Tristošesťdesiatpäť – II. kapitola

„Mám ísť?“ opýta sa, hoci vnútro jasne hovorí, aby zhrabol tenisky a zmizol. Je to nebezpečné. U žien má rád jemnosť, u mužov zas presný opak a Áron je tak trochu jeho typ. Teraz, keď mu nemá chuť napáliť do ksichtu, môže pokojne priznať, že by po ňom vyštartoval. Za čo by ho Áron zrejme vyhodil von oknom. V tomto ohľade nevyzerá dvakrát tolerantne.

„To je na tebe,“ pokrčí ramenami a prejde okolo Damiena ako božstvo samo, „ja idem dopozerať ten strašný́ film.“

„Hej! Náhodou nie je až taký zlý,“ namietne, keď zapadnú späť na gauč. S rozdielom, že miesto osoby ich delí misa s popcornom. Damien by tam kľudne nahádzal aj vankúše, ale to by mu asi neprešlo.

„Buď to tvrdíš preto, že si ho vybral, alebo máš dosť divný zmysel pre humor.“

„Aspoň nejaký mám,“ zazubí sa na neho, ale úsmev radšej hneď stiahne, „a náhodou, niektoré́ pasáže ťa pobavili.“

„Áno? A to vieš odkiaľ?“ opýta sa Damiena zarazene. Ten na to nemá čo povedať, takže dlaňou vôjde medzi nich a do úst miesto odpovede vloží popcorn. No tak sa na neho cez film pozrel no a? Kde je napísané, že sa má celý čas pozerať na obrazovku? Napije sa a rozhodne zo seba zhodiť mikinu. Má pod ňou ešte tričko, takže ho nik nemôže podozrievať… Zastaví tok myšlienok tým, že ju pretiahne cez hlavu. Hodí vedľa gauča a upraví nadvihnuté tričko.

„Foo Fighters?“

Zmätene pozrie na Árona, ktorý presunie pohľad z trička na Damienovu tvár.

„Ou,“ chytí lem a obhliadne tmavý nápis, „Foo Fighters. Nehovor, že ich poznáš.“

„Kto by ich nepoznal? Teda, nie som extra fanúšik, ale napríklad The Sky Is A Neighborhood mám celkom rád.“

„Tipoval by som ťa skôr na rap ako na podobný typ hudby.“

„Rap? Mňa?“ rozosmeje sa Áron. Nakloní hlavu, aby videl do Damienových očí a definitívne ho tým vyvedie z rovnováhy. Ak vôbec niekedy nejakú mal. „Príliš rýchlo si o ľuďoch vytváraš vlastné názory.“

Posunie sa dopredu, paličkami chytí sushi a kývne na ostatné. „A o jedle zrejme tiež. Jedol si to niekedy?“

„Raz a bolo to… nechutné.“

„Prvotriedna recenzia,“ poznamená ironicky, zoberie podnos a dvihne ho k nemu. Nemusí hovoriť nič iné a Damien sa po dlhom vnútornom boji rozhodne. Len kvôli tomu, že od raňajok nič nejedol, inak by sa toho ani nedotkol.

„Fajn,“ vydýchne a pripraví prsty. Rozhodne to nebude jesť paličkami. „Ktorá?“

Nechá si poradiť, vezme tú, na ktorú Áron ukáže, a nakrčí nos.

„Neviem, či máš rád sójovú omáčku. Ak áno, je to tá v strede.“

Damien to tam namočí a nadýchne sa, akoby mal namiesto sushi zjesť dážďovku. Priloží si ten kúsok k perám, ale potom ho vráti do pôvodnej polohy a vzhliadne na Árona, ktorý ho pozorne sleduje.

„Ak sa povraciam, budeš za to môcť ty.“

„Ak sa povraciaš, budeš vlastnoručne tepovať gauč,“ opraví ho a Damien skontroluje, akú veľkú plochu zaberá. Dosť veľkú na… Na všetko. S pretočením očí strčí sushi do úst.

„Nie je to také zlé,“ prizná neochotne, keď sústo prehltne a prežije to. Áron spokojne pokýve hlavou a jedlo položí medzi nich. Okej, možno by mohol skúsiť ešte jedno. Na čisto vedecké účely. Zamyslene rozhoduje, ktorú zvolí, keď mu do zorného poľa vôjde šľachovitá dlaň. S drobným písmenom R vytetovaným na palci a prstami držiacimi ešte spojené paličky. V nemej otázke dvihne oči k ich majiteľovi.

„Vezmi si ich.“

„Čo mám s nimi asi tak robiť? Vypichnúť si oči? Vypichnúť ich tebe?“

Zachytí, ako Áronovi cukne kútikom, a takmer nad tým potešene zapradie. Hovoril na začiatku niečo o tom, že má Damien divný zmysel pre humor? Ha! Tak potom ho má aj on sám.

„Chytiť ich. Takto,“ ukáže mu to a Damien sa ho pokúsi napodobniť. Ako to dopadne, netreba opisovať. „Nie. Nesmieš ich držať krížom cez seba. Správne. A hýbeš len vonkajšou.“

„Tak sleduj,“ vyzve Árona, ktorý sa lakťom oprie o koleno, aby mal lepší výhľad. Na to, ako Damien sústredene zoberie paličkami jeden kúsok a pomalým pohybom a stopercentným zanietením, všetko totálne pokašle a sushi mu spadne na zem už v polovici.

„Ako sa to nemá robiť,“ doplní nasupene začiatok vety a odolá chuti odhodiť paličky na druhý koniec obývačky. Alebo ich aspoň zapichnúť do Árona za to, že sa znova rozhodol smiať svojim ukážkovým smiechom. „Nechcem ti kaziť náladu, ale ušlo nám asi dvadsať minút filmu, takže to prosím ťa pretoč.“

„Zistenie, že mi nechceš kaziť náladu, a slovo prosím v jednej vete…,“ Áron uznanlivo pokýva hlavou a stihne uhnúť, keď sa k nemu Damien s hlasným: daj mi ten ovládač, natiahne. Damien je idiot a sám to o sebe vie. Pretože len čo sa Árona omylom dotkne a pod prstami ucíti pevnú hmotu svalov, odskočí od neho, akoby ho kopla elektrina.

„Prečo by som mal?“

Damien na neho neveriacky zíza a rozhodí rukami, rozhorčený najmä zo seba samého. „Aby som tam mohol pustiť poriadne tvrdé porno, panebože. Na čo asi sakra? Aby som to mohol vrátiť späť, nie?“

„Poriadne tvrdé porno,“ Áron sklamane vydýchne a pokrúti hlavou, „a to som čakal, že si slušný chlapec.“

Jasná narážka na Damienove predchádzajúce chybné úvahy.

„Som ten najslušnejší, najvychovanejší a najposlušnejší chlapec, akého si kedy videl,“ zavrčí v odpoveď a dlaňou dotkne miesta, kde mu bije srdce, „a teraz to pretoč.“

V Áronovom výraze sa niečo zmení, keď rukou ukáže späť na gauč a nakloní hlavu. „Sadni.“

„Sadni?!“ Dostane zo seba stále spracovávajúc vážnosť hlasu. „Vyzerám snáď ako nejaký čokel?“

„Jedine ak čokel po štyroch energeťákoch, ktoré mu dal majiteľ zapíjať dvojitou kávou. Vravel si, že si najposlušnejší chlapec, no zatiaľ to tak nevyzerá.“

Damien neveriacky pokrúti hlavou a hodí sa na operadlo gauča. V zmeti myšlienok mu ani nenapadne, že si naozaj poslušne sadol a zamrmle: „Navyše ani psy neposlúchajú len tak.“

Áron skončí v hľadaní miesta, kde filmu prestali venovať pozornosť. „To ťa mám podplatiť, aby si sedel a bol aspoň minútu ticho?“

Damien zamyslene prechádza očami po stene, keď napokon prisvedčí. „Presne tak.“

„Ty si neuveriteľný,“ povie mu, no neznie to ako pochvala. Skôr obyčajné konštatovanie. Napriek tomu sa dvihne, odíde kdesi do prdele a Damien sa s víťazoslávnym úsmevom natiahne po ovládači. Nastaví, kde to má byť a stačí pauzu vo chvíli, keď sa Áron vráti späť. S prázdnymi rukami.

