónom. Prešli ešte dve ulice a boli u neho doma.

***

Otvoril oči a rozospato sa pozrel vedľa seba. Predsa len to nebol sen. Marek ležal vedľa neho. Perina ho zakrývala len tak. Pritúlil sa k nemu a dal mu pusu. Pár sekúnd ho pozoroval až to nakoniec nevydržal: „Vieš, že si ešte pamätám, kedy naozaj spíš a kedy to hráš?“

Zaznel neforemný zvuk a objala ho Marekova ruka: „A vysvetlíš mi, prečo ma v noci tlačila určitá časť tvojho tela?“ To už Marek sedel obkročmo na jeho rozkroku.

„To by si chcel vedieť,“ žmurkol na neho Andrej s úsmevom, prešiel mu rukou po tele, stiahol si ho k sebe a prisal sa mu na pery.