Ako som došiel k svojej práci – Ponuka, ktorú som neodmietol

Asi by som sa mal hneď na začiatku ospravedlniť všetkým, ktorí čakali iné pokračovanie môjho príbehu, ale to viete, minulosť sa nedá zmeniť. Keby sa to dalo, bol by som prvý, kto by ju menil – a pomerne výrazne. Ale zatiaľ sa mi to nepodarilo a obávam sa, že sa mi to ani nepodarí. Ale asi by som sa mal vrátiť k príbehu.

Prebudil som sa v nemocničnej izbe. Nebola moc veľká, ale bola pekná a čistá. Ani si neviete predstaviť moju radosť z toho, že som zachránený. Tá sa ale zmenila v strach, keď som zistil, že som k svojej posteli komplet pripútaný – tým myslím všetky štyri končatiny. A tlačítko na privolanie doktora, aké je v každom filme, som nevedel nájsť. Asi ho ale nebolo treba, po pár momentoch som si totiž v rohu izby všimol kameru. A len chvíľu nato sa v miestnosti ukázal doktor a zdravotný brat. Vypytoval som sa najrôznejšie otázky ohľadom toho, kde som, prečo som pripútaný a podobne, odpovede sa mi však nedostalo. Doktor a zdravotný brat sa rozprávali len medzi sebou. Teda, rozprávali by bol asi silný výraz. Doktor dával rozkazy a zdravotný brat mu odpovedal, prípadne prečítal niečo z nejakých prístrojov. Nebudem klamať, bol som z toho celkom v strese. Keď asi získali všetky údaje, čo potrebovali, doktor ma prehmatal a opýtal sa ma pár otázok (tu som mu zrazu bol partnerom do diskusie), izbu doktor opustil.

Zdravotný brat ostal, prešiel ku mne z pravej strany, naklonil sa nado mňa, usmial sa a povedal:

"Nebojte sa, všetko je v poriadku, aj vy budete v poriadku. Nevedeli sme, ako dlho ste tam boli, to spútanie bola len prevencia, keby ste na pána doktora reagovali," na chvíľu sa zarazil a pokračoval, "povedzme, neprimerane. Na iné otázky vám však teraz odpovedať nemôžem. Ale sľubujem, že aj na tie príde čas." Zase sa usmial. "Teraz vás odpútam, ak sľúbite, že nebudete robiť nijaké problémy."

Samozrejme, že som mu to sľúbil. Ostatne, po mojom pobyte v – vlastne ani neviem, kde to bolo – som nemal dosť síl, aby som nejaké problémy robiť mohol. A byť odpútaný bolo lepšie, než byť pripútaný, však? Obaja sme sľub dodržali – zdravotný brat ma odpútal a ja som ostal pokojný. On hneď potom, už bez slova, odišiel. Začul som, ako vo dverách cvakla zámka. On ich ale nezamkol, to som videl cez okienko – musela byť teda elektrická. Hneď som vyskočil z postele, išiel ku dverám a skúsil som cez to okienko vidieť čo najviac. Chodba ostala prázdna, bola tiež celá biela a čistá. Na opačnej strane som videl viacero dverí, zrejme ďalšie izby. Videl som aj do izby oproti mojej. Na posteli ležal ďalší chalan. Veľa som ale spozorovať nevedel. Ten chudák mal tvár samú modrinu a opuchlinu, takže som veľa odhadnúť nevedel, mimo toho, že bol asi v podobnom veku ako ja. Spal. Ani som sa mu nedivil, podľa jeho vzhľadu musel prejsť oveľa väčším peklom ako ja.

