Tristošesťdesiatpäť – III. kapitola

Sobotu po tom vynechá. Bolí ho vôbec žiť a po hokeji netúži. No o týždeň príde. O ďalší zas a potom znova… Má to byť skvelé. Život si ho zrejme konečne obľúbil a on povestné čierne auto ani majiteľa za ten čas nikde nevidí. Celý mesiac, keď sa máj prehupne v jún a ešte pár dní potom. Žije svoj bežný život, vyjde s kamošmi od motoriek na kávu a z chodníka im po rozlúčení závistlivo zamáva. Dokonca uvažuje, že na motorku sadne znova. Ostatní ho však rýchlo schladia. Radšej rok vydržať, ako si to ešte zhoršiť.

Dvakrát si vyrazí z kopýtka s asistentkou, tentokrát už pekne u nej doma, ale keď pri tom omylom vzdychne Áronovo meno (sám netuší sakra prečo, totálne nezmyselné a trápne), jazyk zrejme znova kecá bez povolenia mozgu a ona mu po druhom raze pošle žiadosť o priateľstvo, uzná, že stačilo. Zmaže celý Facebook a zatúži odletieť na mesiac. Alebo niekde do prdele. Práca na oddelení začína čoraz viac ubíjať hlavne vďaka jej ublíženým pohľadom, ktoré pravidelne stretáva na chodbe. Takže pošle žiadosť na personálne a s „trochou“ šťastia by ho mohli presunúť na chirurgické. A to je celý jeho život.

Leží na gauči, jedna ruka pod hlavou a zíza na strop. Jednotlivé pukliny a spomenie si, ako ležal na úplne inom gauči. Nad ním telo a strop bez všetkých nedokonalostí. Pretrie si oči a rukou vojde do vlasov stále mokrých z ľadovej sprchy. Pozornosť presmeruje inam. Trochu to tu zútulnil. Nie je to bohviečo, pretože väčšinu pôvodných vecí vyhodil a nechal tu len to najnutnejšie, ale aspoň na nič nesadá prach. Čím menej vecí má, tým slobodnejší je. Pohľad mu padne na mobil pohodený na stole. Pár dní po tom, ako sa vrátil z nemocnice, a na číslo, ktoré si odmietal zmyť z ruky, napísal správu, že je všetko ok… Pár dní po tom až pateticky čakal na odpoveď. No žiadna neprišla, a Áron tým dodržal, čo sľúbil.

Damien povzdychne. Takmer nikdy sa nenudí. Vždy si nájde činnosť, ktorá ho zamestná, no občas na neho príde podobná melanchólia. Keď sa mu emócie zastavia, levituje v čase a jediná činnosť, ktorú vykonáva, je tá, že jednoducho je. Existuje. Dýcha a bije mu pri tom srdce. Škrečok, ktorého našiel pred rokom v krabičke pri kontajneroch, práve veselo beží v kolese, a hoci Damiena bežne ten zvuk vytáča, teraz ho ledva zaregistruje. Niekedy uvažuje, či k týmto stavom neprispela jeho skvelá rodina. Nemá chuť pozerať telku, nemá chuť jesť, piť, hrať hry, ísť behať, zacvičiť si. Nemá chuť na nič, ani urobiť sa. A tak leží a zíza do stropu. Ak by mal slzy, možno by zišli po jeho lícach a vpili by sa do hnedého poťahu. Bol však od malička vytrénovaný na to, aby im nedovolil padnúť. Každá kvapka znamenala facku. Takže len zažmurká a zavrie oči.

Iní by asi vyhľadali psychológa, ale Damien ich má dosť na ďalšie dva životy. Dookola sa vás pýtajú, ako sa cítite, a jednoduché, na piču, im fakt nestačí. Analyzujú, hľadajú, čo tam nie je, a ak sú vyhorení, pošlú vás za psychiatrom, ktorý predpíše Lexaurin. Možno Xanax. Pretože na nich fičia všetci.

Nemyslieť. Dogabané detstvo mu už nikto neopraví. Nakoniec má aj jednu dobrú správu. Kedysi dával do vrchnej poličky cigarety a vďaka tomu začína mať oveľa lepšiu náladu. Vyskočí a natiahne ruku. Nahmatá krabičku. Blažene sa usmeje, prejde do kuchyne, a keď nikde nenájde zápalky, pripáli si cigaretu inak. Vivat všetkým plynovým sporákom. Vtiahne do pľúc nikotín a blažene pootvorí oči. Z chladničky na neho zíza vlastný odraz. Potiahne znova a popol odklepne do drezu. Neznáša to, že má oči po mame. A každému, kto mu ich pochváli, by najradšej povedal, čo si o nich myslí. Vyzerá ako jej zasraná kópia. S úzkou bradou a lícnymi kosťami, ktoré mala ešte výraznejšie, keď začala domov chodiť s neprítomným výrazom a dopichanými rukami. Tak Damien vyberie druhú cigaretu.

A potom ďalšiu, keďže si všimne odtieň vlasov, ktorý má zas od otca, čo zdrhol hneď po tom, ako jej urobil decko. Doma mali jednu fotku. Čiernobielu. Ako sedí na motorke a mama sa vedľa neho šťastne usmieva. Netuší, ako ju našiel, no pamätá si výprask, ktorý dostal po tom, čo s tou fotkou zaspal vo svojej posteli. A tak vyberie aj štvrtú a sám sa nad sebou zasmeje. Patetický život a to má len skurvených dvadsať. Môže mu to však byť jedno. Aj tak ráta s tým, že sa dožije maximálne tridsiatky. Prečo, to sám netuší. Jednoducho to vie.

Mimovoľne sa rozíde k balkónu a oprie o zábradlie. Sleduje horizont a blízky les. Očami skĺzne dole, pod ním krásnych šesť poschodí. Párkrát nad zabitím uvažoval, no pri jeho šťastí by to určite prežil. Najskôr by za neho dýchali prístroje a taký život… Nah, to by ani nenazýval životom. Vyfúkne dym. Balkónové dvere nechá dokorán, sadne na gauč a pozrie ku klietke položenej na stole. Toto je Jerryho miesto už od začiatku. Nakloní sa bližšie, znova potiahne, aby vydýchol nosom, a vychutná si štípanie dymu na slizniciach.

„Ak by som bol na tvojom mieste, behal by som v tom kolese dovtedy, kým by mi neexplodoval mozog."

Jerry zvedavo dvihne malé labky, keď začuje známy hlas a vyštverá sa na drevený, z každej strany ohlodaný domček.

„Opováž sa umrieť skôr ako ja," povie mu jemne a usmeje sa, „a sľubujem ti, že ťa za trest hodím tomu hnusnému susedkinmu kocúrovi, ktorého tak neznášame."

Jerry akoby chápal, čo mu ten veľký tvor hovorí. Nakloní sa bližšie a ňufák prestrčí cez mriežku. Damien natiahne ruku a palcom opatrne dotkne fúzov.

„Myslím to vážne," nadvihne na neho obočie a oprie späť o operadlo. Problémy, aké musíš riešiť, ak je tvojou jedinou rodinou škrečok. Možno by si mohol kúpiť psa. Obrovského dobermana. Jedli by spolu blbosti a sledovali telku. Išli by si zabehať, zapoľovať na mačky, strašili by ľudí… Doberman by sa k nemu definitívne hodil. Skôr z útulku, keďže na poriadneho s rodokmeňom by si musel našetriť.

Pokrúti hlavou. Má po nočnej, čo značí dva dni voľna, a už teraz mu z toho hrabe. Netuší čo… Pevne stisne viečka, keď začuje zvoniť mobil. Neznáša tú zvučku viac ako tučného, neustále mňaučiaceho kocúra. Bohužiaľ má volajúci vytrvalosť, pretože sa o to snaží dobrých päť minút. Neustále. Dookola. Neochotne sa zodvihne, zruší hovor a chystá zapnúť letový režim, keď sa znova prudko rozzvoní. Dvihne to s toľkými nadávkami, že sa musia všetky slovníky v hrobe obracať, a na druhej strane ktosi vydesene zakašle.

„Asi to bude omyl. Ja… chcela som zavolať niekomu inému. Ešte raz sa ospravedlňujem, nechcela som vás ru…"

„Kiara?"

„Damien?!" zvískne. „Bežne tak dvíhaš hovory? Ten tvoj prejav ma vydesil tak, že som ťa ani nespoznala. Ako sa máš?"

„Prečo sa pýtaš?" Človek plávajúci na obláčiku radosti, s dúhou v očiach a vychovaním by jej možno dvihol rozdielnym spôsobom. Lenže on nemá ani jedno z toho.

„Dúfala som, že sa budeš nudiť," odvetí veselo a počuť, ako cinkne sklo. Celkovo to znie, akoby sa snažila odniesť niečo, na čo jej jedna ruka nestačí.

„Odkiaľ máš číslo?" zaujíma Damiena viac a nakloní sa k ohňu, aby zapálil zhasený koniec. Cigarety sú humus, ale trávu doma nemá.

„Volám z Áronovho mobilu. Išla som si preposlať správu od… to je jedno, keď som si všimla tú tvoju. Nebola som si istá, či si ten Damien, ktorého sme stretli, ale rozhodla som sa to risknúť a oplatilo sa. Takže ste si dokonca vymenili čísla?“ opýta sa zapálene, ale po pár sekundách ticha jej dôjde, že sa žiadnej odpovede nedočká. „Nechceš prísť? Bolo by to fajn. Myslím, že minule sme sa skvelo bavili. Áron práve robí popcorn, ja zas netuším, aký film vybrať, a miesto sushi sme objednali pizzu."

Damien mlčí a zarazene sleduje, ako mu oheň žerie tabak. Načo ho tam preboha chcú? Teda lepšia otázka, na čo ho tam chce ona? Má totiž divný pocit, že Áron o tomto telefonáte netuší. Ale uložil si tvoje číslo… Napadne mu automaticky a on tú myšlienku rovnako automaticky pošle tam, kam patrí.

„To sa s ním bojíš byť sama, alebo na čo mám akože chodiť?"

Kiara sa z druhej strany zasmeje. Damienov otrávený tón jej zrejme ani trochu nevadí. Väčšina ľudí by mu napálila do ksichtu a v živote by sa s ním viac nebavila. Jemu by to tak vyhovovalo.

„S Áronom sa poznáme ešte spred doby, keď zistil, že chlapci a dievčatá nemajú medzi nohami to isté. Jediný, kto by sa mal z nás dvoch báť, je on sám. Tak čo prídeš? Pošlem ti adresu. Sme u mňa a ja mám plátno a projektor, čo znamená dvojnásobný zážitok."