„Potrebujem si zavolať, takže nič nechytaj.“

Damien ho ubezpečí pohľadom a Áron zmizne v izbe. Nič nechytaj, zopakuje vo svojej hlave jedovato. Nevydrží sedieť dlho, takže sa prechádza a sleduje, čo sa dá. Neskôr sledovanie posunie na druhý level a veci už patrične oceňuje aj dotykom. Skrinka, knihy, nezáujem. Presunie sa ďalej a ďalej až k akejsi presklennej vitríne, ktorá žiari na slabo modro a sú v nej naukladané fľaše od vína. Konečne pravý poklad. Potešene skriňu otvorí a začne skúmať, čo v nej je. Vo vínach sa nevyzná. Na strednej bolo jedno, akú brečku človek pije, pokým má čo.

„Detské šampanské, vážne?“ uchechtne sa, keď ho objaví medzi ostatnými fľašami a zoberie do rúk. Definitívne najlepšie z ponuky.

„Čo som povedal? Aby si nič nechytal. Čo urobíš? Zoberieš hneď prvú vec, ktorá ti padne do dlane.“

Damien od úľaku nadskočí, ale stihne fľašu zachytiť skôr, ako padne a rozbije sa. Áron stojí v tmavej chodbe mimo svetla z gauča. Dostatočne ho ale osvetľuje mesiac presvitajúci cez okno. Zastrihnuté čierne vlasy a voľnejšie tričko, ktoré však stále zachováva siluetu ramien.

„Hups,“ sykne Damien namiesto očividného obkukávania a zabuchne dvierka, „komunikačný šum.“

„Tak si ten tvoj šum rýchlo oprav. Nechce sa mi s tebou chodiť do nemocnice po druhýkrát.“

„Začul som v tom vyhrážku?“ prižmúri oči, aj keď mu je to viac menej jedno. Jeho vesmírom je šampanské, ktoré by rád otvoril bez toho, aby ním Áronovi poškodil strop.

„Správne. Ale môžeš to brať aj ako obyčajnú radu.“

„Mmm, nah. Radšej vyhrážku. Rady nemám dvakrát v láske,“ vráti Aronovým smerom a definitívne šampanské otvorí. Miluje tú chuť.

„To si chcel?“

„Čo?“ zakucká sa s plným dúškom sladkej tekutiny tak, až ju skoro vypŕskne.

„To, čím sa ma snažíš opľuť,“ zdôrazní Áron a zvolí radšej iný film. Ten, čo vybral Damien, je totiž čistá sračka. „Načo sa ťa to vôbec pýtam… Vybral si si šampanské, tak ho pi a mlč aspoň desať minút.“

„Dohodli sme sa na minúte. Nie desiatich,“ opraví ho len tak mimochodom. Sadne vedľa, pritiahne vankúš, aby si ho mohol dať pod lakeť, a napije sa.

„To je dokonalé,“ vydýchne nad božskou chuťou. Detské šampanské, čokoláda a sex… Hahaaa! Asi má fakt biedny zmysel pre humor. Zatrasie hlavou, až mu jeden blonďavý trs padne na čelo. Pokúsi sa ho odfúknuť, pretože tam rozhodne nemá čo hľadať, ale keď sa mu to nepodarí ani na tretíkrát, radšej žiaľ zapije ďalším dúškom. Áron klesne pohľadom na ruku, ktorá fľašu drží, a potom ho znova dvihne na Damiena.

„Desať minút,“ uzavrie bez dalších rečí a zapne film. A Damien sa snaží. Vážne. Dokonca zruší prichádzajúci hovor, a to len preto, aby dokázal, že mlčať bez problémov zvládne. Lenže on a cukor je ešte horšia kombinácia ako on a káva, takže keď sa čas preklopí cez jedenástu minútu, okamžite sa chystá vychrliť všetko, čo mu za tú dobu vírilo v hlave. Chce. Pohľad na Áronov profil ho však dokonalo umlčí.

Tmavé obočie má stiahnuté sústredením a v mieste, kde klenba čela prechádza na nos, má jemne vyvýšenú kosť. Celej tvári tak dodá akúsi pečať neprístupnej dôležitosti, ktorú nezjemnia ani pootvorené pery s vrchnou, o čosi užšou ako spodnou. Jeden kútik nadvihne smerom hore, keď osoba vo filme čosi urobí. Sexi. Damien nemá ani najmenšie tušenie čo, pretože má práve iné priority. Pohľadom prejde cez ohyb sánky až na krk, tenké tetovanie tiahnúce sa od konca vlasov, vystúpený ohryzok, lem trička…

„Páči sa ti, čo vidíš?“

A sakraaa. Jedno šťastie, že so sebou prekvapene netrhne. Fakt čistá nenápadnosť.

„Nefandi si. Len som čakal, kedy zaregistruješ, že som fakt ticho,“ vyvlečie sa z toho, ani sám netuší ako, a Áron otočí tvár späť.

„Tak v tom pokračuj. Zatiaľ ti to ide skvelo.“

Damien nadvihne obočie. Má pokračovať v tom, ako mu v myšlienkach jazykom jazdil po krku, alebo v tom, aby ho držal za zubami? Ďalšia záhada, ktorú si radšej nechá pre seba, a začne sledovať film.

„Vrahom bude stopercentne tá žena, čo sa tvári ako najväčšia chudera,“ skonštatuje po akejsi dobe a získa tým Áronovu pozornosť. Skvelé. Ešte pen… Ehm, mal by sa sústrediť na film.

„Blbosť. Čo by z jeho smrti mala?“

Damien pokrčí ramenami a lakťom zaprie o operadlo. „Čo ja viem? Mäso na gril?“

„Fuj,“ zhodnotí Áron krátko a doleje si do pohára pomarančový džús, „mäso z toho starca by nejedol ani pes.“

„Zdá sa, že máš skúsenosti,“ uškrnie sa Damien v odpoveď a Áron na neho žmurkne. Žmurkne. Áron na neho… Akože, normálne. Do kelu. Môže z toho dostať zástavu?

„A v mrazničke ešte jednu voľnú poličku…,“ nechá vyznieť do stratena a Damien rozosmeje. Inak by si musel položiť dlaň na srdce a skontrolovať či ešte bije.

„Takže moje mäso prešlo previerkou kvality.“

„Piješ detské šampanské a nemohol si si urobiť vodičák, ktorý je až od dvadsiatich štyroch. Tým pádom by malo byť fajn.“

„Vďaka za pripomenutie toho dňa a navrátenie chuti otrepať ti hlavu o stenu. Čo pravdepodobne nestihnem, lebo tu nabehne FBI a oboch nás zavrie.“

Áron sa uškrnie. „Ty si začal.“

„Niečo mi hovorí, že by som mal ísť tú mrazničku predsa len skontrolovať,“ povie s pohľadom upretým na kuchyňu a dopraje další dúšok. Šampanského už veľa neostáva, tú kontrolu môže rovno použil aj na nájdenie ďalšieho.

„Poslúž si. Možno ti pri tom napadne nejaký osvedčený recept.“

Damien pokýva hlavou, rozverne zaťuká na tú Áronovu. Podľa všetkého, mu dotyk neprekáža. „Dobrý nápad. Pripravím mozog na smotane. Aby mal ten tvoj z čoho čerpať inšpiráciu.“

„Vidíš ten diplom?“ Áron kývne k zaramovanému niečomu na stene. „Nemyslím, že ju potrebuje.“

„Povedz,“ začne Damien, keď prejde okolo okna a zastaví sa, aby ukázal na vysokú, osvetlenú stavbu v diaľke, „je tá bytovka nižšia ako tvoje ego?“

„Definitívne.“

Sleduje ako Damien zastaví pred televízorom a dvihne hlavu.

„Ty,“ ukáže na Árona a potom späť na diplom, „koľko máš rokov?“

„Dvadsaťšesť,“ odpovie pokojne a napije sa.

„Nikdy som ťa v nemocnici nevidel,“ namietne Damien podozrievavo. Do laboratórii chodí odnášať odbery, takže má ako taký prehľad. Navyše ten kus papiera hovorí všetko jasne. Bla, bla, bla, študijný odbor bioanalytická laboratórna diagnostika. Tipoval by ho skôr na niečo, kde by bol Áron na očiach a nie zavretý v labáku. Oblečený v bielom plášti… Och, fuck.

