Tristošesťdesiatpäť – I. kapitola

Vo vzduchu cítiť blížiace sa leto a hoci teploty neukazujú závratné čísla, stojí na križovatke len v krátkom tričku a flanelovej košeli prehodenej cez ramená. Hlavou kýve do rytmu hudby pustenej v enduro prilbe. Je nová, čierna ako uhoľ a vďaka štítu dobre kryje svetlo. Pokukoval po nej už dlho a pozitívne recenzie ho v jej kúpe utvrdili. Bodaj by nie, keď za ňu vyhodil štvrť výplaty. Skusmo stlačí spojku a ľavú nohu položí na stupačku, aby hodil rýchlosť. Motorka sa chce prudkým štartom zdvihnúť, no on nepatrí k tým, ktorí by sa po meste frajersky premávali na zadnom a okamžite ju schladí kopnutím do brzdy. A to je posledné, čo má v danej sekunde pod kontrolou.

V ďalšej mu asfalt bolestivo ryje do boku, nádrž udrie o koleno a váha stroja kĺže po ceste. Netuší, čo sa stalo. Mal zelenú, zohriate pneumatiky a na ceste nebol žiaden štrk. Sykne, keď ho motorka priľahne ešte viac, a tým konečne sa prestane hýbať. Pokúsi sa spod nej vyškriabať a vďaka padacím rámom, ktoré celému stroju dodávajú dravý vzhľad, sa mu to aj podarí. Upraví batoh a otrepe oblečenie.

„Povedz, že ti nič nie je,“ ozve sa úzkostlivo s pohľadom upretým na čiernožltú farbu. Ľavý kryt na ruku to má definitívne za sebou, ale rámy splnili svoju funkciu a všetko sa zdá byť na svojom mieste. Zdvihne plexi, keď ho zaujme niečo iné. Niečo, čo tam rozhodne nepatrí. Tmavý nárazník, evidenčné číslo, modrobiely kockovaný kruh ohraničený čiernou s troma písmenami, kapota…

Od toho, čo sa našiel na zemi, neubehlo viac než pár sekúnd, ale ignorant sediaci v aute sa mohol aspoň pozrieť, či osoba, ktorú zrovnal so zemou, vôbec žije. Prv na neho len neveriacky zíza. Ako čosi vytočene vykladá do telefónu. Potom pohľad presunie k motorke pri svojich nohách. Ku stroju, na ktorý si šetril od strednej, a ani lavína štipľavých nadávok nedokáže uhasiť oheň, čo sa mu rozleje žilami. Prejde k predným dverám, buchne po streche a nakloní k oknu, až štít prilby narazí do skla.

„Čo keby si vyšiel von? Rád by som ti jednu ubalil do ksichtu," zasyčí, keď k nemu muž konečne dvihne zamračený pohľad. Bez toho, aby vôbec žmurkol, hodí mobil, na ktorom stále beží hovor, ku sedadlu spolujazdca a otvorí dvere takou razanciou, až musí motorkár uskočiť, aby mu nimi nevrazil.

„Tak to skús,“ vyzve ho a v očiach mu nebezpečne blysne. Je vyšší, čo mladík nečaká, no rozhodne sa nenechá zastrašiť nejakým zazobaným synáčikom v košeli.

„Máš frajerské auto, huh? Hlavne, že netušíš, na čo sú semafory. Ak máš zelenú ideš, ak retardovanú červenú, tak stojíš. Do prdele!“

„Nejaký imbecil na motorke ma nebude poúčať, ako jazdiť,“ odsekne muž nevrlo bez toho, aby čo i len trochu zmenil výraz. Je vytočený, ale vie sa krotiť.

„No to teda bude,“ zhodnotí krátko a uvedomí si, že má stále prilbu. Čo ho rozzúri ešte viac. Povolí poistku a prudko ju stiahne dole. Má u riti fakt, že sú jeho vlasy na všetky svetové strany. Naštvane ich prehrabne, jazykom upraví tenký piercing v spodnej pere a…

„Koľko máš rokov, preboha? Šestnásť? Môžeš na niečom takom vôbec jazdiť?“

Neveriacky na muža pozrie. On že má šestnásť? Už-už sa chce opýtať, čo sa do jeho veku serie, keď napokon usúdi, že si ten namyslený snob môže myslieť, čo chce.

„Ak nevieš farby, tak si kúp autíčko na ovládanie,“ poznamená miesto toho a znova nestihne zareagovať. Ocitne sa na aute s tmavými očami zabodnutými do zelených a predlaktím bolestivo tlačiacim na ohryzok krku.

„Pokračuj. Polícii sa bude určite páčiť, keď k tomu všetkému budú riešiť ešte tvo…“

„Čože?!“ vyštekne, len čo mu dôjde obsah mužových slov, „načo si volal políciu?!“

„Prečo by som nemal?“ povytiahne obočie na mladíkov vydesený pohľad, „máš snáď v tom batohu kokaín?“

„Mám tam tvoj zmysel pre humor,“ precedí pomedzi zuby po tom, čo sa mu podarí vykrútiť a zhrabnúť prilbu. Drepne chrbtom k motorke a pokúsi sa ju dvihnúť. Zvládne to síce až na druhýkrát, no oveľa viac, ako znejúce majáky, ho vyplaší veľký fľak, čo pod ňou ostal.

„Nie, nie, nie…,“ zamrmle a na prsty, ktoré priloží k boku okamžite kvapne mazľavá tekutina. Zahreší po stý raz. S tým rozhodne ďaleko nedôjde, čo znamená jediné. Je v sračkách. Rukou, ktorá nie je od oleja, frustrovane prejde cez tvár. On síce nehodu nespôsobil, ale papiere… Dvihne sa hore vo chvíli, keď ich oboch pozdraví starší policajt a nasledujúce minúty ho presvedčia o tom, že sa tí dvaja poznajú, a že sám seba zahrabáva každým slovom, ktoré povie hlbšie a hlbšie do samotných pekiel.

„To myslíte vážne? A čo sa tak opýtať nejakých svedkov?“ ukáže za seba. Križovatka je už uvoľnená a autá po nej jazdia hore dole. Policajtov kolega, ktorý riadil premávku, bol dokonca taký milý, že mu pomohol odtlačiť motorku ku krajnici. Ale tam všetko pekné končilo. „Napríklad tamten dedo. Čaká na autobus už dobré pol storočie. Určite videl, ako to bolo.“

Policajt sa smerom k autobusovej zastávke ani len nepozrie. Zrak z papierov síce dvihne, ale miesto starca ich uprie na drzého mladíka.

„Snažíte sa mi vysvetliť, ako mám robiť svoju prácu?“

Ten neveriacky zažmurká. To si z neho robia srandu?