Počuje, ako jej druhý hlas hovorí, aby svoj tučný zadok spratala spred plátna, a Kiara dotknuto zhíkne. Čosi odvrkne a oveľa milším hlasom zašvitorí: „Vidíš? Presne pre to by si mal prísť, Damien. Áron sa posledné dni chová ako debil. Potrebujem pomoc."

Jediný, kto potrebuje pomoc, je on sám a hlavne sa mu nechce nikam chodiť. Nechce sa mu ani žiť, haha. Navyše je tam aj Áron a ani mesiac kľudu nezvládlo tú príťažlivosť poslať do hája. To by sa tam na neho mohol rovno vrhnúť a povedať mu čistú pravdu. No tak určite.

„Maj sa, Kiara," povie a chystá zavesiť, keď sa z mobilu ozve: „Damien?"

Zažmurká a ruka mu stuhne. Každá hláska vyslovená s nezameniteľnou tóninou, pečaťou, farbou.

„Sakra," vydýchne, po tom, ako chce hovor zrušiť, ale obrazovka rozhodne nereagovať a nerozsvieti sa. Sprostý, plný hlas. Akoby nestačilo, že na neho myslí, keď si honí došľaka! Mrmle nadávky a prstom zbesilo ťuká do obrazovke, ktorá nie a nie zasvietiť. Počuje, ako sa ho Áron pýta, či je v poriadku, a hoci má chuť vykríknuť pravdu, miesto nej mobilom mrdne o stenu.

„Pošahaná stará šunka!" zavrčí na kus techniky, ktorá zrazu ukáže prichádzajúcu správu. Zosunie sa po stene až na podlahu. Tí dvaja musia mať všetko, na čo si pomyslia. Tak prečo mu do pekla… Pozrie na ruku. Vystúpené kostičky a šľachy. Ako sa mu chvejú prsty a on podľa paniky vzrastajúcej v hrudníku vie, že je to tu zas. Zavrie oči. Srdce sa rozbehne ako šialené a Damien dúfa len v to, že to prebehne rýchlo. Dychy začnú skracovať a hrudník zvierať neviditeľným prítlakom. Ten pocit, že sa nemôže nadýchnuť, je najhorší. Na ruke vystúpia žily, keď ju vloží do vlasov a stlačí. Nemôže dýchať, ale myšlienka, že raz to musí odznieť, ho drží ako tak pri vedomí. A postupne unáša, povoľuje prítlak aj napätie. Umožňuje dýchať. Trhavo to skúsi, zistí, že to konečne ide, a telo pomaly uvoľní.

Podobné stavy má dlho. Nepamätá si, kedy začali, no posledný mal ešte na strednej. Myslel, že to skončilo, ale očividne sa mýlil. Postaví sa a mobil s hlasným buchnutím položí na linku. Nasmeruje si to k posteli, keď od dverí začuje zaklopanie. Pri panických atakoch plynie čas inak a on netuší, či na tej zemi sedel desať minút alebo hodinu. Zaklopaním sa časť z toho znova vráti.

„Nie, nie, nie," zašepká zúfalo, keď sa z chodby ozve Áronov hlas, a Damien si nadáva do všetkých tupcov, prečo nezamkol. Teraz stačí, aby Áron otvoril dvere a…

„Vypadni," zavrčí o poznanie hlasnejšie, keď Áron vojde dnu a zhodí z hlavy kapucňu. Má na nej kvapôčky vody a tenisky špinavé od blata. Kedy začalo pršať?

„Sakra Damien, myslel som, že sa ti niečo stalo, keď…"

„Povedal som, aby si vypadol kurva," zasyčí už o poznanie slabšie. Dlane sa mu znova trasú a trhavo sa nadýchne. Áron na neho zarazene pozrie a podíde bližšie. Vtedy sa všetko znásobí, tlak na hrudníku sa vráti a tak sa stočí na päte, vojde do izby a prudko za sebou zatresne. Toto už rozhodne nepredýchaš, našepkáva mu podvedomie. Sadne si na malý koberec pred posteľou, zavrie oči a počuje, ako sa dvere znova otvoria. Vo vlasoch zacíti dotyk a prudko Áronovu ruku odstrčí. Nemôže dýchať.

„Prejde to," začuje akoby z diaľky pokojný hlas. Áron to povie šeptom a položí mu dlaň na hrudník. V pomalých pohyboch prechádza hore dole. Damien neotvára oči, už nikdy ich neotvorí. Nie skôr, ako sa presťahuje na druhý koniec sveta. Trhavo sa nadýchne a vedľa ucha začuje pochvalné: „Výborne. "

A potom znova, každým nádychom. Až kým nedýcha normálne a plne si neuvedomí ruku a telo vedľa svojho. Praje si znova sa prepadnúť pod zem, pretože sa cíti nesmierne zraniteľne, a srdce bije splašene z úplne iného dôvodu. Vníma Áronovu dlaň. Presunutú z hrudníka cez krk až na sánku, kde ju necháva a prstami obkreslí kosť s jemnou pokožkou. V hlave mu víri tisíc myšlienok, že by ju mal odstrčiť tak, ako pred tým, vyhodiť ho z bytu a ďalej sa utápať melanchóliou. No nedokáže to. Až zbabelo oddane si užíva Áronovu prítomnosť, po ktorej celé jeho telo prahlo. S tým rozdielom, že nebolo jediné. Chcel ho mať pri sebe ako ten večer, baviť sa o ničom a všetkom. Túži po tom, aby bol pre neho dôležitý, nielen na jednu noc, nielen na jeden deň…

Pomaly otvorí oči, Áron oprie čelo o jeho hlavu a usmeje sa. Damien to vidí, pretože tú svoju otočí a nos sa dotkne líca. Vôňa pokožky a vanilkového šampónu. Krv začne búriť z niečoho iného a všetko, čo v ňom doteraz driemalo, pretaví von. Jedným pohybom sa nad Árona vyšvihne a pobozká ho. Úplne opačne ako krehko pred pár sekundami vyzeral. Útočne, späť vo svojej koži. Pery na pery, telo na telo. Odtiahne sa len, aby dal Áronovi dole tričko. Ten chytí Damienovú tvár do dlaní a prehĺbi bozk. Hladne sa dotkne jeho jazyka svojim. Damien rukami vkĺzne medzi nich a chystá sa mu rozopnúť nohavice, keď proti perám začuje krátke ale jasné: „Nie."

Prekvapením znova stuhne. Dnes po tisíci raz. „Už ma nechceš? Huh?" zasmeje sa a znechutene od neho odstrčí. Vlastne, o čo sa tu snaží? Nemali sa už nikdy vidieť.

„Netušíš, ako veľmi ťa chcem," odpovie a palcom mu prejde po spodnej pere, „ale nemyslím si, že je to teraz dobrý nápad."

„Nechápem, prečo by nebol," odvrkne, postaví sa a ani Áronova dlaň ho nezvládne zastaviť. Odíde do kuchyne a napúšťa pohár vody. Cudzia prítomnosť ho začína iritovať. Áron je prvý, čo tieto stavy videl, a Damien sa postará o to, aby bol aj posledný. Pomaly pije a sleduje, ako sa Áron vráti späť už oblečený a bokom sa oprie o linku. Nehodí sa tu. Ten kontrast bije do očí a Damien si ho na to ani nepotrebuje prezrieť. Je to, akoby ste drahé auto zaparkovali do ošuntelej garáže.

„Fajčil si?"

„Koho?" opýta sa s nezáujmom a prázdny pohár položí do odkvapkávača. Nikdy v živote nikoho, ale to je jeho vec.

„Cigarety," opovie Áron a potom nadvihne obočie, „teda dúfam, že len tie."

„Tie som fajčil," prikývne a rukami zaprie o dres. Nech ide preč, prosím, skúsi opakovať vo svojej mysli a takmer sa hystericky rozosmeje, keď na chrbte ucíti dlaň. Možno mal prosiť, aby ho prehol cez stôl, to by bola väčšia pravdepodobnosť, že by odišiel. Možno len robí chybu a má prosiť presne opačne.

„Čo chceš, Áron?" opýta sa ho napokon unavene. Pretože je unavený. Ako storočný starec. Len sa doštrajdať do postele a umrieť tam.

„Teba," odpovie bez premýšľania, a ak by mu Damien pozrel do očí, zistil by, že hovorí pravdu. Lenže on pohľad smeruje na zem. Zaujímavé, práve po nej lezie mravec. Hah.

„Mňa," zopakuje neveriacky a premeria postavu oproti od hora až nadol, „môžeš mať, koho chceš. Bohatú slečinku, úspešného chlapa. Môžeš mať, čo len chceš. A ty povieš mňa a čakáš, že ti uverím?" zasmeje sa. „Nevieš o mne absolútne nič…"

Zasmeje sa, keď osoba oproti nezmení výraz a čaká na odpoveď, ktorú nedostala. „Ja ti nemám čo ponúknuť, Áron," povie napokon. Okrem blbých, iritujúcich rečí a tela.

„Ale ja tebe možno áno," povie opatrne. Ani v najmenšom nesúhlasí s tým, čo Damien tvrdil, ale nebude vyvracať jeho názor. Nie teraz, keď má Damien tendenciu chovať sa ako krehké sklo skrížené s výbušnou mínou. „Páčil si sa mi od prvej chvíle. Slušne si ma síce iritoval, ale páčil si sa mi. Tvoja bojovnosť, drzý jazyk, výraz. A ten večer… Už dlho som nestretol nikoho, s kým by som si tak rozumel, a sakra nebyť mojej sestry… Bol som naštavný, nie na teba, ale na ňu. Nemyslel som to zle."

Pozerá sa na neho a Damien mu pohľad opätuje, hoci má chuť ním opäť zbabelo uhnúť.

„Chcem ťa a myslím to vážne, Damien. Aj s týmto tu," usmeje sa na neho, dlaň vloží do vlasov a potrasie mu hlavou, „aj s tými hriešnymi ústami a úsmevom. Myslím to vážne a veľmi rád ťa o tom presvedčím. A aj keď mi práve tvrdne zo spomienky na to, ako ti ide hokej a ako rajcovne si vyzeral na tom ľade, môžeme robiť, čo len budeš chcieť. Pozerať film, skočiť na jedlo, do kina, kaviarne…"

Nedokončí, pretože sa Damien radšej rozhodne presvedčiť, či hovoril pravdu. Prejde mu po rozkroku a spokojne sa usmeje. Vie totiž presne, čo chce robiť. Na všetko ostatné majú dosť času inokedy.

„Mal som chuť ťa tam zabiť."