Spozoroval som pohyb vedľa seba, bol to môj odraz v zrkadle. Prvý pohľad na seba samého, odkedy som sa videl v odraze vypnutej obrazovky svojho mobilu na lavičke v parku. Nespoznával som sa. Bol som chudší, na tvári som mal modriny. Ďalšie som našiel pod nemocničným pyžamom. Ale ani zďaleka som na tom nebol tak zle ako kolega v izbe oproti. Začal som uvažovať, čo sa to vlastne deje. Prečo mi nikto nechce nič povedať? Prečo som v izbe zamknutý? Urobil som si menšiu obhliadku, nebolo tam nič zaujímavé, len posteľ, nočný stolík, stôl so stoličkou pri stene, televízia, hodiny a menšia kúpeľňa. Vybavenie vyzeralo dobre, nebolo zničené, v kúpeľni boli aj hygienické pomôcky. Rozhodne to tu nevyzeralo staro a zanedbane ako v bežných slovenských nemocniciach. Všimol som si, že izba nemá okno von. Opäť som teda nevedel, kde som. Najskôr mi napadlo, či to nie je nejaké vládne zariadenie, ale tú myšlienku som zavrhol. Nebol som predsa v americkom filme, bol som na Slovensku, kde by vláda ťažko dala toľké peniaze na záchranu gayov. Tí by ma šupli do klasickej nemocnice. A nič by netajili. Za týmto muselo byť niečo viac. Ale čo? Jediné, čo ma upokojovalo, bolo, že títo ľudia si zo mňa otroka robiť očividne nechcú, na to to tu bolo príliš dobré. Ešte aj sprcháč a mydlo v kúpeľni boli od drahších značiek. Celé to nejako nehralo, chcel som vedieť, čo sa deje, no nemal som na to ako prísť. Skúsil som televíziu, no na nič zvláštne som neprišiel. Svet tam vonku sa prekvapivo nezmenil a pokračoval v bežných koľajách. Ani ma neprekvapilo, že tu mali zaplatených pomerne dosť programov – boli tam hudobné, náučné, športové, zábavné – proste všetky.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Obzrel som sa, stál za nimi ošetrovateľ. Iný, ako ten prvý. Doniesol mi jedlo. Tentokrát aj s vysielačkou, vraj keby som niečo potreboval, mám sa ozvať. Začal som sa ho zase vypytovať, ale nechcel mi na nič odpovedať. Vraj sa všetko dozviem od šéfa, keď príde čas. A vraj sa nemám s otázkami obťažovať cez vysielačku, inak ju vypnú. Poprial mi dobrú chuť a odišiel.

Šéf? Aký šéf? Vŕtalo mi hlavou, čo povedal ošetrovateľ. Moje úvahy ale zamestnalo jedlo na stole. Už letmý pohľad napovedal, že toto skutočne nie je štátna inštitúcia. To jedlo vyzeralo (aj chutilo) príliš dobre. Bol som neskutočne hladný. Cez vysielačku som si objednal ďalšie dve porcie a aj som ich dostal. Každá porcia bola iné jedlo, niekto si očividne dával záležať na tom, aby mi tu bolo dobre. Ale kto? Asi pán šéf.

Nasledujúcich pár dní prebiehalo všetko takmer rovnako. Dni som trávil na izbe pozeraním telky alebo čítaním knihy, ktorú mi priniesli. Bola nová, museli ju kúpiť len preto, že som o ňu požiadal. Naháňalo mi to trochu husiu kožu. Jedlo aj lekári chodili pravidelne, na tretí deň sa pridal aj psychológ. Zaujímavé bolo, že všetci členovia personálu boli len muži. Mimochodom, chalan v izbe oproti stále spal. Teda, pravdepodobne bol v bezvedomí, hoci mi to samozrejme nikto nepotvrdil ani nevyvrátil. Iba som dostal ubezpečenie, že všetko bude v poriadku.

Od psychológa, ktorý tiež chodil denne, som sa veľa nedozvedel. Viedli sme síce dlhé rozhovory, ale hovorili sme zásadne len o mne. O mojom živote pred únosom, o rodine, škole a samozrejme aj o únose samotnom. Dosť sa rýpal v tom, čo sa dialo v tom dome, kde ma držali. Musím povedať, že mi to nebolo dvakrát príjemné. A úprimne? Už som tam bol vyše týždňa, vlastne desať dní a začínalo ma to unavovať. Každý deň za mnou prišlo niekoľko ľudí, ktorí mi odmietli čokoľvek povedať. A byť celý čas zamknutý síce v peknej, ale stále nemocničnej izbe, navyše bez okna, je jednoducho otrava. Neskutočne som sa chcel dostať preč. No na druhú stranu, ako som si pripomínal, vždy lepšie, ako byť TAM.

