Ako som došiel k svojej práci – Záchrana

Prebudil som sa v malinkej tehlovej miestnosti so špinavým matracom a k tomu zviazaný. To som si zavaril. Začal som so sebou hádzať, kričať, ale nič nepomáhalo. Ako by aj mohlo? Tí ľudia mali prax. Keď ma začalo od kriku bolieť hrdlo, prestal som kričať a začal sa obzerať okolo seba. No, obzerať je možno silné slovo, okolo mňa boli štyri steny a na jednej z nich boli dvere. Okno tam nebolo žiadne. Tri zo stien vyzerali ako pristavené neskôr, aby sa väčší priestor rozdelil na malé cely. To bolo asi všetko, čo som dokázal vypozorovať. Teda, zo stropu ešte visela žiarovka, ale vypínač tam nebol.

Po nejakom čase, kedy som už len ticho sedel a bál sa, čo so mnou bude, sa otvorili kovové dvere a vošiel chlap… no, skôr gorila. Obrovský, urastený, svalnatý, ale vôbec nie pekný. Za opaskom sa mu hompáľal elektrický obušok. Chytil ma a postavil na nohy.

"Teraz ti rozviažem nohy a ty pôjdeš za mnou. A žiadne hlúposti," povedal a ukázal na obušok. Dvakrát som si teda rozmyslel, či budem niečo skúšať.

Keď mi rozviazal nohy, vyšli sme na chodbičku pred mojou celou. Tých tam bolo ešte ďalších deväť – na každej strane päť ciel. Na jednom konci chodby bola mreža, ktorá oddeľovala cely od ďalšej časti budovy. Na opačnom konci chodby bolo umývadlo, toaleta, dve sprchy a za nimi okno. Nijaká stena, nič, čo by v týchto miestach zaručilo nejaké súkromie. Za oknom som videl les, boli sme teda asi ďaleko od mesta, prinajlepšom na okraji nejakej dediny. V tom horšom prípade to mohla byť aj samota.

"Tam sa môžeš umyť alebo sa vyšťať, či vysrať. Vždy ráno, večer, alebo keď si ťa niekto vyberie," povedala gorila a ukázala smerom k sprche.

Keď si ťa niekto vyberie, keď si ťa niekto vyberie – rezonovalo mi v hlave. Skvelé, takže teraz zo mňa bude kurva pre každého chruňa, čo si zaplatí, hovoril som si. Ak som sa doteraz nebál, teraz som sa naozaj začal. Alebo skôr, dovtedy som sa bál a teraz som si nasral do nohavíc, to je lepšie prirovnanie.

Moja obava sa naplnila, keď mi gorila začala vysvetlovať, ako to v tomto dome radosti funguje. Ukázal mi štyri veľké miestnosti zariadené kontrastne s mojou celou. Každá mala nejakú tématiku a niekto si dal naozaj záležať, aby vyzerali ozaj dobre. Bola tam ružová huňatá miestnosť s červenou posteľou v tvare srdca – asi pre nejakých romantikov, čo ich nikto nechcel. Bola tam obyčajná izba, čo pripomínala motel z 80. alebo 90. rokov. Tretia miestnosť bola zariadená ako detská izba. No a posledná, štvrtá, bola mučiareň.

O mučiarne som sa nikdy nezaujímal, ale stredoveko nevyzerala. Mala holé betónové steny, bola bez okna, bol tam stôl s rôznymi hračkami a na stene viseli bičíky a podobné "bicie zariadenia". Teraz mi skutočne stiahlo polky a začal som sa modliť, aby som skončil v ktorejkoľvek miestnosti než tejto.

Dozvedel som sa, ako bude prebiehať môj príchod aj odchod, aké sú tresty za porušenie disciplíny, kedy dostanem jesť a podobne. Snažil som sa nahovoriť si, že mohlo to byť aj horšie, ale nevedel som si nič horšie predstaviť. Samozrejme, aj predtým som sa nechal šukať cudzími chalanmi, ale aj tak som si dal záležať na ich vzhľade a veku. Tu som neočakával nikoho mladého a už vôbec nie pekného.