„Nie, snažím sa dokázať, že tento tu,“ dlaňou ukáže na vysokého muža stojaceho so založenými rukami vedľa policajta, „by mal byť v papieroch zaznačený ako vinník. Pretože možno vás to pri všetkej úcte prekvapí, ale naozaj ním je.“

„V poriadku," zareaguje policajt a rozhodne sa pristúpiť k ďalšej časti, „poprosím vás o predloženie vodičského preukazu spolu s papiermi od motocykla.“

„To nebude nutné nie? Je predsa jasné, že…“

„Doklady a vodičský,“ preruší ho pevným hlasom, a tak mladík stisne pery a hodí na vodiča auta rozdráždený pohľad. Zdá sa mu to, alebo sa ten arogantný blbec ešte baví? Znova cez neho prebehne chuť niečo mu urobiť. Hocičo, jedinou podmienkou je, aby to šialene bolelo. Vytiahne kľúče zo zapaľovania a odomkne kufor. Chvíľu sa v ňom prehrabáva, kým nenájde obal s dokladmi, a s ďalšou šťavnatou nadávkou ho opäť zavrie. Už nedúfa, že ho policajt nechá len tak ísť. Dni, keď sa im vyhýbal ako čert krížu, skončili.

„Vodičský so sebou nemám,“ oznámi len, keď papiere padnú do policajtových dlaní.

„Nemáte,“ zopakuje po ňom ironicky a pokrúti hlavou.

„Nie, nemám. Nájdite si ho v databáze.“

Ak by bol pes, počul by, ako policajt zaškrípe zubami. Podobných namachrovaných motorkárov majú všetci na oddelení dosť. Nič viac však nepovie a odíde späť k služobnému autu, aby všetko skontroloval.

„Zaujímalo by ma, prečo od teba doklady nechcel. Je to tvoja rodina alebo ďalší policajt, ktorý sa plazí po peniazoch?“

„Skús sa ho opýtať,“ príde mu jednoduchá odpoveď a následne odstrčenie, „a neopieraj sa mi o auto.“

Odignoruje to. Chvíľu sa teda o bok čierneho bavoráka opierajú obaja, jeden zamračenejší ako druhý, keď prudko vydýchne a drgne do muža oveľa razantnejšie ako on predtým.

„Kvôli tebe som hlboko v piči! Totálne!“

„A? Čo s tým mám akože robiť? Hodiť tam po teba lano a vytiahnuť ťa odtiaľ?“ opýta sa ho muž ľahostajne, hoci vnútri to doslova vrie. Vždy sa považoval za vyrovnaného človeka, ale mladík má zrejme mimoriadny talent podráždiť každý neurón v jeho tele. Periférne vidí, ako znova prudko vydýchne a prstami frustrovane zatiahne šticu svetlých vlasov.

„Štve ťa vôbec zis…“

„Pán Damien Nierre,“ vôjde im do toho policajt a pozrie do dokladov, „zdá sa, že sme našli vinníka. Vodičský preukaz skupiny A2 nevyzerá dostačujúco pre 54kW stroj.“

Teraz pre zmenu zaškrípe zubami Damien a premasíruje si koreň nosa.

„Viete, čo hovoria zákony?“

Rozhodí rukami. „Vyzerám na to, že ich študujem, keď sa nudím?“

„Nemáte oprávnenie na vedenie tohto typu vozidla, čo podľa nich znamená, že ste vinníkom nehody. Dúfam, že máte dobrú poisťovňu. Máloktorá to vzhľadom na okolnosti preplatí.“

Policajt si všimne mladíkove blednutie tváre, ale berie to so všetkou profesionalitou. Časy, keď pri podobných situáciách cítil zadosťučinenie, sú dávno preč. Videl veľa nehôd, kde vyhasol mladý život práve kvôli nebezpečnej kombinácii nulových skúseností a silného stroja. Ak sa mu tým podarí naliať do chlapca kus rozumu, bude mať to, čo z toho vyvodil aspoň nejaký význam. Damien pozrie na auto za sebou a pri všetkých lesných duchoch dúfa, že na ňom nebude poškodené nič drahé. Inak môže miesto prenájmu nocovať v stane.

„Takže?“

Dvihne oči na policajta, ktorý zdá sa čaká na vysvetlenie.

„Rozdelený vodičák podľa objemu motora je čistá buzerácia. Urobím si na motorku jeden, potom mám čakať roky na ďalší? Ačkový nemám len kvôli tomu, že je možné prihlásiť sa naň až od dvadsať štvorky. Alebo po dvoch rokoch praxe. To mám dovtedy čakať na poriadny stroj? Preháňať sa tu na skútri, na ktorom sa ani nedajú hádzať rýchlosti ako nejaký starý…,“ zastaví ho policajtov výraz. Sám sa v duchu prefacká a vystrie chrbát. „Beriem späť, každé jedno slovo. Máte čistú pravdu. Jazdil som na niečom, na čo nemám papiere.“

Jeho výlev našťastie ostane neokomentovaný. „Hrozí vám pokuta od 300 do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného do piatich rokov.“

„Tak to som v riti,“ zamumle a rukou prejde cez temeno. Pohľad chvíľu podrží na motorke. Snáď to nebude tých päť, inak ho šľahne. Ale z toho, ako sa celý čas správal…

„Tak to ste,“ potvrdí policajt a povzdychne, akoby mu to mladík robil ešte ťažším, než je, „dal by som vám len pokutu, ale niečo mi hovorí, že by som vás o pár dní znova videl sa na tom stroji preháňať hore dole. Takže vám k nej uložím aj zákaz na jeden rok. Dúfam, že to bude dostatok času, aby ste si uvedomili, že zákony tu naozaj nie sú na to, aby sa porušovali. A potom, ako lehota uplynie, absolvovali kurz A a až následne sadli na motocykel s podobnou kubatúrou."

Tentokrát Damien vydýchne úľavou. Jeden rok sa dá prežiť, takže sa rozhodne skrotiť jazyk, aby to náhodou ešte nezhoršil.

„Ako ju odtiaľ dostanem? Až domov ju nedotlačím.“ Majú to zariadiť oni alebo on?

„Väčšina ľudí by zavolala odťahovú službu, s ktorou má ich poisťovňa zmluvu, ale možno máte iný nápad.“

Radšej sa nepozastavuje nad sarkazmom plynúcim z policajtovho hlasu, a keď ten napokon odíde za kolegom, presmeruje pozornosť na muža oproti.

„Fakt dík,“ povie ironicky a uznanlivo pokýva hlavou.

