Ako som došiel k svojej práci – Začiatok

Niekto by povedal, že to, čo robím, je zlé. Nespravodlivé. Možno až hnusné. Áno, takých ľudí by sa určite našlo veľa. Ale poviem vám jedno – ich názor ma ani zamak netrápi. O tom, či robím správne alebo nie, rozhodne len ten hore. A ak bude treba, tak príde boží trest. A možno nie, možno som ho dostal vopred, vytrpel som si predsa dosť. A keď sa nad tým tak zamyslím, tak to mohol byť aj plán. Veď, ako sa vraví, Jeho cesty sú nevyspitateľné.

Tak ako tak, mal by som začať pekne od začiatku, aby ste pochopili nielen, čo robím, ale aj prečo.

Celý príbeh začal pomerne dávno, už je to veru pár rokov. Mal som tesne pred osemnástymi narodeninami, keď sa moji rodičia dozvedeli o mojej orientácii. Mama to vzala dobre, ale nebolo mi to nič platné, keďže rozhodujúci názor bol ten otcov. Tak sa stalo, že som bol dva týždne pred narodeninami vyhodený na ulicu.

Samozrejme, keby som vtedy vedel to, čo dnes, išiel by som na políciu, keďže som ešte nebol dospelý, tak by sa to riešilo ako zanedbanie, ale to som vtedy nevedel. Utekal som k bankomatu a vytiahol tých pár stoviek eur, keby náhodou otcovi napadlo mi ich vziať. Nemal som žiadnu ďalšiu rodinu, ku ktorej by som išiel, takže som si kúpil lístok a nasadol na vlak do Bratislavy. Chodil som tam do školy, poznal som to tam, bolo to lepšie ako ostať u nás na dedine. Vytiahol som mobil, aby som zavolal kamošom, či u niekoho z nich nemôžem pár dní prespať.

Mal som síce nejaké peniaze, ale chcel som si najprv nájsť brigádu a do prvej výplaty som chcel peniaze šetriť len na jedlo. Z toho dôvodu platené ubytovanie teda neprichádzalo do úvahy.

Mobil bol však, ako inak, vybitý. A nabíjačka ostala doma. "Super, fakt super," vzdychol som si.

Sediac vo vlaku a pozorujúc krajinu som rozmýšľal, čo budem robiť. Bol víkend, koniec prázdnin, vedel som, že jediný dvaja kamoši, ktorým som poznal adresu, sú preč. A nikomu inému som kvôli vybitému telefónu nemohol zavolať. Vedel som, že aj keby som u nikoho nemohol ostať, tak môžem v najhoršom prípade ostať v nejakej nevyužívanej časti našej školy, kde by ma nikto nenašiel.

Keď nad tým tak rozmýšľam, myslím, že keby som sa dostal do školy a učitelia by zistili, že nemám učebnice – a hlavne prečo ich nemám, začali by situáciu riešiť. Aj keby som sa niekomu dovolal, keby sa niekomu donieslo, že som skončil na ulici, niekto by tú prekliatu políciu zavolal. Ale to by som nebol ja, aby som nemal tú smolu.

Nakoniec som skončil v Bratislave bez akéhokoľvek prístrešia. Zašiel som teda do parku, posadil som sa na lavičku a snažil som sa nezaspať. Ani náhodou som nechcel vyzerať ako nejaký bezďák, hoci som ním vskutočnosti bol. Vytiahol som vypnutý mobil a tváril sa, že sa s ním hrám, aby som nevyzeral tak opustený.

Neviem, ako dlho mi to vydržalo – 20 minút, 40minút? Určite nie viac ako hodinu, veď koho by bavilo sa hrať s vypnutým telefónom? Už som sa začal utápať vo vlastných myšlienkach, keď som započul kroky. Zvihol som hlavu a uvidel som príchodzieho – krásny blonďavý chalan v mojom veku. Fešák, po ktorom by asi každý hneď skočil. Kým som si ale stačil všimnúť viac, prešiel okolo mňa a ja som videl už len jeho chrbát. Ani sa na mňa nepozrel. Samozrejme, hovoril som si, na takého chalana aj tak nemám. Ostatne, prečo by sa pozeral na kôpku nešťastia sediacu na lavičke, o ktorú by zakopol len v prípade, že by doslovne zakopol o moje vystreté nohy?

Opäť som sa upriamil na svoje myšlienky – stačila hodina a už mi bolo jedno, ako vyzerám. Po nejakom čase som zase začul kroky. Zdvihol som pohľad a zase som ho videl. Vracal sa z opačného smeru. Tentokrát som si všimol viac. Mal peknú tvár s výraznou čelusťou, čo sa mi vždy páčilo. Pekné oči a trošku dlhšie blond vlasy. Postavu mal tiež veľmi peknú, aspoň sa mi to zdalo. Bola noc a v oranžovom svetle pouličnej lampy predsa len nebolo vidieť úpne najlepšie. Znova si ma však nevšimol.

Čo ma ale zarazilo, o nejaký čas išiel opäť okolo mňa. A keď som jeho kroky začul už po štvrtýkrát, začalo ma celkom zaujímať, čo vlastne robí. Kto predsa uprostred noci chodí hore dole po vonku tak, že každú štvrťhodinu prejde okolo jedinej lavičky v parku, na ktorej som sa zrovna zložil?