„Mal som chuť ťa oprieť o stenu," podá Áron svoju verziu a uväzní ho medzi linkou a sebou. Zaprie o ňu ruky a nakloní hlavu, aby mal na Damienovu krásnu tvár výhľad pekne zblízka.

„To si urobil a celkom tvrdo."

„Nebola to stena, ale mantinel." Chytí ho za boky a pritiahne bližšie.

„Chceš sa hádať alebo šukať?" opýta sa ho Damien viac rozochvene ako provokačne.

„Oboje naraz."

Damien vzdychne, keď mu Áron vkĺzne rukou medzi nohy a chytí penis. Prechádza po celej dĺžke a Damien prirazí do jeho ruky.

„Som za," prisvedčí a sám svoje pohyby v Áronovom rozkroku nespomaľuje, „ak by sme hrali jeden na jedného, definitívne by som ťa porazil."

„Bol som útočníkom pár rokov, definitívne by si ma neporazil," zašepká a prstom obkreslí žaluď.

„Ver tomu, že á…," ďalšie slovo zanikne s tým, ako mu do pootvorených úst vkĺzne Áron jazykom a prišpendlí ku linke, až má Damien pocit, že ho to rozpolí vo dve časti.

„Chceš to robiť na posteli? Gauči? Linke? Môžeš si vybrať," navrhne napokon a pohľad má úplne tmavý. Damien musí naopak vzrušením, ktoré mu koluje žilami, žiariť ako slnko.

„Všade," zamrmle. Bozkami sa postupne prebojuje na krk a jazykom prejde po tetovaní. Jeho obľúbené miesto. „Ale pamätám si, ako jeden z nás povedal, že to nie je dobrý nápad."

„Fakt? Tak to sa musel mýliť." Áron mu venuje rýchly bozk, vyberie ruku a Damien vydá sklamaný povzdych. „Začneme posteľou."

„A si si istý?" nadvihne obočie, keď tam prejdú a Áron ho strčí do perín.

„-ičitý." Žmurkne na neho a z mikiny vyberie kľúče, ktoré hodí na nočný stolík.

„S týmito chemickými vecami na mňa nechoď. Kvôli biochémii som odišiel z výšky." Zahryzne sa do pery, keď sa priblíži, a on uskočí pred jeho dotykom. Zhodí zo seba tričko a prebehne na druhú časť izby. Áron na neho pozerá, akoby spadol z vesmíru. Možno. Kto vie.

„Chceš sa hrať?" nadvihne Áron obočie a Damienovi napadne, že ak by ho mal prirovnať k zvieraťu, práve teraz by to bola bez pochýb puma.

„Mmm, okej. Budem kyselina a ty moja zásada."

„Z tej chémie nakoniec nebudeš úplne blbý."

„No dovoľ," povie Damien a ostatné slová sa mu zaseknú v krku, keď si dá Áron dole mikinu aj s tričkom. Hltá pohľadom každý kúsok. Jeho telo si zapamätal dobre, ale mať ho pred sebou znova, pomaly smerujúce ku sebe… Podobným tempom ustupuje dozadu, v tvári vyzývavý úškrn, ktorý zmizne, len čo sa za ním Áron rozbehne. Z ľadu vie, aký je rýchly, no na Damiena nemá. On od všetkého utekal už od malička. Na neho nemá fakt nikto.

„Asi sa budeš musieť viac snažiť," zakričí, keď sa okolo Árona prešmykne ako lasica a on ho nestihne zachytiť. Potom však vlastnou chybou zakopne o papuču vklinenú o stôl a jediné, čo aspoň trochu stlmí pád, je malý koberec. Teraz sa pre zmenu uškrnie Áron.

„Mám ťa," posunie sa nad neho, no svetlovlasý ho pretočí pod seba a nadvihne obočie.

„Alebo nie?" nakloní hlavu a prudko mu dosadne na boky. Zachytí syknutie, a keď sa pohne, Áron mu položí dlane na stehná. Nakloní sa, vkliní medzi nohy a začne mu venovať všetku pozornosť. Pretože chce. Postupuje čoraz nižšie a v myšlienkach má konečne pokoj. Je to popretkávané sústredením, a keď Árona pobozká tesne nad lemom riflí…

„Nemusíš," vydýchne, aj keď oči hovoria čosi iné. Túžia po tom, aby to urobil, a kvôli nim sa Damien rozhodne, že nejaké nemusíš si môže strčiť niekde. Rozopne zips, Áron mu pomôže nadvihnutím a on uvidí niečo, nad čím sa musí uchechtnúť. Čakal niečo iné? Vôbec.

„Čo je?" opýta sa Áron dotknuto a trochu sebou cukne.

„Calvin Klein," napodobní Damien uštipačne, zubami chytí lem, aby ho hneď na to pustil a on celou silou buchol o osvalené torzo.

„Au! To mám nosiť nejaké s potlačou hranoliek?" odvrkne a Damien mu položí ukazovák na pery. Značne potešený a zahanbený tým, že si Áron pamätá, aké boxerky mal na sebe Damien, keď spolu spali.

„Pššt, sústreď sa. Budem to robiť prvýkrát, takže… Chcem, aby si mi vravel ako…, čo mám robiť." Vie síce, čo má rád on, keď mu to niekto robí ústami, ale… Nemôže to byť také zložité, nie? Takže Árona zbaví tých nehranolkových boxeriek a chytí pri koreni. Je tak akurát a vo vlastnom rozkroku mu prudko zacuká.

„Nevyzeráš o tom dvakrát presvedčene," doberá si ho Áron, keď Damien stále nič nerobí a v tvári má neprítomný pohľad.

„Sklapni," zastaví ho a cíti, ako mu do líc stúpa červeň. Skvelé, ešte to tu chýbalo.

„Mal by si sa rozhodnúť, či chceš, aby som bol ticho alebo h…," a to, čo vyjde z Áronových úst, keď ho zoberie do tých svojich, za to rozhodne stojí. Cíti, ako sa Damien okolo jeho vtáka pobavene zasmeje a prebehne ním ďalšia vlna slasti. V živote by si nemyslel, že Damien… Jeho ústa. Vzdychne znova, keď ho zoberie ešte ďalej a pozrie, ako sa to Áronovi páči. Len aby na sebe našiel prikované oči podfarbené vzrušením.

„Ide ti to úžasne," zvládne zo seba dostať, keď Damien pridá ruku a druhou mu začne prechádzať po brušných svaloch. A jediné, čo Áron zvládne urobiť, je vložiť tú svoju do Damienových vlasov a v rytme jeho pohybov sa nimi prehrabávať. V mysli má totálne vymetené a každý jeho pohyb jazyka ho privádza k šialenstvu. Netuší, či si robil srandu, keď vravel, že to nikdy nerobil alebo je prirodzený talent, ale na konci je to fuk.

„Vyzeráš úžasne, s mojím vtákom vo svojich ústach," nedokáže si odpustiť poznámku, pretože sakra, ten pohľad je dokonalý. Damienov ston po Áronových slovách. Plavé vlasy kontrastujúce so sýtozelenými očami, obočie a dlhé riasy. Snaží sa ten moment zaryť hlboko do svojej mysle a pritom sa neurobiť príliš skoro. Predstavoval si to toľkokrát, ale ani jedna z predstáv sa nedokázala vyrovnať realite. Horúčosť, vlhko… Zatiahne Damiena, keď cíti stúpajúcu hladinu slasti. Už nechýba veľa.

„Damien," osloví ho, no ten na neho maximálne dvihne oči a začne sa snažiť ešte viac. Skúsiť sa má predsa všetko. Pokračuje a vydrží do konca. Zvládne potlačiť rozkašľanie, keď sa Áron urobí, na jazyk mu dopadne prvý príval a druhý mu stečie do krku. Dýcha nosom a prehltne. Vsaje ho poslednýkrát a dá si sakra záležať, aby Áron videl, ako ho olíže.

„Keď niečo robím, tak to robím poriadne," usmeje sa a utrie kútik úst, „a teraz chcem počuť hodnotenie."

„Od jedna do desať?" opýta sa ho Áron ešte stále spracúvajúc orgazmus, ktorý ho zmietol ako vietor jesenný list.

„Napríklad," začuje, a keď otvorí oči, uvidí nad sebou Damienovu tvár a prižmúrené oči. Vyzerá ako husky. Veľmi pekný, naštvaný, nemodrooký husky.

„Potom osem."

„Osem?!" zasyčí a nakloní sa bližšie, až sa takmer dotýkajú nosmi. Áron prikývne.

„Musím si nechať nejakú rezervu, aby si mal dôvod trénovať," povie a nadvihne boky proti Damienovým, aby si mohol natiahnuť oblečenie, ale on ho zatlačí späť a oči mu nebezpečne zažiaria.

„Budeš tu ležať, kým to nebude jedenásť," odvrkne, ale Áron mu tu možnosť nedá. Pretočí ho pod seba a zapne rifle. Keď sa Damien namosúrene chystá vyvliecť, prišpendlí ho k podlahe a premasíruje jeho tvrdú erekciu.

„Čo keby sme šli do postele, hmm?" opýta sa hlasom, ktorý nie nepripúšťa, a čaká Damienovu odpoveď. Ten na neho pozerá a vydýchne, keď ho stlačí znova. Prikývne a tentokrát sa z tej postele nechystá nikam utiecť.

***

Na krku ho zašteklia čiesi vlasy. S otráveným povzdychom ich odstráni, keď sa okolo neho ešte viac utuží zovretie a ruka, ktorá zvierala boky prejde hore a dole. Čo do pekla… Nadvihne hlavu a farba vlasov hneď napovie, o koho ide. Bezdečne ju hodí späť. Jazykom zamyslene prejde po piercingu a premasíruje oči. Pod paplónom je nahý rovnako ako telo vedľa. Zachveje sa, keď sebou Áron pohne a čelom oprie o rameno. Nezdá sa, že by bol hore. Skvelé, Damien má totiž čo robiť sám so sebou. Ešte nikdy sa s nikým nezobúdzal, a keď povie nikdy, myslí tým nikdy. Ani ako decko, ani ako dospelý. Nikto pri ňom neležal v posteli, v tejto určite nie a nikto si len tak nedovolil privlastniť jeho perinu!

„Daj ju sem," zamrmle dotknuto, keď kožu atakuje chlad.

„Damien?" prehovorí rozospatý hlas a spomínaný sa zamračí. Nikdy nebol ranné vtáča.

„Nie, Johana," povie prvé meno, ktoré mu napadne a pritiahne perinu späť, pripravený brániť ju vlastným telom. Áron sa ale miesto jej získania posadí a natočí hlavu. Z náhleho svetla má prižmúrené oči, jemne červené líca a opuchnuté pery. Ak by Damien miloval rána, povedal by o ňom, že vyzerá bezchybne.