„Pretože tam nemám dôvod chodiť. Teda okrem dneška.“

„Ale…,“ Damien si uvedomí, že stojí v strede izby ako mentál a tak sa vráti na svoje miesto.

„Pracujem v reprodukčnom centre. Má špeciálne prístroje, inú štruktúru a navyše sa dá povedať, že stále študujem."

Asi je Damienov výraz dostatočný, pretože Áron sám uvedie slová na pravú mieru: „Robím si atestáciu, aby som mohol pracovať ako klinický embryológ.“

„Takže si doktor?“ opýta sa ho neisto.

„Nie,“ pokrúti Áron hlavou a frajersky sa pri tom usmeje. Asi ho baví nechávať Damiena tápať.

„Okej, teraz sa cítim enormne blbo, ale neviem v tom nájsť rozdiel.“

Lenže Áron mu ho ani nájsť nepomôže. Radšej sa venuje filmu a slušne povedané má ho celkom v… Damienovi žiaden slušný výraz nenapadne. A tak dopije šampanské, pohodlnejšie sa usadí a nechá vtiahnuť do deja. Čo vďaka osobe vedľa, nie je také ľahké. Napokon to zvládne a minúty plynú ďalej. Jedna za druhou.

„Vidíš,“ začne Áron, keď vo filme odhalia identitu vraha, „zabil ho nevlastný syn.“

„Akoby záležalo na tom, v koho mrazničke nakoniec bude.“

Pokrčí ramenami a Áron sa na neho usmeje. Úsmev sa preleje aj do očí, ešte viac ich vykrojí a dúhovku prekryjú tmavé riasy. Rovné zuby, prekrvené pery. Damien zbabelo uhne pohľadom na miesto, kde sa im dotýkajú kolená a zbesilo zažmurká. Je to tu. Čas ísť domov. Okamžite.

„Šťastie, že nie sme u teba,“ odpovie Áron, ktorý zrejme nič nezaregistruje. Oprie hlavu o opierku gauča, otočí ju na Damiena a hravo do neho drgne. „Inak by som sa začínal báť.“

Tomu sa podarí vyčarovať kŕčovitý úškrn, ale sakra… Ak Áron nie je totálne slepý, potom musí vidieť, čo s nim jeho blízkosť robí. „Na to nepotrebujem byť doma. Som si istý, že nože máš ostré dosť.“

„Ja som si zas istý, že sú ostré menej ako tvoj jazyk.“

Kurva. Hrudník sa Damienovi dvíha v príliš krátkych intervaloch a on netuší, čo má kontrolovať skôr. Kolená, výraz, krv putujúcu do slabín, slová, dych… Je na tom ešte horšie ako pri nehode. Pri nej sa mu aspoň nemal dôvod postaviť.

„Môj jazyk ťa nemusí zaujímať,“ sykne od neschopnosti pozliepať čokoľvek iné. Toľko k jeho ostrosti. Sleduje roztrhané rifle, aby nemusel čeliť jeho pohľadu, ale keď to nakoniec nevydrží a otočí priamo na neho…

„Nemusí,“ vydýchne Áron, a ak mal pred tým tmavé oči, tak teraz sú rovné noci vládnucej za oknami. Čierne ako eben. Ostať asi nie je najlepší nápad. Pretože nech je Áron akýkoľvek snobský, arogantný blbec, je skurvene pekný, snobský, arogantný blbec. Čo jedna konkrétna časť Damienovho tela berie ako dostatočný dôvod k tomu, aby ho donútila položiť dlaň na pevné stehno. Znova pohľad stočí dole. Každú sekundu mu na tvár priletí päsť a čerešničkou na torte bude monokel na dobrú noc.

No nič také sa nestane. Teda stane. Presný opak. Cíti dlaň, ktorá prekryje tú jeho. Zahalí ju svojim teplom, pevne stlačí a posunie vyššie. Po leme stehna až na rozkrok, ktorý je na tom podobne ako Damienov. Dvihne pohľad späť. Na Áronove pootvorené pery, ktoré v ňom vyvolajú takmer živočíšny chtíč. Koluje mu žilami, každým tkanivom, bunkou. Hypnoticky ich sleduje a dlaňou prechádza hore a dole. Stlačí, pretože ho až šialene chce.

„Poď bližšie,“ povie mu Áron zastretým hlasom a chytí Damiena za temeno, aby ho k sebe pritiahol. Nakloní sa, vo vlasoch ucíti prsty a do nosu udrie Áronova vôňa. To rozbije všetok odstup a Damien konečne pritlačí pery na tie, ktoré toľko sledoval. Horúce a… Nedokáže potlačiť tlmený vzdych, keď Áron jazykom obkreslí piercing a vôjde do úst sladkých od šampanského.

„Vidím, že vieš jazykom narábať aj inak ako rečami,“ pošepká mu do ucha a Damien po tej vete prudko vydýchne. Deje sa to, dotýkajú sa a on nedokáže slovami opísať, ako sa cíti. Zastoná. Pritisne sa k nemu, ako to len ide, sadne mu na stehná a všetko tým vezme na seba. Každý bozk, pohyb pier, či dotyk. Nepýta si povolenie na to, čo robí, a nečaká, kým to urobí druhý. Jazykom vkĺzne do Áronových úst a prehĺbi bozk. Nie je pokojný ani jemný, nad čím Áronova rozťatá pera ostro protestuje. Sykne, odtiahne sa a nosom mu prejde po krku.

Položí dlane na Damienove dlhé stehná a hladí ich, kým nepríde na zadok, a stiahne ho bližšie k svojmu rozkroku. Netuší, čo beží v telke, ale ozve sa odtiaľ výstrel práve vo chvíli, keď Damien pohne panvou a obom do bozku unikne ston.

„Páči sa mi, aký si divoký,“ pošepká Áron chrapľavo. Damien už dávno blúdi rukami pod tričkom. Prechádza po holej koži a mapuje kúsok po kúsku. Odtiahne sa tak, aby bola jeho tvár pred Áronovou. Vlasy rozcuchané z toho, ako ich prehrabával, užíval si ich štruktúru. Pery opuchnuté od bozkov a oči rozšírené ako po droge. Aj cez oblečenie cíti, aký je tvrdý.

„A ja som vraj ten, čo má veľa rečí,“ priblíži sa. Ich pery len mučivých pár centimetrov od seba, keď Damien vôjde rukou medzi nich a pevne ho cez látku premasíruje. Za odmenu začuje zvuk ešte krajší ako jeho smiech.

„Nekonečne veľa,“ odpovie mu Áron a dlaňami bolestivo slastným prítlakom prechádza po chrbte hore a dole. Môže sa ho dotýkať. Chce sa ho dotýkať a všetky úvahy postupne odplaví vzrušenie úmerne tým, ako neznesiteľne tvrdým sa stáva jeho penis. Túži, aby Damien vzdychal, keď do neho prirazí, keď ho v sebe zovrie, chce vidieť ako…

„A čo toto, hmm? Ako sa ti to páči?“ začuje žiadostivosťou podfarbený hlas, keď ho v dlani pevne stlačí a prejde po celej dĺžke. A potom znova a znova.

Zakloní hlavu a prebytočný vzduch vydýchne nosom. „Čo si myslíš?“

„V tom prípade,“ zašepká s perami dotýkajúcimi sa Áronovho ucha a prestane pohybovať rukou. „Myslím, že nie.“

Stačí jediný pohľad, aby si všimol drzý úsmev. „Damien,“ zavrčí varovne.

„Áron,“ vydýchne a perami prejde po pevnej sánke. Je vzrušený na maximálnu možnú úroveň, ale miluje predohru pokým sa nestane neznesiteľnou. Zahreší, keď sa mu tričko, ktoré dáva Áron dole, zasekne na hlave. Stiahne ho a odhodí za seba. Niečo tým zhodí, no Áron zvuk pri pohľade na Damienovo telo ani nezaregistruje. Tisne sa k nemu bokmi, dlane mu položí na brucho a posúva od lemu riflí cez kľúčne kosti až na ramená, ktoré mu veľkosťou akurát padnú do dlaní. „Presne ako som si predstavoval.“

„Predstavoval si si ma bez trička?“ zamumle proti koži a po leme tetovania bozkáva krk.