Priznám sa, že na obdobie, ktoré nasledovalo, spomínam nerád. Zákazníci chodili a vyberali si ma niekoľkokrát za deň. Nikto sa nepýtal, či chcem, či nie, alebo či ma to bolí. Čo iné som ale mohol čakať, však? Rovnako aj moje delenie izieb na bezpečné a nebezpečné sa ukázalo ako úplne zbytočné. O tom ma presvedčil hneď môj prvý zákazník.

Ako mi bolo vysvetlené už na začiatku "pobytu", pred jeho príchodom som sa musel umyť a vyprázdniť. Potom som bol odvedený do ružovej izby, ako som si ju nazval, a tam som bol priviazaný k stoličke, na ktorej som mal počkať na zákazníka, ktorý vošiel o pár minút. Musím sa priznať, že som sa potešil, izba vo mne vyvolala dojem, že sem príde nejaký romantik, ktorý si len nevie nikoho nájsť. Možno bude škaredý, ale nebude sadista, upokojoval som sa.

Zákazník vošiel o pár minút. Nebol síce môj typ, ale asi by som ho neoznačil za škaredého chlapa. Mohol mať tak tridsať rokov, zarastený, pod košeľou mu bolo vidieť aj nejaké svaly. Nikdy som nebol na starších od seba, ale v tomto prípade mi to prišlo ako absolútna výhra. Keby som bol sám, mal o desať rokov viac, asi by som ho chcel.

Pristúpil ku mne a pohladil ma po líci. Jemne. Opýtal sa, ako sa volám, a ja som odpovedal: "Erik."

"ERIK, PANE!" zvreskol na mňa a dal mi takú facku, že stolička, na ktorej som sedel, sa prevrátila. Samozrejme, aj so mnou. Hnev, ktorý som mu uvidel v očiach, sa vytratil tak rýchlo, ako sa v nich zjavil. Postavil stoličku zase na nohy, pohladil ma po vlasoch a ospravedlnil sa. Čo je to za psychopata, nechápal som.

V podobnom duchu pokračovalo celé naše "sedenie". Najprv sa so mnou len rozprával o hlúpostiach ako je počasie. Neskôr si rozopol poklopec a vytiahol svoj nástrojček. Musel som sa premáhať, aby som sa nezačal smiať. Vždy som si myslel, že ja nie som obdarený, ale na tohto chlapíka som nemal. Chcel len fajku, do análu by asi aj tak nedočiahol.

Ono by to celé nebolo tak zlé, keby každú chvíľu len tak nevybuchol a nezačal ma mlátiť. Neskôr vytiahol aj paralyzér, ktorý, ako som neskôr zistil, patril k výbave všetkých zákazníkov. Takže sa prekladali časy, kedy bol milý, keď ma bezohľadne mlátil, a kedy som dostával rany paralizérom. Nakoniec som to nevydržal a stratil som vedomie.

Prebudil som sa až pod prúdom studenej vody pod sprchou na chodbe s celami. Nevidel som na jedno oko, celé telo ma bolelo a už som vedel, že zajtra budem mať kopu modrín.

Naivne som si myslel, že v tomto stave dostanem nejaký čas na zotavenie, ale opäť som sa mýlil. Modrín som sa do konca "pobytu" nezbavil. Mlátiť mladých chalanov tu očividne patrilo k obľúbenému typu zábavy.

Skutočne nechcem rozoberať každého zákazníka, ktorý prišiel, aby si na mne vybil zlosť päsťami, alebo aby si vo mne vyprázdnil svoje vajcia. Za dva týždne, ktoré som tam vraj bol (a ktoré sa mi totálne zliali do jednej neurčitej masy sponienok), som poslúžil kope rôznych mužov, ktorí si so mnou mohli robiť čokoľvek a ja som s tým nemohol absolútne nič urobiť. Celý ten čas sa pre mňa zmenil v agóniu a ja som sa nevedel dočkať, kedy odtiaľto vypadnem.

