Duch 3

Peter vstal skoro ráno, pretože sa mu aj tak už nedalo a prehadzovať sa na posteli ho už nebavilo. Aj tak sa necítil moc vyspatý, skôr akoby ho prešiel parný valec. Tak sa postavil z postele, ponaťahoval sa a pár sekúnd pozeral na jasné slnečné ráno. Lenže do hlavy sa mu vkradol pomaly ten problém, ktorý pravdepodobne bol za dverami spálne. Mozog sa mu pomaly rozbiehal. Čo ak sa mu včerajší večer len prisnil, možno si udrel hlavu a potom sa po byte rozprával sám so sebou, možno to bola všetko len halucinácia a on sa potreboval len vyspať. Rukou si prešiel po hlave, žiadna hrča, mykol plecom a podišiel k dverám, chytil kľučku a prudko otvoril dvere. Obývačkou sa rozlievalo ranné svetlo, ale jeho nevidel. Žeby sa mu to predsa len snívalo? Tvárou sa mu rozlial široký úsmev a celý natešený zamieril do kuchyne. Tam však stál on, hľadel na varnú kanvicu, akoby ju chcel pohľadom donútiť sa zapnúť.

„Nie si moc nadšený, že ma vidíš,“ pozrel Leo na neho.

„Predychávam ešte ten včerajšok, ale neboj, dám si kávu, trochu sa preberiem a niečo už vymyslíme,“ trošku sa hanbil, že bolo na ňom vidieť, že by bol najradšej, keby Lea už nevidel, a tak rýchlo zobral kanvicu, napustil vodu a zapol ju do elektriky. Po silnej káve si dal rannú sprchu. Rozhodol sa, že pôjde von sa prejsť, možno ho niečo napadne, lebo doteraz mal hlavu prázdnu.

„Hľadáš niečo?“ opýtal sa Leo Petra, ktorý už oblečený pobehoval a evidentne niečo hľadal.

„Hej, slúchadlá. Sorry, ale pre ostatných by som bol narušený, keby ma videli sa rozprávať samého so sebou, a asi by som im nevysvetlil, že sa rozprávam s duchom.“ Nakoniec ich našiel pohodené pri posteli. „Môžeme ísť,“ otvoril dvere na byte a privolal si výťah. Vyšli na ulicu, Peter si jedno slúchadlo strčil do ucha, zvyšok strčil pod tričko a pustil sa vychádzkovou chôdzou smerom k parku a rieke.

„Takže, o sebe moc nevieš, ale nejaký pud ťa dotiahol až do môjho bytu,“ začal Peter, pričom to vyzeralo, akoby sa s niekým rozprával cez telefón.

„Presne,“ potvrdil Leo, ktorý kráčal vedľa neho, aj keď okrem Petra ho nik nevidel.

„A ten pud ťa doviedol aj niekam inam či len ku mne do bytu, kde si ma skoro na smrť vyľakal?“

„V hlave mám chaos. Vyjavia sa mi a zase stratia mnohé miesta. Je to ako fotky, ktoré sa v sekunde ukážu a v ďalšej sekunde stratia. Zatiaľ viem, že som asi navštevoval tento park pri rieke a spoznal som pár budov v centre. To je tak všetko.“

„Dobre, ideme do centra.“

Prechádzali sa centrom mesta a Leo Petrovi opisoval rôzne štýly a spôsoby, akými boli budovy stavané. Ako tak prechádzali popri jednej budove stojacej pri námestí, Leo ostal zarazene stáť. Peter podišiel bližšie k nemu a hľadal, na čo tak zíza, a pohľad mu padol na rad menoviek, ktoré boli pripevnené na stene pri dverách. V rade mien a profesií ho prekvapilo jedno Leo Thorsten – architekt.

„To si ty?“ prekvapene zízal na menovku Peter.

„Neviem, asi hej,“ neisto povedal Leo stále pozerajúc na menovku.

„Pod ideme to zistiť,“ vošiel do malej vstupnej haly Peter. Po schodoch vyšli na prvé poschodie a na prvých dverách bola opäť menovka s Leovim menom. Peter jemne potlačil dvere, ktoré boli pootvorené, a zaklopal, no nik sa neozýval, a tak vošiel dnu. Stál v menšej vstupnej hale, ktorá je v každom byte, po stranách jedny dvere. Oproti dverám boli ďalšie dokorán otvorené, Peter nimi vošiel do veľkej miestnosti, ktorú cez veľké okná zalievalo slnko.

„Och, prepáčte nevšimol som si vás,“ ozval sa mladý hlas za ním. Peter sa zvrtol a pozeral na asi 23 ročného štíhleho mladíka. „Prajete si?“ opýtal sa mladík a prešiel ku jednému stolu pri okne.

„Chcel by som sa rozprávať s architektom Leom Thorstenom,“ povedal Peter prvé, čo ho napadlo.

„Prepáčte, on tu nie je. Zatiaľ ho zastupuje kolega, takže ak potrebujete niečo prekonzultovať, tak sa môžete obrátiť na neho,“ pozeral na Petra mladík hnedými očami.

„Och, myslel som, že ho zastihnem, ak tak sa vrátim zajtra.“

„To nepôjde. Pán Thorsten je už dlhšie neprítomný, zdravotné problémy,“ vysvetlil mladík akýmsi divným hlasom, smutným a akoby sa bál o blízkeho človeka.

„Aha, tak ďakujem za info,“ otočil sa Peter na odchod.

„Zamestnal si si fešáka, aj do kancľu aj do postele,“ povedal Peter, keď už stáli na námestí pred budovou.