„Nevieš si dať dole mikinu bez toho, aby si zvyšku sveta neukázal polovicu tela. Stačilo to, aby som si dokázal vyskladať zvyšok.“

„Ešte mi povedz, že si do mňa dnes vrazil úmyselne.“

„Nevšimol som si ťa.“ Napriek neuhasiteľnej túžbe už konečne zasunúť sa dokáže ako tak ovládať. Užiť si chvíľu a telo, ktoré má pred sebou. Zatiaľ.

„Potom dúfam, že bolo to tričko drahé. Aby som mal z toho aspoň nejakú satisfakciu.“

„Skurvene drahé,“ odsekne. Prehodí ho pod seba, a keď k nemu chce Damien dvihnúť ruky, obe mu prikove k sedačke. Konečne má tú chodiacu blonďavú drzosť pod sebou. „Začínam mať pocit, že je tvoj plán ma pred sexom poriadne naštvať. Máš to rád tvrdšie? Ako poriadne tvrdé porno?“

„Sex? My budeme mať sex?“ Damien sa zatvári prekvapene a Áron odtiahne. Vyložil si to zle? Nie. Ten provokačný, drzý, vyzývavý úsmev…

„Neviem, či si viac otravný, alebo sexi.“

„Hlasujem za sexi. Čo vyhrám, ak dostanem všetky hlasy?“ opýta sa s nadvihnutým obočím a kolenom mu cielene prejde po rozkroku.

Áron sa nakloní tesne nad pery, vysloví jednuché penis a pobozká ho tak, by v tom odrazil všetku žiadostivosť, ktorú cíti. Dostane sa medzi jeho nohy, druhou rukou chytí bok a hrubo sa o neho obtrie.

„Jeden už mám,“ vráti mu Damien, keď sa zadýchane odtiahne. V očiach mu žiari túžba a zrenička takmer zakrýva zelenú dúhovku.

„Takže ma chceš naštvať.“

„Chcem, aby si ma šukal tak, až mi orgány vylezú ústami.“

Spôsob, akým to povie, a pohľad, ktorý jasne hovorí, že to myslí vážne, v Áronovi rozbije posledný múr. Zakrátko ležia Damienove veci pri konferenčnom stolíku a on zmizne v izbe. Vráti sa a stiahne nohavice aj s boxerkami. Damien sa zaprie v lakťoch, pohľadom nasáva výhľad na vysoké telo a oči, ktoré sa priblížia, až nakoniec zastanú. Nezáleží mu na tom, že bude dole, keď Áron kľačí medzi jeho nohami, rukou rytmicky prechádza po penise a zasúva do neho prst. Hlboko, kým nenájde, čo hľadá, a Damien vyklenie boky. Všetko vzrušenie prúdiace v žilách vychádza priamo z toho miesta. V podobe ľahkého pálenia, ktoré sa zmení na príval rozkoše, kedykoľvek bruškom ukazováka prejde po prostate. Zastoná a Áron sa s ním so samoľúbim úsmevom pokojne hrá ďalej. Vie veľmi dobre, čo robí, a patrične si to vychutnáva. Preniká do neho prstom, akoby ho ním chcel pretiahnuť, a Damien pred očami nevidí nič iné, než kvalitné hviezdičky. Zmučene vzdychne. Chce Árona cítiť inak. Chce ho cítiť v sebe. „Sľúbil si mi penis, tak ho tam už konečne zasuň.“

„Si fakt panovačný…,“ zavrčí Áron proti vnútornej strane stehna, ktoré pobozká, a natiahne sa po kondóm s lubrikantom. Chcel, aby si to užil, ale ak to má naozaj radšej takto… Chytí ho za boky, a keď sa do neho pri prvom príraze dostane, zastoná. Damien mu zaryje nechty do chrbta. Vie, že bolesť pominie, a zároveň cíti, ako po penise kĺže. Znova, znova a znova. Je to tak intenzívne, že nič iné okrem nich ani nedokáže vnímať. Položí dlane na široký hrudník a ani na chvíľu si nedovolí zavrieť oči a prísť tak o pohľad na Áronovú tvár počas toho, ako sa v ňom hýbe. Tri divoké prírazy než znova spomalí, telo pod ním rozochveje a vydá pridusené zastonanie.

„Damien,“ zašepká Áron majúc pod sebou jeho torzo a úzke boky. Takmer celú dĺžku vysunie a zarazí späť. Každým pohybom o čosi silnejšie, akoby sa nič podobné už nikdy nemalo zopakovať. Damien mu vychádza v ústrety a stony sú čoraz hlasnejšie, častejšie…

„Presne tam,“ zamňaučí a slasťou zovrie rozhorúčené telo nad ním. Áron rukou skĺzne po krivke pása. Cez svaly, ktoré cíti pod končekmi prstov, až kým nedosiahne rameno a to stlačí, keď znovu prirazí. Šialene sa mu páči, ako ho Damien prijíma a pri tom nenechá ani na chvíľu vydýchnuť. Hýbe sa, hladká ho, ťahá za vlasy, hryzie… Damien pozrie do očí, ktorými ho Áron prepaľuje, a takmer zúfalo ho pobozká. A má pocit, že sa rozpustí na kašu, keď mu začne honiť v rovnakom tempe ako si ho berie.

Ani jeden z nich netušil, že to skončí takto. Že by to mohlo skončiť takto. A o to viac živočíšnejšie, strhujúcejšie a rýchlejšie to je. Vyplňujúce každú škáru mysle. Nedovoľujúc premýšľať nad niečim iným než tým druhým, no so stálou sebeckou túžbou dosiahnuť vlastný vrchol. Tma za oknami a dve rozpálené telá. Spojené nielen v okamihu, ale aj pohyboch a zvuku. Každou jednou sekundou, s každým jedným prírazom, dotykom pier či jazyka…

Nedokáže sa zastaviť v šepkaní Damienovho mena znova a znova, keď mu v podbrušku kumuluje teplo a nepatrné impulzy slasti. Zlievajúce sa v čistú rozkoš stúpajúcu do orgazmu, ktorý mu vybieli mozog. Tvár v ohybe krku, horúci dych na koži a hrudník narážajúci o hrudník. Pobozká Damiena na krk. Odhrnie mu spotené vlasy a na chvíľu zavrie oči. Medzi nimi horúce vlhko a svaly vláčne príjemnou únavou. Pohladká ho po boku tváre a Damien spokojne zamručí.

„Bol si…,“ začne jemne, no nedokončí a celý stuhne. Damien záhy pochopí prečo. Stačí len natočiť hlavu, aby uvidel ženskú postavu držiacu tašku, s rozpustenymi čiernymi vlasmi siahajúcimi až k pásu a nevľúdnym výrazom. Je hrobové ticho, keď žena odfŕkne a čaro okamihu sa vytratí.

„Panebože, Áron. Koľko ubehlo od tej večere, štrnásť dní?“ zasyčí neveriacky. Tašku nechá tam, stočí sa na päte a stratí z dohľadu. Všetko prebehne rýchlo a Damien sám sebe hovorí, že to predsa nie je jeho vec. Navlečie sa do riflí a dvihne tričko. Napriek tomu, že nechce, začuje útržky hádky, ktorá je divná sama o sebe. Často v nej padne slovo otec, ale ani raz to, že ju Áron podviedol. Skontroluje mobil a uvažuje, či sa má okolo nich len prešmyknúť alebo počkať, kým stíchnu. Čo sa hneď vyrieši. Dvere prudko tresknú a dnu sa vráti Áron s nečitateľným výrazom.

Damien premýšľa, či má niečo povedať, no napokon si v tichosti nazuje tenisky a rozhodnutý odísť položí ruku na kľučku. Vo chvíli, keď ho Áron zastaví. S bankovkami v ruke. S množstvom bankoviek v ruke. Zarazene na ne pozrie.

„Čo to má byť?“

„Zober si ich,“ odpovie pevným hlasom. V tvári chlad a ani zmienka po tom, ako ešte pred chvíľou vzdychal Damienovo meno. Akoby sa to nikdy nestalo.