„Mne ďakovať nemusíš. Dostihla ťa vlastná tuposť, mohol si čakať, že ťa raz chytia.“

„No jasné. S rozdielom, že nebyť teba, rozhodne by ma nechytili.“

Odíde k motorke, prstami obkreslí lemy a zamyslene prebehne dlaňou po sedle. Nezajazdí si celý rok. Možno, ak by s ňou vyšiel na nejaký terén. Gumy vymenil za tie s drapákmi… Les má kúsok od bytu, ale hliadka národného parku ho už pozná pridobre na to, aby mohla veci zhoršiť. Lesníci neznášajú les rozrytý od motoriek viac ako fakt, že im stromy doslova miznú pred očami. Rozhodne sa radšej zavolať odťahovku, a keď hovor vypne, nájde ho pri zadnom kolese motorky, ktoré sa takmer dotýka auta. Ako zamyslene prechádza po jednotlivých ryhách nárazníka a nesúhlasne sa pri tom mračí.

„Koľko to asi bude stáť?“ opýta sa ho zmierene a založí ruky, čím sa mu športové hodink nepríjemne zaryjú do rebier. Muž si dá s odpoveďou načas. Poslednýkrát po plechu prebehne očami a až následne ich presunie na osobu vedľa.

„Podľa toho, o koho servis pôjde, no nepredpokladám, že to bude drahé.“

„Najbližšie mesiace budem jesť rožky namočené v mláke,“ zamrmle Damien sám pre seba. Je mu jasné, že predstavy o tom, čo je a čo nie je drahé, sú u oboch na míle vzdialené.

„Čo?“

„Nič.“

„Máš dobrú poistku?“ postaví sa a opýta Damiena, ktorému do nosa ihneď vkĺzne mužova vôňa. „Myslím, že by to nejaká predsa len preplatiť mohla.“

„V prvom rade by to vôbec ani platiť nemala,“ odvrkne stále analyzujúc jednotlivé tóny. Santalové drevo rozoznal, no mohol tam byť ešte citrus? Dá si v duchu ďalšiu facku. „A ty to dobre vieš. Keď máš na podobné auto, nejakú opravu môžeš zaplatiť sám.“

„Nevidím dôvod,“ skonštatuje stroho a zíde Damiena očami od vlasov až po tenisky.

„Že ma to vôbec udivuje,“ odsekne a vráti sa k predošlej otázke, „poisťovňa určite nič nepreplatí. Dal som na ňu najmizernejšiu poistku, aká sa vôbec dať dala.“

„Chyba,“ pokrčí muž ramenami. Skontroluje hodinky, akoby mal byť už dávno na inom mieste, a nervózne vydýchne. Zrejme niekde mešká, čo Damiena nevýslovne teší. Jeho by ale tešilo aj to, ak by muža pred jeho očami len tak zroloval autobus.

„Kto mal tušiť, že natrafím na takého idiota,“ vypáli bez premýšľania a kopne do motorky. Ihneď to aj oľutuje a zmierlivo prejde dlaňou po jej boku.

„To isté si myslím ja o tebe a nemám potrebu hovoriť ti o tom v každej druhej vete.“

„Prečo ľudia ako ty zo všetkého vyviaznu len tak, hmm? A prečo to sakra tým policajtom tak dlho trvá? Už sme tu viac než pol hodinu.“

„Ľuďom ako ja?“ Muža to úprimne zaujme. Čo môže chlapec, ktorý zdá sa len teraz skončil strednú, vedieť o ľuďoch ako je on? Akých ľudí vôbec myslí?

„Arogantným blbcom s vyleštenými autami s miliardou koní, ktoryí si myslia, že peniaze všetko vyriešia.“ Nie žeby nevyriešili, ale aj tak. Sakra, veď Damien za to ani nemôže. Chcel sa len v nedeľné popoludnie kľudne previezť.

„Lepší znalecký posudok ako od psychológa. Asi rád súdiš ľudí podľa toho, ako sa ti to práve hodí,“ prevrtá motorkára pohľadom, „možno by nebolo od veci upratať si vo vlastnej hlave skôr, než začneš hľadať bordel v tej cudzej. Dostihla ťa vlastná nerozvážnosť, ale to už vieš. Navyše policajti nie sú hlúpi a ja som ani raz nevravel, že za to, čo sa dnes stalo, nemôžem. Vysvitlo však, že nemáš papiere, čo je vážnejší priestupok ako ten môj. Bohužiaľ. Takže sa nabudúce vyhni obviňovaniu a domýšľaniu.“

Damien síce spracuje obsah mužových slov rýchlo, no jazyk sformuluje odpoveď oveľa rýchlejšie. „Nabudúce sa radšej vyhnem frajerom na podobných autách.“

„Škoda, pretože ten frajer za teba chcel tú pokutu zaplatiť. Maj sa, Damien,“ vypľuje zo seba spôsobom, pri ktorom vyslovenie mladíkovho mena zneje ako kliatba, a prejde k dverám. S navretými žilami na rukách od toho, ako veľmi chce tomu spratkovi vraziť. Netuší, odkiaľ všetko pramení, rovnako ako netuší, prečo pokladá mladíka (napriek tomu, že je otravnejší než pískanie v ušiach) za mimoriadne zaujímavého.

Damien na neho dlhú chvíľu zíza, až kým za ním nepríde policajt a dá mu čosi vypísať. Urobí, čo treba, a za pár minút sedí v odťahovacom aute s motorkou naloženou na rampe. Ale je to fajn. Pretože chlap, ktorý po neho príde, plne podporuje Damienov názor, že za všetko mohol ten arogantný čiernovlasý čurák.

***

Sedí na nepohodlnej stoličke, zatiaľ čo hodiny tikajú a každým pohybom oznamujú sekundu bližšiu ku koncu služby. Chvíľu sa hrá s fyziologickým roztokom, no potom ho vráti späť do police a miesto toho zhrabne prvý dekurz, ktorý mu príde pod prsty. Ich čítaním sa dá slušne zabiť čas, a ak si tam doktori občas nechajú vzájomné odkazy, dokáže sa aj pobaviť. Lenže to by musel byť minimálne na internom a nie nudnej geriatrii. Natiahne chrbát a nohy prehodí cez stôl. Cestou do nemocnice počúval hudbu a odvtedy mu v hlave znie stále tá istá melódia.

I'm just a regular everyday normal motherfucker.
I don't have a girlfriend, my hand's my only lover…

Pousmeje sa nad tým. Celá pesnička dokáže vykresliť jeho život v troch minútach.

Je neskoré poobedie, čiže dokonalý kľud. Lekári zalezení vo svojej miestnosti, väčšina pacientov nadšená z návštevy príbuzných… Za ten čas stihol poupratovať, čo sa dalo. Vrhnúť sa ešte na umývanie podlahy, to by ho drsné upratovačky rozniesli v zuboch. Vždy tvrdí, že na nich stojí a padá celá nemocnica. Keď boli čerstvo umyté izby, nemali problém zrevať na každého, čo sa ich pokúsil pošpiniť. Preto nikto neskúšal ich trpezlivosť, a ak nešlo o život, každý radšej počkal, kým podlahy uschnú. A tak mu neostáva nič iné, než sa nudiť. Čo nemá rád, takže sa rozhodne vyriešiť to spánkom.

