Duch 2

Od ľaku sa pošmykol, ale celou silou sa chytil kľučky, div ju nevytrhol z dverí. Po prvotnom šoku ostal stáť vo dverách kúpeľne a díval sa na postavu, ktorá stála v chodbe a osvetľovalo ju svetlo z kúpeľne.

„Kto si?“ spýtal sa Peter ešte stále v šoku.

„Neviem,“ odvetil neznámy a so záujmom si prezeral Petra, ktorý tam stál iba v uteráku okolo pása.

„Aha a ako si sa tu nabral?“

„No…, kričal si, že sa mám ukázať, tak som tu.“

„Ja… čo?“ Petrovi akosi nedochádzalo, že 2 plus 2 je 4. Pár sekúnd zízal na postavu v chodbe a potom zrazu mu to došlo. „Ty si?“ spýtal sa bojácne.

„Duch? Hej, tak nejako to bude,“ povedala postava hlasom, akoby sa jej opýtal, či už jedol.

Peter vyšiel na chodbu a opatrne popri stene, čo najďalej od ducha, prešiel do obývačky. Duch ho nasledoval, no nerobil žiaden hluk, ani pri chôdzi.

„Dobre, buď som veľa pil, alebo som si udrel hlavu a toto sa mi sníva,“ povedal Peter nahlas, lebo mal zrazu pocit, že musí vravieť nahlas.

„Zaručene si triezvy a v realite,“ protirečil duch a prekrížil si ruky na hrudi.

„Ale ako viem, že sa mi to nesníva, teda ty? Možno si len nejaký blud v mojej hlave,“ vravel rýchlo Peter snažiac sa pochopiť celú situáciu.

„Jasné. Skús zobrať tamtú mucholapku a pokús sa ma zabiť,“ ironicky si povzdychol duch a sadol si na gauč.

„Ja…, vieš čo, asi sa pôjdem obliecť a niečo si nalejem a… potom neviem.“

„Obliekať sa nemusíš, už som ťa videl s tvrdým vtákom a plnými guľami,“ usmieval sa duch od ucha k uchu.

Peter s vypleštenými očami zamieril do spálne, zabuchol dvere a oprel sa o ne chrbtom. A čo teraz? V obývačke má ducha. DUCHA. Nedokázal to pochopiť, ak je toto realita. Veď také niečo sa deje len vo filme. V prvom rade sa upokoj, lebo srdce ti vyletí z hrude.

Bezmyšlienkovito zamieril k skrini a obliekol si veci, ktoré mu prvé padli pod ruky. Potom sa vrátil ku dverám a v duchu sa modlil, aby v obývačke nik nebol, keď tam vojde. Otvoril dvere a on tam stále bol. Sedel na gauči a pozeral sa na neho modrými očami. Peter si zhlboka vzdychol, to bude ťažký večer. Prešiel ku chladničke, zobral víno a vrátil sa späť. Sadol si však do kresla bokom od ducha a tak, aby na neho priamo videl.

„Dobre teda, takže si duch, ktorý nevie, odkiaľ sa tu zobral,“ konštatoval Peter a odzátkoval fľašu a napil sa rovno z nej.

„Tak nejako,“ znela odpoveď.

„Vieš aspoň, ako sa voláš?“

„Leo.“

„Celkom pekné meno. Ako si sa tu dostal?“

„Vravím, že neviem, najprv akoby som sa znášal v bielej hmlovine, z ktorej sa postupne vynárali domy, autá, ulice, ľudia a podobne. Mohol som sa voľne pohybovať len stým, že ma nik nepočul a mohol som voľne prechádzať cez všetko. A ako som sa tu ocitol? Hmmm, nejaký vnútorný kompas ma tu viedol. Prečo práve tu do tohto bytu, neviem. Môžem byť hoci kde inde, ale keď som tu, tak mám taký divný pocit.“

„Aha. Dosť deprimujúce, keď ta nikto nevidí ani nepočuje.“

„Celkom áno. Ale má to aj svoje výhody. Nerušene ísť, kde len chcem, a teda môžem vidieť aj, čo chcem. Napríklad fešáka, ktorému sa asi sníva veľmi erotický sen,“ uškrnie sa na Petra a očami veľavravne prejde k rozkroku.

Petrovi začnú horieť líca, ale zároveň ho pochytí aj menší hnev: „Takže to ty si ma sledoval poslednú dobu?“

„Hej.“

„Prečo?“

„Ako vravím, z nejakého dôvodu ma to ťahalo sem. Neviem, prečo práve tu.“

„Jasné, si myslíš že ti zožerem tú historku?“ rozčúlil sa Peter a Leo len pokrčil ramenami.

„Len tak si ma sleduješ vo dne, v noci, keď spím. Počkať, ty si ma sledoval, keď si…?“ vyvalí oči na Lea.

Ten sa pobavene usmeje: „Máš celkom veľké dávky, hm a raz až na stenu nad posteľou, slušné,“ hodnotí tváriac sa pri tom ako znalec.

„To je na mňa moc dnes,“ postaví sa Peter z kresla a zamieri do spálne. Pri dverách sa však zvrtne a pozrie na Lea, ktorý tiež stojí pri gauči.

„Neopováž sa ísť do spálne. Tam máš gauč. Po pravde neviem čo ďalej. Zajtra keď sa zobudím, tak niečo vymyslím. Dobrú.“ A zavrel dvere za sebou.

Leo ostal chvíľku stáť a hľadel na dvere, za ktorými Peter zmizol. Nakoniec sa posadil a pozeral do tmy za oknom.