„Myslíš, že som to robil kvôli peniazom?“

„Nie. Dávam ti ich na pokutu. Viem, že to bola hlavne moja chyba. Servis som už vyriešil, takže sa tým nemusíš zaťažovať.“

Damien netuší, čo si má myslieť. Práve sa s ním vyspal a má si zobrať peniaze. Čo je pošahaná šľapka? „Tak si s tými bankovkami pre mňa za mňa vytapetuj byt. Ja ich totiž nechcem.“

Áron zacvakne čeľusť tak, až pod kožou vidno pohyb svalov. Mlčí a pohľadom skáče z jedného Damienovho oka do druhého. Mlčí dlho. Až napokon…

„Zrejme by si už mal ísť."

A Damien ide. Bez ďalších slov. Pretože posledný zvuk patrí zabuchnutiu dverí a krokom rozliehajúcim sa po priestornej chodbe.

***

„Ten papier ti nič neurobil.“

„Čo?“ dvihne pohľad na ženu okolo štyridsiatky. Doktorka Bailysová. Miesto slov kývne hlavou k Damienovým rukám a upraví menovku na plášti.

„Och toto,“ povie pokojne, akoby sledoval motýľa sadajúceho na kvet, „predstavoval som si niekoho hlavu.“

Posunie papier, v ktorom sú viditeľné ryhy, po stole preč a štikne perom. Doktorka si sadne na stoličku k dvom počítačom. Na jednom beží domovská obrazovka a na druhom nemocničná databáza. Damien očakáva, že do nej pôjde niečo dopisovať, ale ona sa natočí k nemu a zvedavo nakŕči obočie. „Nechceš sa o to podeliť? Bolo by fajn počúvať aspoň chvíľu niečo iné ako kašeľ a chŕchľanie.“

„Sama si si zvolila taký odbor,“ pripomenie jej a povzdychne. Netúži o sebe hovoriť. Jeho život je logicky jeho život, čo v preklade znamená, že sa doň môže a bude srať jedine on. Táto situácia je však… Iná? Nevie nájsť správne slovo, no možno sa mu to podarí, ak povie všetko nahlas. „Predstavoval som si jednu konkrétnu, arogantnú tvár, ktorú by som najradšej… prešupol von oknom.“

„Urobila tá konkrétna tvár niečo tvojej motorke?“

Damien na ňu úžasle hľadí. „Odkiaľ všetci viete, že to súvisí s motorkou?“ Najprv Berta, teraz ona. Kto to bude nabudúce? Dôchodca v parku, čo venčí psa?

Baylisová pokrčí ramenami, zoberie do rúk to isté pero a začne ním v rytmických traktoch búchať po stole. „Neviem, čo iné by ťa tak dokázalo rozrušiť. Už pár dní si o nej nevravel ani slovo a to o nej melieš neustále. Motorka sem, motorka tam. Kedy a kde s ňou pôjdeš. Koľko nových fotiek si s ňou urobil, a ktoré pridáš na Inst…“

„Dobre to stačí,“ preruší ju Damien a zavrie okno, z ktorého sa dnu vinie zvuk kosačky. Niekto chce, aby aspoň okolie nemocnice vyzeralo krajšie ako oddelenia. To, že je na tom najhoršie geriatria, nemusí spomínať. Niekedy sa bojí zavrieť dvere, aby nevypadli z pántov. „Áno, bohužiaľ to súvisí s motorkou.“

„Kde je problém?“

„Mám zhabaný vodičák. Ostáva mi akurát tak sedieť pred oknom a pozerať sa, ako tam vonku stojí, sama a opustená. Je to fakt strašný pocit.“

„Takže si si predstavoval policajta, ktorý ti ho zobral,“ pokýva hlavou na znak, že chápe.

Chyba, pretože Damienovi zobral niekto aj niečo iné. Hrdosť napríklad? Cítil sa ako šľapka, keď odtiaľ v ten večer odchádzal. Mal vyštartovať radšej po Kiare, to by skončilo definitívne lepšie. Nie. Mal vtáka udržať v rifliach a nič z toho by sa teraz nedialo. Pokojne by prešiel všetky izby, zapísal diurézu a nie čmáral po papieri ako škôlkar s ADHD.

„Aj to mohla byť možnosť, ale nie. Bol tam ešte jeden čurá… muž, ktorý mimochodom za celú situáciu mohol, ale to je dlhý príbeh. Skrátka som ho pred pár dňami stretol. Vrazil do mňa a oblial ma pivom. Následne mi vrazil päsťou do tváre a potom mi ho vr… Kvôli jednej žene sme nakoniec skončili u neho doma. Jedli sushi a pozerali filmy.“

Doktorka nakloní hlavou a mierne sa zamračí. „To znie ako dobrý koniec. Prečo potom ten hnev?“

„To nebol koniec,“ stačí, aby povedal a Bailysovej došlo.

„Aha, nevedela som že si…,“ povie a potom dlhšie mlčí. Opatrne na neho pozrie a usmeje. „Nevidela som ťa minule vychádzať z dverí od bočného schodiska s tou mladou asistentkou?“

„Netuším,“ začne, ale keď sa doktorka zatvári vševedúcne…, „ukazoval som jej, odkiaľ sa dostane von, ak by v nemocnici začalo horieť.“

„To ukazovanie muselo byť náročné, keď si mal vlasy ako po výbuchu. Prebehnúť cez všetky poschodia a vrátiť sa späť…“

„Fajn,“ obranne dvihne ruky, „ani netuším, ako sme sa k tomu dopracovali.“

„Pomohlo mi to spojiť si súvislosti,“ ozrejmí, „takže ten tvoj…“ Damien ju ochotne preruší a povie, že žiadny tvoj neexistuje.

„Takže ty a ten tvoj problém,“ pokračuje doktorka ešte raz s úsmevom. Keď nemá tvár stiahnutú sústredením, vyzerá oveľa mladšie. „Ste spolu niečo mali. A tu mi napadajú len dve možnosti. Buď po tebe chcel viac ako jednorázovku, alebo naopak nechcel, a teba jedno z toho štve.“

Áno presne to. Odfŕkne. „Ani jedno. Dám ti nápovedu, ešte horšie.“

„Hmm, bolo to také zlé, že si si v polovici zbalil veci a odišiel. Nič horšie nie je.“

„Túto možnosť by som náhodou bral. Pretože to bolo opakom slova hrozné. Čo ma s odstupom času strašne vytáča. Na druhú stranu, pracuje v reprodukčnom centre, mal by teda vedieť, ako sa to správne robí. Vlastne blbosť. To by som musel byť žena. Vo mne sa naštastie nič okrem buniek reprodukovať nebude.“

„Okej, vzdávam sa.“

„Tesne po tom, ako sme to dokončili, tam stála… Čo tesne, ja ani netuším, ako dlho tam tá žena stála. Ani jeden z nás ju nepočul a ja som nečakal, že by tam ktosi mohol prísť o pol tretej ráno.“

„Videla vás jeho manželka?“

Damien pokrúti hlavou. Nevidel žiadne fotky a Áron na prste nemal obrúčku. „Nemyslím si. Možno priateľka, ex? Sestra, sesternica? Čo ja viem.“

„Máš pravdu. Táto situácia je o dosť horšia.“

„Haha, a to ešte stále nie je koniec,“ zaksichtí sa, „plánoval som vypadnúť, keď mi dal peniaze. Nemyslel to síce tak, že ich dostávam za sex ale… Na začiatku mesiaca do mňa na križovatke buchol a ja som dostal pokutu za jazdu bez vodičského. Skrátka mi ich chcel dať na ňu, pretože vedel, že to bola aj jeho chyba.“

„A ty si ich nevzdal, lebo si mal zlý pocit,“ odtuší a založí vlasy za ucho.

„Presne tak. Ja vlastne ani neviem, čo ma na tom tak strašne štve. S vodičákom som sa už zmieril. S pokutou tiež, hoci budem musieť načrieť hlboko do svojich zásob. A ver mi, že tam žiadna hĺbka nie je. Je to obyčajná plytčina zásob, ale… Neviem, čo to má byť, no vždy, keď si na neho spomeniem, mám chuť urobiť niečo podobné." Dvihne do vzduchu papier ako dôkaz a položí ho späť. To, že chuť Áronovi niečo urobiť, bohato varíruje od podobných vecí až k tým v posteli, si nechá pre seba. Časom sa to beztak vytratí. Musí.