„Damien!“ zvreští v tú minútu ostrý ženský hlas a spomínaný zakňučí, „zlož tie nohy dole, niekto na tom stole pracuje. A mimochodom, máš na podrážke nalepenú žuvačku.“

S povzdychom ich zhodí a sleduje, ako žena pri tele s vyperoxidovanými vlasmi sadne k počítaču. Ak by ju Damien nemal rád, ušla by sa jej slušná spŕška slov. Miesto toho len nakrčí nos, siahne po rukaviciach, dezinfekcii a s papierom žuvačku napokon odhodí do koša. Už len máločo ho dokáže znechutiť. Prebaliť denne viac ľudí, než má prstov, a k tomu urobiť klystíry pre tých, ktoryí s prázdnou plienkou zápasia už pár dní… No to človeka vytrénuje dostatočne. S nezáujmom počúva Bertine rozprávanie o všetkom, čo sa dnes stalo, až kým mu nepovie, že v bufete nemajú veterníky a ona si bez nich nedokáže vychutnať kávu.

„Mať len taký problém, som najšťastnejší muž sveta. Čo som teoreticky bol ešte tak týždeň dozadu.“

„Ale čo.“ Posunie si okuliare na čítanie kúsok dole a pozrie na neho. „Čo už len teba môže ťažiť? Nič okrem toho, že by si nemal do koho rýpať, mi nenapadá.“

Chystá sa odpovedať, keď do sesterne vojde Jack. Spolužiak zo strednej, ktorý tu s ním tuhne už rok od toho, čo skončili školu a poslali žiadosť na chirurgické oddelenie. Prišla im odpoveď, že buď príjmu miesto na geriatrickom, alebo môžu prácu hľadať inde. Takže tu ostali zaseknutí a po chirurgickom im zostávalo akurát tak hádzať túžobnými pohľadmi.

„Zhabali ti vodičák?“ vypáli okamžite, v rukách tmavomodrá mikina. Zadýchaný výraz a červené líca z nekonečného počtu schodov. Prehral s Damienom stávku a nesmie celý mesiac používať výťah. Čo beztak robí, keď Damien nemá službu.

„Tušil som, že bude chyba povedať to Luise a že za pár minút o tom bude vedieť polovica nemocnice,“ poznamená znechutene a uprene pozrie na Bertu, „TO sú moje problémy. Čo tam nejaký veterník.“

„Čo si zas urobil?!“ vyvalí oči, až Damien ľutuje svaly, ktoré ich musia udržať v očniciach. „Že za to môže tá tvoja motorka? Nestačí ti vidieť, koľko motorkárov tu cez sezónu leží na Áre a Jiskách?“

„Pripomeň mi, koľko ľudí v nich leží, lebo havarovali autom,“ nakloní sa k nej s nadvihnutým obočím a sesterňou čosi hlasno zapípa. „Zvoní izba,“ oznámi Jackovi, ktorý úľavou klesne na stoličku.

„Je to šestka. Tú máš zadelenú ty.“

„Áno, ale je tam tá babka s Alzheimerom, ktorá si myslí, že som jej frajer z päťdesiatych rokov. Nemôžem tam zas stráviť pol hodinu a počúvať ako desaťkrát odbehne od témy a nakoniec skončí pri tom, že potrebuje ísť nazbierať čučoriedky do koláča. Dostať ju späť do postele bolo nemožné.“

„Nechápem, prečo jej nepovieš, že musíš ísť, a normálne odídeš. Vybavené.“

Damien položí ruku na hrudník. „Vieš, že na to nemám srdce. Zastaviť ju v pol slove a potom len tak zdúchnuť…“

Jack zrejme chce namietať. Napokon ale mávne rukou a vyberie sa tam. Trochu otrávene, trochu naštvane, no s overeným poznatkom, že vyhrať hádku s Damienom je nereálnejšie ako vyhrať tisícku.

„Tak, čo si to porobil mladý muž?“ natočí sa na neho Berta celým telom a založí ruky na prsiach. Damien s odpoveďou radšej počká. Do sesterne vpláva jeden z doktorov a presne vedľa neho niečo hľadá. Niečo, čo sa mu ani po dobrej minúte nepodarí nájsť.

„Nevieš, kde je dekurz od Klemensovej?“ opýta sa Berty a zároveň aj Damiena. Ten pre zmenu očami skĺzne k svojím rukám, v ktorých sa jeden konkrétny dekurz krásne vyníma.

„Damien,“ povzdychne doktor rezignovane. Zoberie mu ho z rúk, prečíta meno, ktoré hľadal, a pri odchode po ňom hodí ešte jeden výchovný, štveš ma, pohľad. A on úprimne nechápe, prečo má každý v jeho blízkosti potrebu vzdychať, akoby mohol za všetko zlo sveta. Ďalšia z vecí, ktorá ho začína pekne srať.

„Nič som neurobil,“ nadviaže na Bertinu otázku rozmrzene, „jeden šmejd do mňa vrazil a ja som prišiel na rok o vodičák. A to nespomínam pokutu, ktorú som musel zaplatiť.“

„Ale si živý a zdravý, a to je hlavné. Peniaze sa vždy nájdu,“ rýchlo odkryje druhú stránku veci. V duchu potešená tým, že jej obľúbený Damien na ten prekliaty stroj nesadne celý rok.

„Asi to tak bude,“ pokrčí ramenami a hnev ho z časti opustí, „idem do bufetu. Chceš niečo?“

Berta súhlasne zamručí. „Hmm, aspoň krémeš by bol fajn.“

„Jablko by nebolo fajn?“ žmurkne na ňu a uskočí, keď po ňom hodí zvýrazňovač.

„Mám svoj vek a štyri vychované deti. Nejaké kilá navyše si môžem dovoliť.“

„Miesto obhajovania by si si radšej mala odmerať glykémiu a podľa toho sa rozhodnem, či ti kúpim koláč alebo rovno inzulínové pero.“

„Ty drzý smrad! Poď sem!“ zvreští znova, keď Damien vybehne z dverí a zastaví v strede chodby, aby sa na ňu široko zazubil. Pohrozí mu rukou a on pobavene zbehne dole schodmi. Berie ich v zásade po troch, inak by to do záverečnej nestihol. Ignoruje prekvapené pohľady, aj primárku z traumatológie s poznámkou, že ďalšie voľné postele u nich už fakt nemajú.

„Hej Damien!“ skríkne naň Niels. Týpek z operačných sál, s ktorým sa často vídal, keď ešte cez školskú prax odnášal pacientov na operácie. „Ideš do bufetu? Nemohol by si mi zobrať bagetu?“ Vidieť Damiena bežiaceho dole schodmi znamená len to, že mieri práve tam.