„Milý ako vždy," poznamená Áron a natiahne chrbát. Hmmm, výhľad sto bodov. Teda 98, ani on včera nedostal plný počet.

„Som milý. Ostatní by spali pred dverami."

Keď na neho prekvapene dvihne obočie, Damien radšej nasmeruje tvár k oknu. Prečo nemôže aspoň raz mlčať? Teraz sa toho určite chytí a…

„Takže mám výhodu?" spokojne sa usmeje.

„O ktorú môžeš veľmi rýchlo prísť," uzemní ho a lepšie sa zahniezdi. Rád by si ešte… „Čo robíš?"

„Nič," povie lenivo a pritisne sa k Damienovi, ktorému zas Áron pripadá ako líškajúca sa mačka. Nie, že by mu jeho mapovanie tela vadilo. Spokojne zavrie oči. Vydýchne, keď si ho k sebe pritiahne pevnejšie, a Damien na boku ucíti erekciu. Nič viac ako to, že má cez Damiena prehodenú ruku a palcom mu na bok kreslí kruhá, neurobí, no aj to stačí na viditeľný stan.

„Skvelé," zamumlá sám nad sebou. V Áronovej prítomnosti má jeho telo permanentnú potrebu myslieť všetkým iným, len nie mozgom a Áron má zrejme rovnaký problém, pretože ho vo svojich dotykoch už regulérne drtí. Čas prestať a zrovnať myšlienky. Aj keby sa najradšej nechal pretiahnuť znova, má naštastie pevnú, rokmi trénovanú vôľu. Nohy prehodí cez posteľ a osoba vedľa nespokojne zamručí. Smola, je rozhodnutý ísť do kúpelne a dopriať si rýchlu sprchu. Musí všetko spracovať.

„Stojí ti," začuje z boku ochraptelý hlas. Áron leží s podopretou hlavou, perina mu skĺzne z ramien, odhalí hrudník a okato si Damiena prezrie.

„No nie, fakt! Ty vole, to sa mi ešte nestalo."

„Mmm, môžem ti s tým pomôcť," navrhne očarujúci chlap v jeho posteli. Čiernovlasý, tmavý pohľad, pevné telo… Damienov vták na to nadšene zareaguje a jemu samému chýba málo, aby do tej postele oddane nevletel.

„Pozri," chytí si ho a prejde po ňom, „prekvapivo viem, ako si pomôcť aj sám." Hodiť na svoju tvár ešte aj úškrn ho stojí veľa síl.

„Nikdy sa ti to nestalo, ale dokážeš si s tým pomôcť aj sám. To nevychádza, Damien."

Spôsob akým to hovorí. Pokojne, lenivo, akoby mal nad Damienom všetkú moc. Tie oči, napnutý biceps, ktorý drží váhu, drobné tetovanie na boku krku a to, ako do neho včera prirážal… Stvrdne ešte viac a do kúpeľne doslova vtrhne. Počká, kým je voda tak akurát, rukou sa zaprie o kachličky a druhou sa pevne stlačí. Vyhoní si a s navrátenou sebaistotou sa vráti späť. To je jeho plán.

Horúca voda mu steká na chrbát, krk a uvoľňuje stuhnuté svaly. Slastne vydýchne a rukou ďalej pohybuje v slabinách. Až kým si neodhrnie mokré vlasy z čela a nezaregistruje pohyb. Áron sa totiž pokojne opiera o zárubňu dverí a naklonenou hlavou ho pozoruje.

„Pokračuj," vyzve ho, keď Damien prestane, a spokojne sa usmeje, len čo jeho príkaz splní. Pozoruje ho a zelené oči mu pohľad oplácajú. Ako zviera penis a potom rukou pomaly zíde. Raz, dva krát, tri krát. Chrbát sa mu vyklenie, oči zavrú… Áron zvládne veľa vecí, ale držať sa ďalej pri tom pohľade medzi ne nepatrí.

Prejde do sprchovacieho kúta, postaví sa za neho a pobozká ho na trapez. Opatrne otočí k sebe. Otrie o neho bokmi. Damien potichu zastoná a prirazí k nemu. Áron sa usmeje a oboch vezme do dlane. Pomaly ich mnie, pri každom pohybe zovrie ešte pevnejšie, až napokon pustí, keď sa bozkami prebojuje až dole. Pod dlaňami cíti, ako Damien stuhne, ale všetko sa zmení, keď mu jazykom obkreslí špičku. S myšlienkou, že ho má konečne v ústach a zvukom, ktoré tie Damienove opustia.

Rozhodne sa, že to neurobí rýchlo. Vychutná si to. Pomaly ho vsaje a potom si prebozkáva cestu po celej dĺžke. Ľahúčko, až sa z toho Damien môže zblázniť. A potom ho znova vezme do úst. Horúcich a vlhkých. Damien mu rukou stlačí rameno a druhú nechá bezvládne položenú na krku. Zvuk vody pohlcuje ostatné, zvučné aj hlboké stony, mľaskanie, a ak by za Damienom nebola stena, pravdepodobne by sa prepadol. Pretože na nič iné okrem úst, ktoré ho berú čo najďalej, nezvládne myslieť. A druhá ruka ktorá…

„Už budem," zakňučí. Vyvrcholenie ho roztrasie a Áron pustí z pier pred vystrieknutím. Neprestáva ho však trieť a oči sa mu lesknú pri pohľade na nádhernú hru orgazmu premietnutú v Damienovej tvári. Jeho vták nad tým zašklbe a pripomenie svoju prítomnosť.

Takže tak vyzerá jedenásť z desať, pochopí Damien stále lapajúc po dychu a Áron sa frajersky usmeje. Je totálne nahraný. Netuší, čo ten druhý robí, pretože má problém udržať sa na nohách, kým sa mu penisom neotrie o podbruško. Áron neprestáva bozkávať rozhorúčené telo, mokré od horúcej vody, ústa sebavedomovo pohybujúce po hrudi, krku… Toľko bezvýznamných jednorázoviek. Nepamätá si ani ich tváre, mená, nič. Kdežto pri Damienovi ani nemusí zatvárať oči a vie si vybaviť všetko. Všetko. Od vlasov až po prsty na nohách. Nedokáže si od neho držať odstup. Akoby ho svojím prvým stretnutím očaroval. V živote nechcel nikoho viac ako muža vo svojich rukách. Prekvapivo ho to však nedesí. Ani trochu a ak je väčšina filmov, ktorým nikdy nerozumel o tomto, tak berie všetky hejty späť. Vie, že príťažlivosť je len výsledkom chémie, množstva reakcií, ale nečakal, že môže byť tak silná. Otočí ho späť. Damien cíti, ako mu voda steká na chrbát, zadok a cezeň blúdi prst. Dráždi. Zaprie sa o kachličky dlaňou.

„Áno, babe," vykĺzne mu z úst, no je príliš mimo na to, aby sa za to mal chuť zakopať pod zem. Áron mu druhou rukou prechádza po boku a bruchu. Bozkáva na chrbát. Plece, lopatku, trapez. Nižšie a nižšie, zatiaľ čo v Damienovi čoraz viac vzrastá panika. Že sa nechystá…

„Áron?" osloví ho a nevie zastaviť vystrašený hlas. Jazyk ochutnávajúci ľavú polovicu mu na všetko dostatočne odpovie.

„Hmm?"

„Hej, hej, hej," splašene sa otočí a natlačí čo najviac za seba. Áron na neho uprie temný pohľad a pobavene vyklenie obočie. „Toto proste… Nemyslím…"

„Ako chceš," dvihne sa, palcom mu prejde po brade a nakloní sa k uchu. „Ale raz ti to urobím tak, že budeš prosiť, aby som to urobil znova."

No tým by si Damien taký istý nebol. Jasne v porne, lenže v porne sa toho urobí že? Miesto toho pohľad presunie na Áronov rozkrok. Dvihne kútik úst a chystá urobiť svoju prácu, keď mu Áron pošepne: „Otoč sa." Schytí mu boky a upraví tak, ako potrebuje. Prstom vkĺzne medzi polovičky a Damien sa pomaly nadýchne.

„…a uvoľni."

Tenký prst má jediný cieľ. Damien čosi šepká, no nie je mu rozumieť, a tak sa mu to snaží spríjemniť ešte tým, že mu rukou zájde do rozkroku. Blondiak na čiernovlasého nemusí ani vidieť, aby vedel, že mu tvár zdobí znova ten samoľúbi úsmev. Prstom do neho preniká rovnakým tempom ako mu honí, až kým Damien nezačne pohybovať bokmi. Chce viac a bruško prsta znova prejde po prostate. Áron začuje ochraptelé zahrešenie a až nezdravo sa mu to páči.

Príjemný tlak, ľahké pálenie a príval rozkoše, to jediné dokáže Damien vnímať. Áron je v tom, čo robí, definitívne majster sveta a čas plynie mimo. Vzdychne ako prvotriedna šľapka, keď zacíti, ako sa do neho tlačí. Len kúsok, ale ten tlak je neuveriteľný. Damien je horúci a tesný. Zviera ho.

„Sakra," nič iné zo seba Áron nedokáže dostať, keď prenikne ešte hlbšie. Nakloní sa, prekryje jeho telo svojím a ruky zaprie vedľa Damienových. Kachličky sú horúce od stekajúcej vody. Začne sa pohybovať. Pomaly, až kým sa Damien nevzoprie každým prírazom a dookola opakuje rýchlejšie. Odtiahne sa, dokiaľ v ňom neostane iba žaluď, dych sa zastaví a potom mu zíde po penise rovnako dlho a silno, ako do neho prirazí. Obaja stoja pod vodou, mokré vlasy, telo, kvapky stekajúce po koži. Natlačí sa na neho ešte viac a podrží ho na mieste. Každý príraz privádza oboch bližšie k vrcholu.

„Urob sa pre mňa znova," zachraptí mu Áron do ucha a pohyb rukou ešte zrýchli. Cíti, že Damien do konca nemá ďaleko. Chytí ho za hruď a nadvihne, aby sa na neho tlačil chrbtom. Telo pod ním v novom uhle zakňučí slasťou.

