Duch 1

Pozeral do stropu, teda aspoň si myslel, že hladí na strop, keďže v izbe bola tma a mesiac nesvietil.

Peter, preber sa, však tu nik nie je, vravel si v duchu, no aj tak nemohol zaspať, pretože cítil, že v izbe nie je sám. Dotkol sa lampy vedľa postele a rozsvietil. Nič, izbu zaplavilo svetlo, ale okrem neho tam nik nebol.

„Sakra, nebuď paranoidný,“ vravel nahlas, pošúchal si oči a pretočil sa na bok. Jemne zelené svetlo hodín mu ukazovalo 3:20. Super, už moc toho nenaspí.

„Ty vyzeráš, si žúroval celú noc?“ spýtala sa ho kolegyňa, keď na poslednú chvíľu vbehol do výťahu.

„Ne, len som moc toho nenaspal,“ odvetil jej Peter unavene a tušil, že tento deň bude na hovno. Výťah zastal, dvere sa otvorili a za nimi stála šéfka, vysoká a štíhla tridsiatnička, ktorá svojím štýlom obliekania skôr pôsobila ako karieristka, no opak bol pravdou. Vedela priať aj iný názor a bola viac usmiata a veselá ako vážna a studená. Teraz sa však tvárila, ako by jej niekto zjedol raňajky spolu s obedom a vypil kávu.

„Ten projekt… Meškáme,“ oznámila ľadovo a preskakovala pohľadom z jedného na druhého.

„Viem, dnes to dokončíme,“ povedal Peter a už sa pretískal popri nej do kancelárie.

„Zlá noc,“ riekla Petrova kolegyňa, keď zbadala šéfkin spýtavý pohľad. Tá len kývla hlavou a odišla.

Peter medzi tým dopil kávu a prihlásil sa na notebooku. Dnes to musí dokončiť a to čo najskôr, potom pôjde rovno domov a skôr si ľahne do postele. Zajtra je sobota a celý budúci týždeň má voľno. Dnešok zvládne. S týmto plánom v hlave sa pustil do práce.

„Ingrid, je to hotové,“ boli štyri hodiny poobede a Peter stál v kancelárii šéfky. „Idem domov. Maj sa.“

Peter sa stavil cestou ešte u seba, vypol notebook a už aj si to mieril k výťahu.

Po polhodine jazdy zaparkoval v podzemnej garáži a výťahom sa vyviezol na 5. poschodie, odomkol dvere na byte a zabuchol za sebou.

Čo teraz? Bol hladný ako vlk, no v chladničke bol len šalát a víno. Šalát nechal na mieste, víno však vybral. Kým si ulieval do pohára, cez telefón sa dohadoval s chlapíkom z reštaurácie na rohu ulice. Po 20 minútach zazvonil poslíček. Kým si poslíček prerátal peniaze, Peter ho sledoval s večerou v rukách. Mladý, vysoký a stihli, až moc stihli na jeho vkus. Tak sa len milo usmial a zavrel dvere. Prešiel do obývačky, sadol si na gauč a večeru rozložil pred seba, hranolky, vyprážaný syr, kečup. Viac nechcel.

Pustil si telku a popri pozeraní jedol, raz za čas si uchlipol z vína.

Začal mať opäť ten pocit, že ho niekto sleduje. Poobzeral sa, ale nič, opäť. Už mu to liezlo na nervy, lebo posledné dni riadne nespal a začínal mať nutkanie tráviť v byte menej času. Síce si byt len prenajal, no takto si to nepredstavoval. Byt sa mu páčil, bol v tichej lokalite širšieho centra, hneď pod oknami bol parčík a za ním tiekla rieka. Nečakal však, že tento byt bude mať oči, ktoré ho budú sledovať. S ťažkým povzdychom zamieril do kuchyne a potom do kúpeľne. Vyzliekol sa, pustil si skoro horúcu vodu a vošiel pod sprchu. Predstavoval si, ako stoji za ním chlap, pritisne sa na neho a rukami mu hladí hrudník, pomaly schádza na brucho a prechádza mu po svaloch, ako mu jazykom prechádza po ušnom lalôčiku, berie ho medzi zuby a jemne hryzká.

Zrazu prudko otvorí oči a hľadí na obklad sprchového kúta. Obzrie sa za seba, nič.

„To nemá zmysel,“ zastaví vodu a okolo pása si omotá uterák. Jeho stvrdnutý úd by chcel striekať, no Peter už má myseľ inde.

„Neviem, kto si, čo si, ale daj mi pokoj, a ak niečo chceš, tak sa kurva ukáž,“ povie nahlas. Ostane stáť ešte pár sekúnd, no nič sa nedeje.

Rozprávať sa s bytom, aké debilne. Nasratý otvorí dvere a tam…

„Nazdárek.“

„Kurva,“ skríkol Peter z plných pľúc.