Bolo to vlastne práve v ten desiaty deň, kedy prišlo veľké prekvapenie. Prišiel chlapík, ktorý nevyzeral ani ako doktor, no tiež to nebol môj psychológ. Na moje prekvapenie mi oznámil, že so mnou chce hovoriť ten tajomný šéf. Vyšli sme na chodbu, konečne som sa mohol poobzerať, hoci vlastne nebolo moc na čo. Bola to naozaj len dlhá biela chodba, lemovaná dverami do izieb, ktoré boli rovnaké ako moja. Niektoré boli prázdne, v iných boli ďalší chalani. Na oboch koncoch chodby boli veľké dvere – k jedným z nich sme kráčali. Dvere sa samé otvorili, keď sme k nim prišli, a my sme tak mohli prejsť do ďalšej chodby. Aj táto bola nemocničná, no vyzerala o trochu inak. Videl som dve operačné sály a miestnosť, kde sedeli traja doktori. Aj tadeto sme však len prešli do ďalšej chodby, potom ďalšej a ešte do jednej. Tá posledná bola tmavšia, obložená drevom a v jej strede boli veľké drevené dvere, na ktoré môj sprievodca zaklopal.

"Ďalej," ozvalo sa. Sprievodca mi otvoril jedno z krídel dverí, aby som mohol vojsť, no sám nevošiel.

Tá miestnosť bola jednoducho obrovská. Bolo v nej niekoľko gaučov, veľký stôl, okolo ktorého boli rozostavené stoličky. Všade stáli stolíky, na ktorých boli položené fľaše s alkoholom, ktorý nevyzeral lacno. Na stenách, ktoré boli do polovice obložené drevom a nad ním otapetované zelenou tapetou, viselo množstvo obrazov a kopa závesov. Jediné, čo tu chýbalo, ako vlastne všade, kam som sa zatiaľ dostal, boli okná. Na opačnej strane miestnosti, tak, aby ste ňou museli celou prejsť, bol veľký starý písací stôl a za ním kreslo, ktoré mi bolo otočené chrbtom. Vyzeralo to, ako z nejakého filmu, ako kancelária niekoho neskutočne dôležitého. Chlap, ktorý tu pracoval, musel mať štýl.

"Poď ďalej a posaď sa prosím," zaznelo od otočeného kresla. Bolo mi to divné, ale pokračoval som k dvom stoličkám, ktoré stáli pred stolom.

Keď som už bol pri nich, znova sa ozvalo: "Prosím, posaď sa. A nezľakni sa."

Nechápal som, čo tým myslí, no pochopil som hneď, ako sa kreslo začalo otáčať. Muž, ktorý na ňom sedel, bol zjazvený. Vyzeral, akoby mal popálenú celú tvár a tá sa mu dobre nezahojila.

"Chceš sa niečoho napiť?" opýtal sa. Ja som odmietol, smädný som nebol a na alkohol som už vôbec nemal chuť.

"Tadeáš," predstavil sa a načiahol ku mne ruku.

"Marek," odpovedal som mu a potriasol mu natiahnutou rukou.

"Viem," odvetil, "viem aj, že máš množstvo otázok. Mnohé ti teraz zodpoviem, možno aj všetky, ak to bude vhodné."

"Vhodné? Nezaslúžim si vedieť všetko?" opýtal som sa. Dobre si pamätám, ako som sa snažil spýtavo nadvihnúť obočie.

"Pochopíš, ver mi," povedal a skúmavo sa na mňa zahľadel. Potom spustil a ja som si nedovolil ho prerušiť.

"Vieš, to, čo robíme, je, že sa snažíme oslobodzovať ľudí, ako si ty. Takých, ktorých niekto uniesol alebo zajal a využíva ich tak, ako využívali teba. Je to hnusné, odporné a hanebné. Viem to, sám som si tým prešiel, ale o tom nebudeme hovoriť. Podstatné je, že sme ťa našli aj s ďalšími troma chlapcami. Jeden z nich ležal v izbe oproti tvojej. Viem, že si sa oňho zaujímal, ale nemusíš sa báť, je v dobrých rukách. Bol na tom zle, musíme ho zatiaľ držať v kóme, ale dostane sa z toho, sľubujem."

Zase sa na mňa na chvíľu zahľadel a pokračoval.