Baylisová sa na Damiena chápavo usmeje. „Na tvojom mieste…,“ začne a nedokončí, pretože sa miestnosťou rozozvučí zvonenie telefónu. Všimne si meno a sklamane sa postaví. „Cleinberg.“

„Tomu radšej zdvihni. Minule po celom oddelení vrieskal len preto, že dostal na vizite dekurzy, ktoré neboli zoradené podľa postelí od okna, ale od dverí.“

„Našťastie nemusím. Vravel, že ak zavolá, mám okamžite prísť na centrálny. Slovo okamžite mi dokonca vyhláskoval. Vraj, aby som si zapamätala, čo presne znamená,“ prejde k dverám a tam na Damiena ešte raz otočí, „ak si myslel to reprodukčné v centre mesta, tak v ňom mám známu. Ak budeš chcieť niečo o tom svojom švihákovi vedieť, všetko sa dá zistiť.“

Damien sa po jej slovách naježí ako mačka. Schytí do rúk pero a úbohý papier s vražedným výrazom pritiahne späť.

***

Jeho život mal vždy skvelý zmysel pre humor. Keď chcel vyhrať súťaž o auto, vyhral v nej kľúčenku. Keď si chcel na výške vytiahnuť z otázok, ktoré sa naučil, vytiahol presne jednu z troch, ktoré preskočil, pretože mu neprišli dôležité. Takže odišiel a už nikdy sa na veterinu nevrátil. Keď sa ako decko rozplakal a chcel, aby ho mama vzala do náruče, strelila mu facku, aby konečne sklapol. A keď chcel, naozaj veľmi chcel, Árona kvôli sebe už nikdy nestretnúť… Predhodí mu ho život, osud alebo algoritmus vesmíru do cesty hneď na druhý deň od vyslovenia želania.

Možno niečo aktivoval. Niečo ako: Aktivujte kýchnutím špeciálny balíček stupídnych náhod. A on si omylom kýchol a bolo to. Ako bolo inak možné, že ho znova vidí? Jasne a zreteľne korčuľovať dozadu v snahe obrániť pásmo a získať puk. Nemohol vedieť, že Damien občas chodí na štadión. Nemohol… Hokejku v rukách zatúži zlomiť na polovicu. Chvíľu dokonca uvažuje, že odíde, ale nakoniec to neurobí. Prišiel si zahrať, takže si zahrá.

Sadne na lavičku a z batohu vytiahne korčule. Všetky tváre na ľadovej ploche pozná, hral s nimi každú sobotu. Bez chráničov. Len hokejky a puk. Utiahne šnúrky tak, až ho zabolí kotník, takže ich znova povolí a stiahne o poznanie slabšie.

„Hej Damien! Chýba nám akurát jeden hráč. Už som si myslel, že si sa na nás vykašľal ako každé leto,“ zakričí na neho ktosi z hráčov v skupinke a hokejku prehodí na chrbát, aby sa natiahol. Naopak jeden konkrétny zas pri zmienke známeho mena zabrzdí a zarazene sa obzrie po osobe sediacej na lavičke.

„Tak pohni! Nemôžme hrať štyria na troch. Tuto Majk priviedol Árona. Niekedy hral za…"

„Mohol by si sklapnúť?“ opýta sa ho Damien s nezáujmom. „Dík.“

Upraví čiapku, z ktorej mu vykúkajú končeky vlasov, a prehodí cez ňu kapucňu čiernej mikiny. Ruky schová do rukavíc a poskočí, aby skúsil, či korčule sedia ako majú. Až potom sa rozhodne rozkorčuľovať. Urobí dve kolečká bez toho, aby na niekoho z hráčov pozrel, ale klamal by, ak by tvrdil, že ho Áronov výraz nezaujíma. Zaujíma totiž až kurevsky moc. Prehodí hokejku do druhej ruky, zastaví pri zbytku opierajúcom sa o mantinel a jednoducho ich pozdraví.

„Damien vo svojej pozitívnej nálade,“ buchne mu Brice do ramena a od chladu potiahne nosom, „tak fajn mali by sme sa znova rozdeliť.“

Až potom to urobí. Pozrie na neho a pochopí, že je Áron rovako prekvapený a neveriacky na neho zíza. Líca má trochu červené od námahy, vlasy rozcuchané pohybom a oči lesknúce ako dva ónixy. Vyzerá dobre, to Damien prizná ihneď. Odvráti sa, no stále na sebe cíti jeho pohľad. Počas toho, ako na kopu nahádžu hokejky a Brice z nich štyri vyberie a štyri nechá ležať na ľade. Počas toho, ako sa podľa nich rozdelia do týmov, a Damien vymení svoju hokejku za Maxovu, aby nebol s Áronom v tom rovnakom. A všetko si všimne aj Brice, ktorý žartovne nadhodí, či sa už poznajú.

„V živote som ho nevidel,“ odpovie mu Damien nenútene a rozkorčuľuje sa do stredu plochy. Pohybuje sa rýchlo a prudko zabrzdí, keď prejde okolo puku. Skontroluje stav ostatných, nahrá Majkovi a prekorčuľuje ďalej, aby sa dostal do pozície. No Áron je v hokeji fakt dobrý a bez väčších problémov využije každú príležitosť, aby mu zabránil získať puk. Damien prejde na roh klziska, ale kotúč znova prevezme druhý tím a tak musí prehodiť váhu na pravú nohu a dostať sa späť.

Až po pár minútach sa mu podarí získať puk. Jedna noha cez druhú. Pracuje s ním tam a späť, ustráži si ho pred protihráčom a pripraví na dokonalú strelu. Pripraví, no nevystrelí. Niekto ho tvrdo strčí do boku, puk vyrazí z pod hokejky a prihrá ďalšiemu. Damien zastoná od bolesti. Čo by bežne stlmila výstroj, zažije na vlastnej koži. Prižmúri oči na Árona, ktorý strelí gól a prekorčuľuje okolo bránky chrbtom vzad spôsobom, akým by to väčšina nezvládla ani dopredu. Odpľuje si a vyrazí späť. Tentokrát sa puku nevzdá, aj keby mal po ľade zberať svoje zuby.

Natočí hlavu. Áron korčuľuje sebaisto za ním a oči ho prepaľujú skrz na skrz. Počká na správny moment a nahrá Mikeovi. Ten nahrávku spracuje, pošle strelu na bránku a je z toho gól. Damien sa otočí, aby sebavedomému ksichtu ukázal prostredník. Viac sa s ním však nevybavuje a radšej si s Mikeom prehodí tľapnutie. Podarí sa im skórovať ešte dvakrát, no Áron svoj tým ťahá dostatočne a náskok ešte pred prestávkou vyrovná.

„Neviem, čo s tebou dnes je Damien, ale ak by ťa takto videl hrať starý Larrys, máš isté členstvo v klube.“ Brice sa pobavene zasmeje a hodí mu fľašu s vodou.

„Klube roztlieskavačiek?“ opýta sa laškovne, napodobní ich kroky a potom sa s úškrnom napije. Cíti to. Stále cíti jeho pohľad.

„Ostaň radšej pri hokeji. Toto vyzeralo ako striptíz štyridsať plus,“ ozve sa z lavičky Majk. Ako jediný sa na ňu rozvalí a v tvári je červený ako pred infarktom. Trochu tomu dopomáhajú aj ryšavé vlasy rozcuchané viac, akoby práve vstal z postele.

„Odkiaľ vieš, ako vyzerá striptíz štyridsať plus?“ otočí sa na neho Áron. Majk sykne a pokýva hlavou. Damiena by zaujímalo, odkiaľ sa tí dvaja poznajú.

„Čo sa za mlada naučíš…“

„Z Alzeimerom aj tak zabudneš,“ dokončí za neho Damien. Nožmi zoškrabáva ľad, no rýchlo ho to prestane baviť a chystá sa vysadnúť na mantinel, keď ho upúta prehrávač položený na striedačke. No jasné! Vedel, že tu niečo chýba. Napojí naň mobil a poteší ho deväťdesiatjedna percent batérie. Skvelé. Stlačí play a okamžite nabehne Renegades. Dnes má však náladu na niečo iné, takže zapne výber z rapu. Väčšina z nich tento žáner počúva a zo skupinky na neho začnú valiť príkazy, ktorú pesničku má zvoliť. Damienov mobil? Damienove pravidlá, preto ich neplánuje počúvať. Slová pozná naspamäť. Prejde prvá aj druhá strofa, no pri tretej…

I'm no tryna fight or make you upset
I'm just high as a kite, like a space cadet
I just want what's right, like I'm Macbeth
1 400, third time, I feel like…

…mu zrak padne na Árona, ktorý sa prestane hrať s pukom a opätuje mu pohľad. No je to tak stotina, čo oči stočí späť a mrdne do puku takú šupu, až prejde do druhej polovice a zaparkuje v brankárskej sieti.