„Kurva," zavzdychá Damien a natočí hlavu, aby mohol Árona pobozkať. Krk zaprotestuje, ale nech sa dá vypchať. Penis hlboko v ňom, prepletené jazyky a pocit, že to viac nedá. Zalapá po dychu, ale orgazmus nedokáže zastaviť. Zavrie oči a zastoná nad Áronovou pochvalou. Ten z neho vykĺzne, otočí ho čelom k sebe a hrubo chytí za stehná. Damien mu chce povedať, že je na to príliš ťažký, no Áron s tým nemá žiaden problém. Pomaly ho spustí na tvrdú erekciu a zaprie o stenu. Pomôže mu aspoň tým, že sa chytí vrchu sprchovacieho kúta, a dúfa, že to udrží. Nie je totiž žiadna bábika. Áronove svaly sa pod váhou drasticky napnú a znova ho šuká, priráža tak ako na gauči. Ako včera a nepomáha ani to, že sa okolo neho Damien v dozvuku orgazmu zviera. Stačia dva hlboké zásuny, aby ho zahltil ten jeho, ktorý cíti až v končekoch prstov. Oprie sa čelom o hrudnú kosť a počas prírazov vystrekne do horúčosti druhého tela.

Damien sa nohami dotkne zeme a je rád, že dokáže stáť. Prehrabne Áronove mokré vlasy a pritiahne si ho bližšie. Stoja tak dlho, kým sa dychy neukľudnia a mozog neprikáže pohyby bránice spomaliť. Vníma, ako sa Áron po čosi natiahne, skontroluje obal a obsah vytlačí na ruku. Vojde do Damienových vlasov. Hrá sa s nimi dovtedy, kým nie sú dostatočne napenené a dlaňami z nich vytvaruje niečo, čo ho donúti sa rozosmiať.

„Mal to byť pankáč, ale vyzeráš ako Teletubbies."

No tak vďaka.

„Chceš mi povedať, že vyzerám ako tie škaredé, otravné, tučné postavičky, na ktoré sa nedalo pozerať bez toh, aby sa ti vo vrecku neotváral nožík? Niečo podobné…," ďalej čosi melie, zatiaľ čo Áron do rúk schytí tuhé sprchové mydlo a začne ho ním umývať. Pokojne a pomaly.

„Vyzeráš ako chodiaci sex," začne, keď Damien konečne dokončí prednes a zhodí animák pod zem tak hlboko, až Áron ľutuje všetkých, ktorí sa na jeho tvorbe podieľali. Rukami napení stehná a prejde mu po bokoch až hore. „S anténou na hlave."

Damien by mu kompliment vrátil, na mysli ich má celkom dosť, ale ešte viac zvyšovať Áronovo ego… Nah, radšej nie.

„Aby som ťa tou anténou nenabodol."

„Podľa toho, čo vidím, ma o chvíľu nabodneš niečím úplne iným."

„Ty vole! Mal by si byť rád," hlasne okamžite a dlaňou mu buchne do hrude, „a prestaň, inak odtiaľ nikdy nevyjdeme."

„Vadí ti to snáď?"

Nie, Damienovi to rozhodne nevadí, ale potrebuje si na to zvyknúť. Pomaly. Vykloní sa, zhrabne kefku a ďalšiu ešte zabalenú vytiahne zo skrinky. Výhoda malého bytu je mať všetko po ruke. Na obe vytlačí pastu a jednu postrčí Áronovi. Má príjemnú mätovú príchuť, no nevníma ju, a len čo skončia, prilepí sa na Árona ako pijavica. Luxusná pijavica. Bozkávajú sa lenivo a Damien mu položí ruky na zadok. Premasíruje, stlačí, hrá sa s ním. Až napokon neodolá, aby po ňom rezko netľapol. Len z čistej recesie, aby videl reakciu.

„Za to dostávaš červenú kartu," zavrčí Áron proti perám a tľapnutie mu vráti tak, až to zabolí. Damien ho chytí za sánku a natočí k sebe.

„Neprovokuj ma, ak nechceš mať na zadku odtlačok ruky," povie a vyslúži tým prišpendlenie ku kachličkám.

„Ty ma provokuješ nonstop. Mám ti za to tiež dávať nejaké tresty?"

„Mmm, znie to rajcovne, ale po prvom dni by ti kvôli všetkým trestom došli nápady."

„Došli nápady," zopakuje po ňom zmyselným hlasom, „stále ma podceňuješ. Ja ich mám totižto dosť."

Mať tak blízko Áronove oči a pery, uverí mu bez hlbokého premýšľania. Jemne sa obtrie svojimi o tie jeho, no nepobozká ho. Napokon ustúpi a na tvári mu nechýba drzý úškrn. „V chladničke nemám okrem mrkvy, ktorá je beztak splesnená, nič a tú si asi nedáš, takže… Idem do obchodu, aby si náhodou neumrel hladom. Ťahať ťa ako mŕtvolu odtiaľto až do lesa by mi dalo zabrať."

Áron vypne vodu a vytrasie ju z vlasov. Nenáhlivo vyjde von a usmeje sa. „Obdivuhodné, do koľkých slov si musel zaobaliť skutočnosť, že chceš ísť kvôli mne do obchodu."

Damien odfrkne, ukáže mu prostredník a zmizne. No nič nezaprie a obom to stačí.

***

Áron má pozornosť rád, ale pri toľkej sa už ani on necíti komfortne. Zízajú na neho. Ženy, muži. Každého veku a len, čo od výkladu mliečnych výrobkov zbadá svoj odraz, konečne zistí prečo. Spod bledého trička vykukajú fialové miesta, tiahnu sa cez časť krku a miznú ďaleko pod látkou. Jeden chlap k nemu dokonca prehodí niečo o poriadnej dračici a zrejme si myslí, aký je vtipný. A tak Áron na tú „dračicu" otočí hlavu. Je celá v čiernom, mužského rodu, v rifľovke a ešte viac roztrhaných rifliach ako naposledy, a práve čosi nesúhlasne mrmle pri pohľade na dve múky, ktoré drží v dlaniach. Vlasy má na všetky strany a zazubí sa, keď si všimne, ako sa ku nemu Áron blíži.

„Vďaka tomuto," ukáže na krk a oprie sa o košík, „sa na mňa ľudia pozerajú ako na debila."

„Pretože sú slušne vychovaní a vedia, že pekné cucfleky treba patrične oceniť pohľadom." A ocení ich aj Damien. Zahryzne si do pery a teatrálne žmurkne.

„Ty máš odpoveď snáď na všetko."

„Mám aj pár otázok, ak by si ich chcel počuť."

Hodí do košíka jednu z múk stále netušiac, aký mal byť medzi nimi rozdiel, a posunie sa ďalej.

„Nechcel, ale môžeš to skúsiť," vyzve ho s úsmevom. Damien sa na neho zaksichtí a potom spokojne pohodí hlavou.

„Takže, tá žena bola tvoja sestra," nadhodí s čoraz menšou túžbou zniesť tú šťandu zo sveta.

Áron prikývne a povzdychne. „Nevedel som, že príde. Občas… Môj foter si dal záležať, aby žil tam, kde ho nebudú rušiť žiadni susedia. Vďaka tomu máme dom skoro na druhom konci mesta, a ak sa sestre po večierkoch nechce cestovať až tam, prespí u mňa. Čo mi pripomína, že by som jej mal zobrať kľúče, pretože to začína využívať čoraz častejšie."

„Nebola z nás nadšená," poznamená Damien a hodí do košíka kečup. Tejto suroviny nie je nikdy dosť. Málokto by chcel vidieť súrodenca súložiť, ale nechoval by sa takto. Ak by nejakého Damien mal a videl by ho si to s niekým rozdávať, nuž aspoň by mal muníciu robiť si z neho do konca života srandu. Po tom, ako by si oči vypláchol Savom. „Teda, jej reakcia bola iná, než som očakával."

„Leyla je…," Áron sa odmlčí, akoby hľadal správne slovo, a dlaňou prejde po temene, „dosť svojská, ale stále pri tom patrí medzi chápavejších členov rodiny. Vieš si potom predstaviť, ako sa chová ten zvyšok."

Vie, celkom presvedčivo. Áronov otec bude úspešný podnikateľ, ktorý neznáša, ak čosi vybočuje z radu, a matka zas paničkou z katalógu. Či je to naozaj pravda, zistí možno časom.

„Čo myslela tou večerou?" spomenie si na vetu, ktorá mu odvtedy rezonovala v hlave a nenápadne sa prisunie bližšie, aby ostal v Áronovej voňajúcej prítomnosti.

„Jedlo," otočí sa na Damiena a pobavene žmurkne, „myslela tým deň v mesiaci, keď sa všetci stretávame u nás doma. Nebudem ti opisovať, aké to niekedy dokáže byť otravné. Hlavne ak majú rodičia riešenie na každý problém sveta. Čakal som, že bude stačiť sa odsťahovať, no nestačí a úplne odstrihnúť ich nechcem. Teda nechcel som. Po poslednom stretnutí o tom dosť uvažujem."

„Prečo? Objednali ti štetku?"

Áron nadvihne obočie. „Tesne vedľa. Otec mi podľa jeho slov našiel ideálnu partnerku, a aby toho nebolo málo, dohodol mi s ňou v mojom mene rande. Vraj aby som nerobil problémy a bral si príklad z brata. Čo je mimochodom dokonalý syn svojho dokonalého otca. Zrejme zabudol, že už dávno nemám pätnásť a orientáciu ako problém neberiem."

Damien pokýva hlavou. Celá tá situácia mu čosi pripomína. Napokon však premôže spomienky a narovná sa. „Pomôže ti zistenie, že je môj otec väčší čurák ako tvoj?"

„V čom konkrétne?"

„Vo všetkom, na čo si spomenieš… Zajtra pôjdem na štadión, chceš sa pridať?" zmení tému a obaja prejdú do ďalšej uličky. Zelené oči prevŕtajú Árona pohľadom. Pevným, ale vnútri sa odráža neistota.

„Akože rande?"

„Hej, rozdáme si to na ľade. Ale až po tom, čo to poriadne natrieme tým amatérom. Najlepšie tak desať nula. Chcem vidieť Briceov ksicht, keď prehrá."

„Ja chcem vidieť Briceov ksicht, keď mi dáš miesto pravého háku pusu."

„Čo keď ti dám pravý hák aj pusu?"

„Potom rátaj s tým, že ti oba rád vrátim," odpovie mu Áron a rovnako nevzrušene prejde okolo brunetky, ktorá sa na neho oslňujúco usmeje.

„Vernostná kartička?" pripomenie osoba za pokladňou milo a Damien prikývne. Podá jej ju a snaží sa všetko v rýchlosti nahádzať do tašky. Keď žena povie sumu, dáva tam ešte zeleninu, no v tom sa ozve krátke píp a Áron od terminálu odtiahne mobil. Predavačka im popraje krásny deň, ale Damien na ňu len letmo kývne hlavou. Zhrabne košík, vypochoduje von a naštvane ide k autu. Naštvane čaká Árona, ktorý sa tvári akoby nič, a dokonca sa ešte usmeje na paničku s ovčiakom. Naštvane počká, kým Áron otvorí kufor, a naštvane tam položí nákup.