"Dôvodom, prečo ti nikto nič nepovedal, je, že neoperujeme, povedzme, v medziach zákona. Únoscov hľadáme, zajímame a súdime my sami. Pri každom z vás zisťujeme, či by nebol vhodným prírastkom do nášho tímu, preto tie tajnosti a psychologické vyšetrenia. Marek…, už teraz vieš viac, ako väčšina chlapcov, čo sedela na tej stoličke, kde teraz sedíš ty. Chcem ti dať ponuku, aby si sa k nám pridal a pomáhal nám chytať ľudí, ako sú tí, čo ťa uniesli. Máš na výber. Ak odmietneš, postaráme sa o teba ďalšieho pol roka. To znamená bývanie, jedlo a lekársku starostlivosť. Je to čas, aby si sa dal dokopy a pokúsil sa postaviť na vlastné nohy, keďže, ako si vravel, rodina ťa zavrhla. Potom sa už ale musíš zabezpečiť sám. Dovtedy ti môžeme aj pomôcť so školou. Maturita sa ti blíži, ale vybavili sme, aby si ju mohol absolvovať bez opakovania ročníka, vzhľadom na tvoju dlhú absenciu. Na oplátku budeme očakávať len tvoju mlčanlivosť. Keby sa niekto pýtal a ty by si mu chcel vyrozprávať svoj príbeh, nás vynechaj, zachránila ťa polícia. Sme síce proti únikom poistený, ale rozumieš mi, nechcem nič riskovať."

Odmlčal sa, a tak som sa spýtal: "A čo, ak by som sa chcel pridať?"

"Dúfal som, že sa opýtaš," usmial sa, "vlastne je to dosť podobné. Škola, bývanie, jedlo, lekár. S tým rozdielom, že nielen na pol roka, ale dokiaľ budeš s nami a ešte ďalší rok, ak sa neskôr rozhodneš zmeniť názor. Ak to pre teba nebude príliš obmedzujúce, môžeš popri tom aj niečo vyštudovať. A samozrejme k tomu patrí aj slušná výplata. Upozorňujem ťa ale, že práca s nami nie je práve med lízať. Zahŕňala by nejaké sledovanie, špehovanie, sledovanie internetu a podobne, ale rovnako by si niekedy musel robiť aj volavku a nechať sa zajať, prípadne ísť na záchrannú akciu a zachraňovať iných podobne, ako si bol zachránený ty. Nie je to ľahká práca a je tam veľa zodpovednosti. Budeš musieť prejsť tréningom a pred každou akciou dostaneš sledovací čip, keby ťa niekto uniesol, musíme vedieť, kde si, aby sme hneď išli po teba."

"Takže sa nechám dobrovoľne uniesť a znásilniť?" spýtal som sa pomerne neveriacky.

"Zväčša prídeme do niekoľkých hodín, ani nestihneš mať zákazníka. Ale zaručiť to samozrejme nemôžem. Hlavne, ak si ťa niekto unesie, nazvyme to, pre vlastnú potrebu."

Premýšľal som. Možno sa vám to zdá čudné, ale naozaj som premýšľal. Vždy som chcel robiť nejakú robotu, kde by som pomáhal. Rozmýšľal som nad policajtom, vojakom, možno právnikom, aj keď ma na gympli nútili do informatiky, ktorá mi dosť išla. Takto by som si aspoň mohol splniť pracovný sen. A popri tom študovať informatiku, kde by som sa mohol zamestnať neskôr. Ale zase nechať sa uniesť a znásilniť? Do toho sa mi moc nechcelo. Nie som predsa nejaký špeciálny agent z telky. A hlavne, aká je šanca, že ak niekoho takto chytíme, tak sa z toho nedostane? Na to som sa musel opýtať.

"Môžem sa opýtať na niečo, čo by mi rozhodnutie uľahčilo?" spýtal som sa.

Tadeáš sa naklonil ku mne a odpovedal mi: "Čokoľvek."

"Ak niekoho chytíme, aká je šanca, že sa naozaj dostane za mreže? Vraveli ste, že operujete ilegálne, nepustia ich?"