Asi si viete predstaviť moje prekvapenie, keď si zrazu ku mne prisadol.

"Ťažká noc?" opýtal sa a ja som prikývol. On pritakal tiež a potom vedľa mňa chvíľu len ticho sedel. Vzdychol si. Ani jeden z nás asi nevedel, čo povedať, ale nakoniec on prerušil mlčanie.

"Prečo si sa hral s vypnutým mobilom?"

Prekvapene som sa naňho otočil. Ten bol ale všímavý! Nevedel som, čo povedať…, až som vyšiel s pravdou von. Povedal som mu, ako ma otec vyhodil, ako mi nejde mobil, ako som na noc nemal kam ísť. Proste som mu vyklopil, čo sa dalo.

On sa na mňa zahľadel tými krásnymi očami, ktoré tak kontrastovali s jeho čiernou dušou (to som vtedy, samozrejme, nevedel). Vyzeral, že rozmýšľa.

"Vieš," začal pomaly, "mohol by si ísť na noc ku mne. Mám tu blízko malý byt. Spoločnosť na večer by som uvítal." A ukázal rukou na dom za nami.

Iste si poviete, že mi to muselo prísť zvláštne, ale ja som bol mladý, nevybúrený chalan. Ak som si niekoho našiel na zoznamke, bola z toho zväčša jednorázovka a vždy som ja prišiel k niekomu domov. Nemohol som si predsa niekoho doviesť k rodičom. Tak som jeho ponuku prijal a išiel som k nemu. Vtedy som to bral tak, že som získal strechu nad hlavou a možno si aj užijem. Nuž, užiť som si mal dosť…

Prišli sme k nemu. Ledva som zhodil vak, kde som mal zopár vecí, čo som si stačil doma vziať, na zem a už ma chytil a začali sme sa bozkávať. Išlo mu to naozaj úžasne, pripadalo mi to, že vnútra svojich úst skúmame celú večnosť. Také bozkávanie som ešte nezažil.

Ani neviem ako a ocitli sme sa v spálni. Trošku sa odtiahol, vyčaroval úsmev, v ktorom som sa strácal, a opýtal sa: "Chceš to tak ako ja?" Prehltol som a pritakal.

Zvalil ma na posteľ, jemne a pritom drsne zároveň. Neviem, ako to inak opísať. Kľakol si nado mňa a mne sa zrazu pred tvárou hompáľal jeho úctihodný, aspoň dvadsať čísel dlhý, úd. Netrebalo mi veľa na to, aby som ho vzal do úst. Snažil som sa ho do seba dostať čo najviac, ale nepodarilo si mi ho dostať celý. Vytiahol ho z mojich úst, z ktorých mi ešte tiekli sliny, a pretočil ma na brucho. Ucítil som jeho jazyk na mojom otvore, ale len na chvíľu, akoby chcel len ochutnať. Potom som zacítil chladivý pocit, ako mi tam dopadla kvapka lubrikantu. Začal sa mi obtierať o dierku, tlak sa zvyšoval, až zrazu vošiel dnu. Nebudem sa hrať na hrdinu a tvrdiť, že to nebolelo. Bol hrubý, bolelo to, až mi vyhŕkli slzy.

Zastal, objal ma bez toho, aby sa vo mne čo len pohol. "Môžem?" opýtal sa po chvíli a ja som prikývol. Začal do mňa zase poamaly zasúvať a ja som zatínal zuby. Bolelo to, ale ja som ho nechcel znovu zastaviť. Istým spôsobom to bol krásny pocit a vzrušenie z toho, že do seba dostávam zatiaľ najväčšieho chalana, akého som mal, tú bolesť proste prerástlo.

Ako som sa ja rozťahoval, tak on zvyšoval tempo. Nakoniec prirážal ako besný, ja som kričal ako o život a sám neviem, či viac od bolesti, ktorú mi jeho delo stále spôsobovalo, alebo od vzrušenia, ktoré už nemohlo byť väčšie. Urobili sme sa takmer naraz a musím povedať, aj napriek zvyšku príbehu, to bol najlepší sex v mojom živote.

Keď ho zo mňa vytiahol, videl som, že kondóm, ktorý použil, je plný na prasknutie. Asi videl, ako som na to množstvo šťavy pozeral, lebo potom, ako si ho dal dole, mi ju všetku nalial do úst. Možno mi to aj prišlo trochu nechutné, ale jeho šťava bola výborná a to množstvo bolo úžasné. Jednoducho som nevedel odolať.

Chvíľu sme ešte ležali vedľa seba. Potom odbehol a vrátil sa s dvoma pohármi vína. Kecali sme a nakoniec sme stiahli celú fľašu. Teda aspoň myslím. Po každom pohári som bol o niečo malátnejší, ale neprikladal som tomu dôležitosť. Celkom dlho som nejedol, práve som zažil vyčerpávajúci sex snov, myslel som, že je jasné, že so mnou to víno trochu zamáva. Po poslednom pohári ma proste vyplo.

Sám vlastne neviem, či niečo pridal do každého pohára, alebo len do posledného. Jasné ale je, že aspoň v jednom niečo bolo. A tak som sa neprebudil, ani keď ma zväzovali, ani keď ma prevážali. Alebo naopak, kto to má vedieť?