Body Party

“Máš nejaký program na večer?”

“Pizza, víno, pukance a kniha od Santina.”

“Zabudni. Ideme do mesta!”

“NOPE!”

Zavreté dvere a ďalší nudný piatkový večer. Ak sa čítanie knihy v izbe za zatvorenými dvere dá nazvať nudným. Pre mňa je to oddych.

Práve som sa sťahoval od rodičov. Väčšina ľudí si myslí, že som to mal urobiť už skôr, keďže mám 27 rokov, ale doteraz som necítil nutkanie vyletieť z domu. Prečo by som to robil? Neplánoval som a ani si neplánujem založiť rodinu. Čo rodinu? Veď si neviem predstaviť ani, že by som mal priateľa. Platiť si sám podnájom sa veľmi nedá s príjmom o trocha vyšším ako minimálna mzda. Inzeráty na nete v kategórii “Hľadám spolubývajúceho” som prezeral asi tak dva týždne, keď mi padol do oka jeden inzerát. Štyria chalani hľadali spolubývajúceho do trojizbového bytu. Prišlo mi divné, načo si hľadajú ďalšieho spolubývajúceho, ale aj tak som im napísal, no nedúfal som, že sa mi ozvú. Toto by mohla byť príležitosť, ako spoznať nových ľudí, keďže som roky bez priateľov.

Na odpoveď som nemusel dlho čakať. V odpovedi sa zmienili o tom, čo som si aj myslel, že sú to dva páry. Všetci štyria sú tanečníci, väčšinou pracujú na rovnakých projektoch, lepšie povedané vystupujú s tými istými umelcami. S platením podnájmu problém nemajú, iba veľa cestujú vďaka robote a potrebujú niekoho, kto by dával pozor na byt, kým nie sú doma.

Na obhliadku bytu som šiel hneď na druhý deň a zamiloval som si ho. Pri prehliadke bol prítomní iba jeden z chalanov, no to mi nevadilo. Cez víkend som sa k nim nasťahoval, keďže už o pár dní po mojom sťahovaní odchádzali na pracovnú cestu.

Bývať s chalani nie je najhoršie, aj keď na začiatku som si myslel. Môj status samotára sa po prisťahovaní nielenže nezmenil, ale ešte viac som sa do seba uzatvoril. Bývať s dvomi pármi nie je najlepšie pre introverta a človeka, čo si o sebe myslí len to najhoršie. Horšie je, keď ostatní sú extroverti a skoro nikdy netrávia čas doma. Na rozdiel od nich mám nudnú robotu a nechodím nikde. Stačí mi kniha a mám o zábavu postarané.

Chalanov som nevidel už skoro dva mesiace a inokedy by som bol rád, že sú späť, no dnes nie. Ráno som vstával skoro kvôli návšteve urológa. Ešte stále nechápem, kde som prechladol, no poviem vám, zápal prostaty je sviňa. Návšteva lekára ma vyviedla z rutiny, ktorou žijem zopár rokov. Týždeň pre mňa pozostáva z roboty a mojej izby. Víkendy som väčšinou zatvorený vo svojej izbe s knihou alebo notebookom. Nejde o to, že nemám rád zmeny, ale to stačí raz za 2-3 roky.

“Chýbal si nám,” s úsmevom začal Maroš hneď, ako som vošiel do bytu.

“Nikto nevie spraviť takú kávu ako ty,” pridal sa Erik. Pleskol som ho po hlave a tiež ho objal.

Viktor s Adamom boli rozvalený na gauči pred telkou.

“Ako dlho vás musím doma strpieť?” spýtal som sa. Iní by sa asi nahnevali na mňa, no chalani ma už poznajú a sú zvyknutí.

“To nás už vyháňaš?” so zdvihnutím obočím si ma premeriaval Viktor.

“Možno čaká návštevu,” dodal Adam.

“Prezraď, kto to je. Poznáme ho?”