"Môžem ti zaručiť, že nikto, koho chytíme, nevyviazne. Viac ti ale nepoviem, kým nebudem vedieť, že si s nami. Kľudne si nechaj pár dní na rozmyslenie, aby si…"

"Idem do toho," skočil som mu do reči, "ak mi viete zaručiť, že neuniknú, potom idem do toho." Rozhodol som sa prekvapivo rýchlo.

"Výborne. Aj tak ti ale nechám ešte niekoľko dní, aby si si to dobre rozmyslel. Myslím si ale, že ti môžem veriť."

"A poviete mi teda, čo sa deje s ľuďmi, ktorých chytíte?" Naozaj som to chcel vedieť.

Tadeáš sa na chvíľku zamyslel.

"Myslím, že môžem. Nuž, ak je to len malá ryba, ako ten chalan, čo odchytil teba – áno, našli sme aj jeho – tak im len trochu rozhádžeme byt, vezmeme im peniaze, ktoré získali týmto spôsobom, a necháme im malú poznámku, ktorá pôsobí ako od ich šéfov, aby zmizli a k biznisu sa viac nepribližovali. Samozrejme, ak ich chytíme znova, je to trochu iná káva. To končia ako tie väčšie rybky – u nás. Vždy začneme výsluchom, chceme všetky mená a čísla bankových účtov, prípadne úkryty peňazí. Z tých peňazí sa potom staráme o zachránených a financujeme ďalšie akcie. Ak ich zločiny boli príliš ohavné, potom pokračujeme na simulátor bolesti. To je taká šikovná mašinka, ktorá im do mozgu posiela signály, akoby ich niekto mlátil, pritom sa ich nikto nemusí dotknúť. Vieš, možno to neznie pekne, ale tí ľudia, ak sa tak dajú nazvať, sú zodpovední za obrovské utrpenie, myslím si, že by ho mali tiež trochu okúsiť."

Na chvíľu si dal zase pauzu a skúmal ma. Ja som mu prikývol, tým hajzlom som želal len to najhoršie a trocha bolesti nebola podľa mňa dostačujúca.
"A potom?" pobádal som ho, nech pokračuje.

"Potom ich zavrieme do nášho väzenia. Sú v miestnosti 2x2 metre bez okien, len so záchodom a umývadlom. Nesmú z nej nikdy vyjsť a mreže sa im otvoria len v najnevyhnutnejšom prípade. Máme špičkové moderné vybavenie a zároveň staré dobré zámky, i hrubé mreže. Nikdy sa nedostanú von, ani keď sa tam od nudy zbláznia."

Viem, čo si teraz možno myslíte. Je to strašný osud a je to pravda. A je to mučenie, aj to je pravda. Ale je to pre nich dosť? Podľa mňa nie. Podľa mňa, nič nie je dosť. Pred očami sa mi vybavil chalan z izby oproti. Ten s modrinami, ktorý bol celý čas v kóme a stále v nej je.

"Chcem ich vidieť," povedal som.

Prekvapene sa na mňa pozrel. "Si si istý? Nie je to práve pekný pohľad."

"V to práve dúfam," odvetil som mu.

Chvíľu rozmýšľal, potom vstal a naznačil mi, aby som ho nasledoval.

Prešli sme pracovňu a vyšli na chodbu. Pokračovali sme cez niekoľko chodieb do miestnosti, kde bolo množstvo monitorov a dvaja strážnici.

"Chce ísť dole," povedal Tadeáš strážnikom.

"Naozaj?" podivil sa prvý.

"Odvážny," pridal sa druhý.

"Alebo hlúpy," dodal zase ten prvý.

"Si si tým istý?"

Tá otázka smerovala viac na Tadeáša než na mňa.

"Je to predsa len silný pohľad."

"Viem, čo zvládnem a čo nie," odvetil som mierne naštvane. Nie som decko. Po tom všetkom už nie.

"Vidíš?" usmial sa Tadeáš na strážnika a povedal mu, nech ma vezme dole.

"Ja tam chodím nerád. Okrem toho, je to veľa schodov," povedal mi ospravedlňujúco.

S jedným zo strážnikov sme sa teda vybrali na cestu. Zabezpečenie bolo naozaj dobré. Prešli sme cez štvoro mreží, dve musel odomknúť strážnik kľúčom, ďalšie dve nám otvorili elektronicky. Schodisko dole bolo dlhé a úzke. Vraj, aby v prípade úteku museli ísť tí hajzli po jednom a dali sa ľahšie zastaviť. Pri slove zastaviť si mimovoľne poklepal po zbrani, čo mal na opasku.