„Nie nemohol. Máš nohy,“ nenechá sa zastaviť a pred bufetom sa ocitne presne minútu pred zatvorením. Pretiahne sa cez dvere a usmeje na predavačku.

„To nemyslíš vážne, Damien. Začala som robiť uzávierku,“ zatvári sa nesúhlasne a ten v duchu zaplesá. Má vyhraté. Ak by tu bola jej kolegyňa, zabuchla by mu pred nosom. A tak si Damien prehrabne vlasy spôsobom, že by aj konkubíny bledli závisťou, a nakloní hlavu.

„Mali sme veľa práce, inak by som prišiel oveľa skôr. Vidieť ťa mi totiž vždy zlepší deň,“ usmeje sa, čím mu čierny piercing buchne o spodný rad zubov a podrží jej pohľad. Nevidí dôvod, prečo dar peknej tváre nevyužiť.

„No určite,“ zareaguje mladá žena, ale jemný rumenec sa jej nepodarí skryť ani ráznym: „Tak spusť.“

Uškrnie sa, keď oďtiaľ výjde a vidí, ako ďalšiu sestričku pošle predavačka preč so slovami, že je zatvorené. Vybehne na tretie poschodie, zazvoní a čaká. Dvere sa vzápätí otvoria a jeho nos podráždi silný puch sterility.

„Máme ešte nejaké plánované operácie?“ začuje Nielsov prekvapený hlas. Vyskočí na posuvný pult, ktorý slúži k preneseniu pacientov na operačné lôžka, a zoskočí na druhej strane. Väčšinu personálu nepozná a Niels sa ukáže takmer okamžite. Privíta ho priateľským objatím, v ktorom Damien stihne akurát nadvihnúť obočie. Nikdy nepochopí, prečo majú ľudia potrebu len tak sa objímať.

„Na,“ povie radšej a pricapením bagety o Nielsov hrudník konečne dostane z jeho pazúrov.

„Och, skvelé! Dokonca presne tá, ktorú mám rád,“ pokýve hlavou a okamžite ju otvorí, „myslel som, že umriem hladom. Zachránil si ma.“

Po tých slovách Damien pohľadom kriticky skĺzne k potetovaným rukám. Na tých svaloch by Nielsove telo požilo slušné týždne bez toho, aby vôbec niečo zjedol, ale tento chlap fňuká, pretože je hladný. Ťuťuťu, nemá mu zavolať ešte opatrovateľku s Nutrilonom?

„Pošlem ti to na účet?“ opýta sa ho s plnými ústami vážne a Damien nakrčí obočie.

„Vyzerám ako niekto, koho spasia dve eurá?“

Niels sa rozosmeje, mykne ramenami a znova zahryzne do bagety. Je presne tým typom človeka, s ktorým sa dá baviť o čomkoľvek, takže niet divu, že pri ňom Damien strávi dobrú pol hodinu, než príde späť hore. Položí pred Bertu zabalený krémeš a druhý pre Jacka odloží do vedľajšej miestnosti.

„Môžem ho zjesť, ak ho nechceš,“ navrhne jej, keď sa koláča ani len nedotkne a ešte sa pri tom zvládne tváriť urazene.

„Chcem, ale stále som na teba nahnevaná. Len aby si vedel.“

Damien sa s pohľadom na jej tvár usmeje a pozerá na ňu dovtedy, kým neuvidí, koľko námahy Bertu stojí mu úsmev neopätovať.

„Jack sa stále nevrátil,“ oznámi mu napokon akoby nič a Damien prekvapene zažmurká.

„Ou.“ Vyskočí zo stoličky a nakráča priamo do izby s číslom šesť. Už desiatykrát pozdraví trom babičkám, ktoré ho už desiatykrát chybne oslovia ako doktora, a položí ruku na Jackovo rameno.

„Dámy, je mi ľúto, že vám ho musím zobrať, ale je čas večere a potom čas na pichanie inzulínu a ja to teda sám robiť nebudem, takže…,“ zazubí sa na nich sladko a obaja náhlivo opustia miestnosť.

„To boli najdlhšie minúty môjho života. Vždy, keď som sa chystal odísť, vymysleli si, s čím potrebujú pomôcť alebo čo mi ešte chcú povedať. Úprimne som rád, že mám na starosť chlapské izby, inak by mi hrablo.“

„Nie nadlho,“ ochotne ho schladí Damien, „nezabúdaj, že sa od budúceho týždňa striedame.“

O dve dlhé hodiny, počas ktorých mu Jack všetko odpustí, pretože mu kúpil koláč, sa konečne dostane do suterénu. Prezlečie sa a ľútostivo pozrie na prilbu odloženú vo vrchnej poličke. Je máj. Začiatok sezóny a on musí bez motorky vydržať tristošesťdesiatpäť dní. Čas vyskočiť z okna, nájsť si nové hobby alebo konečne sa ukázať na štadióne.

***

V normálny deň by tu len tak nestál. V normálny deň by si totiž vychutnával pokojnú jazdu. S otvoreným štítom. Jazdil cez mesto, užíval nočný ruch a burácanie motora medzi nohami. Zastavil v obľúbenej kaviarni na jedno piko a olo, dal si sladkú sezamovú guličku, ktorú predávali len tam, a potom znova v krátkom tričku a obnosených teniskách spoznával blížiacu sa noc. Neplakal už dlho. Nikdy neplakal u zubára, neplakal, keď dostal neprávom trojku zo správania, a dokonca neplakal, ani keď mu skapalo celé akvárium. Ale mal čo robiť, keď ho zavolali kamoši, s ktorými si občas vyšiel na jazdu, a on musel oznámiť, že s nimi nepôjde jeden hnusný, nekonečne dlhý, krutý rok. A to bolo všetko.

Precítili jeho smútok slovami: no tak to máš blbé a pochopili, že ho volať nemajú. Takže áno, mal čo robiť, keď ich včera, vracajúc sa z práce, videl stáť na križovatke. V kombinézach a prilbách, na milovaných motorkách. Zízal na nich ako na zjavenie a jediné, čo mu ostávalo, bolo prežívať zvukový orgazmus zo štyroch rozličných strojov. Ich krásne synchronizované tóny, keď sa pridal plyn a povolila spojka. Nádherný zvuk práce val…

„Hej, počúvaš ma?“

Damien sa uškrnie nad hlasom, ktorý ho vnesie späť do krutej reality.

„Kúpil si mi pivo. Takže nemám na výber,“ pokrčí ramenami a rozhliadne okolo seba.