Je mi jasné, že každý, kto toto číta, si práve teraz povedal, že ako by som sa už len mohol dostať preč. Význam mojich myšlienok bol však trochu iný. Pri tom, ako so mnou (a iste aj inými obyvateľmi) bolo zaobchádzané, mi bolo jasné, že už to dlho nevydržím. Jednoducho som sa dostal na koniec svojej cesty. Vydržím ešte pár dní, možno týždeň, prinajhoršom dva… a potom príde koniec. Bolo mi to úplne jedno. Nie, klamem, nebolo. Tešil som sa na to. Zúfalo som sa na svoj koniec tešil a túžil som po ňom tak veľmi, ako som len vládal.

Lenže… cesty Božie sú nevyspitateľné. To hovorila moja babička, keď tu ešte bola s nami. A ako vždy mala pravdu. Smrtka si odo mňa mala ešte nejaký čas držať odstup.

V jeden deň som bol, ostatne ako vždy, odvedený do jednej z miestností, myslím, že to bola práve mučiareň. Pojem o čase som už nemal žiaden, neviem, či bolo ráno, obed alebo večer. A koho by to vlastne v mojej situácii trápilo. Tento zážitok mal byť pre mňa nový, tentokrát si so mnou prišli zašpásovať až dvaja chalani. Nemohli byť o veľa starší ako ja. O to poníženejšie som sa ale cítil. Oni o chvíľu odídu a ja tu budem musieť ostať.

Celkom rýchlo a obratne ma priviazali k lavici, takže mali pekne prístupné oba moje otvory. Obaja vytiahli svoje nástroje z nohavíc. Boli snáď až prehnane veľké. Predtým by ma možno také delá uchvátili, no tu ma opäť raz vystrašili. Páchli, určite si ich niekoľko dní neumyli. Prečo by mali? Kvôli mne asi nie… Začali mi ich tlačiť do tváre. Jeden mi znenazdajky chytil hlavu a natlačil ma na penis toho druhého. Zatlačil ma po jeho koreň, až ma naplo a rozkašľal som sa. Za to som schytal facku a pľuvanec do ksichtu.

Nakoniec sa ale vymenili a dostal som do úst prvého z nich. Ten bol menší, takže sa to aspoň dalo zvládnuť. Druhý zas prešiel k môjmu zadku a začal sa mi oň penisom trieť a plieskať ma ním. Modlil som sa, aby nezasunul. Takého som ešte nemal. Alebo aspoň, aby nezasunul príliš tvrdo. Nakoniec sa ale vrátil a vystriedal prvého chalana pri mojich ústach, ktoré začal šukať. Vždy, keď ma naplo, som od prvého schytal jednu po riti. Celkom dobre sa na tom bavili.

Prvý chalan ma zrazu chytil odzadu za krk a pridusil ma. Namazal si ho slinami a vrazil ho do mňa. Nemať ústa plné penisu druhého chalana, vykríkol by som. Oni ale pochopili a bavili sa na mne ešte viac. Začal ma jebať čoraz tvrdšie. Začal som sa odťahovať od druhého chalana, ktorý si užíval s mojimi ústami a snažil sa nejako naznačiť, aby ma prvý prestal jebať tak tvrdo. Neúspešne.

Prvýkrát však začali komunikovať so mnou: "Ani držať nevieš, ty kurva. Veď mi ťa to naučíme," povedal ten prvý a prešiel k mojim ústam, kde vystriedal druhého chalana a začal ma agresívne šukať. Druhý sa zatiaľ presunul dozadu, napľul mi na dieru a na jeden zásun mi ho vrazil dnu. Prvý ma držal, nech neujdem. Akoby som mohol, pritom, ako som bol zviazaný.

Šukali ma tvrdo a dlho. Striedali sa na mojej riti a v mojich ústach. Obe diery ma boleli a oni nevyzerali, že by sa chystali prestať. Nakoniec sa každý do jednej mojej diery urobil.

No asi im nestačilo. Nastavili sa za mňa a bez varovania ich zrazu do mňa vrazili. Myslím si, že taký nárek, ako vtedy, zo mňa ešte nevyšiel a už ani nevyjde.

A v tom sa to stalo. Dvere sa rozrazili a stáli v nich dve postavy celé v čiernom. Posledné, čo si pamätám je, že ma trafila šípka. Myslím, že do ramena. A potom som bol zase mimo.