„Už to nerob," povie mu pevne, keď zapadne na predné sedadlo. Na ničom takom sa nedohodli. O niektoré veci sa rád postará sám, a ak spolu majú byť, chce, aby ho Áron pokladal za sebe rovného.

„Dobre."

Damiena jeho odpoveď upokojí. „Takže," začne a poklepe po palubovke, „odkiaľ máš také auto?"

„Skús si tipnúť," nadhodí Áron a zapne smerovku. Skontroluje spätné zrkadlá a vyjde z parkoviska.

„Kúpil ti ho otec, za čo ja viem, skončenie výšky?" zadíva sa na Áronov ostrý profil, keď sa preradí do vedľajšieho pruhu a preradí rýchlosť.

„Tak nejak. Kúpil si nové a toto posunul mne."

„Dal ti ojazdené auto?" naoko sa zhrozí Damien a ľavou rukou mu stlačí líca ako dieťaťu. Áron na neho prekvapene pozrie a potom pokrúti hlavou.

„Nie si vtipný."

„Au," položí si ruku na srdce akoby mu to vôbec vadilo a začne sa prehrabávať v palubovke, kým nenájde žuvačky. Chvíľu idú v tichu. Len zvuk motora a vôňa novoty. Damien zavrie oči a oprie sa o kožené sedadlo. No potom mu čosi napadne.

„Ako si vedel, kde bývam?"

„Bol som ťa odviezť," pripomenie mu, ale Damien na neho ďalej vytrvalo hľadí. „Zazvonil som na jednotke a opýtal sa, na ktorom bývaš. Nič špeciálne. Čakal si, že mám nejakých šikovných kamarátov, ktorý ťa vypátrali podľa polohy mobilu?"

„Pár šikovných kamarátov by si mať mohol."

„Pár šikovných kamarátov, ktorí by to zvládli, mám."

„Sú takí šikovní, že by mi dokázali sfalšovať vodičák?" opýta sa zamyslene a urobí bublinu.

„To ti nepomôže," schladí ho Áron nekompromisne a pribrzdí.

„Ja viem." Pery sa mu samovoľne roztiahnu v široký úsmev po tom, čo poslušne zastavia na červenej. „Aha, kto sa nám konečne naučil farby."

Áron na neho varovne pozrie.

„Iba rýchle uistenie," obranne dvihne ruky a nahodí nevinný výraz, „aká farba musí naskočiť, aby sme mohli ísť?"

„Fakt neviem. Ružová?" opýta sa Áron a nakloní hlavu. Na myseľ mu vystane tisíc spôsobov, ako by sa mohol Damienovi pomstiť, a nepomôže ani to, keď sa pobavene zasmeje a nakloní bližšie.

„Desať bodov pre Slizolin." Takmer to nedopovie, keď sa spoza auta ozve netrpezlivé zatrúbenie a obaja zistia, že už pár sekúnd svieti zelená.

„Nabudúce to bude lepšie," zavrní Damien a buchne Árona do ramena, „hej, netvár sa ako kakabus."

Nepomôže to, takže si navlhčí pery, natiahne sa a sústredene ho pohladká cez rifle.

„Pokračuj v tom, čo robíš," začne Áron, keď ho Damien stlačí, „a neručím za to, že ostaneme na ceste."

„Nie si až taký zlý šofér. Musíš si len veriť."

„Damien," Áron teraz už regulérne zavrčí ako rozdráždený vlkolak a Damien pochopí, že narazil na hranicu. Poznačené. Stiahne ruku a chová sa normálne, až kým nezastavia pred dobre známou bytovkou.

„Výťah nefunguje," oznámi mu, keď sa ho Áron pokúsi privolať. „Mohol by si to podržať?" Dvihne pred neho obe tašky, uškrnie sa, len čo ich váha prejde na druhú osobu, a rozbehne sa hore schodmi. „Kto bude posledný varí obed."

Áron za ním rozhodne behať neplánuje. Berie schod po schode a každým krokom sa usmieva o čosi viac. Až kým nevyjde pred dvere a nájde tam Damiena so vzpurným výrazom. Vyzerá ako typický záporák z kníh a Áronovi to príde až neuveriteľne atraktívne.

„Prečo nejdeš dnu?"

„Lebo," začne a priblíži sa akoby číhal na korisť, „som omylom nechal kľúče v taške."

„Takže, predsa len varíš ty," žmurkne na Damiena a pristúpi k dverám tak, aby sa tam blondiak nemohol dostať ako prvý.

„To sa ešte uvidí," odpovie, keď sa spamätá zo žmurknutia. Nuž, mal by sa zmieriť s tým, že ho Áronova prítomnosť občas, čítaj dosť často, oberá o rozum. Snaží sa okolo neho pretlačiť, alebo mu aspoň zobrať kľúče, keď sa kvôli hluku otvoria dvere oproti. Stará žena si poupraví okuliare a viac sa zabalí do vyťahaného svetra.

„Dobrý deň," pozdraví ju Áron, ale Damien sa nenamáha. Ach, ako veľmi tú rašpľu aj s tým jej kocúrom nemá rád. Spomínal to už?

„Dobrý," odpovie starena a s mľasknutím si oboch premeria, „to je váš brat?"

Tvári sa podozrievavo a pohľad presunie na Damiena. Ten nadvihne obočie a zadrží Árona, ktorý sa snaží odtiahnuť, na mieste.

„To je môj manžel," opraví ju sladko, pripravený zahrať to do konca a dá stuhnutému Áronovi pusu na líce. Nič, čo by malo babičku rozrušiť, no ju to rozruší. Vidno, ako pri tom hlavou prudko cukne dozadu. „Pred týždňom sme sa konečne vzali. Chceli sme si to nechať len pre seba. Viete, že ľudia voči tomu nie sú veľmi otvorení. Vy ste mi ale naopak vždy pripadali ako veľmi inteligentná a chápavá osoba, takže vám to rád prezradím ako prvej."

Babička nakrčí tvár a kyslo sa usmeje. „No tak to teda, blahoželám? Budete bývať tu?"

Snaží sa, to jej Damien nemôže uprieť, ak by sa ale videla…

„Áno. Tuto Áron chová psy. Boli sme im nakúpiť nejaké veci, aby sa tu lepšie zabývali," ukáže na tašky a babička vystrieda štyri farby. Nepatrne cúvne dozadu.

„Ach iste," zamrmle a zhrabne mačku, ktorá sa okolo nej snaží prešmyknúť, pevne za kožuch. „Tak ja už asi pôjdem."

Ešte raz sa krivo usmeje a Damien si všimne ako celá maškaráda tváre padne tesne pred tým, ako zavrie dvere. Obaja za nimi začujú šomranie, ktoré obsahuje slová ako: zamorenie zeme, choré, divná doba… Damien sa otočí.

„Chceš so mnou zamoriť zem?" opýta sa a pobozká ho konečne poriadne na pery.

„Ako si to predstavuješ?" oprie sa Áron o stenu a objíme Damiena okolo chrbta.

„Hmm," zamyslí sa, „budeme množiť potkany. Ty si embryológ takže vieš, ako na to, a ja zas viem, ako sa o nich starať. Kamoš mal kedysi dvoch a boli to skvelé zvieratá. Takže ich pekne namnožíme a potom húfne vypustíme."

„Tým by sa dalo zamoriť len mesto. Na celý svet potrebujeme spojky. Ak budú v každom, mohli by sme to zvládnuť."

„Plán do boja," obtrie sa Áronovi nosom o čeľusť. Trochu to pichá, ale na pohľad stále nič nevidno.

„Myslíš, že počula našu včerajšiu svadobnú noc?" opýta sa Áron a kývne na dvere oproti.

„Netuším, ale postarám sa, aby tá stará čarodejnica počula tú dnešnú."

Áron sa zasmeje a prejde mu po obočí. „Máš plán si tu niekoho doniesť?"

„Mmm," zamrmle Damien pod príjemným dotykom dúfajúc, že ich suseda sleduje cez kukátko, „troch chlapov a dve ženy."

„Čo by si s nimi robil?"

„Ja? Nič. Hral by som hry, zatiaľ čo by mi upratali byt a navarili obed. Potom by mohli pre mňa za mňa vyskočiť balkónom."

Znova tým Árona pobaví. „Tak fajn," vydýchne, ale to ho už ktosi bolestivo stlačí v rozkroku. Damien otvorí dvere a s víťazoslávnym úsmevom vôjde dnu.

„Od chlapa by som takú podlosť nečakal."

„A práve o to šlo," spokojne sa usmeje, a kým sa Áron (podľa Damiena to až tak bolieť nemohlo) spamätáva z ublíženia na zdraví, on stihne vyložiť nákup, pritiahnuť si Árona do bozku a potom mu oznámiť jednoduché: „Zjem všetko, čo sa dá jesť."

„Skvelé, pretože sa to jesť dať nebude," povzdychne. Pozrie na suroviny a následne na Damiena, ktorý sa skloní k telke a zapne ju. Na uši naloží sluchátka, zoberie do rúk ovládač a sadne na gauč. Sleduje, ako postava v hre vyskočí z vojnovej lode a prepláva k pobrežiu. Damien zahreší, keď vedľa neho ktosi vojakovi odstrelí hlavu, a pričupne, aby mohol prebehnúť cez piesok. Áron hral hry naposledy počas strednej, na výške na to nebol čas. Nerozumie, čo si Damien mrmle popod nos, a sám rozhodne, že čím skôr bude mať varenie za sebou, tým lepšie. Zapne mobil, aby mu niečo z internetu dodalo inšpiráciu, ale v kuchyni mu akosi chýba signál.

„Daj mi heslo od Wi-Fi," zavolá na neho, no bezúspešne. Skontroluje, či je v taške niečo použiteľné, a hodí do neho marhuľu. Až to Damiena preberie, rýchlo pauzne hru a odsunie jedno zo slúchadiel.

„Hmm?"

„Heslo od internetu. Na dáta tu nemám signál." Damienovo začervenanie ho prekvapí.

„Ehmm," odkašle a jednu dlaň položí na líce, „podaj mi mobil, napíšem ti to."

Áron sa podozrievavo pousmeje. „Prečo mi to nechceš nadiktovať?"

„Lebo…fajn," nadýchne sa a raketovou rýchlosťou vysype, „beabaddaswithagoodass."

„Práve som ti nerozumel ani slovo, Damien."

„Be a badass with a good ass," škaredo na Árona fľochne, „to je heslo."