„Prišli ste hrať?“ opýta sa ich Áron autoritatívne a ostatní pochopia, že je čas skončiť prestávku a naskočiť na ľad. Damien sykne, keď sa mu pri pohybe pripomenie boľavý bok, ale zatne zuby a hra pokračuje.

Štyria na štyroch. Áron má po niekoľkých minútach kľudnej hry zrejme všetkého dosť. Chce vojnu, má ju mať. Damien sa rozkorčuľuje za ním, až svaly po pár záberoch zaprotestujú. Zajtrajšia svalovka bude stáť za to. Využije rýchlosť a výšku vo svoj prospech a podarí sa mu vyraziť puk. Prehodí ho na druhú stranu, keď ho telo za ním prudko narazí do mantinelu. Tak silno, až sa bok hlavy doslova zrazí s plexisklom. Stratí rovnováhu a celou váhou dopadne na ľad. V hlave prudko zatepe a prvé sekundy v nej má celkom vymetené. Až po pár ďalších sa pretočí na kolená a počká, kým sa mu zrak ako tak vyjasní. Zažmúri na ľad, do pľúc natiahne vzduch a otrasene sa postaví.

„Čo máš kurva za problém?“ opýta sa so stále nezaostrenou mysľou. Z dnešnej hry vyjde ako totálna troska.

„Ou,“ povie Áron akoby nič, oprie o hokejku a pokrčí ramenami, „asi som ťa nevidel.“

Damien dobre vie, na čo naráža, a to ho vytočí dobiela. Naštvane do neho drgne, až to musí Áron vyvážiť krokom dozadu. „Tak sakra otvor oči!“

„Až po tom, čo si sakra ty otvoríš pamäť.“

Srať to. Je tak dobitý, že nejaký monokel, či vymlátenú stoličku navyše prežije. Odhodí hokejku a hra tým zastaví. No skôr, ako po Áronovi stihne vyštartovať, ho zozadu pevne oblapí Brice a parádne tým spacifikuje.

„Hej, hej, hej, kľud, okej?“ začuje za sebou. Damien vidí na červeno ako býk, ktorému do chrbta napichali ihly, aby bol ešte agresívnejší.

„Strč si ten svoj kľud do riti a pojeb sa s ním,“ zavrčí a začne sa metať ako zmyslov zbavený. Vyšmykne sa, no Bricova ruka ho stihne zachytiť. Rozzúrene fľochne na tú poctivo neutrálnu tvár, ktorú na mieste nemusí držať nikto. Na tvár, ktorá miesto toho, aby odišla, podíde bližšie. Jednu ranu vykryť nestihne, no druhú už áno. Stočí Damienovu ľavačku dozadu, pritisne si ho na hrudník a spracuje ešte pevnejšie ako Brice. Je ticho. Nehovorí nič, iba ho drží v železnom stisku. Damiena každý pokus o pohyb bolí a za chvíľu s tým prestane. No myseľ vôbec kľudná nie je. Nedokáže spracovať, o čom sa Áron s Briceom bavia. Zachytí len: „…môžete ísť, zvládnem to.“ Tak iste! Pokúsi sa vykrútiť, ale nepomôže si tým.

„Pusť ma,“ zavrčí a lakťom do neho buchne.

„Damien,“ osloví ho Áron pokojne a podrží o čosi silnejšie. Svaly sa trasú vypätím, bolesťou aj chladom a ani teplo druhého tela nestačí. Je mu strašne. Po tom, čo hnev vyprchá a myseľ sa vyčistí. Spracuje všetko, čo jej doposiaľ utekalo a čo za scénu vlastne urobil. Prudko vydýchne, potrasie hlavou, na čo Áron zareaguje tak, že ho k sebe ešte viac privinie. „Nič sa nedeje.“

Deje! Damien sa má chuť prepadnúť pod zem. Uvoľní sa, aby to Áron zobral na zreteľ, a keď napokon povolí zovretie, vytrhne sa mu a rozkorčuluje k veciam na tribúne. Sadne na stoličku, tvár zloží do dlaní a nadáva. Hlavne sám sebe. Čo to akože malo byť?! Rozviaže korčule. Z nožov stiahne ľad, ktorý sa na koži ihneď topí a pozrie pred seba. Áron prehadzuje puk zo strany na stranu. Vystrelí, prekorčuľuje okolo bránky a trafí znova. Pribrzdí a Damien skloní hlavu dole. Občas sa nenávidí. V podobných chvíľach najviac, pretože miesto toho, aby odišiel, prejde k striedačke a oprie sa o mantinel.

„Ty nejdeš?“

Áron na neho len v rýchlosti fľochne a znovu sa venuje puku. Minútu, dve, tri. Tak fajn. Damien chytí hokejku a pozrie na tenisky. Čas ísť. Choval sa ako debil a to už nevráti.

„Chceš hodiť domov?“ začuje za sebou hlas a tak sa prekvapene otočí. Áron zabuchne dvere od mantinelu, puk hodí na lavičku a napije sa. Z Damiena už vyprchala všetka bojovnosť. Prišiel sem pešo, ako vždy. Do slúchadiel pustil podcast a za štyridsať minút bol pred vchodom. Niežeby v tomto stave dôjsť domov nezvládol, ale bude to trvať dvojnásobok času. A on potrebuje byť doma čo najskôr, inak ho snáď drbne.

„Zabudol si si u mňa mikinu. Môžeme to vziať okolo, donesiem ti ju a vysadím ťa doma.“

Damien ocení, že sa Áron správa, akoby sa nič nestalo a nemá potrebu to rozpitvávať. No tiež netuší, čo má robiť. Z nárazu je stále otrasený, ale stále menej ako z toho, že absolútne netuší, čo robil potom. Akoby ho niekto vypol alebo mal skrat. Nedokáže v sebe poskladať normálnu vetu a Áron si jeho mlčanie vyloží inak.

„Pozri, nechoval som sa najlepšie. Ja viem… Prepáč.“

Čo má na to odpovedať? Mozog mu na jazyk nepošle jedinú rozumnú myšlienku, ktorú by mohli hlasivky premeniť na slovo, a zmôže sa len na tiché: „Ja tiež.“ Nervózne si pri tom prejde ukazovákom po piercingu. Je to gesto, ktoré ho väčšinou zvládne upokojiť, avšak teraz mu mozog predhodí spomienku ako po ňom on prechádzal jazykom a v najmenšom si tým nepomôže.

Áron hodí korčule do tašky a kývne hlavou k východu. Ide teda za ním. Za vysokou postavou v športovej bunde a teniskách bielych tak, že vyzerajú, akoby ich práve vytiahol z krabice. Taška prehodená cez rameno, v ľavej ruke hokejka a zmuchlané slúchadlá. Daj sa dokopy! Povie sám sebe, ale jeho telo ho má v paži. Jediné čo cíti, je neskutočné poníženie a to mu nedovoľuje hovoriť nič. Len prekladať nohu pred nohu. Až k autu, ktoré je na parkovisku samé. Podá veci Áronovi, ten ich hodí do kufra spolu so svojimi a zavrie ho.

„Chodíš tu hrať často?“ zachraptí Damien, aby celý čas nemlčal ako idiot, a ak aj Áron je prekvapený otázkou, nedá na sebe nič poznať. Hodí rýchlosť a pozrie na neho.