„Tak ho vypi skôr, ako ti ho niekto vyleje. Dnes je v meste až nepochopiteľne veľa ľudí,“ poradí mu Bren. Bren, vyskoč z okna ven. Tak ho každý volal na základke. Hlúpa detská prezývka, no jemu ostala až doteraz. Hoci ju vymyslel práve Damien, za čo ho Bren v jednej fáze života strašne nenávidel, ako jediný s ním ostal po škole v kontakte. A keďže Damienov voľný čas už nezaberá motorka, stojí s Brenom pred akýmsi pajzlom, s pohárom v ruke a celým národom ďalších ľudí okolo seba. Je ich tu toľko, že pomaly nepočuť pustenú hudbu. Odpije horkú tekutinu a ukáže na neho.

„Mýliš sa. Na celej planéte je nepochopiteľne veľa ľudí. Vôbec by mi nevadilo, ak by som tu bol len ja a psy.“

„A jedlo prirodzene,“ dodá po pár sekundách uvažovania, „a motorka plus benzín. Melónové žuvačky by boli tiež fajn…“

Bren statočne čaká, kým kamarát z detských čias dokončí monológ. Bren bol vždy sakramentsky dobrý poslucháč. Jeho vlastná škoda.

„…beriem späť. Moja žiadosť je, aby zmizli len ľudia. Všetko ostatné môže ostať. Teda okrem ôs. Tie z duše nenávidím a rozhodne by mi nechýbalo už nikdy nevidieť tie ich čierno žlté pásikavé rite.“

„Vždy som si myslel, že nie si náročný. No už si tým istý nie som,“ pokrúti hlavou so smiechom opúšťajúcim ústa. Svojím spôsobom má Damiena rád. Možno preto, že dokáže niečo, čo on nie. Povedať svoj názor a stáť za ním. Je to zrejme skôr otázkou povahy než cviku, ale mať v okolí podobných ľudí mu prináša úľavu.

„Samozrejme, že nie som náročný. Myslíš, že by som sa s tebou bavil, ak by som bol?“ podpichne ho s provokačným úsmevom a oči mu pri tom roštiacky zažiaria. Bol taký už na základke. Bren si pamätá, že vo všetkom, čo sa kedy v triede zomlelo, mal nepochybne prsty ten zelenooký chlapec. A vedeli to aj všetky učitelky, ktoré ho napriek všetkým huncútstvam mali v nesmiernej obľube.

„Au. Ak by boli tvoje slová šípy, krvácam. Vráť mi pivo, nezaslúžiš si ho,“ natiahne sa poň, no Damien ho dvihne nad hlavu a Brenovi ostáva akurát čakať, kedy mu narastie dlhšia ruka, aby naň dočiahol. Ale ako sa ukáže, vôbec to nie je potrebné. Všetko vidí v spomalenom zábere. Náraz, tekutinu prelievajúcu sa cez pohár a vsakujúcu do Damienovej tmavej mikiny s kaktusom a nápisom: hug me and die. Jeho prekvapený a naštvaný výraz, keď pohárom tresne o stôl a otočí sa na osobu, ktorá za to môže.

„No to si robíš srandu…“

Vyzerá to, že sa na mieste roztrhajú ako dva psy, a Bren naozaj netuší, na koho siahnuť v prípade núdze skôr. Druhý zrejme zvládne narobiť viac škody, ale Damien… Pri ňom si človek nikdy nie je istý.

„Nie, že nevieš šoférovať, ty nevieš ani normálne chodiť! To sa mi snáď zdá!“ vyštekne a pozrie na mikinu obliatu od horkej tekutiny. Aká bola pravdepodobnosť, že sa stretnú? Nebyť v takej situácii, dal by si námahu to mizivé percento vypočítať.

„Prosím?“ opýta sa ho neveriacky on a krásna hnedovláska v dlhých letných šatách si Damiena prekvapene premeria. Chudák žena, ak musí tráviť čas po mužovom boku.

„O prepáčenie? To prosíš celkom neskoro.“

Doslova cíti, ako ho muž pohľadom prepáli skrz naskrz, dobije do bezvedomia a zakope hlboko pod zem. Damienovi však začne pivo presakovať cez oblečenie, takže riešiť nejaké očné súboje nemá v pláne.

„O čo ide, Áron?“ otočí sa žena na Árona a modrými očami ako oceán čaká na odpoveď.

„Nerob si starosti. Chlapec má len problém so sebaovládaním.“

Damien sa zasmeje, ale tak ironicky, až z toho Brena zamrazí.

„Správne,“ uzná, a aby dodal Áronovým slovám patričnú váhu, vyleje, čo v pohári ostalo, na tmavomodré, iste pekne drahé tričko. Žena prekvapene zhíkne a doširoka otvorenými očami vydesene pozrie na Damiena.

„Áron, nechaj ho!“ skríkne, keď sa pokúsi zastaviť ruku, ktorá vyštartuje proti sánke. Jej prsty však len letmo prejdú po koži, nie to, aby ho vôbec dokázali zastaviť, a päsť definitívne nájde cieľ.

Damien si prekvapene chytí bok tváre. Bola to fakt dobrá šupa. Všimne si Áronov zaskočený výraz, akoby mu až teraz došlo, čo urobil, no nenechá ho premýšľať a vráti mu úder s ešte väčšou razanciou. Zatúži po tom znova, pretože to je nečakane desivo skvelý pocit. Ľudia naokolo však majú iný názor a netrvá dlho, kým je každý z nich prikovaný na mieste cudzími rukami. Nehovoril, aby všetci ľudia zmizli? Nedovolia sa vám totiž ani kľudne pobiť. Bleh. Pod nosom mu stečie čosi teplé a zacíti kovovú pachuť. Vytrhne ruku zo zovretia a celý nos prehmatá.

„Máš sakra šťastie, že nie je rozbitý,“ vyprskne podráždene na Árona, ktorého obletuje tá hnedovláska. Podrží pod nosom dlaň a okamžite na ňu padne červená kvapka. Viac sa nad tým však nepozastavuje. Krv sa mu púšťa pomerene často.

„Máš sakra šťastie, že som ti ho rozbiť nestihol,“ vráti sa mu späť ako bumerang.

„To stačí,“ povie žena s navrátenou chladnou neoblomnosťou a oboch premeria pohľadom, „jedno hlúpe pivo a je to na cestu do nemocnice. Koľko máte rokov, desať?“

Posledná veta časom zapôsobí ako kúzelná formula. Postoje povolia a hoci oči spievajú inú pieseň, obaja uznajú, že naozaj stačilo. Ľudia sa pomaly vrátia k pôvodným konverzáciám, občas stále pokukujúc po dvojici, a atmosféra sa upokojí do bežného ruchu.

„Odveziem ťa tam,“ rozhodne, keď si je istá, že nič viac nehrozí, a pri odchode zastaví vedľa Damiena, „teba tiež.“

Od oboch sa dvihne značná dávka odporu. Ísť do nemocnice kvôli pár škrabnutiam je čistá hanba, no žena trvá neomylne na svojom.