“Odkiaľ je?”

“Koľko má rokov?” otázky lietali zo všetkých strán.

“HA HA HA. Vážne si myslíte po roku, čo bývame spolu, že sem priveziem niekoho? Pred svadbou žiaden sex. Už ste na to zabudli?” odpovedal som jednou zo svojich otrepaných odpovedí.

“Nikto tu nehovoril o sexe. Každý len o tom, čo mu chýba, či ako to zvykneš hovoriť,” rýpol si do mňa Erik.

“Budem vo svojej izbe,” prehodil som cez plece.

“Na posteli nájdeš veci, ktoré oblečieš na večer.”

“Máte dojem, že si nedokážem sám vybrať tepláky?” Doteraz sa nestalo, aby mi chodili do izby, alebo som si to iba nevšimol. Stále ma volali von a aj dnes som čakal, či to príde. Dokedy môže niekto odmietať pozvania? “Už mám plán na večer.” Tvrdohlavosť mi nedala, aby som sa im podvolil.

“Akú pizzu chceš? Objednáme ju, kým sa pripravíš. Potom sa najeme a hurá do mesta,” šepkal mi Viktor do ucha. Prepadol ma zozadu predtým, ako som stihol vojsť do izby.

“Quatro formaggi s kuracinou a druhá polka nech je štipľavá,” raz som im musel prikývnuť. Možno sa aj zabavím, preletelo mi hlavou. Keď už ráno nezačalo podľa rutiny, tak nech mám celý deň v podobnom duchu.

Chalani nám objednali hneď, ako sme si sadli. Čistú vodku pre seba a pre mňa s džúsom. Vedia, ako málo toho znesiem, a myslím, že nechceli, aby som opil tak skoro po príchode.

“Na to, že sme konečne doma a že Vlado sa dnes nevráti sám domov.”

“Jednoznačne. Vrátim sa s vami,” musím mať posledné slovo.

V spoločnosti týchto štyroch bláznov sa väčšinou viem uvoľniť a nie je tomu inak ani dnes. Zväčša rozprávajú iba oni, mne stačí iba nahodiť tému a môžem sledovať debatný krúžok. Neviem, čím to je, možno alkoholom, ale po prvom drinku ma prepadá melanchólia. Sledovať dva zamilované páry zblízka nie je to isté, ako čítať o nich v romantických knihách.

“Idem objednať. Každý si dá to isté?” pýtam sa vstávajúc zo svojho miesta.

Pri bare objednám každému a zaplatím. Ešteže nám drinky prinesú ke stolu. Mám dve ľavé ruky, takže objednávka by buď skončila celá vyliate na zemi bez rozbitých pohárov, v horšom prípade s rozbitými pohármi alebo na mne. Predtým ako sa vrátim k chalanom, navštívim wcko. Je to pre mňa nočná mora v klube zájsť na WC. Človek nikdy nevie, kto alebo čo ho tam stretne. Keď si však spomeniem na návštevu urológa, radšej zájdem na to wcko. Nieže by to bolo nepríjemne, ale nemám v pláne sa nechať prstovať od lekára iba kvôli svojej hlúposti. Možno ak by to prstovanie viedlo k niečomu inému ako k dvom krabičkám antibiotík, tak by som nebol proti.

Vracajúc sa k nášmu stolu, vidím iba Viktora.

“Ostatní sú už na parkete? Človek by si pomyslel, že po dvojmesačnom turné si budete chcieť trošku odpočinúť,” rozosmejem sa.

“Kedy nám ho predstavíš? Kľudne ho môžeš pozvať ku stolu,” s pozdvihnutými obočiami ma sleduje.

“Koho?” zmätene sa na neho pozriem.

“Toho chlapa, čo sa tebou rozprával pri bare.”

Sprvu nechápem, o kom je reč. “Myslíš Eda? Je to barman z kaviarne, kde občas zaskočím po robote.”