„Tvojho života?" opýta sa ho a stihne uhnúť marhuli, ktorá sa na stene rozpľaskne spolu s Damienovým hlasným: „No do…"

***

Vonku je nádherný deň a naozaj to netvrdí len kvôli tomu, že ho v zadnom vrecku hreje nový vodičák. Konečne je teplo. Pofukuje mierny vánok, slnko nahrieva asfalt a pre neho to znamená jediné. Čas poriadne prevetrať svoju krásku. Doslova cíti, ako mu prsty brnia od túžby pridať plyn a všimne si to aj Áron. Naučil sa rozlišovať Damienove gestá a neostáva mu nič iné, než ho opretý o garážové dvere spaľovať zamračeným pohľadom.

Nepáči sa mu to, no držať Damiena pri sebe by nebolo riešením. Takže radšej mlčí a pozoruje, ako jeho frajer nadšene obletuje motorku, kontroluje veci a garážou sa ešte stále vznáša vôňa oleja z výmeny, do ktorej ho Damien zatiahol a musel mu poslušne asistovať.

„Prečo si ju nedal do servisu?" opýta sa ho, keď si utrie ruky do starej handry a hodí ju po ňom. Damien sa zastaví v strede činnosti, aby na neho nedôverčivo pozrel a handra nepovšimnute padne k nohám.

„Aby sa jej dotýkal niekto iný? No tak to ani omylom. Ak by si bol na motorky, bavilo by ťa sa v nej rýpať. Čo bohužiaľ nie si, takže sa nečudujem."

„Neviem, či ti to ušlo, ale práve som sa jej dotýkal tiež."

„Občas som ochotný sa podeliť, ale nezvykaj si na to. Táto kráska patrí mne." Potľapká ju po nádrži a garážou ozve dutý zvuk. Budú musieť dotankovať a potom…

„Nemám záujem. Beztak na ňu pozeráš krajšie ako na mňa."

„Žiarliš?" opýta sa ho hravým hlasom a sleduje vážnu tvár. Pozná ju naspamäť. Od jazvičky nad obočím až po vykrojenie pier. Škoda len, že by Áron jeho milovaný stroj bez váhania hodil do šrotu. Spomínaný mu venuje otrávený pohľad a odfŕknutie.

„Nežiarlim na motorku. Štve ma a práve v tom je rozdiel."

Damien nad ním pokrúti hlavou a v očiach mu svietia iskričky radosti. Pridá hlas na rádiu, aby stíšil Áronove hejty, a otvorí kufrík s nádobami a fľašami. Vytiahne odtiaľ vosk, prebehne očami po spôsobe použitia a aplikuje ho na handru.

„Teraz, keď viem, s akým zapálením dokážeš drhnúť špinu, nečakaj, že za tebou budem naďalej upratovať prihorené panvice," ozve sa po dlhej odmlke rozhodne, a keď Damien stočí k hlasu zdesený pohľad, nájde Árona pri láske svojho života. Ako palcom kontroluje množstvo prachu na kapote športového auta, ktoré s ním len tak mimochodom včera strávilo v umývačke pár dlhých minút a odvtedy s ním ešte nikde nebol.

Damien naprázdno otvorí a zavrie ústa, pretože túto službu potrebuje nutne ponechať aktívnou. Umývať panvice je horšia nočná mora než škrabanec na nádrži. Nechá teda handru handrou a vydá sa žehliť prúser už v zárodku. Obíde ho, prejde po látke na hrudníku a bradou sa mu oprie o rameno. Nič si nerobí z nadvihnutého obočia, ani z nemenného výrazu. Vie, čo na toho vysoko inteligentného živočícha platí.

„Prišiel si sa lísať?"

Damien sa nosom obtrie o krk a nasaje jeho vôňu. „Presne tak," prikývne, dlaňami mu prejde na brucho a nakloní sa k uchu, „čo s tým urobíš?" Cíti sa nad vecou, kým sa na neho Áron neotočí a nadnesene neusmeje.

„Budem si to užívať, kým ti nedôjde, že si tým nepomôžeš."

„Určite si tým nepomôžem?"

„Určite si tým nepomôžeš," zopakuje a prevŕta ho pohľadom, keď zacíti, ako ho tam dole Damien stlačí a premasíruje.

„Aj keď to urobím presne tak, ako to máš rád?" skúša Damien ďalej. Navlhčí si pery a zelené oči mu divoko žiaria.

„Skús a uvidíš," vyzve ho Áron s polovičným úsmevom a pobaví ho Damienov podozrievavý výraz. Občas mu totiž pocit výhry dopraje. Inak by sa zbytočne pripravil o jeho zúrivé pokusy presadiť si svoje.

„To by si mi neurobil," skúsi na Árona poslednýkrát, ale jediný pohľad mu napovie, že presne to by urobil. Sklamane mľaskne a pretočí očami. Aj pre to, že vie, ako to Áron neznáša. „Mám pre teba prekvapenie, ale tvoje neprimerané, zlé a podlé chovanie ma od obdarovania ťa odrádza."

„Prekvapenie? Niečo ako: Konečne ma preložili na iné oddelenie a už viac nemusíš počúvať sťažnosti o tom, kto mi počas služby ochrchlal uniformu?"

„Snívaj ďalej," odvrkne a chvíľu sleduje, ako do náprotivnej garáže vchádza panička s malým psom na rukách. Damien nie je veterinár, ale pár röntgenov deformovaných chrbtíc buldočkov mal možnosť vidieť a nikdy nepochopí, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť len pre to, aby ich pes spĺňal štandardy. Našťastie sa o tom v istých krajinách začína hovoriť a do chovu prilievajú psov s dlhším rámcom tela. Otočí sa späť a nájde Árona zízajúceho tým istým smerom. Až po pár sekundách sa tmavé oči vrátia k nemu a podozrievavo sa privrú. Garážou vďaka tomu rozoznie Damienov smiech a Áronov dvihnutý kútik úst ho ubezpečí, že siahodlhé zízanie neberie vážne. Nemusí nikomu vysvetľovať, že miesto okukávania ženských kriviek premýšľal nad problémami prešľachtenia. Posunie sa bližšie a položí mu ruky na boky.

„Chceš vedieť, čo je to prekvapenie, aby to viac prekvapením nebolo? Mhmm? Tak ja ti to teda poviem. Idem ťa požiadať o ruku." S poslednou vetou sa nakloní tesne k Áronovi a následne pobavene odtiahne, aby mal lepší výhľad na výraz jeho tváre. „Ha! A máš po prekvapení, ty jedno preloženie na iné oddelenie."

„To už bola tá žiadosť, alebo mám s odpoveďou počkať, kým prednesieš oficiálnu?"

„Nebudem sa pýtať, keď viem, že povieš áno. Zajtra bude o 10:20 obrad, tak si na to vyhraď čas. O 12:00 obed a po ňom môžeme ísť pokosiť trávnik tvojmu drahému otcovi, keď ti toľko vyvoláva. Niežeby to nemohol urobiť sám… Rovno mu pri tom môžeš prezradiť, že sme svoji. Aby po mne kvôli tomu mohol zo strechy hodiť tehlu, alebo ma utopiť v bazéne. Možnosti má v tom svojom paláci neúrekom. A ak by som predsa len prežil až do noci, dovolil by som ťa ma konečne pobozkať a teraz sa pevne drž," urobí významnú pauzu, „pekne na pery. Budeme už predsa svoji a môžeme si to dovoliť. Dokonca ti odhalím aj lýtko. Viac odo mňa ale prosím v prvú noc nežiadaj. Som ešte panic a príšerne sa bojím."

„Niekedy nechápem, čo dokáže tvoj mozog pozliepať v priebehu pár sekúnd," pokrúti Áron hlavou a prehrabne mu vlasy. Minulú stredu s ním šiel Damien doborovoľne k barberovi a nový účes mu až neuveriteľne sadol. V ten deň si to rozdali v aute. Ani jednému sa nechcelo čakať, kým prídu domov, a hoci to bolo na úkor komfortu a modriny na sánke, pretože mu do nej Damien z nedostatku miesta vrazil lakťom, stálo to za to. „Otec ťa skôr zastrelí, ako utopí. V obývačke si na to zhromaždil slušný arzenál, ale keď na teba bude mieriť, tvár sa prekvapene, akože o ničom nevieš. A čo sa týka toho bozku na pery… Nepríde ti to na prvú noc už trochu moc?"

„Napadlo mi to, no počuť to takto nahlas je dosť pohoršujúce. Postačí ak budeme spať na jednej posteli?"

„Myslím, že áno," uzná a na chvíľu sa odmlčí, „keď už sme pri rodičoch, volala mi mama."

Damienovi z pier unikne syknutie. „Pozvala nás na večeru, že?" opýta sa a Áron prikývne.

Párkrát už jeho matku videl, no boli to náhodné a vďaka tomu krátke stretnutia. Prehodili pár slov, a ak sa začalo schyľovať k pozvánkam na spoločný obed alebo večeru, obaja dostatočne rýchlo prišli s výhovorkou, prečo im to nevyhovuje.

„Chcela, aby sme prišli na obed, no len čo zistila, že máš v nedeľu rannú, prehodila to na večeru. Čakajú nás o šiestej."

„A kto jej to asi tak prezradil? Mal si si niečo vymyslieť a mohli sme spolu niekam zájsť. Miesto toho tak budeme tuhnúť u vás doma."

„Nemôžme to odkladať donekonečna," zapozerá sa na prilbu položenú na stole a následne na rozladeného Damiena, ktorý má založené ruky a pohľad smeruje kamsi do kúta.

„Čo sa stane, ak tam neprídem?" opýta sa napokon rezignovane, „tvoj otec ma neskutočne znervózňuje."

Videl ho raz, keď sa u neho zastavili, pretože mu Áron potreboval odniesť firemné papiere, a stačilo mu to. Prv na neho zrúkol, ako si dovoľuje len tak hladkať cudzie psy, a odvolal dva veľké, biele pudlíky späť do domu. Až keď ho Áron predstavil, došlo mu, že blondiak nie je len náhodne okoloidúci fagan, ale prišiel spolu s jeho synom. Ako partner. Haha, aspoň ten pohľad stál za to. Pevný stisk ruky, pery v jednej rovine a prezieravý pohľad už však nie. Od Árona bol dokonca ešte o kúsok vyšší, a ako tak stáli vedľa seba, Damien konečne zistil, po kom Áron zdedil ostré rysy a vlasy a nos a…

Ucíti, ako si ho Áron pritiahne za rameno. „Jednu večeru zvládneš. Navyše, ak tam príde aj brat s krpcom, tak…"

„Tvoj brat?!" skočí mu do reči. Môže to byť ešte horšie?

„Čo je na tom? Podľa všetkého tam budeme všetci."

„No tak to si ma ukľudnil."