„Tak iste,“ uchechtne sa Damien a hľadá aspoň jednu vreckovku. Neúspešne. Povzdychne, keď Bren odkiaľsi vytiahne celý balíček. Podá mu ich, ale nepustí, kým nezíska Damienovu plnú pozornosť.

„Radšej choď, môžeš ho mať zlomený. Myslím to vážne…," zdôrazní v odpoveď na Damienov odmietavý výraz, „inak ti prezradím, ako skončí posledný diel tretej série.“

„To by si neurobil,“ prižmúri Damien oči, ale Brenove pokývanie hlavy ho presvedčí dostatočne, aby sa s tou podivnou dvojicou vybral k autu a zapadol na kožené sedadlá. Nuž keď už nič, aspoň ten snob vie, podľa čoho si vybrať frajerku.

***

„Zbalil si ty ju alebo ona teba?“ opýta sa Árona počas dlhých minút čakania, keď sleduje ženu stáť v opätkoch pri automate. Ukazovákom si klepe po sýto červených perách a snaží sa prísť na to, čo by tým dvom kreatúram sediacim v strede chodby mohla kúpiť. Damien tak očarujúcu ženu nevidel už dlho, a hoci to priznáva veľmi nerád, ona a ten snob spolu tvoria až nechutne peknú dvojicu. Takže nakoniec odpovie sám sebe.

„Že sa vôbec pýtam, je jasné, že ona teba. Ty by si určite nezvládol zbaliť ani švába,“ rozhodne so všetkou samozrejmosťou, ktorej je schopný, a oprie hlavu o stenu. Len pre to, aby ju mohol opäť zdesene otočiť doprava. Miesto naštvanej odpovede sa mu totiž od Árona dostane smiech. Nefalšovaný a číry, ktorý ho primrazí na mieste. Je ako… Akoby do každého zvuku, ktorý opustí tie snobské pery, ktosi s majstrovskou precíznosťou povyberal tóny a tie ešte obalil v pozlátku správnej hĺbky. No fuj. Damien závistlivo otočí hlavu späť a odmieta na zdroj toho nepríjemného zvuku pozrieť. Totiž, keď sa smeje on, tečú mu pri tom slzy a znie, akoby sa niekto pokúšal naštartovať pokazenú kosačku. Preto zaplesá, keď sa chlap rozhodne dosmiať.

„Máš pravdu, baliť šváby mi ešte nenapadlo.“

„Lepšie pre nich,“ zamumle Damien a z roztrhaných riflí od nudy vyťahuje trčiace nitky. Osoba vedľa ho od určitého momentu znervózňuje, a keď je nervózny, veľa rozpráva. Takže sa snaží mozog zamestnať hocičím. Napríklad sledovaním ošúchaných tenisiek. Nie, žeby doma nemal iné, ale tieto má naozaj rád. Vždy sa mu páčil grunge. Kurt Cobain a Nirvana. Flanelové košele, skejt pod nohami a tisíckrát preprané tričká s potlačou kapiel…

Áron ostro vydýchne a Damien nasleduje zdroj. Prižmúri oči nad topánkami, ktoré stáli iste viac ako jeho oblička, tmavé nohavice, aby vyzeral elegantne, a tričko s malým bielym symbolom, asi orla alebo čoho vlastne, na hrudi, aby vyzeral ako… Snob. Prekvapivo. No a potom ostáva už len arogantná tvár a oči… Ktoré sa do všetkých nadávok sveta pozerajú priamo na neho. Keď sa ich pohľady stretnú a Áron nadvihne obočie, Damien sa v duchu zastrelí za vlastnú retardáciu. S hraným kľudom na neho nadvihne obočie tiež a pretočením očí vráti hlavu tam, kde mala byť celý čas.

„Prepočítaval si, akú veľkú jamu na mňa budeš musieť vykopať, alebo či sa vojdem do sudu s kyselinou?“

„Nie, premýšľal som, koľko orgánov by som musel predať, aby… To je jedno,“ zatrasie hlavou a zamračí sa na neho, „a vôbec, prečo ti napadol sud s kyselinou? Vieš, koľko taká vec musí stáť? Netuším odkiaľ berieš istotu, že by som bol ochotný za teba toľko zaplatiť.“

„Za mňa?“ opýta sa ho s pobavenými iskričkami v očiach a Damien sa zaksichtí, aby sa naň náhodou tá dobrá nálada nepreniesla.

„Pre teba, za teba, na teba. Je to fuk nie? Nie je to tak, že by som ťa vytiahol z bordelu.“

„Tak toľko eur by si určite nenaškriabal,“ skonštatuje Áron pokojne. Skontroluje hodinky a dlaň položí späť na stehno. Veľmi zaujímavé stehno. Mimochodom.

„Ani by som ich nepotreboval. Pretože by som si ťa určite nevybral,“ odolá chuti dotknúť sa prstami jeho krku. A uškrtiť ho. Napríklad. Na patológii by zohnal vrecia, a dokonca by ho tam mohol rovno nechať. Čerstvé telo ako darček pre rannú službu. Nech majú do čoho rezať.

„Obom som kúpila Colu,“ preruší ich súboj sladký hlas. Damien najprv očami zastaví na nohách, kým doputuje až hore a široko sa usmeje. „Aby ste sa nemohli hádať, že má ten druhý lepšiu príchuť.“

Príchuť. Obom asi napadne to isté, pretože nesúhlasne zamručia a škaredo na seba fľochnú. Ale Damien sa nenechá ponúkať dva krát. Svoju fľašu otvorí a s blaženým privretím očí nechá do úst stekať sladkú tekutinu.

„Damien?“ osloví ho žena neisto, sediac v strede, pretože ju medzi seba ochotne pustili, a Damien uzná, že má ešte lepšiu voňavku ako ten, ktorý ho zrazil.

„Hmm?“

„Nebola som si istá, či som si správne zapamätala tvoje meno, ale v tom prípade,“ natiahne k nemu dlaň s perfektne upravenými nechtami a Damien ocení, že nie sú umelé, „som Kiara a teší ma, že ťa môžem spoznať. Aj keď za celkom neobvyklých podmienok.“

„Nápodobne,“ stlačí jej ruku a pousmeje sa, „nebyť tvojho "šikovného" frajera, ani jeden z nás by tu nesedel.“

Kiara zarazene pozrie na Árona, ktorý len pokrčí ramenami, a ona sa následne rozosmeje. Damien netuší, čo je na tom vtipné, ale budiž. Chvíľu sa rozprávajú o bežných veciach, až kým sa ho Kiara neopýta, či pracuje alebo študuje. Odpovie jej, že pracuje presne v tejto nemocnici, keď sa z druhej strany ozve hlasné odfrknutie a Damien vykloní, aby na toho namyslenca videl.