„ Ja… čo… nechápem…,“ habkal Leo.

„Ten mladík,“ vysvetľoval Peter „keď som sa pýtal, čo je s tebou, úplne akoby strnul a prepadol ho smútok a strach. Aj v hlase to bolo cítiť. Dám stovku na to, že ste niečo spolu mali.“

„Ale ja si nič nepamätám,“ vravel Leo a zmraštil tvár v snahe spomenúť si.

„Teraz to nerieš, máme tvoje celé meno. Môžeme pátrať.“ Obaja rýchlo kráčali k Petrovi domov. „Zistíme niečo viac o tebe a možno sa dozvieme aj o tých zdravotných problémoch,“ natešene vravel Peter.

„Aspoň niekam sa posunieme,“ prikývol Leo.

Po polhodine Peter odomykal dvere na byte, rýchlo prešiel k notebooku, zapol ho a do vyhľadávača naťukal Leo Thorsten. Vyskočili mu výsledky aj pár obrázkov.

„Hm, takže si architekt, wau dokonca si navrhol novú vlakovú stanicu a nákupné centrum,“ reagoval prekvapene Peter a pozrel na Lea, ktorý len pokrčil plecami. „No ta tvoja kancelári skôr vyzerala, že kreslíš rodinné domy nič viac,“ odpichol ho Peter.

„Aj duch sa môže uraziť,“ prekrížil si Leo ruky a škaredo pozrel na Petra, ktorý sa usmial.

„Počkaj,“ prekvapený Peter klikol na jeden odkaz. Objavil sa článok z miestnych novín: Tvorca modernej vlakovej stanice a nadčasového obchodného centra v kritickom stave.

„Och, ty… ty si mal ťažkú nehodu na motorke, údajne si vpálil rovno pod kamión,“ skleslo vysvetlil Peter. Leo sa nahol nad jeho plece, aby lepšie videl. K článku bola pridaná fotka zdemolovanej prednej časti ťahača a v ešte horšom stave motorky. „Ak si toto prežil, tak to je zázrak,“ okomentoval to Peter.

Zrazu zazvonil zvonček. Peter až nadskočil, postavil sa a zamieril k dverám, ktoré otvoril.

„Si zabudol?“ spýtal sa chlap, ktorý za nimi stál. Mohol mať okolo 30, vysoká svalnatá postava, na tvári niekoľkodenné strnisko a v rukách držal veľkú krabicu.

„Och, ahoj, tak trochu áno, mal som robotu a pozabudol som sa,“ vysvetlil Peter a naznačil, aby vošiel.

„Kde ti to dať?“ prešiel popri Petrovi a obzrel sa, kde by krabicu položil. Peter mu naznačil, že to môže dať aj v obývačke do kúta.

„Pozerám, že máš víno otvorené.“

„Hej, počkaj ti pohár donesiem,“ odbehol Peter do kuchyne, vrátil sa späť a nalial víno. Obaja si sadli a chvíľu len tak neviazane sa rozprávali.

„Čo to tam hľadáš?“ spýtal sa so záujmom a už sa dvíhal. Peter ho však predbehol a rýchlo notebook zaklapol.

„Ale, ale, tajnostkár,“ usmial sa svalovec a priblížil sa k Petrovi ešte viac. Peter v jeho očiach zazrel iskru, presne vedel, kam to smeruje, lenže on to nechcel. Nechcel, aby to smerovalo tam, lebo…

„Mišo…, nie, prestaň,“ snažil sa udržiavať čo najväčšiu vzdialenosť, ale nešlo to. Mišo sa približoval.

„Ale no tak, nebráň sa tomu, chceš to,“ povedal podmanivo a rukou so pritiahol Petra k sebe. Ten cítil Mišovu vôňu, dobre si ju pamätal, jemne korenistá, podmaňujúca. Ruky chlapa mu začali pomaly schádzať k zadku a pritlačili ich ešte viac k sebe. Teraz už mal Mišovu tvár oproti svojej, delili ich milimetre. Mišo sa šibalsky usmieval a v očiach mu len tak iskrilo. V tom ho pobozkal, prudko a žiadostivo. Naozaj to nechcel? Vedel, aký je, ale aj to, aký je v posteli, a on, on dlho s nikým nič nemal a teraz je tu Mišo. Pozreli na seba, Peter ho oblapil a pobozkal dlho a zapojil aj jazyk. Mišo pochopil a ich jazyky spustili vášnivý tanec. Pomaly smerovali ku gauču, kde ho jemne Peter posotil a Peter skončil na Mišovi. Nedočkavo mu rozopínal košeľu a odhalil širokú vymakanú a jemne chlpatú hruď. Vrhol sa opäť na pery, pomaly schádzal po krku, hrudi a bruchu až k hrči, čo sa rysovala v kraťasoch.

No Mišo ho prevalil a na vrchu sa ocitol on. Bozkávali sa, vyzliekali, až obaja sa ocitli nahý na gauči s tvrdými vtákmi. Vtom ho Mišo chytil a začal ho dvíhať, Peter sa rukami oblapil okolo jeho krku a nohami okolo bokov. Medzi polkami zacítil Mišovho tvrdého a vlhkého vtáka, jemne vzdychal a vášnivo sa bozkával. Hlavou mu kývol na spálňové dvere, pochopil. Pomaly prešli do spálne a Peter pri každom pohybe cítil, ako sa mu o polky obtiera tá tvrdá, pulzujúca klada.

Dvere sa zavreli a vrzla posteľ, keď sa obaja na ňu zvalili.