“Jasné,” s úškrnom mi odpovie.

“Vážne. Počkať. Máš dojem, že je medzi nami niečo?” teraz sa smejem ja.

“Videli sme vás. Niečo medzi vami je, alebo bude v blízkej budúcnosti,” oznámi mi bez mihnutia oka.

“Ako by mohlo byť medzi nami niečo, keď ani neviem, či je teplý.”

“Aspoň nepopieraš, že sa ti páči. Sme v gay klube, takže buď je teplý, alebo aspoň bi.”

“Vyzerá dobre. A dobre sa mi s ním kecá. To je všetko,” priznávam sa.

“Kedy nám ho predstavíš?”

“Počul si, čo som povedal?” zmätene odpovedám na otázku otázkou.

“Áno. Hovoril si o tom, že ho chceš vidieť vo vodorovnej polohe.”

“To som nepovedal!”

“Kedy si bol naposledy na rande? Kedy si spal naposledy chlapom, alebo aj nespal?”

“Dnes ráno, ďakujem za opýtanie. Vieš, že neznášam spoznávať nových ľudí, takže na rande som nebol už,” začnem rátať na prstoch, “od narodenia!” uzatváram debatu o mojom milostnom živote načahujúc za pohárom, po čom frustrovaný vstanem a mierim na parket. Nechce sa mi tu rozoberať niečo, čo nie je a ani nebude.

Parket je skoro plný, keď dorazím. Hudbu cítim až v kostiach. Vďaka stroboskopom tu nie je úplná tma. Zrkadlá na stenách si všimnem, až keď sa otočím chrbtom k davu. Neznášam, ako vyzerám, ale pozerám svoj odraz v zrkadle, len aby som nepripadal ako totálny lúzer. Lebo tým, že tancujem sám pre seba, tak určite nevyzerám. DJ púšťa karibské beaty, čo je moja srdcovka. Poddám sa hudbe a vôbec nevnímam svoje okolie. Nestihnem sa ani trošku rozohriať, keď DJ spomalí. Body Party od Ciary je jednou z mojich srdcoviek. So zatvorenými očami si predstavujem videá, v ktorých ženy svojimi pohybmi zvádzajú mužovi. Stávam sa jednou z tých žien a nevnímam, kde som.

Neviem, ako dlho už tancujem sám, keď zrazu pocítim ruky na svojich bokoch, no neprestávam tancovať. Vlním sa do rytmu hudby. Klamal by som, ak by som tvrdil, že mi vadí dotyčný, ktorý si ma privinul k telu. Väčšinou neznášam, keď mi niekto čo i len položí ruku na rameno, ale momentálne sa cítim dobre v náruči neznámeho spolutanečníka. Bokmi neprestanem pohybovať z jednej strany do druhej ani v momente, čo zacítim, ako dotyčný stojí tesne za mnou a nehýbe sa.

Otváram oči a vidím, že priestor okolo nás sa vyprázdnil. Ľudia nás sledujú. Tvár môjho tanečného partnera ešte stále nevidím, preto sa pomaly otáčam. Po tom, čo mi povedal Viktor, sa nečudujem, keď uvidím, kto je mojím partnerom na parkete. Edo nespúšťa oči z mojich. Nemám šajnu, či vyzerám vyzývavo alebo smiešne, ale zahryznem sa do spodnej pery. Rukami mu zájdem do vlasov a pritiahnem si jeho hlavu. Na perách cítim jeho dych. Pobozká ma, no nie je to nežný bozk. Skôr majetnícky. Robíme tu šou pre celý parket, ale nevadí mi to. Teraz nie.

Keď otvorím oči a začnem opäť vnímať svet okolo nás, vidím, že chalani stoja okolo nás s otvorenými ústami. V tom momente akoby som vytriezvel. Vymaním sa z Edových rúk a vraciam sa k nášmu stolu.