„Máš problém?“

Áron s nezáujmom oprie hlavu späť o stenu a zavrie oči. „Keby len jeden…“

„Damien, mám pre teba návrh a veľmi by ma potešilo, ak by si ho prijal,“ začne Kiara a z koženky prehodenej cez ramená vytiahne kľúče. Dlhé čakanie bolo spôsobené vážnou nehodou, ktorá zamestnala väčšinu personálu, a ostatné prípady museli počkať. Niežeby tam okrem nich a spiaceho bezdomovca niekto sedel. Röntgen potvrdil, čo Damien vedel aj bez neho, a tak ho zbežne ošetrili a pricapli mu na nos chladiace vrecko. Čo sa dalo prežiť, keď uvidel, ako Áron tiež jedno vyfasoval, na rozťatú peru.

„Podľa toho, o aký návrh ide,“ nakloní hlavu, keď ho od plánu, čo najskôr sa dostať domov, zastaví Kiarin hlas.

„Pred tým, ako sa všetko odohralo, sme sa s Áronom chystali objednať sushi a pozrieť si nejaký film. Prvý, čo nám padne do oka. Bola by som rada, ak by si sa k nám pridal. Viem, že to môže vyznieť divne, ale ber to ako odškodné. Alebo možnosť sa spoznať a nahradiť túto nie veľmi peknú spomienku krajšou.“

Damien má na jazyku množstvo viet. Prvá, že sa Kiara nemá za čo ospravedlňovať. Druhá, že on rozhodne nemá rád sushi, a tretia, že určite nemá potrebu pozerať sa, ako tí dvaja po sebe lezú. Alebo po ňom chce trojku? Prižmúri oči, ale nezdá sa, že by za tým širokým úsmevom mala bočné úmysly. Z časti výdych, z časti škoda.

„Ďakujem za pozvanie, ale myslím, že bude lepšie, keď pôjdem domov,“ odpovie a pozrie na Árona opierajúceho sa o auto. Nič z ich konverzácie nemohol počuť, ale Damiena pomerne zaujíma, aký postoj by k tomu zaujal. K štvrtej úvahe predovšetkým.

„Prosím,“ zašvitorí a rukami chytí tie jeho, akoby sa snáď poznali celý život. To Damiena prekvapí. Kvalitne.

„Fajn?“ vyhŕkne bez rozmyslu, len aby ho konečne pustila. Nebolo to nepríjemne, no na podobné dotyky mimo sexu nie je zvyknutý a desia ho do morku kostí. „Ale netvrdím, že to nebude úplný prepadák.“

Čo by si už len on s Áronom mohol vykladať? Absolútne nič. Kiara nad tým však len pokrčí ramenami a tvár jej žiari šťastím.

„Chcem sedieť vpredu.“ Netuší, kde nabral presvedčenie, že si môže klásť podmienky, ale úprimne ho to vôbec netrápi. Buď tam sedieť bude, alebo dovi-dopo.

„Samozrejme,“ žmurkne Kiara jeho smerom. Rozhodne sa nereagovať a čaká, čo z toho vykvitne, keď dôjdu k autu. Árona ale viac naštve fakt, že musí sedieť vzadu, ako to, že budú mať spoločnosť. Takmer celú cestu na zadných sedadlách mlčí a iba raz nakloní dopredu, aby zapol rádio. Damien medzitým baví Kiaru svojimi rečami, až napokon zastavia pred bytovým komplexom so starostlivo upravenou trávou a kvitnúcimi okrasnými stromami.

„Mali sme ísť k tebe,“ ozve sa zrazu Áron a tón neveští nič dobré. Kiara vypne motor a Damien snaží splynúť so sedačkou. Na podobnú atmosféru sa najprv potrebuje aklimatizovať.

„Zmena plánu,“ odpovie veselo. Nadšená je však z celej trojice jedine ona.

„Prestaň,“ zavrčí s pohľadom zarytým do stredového okienka, kde vidí jej oči. Damien netuší, s čím má Kiara prestať, ale ona zrejme vzájomnú očnú konverzáciu pochopí, pretože na Árona žmurkne rovnako ako pred tým na Damiena a vyskočí z auta ako laň.

A tak ju nasleduje. Opatrne zavrie dvere a nadýchne nočného vzduchu. Sánka z Áronovho úderu bolí, no aspoň konečne dýcha bez toho, aby pri tom cítil krv. Navyše môže byť rád, že to neschytal do piercingu. Takže pohoda. Relatívna. Jeden konkrétny človek na neho totiž pozerá ako vrah. Damien však nie je malý ustrašený chlapček. Prehrabne vlasy, ruky strčí do vrecka a venuje Kiare jeden z osvedčených úsmevov.

U seba doma nemá veľa vecí len pre to, že sa mu ich jednoducho nechce kupovať, no tu má minimalistická väčšina už od pohľadu svoje miesto. Zrejme za tým stál architekt, ale kto vie, možno Áronovi krivdí a zariadil si ho sám. Steny sú rovné, všetko prilieha ako skladačka a Damienovo oko si tú kvalitu všimne takmer okamžite. Skopne topánky a pozrie na mikinu, ktorá je síce suchá, no vôňa piva nepríjemne súperí s voňavkou. Nemá takú možnosť ako Áron, ktorý sa po príchode osprchuje a prezlečie, a tak len ticho trpí.

Nie však nadlho. Vďaka Kiariným poznámkam k filmu sa nálada rýchlo vráti späť. Tí dvaja sa musia poznať už dlhú dobu, pretože sa sám seba pristihne usmievať pri historkách, ktoré jeden na druhého vyťahujú. Baví sa a ani zďaleka to nie je tak zlé, ako predpokladal. Zhnusene odmietne objednané sushi, na čo Kiara zareaguje slovami, že pre nich aspoň ostane viac. Na čo zas Áron reaguje slovami, že sa nimi môže Kiara kľudne zadrhnúť. Obaja majú sarkazmus v malíčku a Damien k svojmu jestvovaniu nepotrebuje nič iné než ľudí, ktorý tento typ humoru chápu a nemajú potrebu sa urážať. Takže naozaj niet divu, že sa napriek vlastnému údivu baví.

Čo ho však zarazí, sú dotyky. Možno pôsobí ako ignorant, no všíma si a to, čo vidí, mu dá určitú predstavu. Ktorú vzápätí potvrdí sama Kiara, dvihnutím prichádzajúceho hovoru slovami: „Áno, drahý?“

Všetko však vstáva a padá na nej, takže keď vyrukuje s tým, že musí ísť domov, ale oni by mali ten film rozhodne dopozerať, uprú na ňu dva páry prosebných pohľadov, aby ostala tiež. Neúspešne.

„Kiara,“ ozve sa Áron, no nič viac nestihne. Tá odíde s jednoduchým mávnutím ruky a oboch nechá zarazene stáť za zatresnutými dverami. Chvíľu na ne hľadia a Damien zreteľne vníma aj osobu stojacu vedľa. Ako ostro vydýchne a… Pozrie priamo na neho.