„Len pár týždňov. Daj si pás, inak to tu bude pípať ako šialené.“

Dá a vyjdú z parkoviska. V tichu, ktoré Damiena reže ako žiletka. Zvuk motora nestačí a má silnú potrebu natiahnuť ruku a zapnúť rádio. Problém je akurát ten, že netuší, kde sa zapína. Všetko je čisté a z vône novoty sa mu hnusne točí hlava. Odkašle, dlaň položí na stehno a pozrie von. Obídu centrum, čo znamená, že aj Áron chce znížiť spoločné minúty na minimum. Vezme to cez najkratšiu trasu a v najmenšom nedodržuje povolenú rýchlosť. Damien sa zhlboka nadýchne a v tom to príde. Hlava sa odporne zatočí, žalúdok zhúpne a… „Zastav,“ sykne, „rýchlo.“

Áron vyhodí smerovku a zabrzdí pri krajnici. „Čo sa…,“ nestihne dopovedať, pretože Damien vybehne z dverí ešte počas tohto, ako sa kolesá hýbu. V tráve obráti snáď celý žalúdok a znechutene odpľuje.

„Je ti lepšie?“ opýta sa ho starostlivo a pevne pridrží za rameno. Damien prikývne, ale opak je pravdou. Je mu hrozne. Točí sa mu svet a telo ho šialene bolí. Zažmurká a pozrie na dlane zdreté od kamienkov. Zrejme istú chvíľu ani nevníma, pretože sa spamätá, až keď mu Áron pomože sadnúť na sedadlo a zapadne na svoje. No nenaštartuje. Pohľad má zabodnutý pred seba.

„Sakra,“ sykne, na chvíľu zavrie oči a potom pozrie na Damiena, „zrejme máš otras mozgu. Vezmem ťa do nemocnice.“

To Damien vie aj bez neho. A vie, čo znamená do nemocnice neísť. Pozná príbehy, kde ľudia otras mozgu podcenili a ráno ich našli tuhých. No tak do tej nemocnice nepôjde a do rána skape. Jeho matka bude mať v hrobe konečne dôvod skákať od radosti.

„Nie,“ povie pevne a stojí ho to veľa síl. Žalúdok si robí, čo chce, a obraz za oknami pohybujúceho sa auta nepomáha.

„Ja som sa ťa nepýtal, Damien.“

„A ja som povedal, že nikam nejdem!“ skríkne zúfalo, keď mu do hlavy ktosi znova nabije klinec. A potom ďalší a ďalší. Správa sa ako totálna troska, ale on tam ísť nechce. Chce byť doma. Nič viac. „Nemôžeš ma nútiť, som dospelý človek. Dohodli sme sa na tom, že ma odvezieš domov, tak to urob… Nie je tvoja starosť, čo mi je.“

Áron zatne čeľusť a stlačí volant až na rukách nabehnú šľachy. Snaží sa zostať kľudný, no nie je to ľahké.

„Je to moja starosť,“ zavrčí, „Je. To. Kurva. Moja. Starosť. Ak by som ťa o ten mantinel nenarazil, nič z toho by ti teraz nebolo. Takže sa mi nesnaž do hlavy dostať opak. A ak si tak dospelý, ako o sebe hovoríš, tak sa konečne prestaň správať ako decko."

„Prečo sa vôbec staráš?! Neprosím sa o to. Tam na križovatke ti bolo fuk, čo mi je. Tak v tom pokračuj.“

„Prepáč, jasné? Prepáč.“ Rukou frustrovane vojde do vlasov. Vydýchne a dodá o čosi pokojnejšie: „Do tej nemocnice ťa dotiahnem, aj keby si ma mal znenávidieť ešte viac. Je to totiž to najmenej, čo môžem urobiť, a ver mi, že to urobím. Takže nevyjednávaj.“

„Nič mi nedlžíš. Nepotrebujem to. Ani tvoju ľútosť, ani tvoje roz…,“  nedokončí a potlačí chuť znova vracať, „nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Takže ver zas ty mne, že to dokážem sám.“

„Fajn,“ je jediné, čo povie, aby tú hádku zbytočne nepredlžoval. Nájde na parkovisku pred nemocnicou voľné miesto a zamkne dvere, keď sa odtiaľ Damien okamžite snaží výjsť.

„Odomkni,“ oborí sa na neho okamžite.

„Odprevadím ťa dnu, počkám s tebou na správu, a ak ťa pustia, odveziem ťa domov,“ preruší a pozrie naň. Z očí do očí. „A ak to chceš, tak ti sľubujem, že už o mne nebudeš počuť. Len tam prosím ťa poď.“

Damienovo vnútro stiahne neviditeľná niť. Žažmurká a pozrie von oknom. Nikdy o mne nebudeš počuť… To predsa celý ten čas chcel. Chcel. Pošahaný minulý čas. Prikývne. Potrebuje si vybudovať ochranu pred koktejlom myšlienok a pocitov, čo v sebe má. Áron urobí všetko tak, ako povedal. Čaká na Damiena celý ten čas, čo behá z jedných dverí do druhých. CT, röntgen… Až kým nedostane papier, na ktorom je diagnóza slabého otrasu mozgu. Do žily mu pustia infúziu, naordinujú týždeň domácej liečby a pustia ho. Z nemocnice vyjde spolu s Áronom, ktorý sa ho pýta, či mu nie je zle. Damien má chuť odpovedať, že sa nemusí tváriť, akoby mal každú chvíľu zomrieť. No nepovie a miesto toho čučí z okna na mihotavé budovy, parky, výklady obchodov a zamyslené tváre ľudí, až kým nezastavia pred bytovým komplexom so starostlivo upravenou trávou a kvitnúcimi okrasnými stromami.

„O chvíľu som späť,“ povie mu Áron, odíde do svojho bytu a za pár minút sa vráti s perfekne poskladanou mikinou. Vonia, zatiaľ čo ju Damien drtí v rukách a sám netuší prečo, zovrie sa mu hrdlo. Nemá dôvod sa takto cítiť. Otec ho nikdy nemiloval, babka zomrela skôr ako si jej lásku poriadne uvedomil a matka na ňu často nemala dôvod. Kvôli silnej depresii to u nej bolo vždy buď, alebo. Nič medzitým a on sa naučil jej svetlé momenty prežívať naplno. Len počas nich bola pre neho mamou, no nikdy sa nedokázala vyrovnať babke.

Takže nechápe, prečo by v ňom mal niečo vidieť práve Áron. Blondiakov po svete behá neúrekom a muž vedľa by mohol mať hociktorého, na koho ukáže prstom. Damien si pretrie oči. Obaja sa videli možno trikrát a on je z Árona ako hormónmi rozletená pubertiačka. Ak ho už nikdy neuvidí, dostane sa z toho. Ak sa budú navzájom vyhýbať, dostane sa z toho. Musí.

„Tretí výjazd,“ naviguje ho na kruháči a za krátko zastavia pred bytovkou. Áron nechá bežať motor a ruky spustí z volantu. Damien pozerá von oknom, v dlaniach žmolí mikinu a každou sekundou je o svojom rozhodnutí presvedčený menej a menej. Zrejme mu z toho otrasu mozgu dobre zašibáva. Áron odkiaľsi vyberie pero a pritiahne Damienovu ruku. Dotyky prstov, keď ju dvihne, oprie o svoje koleno a začne písať jednotlivé číslice…

„Len mi daj vedieť, či si v poriadku,“ vysvetlí, keď sa Damien zahľadí na jednotlivé číslice. Pokýva hlavou a v tom, len tak, ako letmý dotyk motýlích krídel mu Áronove prsty prejdú po sánke. Natočí hlavu, na chrbte ucíti ruky a hlavou ešte viac otrasie náhla koncentrácia Áronovej vône, keď ho objíme. Santalové drevo a čisté oblečenie. Váhavo dvihne ruku a dotyk opätuje. Je to iné ako objatia, pri ktorých stál ako soľný stĺp. Je to iné a on zrejme až teraz pochopí, prečo to ľudia robia. A tak ho stlačí silnejšie. Nos zaborí do ohybu krku, kde je vôňa najkoncentrovanejšia, a dýcha ju. Snaží sa zapamätať každý jeden tón a preberie ho až zistenie, že by mu takto nevadilo ostať navždy. Odtiahne sa a Áron sa vráti na svoje miesto.

„Tak…,“ začne, no miesto dokončenia vystúpi, „vďaka. Za odvoz. A tak.“

Áron mu podá veci. Chvíľu sa prepaľujú pohľadmi, keď Damien skloní hlavu a rozíde sa cez parkovisko. Až pri vchode sa otočí, aby zistil, že čierne auto tam už chýba.