“Nezabudol si nám niečo povedať?” Erik sa ozve ako prvý, keď ma dobehne.

“To čo bolo?” pridá sa Adam.

“Čo si vyviedol?” spýta sa Viktor, ktorý bude asi jediný, kto nevidel, čo som stváral na parkete.

“Trošku som si zatancoval,” začala ma prepadávať panika, keďže nemám šajnu, či som okrem toho tanca robil aj niečo iné na parkete.

“K tomu tancu sa ešte vrátime. Najprv nám povedz, kto bol ten chlap, s ktorým si sa olizoval,” Maroš sa pýta za všetkých.

“Počkať, Vlado sa s niekým olizoval? Na parkete? A ešte aj tancoval? Prečo ma nikto nezavolal?” pýta sa Viktor ostatných.

So zatajeným dychom čakám, či niekto z chalanov odpovie na Viktorove otázky. Keďže žiadnu odpoveď nedostáva, spýta sa ďalšiu otázku: "Bol to Edo?”

“Kto je Edo a odkiaľ o ňom vieš?” všetci sa otočili na Viktora.

“Vraj je to barman z kaviarne, kde Vlado chodí po robote. S ním sa rozprával pri bare, keď nám objednával drinky,” vysvetľuje Viktor nespúšťajúc zo mňa oči.

“Už viete všetko, čo ste chceli vedieť. Môžeme ísť domov,” vstávam zo svojho miesta a smerujem k východu.

“Riť polož naspäť na sedačku. Nikto nejde nikam, kým nedostaneme odpovede,” nielenže mi to Maroš prikazuje, ale aj ukáže na miesto, kde som pred chvíľou sedel.

“Možno by mal ísť najprv zakryť ten cucflek na krku,” žmurkne na mňa Erik.

S vytreštenými očami bežím na wcko, ktoré je neďaleko od vchodových dverí. V poslednej chvíli si to rozmyslím a namiesto toho, aby som si prezrel krk, vybehnem z klubu s kopou otázok v hlave.

Už nejaký čas sa prechádzam sa ulicami mesta. Neviem presne, ako dlho som na nohách, ale už začína svitať. Skontrolujem mobil, aby som zistil, koľko je hodín. Mám štyri zmeškané hovory od chalanov, čo nie je až také zlé, ako som myslel. Zapínam net, aby som im napísal, že som v pohode. Vyskočí na mňa groupchat so spolubývajúcimi. Nechápem, na čo potrebujeme groupchat, keď tí štyria sú spolu 23/7. Otvorím správy a čo vidím? Videá z klubu. Potrvá mi chvíľu, kým mi dôjde, kto je na videách. Tancujúci pár na videu sme my s Edom, ak sa to, čo robíme, dá nazvať tancom. Skôr by som povedal, že je to predohra. Nemal som v pláne si to s niekým rozdať v strede klubu, ale podľa toho, čo vidím, k tomu skoro došlo. V jednom momente som prehnutý v pase a obtieram sa zadkom o jeho vtáka. Podľa videa mi neostal nič dlžný, keďže svojou panvou šiel naproti mojej. Celé to vyzerá ako nacvičená choreografia. Nechápem, kedy sa tieto veci stali. Veď som toho toľko nevypil, aby som si nepamätal, čo robím. Vďaka videu zisťujem aj to, ako a kedy som sa dostal k cucfleku. Jednu ruku mal v mojich nohaviciach, a keď dobre vidím, držal ma ňou za vtáka. Druhú ruku mal okolo môjho krku, takže najviac, čo som dokázal, boli malé vlny trupom.

Sú tu aj ďalšie videá, no neviem, či ich chcem vidieť. Už po tejto jednej sa červenám ako rak. Rozhodnem sa ísť domov. Potrebujem sa vyspať. V momente sa porozhliadnem okolo seba a zisťujem, že som iba pár metrov od nášho baráku.