„Budeš tam so mnou. Netvrdím, že otec nebude nepríjemný, ale predstavuje jediný problém a ty ho zvládneš."

„Jediný problém…," zamumle, ale v duchu sa s tým všetkým už pomaly vyrovnáva. Čo by sa, okrem nevraživosti a nepríjemných otázok, mohlo udiať?

„Chodíš s mojou rodinou alebo so mnou, hmm?"

„S tebou, ale tvoja rodina ma oberie o posledné zbytky zdravého rozumu."

„Ty si niekedy nejaký mal?" hlesne Áron okamžite.

„Nejaký. Niekedy," vzdychne rezignovane a prejde k motorke, „treba to upratať, takže späť do práce."

„Nemyslím si. Hovoril si o prekvapení, tak na neho čakám."

„Hahaaaa," prejde späť k nemu a položí mu ruky na ramená, „nenechám sa nachytať. Dám ti to, až keď mi sľúbiš dve veci."

„Aké?"

„Naďalej za mnou budeš umývať panvice a druhá, že nezrazíš žiadneho iného motorkára. A nehovorím to pre to, že by som sa bál o ich zdravie," prednesie a blažene privrie oči nad Áronovým smiechom.

„A čoho sa bojíš?"

„Čoho asi, hmm? Mohol by si ich očariť rovnako ako mňa."

„Tak teda očariť? Vidíš, to mi nenapadlo. Vďaka za tip. Len čo odídeš, zoberiem auto a zrovnám prvého, ktorého stretnem."

„Heeej!" rozhodí Damien rukami. „Máš snáď nejaký štandard nie? A okrem toho, vážne chceš mať na krku dvoch?"

„Dvoch by som bral. Jeden by sa vozil na tom hnusom stroji a druhý, akože ty, by tu pekne ostal a mohli by sme robiť oveľa zaujímavejšie veci."

Pritiahne si ho za boky bližšie, no Damien sa podozrievavo odtiahne.

„Fakt si povedal, že je moja motorka hnusná?" opýta sa pre istotu, aby tak dal Áronovi možnosť to prídavné meno vymeniť za prijateľnejšie.

„Samozrejme, že je," škaredo na ňu fľochne a potlačí chuť zbaviť sa jej, „musím sa s ňou o teba deliť. Už teraz vidím, ako na nej budeš jazdiť každý deň a v dni, keď nebudeš, budeš túžiť, aby si mohol."

„Všetko, čo si povedal, počula a stavím sa, že to na nej zanechá psychickú ujmu. Zničíš ju a už na to ani nepotrebuješ auto," povie, nakloní sa bližšie a laxne dodá, „a čo sa týka zvyšku, nemusím jazdiť iba na nej."

Rukami putuje nižšie a pohľadom hypnotizuje lákavo pootvorené pery. Kým mu Áron nepoloží dlaň na temeno a pritisne ich na tie jeho. V pohyboch, ktoré v ňom vyvolávajú rovnaké pocity ako na začiatku. Dobre vie, že nič netrvá večne. Zamilovanosť jednoducho vzplanie. Ovládne mozog aj telo. Príde a odíde. Niekedy po mesiaci, niekedy po roku, či desiatich. Raz však zákonite vyprchá a je na tebe, či do toho zainvestuješ a necháš ju prerásť v lásku, alebo pôjdeš znova hľadať ďalší prchavý cit. Damien sa rozhodol a konečne sa nebojí priznať, že muža, ktorý mu práve jazykom plieni ústa, miluje. Čo znamená, že urobí všetko preto, aby to zvládli a aby po ňom Áron stále z čistej lásky umýval panvice.

„Nechceš teda to prekvapenie?" vydýchne, keď sa od neho odtiahne, ale naďalej ostáva v pevnom objatí.

„Chcem."

„Tak to povedz," vyzve ho odhodlane.

„Čo mám… Aha," spomenie si a pohľad mu zmäkne, „sľubujem na tvoju motorku a moje auto, že za tebou budem naďalej upratovať desivo prihorené panvice, ak si ty začneš konečne upratovať ponožky. A že cielene nezrazím žiadneho iného motorkára."

„Beriem ťa za slovo," ukáže na neho, vyprostí sa z objatia a kdesi z kúta zdvihne veľkú, ešte zalepenú krabicu. Áron zo zvedavosti natočí hlavu. Všimol si ju už pred tým, no čakal, že v nej má Damien veci k motorke.

„Takže ma predsa len ideš požiadať o ruku? Balíčkom granátov?" opýta sa ho, keď ju Damien položí na stôl a pokynie, aby prišiel bližšie.

„Neviem, prečo používaš tak sklamaný tón… Moja istota v tom, že by si povedal áno je tým značne nalomená. Každopádne, keď si oblečieš to, čo je vnútri, neručím, že to naozaj neurobím."

„Začínam sa báť, čo tam je," prizná a schytí do rúk vysúvací nožík. Damien stojí tesne vedľa neho a tvári sa nadšenejšie ako dieťa s vytúženou hračkou. Až kým mu úsmev od ucha k uchu s postupujúcim časom nezačne upadať.

„Nechceš to otvárať ešte pomalšie?" Buchne do neho nedočkavo a nožík v Áronových prstoch sa tým zaryje do kartónu.

„Môžem to otvoriť aj zajtra."

„Zajtra má pršať," oznámi a lakťom sa oprie o stôl. Vyzerá nádherne a Áron miluje pocit, že je jeho.

„Nemôžem to otvoriť, keď prší?" začuduje sa, na čo si Damien povzdychne, a tak neodolá rýchlej puse pred tým, než krabicu otvorí. To, čo v nej nájde, ho ale nijak zvlášť nepoteší. Žalúdkom mu prebehne známy pocit iskrivého adrenalínu, no od toho, keď sedí v aute a na okruhu dostane auto do šmyku, sa líši neistotou, ktorá je v ňom popretkávaná ako listy buriny. Opatrne do rúk chytí pevnú látku, premne ju v prstoch a až potom bundu vytiahne. Prechádza po nej očami a mlčí. Je čierna, s bielym nápisom značky na hrudníku a vďaka protektorom na ramenách, lakťoch a chrbte nie je pochýb, o jej určení na motorku.

„Mala by byť vodeodolná. Niekedy to môžeme otestovať v teréne. Keď ju rozopneš, nájdeš tam termo podšívku, ale odporúčam ti ju dať dole, inak sa roztopíš."

Hneď na to mu v rukách pristanú aj nohavice rovnakej farby a značky a Damien naznačí, že tam ešte niečo je. Áron tuší čo.

„Skús si ju," povzbudí ho so spokojným úsmevom sledujúc, ako Áron prilbu pretočí v rukách. Až na chýbajúci šilt vyzerá podobne ako tá položená na stole. Čiernožltá motorka s jazdcami v čiernom. Dokonalé.

„Damien, ja neviem…," zamumle Áron neurčito, ale nakoniec si ju predsa len nasadí. Je mäkká a vonia novotou. Nechá, nech mu ju Damien zatiahne a potrasie hlavou, aby zistil, ako sedí. Bohužiaľ, až príliš dobre.

„Sexi," zavrní Damien, keď na neho pozrú Áronove krásne oči spod dvihnutého plexi, „topánky vyriešime potom. Ja som vždy beztak jazdil len v teniskách. Ale máš na mňa vplyv. Vidíš? Bezpečnosť nadovšetko," ukáže na seba, tiež oblečeného na jazdu, „daj si to na seba a ideme."

„Damien," začne, ale to ho už oslovený začne doslova obliekať sám. Keď niečo chce, dokáže byť fakt neodbytný.

„Máš tam aj rukavice. Som fakt rád, že všetko sedí," zhodnotí slovne po pár minútach a potom na Árona presunie skúmavý pohľad. Sakra… Cuknutie v slabinách mu napovie, že nie je jediný komu sa ten výhľad páči. Prejde k nemu so svojou prilbou v rukách. „Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz budem chcieť dobrovoľne vrátiť čo najskôr, ale fakt sa teším, keď sa vrátime a ja ťa z toho v posteli pomaly vyzlečiem."

Nasadí prilbu na hlavu a palec podrží na štartéri, kým sa garážou nerozoznie dunivý zvuk. Počúva ako sýtič postupne so zahrievaním motora znižuje otáčky, až kým sa nezastaví na určitej hladine, a tak motorku zhodí zo stojana a vytlačí von z garáže. Áron na motorku nepriateľsky fľochne. Vďaka ostro tvarovanému prednému svetlu vyzerá dravo, akoby mala chuť vytrhnúť asfalt, po ktorom pôjde. A ako pozná Damiena, ten jej potenciál iste rád využíva. Zavrie garáž, počas čoho sa Damien na motorku obkročmo posadí, pridá plyn a blažene pri tom usmeje.

„Takže," začne, keď sa k nemu Áron so založenými rukami pridá, „nie je na tom nič ťažké. Jediné, čo musíš robiť, je kopírovať moje pohyby. Hlavne sa v zatáčkach nenakláňaj na druhú stranu ako ja, inak oblížeme asfalt. Môžeš sa držať tu vzadu, alebo sa môžeš držať mňa, je to na tebe. Ak chc…"

„Damien," preruší ho. Rozhodol sa, že pôjde. Sám sa čuduje, pretože veriť Damienovi pri motorkách, hoci podľa jeho slov jazdí od mala, je dosť trúfalé.

„Vidíš to?" ukáže na seba a podľa Damienových očí vie, že sa pod prilbou uškŕňa.

„Rozhodne vidím," povie a rukou v rukavici mu sugestívne prejde po stehne.

„Tak si to dobre zapamätaj, pretože v rovnakom stave chcem prísť späť. So všetkými končatinami a mozgom v lebke."

„Je v mojom najväčšom záujme ťa takto doniesť," odpovie mu Damien vážne a stiahne ruku, „viem, čo ten stroj dokáže, ale tiež viem, ako ho prinútiť k tomu, aby dokázal len to, čo chcem. Dám pozor, Áron. Ale ak tak veľmi chceš, terén má rada rovnako ako cestu."

„Radšej cestu. Alebo najlepšie nič," odpovie zmierene a chytí Damiena za rameno. Vyšvihne sa za neho, poposadne dozadu, upraví rukavice… Je divný pocit nemať kontrolu, ale verí mu a to pomôže telu uvoľniť sa. Damien hodí rýchlosť, zaklapne pri tom plexi a natočí na neho hlavu. Vidí iba oči a tie mu toho povedia viac, než by zvládla stovka slov.

„Áron?"

„Hmm?"

„Ak sa vrátime živí," rýpne a vyslúži si tým strčenie do chrbta, „mám pre teba ešte jedno prekvapenie…"

KONIEC