Keď sme zišli dole, atmosféra sa zmenila. Boli sme veľmi hlboko pod zemou, minimálne štyri alebo päť poschodí, bolo tam vcelku chladno, na rozdiel od priestorov hore, a všetky steny boli z holého betónu. Príjemné svetlo žiaroviek vystriedali chladné neónky za mriežkami. Prešli sme posledné dvoje mreže (opäť jedna na zámok a druhá elektrická – kľúč od prvej dokonca musel ostať visieť na háčiku medzi mrežami) a konečne sme sa dostali k celám.

Hovorili pravdu, nebolo to pekné miesto. Tí chlapi boli zarastení, na sebe mali mundúr, ktorý im očividne nikto nikdy nevymenil – niektorí ich mali naozaj v žalostnom stave. Krčili sa v rohoch svojich ciel a vyzeralo to, že niektorí sa naozaj scvokli, ako si niečo sami pre seba drmolili.

"Ale, ale, koho nám to sem vedú? Málilo sa ti a chceš viac, ty špina?" ozvalo sa zrazu. Otočil som sa za hlasom a uvidel som ho. Toho chlapa, čo mi ukazoval, čo a ako bude, keď ma uniesli. Ten sviniar sa mi vysmieval.

"Vyzerám ako niekto, komu by sa málilo? Ja na rozdiel od teba aspoň neskapem v tejto hnusnej diere." Zlosť vo mne kypela a upokojovalo ma len vedomie toho, že ja odtiaľto odídem, kým on tu zhnije.

"Vyzeráš ako kurva, ktorej mal niekto dať, čo si zaslúži. Očividne sme na teba boli moc mäkkí," posmieval sa ďalej.

Vtom ale zmeravel, celé telo sa mu skrútilo v kŕči, akoby ho zasiahol prúd. Triaslo ho asi desať sekúnd. Potom padol na zem a nevraživo na nás pozeral.

"Tuším ťa prešla nálada," posmieval sa teraz môj sprievodca tomu hovädu.

Potom sa obrátil ku mne: "Podlaha v celách je z kovu a je pripojená na elektrinu. Potrebujeme niečo na ich ukľudnenie," uškrnul sa a ukázal mi ovládač, ktorý držal v ruke.

"Môžem to skúsiť?" opýtal som sa.

"Nevidím dôvod, prečo nie. Ale nepredlžuj to zbytočne," odvetil pobavene.

Dal som mu asi tri kratšie šoky. Zábava ma rýchlo prešla. Popravde som nevedel, kde sa to vo mne berie. Vždy som bol skôr mierumilovný pacifista, ale v ten deň som si to utrpenie, ktoré som videl, nesmierne užíval.

Neskôr, keď sme sa vrátili hore, som sa Tadeášovi zveril s obavou, či sa zo mňa nestáva niekto ako tí dole, keď som si tak užíval ich utrpenie. Odvetil mi ale, že nie. Že podľa psychológa je niečo také očakávaná reakcia a je to viac ľudská prirodzenosť než moja zlá vlastnosť. Bol som ubezpečený, že som prešiel veľmi podrobným testom a že keby so mnou čokoľvek nebolo v poriadku, nikdy by mi prácu neponúkol.

***

Nuž a takto to bolo. Takto som prišiel k svojej práci. Zmaturoval som, prešiel výcvikom, chytal ľudí, ktorých nemožno nazvať ľuďmi. Okúsil som toho dosť. Bol som návnadou, aj vojakom. Vedel som, že našim ľuďom môžem veriť, a nikdy som sa nesklamal. Nikdy sa mi nestalo nič príliš zlé a verím, že sa to nezmení.

Informatiku som vyštudoval externe a venujem sa jej, keď mám voľno.

S rodičmi som sa zatiaľ nevidel, a ak záleží na mojom názore, tak sa ani nestretnem.

Môj život je dobrý, ale možno by mohol byť lepší. Svoju prácu robím už dlho a som v nej dobrý, ale mám pocit, že moje srdce začína pociťovať istú prázdnotu.

Žeby som potreboval zmenu…?